Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Kvôli mobilu zabúdame na bezpečnosť, hovoria známe tváre

Pätica známych influencerov a ambasádorov projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom, nám prezradila, aký naň majú názor.

Hoci mobil za volant nepatrí, viac ako tretina vodičov bez smartfónu nedokáže vydržať, a tak namiesto sústredenej jazdy prezerajú sociálne siete, vybavujú telefonáty či píšu SMS. A pritom zabúdajú na to, že na cestách ide často o stotiny. Preto sme spýtali piatich ambasádorov kampane, ktorá vznikla v rámci platformy Dátuj zodpovedne, čo si myslia o používaní mobilných zariadení za volantom.

Herec Braňo Deák: Vypisovanie správ za jazdy považujem za naozaj nezmyselný hazard

Prečo si myslíte, že používanie telefónu za volantom nie je v poriadku?

Používanie telefónu za volantom rozhodne nie je v poriadku. V osemnástich som mal nepeknú nehodu na motorke a hoci to s používaním mobilu nijako nesúviselo, naučilo ma to, ako dokáže zlomok sekundy (v tom lepšom prípade len) skomplikovať a pošramotiť život. Stálo ma to polovicu prázdnin v nemocnici, pár mesiacov nepohody, doživotne kratšiu nohu a s tým súvisiace problémy s chrbticou. A to sa, chvalabohu, týkalo len mňa, nikomu inému nebolo ublížené.

Vodiči sa dnes cítia „nesmrteľnejší“, keď berú telefón do rúk aj za jazdy – zľahčujú to a neuvedomujú si, že chvíľka nepozornosti dokáže viesť k nepríjemným následkom na tele aj na duši.

Prečo ste sa rozhodli zapojiť sa do projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tejto téme malo hovoriť?

Kto jazdí, veľmi dobre vie, že sa z toho stal ozaj veľký problém a treba naň upozorňovať. Ku koľkým kolíziám a nehodám vôbec nemuselo prísť, nebyť tejto neresti. Bez telefónu nevieme fungovať, berieme ho do rúk, aj keď netreba, aby sme si skrátili dlhú chvíľu. Za volantom to však nesmie platiť, nič nemôže byť dôležitejšie, ako venovať pozornosť a obe ruky šoférovaniu.

Vypisovanie správ za jazdy považujem za naozaj nezmyselný hazard. Priznám sa, že kedysi, keď som narazil na zmätkujúceho vodiča, bola to vodička s rúžom v ruke. Dnes sú to väčšinou muži s mobilom, pretože my naozaj nevieme robiť dve veci naraz. (smiech)

Ako sa zmenil váš vzťah k používaniu mobilu za volantom, odkedy ste sa zapojili do tejto kampane?

Môj vzťah k problému je rovnako negatívny ako predtým, nemám pre šoférov s mobilom na uchu alebo v ruke veľa pochopenia. Sám sa snažím za volantom telefón do ruky vôbec nebrať. Ak mi niekto za jazdy volá, buď použijem handsfree, alebo sa mu ozvem neskôr.

Aký ste vodič? Odkedy šoférujete? Šoférujete denne a rád alebo práve naopak?

Som ten typ, ktorý sa za vodičákom triasol už v puberte. Šoférujem denne a rád a trúfam si povedať, že som veľmi dobrý vodič. Mojou najväčšou prioritou za volantom však vždy bolo jazdiť bezpečne a nikoho neohroziť. Som zároveň aj motorkár a častý chodec, a preto si azda ešte viac uvedomujem, akí sme na ceste všetci krehkí a zraniteľní.

Prečítajte si: Viem, že telefón za volantom nie je správna vec, hovorí Sajfa

Moderátorka Barbora Krajčírová: Naše sekundy za mobilom môžu človeka pripraviť o to najcennejšie

Prečo si myslíte, že používanie telefónu za volantom nie je v poriadku?

Jednoznačne preto, že to v jednej sekunde dokáže zmeniť či dokonca zničiť život nielen nám, ale aj nevinným ľuďom, ktorí sa, paradoxne, sústredili naplno. Naše sekundy za mobilom ho môžu pripraviť o to najcennejšie.

Prečo ste sa rozhodli zapojiť sa do projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tejto téme malo hovoriť?

Myslím si, že by sa o tom malo hovoriť dennodenne a ak tomu vieme aspoň trochu pomôcť aj my influenceri, stojí to za to. Ani ja sa neradím k ľuďom, ktorí by mohli povedať, že mobil v ruke počas šoférovania nikdy nedržali. Treba sa o tom rozprávať a uvedomovať si dôsledky, ktoré môžu pri používaní mobilu za volantom nastať.

Ako sa zmenil váš vzťah k používaniu mobilu za volantom, odkedy ste sa zapojili do tejto kampane?

Jednoznačne si to uvedomujem ešte intenzívnejšie. Našťastie. Na križovatkách si všímam ďalších vodičov a vážne by ma zaujímalo, koľko z nich štatisticky okamžite chytí mobil do ruky. Asi by nás to vysoké číslo šokovalo.

Aký ste vodič? Odkedy šoférujete? Šoférujete denne a rada alebo práve naopak?

Šoférujem denne a veľmi rada. Po Slovensku sa prevážam veľmi často a som rada, že mám spoľahlivé auto, v ktorom sa cítim bezpečne. Pri počúvaní hudby alebo audioknihy mi ubehne cesta oveľa rýchlejšie. A aký som vodič? Spolujazdci, našťastie, nevystupujú nahnevaní z auta. (smiech) Musím si zaklopať, ale myslím si, že sa so mnou cítia bezpečne.

Raper Pil C: Telefonovanie za volantom prerástlo do veľkého problému, no ľudia si to takmer vôbec neuvedomujú

Prečo si myslíte, že používanie telefónu za volantom nie je v poriadku?

Pretože negatívne ovplyvňuje pozornosť za volantom. Vodič sa nesústredí na vedenie motorového vozidla a na cestu pred sebou, ale na displej mobilného telefónu. Od nešťastia nás potom často delia len sekundy, ktoré nám nakoniec môžu chýbať, napríklad keď nedávame naplno pozor na situáciu pred nami, ale „čumíme“ do telefónu.

Prečo ste sa rozhodli zapojiť sa do projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tejto téme malo hovoriť?

Myslím si, že telefonovanie za volantom prerástlo do veľkého problému, no ľudia si to takmer vôbec neuvedomujú. Práve preto som sa zapojil, aby som prispel k zvýšeniu povedomia o tomto probléme hlavne u mladých. Keby táto kampaň mala zachrániť aspoň jeden ľudský život, tak by mala zmysel.

Ako sa zmenil váš vzťah k používaniu mobilu za volantom, odkedy ste sa zapojili do tejto kampane?

Patril som k aktívnym používateľom mobilu za volantom a to bol aj ďalší dôvod, prečo som sa zapojil do kampane. Chcel som s tým niečo spraviť. Preto sa v súčasnosti počas jazdy sústreďujem už len na cestu pred sebou.

Aký ste vodič? Odkedy šoférujete? Šoférujete denne a rád alebo práve naopak?

Osobne sa považujem za veľmi dobrého vodiča, mám najazdených viac ako milión kilometrov. Šoférujem, odkedy som dostal vodičák. Kedysi som pracoval ako obchodný zástupca a bol som za volantom každý deň. Šoférovanie mi zostalo aj po ukončení tejto práce, keďže nonstop jazdím na koncerty naprieč Slovenskom a Českom. Auto je môj druhý domov. (smiech)

Čítajte aj: Rasťo Chvála bloguje o svojom veľkom záväzku

Youtuber Matej Zrebný: Chcem, aby sa ľudia sústredili viac na jazdu ako na telefón, môže to zachrániť ľudský život

Prečo si myslíte, že používanie telefónu za volantom nie je v poriadku?

Pretože odvádza celkovú pozornosť. Väčšinou si myslíme, že dokážeme robiť viac vecí naraz, ale viackrát sa mi stalo, že mi nečakane vbehol do cesty chodec alebo auto predo mnou prudko zabrzdilo. Keby som bol v tej sekunde na telefóne, tak to dopadne inak.

Prečo ste sa rozhodli zapojiť sa do projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tejto téme malo hovoriť?

Chcem využiť svoj vplyv na to, aby som dostal tento problém do povedomia, aby sa ľudia sústredili viac na jazdu ako na telefón. Naozaj to môže zachrániť ľudský život alebo predchádzať zraneniam.

Ako sa zmenil váš vzťah k používaniu mobilu za volantom, odkedy ste sa zapojili do tejto kampane?

Určite na to teraz myslím viac ako predtým a viac sa nad tým zamýšľam. Niekedy bolo pre mňa ťažké neprijať hovor alebo neriešiť niečo v telefóne počas jazdy. V každom prípade chcem dať všetkým najavo, že to nie je správne. Aby si nemysleli, že keď to občas videli u mňa, tak to majú robiť aj oni.

Všetci máme vlastný rozum a myslím si, že každý si uvedomuje, že sa má sústrediť na jazdu a nie na telefón. Práve to v kampani pripomíname.

Aký ste vodič? Odkedy šoférujete? Šoférujete denne a rád alebo práve naopak?

Myslím si, že som asi dobrý vodič. Dám prednosť aj chodcovi alebo autu, ktoré sa chce zaradiť. Takže občas som aj ohľaduplný. (smiech) Vodičák som si robil ešte pred osemnástkou. Prvé dva roky som jazdil len občas, keď mi otec požičal auto, ale od dvadsiatky, čo je už viac ako päť rokov, jazdím v podstate každý deň. Bez auta by sa mi už fungovalo veľmi ťažko.

Pozrite si: Ako správne obuť auto

Komik Fero Joke: Hanbím sa za to, že som kedysi nevedel bez mobilu vydržať

Prečo si myslíte, že používanie telefónu za volantom nie je v poriadku?

Sám som to kedysi robil, ale uvedomil som si, že to nie je OK z dôvodu nečakaných udalostí, a tých je na cestách naozaj veľa. Volant vyžaduje 100 % sústredenosť.

Prečo ste sa rozhodli zapojiť sa do projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tejto téme malo hovoriť?

Ak mám pomôcť dobrej veci, vždy sa rád zúčastním.

Ako sa zmenil váš vzťah k používaniu mobilu za volantom, odkedy ste sa zapojili do tejto kampane?

Určite sa zmenil. Myslím si, že som dobrý vodič, no to nie je všetko. Denne najazdím veľa kilometrov a často som si aj ja skracoval dlhú chvíľu za volantom mobilom. Priznám sa, hanbím sa za to, že som kedysi nevedel bez mobilu vydržať. Vytiahol som ho počas jazdy a ohrozil tak život iných.

Aký ste vodič? Odkedy šoférujete? Šoférujete denne a rád alebo práve naopak?

Šoférujem veľmi veľa. Auto musiím pred inou formou dopravy uprednostniť aj kvôli môjmu psovi, ktorý mi robí takmer vždy spoločnosť. A čo sa týka šoférovania, milujem len tak sa zavrieť v aute, vypočuť si fajn hudbu a pokochať sa prírodou.

Viac informácií o platforme Dátuj zodpovedne nájdete na www.datujzodpovedne.o2.sk.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Od outsidera k headlinerovi: Jureš Líška ukazuje, ako si aj odvážna hudba bez klišé dokáže získať srdcia ľudí

Tvorba Fallgrapp sa vymyká žánrom. Najdôležitejšia je emócia.

Je len málo hudobníkov, ktorí ani po rokoch na scéne nestratia skromnosť, pokoru a hodnoty. Frontman kapely Fallgrapp taký zostal aj po 12 rokoch od jej založenia. Možno je to folklórnym svetom, ktorý ho odmala formoval. A možno úctou k remeslu a ľuďom. Hudba Fallgrapp je intímna, melancholická, silná, dostáva sa pod kožu a ani rokmi nestarne. S talentovaným Jurešom Líškom sme sa rozprávali v jeho štúdiu v Dubnici nad Váhom, kde vyrastal a ešte stále sčasti žije. O hudbe aj o živote.

Zuzana Smatanová: Aj ja som mala v hlave čierne myšlienky, ale paradoxne ma prebrali k životu

V rozhovore s Jurešom Líškom sa dočítate:

  • prečo je preňho kľúčový „catchy moment“ a kedy skladba ešte „nestojí“,
  • čo ho naučilo vyrastanie mimo centra diania a ako vznikol Fallgrapp,
  • aké hodnoty usmerňujú jeho hudbu a ako do nej dostáva emóciu,
  • ako pracuje s textom a úprimnou kritikou, aby neupadol do klišé,
  • prečo verí pomalším, hĺbavejším piesňam a ako číta svoje publikum,
  • čo je jeho ikigai a ako vyzerá oddych po vydaní albumu.

Spomínaš si, kedy si prvýkrát cítil, že hudba môže byť viac než len zvuk – niesť emóciu, náladu a príbeh?

Odjakživa som vnímal, že hudba nesie všetky tieto prvky. Skôr naopak, nevedel som, že je to len zvuk, vnímal som ju ako celok. Až neskôr som ju začal analyzovať. Z detstva si pamätám program Zlatá brána či veci, ktoré mi púšťal otec, ale nič konkrétne si neviem vybaviť. 

Si z folkloristickej rodiny, ľudová hudba ťa ovplyvňovala od detstva. Ako ťa to formovalo hudobne?

Samozrejme, formovali ma aj iné žánre, ale hrával som na husliach a neskôr na viole. Otec bol primáš, od decka som chodil na jeho vystúpenia, fascinovalo ma, ako vedie kapelu. Predstavoval som si, že to budem robiť aj ja.

Na škole som hral folklór, vážnu hudbu. Páčilo sa mi, že hráme spolu a niečo tvoríme. Držal som sa okolo partie ľudí, chodil som tam do veľkej miery kvôli nim. 

Neskôr mi rodičia kúpili prvý počítač. Jasné, hrával som aj hry, ale potom mi kamarát „crackol“ jednoduchý program na skladanie hudby. Ničomu som v ňom nerozumel. Začal som experimentovať a uvedomil som si, že okrem mrhania časom nad hrami môžem aj niečo vytvárať, spájať zvuky. Mal som asi 11 rokov. 

Musel si byť riadne „cool kid“.

Čo si, vôbec som nebol cool! (smiech) Nikto o mne nevedel. Neexistovali sociálne siete, nemal som sa s kým skontaktovať, youtubové návody nehrozili, musel som sa učiť na vlastných chybách. Vyprodukovanú hudbu som ani nemal kam zavesiť či komu ju poslať, aby ju hral.

Pre mňa je toto najväčšia haluz dnešnej doby. My sme začínali v čase, keď zvuky, z ktorých by si mohol skladať hudbu, neboli nikde voľne dostupné, programy boli jednoduché a limitované, skladal si si len doma a nemal si dať komu o sebe vedieť. Bol maximálne Pokec. 

S riešením problémov si si musel poradiť sám, nemal si ako nájsť niekoho, kto robil to čo ty. Niekedy to trvalo mesiace či roky, dnes tie veci dokážeš vyriešiť okamžite.

Odvtedy si prešiel kus cesty. Máš svoju ranú tvorbu archivovanú?

Mám. Božemôj! Ale keď si to dnes pustím, je to stále celkom v pohode, dalo by sa to hrať na párty, keby to malo lepší zvuk. Robil som skôr elektronickú hudbu a techno. Až v roku 2003 som začal experimentovať.

Niektoré tie veci sú strašne staré a smiešne, ale pripomínajú mi časy, keď som prišiel zo školy domov a hneď som tvoril na slúchadlá, inak sa to vtedy na byte nedalo. Až niekedy v 28 rokoch som si zriadil toto štúdio, ktoré sa stalo mojím útočiskom.

Najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval.

Odklonil si sa v tom čase od folklóru?

Striedalo sa mi to vo vlnách a zároveň išlo ruka v ruke. Na chvíľu ma počítač vtiahol do tvorby elektroniky, ale stále som musel cvičiť husle. Niekedy v osemnástke som zase prepadol folklóru, začal som chodiť na festivaly a videl som, čo sa dá robiť s hudbou naživo. Bol to nový rozmer. 

Vtedy som sa prihlásil na vysokú školu, chcel som študovať folklorizmus a muzikológiu. Popritom som stále tvoril. Kamarát mi dal novší a lepší program, prišla kopa nových problémov, možností a zvukov, opäť ma to pohltilo a folklór išiel do úzadia. Neskôr ma začali oslovovať folkloristi s tvorbou hudby a tieto dva zdanlivo odlišné svety sa mi začali opäť prepájať.

Si z Dubnice nad Váhom – do akej miery ťa formovalo vyrastať v menšom meste mimo centra kultúrneho diania?

To, že som bol izolovaný, hralo dosť zásadnú úlohu. Nebol som v Bratislave, nikdy som nenavštevoval kultové kluby. Mali sme jeden klub v parku, kde sa hrávala elektronika, veľmi som tam však nechodil. Bol som skôr outsider.

Vďaka folklóru som sa dostal do nových partií, videli ma v telke, na základe toho ma pozvali do ďalších súborov, ale stále som mal zázemie v Dubnici. 

Do Bratislavy som sa dostal až po vydaní prvého albumu, dovtedy som zo scény nepoznal nikoho. Keď sme vyhrali album roka cez Radio_Head Awards a začali hrávať koncerty, bol som pokakaný. (smiech) Na afterparty sa zrazu so mnou muzikanti zhovárali a pre mňa to bol úplne nový svet.

Ako vznikla myšlienka preklopiť tvoju tvorbu do komplexnejšieho celku, z ktorého vzišiel Fallgrapp?

Počas experimentovania som si začal uvedomovať, že potrebujem vodiacu linku. Pesničky mi zrazu nedávali zmysel, keď boli len o hudbe. Chýbala mi výpoveď, element, vokál.

Oslovil som Agatu Siemaszko, chodil som za ňou do Poľska. Nejazdil tam autobus, musel som v zime pešo prechádzať hranice. Neuveriteľné, keď si spätne vybavím, ako som sa trepal zasneženou krajinou s plnou taškou nahrávacích vecí, aby sme nahrali prvé pesničky. 

Prihlásil som tie „vydreté“ pesničky do súťaže, jednu to vyhralo, začali ma hrávať na Rádiu FM. Následne ma oslovil Junior, Robo Brieška, vtedajší manažér pre Red Bull. V podstate on je trošku zodpovedný za to, čo sa z nás stalo. Pozval ma hrať na festival Pohoda na ich Tour Bus. Mali sme nahraté len dve pesničky, bol to zlomový bod, museli sme to celé vymyslieť, aby sme vôbec mohli hrať naživo. 

Tušíš, čo ľudia cítia, keď počúvajú vašu hudbu?

Ľudia mi píšu, chodia za nami po koncertoch. Po tohtoročnej Pohode prišiel za Norou malý chlapček a hovoril, ako krásne spievala. Vo všeobecnosti hovoria, že majú silné emócie. Je pekné, že takto vnímajú hudbu. 

Sám som prešiel hudobným prerodom. Kedysi som potreboval vybiť energiu, neskôr mi však už nestačilo len rozbiť sa na „tupej párty“. Postupne som začal vnímať ďalšie vrstvy hudby. Stále ma baví tanečná sféra, ale chcel som od hudby niečo viac. 

Teraz rozmýšľam, čo ďalej. Vydali sme štvrtý album, mám dojem, že robíme veľa pomalších, hĺbavých pesničiek. Teším sa, že ľudí naša hudba zasahuje. Každý muzikant chce, aby jeho tvorba bola počutá.

Ako premýšľaš nad skladbou hudby? Ideš po emócii a premýšľaš nad tým, čo chceš hudbou vyvolať, alebo opačne?

Záleží. Ale zmenil som svoje nastavenie. Na začiatku od teba nikto nič neočakáva, prvý album robíš podľa seba. Druhý bol oveľa ťažší, dávaš si mantinely, vieš, že to nesmie byť zlé. Tretí album bol vykúpením, mal som dojem, že som sa posunul aj vo svojich zručnostiach. Štvrtý sa robil ťažšie a dlho, zistil som však, že kľúčová je pre mňa emócia. 

Či už to vyšlo z experimentu, alebo z obyčajného klavíra, musí to mať pre mňa ten „catchy moment“. Keď sa k tomu vraciam, púšťam si tú pesničku viackrát a stále ma baví, viem, že ma bude baviť ešte dlho.

Hudba Fallgrapp nie je jednoduchá a počúvateľná na prvú. Napriek tomu máte široké publikum. Čím to podľa teba je?

Naozaj neviem. Nie som vysoko študovaný muzikant, hocijaký jazzman by ma schoval do vačku. Tým, že som to chcel robiť možno len trochu zložitejšie, som sa zlepšil, ale stále si nemyslím, že naša hudba je komplikovaná. Stále je to… Ja vlastne ani nechcem používať názov pop, lebo mám dojem, že to má u ľudí negatívnu konotáciu. A pritom väčšina vecí je dnes pop – aj rap. 

Zároveň je v našej hudbe veľa artových prvkov, ktoré by si popové kapely nedovolili. Teším sa, že sme sa ako kapela nikdy nezarámcovali žiadnym žánrom. Vždy sa mi páčilo tak strašne veľa žánrov a počúval som tak veľa muziky, až som mal dojem, že to chcem všetko pretaviť či pospájať. 

Možno to je odpoveď na to, prečo nás počúva veľa rôznych ľudí. Naša tvorba nie je zaraditeľná.

Mne sa páči, že ste svojmu smerovaniu zostali verní. Nora spieva po slovensky, netlačíte na pílu a robíte si to po svojom. 

Je to malý zázrak. Na novej generácii vidím, že začínajú naozaj veľa experimentovať a začína to byť pre nich schodné. Keď sme prišli my pred 12 rokmi, kapely sa takto neprofilovali. Keď sa na to pozerám s odstupom času, uvedomujem si, že fungujeme už naozaj dosť dlho, tak asi v nás niečo je. Inak by sme zakapali. Stále sa, samozrejme, potrebujeme zlepšovať a rozširovať.

Čo sú pre teba dôležité hodnoty?

Ťažká otázka. Hodnotné je pre mňa ceniť si, že sa človek niečomu venuje, chce sa posúvať, zároveň to nerobí pre mamon, ale preto, že chce a chce ľuďom niečo odovzdať. Pre mňa je podstatné, aby bol človek dobrý, robil dobré a pekné veci a pomáhal druhým.

Čo pociťuješ, keď prídeš do štúdia?

Keď som to tu založil, trávil som tu noci, keď sa mi dobre tvorilo, spával som na gauči. Bol som tu rád. Dodnes mám dobrý pocit. Je to niečo, čo som si vybudoval. Nie je to nič extra, ale je to môj priestor. Mám tu úplný pokoj, som od všetkých odrezaný, môžem si robiť, čo chcem. To cítim.

Pri skladbe Vietor sa zdá, že hudba priamo kopíruje význam slov. Ako vznikajú takéto momenty?

Konkrétne na túto pieseň si spomínam. Prišiel som namotivovaný do štúdia po tom, ako som počul nejakú skladbu, bola tam pekne naloopovaná gitara. Kostru tej pesničky som spravil za jeden deň, vedel som, ako sa bude vyvíjať. Trvalo ďalšieho 1,5 roka, kým sme ju dokončili.

Refrén som napísal ja, ale dopĺňali sme si texty aj s Norou. Keď robím texty k niektorým pesničkám, počujem melodiky a spevové linky. V tejto boli perkusie, ktoré vo mne evokovali vietor. Znelo to, ako keď vonku počuješ šušťanie. Vedel som, že tam musí byť vietor.

Rád píšeš texty?

Nenávidím to! Vždy môžu skĺznuť do klišé a potom máme s Norou výmeny názorov, aby sme sa nestratili v neulapiteľných veršoch a frázach. Chcem dať ľuďom aj niečo uchopiteľné. Album môže byť abstraktný, ale potrebujem, aby sa v pesničkách aj niečo udialo, aby ľudia dokázali pochopiť aspoň základ.

Myslíš si, že dnes musí byť muzikant tak trochu aj psychológom?

Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej. Uvedomujem si, že každý sme iná osobnosť a že to, čo poviem, môže pre mňa znamenať niečo úplne iné ako pre niekoho iného. Hlavne keď niečo riešime pod tlakom, napríklad na zvukovej skúške. Stále sa to učím. Ale už sa poznáme, tak vieme, kto kedy presiahne hranicu. Na korektné vzťahy musíš mať empatiu. 

A k tvorbe – poznám trošku svoje publikum. Počúvajú nás dospelí ľudia, aj štyridsiatnici. Viem asi, čo by sa im mohlo páčiť. Ale niekedy sa z toho chcem naopak vymaniť a skúsiť niečo úplne iné.

Dokážeš ešte hudbu počúvať ako „bežný človek“?

Milujem počúvať hudbu! Ale uznávam, že v poslednom čase si už vyberám. Sledujem svojich hrdinov, čo v priebehu rokov vydávajú, a to ma stále baví. A hoci hudbu dokážem počúvať a užívať si ju aj ako normálny človek, ako muzikant vždy do určitej miery analyzujem. Zároveň sa mi to podprahovo niekde zbiera a potom to viem využiť vo svojej ďalšej tvorbe.

Kto sú tí tvoji hrdinovia?

Dlho to bol Bonobo, jeho nová tanečná tvorba ma však už obchádza. Obdivujem Jamesa Blaka, ktorý ma formuje, považujem ho za top umelca a inovátora, zároveň je roky konzistentný. Peknú hudbu robí Novozélanďan Jordan Rakei, americký hudobník Ryan Lott, zakladateľ Son Lux ma fascinuje v experimentovaní, robí aj hudbu do filmov. Kedysi som mal v zozname aj Prodigy, Massive Attack. Rokmi sa to, samozrejme, mení, ale toto sú naozaj dlhodobé stálice.

Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej.

Popri Fallgrappe sa venuješ aj hudobnej produkcii. Čo ťa baví na tomto formáte? A čo je pre teba ťažšie – úplná voľnosť alebo presné zadanie?

Záleží, veľakrát ma ľudia oslovia práve preto, že moju tvorbu poznajú. Očakávajú, že to bude také. Nepamätám si veľa zákaziek, kde by som mal robiť niečo úplne iné mimo svojho diapazónu pôsobnosti. Pri všetkých spoluprácach som mal obrovské šťastie vo veľkej miere voľnosti a viem, čo sa odo mňa očakáva. Neviem, či je to dobre, ale asi áno. Robím, čo ma baví.

Vieš si byť sám sebe kritikom?

Nie vždy. Mám svoj okruh muzikantov, ktorým posielam veci a komunikujeme o nich. Niekedy sa dokážem zaseknúť na blbosti a potrebujem to počuť. A najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval. Výsledkom toho je, že to buď zmením, alebo si poviem, že kašlem na to, a obhájim si to, aj keď sa to niekomu nepáči.

Prekvapilo ťa niekedy, že pesnička, od ktorej si to nečakal, vypálila úspešne a iné zostali nepovšimnuté?

Z prvého albumu som Vlasy nechcel dať na album. Stále som si nebol istý, nebavilo ma to, nevedel som, čo s tým. Nakoniec som to tam dal. Klip som však chcel točiť na úplne inú pesničku – Z tvojich pier. No keď som album poslal producentom, trvali na klipe na Vlasy. Dal som na nich a bol to jeden zo zlomových bodov v našej kariére. 

Pesnička dostala klip, ktorý bol na tú dobu a za málo peňazí urobený skvelo. Dodnes mi chalani z reklamného prostredia hovoria, že to bol pre nich „vau moment“.

Viera v ďalších ľudí je veľmi podstatná, nie som egomaniak a diktátor, ktorý trvá na svojom. Niekedy potrebujem dostať emóciu, ale stále som otvorený nápadom a mám chuť robiť veci aj inak. Nie som dokonalý, nikto nie je.

Čo ti pomáha v ťažkých obdobiach?

Hudba. Síce som ju teraz dlhšie obdobie nerobil, ale to je normálne. Vždy keď dáme von album, potrebujem mať detox. Nie vždy to viem urobiť hneď. Pre mňa je to ikigai. Vieš, čo je to? (Japonský koncept, ktorý znamená „dôvod žiť“ alebo „dôvod vstať z postele“, pozn. red.)

Je to vec, ktorú chcem robiť do konca života a dáva mi najväčší zmysel. Doteraz som iný nenašiel. Hudba má pre mňa výpovednú hodnotu, má to zmysel pre mňa a zároveň to dokáže robiť radosť aj ďalším ľuďom.

Jureš Líška

Hudobník, producent a skladateľ, známy najmä ako zakladateľ a tvorivá duša kapely Fallgrapp. Jeho hudba prepája elektroniku s akustickými nástrojmi a silným emocionálnym nábojom. Pochádza z Dubnice nad Váhom, vyrastal obklopený folklórom, ktorý prirodzene pretiekol aj do jeho tvorby.

 

Fallgrapp je na scéne 12 rokov, má na konte štyri albumy a niekoľko ocenení, ktorými kapela potvrdila svoju vyzretosť, dôraz na detail a poetickosť výrazu. V jeho tvorbe rezonujú osobné i spoločenské témy, často sa vyjadruje aj k verejnému dianiu a situácii v kultúre. Jureš je výnimočný citom pre kompozíciu, vrstvením zvuku a schopnosťou prepájať rôzne svety – tradičné aj súčasné, intímne aj spoločensky angažované.

Páčil sa vám článok?
12345
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.