Kvôli mobilu zabúdame na bezpečnosť, hovoria známe tváre
Pätica známych influencerov a ambasádorov projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom, nám prezradila, aký naň majú názor.
Autor Sóda
Foto Emil Vasko
Michal HudecLousy Auberarchív respondentov
Dátum
Hoci mobil za volant nepatrí, viac ako tretina vodičov bez smartfónu nedokáže vydržať, a tak namiesto sústredenej jazdy prezerajú sociálne siete, vybavujú telefonáty či píšu SMS. A pritom zabúdajú na to, že na cestách ide často o stotiny. Preto sme spýtali piatich ambasádorov kampane, ktorá vznikla v rámci platformy Dátuj zodpovedne, čo si myslia o používaní mobilných zariadení za volantom.
Herec Braňo Deák: Vypisovanie správ za jazdy považujem za naozaj nezmyselný hazard
Prečo si myslíte, že používanie telefónu za volantom nie je v poriadku?
Používanie telefónu za volantom rozhodne nie je v poriadku. V osemnástich som mal nepeknú nehodu na motorke a hoci to s používaním mobilu nijako nesúviselo, naučilo ma to, ako dokáže zlomok sekundy (v tom lepšom prípade len) skomplikovať a pošramotiť život. Stálo ma to polovicu prázdnin v nemocnici, pár mesiacov nepohody, doživotne kratšiu nohu a s tým súvisiace problémy s chrbticou. A to sa, chvalabohu, týkalo len mňa, nikomu inému nebolo ublížené.
Vodiči sa dnes cítia „nesmrteľnejší“, keď berú telefón do rúk aj za jazdy – zľahčujú to a neuvedomujú si, že chvíľka nepozornosti dokáže viesť k nepríjemným následkom na tele aj na duši.
Prečo ste sa rozhodli zapojiť sa do projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tejto téme malo hovoriť?
Kto jazdí, veľmi dobre vie, že sa z toho stal ozaj veľký problém a treba naň upozorňovať. Ku koľkým kolíziám a nehodám vôbec nemuselo prísť, nebyť tejto neresti. Bez telefónu nevieme fungovať, berieme ho do rúk, aj keď netreba, aby sme si skrátili dlhú chvíľu. Za volantom to však nesmie platiť, nič nemôže byť dôležitejšie, ako venovať pozornosť a obe ruky šoférovaniu.
Vypisovanie správ za jazdy považujem za naozaj nezmyselný hazard. Priznám sa, že kedysi, keď som narazil na zmätkujúceho vodiča, bola to vodička s rúžom v ruke. Dnes sú to väčšinou muži s mobilom, pretože my naozaj nevieme robiť dve veci naraz. (smiech)
Ako sa zmenil váš vzťah k používaniu mobilu za volantom, odkedy ste sa zapojili do tejto kampane?
Môj vzťah k problému je rovnako negatívny ako predtým, nemám pre šoférov s mobilom na uchu alebo v ruke veľa pochopenia. Sám sa snažím za volantom telefón do ruky vôbec nebrať. Ak mi niekto za jazdy volá, buď použijem handsfree, alebo sa mu ozvem neskôr.
Aký ste vodič? Odkedy šoférujete? Šoférujete denne a rád alebo práve naopak?
Som ten typ, ktorý sa za vodičákom triasol už v puberte. Šoférujem denne a rád a trúfam si povedať, že som veľmi dobrý vodič. Mojou najväčšou prioritou za volantom však vždy bolo jazdiť bezpečne a nikoho neohroziť. Som zároveň aj motorkár a častý chodec, a preto si azda ešte viac uvedomujem, akí sme na ceste všetci krehkí a zraniteľní.
Moderátorka Barbora Krajčírová: Naše sekundy za mobilom môžu človeka pripraviť o to najcennejšie
Prečo si myslíte, že používanie telefónu za volantom nie je v poriadku?
Jednoznačne preto, že to v jednej sekunde dokáže zmeniť či dokonca zničiť život nielen nám, ale aj nevinným ľuďom, ktorí sa, paradoxne, sústredili naplno. Naše sekundy za mobilom ho môžu pripraviť o to najcennejšie.
Prečo ste sa rozhodli zapojiť sa do projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tejto téme malo hovoriť?
Myslím si, že by sa o tom malo hovoriť dennodenne a ak tomu vieme aspoň trochu pomôcť aj my influenceri, stojí to za to. Ani ja sa neradím k ľuďom, ktorí by mohli povedať, že mobil v ruke počas šoférovania nikdy nedržali. Treba sa o tom rozprávať a uvedomovať si dôsledky, ktoré môžu pri používaní mobilu za volantom nastať.
Ako sa zmenil váš vzťah k používaniu mobilu za volantom, odkedy ste sa zapojili do tejto kampane?
Jednoznačne si to uvedomujem ešte intenzívnejšie. Našťastie. Na križovatkách si všímam ďalších vodičov a vážne by ma zaujímalo, koľko z nich štatisticky okamžite chytí mobil do ruky. Asi by nás to vysoké číslo šokovalo.
Aký ste vodič? Odkedy šoférujete? Šoférujete denne a rada alebo práve naopak?
Šoférujem denne a veľmi rada. Po Slovensku sa prevážam veľmi často a som rada, že mám spoľahlivé auto, v ktorom sa cítim bezpečne. Pri počúvaní hudby alebo audioknihy mi ubehne cesta oveľa rýchlejšie. A aký som vodič? Spolujazdci, našťastie, nevystupujú nahnevaní z auta. (smiech) Musím si zaklopať, ale myslím si, že sa so mnou cítia bezpečne.
Raper Pil C: Telefonovanie za volantom prerástlo do veľkého problému, no ľudia si to takmer vôbec neuvedomujú
Prečo si myslíte, že používanie telefónu za volantom nie je v poriadku?
Pretože negatívne ovplyvňuje pozornosť za volantom. Vodič sa nesústredí na vedenie motorového vozidla a na cestu pred sebou, ale na displej mobilného telefónu. Od nešťastia nás potom často delia len sekundy, ktoré nám nakoniec môžu chýbať, napríklad keď nedávame naplno pozor na situáciu pred nami, ale „čumíme“ do telefónu.
Prečo ste sa rozhodli zapojiť sa do projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tejto téme malo hovoriť?
Myslím si, že telefonovanie za volantom prerástlo do veľkého problému, no ľudia si to takmer vôbec neuvedomujú. Práve preto som sa zapojil, aby som prispel k zvýšeniu povedomia o tomto probléme hlavne u mladých. Keby táto kampaň mala zachrániť aspoň jeden ľudský život, tak by mala zmysel.
Ako sa zmenil váš vzťah k používaniu mobilu za volantom, odkedy ste sa zapojili do tejto kampane?
Patril som k aktívnym používateľom mobilu za volantom a to bol aj ďalší dôvod, prečo som sa zapojil do kampane. Chcel som s tým niečo spraviť. Preto sa v súčasnosti počas jazdy sústreďujem už len na cestu pred sebou.
Aký ste vodič? Odkedy šoférujete? Šoférujete denne a rád alebo práve naopak?
Osobne sa považujem za veľmi dobrého vodiča, mám najazdených viac ako milión kilometrov. Šoférujem, odkedy som dostal vodičák. Kedysi som pracoval ako obchodný zástupca a bol som za volantom každý deň. Šoférovanie mi zostalo aj po ukončení tejto práce, keďže nonstop jazdím na koncerty naprieč Slovenskom a Českom. Auto je môj druhý domov. (smiech)
Youtuber Matej Zrebný: Chcem, aby sa ľudia sústredili viac na jazdu ako na telefón, môže to zachrániť ľudský život
Prečo si myslíte, že používanie telefónu za volantom nie je v poriadku?
Pretože odvádza celkovú pozornosť. Väčšinou si myslíme, že dokážeme robiť viac vecí naraz, ale viackrát sa mi stalo, že mi nečakane vbehol do cesty chodec alebo auto predo mnou prudko zabrzdilo. Keby som bol v tej sekunde na telefóne, tak to dopadne inak.
Prečo ste sa rozhodli zapojiť sa do projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tejto téme malo hovoriť?
Chcem využiť svoj vplyv na to, aby som dostal tento problém do povedomia, aby sa ľudia sústredili viac na jazdu ako na telefón. Naozaj to môže zachrániť ľudský život alebo predchádzať zraneniam.
Ako sa zmenil váš vzťah k používaniu mobilu za volantom, odkedy ste sa zapojili do tejto kampane?
Určite na to teraz myslím viac ako predtým a viac sa nad tým zamýšľam. Niekedy bolo pre mňa ťažké neprijať hovor alebo neriešiť niečo v telefóne počas jazdy. V každom prípade chcem dať všetkým najavo, že to nie je správne. Aby si nemysleli, že keď to občas videli u mňa, tak to majú robiť aj oni.
Všetci máme vlastný rozum a myslím si, že každý si uvedomuje, že sa má sústrediť na jazdu a nie na telefón. Práve to v kampani pripomíname.
Aký ste vodič? Odkedy šoférujete? Šoférujete denne a rád alebo práve naopak?
Myslím si, že som asi dobrý vodič. Dám prednosť aj chodcovi alebo autu, ktoré sa chce zaradiť. Takže občas som aj ohľaduplný. (smiech) Vodičák som si robil ešte pred osemnástkou. Prvé dva roky som jazdil len občas, keď mi otec požičal auto, ale od dvadsiatky, čo je už viac ako päť rokov, jazdím v podstate každý deň. Bez auta by sa mi už fungovalo veľmi ťažko.
Komik Fero Joke: Hanbím sa za to, že som kedysi nevedel bez mobilu vydržať
Prečo si myslíte, že používanie telefónu za volantom nie je v poriadku?
Sám som to kedysi robil, ale uvedomil som si, že to nie je OK z dôvodu nečakaných udalostí, a tých je na cestách naozaj veľa. Volant vyžaduje 100 % sústredenosť.
Prečo ste sa rozhodli zapojiť sa do projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tejto téme malo hovoriť?
Ak mám pomôcť dobrej veci, vždy sa rád zúčastním.
Ako sa zmenil váš vzťah k používaniu mobilu za volantom, odkedy ste sa zapojili do tejto kampane?
Určite sa zmenil. Myslím si, že som dobrý vodič, no to nie je všetko. Denne najazdím veľa kilometrov a často som si aj ja skracoval dlhú chvíľu za volantom mobilom. Priznám sa, hanbím sa za to, že som kedysi nevedel bez mobilu vydržať. Vytiahol som ho počas jazdy a ohrozil tak život iných.
Aký ste vodič? Odkedy šoférujete? Šoférujete denne a rád alebo práve naopak?
Šoférujem veľmi veľa. Auto musiím pred inou formou dopravy uprednostniť aj kvôli môjmu psovi, ktorý mi robí takmer vždy spoločnosť. A čo sa týka šoférovania, milujem len tak sa zavrieť v aute, vypočuť si fajn hudbu a pokochať sa prírodou.
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ako dievča sa vzdala sna o štúdiu. Dnes omama Maťa a mentorka Ľubka pomáhajú deťom, aby mali viac šancí než generácie pred nimi
Ako omama Maťa s mentorkou Ľubkou pomáhajú deťom dobehnúť na štartovaciu čiaru, kde začínajú iné deti.
Autor Kristína Svítok Mayerová
Foto Michal Svítok
Dátum
Dôležitosť raného vývoja si uvedomuje omama Maťa aj jej mentorka Ľubka z neziskovky Cesta von. Omamy v rómskych komunitách navštevujú rodiny s deťmi od narodenia do štyroch rokov. Cez hry, knihy či obyčajné riekanky podporujú rozvoj ich zručností pred nástupom do škôlky a rodičom ukazujú, ako si všímať pokroky svojich detí a podporovať ich na ceste k lepšej budúcnosti. „Neodťahujem sa od nikoho, sadnem si kdekoľvek. Ak má dieťa špinavú tvár, nemám problém ho pohladiť či pobozkať. Cítia, že som jedna z nich,“ hovorí Maťa.
Keby sme vás so zaviazanými očami priviedli do bytu a posadili za stôl v kuchyni, chvíľu by trvalo, kým by ste uhádli, u koho na návšteve ste sa ocitli. Biely nábytok, kvety, drobné dekorácie, na stole koláčiky a káva – nič, čo by na prvý pohľad prezrádzalo identitu domácich.
Že sme u omamy Martiny Peštovej, naznačí až certifikát občianskeho združenia Cesta von prilepený na dverách.
K stolu si prisadne aj mentorka Ľubka Schenková, ktorá nás neskôr sprevádza na lekciu v jednej z rodín v Jarovniciach, aby mohla sledovať prácu omamy v praxi. Dostávame tak možnosť vidieť zblízka, ako Maťa pracuje s deťmi v ich domácom prostredí.
Jej klientkou je mladá mama troch detí. V malej izbe najprv všetci spontánne zaspievajú malému oslávencovi, ktorý má narodeniny. Potom omama Maťa vyberá z tašky kartičky, guľôčky, paličky, knižku a ďalšie jednoduché pomôcky, ktoré cez hru podporujú viaceré dôležité zručnosti – napríklad jemnú motoriku, reč, pozornosť či schopnosť sústrediť sa. Do aktivít sa zapája dvojročný chlapec aj jeho starší súrodenci.
Maťa popri tom povzbudzuje mamu, aby si s deťmi čítala, všímala si ich pokroky a podporovala ich zvedavosť už od útleho veku. Mentorka Ľubka priebeh lekcie sleduje a zapisuje si poznámky, ktoré si s Maťou následne spoločne prechádzajú.
Všetky tri ženy sú dôkazom toho, že podpora a vzájomné sprevádzanie môžu meniť životy detí z vylúčených komunít, ktoré sa pre chudobu ocitli v nevýhodnej situácii a často majú horšiu štartovaciu pozíciu vo vzdelávaní aj na trhu práce než ich rovesníci.
V rozhovore s omamou Maťou Peštovou a jej mentorkou Ľubkou Schenkovou sa dočítate:
prečo je také ťažké prelomiť generačnú chudobu a získať vzdelanie v prostredí, kde je veľa detí a málo peňazí,
prečo sú prvé roky života dieťaťa rozhodujúce pre jeho budúcnosť,
aké poslanie majú omamy v rómskej komunite Jarovnice a ako môžu pomáhať zlepšovať životné vyhliadky celým rodinám,
čo sa mení v momente, keď rodič začne veriť, že jeho dieťa môže byť v škole úspešné,
prečo je slovenčina dôležitá pri ich štarte v škôlke a škole,
ako sa Maťa stala pre mnohé ženy vzorom tým, že pracuje, vzdeláva sa a vytrvalo ide za svojimi cieľmi.
V súčasnosti sa venujete rómskym deťom od narodenia do štyroch rokov a pomáhate im zlepšiť štart do života. Aké to bolo u vás doma, keď ste boli dieťa?
Maťa: Vyrastala som v chudobnej rodine. Som najstaršia z trinástich súrodencov, a preto som už od detstva niesla veľkú zodpovednosť – často ma brali ako polovičnú mamu. Pomáhala som mame so starostlivosťou o domácnosť, prala som, opatrovala mladších bratov a sestry a neraz som ich aj kúpala.
Žili sme v malej chatrči, kde sme v jednej miestnosti nielen bývali, ale aj varili a spali. Takto však vtedy žila aj väčšina rodín v našom okolí.
Keď nás bolo doma ešte sedem súrodencov, mama nás každý večer ukladala spať na jednu rozťahovaciu posteľ, o ktorú sme sa všetci delili. Mladšiu sestru som vodila do školy, a práve preto som často meškala na prvé hodiny.
Často počúvame, že keď človek naozaj niečo chce, dokáže dosiahnuť čokoľvek. Realita však býva zložitejšia. Ľudia, ktorí vyrastajú v chudobe alebo od detstva nesú veľkú zodpovednosť za rodinu, nemajú rovnaké možnosti pri vzdelávaní ako ich rovesníci. Bol to aj váš prípad?
Maťa: Áno, už odmalička som mala chuť niečo dosiahnuť – chcela som študovať a pracovať. Po základnej škole som však v štúdiu nemohla pokračovať, pretože bolo potrebné pomáhať doma. Mama mi vtedy povedala: „Kto zaplatí autobus a knihy, keď mám toľko detí?“
Napriek tomu, že som jej to dlho vyčítala, dnes som hrdá na to, z akej rodiny pochádzam. Naučila ma hodnotám, skromnosti a vážiť si veci, ktoré mám.
Ľubka: Ak by Maťa vyrastala v iných podmienkach, určite by mala aj vysokú školu. Má na to schopnosti, ale prostredie jej to neumožnilo.
Prečo je pre mnohých ľudí z vylúčených komunít náročné dostať sa k vzdelaniu alebo príležitostiam na osobný rozvoj?
Maťa: V rómskej komunite je veľa múdrych žien aj mužov, no mnohým z nich v minulosti chýbali príležitosti a podpora. Človek z chudobných pomerov musí pomáhať doma postarať sa o mladších súrodencov alebo si čoskoro založí vlastnú rodinu.
Keď sa človek narodí do chudoby, často nemá priestor žiť podľa vlastných predstáv, skôr žije podľa toho, čo je v danom okamihu potrebné.
Deti sa rodia vo väčšom počte a často pokračujú v spôsobe života svojich rodičov. Tak vzniká generačná chudoba, ktorá sa prenáša z jednej generácie na druhú, a je ťažké sa z nej vymaniť. Napriek tomu však vidím postupný posun k lepšiemu a situácia sa začína meniť.
Mladí ľudia dnes už čoraz častejšie nechcú žiť ako predchádzajúce generácie. Viac rómskych žien si robí vodičský preukaz, pribúda aj maturantov. Keď to vidia ostatní, prirodzene v nich vzniká pocit, že aj ich život môže vyzerať inak a že zmena je možná.
V Jarovniciach neďaleko Prešova pôsobíte ako omama v rámci projektu občianskeho združenia Cesta von. Minulý rok ste absolvovali postupové skúšky, vďaka čomu ste sa z omamy začiatočníčky stali omamou juniorkou. Ako ste sa k tejto práci dostali?
Maťa: Predtým som žila ako mnohé iné rómske mamy – bola som doma s deťmi a len krátko som robila sezónne práce. O pohovore do združenia Cesta von som sa dozvedela až neskôr. Z Jarovníc sa prihlásilo pätnásť žien a vybrali dve. Mala som šťastie, že som medzi nimi, a tak som už dva roky omamou.
Maťa, sama máte tri deti a vnúča, takže povinností ste mali aj tak dosť. Čo sa u vás doma zmenilo, keď ste začali pracovať?
Maťa: Mám dobrého muža, ktorý ma od začiatku v práci veľmi podporoval. Dokonca mám pocit, že odkedy pracujem, sa náš vzťah ešte posilnil. Tým, že pracujeme obaja, sme si v tomto smere viac rovnocenní.
Ľubka: Na zmenu si musela zvyknúť celá rodina. Bolo to prvýkrát, čo sa Maťa zamestnala, a doma sa tak prirodzene museli niektoré veci nanovo rozdeliť. Najmä tie, ktoré predtým riešila automaticky ona.
Rómske ženy sú veľmi pracovité, starajú sa o deti, domácnosť, varia aj upratujú. Keď sa zamestnajú, už nie je možné zvládať všetko ako predtým. Preto bolo aj u Mati potrebné nájsť nový rytmus v každodennom fungovaní domácnosti.
Aká by mala byť žena, ktorá sa chce stať omamou?
Ľubka: Musí mať svoju osobnosť, byť zorientovaná vo svojej komunite a mať prirodzený vzťah k deťom, aby ju táto práca skutočne napĺňala. S každou kandidátkou preto absolvujeme pohovor, aby sme videli, či sa dokáže zapojiť do pracovného procesu, plánovať si veci, zvládať náročnejšie situácie v rodinách a má aj základné organizačné schopnosti.
Skôr ako omama začne chodiť do rodín, prechádza vstupnými školeniami, kde si skúša konkrétne lekcie aj rôzne situácie, ktoré môžu v rodinách nastať. Dôležitá je však aj podpora jej blízkych. Omamy totiž počas školení odchádzajú na niekoľko dní z domu, čo v niektorých rómskych komunitách vôbec nie je samozrejmosťou.
Pre niektorých partnerov je to veľká výzva – niekedy sa objaví žiarlivosť, inokedy obava, ako to doma bez nich zvládnu. Aj preto sa niektoré kandidátky napokon rozhodnú nepokračovať. Nestačí teda len vlastné rozhodnutie ženy, dôležití sú aj príbuzní, ktorí ju pri tom podržia. Potom prichádza najnáročnejšia časť – osloviť prvé rodiny, získať si ich dôveru a začať pravidelnú prácu v teréne.
Maťa: Omama by mala mať v osade prirodzený rešpekt. Je dôležité, aby ju ľudia v komunite poznali a vnímali ako niekoho, kto je jej súčasťou. Zároveň však prichádza aj do rodín, ktoré pozná len z videnia, a na to je potrebná odvaha a otvorenosť.
Mala by byť komunikatívna a vedieť nadväzovať kontakt, pretože denne pracuje s mamičkami aj deťmi. Nie je vhodné, ak je úplne uzavretá – naopak, potrebuje sa vedieť rozprávať a byť blízko ľuďom. Je dôležité, aby mala ľudí aj deti rada a pristupovala k nim s prirodzeným záujmom a rešpektom.
Začínali ste bez skúseností, no v prostredí, ktoré ste dobre poznali. Spomeniete si na svoje pocity na začiatku? V čom sa líšia od toho, ako svoju prácu vnímate dnes?
Maťa: Na začiatku som mala obavy, čo budem robiť s malými deťmi a či sa mi podarí nájsť rodiny, ktoré sa do programu zapoja. Zo školenia som odchádzala veľmi neistá. Prvé týždne boli náročné, kým si rodiny zvykli, že chodím v konkrétny deň a čas. Bolo potrebné nastaviť aj určitý režim a pravidelnosť.
Dnes už mamičky vedia, že keď prídem, nasleduje lekcia. Aj keď sú práve pri varení, na chvíľu ho prerušia a venujú sa dieťaťu. Aj deti si to pamätajú. Už vo dvoch rokoch vedia, že príde „bibi“ – teta – a že budeme mať lekciu. Dnes už necítim stres. Naopak, mám radosť, že túto prácu môžem robiť.
Ľubka: Na začiatku Maťa chodila priamo do rodín a vysvetľovala im, čo program ponúka. Niektoré si to ešte premysleli, keď videli, čo lekcie zahŕňajú, a že prebiehajú pravidelne. V súčasnosti však máme dokonca čakaciu listinu. Miesto sa uvoľní napríklad vtedy, keď sa niektorá rodina odsťahuje alebo odíde do zahraničia.
Dnes si už rodiny program odporúčajú navzájom a samy prichádzajú za Maťou s tým, že by chceli prihlásiť svoje bábätko.
Znamená to teda, že záujem prevyšuje možnosti združenia. Koľko detí z komunity má jedna omama v pravidelnej starostlivosti?
Ľubka: Jarovnice sú veľká osada, ktorá sa rýchlo rozširuje. Pôsobia tu dve omamy. Maťa má pri plnom úväzku 25 detí a Lucka, ktorá pracuje na trištvrte úväzku, má 18 detí.
Omamy si môžu vybrať úväzok, ktorý im najviac vyhovuje. Do každej rodiny chodia raz týždenne a jedna lekcia trvá približne 45 minút.
Maťa: Nie vždy sa lekcia skončí presne po 45 minútach. Niekedy mamičky zostávajú dlhšie, chcú sa ešte porozprávať alebo mi deti chcú niečo ukázať. Aj samotné rozlúčenie sa tak občas natiahne. V komunite cítiť, že by bolo potrebných viac omám. Pokojne aj ďalšie tri či štyri.
Ako vás vníma komunita, odkedy ste sa stali omamou?
Maťa: Cítim od nich rešpekt. Vnímajú, že sa nad nich nepovyšujem a pristupujem k nim ako k rovnocenným. Neodťahujem sa od nikoho, sadnem si kdekoľvek. Ak má dieťa špinavú tvár, nemám problém ho pohladiť, pobozkať či zobrať na ruky. Cítia, že som jedna z nich, že v tom sme spolu a nemusia sa predo mnou báť.
Mamičky mi často hovoria, že sa im páči môj život – že s manželom obaja pracujeme, syn tiež pracuje, dcéra chodí na strednú školu a mladší syn je na základnej škole. Vnímajú, že žijeme iný rodinný príbeh než mnohé iné rodiny v komunite.
Ľubka: Maťa je pre mnohé ženy vzorom. Vidia, že sa jej podarilo posunúť sa ďalej – je zamestnaná, vzdeláva sa a chodí na školenia. Niekedy sa jej aj pýtajú, či by mohli pracovať podobne.
Dnes si už aj ženy po tridsiatke či štyridsiatke dopĺňajú vzdelanie, napríklad si externe dorábajú strednú školu. Keď im deti podrastú, začínajú viac premýšľať aj nad tým, čo by chceli robiť pre seba.
Vaša pomoc nespočíva len vo vytváraní lepšieho zázemia pre deti, ale ste oporou aj dospelým v domácnosti. Ako postupujete, keď prídete do rodiny, skôr ako začnete pracovať s dieťaťom?
Maťa: Najprv sa porozprávam s mamičkou. Všímam si, ako sa má ona, ako sa má dieťa aj aké je prostredie okolo nich. Keď si všimnem niečo nové alebo pekné, vždy to rada pochválim. Potom sa pozrieme na úlohu, ktorú mali, a na to, ako sa im ju podarilo splniť. Až následne začíname s aktivitami.
Mamičky mi dôverujú. Často mi hovoria aj veci, ktoré by som vedieť nemusela, ale potrebujú sa jednoducho vyrozprávať. V takých chvíľach som pre ne aj osobou, ktorej sa môžu zveriť. Vedia, že to, čo mi povedia, zostane medzi nami a nebude sa to šíriť ďalej.
Podľa čoho sa rozhodujete, aké aktivity budete s deťmi počas lekcií robiť?
Ľubka: Aktivity sú nastavené podľa veku dieťaťa a zameriavajú sa na rozvoj motoriky, reči aj sociálnych zručností. Majú svoju štruktúru a pravidelné opakovanie, pretože pre deti je dôležité cítiť istotu a vedieť, čo môžu očakávať. Maťa ich zároveň dokáže prispôsobiť konkrétnemu dieťaťu – niektoré zjednoduší, iné, naopak, mierne rozšíri podľa toho, čo dieťa aktuálne zvláda.
Cez knihy a hry sa prirodzene zoznamujú aj s bežnými činnosťami, ktoré ich čakajú v škôlke, napríklad umývanie rúk, česanie či čistenie zubov.
Pomáha im v tom aj aplikácia Omama, ktorá slúži zároveň ako diár aj pracovná pomôcka. Maťa si v nej plánuje týždeň, má prehľad o pripravených aktivitách a po každej lekcii zaznamenáva, čo s dieťaťom robila aj ako sa zapájal rodič.
Ja ako mentorka priebeh lekcií sledujem a spolu s omamou sa k nim pravidelne vraciame. Údaje z aplikácie zároveň spracúva analytický tím v Bratislave, ktorý vďaka nim sleduje dlhodobý dopad programu.
52 omám, 24 mentoriek, 37 komunít, 1102 detí vo veku od 0 do 4 rokov
Vďaka lekciám sa teda učí nielen dieťa, ale aj rodičia, aby ho mohli ďalej podporovať v domácom prostredí.
Maťa: Áno, keď dieťaťu nejde nejaká aktivita, pomáhajú mu aj rodičia. Mama mu napríklad podrží rúčku alebo mu pomôže začať.
Ľubka: Spočiatku bolo potrebné mamičky k spolupráci viac viesť. Vnímali to tak, že Maťa je tá, ktorá vedie lekciu, pretože ona vie a je „učiteľka“. Maťa im však postupne ukazuje, že najdôležitejšiu úlohu majú ony – práve preto, že s deťmi trávia najviac času. Aktivitu im ukáže, ale zároveň ich vedie k tomu, aby sa zapájali.
Rodičia sú rôzni. Niektorí sú veľmi snaživí, vidia v tom zmysel a sami sa aktívne zapájajú. Iní na začiatku hovoria, že majú dosť vlastných povinností. Napriek tomu u nich vidno posun a ochotu deťom pomáhať.
Rodičov vediete nielen k tomu, aby s deťmi trávili čas, ale aj aby si všímali ich pokroky. Dôležitá je teda aj pochvala. Dostávajú ju deti v dostatočnej miere?
Maťa: Keď sú deti malé, bozky a pohladenie prichádzajú prirodzene. Čím sú staršie, tým je pochvaly menej. Pri dospievajúcich deťoch už skoro vôbec.
Ľubka: Mamy často samy nezažili pochvalu, preto ju nevedia prirodzene dávať ďalej. Keď však Maťa pochváli dieťa alebo si všimne niečo pekné v domácnosti, mamu to poteší. Vidí, že sa jej niečo podarilo, a je na svoje dieťa hrdá. Potom je väčšia šanca, že začne viac chváliť aj ona.
Nevzdávame sa a postupne sa snažíme rodičom ukazovať, že práve ich čas a pozornosť sú pre dieťa najdôležitejšie pri rozvoji.
Pre deti v komunitách je materinským jazykom rómčina, preto je súčasťou vašej prípravy na škôlku aj slovenčina.Rozhovor s mamou prebieha v rómčine. Lekcie s deťmi však vediete v slovenčine. Je to tak?
Maťa: Áno, s deťmi sa rozprávam po slovensky. Postupne začínajú rozumieť jednoduchým pokynom a vedia, čo od nich chcem – napríklad „sadni si“, „ukáž“ alebo „poď ku mne“. Učia sa aj základné pozdravy.
Ľubka: Rodičom vysvetľujeme, že slovenčina je pre deti dôležitá, aj keď rómčina je ich materinský jazyk a doma ju prirodzene používajú. Mnohí si neuvedomujú, že dieťa po príchode do slovenskej škôlky či školy vstupuje do prostredia, ktorému často ešte nerozumie. Učenie môže byť preto pomalšie – nie preto, že by dieťa nechcelo, ale preto, že sa stretáva s cudzím jazykom.
Maťa: Sú deti, ktoré slovenčinu doma vôbec nepočujú. Keď potom prídu do škôlky a niekto sa s nimi snaží hovoriť po slovensky, môžu sa cítiť neisté alebo vystrašené. Preto je pre ne dôležité, že si na jazyk postupne zvykajú už počas lekcií.
Aj pre vás je materinským jazykom rómčina. Cítite, že sa vám slovenčina vďaka práci omamy zlepšila?
Maťa: Určite áno, aj keď mi občas slovenčina stále robí ťažkosti. Celý život som hovorila najmä po rómsky a po slovensky len v situáciách, keď to bolo potrebné – v škole, na úradoch či v banke.
Dnes si viac uvedomujem, že keby som s deťmi hovorila viac po slovensky, možno by mali jednoduchší štart. Preto sa snažím hovoriť po slovensky aj s vnukom. Niekedy to skúšam aj s manželom, ale ten sa na mňa zvykne len usmiať, prečo s ním hovorím po slovensky.
Uvedomila som si, že ak chce človek v živote napredovať, slovenčina je veľmi dôležitá.
Ľubka: V našom programe si omamy slovenčinu pravidelne trénujú. Raz týždenne majú skupinovú lekciu s lektorkou a následne aj individuálnu online hodinu s dobrovoľníčkou.
Ľubka, na lekcie s Maťou chodíte pravidelne. S čím všetkým pomáhate omame ako jej mentorka?
Ľubka: S Maťou pracujeme už dva roky. Začínali sme spolu, keď sa program OMAMA rozširoval do Jarovníc. Po lekciách spolu preberáme, čo sa v rodinách dialo, čo fungovalo a čo by bolo dobré skúsiť inak.
Keď nastane náročná situácia, som pri nej, no nerobím veci za ňu. Skôr ju sprevádzam tak, aby na riešenia prichádzala sama. Popri tom jej pomáham aj s praktickými vecami – s plánovaním, vybavovaním či organizáciou.
Pre mnohé omamy je nový aj svet mimo ich komunity – pracovné povinnosti, plánovanie, komunikácia či situácie, ktoré sú pre iné prostredia samozrejmosťou. Aj v tomto sa postupne učia orientovať a získavajú istotu.
Ako vás prijímali rodiny, keď ste začali chodiť na lekcie spolu s Maťou?
Ľubka: Spočiatku nevedeli, čo presne očakávať, a ani ja som si nebola istá, ako to celé bude fungovať. Uvedomovala som si, že vstupujem do ich súkromného priestoru – do izby, kde býva niekedy aj desať ľudí, kde sa pije káva, rozpráva, a zrazu tam má prebehnúť lekcia.
Stávalo sa aj to, že ma najprv nechceli pustiť dnu, napríklad preto, že nemali upratané. Hanbili sa za svoje jednoduché podmienky alebo mali obavy, či nejde o kontrolu alebo sociálku.
Keď však videli, že prichádzam len pre dobro detí a nič zlé sa nedeje, postupne si zvykli. Dnes ma mnohí poznajú, zdravíme sa a Maťa hovorí, že ma medzi seba prijali, čo ma veľmi teší.
Čo pozorujete u detí, ktoré sú v programe dlhší čas?
Ľubka: Po dvoch rokoch už na deťoch vidíme, že sú uvoľnenejšie a sebavedomejšie. Lepšie rozumejú slovenčine, neboja sa skúšať nové veci a majú radosť z toho, že sa môžu niečomu venovať. Niekedy sa dokonca viac obáva rodič než samotné dieťa.
Maťa: Na lekciách vidím aj praktické pokroky. Deťom sa zlepšuje jemná motorika, majú istejší úchop a vedia si napríklad lepšie pridržať lyžičku. Zároveň vnímam, že mi lepšie rozumejú – keď im ukážem gesto alebo poviem jednoduchý pokyn, vedia, čo majú urobiť.
Na začiatku niektoré mamy ani nevedeli, čo pojem gesto znamená. Postupne sa to učili spolu s deťmi. Aj to vnímam ako posun – keď mama rozumie, prečo dieťaťu niečo ukazujeme a ako mu to pomáha v rozvoji.
A aké zmeny nastávajú pri rodičoch?
Ľubka: Veľká zmena nastáva vtedy, keď rodič začne veriť, že jeho dieťa môže byť v škole úspešné. Mnohí si to dovtedy ani nevedeli predstaviť. My im hovoríme, že ich dieťa je šikovné a má na to, aby sa mu darilo – potrebuje len čas a pozornosť.
Matine návštevy dnes vnímajú rodiny ako vzácnosť a tešia sa, keď príde. Mnohé veci boli pre ne na začiatku nové, napríklad knihy. Keď im prvýkrát ukazovala obrázky a zvuky zvierat, niektorí sa aj pousmiali, pretože s tým nemali skúsenosť. Často im nikto v detstve nečítal a knihy doma bežne nemali. Postupne si však na to zvykli.
Nedávno jedna mama zdieľala na Facebooku fotografiu, ako si jej dcéra prezerá leporelo, a napísala: „Moja princezná si číta.“ Bola na ňu hrdá a mňa to veľmi potešilo.
Maťa: Veľký rozdiel vidím v tom, keď sa mama dieťaťu venuje aj mimo lekcií. Teší ma, keď prídem do rodiny a počujem, že mama skúša s dieťaťom hovoriť po slovensky, spoločne si hovoria riekanky a zapájajú sa aj staršie deti.
Zdá sa, že hoci ide o vašu prácu, s rodinami ste si postupne vybudovali priateľské vzťahy založené na rešpekte. Vnímate to tak?
Maťa: Áno. Chodím k dvom sociálne slabším rodinám a veľmi ma fascinuje, aké sú tie dievčatká rozumné. Patria medzi moje najobľúbenejšie.
Jedno má dva roky a troch súrodencov. Niekedy na nej vidím, ako by chcela byť už dospelá. Mama má viac detí a veľa povinností, takže na ňu nemá vždy toľko času. Keď prídem, veľmi sa teší, že ju môžem pohladkať alebo zobrať na ruky.
Vyhľadáva moju pozornosť, lebo vie, že jej ju dám. Všíma si na mne úplne všetko. Raz si všimla, že mám nalakované nechty, a na ďalšej lekcii mi hneď ukázala, že ich má aj ona. V očiach má veľkú vnímavosť aj to, že je zvyknutá byť do istej miery samostatná. Keď odchádzam, beží za mnou a hovorí, že chce ísť so mnou domov.
Druhé dievčatko je jedináčik. Jej rodičia chodili do špeciálnej školy, otec je sluchovo postihnutý a ani jeden z rodičov nevie čítať ani písať. Ona je však veľmi inteligentná a šikovná. Jej mama veľmi túži po tom, aby sa mala lepšie než ona sama, mala viac možností a vedela viac.
Najkrajší je moment, keď vidím, že sa dieťaťu niečo podarí, a mama sa naň pozrie s nehou, láskou a hrdosťou. Takým pohľadom, ktorý hovorí: „Toto moje dieťa dokázalo.“ Vtedy cítim, že moja práca má zmysel.
Maťa, ako dievča ste nemohli ísť študovať. Má to pre vás ešte miesto vo vašich plánoch?
Áno, vždy som chcela pracovať v škôlke. Deti mám rada a počas práce omamy som si ešte viac uvedomila, že ma to k nim prirodzene ťahá. Tento rok som sa preto prihlásila na externé štúdium na strednej pedagogickej škole.
Je v záujme nás všetkých, aby ľudia, ktorí dnes žijú v chudobe, dostali šancu na dôstojný život. Aj preto Férová nadácia O2 podporuje neziskovú organizáciu Cesta von a program OMAMA, ktorý pomáha deťom a ich rodičom zlepšiť ich vyhliadky do budúcnosti.
Martina Peštová a Ľubica Schenková
Maťa žije v Jarovniciach neďaleko Prešova a už dva roky pôsobí ako omama v programe občianskeho združenia Cesta von. Ako vyškolená žena z rómskej komunity navštevuje rodiny a sprevádza deti od narodenia do štyroch rokov.
Cez hru, knihy a riekanky ich podporuje v rozvoji ešte pred nástupom do škôlky, aby mali lepší štart do života než predchádzajúce generácie.
Pri práci ju podporuje mentorka Ľubka Schenková, ktorá s ňou pravidelne chodí na lekcie, pomáha jej zvládať náročnejšie situácie v rodinách a sprevádza ju aj v jej profesionálnom raste.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
