Sma na to dvaja | O2 Sma na to dvaja | O2

Kvôli mobilu zabúdame na bezpečnosť, hovoria známe tváre

Pätica známych influencerov a ambasádorov projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom, nám prezradila, aký naň majú názor.

Hoci mobil za volant nepatrí, viac ako tretina vodičov bez smartfónu nedokáže vydržať, a tak namiesto sústredenej jazdy prezerajú sociálne siete, vybavujú telefonáty či píšu SMS. A pritom zabúdajú na to, že na cestách ide často o stotiny. Preto sme spýtali piatich ambasádorov kampane, ktorá vznikla v rámci platformy Dátuj zodpovedne, čo si myslia o používaní mobilných zariadení za volantom.

Herec Braňo Deák: Vypisovanie správ za jazdy považujem za naozaj nezmyselný hazard

Prečo si myslíte, že používanie telefónu za volantom nie je v poriadku?

Používanie telefónu za volantom rozhodne nie je v poriadku. V osemnástich som mal nepeknú nehodu na motorke a hoci to s používaním mobilu nijako nesúviselo, naučilo ma to, ako dokáže zlomok sekundy (v tom lepšom prípade len) skomplikovať a pošramotiť život. Stálo ma to polovicu prázdnin v nemocnici, pár mesiacov nepohody, doživotne kratšiu nohu a s tým súvisiace problémy s chrbticou. A to sa, chvalabohu, týkalo len mňa, nikomu inému nebolo ublížené.

Vodiči sa dnes cítia „nesmrteľnejší“, keď berú telefón do rúk aj za jazdy – zľahčujú to a neuvedomujú si, že chvíľka nepozornosti dokáže viesť k nepríjemným následkom na tele aj na duši.

Prečo ste sa rozhodli zapojiť sa do projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tejto téme malo hovoriť?

Kto jazdí, veľmi dobre vie, že sa z toho stal ozaj veľký problém a treba naň upozorňovať. Ku koľkým kolíziám a nehodám vôbec nemuselo prísť, nebyť tejto neresti. Bez telefónu nevieme fungovať, berieme ho do rúk, aj keď netreba, aby sme si skrátili dlhú chvíľu. Za volantom to však nesmie platiť, nič nemôže byť dôležitejšie, ako venovať pozornosť a obe ruky šoférovaniu.

Vypisovanie správ za jazdy považujem za naozaj nezmyselný hazard. Priznám sa, že kedysi, keď som narazil na zmätkujúceho vodiča, bola to vodička s rúžom v ruke. Dnes sú to väčšinou muži s mobilom, pretože my naozaj nevieme robiť dve veci naraz. (smiech)

Ako sa zmenil váš vzťah k používaniu mobilu za volantom, odkedy ste sa zapojili do tejto kampane?

Môj vzťah k problému je rovnako negatívny ako predtým, nemám pre šoférov s mobilom na uchu alebo v ruke veľa pochopenia. Sám sa snažím za volantom telefón do ruky vôbec nebrať. Ak mi niekto za jazdy volá, buď použijem handsfree, alebo sa mu ozvem neskôr.

Aký ste vodič? Odkedy šoférujete? Šoférujete denne a rád alebo práve naopak?

Som ten typ, ktorý sa za vodičákom triasol už v puberte. Šoférujem denne a rád a trúfam si povedať, že som veľmi dobrý vodič. Mojou najväčšou prioritou za volantom však vždy bolo jazdiť bezpečne a nikoho neohroziť. Som zároveň aj motorkár a častý chodec, a preto si azda ešte viac uvedomujem, akí sme na ceste všetci krehkí a zraniteľní.

Prečítajte si: Viem, že telefón za volantom nie je správna vec, hovorí Sajfa

Moderátorka Barbora Krajčírová: Naše sekundy za mobilom môžu človeka pripraviť o to najcennejšie

Prečo si myslíte, že používanie telefónu za volantom nie je v poriadku?

Jednoznačne preto, že to v jednej sekunde dokáže zmeniť či dokonca zničiť život nielen nám, ale aj nevinným ľuďom, ktorí sa, paradoxne, sústredili naplno. Naše sekundy za mobilom ho môžu pripraviť o to najcennejšie.

Prečo ste sa rozhodli zapojiť sa do projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tejto téme malo hovoriť?

Myslím si, že by sa o tom malo hovoriť dennodenne a ak tomu vieme aspoň trochu pomôcť aj my influenceri, stojí to za to. Ani ja sa neradím k ľuďom, ktorí by mohli povedať, že mobil v ruke počas šoférovania nikdy nedržali. Treba sa o tom rozprávať a uvedomovať si dôsledky, ktoré môžu pri používaní mobilu za volantom nastať.

Ako sa zmenil váš vzťah k používaniu mobilu za volantom, odkedy ste sa zapojili do tejto kampane?

Jednoznačne si to uvedomujem ešte intenzívnejšie. Našťastie. Na križovatkách si všímam ďalších vodičov a vážne by ma zaujímalo, koľko z nich štatisticky okamžite chytí mobil do ruky. Asi by nás to vysoké číslo šokovalo.

Aký ste vodič? Odkedy šoférujete? Šoférujete denne a rada alebo práve naopak?

Šoférujem denne a veľmi rada. Po Slovensku sa prevážam veľmi často a som rada, že mám spoľahlivé auto, v ktorom sa cítim bezpečne. Pri počúvaní hudby alebo audioknihy mi ubehne cesta oveľa rýchlejšie. A aký som vodič? Spolujazdci, našťastie, nevystupujú nahnevaní z auta. (smiech) Musím si zaklopať, ale myslím si, že sa so mnou cítia bezpečne.

Raper Pil C: Telefonovanie za volantom prerástlo do veľkého problému, no ľudia si to takmer vôbec neuvedomujú

Prečo si myslíte, že používanie telefónu za volantom nie je v poriadku?

Pretože negatívne ovplyvňuje pozornosť za volantom. Vodič sa nesústredí na vedenie motorového vozidla a na cestu pred sebou, ale na displej mobilného telefónu. Od nešťastia nás potom často delia len sekundy, ktoré nám nakoniec môžu chýbať, napríklad keď nedávame naplno pozor na situáciu pred nami, ale „čumíme“ do telefónu.

Prečo ste sa rozhodli zapojiť sa do projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tejto téme malo hovoriť?

Myslím si, že telefonovanie za volantom prerástlo do veľkého problému, no ľudia si to takmer vôbec neuvedomujú. Práve preto som sa zapojil, aby som prispel k zvýšeniu povedomia o tomto probléme hlavne u mladých. Keby táto kampaň mala zachrániť aspoň jeden ľudský život, tak by mala zmysel.

Ako sa zmenil váš vzťah k používaniu mobilu za volantom, odkedy ste sa zapojili do tejto kampane?

Patril som k aktívnym používateľom mobilu za volantom a to bol aj ďalší dôvod, prečo som sa zapojil do kampane. Chcel som s tým niečo spraviť. Preto sa v súčasnosti počas jazdy sústreďujem už len na cestu pred sebou.

Aký ste vodič? Odkedy šoférujete? Šoférujete denne a rád alebo práve naopak?

Osobne sa považujem za veľmi dobrého vodiča, mám najazdených viac ako milión kilometrov. Šoférujem, odkedy som dostal vodičák. Kedysi som pracoval ako obchodný zástupca a bol som za volantom každý deň. Šoférovanie mi zostalo aj po ukončení tejto práce, keďže nonstop jazdím na koncerty naprieč Slovenskom a Českom. Auto je môj druhý domov. (smiech)

Čítajte aj: Rasťo Chvála bloguje o svojom veľkom záväzku

Youtuber Matej Zrebný: Chcem, aby sa ľudia sústredili viac na jazdu ako na telefón, môže to zachrániť ľudský život

Prečo si myslíte, že používanie telefónu za volantom nie je v poriadku?

Pretože odvádza celkovú pozornosť. Väčšinou si myslíme, že dokážeme robiť viac vecí naraz, ale viackrát sa mi stalo, že mi nečakane vbehol do cesty chodec alebo auto predo mnou prudko zabrzdilo. Keby som bol v tej sekunde na telefóne, tak to dopadne inak.

Prečo ste sa rozhodli zapojiť sa do projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tejto téme malo hovoriť?

Chcem využiť svoj vplyv na to, aby som dostal tento problém do povedomia, aby sa ľudia sústredili viac na jazdu ako na telefón. Naozaj to môže zachrániť ľudský život alebo predchádzať zraneniam.

Ako sa zmenil váš vzťah k používaniu mobilu za volantom, odkedy ste sa zapojili do tejto kampane?

Určite na to teraz myslím viac ako predtým a viac sa nad tým zamýšľam. Niekedy bolo pre mňa ťažké neprijať hovor alebo neriešiť niečo v telefóne počas jazdy. V každom prípade chcem dať všetkým najavo, že to nie je správne. Aby si nemysleli, že keď to občas videli u mňa, tak to majú robiť aj oni.

Všetci máme vlastný rozum a myslím si, že každý si uvedomuje, že sa má sústrediť na jazdu a nie na telefón. Práve to v kampani pripomíname.

Aký ste vodič? Odkedy šoférujete? Šoférujete denne a rád alebo práve naopak?

Myslím si, že som asi dobrý vodič. Dám prednosť aj chodcovi alebo autu, ktoré sa chce zaradiť. Takže občas som aj ohľaduplný. (smiech) Vodičák som si robil ešte pred osemnástkou. Prvé dva roky som jazdil len občas, keď mi otec požičal auto, ale od dvadsiatky, čo je už viac ako päť rokov, jazdím v podstate každý deň. Bez auta by sa mi už fungovalo veľmi ťažko.

Pozrite si: Ako správne obuť auto

Komik Fero Joke: Hanbím sa za to, že som kedysi nevedel bez mobilu vydržať

Prečo si myslíte, že používanie telefónu za volantom nie je v poriadku?

Sám som to kedysi robil, ale uvedomil som si, že to nie je OK z dôvodu nečakaných udalostí, a tých je na cestách naozaj veľa. Volant vyžaduje 100 % sústredenosť.

Prečo ste sa rozhodli zapojiť sa do projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tejto téme malo hovoriť?

Ak mám pomôcť dobrej veci, vždy sa rád zúčastním.

Ako sa zmenil váš vzťah k používaniu mobilu za volantom, odkedy ste sa zapojili do tejto kampane?

Určite sa zmenil. Myslím si, že som dobrý vodič, no to nie je všetko. Denne najazdím veľa kilometrov a často som si aj ja skracoval dlhú chvíľu za volantom mobilom. Priznám sa, hanbím sa za to, že som kedysi nevedel bez mobilu vydržať. Vytiahol som ho počas jazdy a ohrozil tak život iných.

Aký ste vodič? Odkedy šoférujete? Šoférujete denne a rád alebo práve naopak?

Šoférujem veľmi veľa. Auto musiím pred inou formou dopravy uprednostniť aj kvôli môjmu psovi, ktorý mi robí takmer vždy spoločnosť. A čo sa týka šoférovania, milujem len tak sa zavrieť v aute, vypočuť si fajn hudbu a pokochať sa prírodou.

Viac informácií o platforme Dátuj zodpovedne nájdete na www.datujzodpovedne.o2.sk.

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

S potrebou blízkosti sa rodíme všetci. Zuzana ako jedna z Dominík pre Kukulíka chodí za opustenými bábätkami do nemocnice, aby cítili, že na tomto svete nie sú samy

Privinúť si a pohladiť dieťatko je nesmierne dôležité pre jeho budúci citový aj fyzický vývoj.

Predstavte si, že ste práve prišli na tento svet – všetko je nové, neznáme a náročné. Keď je pri vás niekto, kto si vás vezme do náručia, privinie a zostane pri vás, je to ľahšie. Pre bábätká, ktoré po narodení ostávajú v nemocnici opustené, toto však nie je normálna realita. OZ Návrat preto prišlo s projektom Dominika pre Kukulíka, aby opustené bábätká mali pri sebe osobu, ktorá sa im venuje fyzicky aj mentálne. Jednou z Dominík je aj Zuzana Mittelmann, ktorá bábätku dotykom, hlasom a objatím dáva pocítiť, že na tomto svete nie je samo. 

V rozhovore so Zuzkou Mittelman, jednou z Dominík pre Kukulíka, sa dočítate: 

  • čo sa deje s bábätkom, ktoré prvé dni života trávi v nemocnici bez blízkeho človeka,
  • prečo bábätko hneď potrebuje niekoho, kto ho vezme do náručia,
  • čo znamená Dominika pre Kukulíka, 
  • ako si Dominiky každý deň rozdeľujú návštevy, aby bábätká nezostávali samy ani cez víkendy a sviatky,
  • ako si Zuzka vytvára puto s bábätkom, o ktorom vie, že sa s ním bude musieť rozlúčiť,
  • čo prežíva, keď bábätko odchádza do náhradnej rodiny,
  • a ako jej skúsenosť zmenila pohľad na blízkosť.

Prečo je prítomnosť blízkej osoby krátko po narodení pre bábätko mimoriadne dôležitá? 

Je dokázané, že mozog dieťaťa sa vyvíja inak, keď má pri sebe blízkeho človeka. Bábätká totiž od prvého momentu potrebujú cítiť blízkosť, najlepšie matky. Keď však mama prítomná nie je, je dôležité, aby sa mohli adaptovať na niekoho konkrétneho, kto im poskytne pocit bezpečia a prijatia.

Bábätko si vytvára väzbu na konkrétneho človeka a získava pocit, že na tomto svete nie je samo. Ak dieťa v ranom veku nemá možnosť vytvoriť si bezpečnú väzbu, môže to ovplyvniť jeho ďalší citový vývoj. Veľmi dôležité sú aj dotyky. Ak v ranom období života chýbali, deti môžu mať neskôr problém s prijímaním fyzického kontaktu.

Ak má bábätko zdravotné problémy a zároveň mu kontakt chýba, v náročných situáciách sa môže vzdávať – akoby nemalo prečo bojovať.

Pri slabých alebo chorých bábätkách, ktoré sa dostanú do inkubátora, je to ešte výraznejšie. Kedysi sa často postupovalo tak, že dieťa bolo od mamy oddelené a kontakt s ním súvisel najmä so zdravotnou starostlivosťou – niečo mu pichli, rýchlo ho prebalili, ošetrili. Veľa týchto dotykov bolo nepríjemných alebo bolestivých. 

Preto je také dôležité, aby popri nevyhnutnej zdravotnej starostlivosti bol pri dieťatku aj niekto, kto ho jednoducho vezme do náručia, privinie si ho, pohladí a dá mu pocit, že je v bezpečí. 

V občianskom združení Návrat preto vznikol projekt Dominika pre Kukulíka. Keď sa narodí bábätko so štatútom opusteného dieťaťa, tzv. Dominiky prichádzajú na pomoc – hneď v prvých hodinách nastupujú do roly mamy. Jednou z Dominík som aj ja.

Spomínate si na prvé návštevy, keď ste za bábätkami ešte len začínali chodiť?

Áno. Bábo má na rúčkach dva náramky, z ktorých jeden patrí mamine. V začiatkoch som zámerne ten jej zakrývala, pretože som si nechcela pripomínať, že stratilo mamu a zostalo samo.

Za tri roky som sa však naučila pozerať sa na to trochu inak. Myslím na to, že po narodení sa dieťatko dostane do dobrej rodiny. A zároveň by sme mamu nemali odsudzovať. Nikdy nevieme, v akej situácii sa ocitla a prečo musela dieťa v nemocnici nechať. 

Ako sa dozviete, že je v nemocnici bábätko, ktoré vás potrebuje? Ako to vlastne celé funguje? 

Informáciu dostaneme krátko po narodení dieťaťa. Potom si zavoláme s ostatnými Dominikami a dohodneme sa, ktorá z nás môže na druhý deň prísť a venovať sa bábätku. 

Sme tam len pre dieťa – spievame mu, nosíme ho, prihovárame sa mu. Tento rytmus sa opakuje denne vrátane víkendov a sviatkov až do momentu, kým bábätko neodchádza z pôrodnice do náhradnej rodiny. 

Každé bábätko má svoj vlastný kufrík. Vkladáme doň darčeky, píšeme mu denníček, robíme fotky, a ak sa podarí, zoženieme aj noviny z dňa jeho narodenia. 

Tento kufrík s ním ide ďalej životom a je dôkazom, že na začiatku jeho cesty boli ľudia, ktorí ho mali radi. Aby vnímalo aj neskôr v náhradnej rodine, že na ňom záležalo od začiatku jeho života, že ani v najcitlivejších prvých dňoch nebolo samo, a vedelo, kto bol v jeho živote pri ňom.

S potrebou blízkosti sa rodíme všetci

Zuzana Nováková, sociálna poradkyňa z OZ Návrat, o projekte Dominika pre Kukulíka

Keď sme začali uvažovať o potrebe takejto služby, vedeli sme o konkrétnych deťoch, ktoré trávili osamote prvé a najdôležitejšie okamihy svojho života. 

Kolegyňa z centra Návrat Banská Bystrica Dana Koníček Žilinčíková, inšpirovaná podobnými projektmi zo zahraničia, preto ponúkla pilotný projekt spolupráce s nemocnicou vo svojom regióne. Projekt začal fungovať v roku 2019 v Brezne. Odvtedy sa postupne rozšíril aj do Banskej Bystrice, Zvolena, Trenčína a Bratislavy.

Cieľom bolo poskytovať deťom priamu psychosociálnu podporu v kľúčovom období raného vývinu, keď v nemocnici čakajú na vstup do novej náhradnej rodiny.

S potrebou blízkosti sa rodíme všetci. Už v prvých dňoch a týždňoch života sa vytvára základný pocit bezpečia – či je svet miestom, ktorému môžeme dôverovať, či dokážeme budovať blízke vzťahy a či máme v živote nádej. Preto je dôležité, aby dieťa čo najskôr po narodení zažívalo láskavý a bezpečný fyzický kontakt, rešpekt k svojim potrebám a citlivú starostlivosť.

Súčasťou podpory, ktorú Dominika poskytuje Kukulíkovi, je aj zachytávanie histórie dieťatka cez kufrík pre jeho budúcnosť – zaznamenávanie prvých dní po narodení, aby neskôr mohlo poznať svoj príbeh – ako vyzeralo, ako sa mu darilo, no najmä to, že tu boli konkrétni ľudia, ktorí sa z neho tešili.

Poznávanie vlastného príbehu pravdivo a zároveň pozitívne a primerane veku od prvých dní podporuje budovanie zdravej identity dieťaťa, ako aj sebaúcty: som človek hodný lásky, záleží na mne, som prijatý a mám svoje miesto vo svete.


V súčasnosti má Návrat naplnený stav Dominík pre Kukulíkov, preto v najbližšom čase nebude robiť ďalší výber.  

Čím všetkým ste si prešli, aby ste sa stali jednou z Dominík? 

Začnem od úplne prvého momentu – keď som mala asi dvanásť rokov, v televízii som videla, že niečo podobné robia v Anglicku. Nejaké tety chodia za bábätkami, ktoré nemajú mamy. Nikdy dovtedy som neriešila, či chcem alebo nechcem deti. Správaním som sa považovala skôr za chalana, ale tá reportáž ma veľmi zaujala. 

A ono to napokon prišlo. Na Facebooku som zbadala výzvu od OZ Návrat s dotazníkom a povedala som si: „Wow, toto musím robiť.“ 

Také jednoduché to bolo?

Práveže nie. Hneď po prvotnej eufórii sa ozval rozum a s ním aj otázky, či to zvládnem. Bolo to však silné. Dávnejšie som cvičila vodiace psy, a keď som s tým prestala, zostala vo mne taká nevyužitá časť. Mám neustálu potrebu nejakým spôsobom robiť dobročinnosť a niečo nad rámec svojej práce. Preto som sa porozprávala s rodinou a dotazník rýchlo vyplnila.

Napísala som do Návratu, že som vždy chcela niečo podobné robiť, mám deti a myslím si, že som vhodná adeptka. 

Nanešťastie mi prišla odpoveď, že výber je už uzavretý. Skoro som zošalela. Všetko som vyriešila a teraz sa mi to nepodarí? Povedala som si, že to len tak nenechám.

Ako ste ich presvedčili?

Napísala som im dlhý mail, v ktorom som vysvetlila, prečo by som bola vhodným človekom. Myslím si, že ma na základe toho mailu vrátili do výberového procesu.

Neskôr sme absolvovali viacero niekoľkohodinových psychotestov. Vôbec som nerátala s tým, že by ma vybrali. No tak veľmi som to chcela robiť a verila som, že na mne vidno, ako veľmi o to stojím, že to možno vyjde. 

Výber Dominiky pre Kukulíka podlieha náročným kritériám a testom, spomedzi približne 200 uchádzačiek sa Dominikou stalo len deväť z nás. 

Zároveň platí, že uchádzačky musia byť ženy, ktoré už majú deti, ale ďalšie nechcú. Aby u nich nevznikol pocit, že si chcú bábätko samy nechať. V tomto som tiež mala jasno. 

Vy máte svoje vlastné deti, dve dcéry, ktoré vás tiež potrebujú. Spomenuli ste, že ste to celé konzultovali aj s rodinou. Ako to vaša rodina prijala?

Skôr ako som sa do projektu zapojila, zvolala som rodinnú radu. Vedela som, že prihlasovací dotazník nemôžem odoslať, kým sa o tom neporozprávam s rodinou. Najmä mladšia dcéra je na mňa viac naviazaná a dodnes ma veľmi potrebuje.

Manžel aj deti sa ma pýtali, či to budem popri všetkých povinnostiach stíhať. Nevedeli si predstaviť, že budem chodiť za krehkým bábätkom, ktoré nemá rodinu a ktovie, aký osud ho čaká. Je to emočne náročné. Manžel mi však povedal, že mi drží palce.

Staršia dcéra zas povedala niečo v zmysle, že je to fajn a že sa mi to hodí. Vedela som však, že musia súhlasiť všetci. Inak do toho nepôjdem. 

Mladšia síce zostala najskôr zarazená, ale po chvíli sa na mňa pozrela a povedala: „Mami, ty máš toľko lásky v srdiečku, že ju môžeš rozdávať aj iným deťom. Ja s tým tiež súhlasím.“ To bolo pre mňa neskutočne silné.

Ako to vníma po rokoch, čo sa tejto aktivite venujete?

Našu väzbu vidno aj teraz. Keď prídem od bábätiek domov, ona mi spraví kávu a ja jej musím o nich rozprávať. Potom ju pomojkám, aby vedela, že ona je bábätkom v našej rodine. Prežívame to vlastne všetci štyria spoločne.

Prečo Dominika pre Kukulíka?

Ide o hlavné postavy z knihy Najkrajšie na svete od Márie Ďuríčkovej. Názov teda vychádza z príbehu dievčatka Dominiky, ktorá v záhrade nájde veľkú tekvicu, z ktorej sa narodí jej braček Kukulík. Dominika sa o neho stará a spolu postupne zisťujú, na čom v živote naozaj záleží. 

Kukulík je bábätko, za ktorým dobrovoľníčka, univerzálne nazvaná Dominika, prichádza. Opustené bábätká často nemajú meno alebo je utajené. Veľakrát im ho potom vyberajú sestričky, aby ich mohli na oddelení nejako volať. 

Tipujem však, že určité materinské cítenie musí u Dominiky byť.

To áno. Ja som napríklad v minulosti zvlášť nevnímala materinský pud, ale pri bábätku ho cítim veľmi silno.

A ono to spojenie vníma tiež. Na druhý až štvrtý deň na mňa začína reagovať a dokonca na mňa čaká. Napríklad, keď ho sestričky nakŕmia, vypije mlieko, ale nezaspí, kým neprídem.

Vidno na ňom, ako sa blízky vzťah postupne vytvára. Ako si zvyká na môj hlas, dotyk, vôňu a mojkanie.

Čo zvyknete robiť, keď ste spolu?

V nemocnici bývam od tretej do šiestej poobede. Počas tých troch hodín máme náš spoločný čas. Dám si dieťatko na hruď, aby sa cítilo bezpečne, a ono buď pokojne leží, alebo sa trochu mrví.

Občas sedávame na gauči, ktorý v nemocnici majú. 

Často mu niečo hovorím alebo spievam a pozerám sa, ako reaguje. Sestričky sa mi chichúňajú, že ony na to nemajú čas a ja sa s ním „vykecávam“. (Smiech.)

Bábätko zvyknem aj kŕmiť alebo prebaľovať. Niekedy mi sestričky rovno pri príchode podajú fľašku s tým, aby som mu dala papať. Samozrejme, môžem o to požiadať sestry, pretože je to ich práca, ale beriem to tak, že aj pri takýchto obyčajných činnostiach si môžeme nachádzať k sebe cestu.

Mne dieťa dáva pocit pokoja a ja mu dávam blízkosť, ktorú potrebuje. Je to krásne.

Musí byť náročné držať emócie na uzde a nevytvárať si s bábätkom hlbší vzťah.

Áno, emóciám sa človek nevyhne. Aj spätne sa vraciam v myšlienkach k bábätkám a premýšľam nad nimi.

Dnes sa však už dokážem viac uzemniť a oddeliť svoj život od života s nimi.

Keď prichádzam do pôrodnice, mám všeličo v hlave. No už vo výťahu viem, že som tu, a všetko, čo som počas dňa riešila, nechávam za sebou. Prišla som len za dieťatkom a v tej chvíli sa chcem venovať len jemu.

Naopak, keď odchádzam, hovorím si, že viac som spraviť nemohla. A že zajtra prídem znova.

Ako zvládate lúčenie?

Vždy je to ťažké. Prídem sa naň ešte aj trikrát pozrieť, hoci už som zbalená a tašky mám v rukách.

Snažím sa byť racionálna a urobiť rázny rez, ale každé jedno dieťatko oplačem.

Viem, že sa treba rozlúčiť, pretože potom príde sociálny pracovník a bábätko vezme niekam ďalej. Už tam nemusím chodiť. Situáciu predýcham a zároveň si poviem, že som pre tento svet spravila aspoň trochu niečoho dobrého.

Cítim veľkú vďačnosť za to, že to môžem robiť. A že práve mne sa dostalo takéhoto šťastia.

Môžete sa niekomu zveriť a deliť sa o tieto skúsenosti?

Áno. Máme to vymyslené tak, že po návšteve nemocnice zavolám alebo napíšem sociálnej poradkyni Zuzke Novákovej a poviem jej, ako bolo. Pýta sa ma na bábätko, či je všetko v poriadku a čo sme spolu robili.

Ja už však mám aj svoj vlastný spôsob, ako sa nad to povzniesť a celú situáciu spracovať.

Zmenila Dominika, ktorá chodí za Kukulíkom, nejako aj Zuzku? 

Uvedomila som si, ako veľmi človek potrebuje dotyky a objatia. 

Znie to možno ako klišé, ale zvykla som si aj v blízkom kruhu kamarátov na to, že ich objímem. Niektorí sú single, rodičov majú ďaleko. Tak prečo sa neobjať, keď sa máme radi? Alebo sa pri rozhovore len tak dotkneme. Dotyky sú dôležité od narodenia a človek ich potrebuje v každom veku.


Projekt Dominika pre Kukulíka sa deje aj vďaka podpore vedenia novorodeneckého oddelenia, v spolupráci s lekármi a sestričkami. 

Zuzana Mittelmann

Zuzana má vyštudovanú stavebnú fakultu, preto sa v profesionálnom živote venuje marketingu a komunikácii najmä v tejto oblasti. V minulosti bola inštruktorkou vo Výcvikovej škole pre vodiace psy. Pomoc druhým pre ňu nie je iba príležitostnou aktivitou – je prirodzenou súčasťou jej života a hodnotového nastavenia. Preto sa zapojila aj do projektu Dominika pre Kukulíka, ktorý zastrešuje občianske združenie Návrat. 

 

 

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.