Zuzana Fialová: V rýchlosti, v ktorej žijeme, prestávame vnímať pekné veci

Herečka Zuzana Fialová hovorí o tom, ako jej ročná pauza od divadelným dosiek aj televíznym kamier zmenila život.

Každý z času na čas potrebuje vypnúť, ale zobrať si rok dovolenky? To už nehovoríme o krátkom relaxe pri mori, ale dlhodobom voľne, ktoré si človek berie na to, aby “vypadol” z kolotoča stresu a usporiadal si život. Herečka Zuzana Fialová to spravila. Na čas dala zbohom divadelným doskám aj televíznym kamerám a život sa jej zmenil.

Čo vás viedlo k tomu, že ste si dali rok  pauzu?

Vydesil ma jeden článok v zahraničnom časopise. Písalo sa tam, ako sa ľuďom predlžuje život a blížime sa k tomu, že sa bežne dožijeme osemdesiat alebo deväťdesiat rokov. Vtedy som začala rozmýšľať, čo budem robiť ďalších päťdesiat rokov, pretože mám štyridsať, dobre vychovaného syna, som finančne zabezpečená. Vôbec som na tento čas nemala pripravený program.

V minulosti to bývalo tak, že človek dostal nejaké vzdelanie, založil rodinu, pracoval, vychoval deti a potom slušne umrel. Ale teraz si žijeme aj ďalších štyridsať rokov navyše s tým, že na to máme finančné prostriedky, ktoré naši predkovia nemali, aby sa len tak niečomu venovali.

Ja som potrebovala čas, aby som si upratala život a rozhodla sa, čomu venujem ďalšie roky. Uzavrela som jednu životnú kapitolu. Nechcelo sa mi ďalej pokračovať v stereotypoch, ako keď deti odídu z domu a vy ďalej varíte vo veľkom hrnci, lebo si neviete prekoncipovať život.

Aké boli konkrétne príznaky, podľa ktorých ste zistili, že potrebujete vypnúť?

Predstavte si, že stojíte pred dverami domu a snažíte sa ich otvoriť kľúčom od auta. Alebo idete niekam autom a zistíte, že ste dorazili úplne inde, ako ste mali. Niekedy, keď som čítala knihu, som si po niekoľkých stranách uvedomila, že do nej len pozerám a vôbec ju nečítam.

Postupom času prestanete otvárať emailovú schránku, lebo viete, že vás tam čaká kopa správ od ľudí, ktorí sú na vás naštvaní, že ste neurobili niečo, čo ste jednoducho už nevládali. Ešte aj v rodine sú ľudia urazení, a ani pes nevylezie z pelechu, keď prídete domov, lebo je tiež urazený.

Mali ste cieľ, ktorý ste chceli za ten čas dosiahnuť?

Áno, rozhodnúť sa pre štruktúru ďalších rokov a vyriešiť to, čím ich naplním. Ono to vlastne ani nebolo rozmýšľanie o cieli, ale skôr ujasnenie si cesty.

A podarilo sa? Prišli ste na to, na čo ste chceli prísť?

Prišla som na veľa vecí, to by som musela byť hlúpa, aby som za rok na nič neprišla (smiech). Chcela som svojmu životu dať zmysel. Chcela som tiež zdokonaľovať seba samú. Doteraz som zdokonaľovala iba svoje zamestnanie, rodinu, syna.

Ten čas, to je totiž obrovská šanca byť len tak, sama pre seba. Niektorí si ho do štyridsiatky ukradnú pre seba tým, že si rodiny zakladajú neskôr, ja som si to všetko odžila a ukradla som si ho až potom.

Ešte mám mladý organizmus, dosť peňazí, rozum a jazykovú výbavu. Zo sveta si viem ešte zobrať to najlepšie. Vďaka tomu celému budem môcť z tohto sveta odísť bez toho, aby som mala pocit, že som niečo nevidela alebo zmeškala.

Mali ste predstavu, akú bude mať ten rok štruktúru?

V prvom rade upokojiť sa, zhodnotiť, čo bolo, nájsť bod nula a ujasniť si, čo ma baví. Napríklad som zistila, že ma nebaví hrať v seriáloch. A samozrejme, chcela som si ujasniť, ako budem ďalej zarábať.

Nemali ste obavy, že si narušíte kariéru alebo urobíte veľkú dieru v rozpočte?

Nie. Na toto mám dosť veľké sebavedomie. V hlave som tú myšlienku mala už dva-tri roky predtým. Cítila som už strašnú nudu, stereotyp a mala som pocit, že čas beží hrozne rýchlo.

Neprešiel čas voľna ešte rýchlejšie ako ten pracovný?

Predtým som mala roky, kedy som mala Vianoce, potom Veľkú noc, synove prázdniny a medzitým nič. Len práca, domácnosť, nákupy, varenie, spánok. Tak som si povedala, že toto ide brutálne rýchlo, haló…

Potom sa to zmenilo. Zrazu som mohla chodiť spať, keď som bola unavená a vstať, keď som bola vyspatá. Mala som celý nekonečný deň pred sebou. Keď bolo leto, obula som si tenisky, vzala psa a prechádzala sa päť hodín. Mala som čas prevracať chrobáky späť na nohy, obzerať sa okolo seba, všimnúť si, koľko druhov machu rastie v lese.

Pamätáte si ten pocit z detstva, keď vám rodičia ráno dali chlieb, staré tepláky, ktoré môžete zašpiniť a vy ste šli von, kráčali a len tak kopali do kamienkov? Ten pocit som nezažila dvadsať rokov. A bola to paráda! Zrazu začali veci opäť voňať.

Pretože v tej rýchlosti, ktorou žijeme, nemáme čas niektoré veci registrovať. Sú to na pohľad úplné drobnosti, ale podľa nich viete, že mozog začína oddychovať a vnímať to “tu a teraz”. A potom vám začnú napadať fakt dobré veci.

Je podľa vás nejaký vek, kedy by mali ľudia nad takýmto časom pre seba uvažovať? Alebo je to individuálne? Veľa ľudí si berie rok voľna hneď po škole.

To má iný význam. Možno je to dobré vtedy, keď nevedia, čo ďalej, nie sú ničím záujmovo vyhranení a potrebujú cestovať, aby na to prišli. Ale skutočný význam to má vtedy, ak naozaj dvadsať rokov vkuse makáte. Ale to nie je také “makanie” od deväť do pol štvrtej. Mám namysli to, keď niekto ťahá “šestnástky” a víkendy, aby spravil kariéru.

Vtedy si naozaj uvedomíte, že to najdrahšie, čo na tomto svete máme, je čas v zdravom tele. Niektorým to dôjde v šesťdesiatke či v sedemdesiatke. Ja som si kúpila ten čas v zdravom tele na chvíľu iba pre seba.

Pre herca je totiž vyhorenie naozaj nepríjemná vec. Našťastie, pokiaľ povie, že potrebuje pol roka na to, aby si dal hlavu dokopy, nie aby šiel zarábať do seriálu, tak sa to rešpektuje. Jednoducho, aby ste podávali výkon, potrebujete mať hlavu v perfektnom stave a byť v pohode.

Dokázali ste sa počas obdobia voľna rozvinúť v nejakom konkrétnom smere?

Som presvedčená, že áno. Pomenovala som si milión vecí a dovolila som si zostarnúť či dospieť, prejsť si v hlave samú seba a prejsť z určitých dievčenských a temperamentných charakterov do tých zrelších, možno cynickejších polôh.

Aj v živote som si dovolila dospieť. Prejavilo sa to tým, že ma začalo baviť dodržiavanie pravidiel v spoločnosti. V čase dospievania ste prirodzene proti nej, ja som šla až do anarchie (smiech). No znakom dospelosti je, že pochopíte, že spoločnosť nemôže fungovať bez pravidiel.

A ešte som sa stala láskavá. To je pre mňa, ako Zuzanu Fialovú, dosť nová črta. Objavila som to v sebe po tom, ako som mala čas pochopiť, prečo sú ľudia takí či onakí. Na to niekedy nebol čas. Aby som nezabudla, niečo pre baby – za ten rok som schudla desať kíl, ako som sa upokojila. Zmenila sa mi psychika aj biorytmus. A to je skvelé.

Plánujete niečo také podniknúť znovu?

Pri prvom pocite, že sa necítim komfortne v tom, čo som si nastavila, to urobím druhý raz.

Myslíte, že to bude zas o niečom inom?

Zas to bude o tom zastaviť sa, dať sa do bodu nula, zistiť, čo mi vadilo, prečo… Ale to zistí človek sám, že je na nesprávnej ceste, keď mu to okolie dáva často najavo. Mám už plán aj na 60+. (smiech) Udržiavam si totiž väzby s ľuďmi, o ktorých viem, že chcem s nimi mikrobusom cestovať po svete.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Matej „Sajfa“ Cifra: Viem, že telefón za volantom nie je správna vec

Ako sa na používanie smartfónu za volantom pozerá známy moderátor, influencer a milovník šoférovania? Prečítajte si náš rozhovor.

Obľúbený moderátor a youtuber Matej „Sajfa“ Cifra sa stal hlavnou tvárou kampane v rámci platformy Dátuj zodpovedne, ktorej cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom.

Porozprávali sme sa s ním, aký má vzťah k šoférovaniu, ako sa zmenil jeho prístup k používaniu mobilu po tom, čo sa zapojil do kampane, aj o vlogovaní a ďalších plánoch.

Kedy si naposledy použil telefón za volantom a aké myšlienky ti vtedy bežali hlavou? Uvedomoval si si, že nemáš auto úplne pod kontrolou a môže sa niečo stať tebe alebo niekomu inému?

Jasné, že si to človek uvedomuje. Do tohto projektu som išiel aj preto, lebo sám seba čoraz častejšie pristihnem pri uvažovaní nad touto témou. Telefonovanie s handsfree je jedna vec, ale iné je, keď telefón reálne ovládaš a scroluješ si Instagram alebo si niečo natáčaš. Moja žena ma za to často „pucuje“ a sám viem, že s tým musím prestať. Občas si poviem: „Čo ak by sa práve teraz mojou vinou niekomu niečo stalo?“

Bol si už niekedy účastníkom nehody, za ktorú bol zodpovedný telefón?

Také niečo sa mi ešte nestalo, ale raz dávno sme sa v jednej zápche posúvali na jednotke a dvojke a akurát som z obalu vyberal cédečko. Mal som ho v lone, rozhodol som sa pre Hip-Hop Výber 5 a bum. Nedobrzdil som. Jemná nepozornosť a bol tam oškretý plech. Nič vážne sa nestalo, ale ak by po priechode išla napríklad žena s kočíkom, bola by to už úplne iný príbeh.  

Je to pre teba šoférovanie nutnosť alebo pri tom dokážeš relaxovať?

Milujem šoférovanie. Je to vec, ktorá ma neskutočne baví. Zbožňujem dlhé cesty, a keď viem, že niekam pôjdeme minimálne dve hodiny, úplne sa na to teším. Veľmi rád šoférujem aj sám. Vtedy relaxujem, počúvam hudbu alebo podcasty, veľa premýšľam. Aj keď cestujem so svojou ženou, často sa stane, že sme počas jazdy ticho.

Aké bolo tvoje prvé auto?

Dlho som nemal peniaze na to, aby som mal auto. Aj keď som v rádiu robil už niekoľko rokov, cestoval som autobusom alebo taxíkom. Spomínam si, že keď som si už nakoniec chcel vziať auto na lízing, bavil som sa o tom s naším vtedajším generálnym riaditeľom. On mi povedal, nech pár mesiacov počkám, lebo v Ženeve vraj predstavia novú Hondu Civic. Bolo to okolo roku 2005 a vtedy vyzerala dosť futuristicky. A bol som nakoniec veľmi hrdý, pretože som bol prvý človek na Slovensku, ktorý ju mal.

Prečo si sa rozhodol stať tvárou projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tom malo hovoriť?

Ako som už spomínal na začiatku, čoraz častejšie som si v aute uvedomoval, že nerobím správnu vec, a keď ma z O2 oslovili, povedal som áno, pretože sa mi páči práve ten preventívny prístup a som s touto témou stotožnený. Ak by ma oslovil niekto s kampaňou na ochranu kaktusov, povedal by som, že síce s nimi súhlasím, ale nemám doma žiaden kaktus a veľmi to necítim.

„Telefonovanie s handsfree je jedna vec, ale iné je, keď telefón reálne ovládaš a scroluješ si Instagram alebo si niečo natáčaš.“

Toto je však vec, ktorú vnímam veľmi intenzívne, lebo vždy, keď ten telefón chytím za volantom do ruky, hovorím si: „Maťo, keď sa teraz niečo stane, už to nijako nezahovoríš.”  

Dnes sa dá veľmi ľahko dokázať, že si ten telefón držal v ruke práve vtedy. Aj na Slovensku teraz máme niekoľko káuz s esemeskami a fotkami a z toho človek už jednoducho nijako nevycúva. Išiel som do toho práve preto, že táto téma sa ma bytostne týka.

Pri príprave tohto projektu si sa dozvedel o štatistikách, ktoré hovoria, ako veľmi dokáže používanie mobilu ubrať z pozornosti vodiča. Zmenil sa tvoj postoj k jeho používaniu okamžite, alebo si si to uvedomoval trošku dlhšie?

Ešte si na to musím zvykať. Ale keďže teraz je táto kampaň všade a ľudia ju vnímajú, tak by som chcel ísť príkladom. Sám pred sebou by som sa cítil veľmi čudne, ak by som ten telefón používal rovnako aj naďalej. Určite si na to už dávam pozor.

Čoskoro budeš otcom. Prispel aj tento projekt k tomu, že v úlohe rodiča sa budeš snažiť byť zodpovednejší?

Áno, začal som rozmýšľať trošku inak. Máme pred sebou ešte zopár mesiacov, ale v istých oblastiach cítim zmenu svojho pohľadu na niektoré veci. Viac si uvedomujem, čo je a čo nie je dôležité. Takže si určite budem v budúcnosti dávať väčší pozor nielen na telefón za volantom.

Videl si niekedy pri šoférovaní na cestách vec, pri ktorej si ľutoval, že si ju nestíhaš natočiť a zdieľať?

No jasné, miliardu ráz. Minule som videl, ako si človek fotí mláku. Ale nie telefónom. Stál tam s foťákom a fotil si mláku. Stál som na semafore na Tomášikovej, naskočila zelená a ľutoval som, že som to nestihol. Bol to fascinujúci pohľad.

Hoci vloguješ len pomerne krátko, stal sa z teba mimoriadne úspešný youtuber. Rozmýšľal si už niekedy nad novým formátom alebo nad tým, že by si svoj kanál posunul niekam inam?

Premýšľam nad tým čoraz viac. Vždy je to o tom, že človek by sa mal nejakým spôsobom znovuobjaviť, nájsť niečo, čo ho zase na pár rokov nakopne. Nehovorím, že tie vlogy upadajú, stále ma to baví, stále si to robím sám a stále ma teší, keď si v počítači otvorím nový projekt a idem strihať.

Teším sa, keď mám príležitosť stretnúť sa a porozprávať sa so zaujímavými ľuďmi a môcť si to natočiť. Ale viem, že teraz by som chcel nájsť niečo ďalšie, čo by pre mňa bolo nosným projektom a vlogy by len podporovali to, čomu sa venujem. Aj preto rád šoférujem, lebo vtedy uvažujem nad podobnými vecami.

Ako vnímaš vplyv influencerov na ľudí? Cítiš nejakú zodpovednosť za obsah, ktorý publikuješ, alebo sa spoliehaš na to, že ľudia majú vlastný rozum a názor?

Je to tak 50/50. Nechcem nikomu zasahovať do života a hovoriť mu, čo má robiť a čo nie, pretože to podľa mňa nie je úplne správne. Ale sú isté témy, ktoré podľa mňa treba medzi ľudí „tlačiť“ viac a ukázať im, že napríklad nezávidieť a dopriať iným je nesmierne dôležitá vlastnosť. Alebo slušnosť v komunikácii s kýmkoľvek. Či si to ty, moji kolegovia, alebo hocikto na ulici.

„Nechcem nikomu zasahovať do života a hovoriť mu, čo má robiť a čo nie, pretože to podľa mňa nie je úplne správne. Ale sú isté témy, ktoré podľa mňa treba medzi ľudí ‚tlačiťviac.“

Taktiež kritické myslenie sa v súčasnosti tiež dosť podceňuje. Ja by som v základných a stredných školách určite zaviedol predmet kritické myslenie. Žiak by dostal súbor údajov a faktov a mal by sa v nich učiť orientovať – čo je relevantné a čo nie, čo je už prekrútené a ako je to naozaj.

Toto sú veci, pri ktorých človek môjho vplyvu nemôže len mávnuť rukou a povedať, že si idem svoje a „mám na saláme“, čo si ľudia myslia. Samozrejme, chcem robiť, čo ma baví a čo bude baviť aj ľudí, ale v istých momentoch cítim aj nejakú zodpovednosť.

Máš nejaký vysnívaný televízny alebo rádiový formát alebo námet, ktorý nosíš v hlave a ešte sa ti ho nepodarilo zrealizovať?

Kiežby som bol takýto človek. Možno sa teraz podceňujem, ale myslím si, že vedome takto nepremýšľam a nesnažím sa cielene generovať nápady. Ja som taký typ skôr zo dňa na deň a z týždňa na týždeň.

Veľa vecí v mojom živote jednoducho prirodzene prišlo mojím smerom. Keď som však chcel začať točiť vlogy, nosil som ten nápad v hlave trištvrte roka, kým som natočil prvý. Ale nemám námet na rozhlasovú či televíznu šou ani na nejaký nový internetový alebo youtubový projekt.

Kam povedie tvoja najbližšia cesta autom?

Keďže sme momentálne v rádiu, tak moja najbližšia cesta bude domov. Hoci bývam dosť blízko, chodím autom, no čoraz častejšie si hovorím, že by som mal viac chodiť na bicykli. A aj pešo by sa dalo.

A čo nejaká dlhšia cesta?

Nemám naplánovanú žiadnu dlhšiu cestu, ale v posledných dňoch som sa nacestoval celkom veľa. Pred pár dňami som bol v Prahe. Nakoniec som namiesto vlaku išiel autom a tá cesta naspäť bola veľmi jednoduchá a pohodová, ani neviem ako a už som bol doma.

Viac informácií o platforme Dátuj zodpovedne nájdete na www.datujzodpovedne.o2.sk.

Matej „Sajfa“ Cifra

Tento rok oslávi 40 rokov. Vyštudoval učiteľstvo v kombinácii slovenčina-angličtina a v súčasnosti je hlavne rozhlasovým a televíznym moderátorom. Okrem toho točí vlogy na YouTube, kde má takmer 170 000 odberateľov. V programe Level Lama hráva počítačové hry so známymi osobnosťami a občas sa venuje aj stand-up comedy. Je ženatý s moderátorkou Veronikou Cifrovou Ostrihoňovou, s ktorou čakajú prvé dieťa.


Lifetech: Čo je nové