Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Kvôli mobilu zabúdame na bezpečnosť, hovoria známe tváre

Pätica známych influencerov a ambasádorov projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom, nám prezradila, aký naň majú názor.

Hoci mobil za volant nepatrí, viac ako tretina vodičov bez smartfónu nedokáže vydržať, a tak namiesto sústredenej jazdy prezerajú sociálne siete, vybavujú telefonáty či píšu SMS. A pritom zabúdajú na to, že na cestách ide často o stotiny. Preto sme spýtali piatich ambasádorov kampane, ktorá vznikla v rámci platformy Dátuj zodpovedne, čo si myslia o používaní mobilných zariadení za volantom.

Herec Braňo Deák: Vypisovanie správ za jazdy považujem za naozaj nezmyselný hazard

Prečo si myslíte, že používanie telefónu za volantom nie je v poriadku?

Používanie telefónu za volantom rozhodne nie je v poriadku. V osemnástich som mal nepeknú nehodu na motorke a hoci to s používaním mobilu nijako nesúviselo, naučilo ma to, ako dokáže zlomok sekundy (v tom lepšom prípade len) skomplikovať a pošramotiť život. Stálo ma to polovicu prázdnin v nemocnici, pár mesiacov nepohody, doživotne kratšiu nohu a s tým súvisiace problémy s chrbticou. A to sa, chvalabohu, týkalo len mňa, nikomu inému nebolo ublížené.

Vodiči sa dnes cítia „nesmrteľnejší“, keď berú telefón do rúk aj za jazdy – zľahčujú to a neuvedomujú si, že chvíľka nepozornosti dokáže viesť k nepríjemným následkom na tele aj na duši.

Prečo ste sa rozhodli zapojiť sa do projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tejto téme malo hovoriť?

Kto jazdí, veľmi dobre vie, že sa z toho stal ozaj veľký problém a treba naň upozorňovať. Ku koľkým kolíziám a nehodám vôbec nemuselo prísť, nebyť tejto neresti. Bez telefónu nevieme fungovať, berieme ho do rúk, aj keď netreba, aby sme si skrátili dlhú chvíľu. Za volantom to však nesmie platiť, nič nemôže byť dôležitejšie, ako venovať pozornosť a obe ruky šoférovaniu.

Vypisovanie správ za jazdy považujem za naozaj nezmyselný hazard. Priznám sa, že kedysi, keď som narazil na zmätkujúceho vodiča, bola to vodička s rúžom v ruke. Dnes sú to väčšinou muži s mobilom, pretože my naozaj nevieme robiť dve veci naraz. (smiech)

Ako sa zmenil váš vzťah k používaniu mobilu za volantom, odkedy ste sa zapojili do tejto kampane?

Môj vzťah k problému je rovnako negatívny ako predtým, nemám pre šoférov s mobilom na uchu alebo v ruke veľa pochopenia. Sám sa snažím za volantom telefón do ruky vôbec nebrať. Ak mi niekto za jazdy volá, buď použijem handsfree, alebo sa mu ozvem neskôr.

Aký ste vodič? Odkedy šoférujete? Šoférujete denne a rád alebo práve naopak?

Som ten typ, ktorý sa za vodičákom triasol už v puberte. Šoférujem denne a rád a trúfam si povedať, že som veľmi dobrý vodič. Mojou najväčšou prioritou za volantom však vždy bolo jazdiť bezpečne a nikoho neohroziť. Som zároveň aj motorkár a častý chodec, a preto si azda ešte viac uvedomujem, akí sme na ceste všetci krehkí a zraniteľní.

Prečítajte si: Viem, že telefón za volantom nie je správna vec, hovorí Sajfa

Moderátorka Barbora Krajčírová: Naše sekundy za mobilom môžu človeka pripraviť o to najcennejšie

Prečo si myslíte, že používanie telefónu za volantom nie je v poriadku?

Jednoznačne preto, že to v jednej sekunde dokáže zmeniť či dokonca zničiť život nielen nám, ale aj nevinným ľuďom, ktorí sa, paradoxne, sústredili naplno. Naše sekundy za mobilom ho môžu pripraviť o to najcennejšie.

Prečo ste sa rozhodli zapojiť sa do projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tejto téme malo hovoriť?

Myslím si, že by sa o tom malo hovoriť dennodenne a ak tomu vieme aspoň trochu pomôcť aj my influenceri, stojí to za to. Ani ja sa neradím k ľuďom, ktorí by mohli povedať, že mobil v ruke počas šoférovania nikdy nedržali. Treba sa o tom rozprávať a uvedomovať si dôsledky, ktoré môžu pri používaní mobilu za volantom nastať.

Ako sa zmenil váš vzťah k používaniu mobilu za volantom, odkedy ste sa zapojili do tejto kampane?

Jednoznačne si to uvedomujem ešte intenzívnejšie. Našťastie. Na križovatkách si všímam ďalších vodičov a vážne by ma zaujímalo, koľko z nich štatisticky okamžite chytí mobil do ruky. Asi by nás to vysoké číslo šokovalo.

Aký ste vodič? Odkedy šoférujete? Šoférujete denne a rada alebo práve naopak?

Šoférujem denne a veľmi rada. Po Slovensku sa prevážam veľmi často a som rada, že mám spoľahlivé auto, v ktorom sa cítim bezpečne. Pri počúvaní hudby alebo audioknihy mi ubehne cesta oveľa rýchlejšie. A aký som vodič? Spolujazdci, našťastie, nevystupujú nahnevaní z auta. (smiech) Musím si zaklopať, ale myslím si, že sa so mnou cítia bezpečne.

Raper Pil C: Telefonovanie za volantom prerástlo do veľkého problému, no ľudia si to takmer vôbec neuvedomujú

Prečo si myslíte, že používanie telefónu za volantom nie je v poriadku?

Pretože negatívne ovplyvňuje pozornosť za volantom. Vodič sa nesústredí na vedenie motorového vozidla a na cestu pred sebou, ale na displej mobilného telefónu. Od nešťastia nás potom často delia len sekundy, ktoré nám nakoniec môžu chýbať, napríklad keď nedávame naplno pozor na situáciu pred nami, ale „čumíme“ do telefónu.

Prečo ste sa rozhodli zapojiť sa do projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tejto téme malo hovoriť?

Myslím si, že telefonovanie za volantom prerástlo do veľkého problému, no ľudia si to takmer vôbec neuvedomujú. Práve preto som sa zapojil, aby som prispel k zvýšeniu povedomia o tomto probléme hlavne u mladých. Keby táto kampaň mala zachrániť aspoň jeden ľudský život, tak by mala zmysel.

Ako sa zmenil váš vzťah k používaniu mobilu za volantom, odkedy ste sa zapojili do tejto kampane?

Patril som k aktívnym používateľom mobilu za volantom a to bol aj ďalší dôvod, prečo som sa zapojil do kampane. Chcel som s tým niečo spraviť. Preto sa v súčasnosti počas jazdy sústreďujem už len na cestu pred sebou.

Aký ste vodič? Odkedy šoférujete? Šoférujete denne a rád alebo práve naopak?

Osobne sa považujem za veľmi dobrého vodiča, mám najazdených viac ako milión kilometrov. Šoférujem, odkedy som dostal vodičák. Kedysi som pracoval ako obchodný zástupca a bol som za volantom každý deň. Šoférovanie mi zostalo aj po ukončení tejto práce, keďže nonstop jazdím na koncerty naprieč Slovenskom a Českom. Auto je môj druhý domov. (smiech)

Čítajte aj: Rasťo Chvála bloguje o svojom veľkom záväzku

Youtuber Matej Zrebný: Chcem, aby sa ľudia sústredili viac na jazdu ako na telefón, môže to zachrániť ľudský život

Prečo si myslíte, že používanie telefónu za volantom nie je v poriadku?

Pretože odvádza celkovú pozornosť. Väčšinou si myslíme, že dokážeme robiť viac vecí naraz, ale viackrát sa mi stalo, že mi nečakane vbehol do cesty chodec alebo auto predo mnou prudko zabrzdilo. Keby som bol v tej sekunde na telefóne, tak to dopadne inak.

Prečo ste sa rozhodli zapojiť sa do projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tejto téme malo hovoriť?

Chcem využiť svoj vplyv na to, aby som dostal tento problém do povedomia, aby sa ľudia sústredili viac na jazdu ako na telefón. Naozaj to môže zachrániť ľudský život alebo predchádzať zraneniam.

Ako sa zmenil váš vzťah k používaniu mobilu za volantom, odkedy ste sa zapojili do tejto kampane?

Určite na to teraz myslím viac ako predtým a viac sa nad tým zamýšľam. Niekedy bolo pre mňa ťažké neprijať hovor alebo neriešiť niečo v telefóne počas jazdy. V každom prípade chcem dať všetkým najavo, že to nie je správne. Aby si nemysleli, že keď to občas videli u mňa, tak to majú robiť aj oni.

Všetci máme vlastný rozum a myslím si, že každý si uvedomuje, že sa má sústrediť na jazdu a nie na telefón. Práve to v kampani pripomíname.

Aký ste vodič? Odkedy šoférujete? Šoférujete denne a rád alebo práve naopak?

Myslím si, že som asi dobrý vodič. Dám prednosť aj chodcovi alebo autu, ktoré sa chce zaradiť. Takže občas som aj ohľaduplný. (smiech) Vodičák som si robil ešte pred osemnástkou. Prvé dva roky som jazdil len občas, keď mi otec požičal auto, ale od dvadsiatky, čo je už viac ako päť rokov, jazdím v podstate každý deň. Bez auta by sa mi už fungovalo veľmi ťažko.

Pozrite si: Ako správne obuť auto

Komik Fero Joke: Hanbím sa za to, že som kedysi nevedel bez mobilu vydržať

Prečo si myslíte, že používanie telefónu za volantom nie je v poriadku?

Sám som to kedysi robil, ale uvedomil som si, že to nie je OK z dôvodu nečakaných udalostí, a tých je na cestách naozaj veľa. Volant vyžaduje 100 % sústredenosť.

Prečo ste sa rozhodli zapojiť sa do projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tejto téme malo hovoriť?

Ak mám pomôcť dobrej veci, vždy sa rád zúčastním.

Ako sa zmenil váš vzťah k používaniu mobilu za volantom, odkedy ste sa zapojili do tejto kampane?

Určite sa zmenil. Myslím si, že som dobrý vodič, no to nie je všetko. Denne najazdím veľa kilometrov a často som si aj ja skracoval dlhú chvíľu za volantom mobilom. Priznám sa, hanbím sa za to, že som kedysi nevedel bez mobilu vydržať. Vytiahol som ho počas jazdy a ohrozil tak život iných.

Aký ste vodič? Odkedy šoférujete? Šoférujete denne a rád alebo práve naopak?

Šoférujem veľmi veľa. Auto musiím pred inou formou dopravy uprednostniť aj kvôli môjmu psovi, ktorý mi robí takmer vždy spoločnosť. A čo sa týka šoférovania, milujem len tak sa zavrieť v aute, vypočuť si fajn hudbu a pokochať sa prírodou.

Viac informácií o platforme Dátuj zodpovedne nájdete na www.datujzodpovedne.o2.sk.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Prečo nevieme vyhodiť veci, ktoré nepoužívame? Profesionálna organizátorka o „obezite vecí“ a tipoch na jarné oživenie domácnosti

Skutočná zmena neprichádza s usporiadaním skriniek, ale s postupným upratovaním v sebe a v tom, ako budeme k veciam odteraz pristupovať.

Žijeme v zahltenom svete. V práci nás zahlcujú povinnosti, na obrazovkách správy a sociálne siete a doma prebytok vecí, ktoré často ani nepotrebujeme. Ako si zlepšiť život vďaka upratovaniu a dobre zorganizovanému priestoru? Návod poskytne Zuzana Mrázová, certifikovaná konzultantka KonMari metódy, ktorá sa zaoberá estetickým organizovaním domácnosti a tzv. declutteringom.

V rozhovore so Zuzanou sa dozviete:

  • prečo si nechávame veci, ktoré nevyužívame,
  • aký vplyv má na nás jarné upratovanie a decluttering,
  • ako čo najefektívnejšie triediť veci v domácnosti,
  • prečo sa predaj drobností v bazároch zväčša nevyplatí a kedy je lepšie veci darovať,
  • prečo nás nákup organizérov nezachráni a kedy sa z nich stáva len ďalší zbytočný odpad.

Čo hovoríte na koncept jarného upratovania? Má to pre nás v dnešnej dobe ešte zmysel?

Jarné upratovanie je skvelé. Keď vyjde prvé silné slnko, zrazu jasne vidíme všetok ten prach a mastnotu. Je to v nás zakorenené, potrebujeme vyliezť z pomyselných zimných „brlohov“ a všetko vymiesť. Milujem spomienky na éru našich babičiek, keď sa dom doslova obrátil naruby, koberce sa vyniesli von na slnko a nábytok sa odtiahol.

Dnes takýto radikálny proces zvládne málokto. Máme totiž toľko vecí, že ich fyzicky nemáme kam posunúť, aby sme mohli takto hĺbkovo upratať. Keby ste dnes vyložili obsah všetkých skríň naraz na podlahu, nastal by totálny „sajgon“. Preto dnes upratujeme skôr po fázach a zónach.

Keď sa dnes pozriete na bežnú domácnosť, čo je podľa vás hlavný problém?

Počas rokov, čo sa venujem tejto práci, som zistila, že problémom nie je neschopnosť zorganizovať si priestor, ale obrovské množstvo vecí, ktorými sme zahltení. Ľuďom zvyknem hovoriť: „Pripustime si, že žijeme na budúcich smetiskách. Skončí tam každá vec, ktorú si prinesieme domov.“

Súvisí to podľa vás aj s tým, aký máme k veciam vzťah?

Určite. Čím ďalej, tým menej nám na konkrétnych veciach záleží. Dnes si túžbu po niečom dokážeme splniť okamžite a instantne. Či už luxusná verzia, alebo lacná alternatíva, všetko je dostupné na pár klikov online. Stratil sa aj ten moment „tešenia sa“, keď sme si cestu do obchodu museli naplánovať, čo nám prirodzene dávalo čas si nákup v hlave ešte premyslieť. Dnes vybavíme všetko pohodlne z gauča.

Najväčšie uspokojenie pocítime v momente samotného nákupu. Keď však veci dorazia domov v krabiciach, radosť vystrieda praktická starosť. Musíme ich vybaliť, odstrihnúť visačky, oprať a nájsť im miesto v skrini. V tom momente sa pôvodné nadšenie často rozplynie a nastupuje pocit zahltenia. Ak na to nemáme kapacitu, vec niekam odložíme „na potom“. 

Keď sa tento cyklus opakuje, priestor sa postupne plní predmetmi, ku ktorým sme si vlastne ani nestihli vytvoriť vzťah.

„Kľúčová otázka znie: Stálo by mi to za to kúpiť si túto vec dnes znova? Ak je odpoveď nie, tak ju vo svojom živote nepotrebujete.“

No hoci k mnohým veciam nemáme vzťah a nevyužívame ich, predsa si ich nechávame. Prečo je to tak? 

Dôvodov je celé spektrum. Historicky v nás zostalo zakorenené, že bez vecí neprežijeme. Máme podvedomý pocit, že ich potrebujeme na prežitie alebo na to, aby nám bolo lepšie. Brzdí nás strach z toho, čo bude zajtra, ale aj silné puto k minulosti.

Veľkou témou sú, samozrejme, peniaze. Keď sa chceme niečoho vzdať, nastupuje náročná konfrontácia so sebou samým a s investíciou, ktorú sme nevyužili. Povieme si: „Stálo to tristo eur, predsa nie som taký márnotratný človek, aby som to teraz vyhodil.“ Typickým príkladom je starý digitálny fotoaparát – kedysi stál majland, dnes ho už nikto nepoužíva, no zbaviť sa ho je pre mnohých priam nepredstaviteľné.

Okrem peňazí v tých veciach vidíme aj svoju vlastnú históriu, spomienky na blízkych či dokonca náš osobnostný a partnerský vývoj. Vidíme tam však aj svoje nákupné prešľapy a chyby, čo vyvoláva extrémne výčitky svedomia. 

Mám pocit, že v tých veciach sa často schovávajú naše „dávne osobnosti“. Ľudia, ktorými sme boli kedysi a s ktorými je náročné sa rozlúčiť.

Tá psychológia za tým je náročná. Nerodíme sa každý rok do nového života, nezačíname od nuly. Minulosť si nesieme so sebou. Sú momenty, keď ju dokážeme pustiť zásadnejšie, rozchod či sťahovanie detí, ale väčšinou to všetko ťaháme so sebou.

To isté sa týka nakupovania. Nakupujeme pre verziu seba, ktorou by sme chceli byť, nie pre tú, ktorou reálne sme. Myslíme si, že cez tie veci to pôjde jednoduchšie. Chceme začať behať, tak si hneď nakúpime celú výbavu – tenisky na asfalt, trail, špeciálne ponožky, výživové doplnky… 

Reklama je silný nástroj a je ťažké jej odolať. Predáva nám verziu života, ktorú by sme chceli žiť, a my nakupujeme v naivnej viere, že tie veci nám pomôžu stiahnuť náskok nášho ideálneho ja.

Takže je to z veľkej časti spoločenský, nielen individuálny problém?

Žijeme v dobe, ktorá nás do zahltenia doslova tlačí. Je jednoduché podľahnúť tomu impulzu. Reklama je vedecky postavená tak, aby nás presvedčila, že každú vec nutne potrebujeme k šťastiu. Nie je to o tom, že by sme boli „mimo“, ale že sme v tom tlaku konzumu stratili vedomý prístup.

Keď tento problém s vecami presiahne únosnú mieru, nastáva paralýza. Zrazu stojíte pred obrovskou kopou predmetov a netušíte, kde a ako začať. Často sa stáva, že sa do toho aj pustíte, ale výsledok sa nedostavuje, čo vás len viac znechutí. Je to začarovaný kruh.

Posun nespočíva v jednom zázračnom upratovaní. Skutočná zmena prichádza s postupným upratovaním v sebe a v tom, ako budeme k veciam odteraz pristupovať. 

Mení nás tento proces aj zvnútra?

Minimálne nás núti položiť si základné otázky: Kto som dnes? Čo skutočne potrebujem pre svoj aktuálny život? Kam smerujem? Ide o postupné odpútanie sa od minulosti, na ktorej zbytočne lipneme, a vytvorenie si priestoru pre aktuálny život. Organizovanie priestoru je v tomto zmysle proces „sprítomnenia“ – návratu k realite a tomu, kde sa práve nachádzame. 

Predstavme si, že som konečne nabrala motiváciu vytriediť veci v byte. Kde odporúčate začať?

Neexistuje univerzálne pravidlo, ale zvyčajne začíname tam, kde to človeka najviac trápi. Ideálne s niečím jednoduchým a malým, čo zvládnete za hodinu. Či je to skrinka pod televízorom, v kúpeľni alebo skrinka na topánky. Niečo hmatateľné, čo vás na začiatku nepoloží. 

A potom by som postupovala po jednotlivých kategóriách v domácnosti. Teda oblečenie, knihy, dokumenty, potraviny… Samostatnou sekciou sú sentimentálne predmety.

Prečo je lepšie postupovať po kategóriách a nie po jednotlivých miestnostiach? Upratovať izbu po izbe pôsobí intuitívnejšie.

Pretože ak idete po miestnostiach, otvárate ten istý problém niekoľkokrát. Oblečenie nemáte len v spálni – niečo je v predsieni, niečo v garáži, niečo v sezónnom odkladisku. To isté platí pre potraviny alebo čistiace prostriedky. Keď ich zhrniete z celého domu na jedno miesto, až vtedy zistíte, koľko toho reálne máte. 

Človek nemá prehľad, kým je to roztrúsené. Navyše, kategórie sú menšie sústa. Ak sa pustíte do celej izby, rýchlo sa vyčerpáte a skončíte v polovici.

S ktorou kategóriou zvyknú mať ľudia najväčší problém?

To je individuálne. Pre niekoho je to kozmetika – niektoré ženy chcú všetko vyskúšať a zrazu sa im to nikam nezmestí. Pre iných je to oblečenie alebo kuchyňa plná vecí na jeden konkrétny recept. No a potom sú tu knihy. Človek neodolá a prinesie si ich desať, hoci vie, že nemá čas ich čítať. Ale hovorí si: „Raz si ich prečítam.“ Je to túžba po ideálnej verzii seba. 

Vy často ľudí delíte na „vyhadzovačov“ a „zberačov“. V čom sa ich prístup k veciam najviac odlišuje?

Ide o dve skupiny, ktoré si navzájom často vôbec nerozumejú. Vyhadzovači okolo seba nepotrebujú veľa vecí a neviažu sa na ne. Sú to zväčša racionálne a analytické typy, ktoré prikladajú predmetom nízku dôležitosť. Bez mihnutia oka vytriedia skriňu a ani by im nenapadlo odkladať si drobnosti. Keď im vysvetľujem, čomu sa pracovne venujem, nechápu, prečo by s tým mal niekto potrebovať pomoc. Vyhodiť nepotrebné je pre nich prirodzené.

Na opačnom spektre sú zberači. To sú často umeleckejšie založení ľudia, ktorí za každou vecou vidia príbeh a emóciu. Nedokážu sa rozlúčiť s ničím: od starého telefónu až po prečítaný časopis, v ktorom bol jeden zaujímavý recept. Všetko sa predsa raz zíde. 

Spomínaní „zberači“ zrejme potrebujú hlbšie pracovať so svojím nastavením a postojom k veciam…

Niekedy len potrebujú počuť jasnú odpoveď na otázku, čo s danou vecou urobiť. Často sa totiž „zacyklíme“ pri veciach, ktoré majú nulovú hodnotu. Platí to aj pre predaj cez bazáre ako Vinted. Ľudia sa snažia predať kúsky za 5 či 10 eur, no ja ich brzdím otázkou: „Aká je tvoja hodinová sadzba v práci? Ak je to napríklad 30 € a tú vec nepredáš do hodiny aspoň za túto sumu, tak sa ti to ekonomicky nevyplatí robiť.“

Málokto si uvedomuje tú skrytú logistiku – vec musíte nafotiť, komunikovať so záujemcom, zabaliť ju a odniesť na poštu. To je investovaný čas, ktorý vám nikto nevráti.

Človek má však často pocit, že tie veci „stále niečo stáli“, a chce tie peniaze aspoň sčasti dostať späť. Ako sa s týmto mentálnym blokom vyrovnať?

Pravda je taká, že peniaze, ktoré ste za tie veci zaplatili na začiatku, už neexistujú. Sú dávno minuté a ich hodnota v skrini nerastie. Ak v tých veciach stále vidíte nejaký úžitok, radšej ich darujte. Zbavte sa ich čo najrýchlejšie a posuňte ich ďalej, kým sú ešte funkčné a moderné. Pre bežného človeka je predaj drobností po bazároch väčšinou len časová strata. 

„Triedenie začnite niečím jednoduchým a malým, čo zvládnete za hodinu. Či je to skrinka pod televízorom, v kúpeľni alebo skrinka na topánky.“

Čo by sme sa mali sami seba pýtať, aby sme sa vedeli úprimne rozhodnúť, či má daná vec pre mňa skutočnú hodnotu alebo si len hovorím, že „sa to môže zísť“?

Treba sa na to pozrieť veľmi prakticky a položiť si pár priamych otázok: Naozaj túto vec potrebujem? Používam ju reálne alebo len hypoteticky v nejakých predstavách? Skúste sa zamyslieť nad tým, čo by ste robili, keby ste tú vec nemali. Vždy totiž existujú alternatívy. Ak napríklad riešite rýchlovarnú kanvicu, ktorú takmer nevyužívate – keby ste ju nemali, vodu si jednoducho zohrejete na sporáku.

Kľúčová otázka však znie: Stálo by mi to za to kúpiť si túto vec dnes znova? Ak je odpoveď „nie“, tak ju vo svojom živote nepotrebujete.

Úplne inou kategóriou je sentiment. Ak k nejakej veci niečo cítite, hoci je nepraktická, je to legitímny dôvod na diskusiu. Ak vám prináša úsmev alebo peknú spomienku, nechajte si ju. Skutočným problémom sú tie predmety, ktoré nemajú praktický úžitok a zároveň k nim nič necítite. Sú tam len preto, že tam „proste sú“. Práve tie musia ísť preč ako prvé.

Čo s vecami, ktoré sme si kúpili kvôli novému hobby, ale po čase nás omrzeli? Prípadne ich vytiahneme len raz za rok a zvyšok času nám doma zavadzajú?

Je to opäť o úprimnosti k sebe samému. Kto som dnes a ako často túto vec reálne využijem? Ak si napríklad kúpite lyžiarsku súpravu za 1 500 eur a na svah sa dostanete trikrát za sezónu, jedno lyžovanie vás vyjde poriadne draho. Ekonomicky by bolo v takomto prípade oveľa výhodnejšie si výstroj jednoducho požičať.

Vlastná výbava totiž prináša aj mnohé skryté náklady, ktoré si pri kúpe málokto uvedomí – zrazu potrebujete väčšie auto alebo strešný box, musíte riešiť servis a najmä priestor, kde to budete celý rok skladovať. Minulý rok v Chorvátsku mala takmer každá rodina vlastný paddleboard z Decathlonu. Všetci ich premiestňovali cez pol Európy, hoci na pláži bola požičovňa za pár eur. 

Moja rada znie: dajte každému novému hobby čas. Najprv si veci párkrát požičajte a až v momente, keď si budete istí, že vás to skutočne baví a napĺňa, investujte do vlastných. Vyhnete sa tak nielen zbytočným výdavkom, ale aj ďalšej kope vecí, ktoré vám doma budú len uberať drahocenný priestor.

Máte ešte nejakú užitočnú radu o triedení vecí?

Všetko, čo vyradíte, musí ísť okamžite preč z domu. Nenechávajte vrecia v predsieni ani v garáži. Tie krabice majú totiž zázračnú schopnosť „vrátiť sa späť do obehu“. Nevytvárajte si doma žiadne „čierne diery“ s prísľubom, že to vyriešite neskôr. Ak ste niečo nepoužili rok, s vysokou pravdepodobnosťou to už nepotrebujete.

Takže tá modrá taška z Ikey s oblečením, ktorú mám v skrini už dva roky, musí ísť preč?

Presne tak. Len tak vám reálne ubudne v priestore, ale najmä v hlave. Mojím cieľom je učiť ľudí hľadať v domove jednoduchosť, nie nedosiahnuteľnú dokonalosť. Ak niekam odložíte napríklad playstation, musí byť jednoduché to znova nájsť a zapojiť. Neexistuje univerzálna rada, že táto vec patrí „vždy doprava“. Každý domov má svoju vlastnú logiku a cestičku.

A na záver ešte jedno varovanie: nevykladajte veci na voľné plochy. Malá kopa si pýta viac. Jedny rifle pohodené na stoličke znamenajú, že o dva dni tam máte „Mount Everest“. Čisté plochy sú základom vizuálneho pokoja. Keď ich raz narušíte, neporiadok sa začne nabaľovať.

Pravidlo 5 vecí vyhodím, 5 vecí si môžem kúpiť. Funguje to tak?

V reálnom živote takéto pravidlo veľmi nefunguje. Je to skôr taký „spotrebný mindset“, ktorý nás v kolotoči hromadenia udržiava. Ak si povieme, že za päť vyhodených vecí máme „povolenku“ na päť nových, náš vzťah k vlastníctvu sa nemení, len meníme starý obsah skrine za nový.

V živote prirodzene prichádzajú obdobia, keď potrebujeme nakúpiť viac, a inokedy zasa fázy, keď sa musíme vo veľkom zbavovať nepotrebného. Cieľom by mala byť skôr celková rovnováha medzi tým, čo do domácnosti prichádza a čo z nej odchádza. Netreba sa otrocky upínať na presné čísla, ale skôr na vedomé rozhodovanie o každej jednej veci, ktorú si do svojho priestoru vpustíme.

V čom ľudia najčastejšie zlyhávajú, keď sa pustia do declutteringu?

Je toho na nich priveľa. Neuvedomujú si, koľko času a energie to zožerie. Často sú to hodiny preberania, dvíhania vecí a boja s výčitkami. Človek v polovici stratí nadšenie, lebo nevidí okamžitý úspech. Potom sú tu emocionálne bloky – vypratávanie domu po rodičoch alebo babičke je jedna veľká emócia, ktorá vás vie úplne paralyzovať. 

Čo sa vám ešte osvedčilo pri organizácii priestoru? Sú nejaké „vychytávky“ alebo konkrétne „odkladače“, ktoré fungujú?

Kúpiť si organizéry automaticky neznamená, že budete zorganizovaní. Na to, aby akýkoľvek systém fungoval, potrebujete v prvom rade voľný priestor. Paradoxne samotné krabičky niekedy zaberú viac miesta než veci, ktoré do nich chcete schovať. Nespoliehajte sa teda na ne ako na záchranné koleso. Základom je nechať si poruke to, čo reálne používate, a zvyšok uložiť tak, aby ste o tom mali prehľad, no zároveň vám to nezavadzalo.

Najväčšou chybou je kúpiť si organizéry dopredu a až potom pre ne v byte hľadať miesto. Skúste to opačne: mám tu tento konkrétny priestor a presne sem by sa mi hodili tri krabičky. Ak vám to po vyskúšaní dáva zmysel a pomáha vám to udržať systém, pokračujte v tom. Ale nenoste ich domov dvadsať naraz.

Väčšinou totiž ľudia, ktorí cítia nutkavú potrebu všetko „zakrabičkovať“, v skutočnosti bojujú s tým, že na tie krabičky už nemajú v byte žiadne voľné miesto.

Zuzana Mrázová

Takmer 20 rokov pôsobila v medzinárodných finančných inštitúciách, po narodení detí však potrebovala kariérnu zmenu. Dnes sa Zuzana Mrázová živí organizovaním domácností podľa Marie Kondo. Je certifikovanou konzultantkou KonMari metódy a na sociálnych sieťach je známa ako @simplist.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.