Tibor je nováčik, aspoň čo sa akademického života týka – študuje ešte len v prvom semestri na fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. Vo výbere odboru to je už druhý pokus.
Už aj to, že sa ako športové dieťa bez akejkoľvek umeleckej prípravy dostal na vysokú umeleckú školu, kam sa talentovaní mladí ľudia s prípravou snažia dostať roky, považuje za fotografický úspech.
Čím je pre teba fotografia taká dôležitá, že si pre ňu zmenil akademické smerovanie?
Fotka by podľa mňa mala slúžiť na to, aby zaznamenávala skutočnosť. Kedysi ľudia maľovali, modelovali sochy, no fotografia sa realite približuje najviac. Preto by som sa chcel venovať dokumentu, ktorý je surový a zachytáva skutočnosť takú, aká je.
Za obzvlášť dôležitú oblasť dokumentárnej fotografie považujem vojnovú fotografiu. Medzi mojich najobľúbenejších predstaviteľov tohto fachu patria Robert Capa, či James Nachtwey. Ich fotky sú skvelé, i keď sa na ne nepozerá ľahko. No majú myšlienku a ukazujú nám, že toto sme my, toto si robíme my, ľudia na svete. Neviem si však predstaviť, že by som sa sám vybral do vojnovej zóny.
Zo slovenských fotografov obdivujem najviac Tibora Huszára, opäť práve preto, lebo fotil veci také, ako sú, bez nejakého pozlátka a krásy. Jeho fotky boli surové. Ďalej mi učaroval Bruce Gilden, ktorý ľudí zvykne fotiť celkom bez varovania. Práve prekonávanie tej bariéry obáv a ostýchavosti, ktorá ľuďom bráni ostatných fotiť, ma fascinuje.
Kým by si sa nechal odfotiť ty sám?
Napríklad Pavlom Márom, českým fotografom, na ktorého výstave v košickej synagóge som sa zúčastnil. Predstavil nám portréty svojej okolo 90 ročnej matky. Mal zaujímavú techniku. A ešte od Bruce Gildena. Len neviem, či by ma chcel odfotiť on. (smiech)
A čo sociálne siete? Tie z fotografie urobili celkom bežnú vec, prístupnú každému.
Na nich sa človek musí prispôsobovať tomu, čo chcú ľudia vidieť, čo práve medzi nimi letí. Musíš vyhovieť ty im. Akonáhle urobíš niečo podľa seba, s vlastnou myšlienkou, nedostaneš spätnú väzbu. Ľudia akoby to nevedeli pochopiť. Časom sa človeku začne hnusiť robiť si self-promo.
Ľudí častokrát vôbec nezaujíma, čo chce fotograf vyjadriť, ako chce tvoriť. Preto sa veľa z nich živí práve fotením svadieb, stužkových, či portrétmi na zákazku.
Dnes majú ľudia vďaka internetu ľahší prístup k fotografiám a nemusia si kvôli nim kupovať Times, National Geographic, či Life, takže práca dokumentárneho fotografa je ťažšia. No dá sa s tým uživiť, pokiaľ si dobrý a máš dobrú klientelu.
Loading...
