Takto si (ne)dávno režiséri predstavovali svet okolo roku 2020
Takto si našu súčasnosť predstavovali dekády dozadu scenáristi a režiséri filmov.
Zdieľať
9. 5. 2016;Autor: Sóda, Foto: Universal Studios
Za jednu z kníh, ktoré najvernejšie predpovedajú budúcnosť sa považuje dielo Stand on Zanzibar z roku 1968. Dej románu sa odohráva v roku 2010. Opisuje svet, v ktorom ZSSR stratilo svoje postavenie, najväčší konkurent USA je Čína a národy v Európe sa sformovali do spoločnej únie.
Detroit je vyprahnutým mestom s automobilovým priemyslom položeným na lopatkách. Do úradu prezidenta je v románe zvolený muž s menom Obomi (ale treba priznať, že nie v USA, ale v africkej krajine a s krstným menom Zakdiel). Autor knihy John Brunner musel mať mimoriadny talent pre odhad budúcnosti.
A ako je na tom s predpovedaním budúcnosti filmový priemysel? Niekoľko podobných vizionárskych talentov sa nájde aj medzi scenáristami a režisérmi filmov. Takto si našu súčasnosť predstavovali dekády dozadu.
Návrat do budúcnosti II
Pokračovanie slávneho sci-fi filmu sa natáčalo v roku 1989. Hlavný hrdina Marty McFly (Michael J. Fox) sa pomocou stroja na cestovanie v čase (prerobeného auta značky DeLorean DMC-12) ocitá v rôznych historických časoch, v jednom prípade je to budúcnosť s dátumom 21. október 2015.
Je zaujímave porovnať predstavu scenáristu Bob Gale a režísér filmu Roberta Zemeckisa o našej súčasnosti s realitou. Aj keď sa zdá, že je filmová predstava jemne pritiahnutá za vlasy, je potrebné uznať, že mnoho technologických vymožeností predpovedala takmer presne.
Budúcnosť vo filme je plná lietajúcich aút, poletujúcich dronov, ktoré samé venčia psy, či vznášadiel namiesto skateboardov.
[the_ad_placement id=“injektaz-datahit“]
V skutočnosti tieto vynálezy existujú, len ešte nie sú tak hojne využívané. Lietajúce auto AeroMobil, za ktorým stoja Slováci, sa začne predávať v roku 2017. Drony psov zatiaľ samé nevenčia, ale stali sa fenoménom až do takej miery, že niektoré krajiny museli zaviesť regulácie, kde a ako môžu lietať. Aj vznášajúci sa skateboard (hoverboard) trafili tvorcovia filmu takmer presne. V roku 2014 spoločnosť Hendo priniesla na svetlo sveta prvý exemplár.
Iný vynález filmu – šnúrky na teniskách, ktoré sa zaviažú samé existujú tiež. Vyrába ich kanadská firma Powerlace. Videohovory napríklad cez Skype sú dnes bežnou realitou. Aj vreckový fotoaparát s automatickou detekciou tvári, snímač odtlačkov prstov či interaktívne okuliare (tie priniesla spoločnosť Google, no na trhu sa veľmi neujali).
Vo filme je scéna (vidieť aj v ukážke), kde 3D hologram žraloka robí reklamu na premietanie filmu Čeľuste 19. Ide o narážku na producenta filmu Stevena Spielberga, režiséra filmu Čeľuste. Pôvodne v scenári mala byť reklama na Godzillu 2015. Ak by sa toho scenáristi držali, trafili by takmer presne. V roku 2014 bol do kín uvedený remake filmu Godzilla.
Blade Runner
Príbeh filmu sa odohráva v Los Angeles v roku 2019. Firma Tyrell vyrába robotov, ktorý sa ničím nelíšia od ľudských jedincov. Ľudia androidov využívajú na otrockú a nebezpečnú prácu na iných planétach, preniknúť na Zem však majú prísne zakázané. Po skupinkách, ktoré toto nariadenie ignorujú, má pátrať detektív Rick Deckard (Harrison Ford).
Vízia režiséra Ridleyho Scotta sa celá nesie v temnej atmosfére. Mesto Los Angeles je vo filme znázornené ako mesto, kde poletujú oblohou policajné autá, mraky sa nikdy nerozchádzajú a z oblohy neustále prší. Miešajú sa tu všetky národnosti a kultúry, spodina hovorí hantírkou zmiešanou z španielčiny, francúzštiny, nemčiny, maďarčiny, čínštiny a japončiny.
Metropolis
Film mal premiéru v roku 1926 v Nemecku. Patrí k jednému z prvých filmov v žánri Sci-fi a stal sa kultovým dielom, ktoré poslúžilo ako inšpirácia pre celé generácie filmových tvorcov.
Dej sa odvíja v roku 2026. Metropolis je obrovské mesto riadené strojom. Na jeho povrchu žije bohatá elitná vrstva, ktorá žije slobodným životom a mestu vládne. O to, aby jeho mechanizmus bezchybne fungoval sa však v podzemí stará trieda robotníkov, ktorí sú nútení vykonávať otrockú prácu a udržiavať mašinériu v chode.
Potomkovia ľudí
Dej filmu sa odohráva v roku 2027 v Londýne. Veľká Británia je v tomto čase jediná fungujúca krajina na Zemi, avšak s obyvateľstvom sužovaným vysokou mierou kriminality a prísnou kontrolou zo strany policajného štátu. Svet zachvátil chaos, pretože ľudská populácia je z neznámeho dôvodu sterilná a už 18 rokov sa nenarodilo jediné dieťa.
Temnú víziu ľudstva natočil režisér Alfonso Cuarón, ktorý tak chcel poukázať na aktuálne problémy ľudstva a na skutočnosť, že to, ako sa chováme dnes, určí podobu našej planéty v blízkej budúcnosti.
Demolátor
Film Demolátor zobrazuje mesto San Angeles (po veľkom zemetrasení sa spojili mestá San Diego, Santa Barbara a Los Angeles) v roku 2032, ktoré je navonok utópiou. Už šestnásť rokov sa tu nestala žiadna vražda, v meste panuje dokonalý pokoj a harmónia, ale to všetko za cenu prísnej kontroly ľudského správania od autorít mesta.
Film mal premiéru v roku 1993 a je v ňom mnoho narážok na populárne symboly doby. Vo fiktívnej budúcnosti bol Arnold Schwarzenegger zvolený za prezidenta a je po ňom pomenovaná knižnica (film bol natočený ešte pred tým, než sa Arnold stal guvernérom). Na svete sú všetky reštaurácie už len pobočkami reťazca Taco Bell (v krajinách, kde táto americká reštauračná sieť nie je príliš známa, bol názov reštaurácie v postprodukcii zmenený na Pizza Hut).
Ako bonus na záver pripájame aj skvelé video Roberta Jonesa. Je zostrihané z viac ako 40 filmov a behom troch minút prezentuje najznámejšie sci-fi filmy s víziou blízkej či vzdialenej budúcnosti:
Máte aj vy tip na nejaký sci-fi film, ktorý zobrazuje našu súčasnosť? Napíšte nám ich na našu facebookovú stránku, do správy alebo komentárov pod článok.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie
Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.
Zdieľať
3. 5. 2021;Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová
Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?
Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.
Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.
Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?
Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.
Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?
Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.
Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.
Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.
Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.
Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?
Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.
Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.
O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.
Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.
Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?
Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.
Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?
Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.
Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.
Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?
V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.
Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.
Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?
Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.
Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.
Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?
V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.
Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.
Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.
Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.
Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?
Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?
Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.
Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.
Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?
V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.
Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.
Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA.
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Inšpiratívne články o duševnom zdraví, pohybe, spoločenských témach, popkultúre či technológiách posielame každú druhú nedeľu.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Loading...
