Príbehy

Kvôli mobilu zabúdame na bezpečnosť, hovoria známe tváre

Pätica známych influencerov a ambasádorov projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom, nám prezradila, aký naň majú názor.

Autor Sóda

Foto Emil Vasko

Michal Hudec

Lousy Auber

archív respondentov

Dátum26. 4. 2019

Hoci mobil za volant nepatrí, viac ako tretina vodičov bez smartfónu nedokáže vydržať, a tak namiesto sústredenej jazdy prezerajú sociálne siete, vybavujú telefonáty či píšu SMS. A pritom zabúdajú na to, že na cestách ide často o stotiny. Preto sme spýtali piatich ambasádorov kampane, ktorá vznikla v rámci platformy Dátuj zodpovedne, čo si myslia o používaní mobilných zariadení za volantom.

Herec Braňo Deák: Vypisovanie správ za jazdy považujem za naozaj nezmyselný hazard

Prečo si myslíte, že používanie telefónu za volantom nie je v poriadku?

Používanie telefónu za volantom rozhodne nie je v poriadku. V osemnástich som mal nepeknú nehodu na motorke a hoci to s používaním mobilu nijako nesúviselo, naučilo ma to, ako dokáže zlomok sekundy (v tom lepšom prípade len) skomplikovať a pošramotiť život. Stálo ma to polovicu prázdnin v nemocnici, pár mesiacov nepohody, doživotne kratšiu nohu a s tým súvisiace problémy s chrbticou. A to sa, chvalabohu, týkalo len mňa, nikomu inému nebolo ublížené.

Vodiči sa dnes cítia „nesmrteľnejší“, keď berú telefón do rúk aj za jazdy – zľahčujú to a neuvedomujú si, že chvíľka nepozornosti dokáže viesť k nepríjemným následkom na tele aj na duši.

Prečo ste sa rozhodli zapojiť sa do projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tejto téme malo hovoriť?

Kto jazdí, veľmi dobre vie, že sa z toho stal ozaj veľký problém a treba naň upozorňovať. Ku koľkým kolíziám a nehodám vôbec nemuselo prísť, nebyť tejto neresti. Bez telefónu nevieme fungovať, berieme ho do rúk, aj keď netreba, aby sme si skrátili dlhú chvíľu. Za volantom to však nesmie platiť, nič nemôže byť dôležitejšie, ako venovať pozornosť a obe ruky šoférovaniu.

Vypisovanie správ za jazdy považujem za naozaj nezmyselný hazard. Priznám sa, že kedysi, keď som narazil na zmätkujúceho vodiča, bola to vodička s rúžom v ruke. Dnes sú to väčšinou muži s mobilom, pretože my naozaj nevieme robiť dve veci naraz. (smiech)

Ako sa zmenil váš vzťah k používaniu mobilu za volantom, odkedy ste sa zapojili do tejto kampane?

Môj vzťah k problému je rovnako negatívny ako predtým, nemám pre šoférov s mobilom na uchu alebo v ruke veľa pochopenia. Sám sa snažím za volantom telefón do ruky vôbec nebrať. Ak mi niekto za jazdy volá, buď použijem handsfree, alebo sa mu ozvem neskôr.

Aký ste vodič? Odkedy šoférujete? Šoférujete denne a rád alebo práve naopak?

Som ten typ, ktorý sa za vodičákom triasol už v puberte. Šoférujem denne a rád a trúfam si povedať, že som veľmi dobrý vodič. Mojou najväčšou prioritou za volantom však vždy bolo jazdiť bezpečne a nikoho neohroziť. Som zároveň aj motorkár a častý chodec, a preto si azda ešte viac uvedomujem, akí sme na ceste všetci krehkí a zraniteľní.

Prečítajte si: Viem, že telefón za volantom nie je správna vec, hovorí Sajfa

Moderátorka Barbora Krajčírová: Naše sekundy za mobilom môžu človeka pripraviť o to najcennejšie

Prečo si myslíte, že používanie telefónu za volantom nie je v poriadku?

Jednoznačne preto, že to v jednej sekunde dokáže zmeniť či dokonca zničiť život nielen nám, ale aj nevinným ľuďom, ktorí sa, paradoxne, sústredili naplno. Naše sekundy za mobilom ho môžu pripraviť o to najcennejšie.

Prečo ste sa rozhodli zapojiť sa do projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tejto téme malo hovoriť?

Myslím si, že by sa o tom malo hovoriť dennodenne a ak tomu vieme aspoň trochu pomôcť aj my influenceri, stojí to za to. Ani ja sa neradím k ľuďom, ktorí by mohli povedať, že mobil v ruke počas šoférovania nikdy nedržali. Treba sa o tom rozprávať a uvedomovať si dôsledky, ktoré môžu pri používaní mobilu za volantom nastať.

Ako sa zmenil váš vzťah k používaniu mobilu za volantom, odkedy ste sa zapojili do tejto kampane?

Jednoznačne si to uvedomujem ešte intenzívnejšie. Našťastie. Na križovatkách si všímam ďalších vodičov a vážne by ma zaujímalo, koľko z nich štatisticky okamžite chytí mobil do ruky. Asi by nás to vysoké číslo šokovalo.

Aký ste vodič? Odkedy šoférujete? Šoférujete denne a rada alebo práve naopak?

Šoférujem denne a veľmi rada. Po Slovensku sa prevážam veľmi často a som rada, že mám spoľahlivé auto, v ktorom sa cítim bezpečne. Pri počúvaní hudby alebo audioknihy mi ubehne cesta oveľa rýchlejšie. A aký som vodič? Spolujazdci, našťastie, nevystupujú nahnevaní z auta. (smiech) Musím si zaklopať, ale myslím si, že sa so mnou cítia bezpečne.

Raper Pil C: Telefonovanie za volantom prerástlo do veľkého problému, no ľudia si to takmer vôbec neuvedomujú

Prečo si myslíte, že používanie telefónu za volantom nie je v poriadku?

Pretože negatívne ovplyvňuje pozornosť za volantom. Vodič sa nesústredí na vedenie motorového vozidla a na cestu pred sebou, ale na displej mobilného telefónu. Od nešťastia nás potom často delia len sekundy, ktoré nám nakoniec môžu chýbať, napríklad keď nedávame naplno pozor na situáciu pred nami, ale „čumíme“ do telefónu.

Prečo ste sa rozhodli zapojiť sa do projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tejto téme malo hovoriť?

Myslím si, že telefonovanie za volantom prerástlo do veľkého problému, no ľudia si to takmer vôbec neuvedomujú. Práve preto som sa zapojil, aby som prispel k zvýšeniu povedomia o tomto probléme hlavne u mladých. Keby táto kampaň mala zachrániť aspoň jeden ľudský život, tak by mala zmysel.

Ako sa zmenil váš vzťah k používaniu mobilu za volantom, odkedy ste sa zapojili do tejto kampane?

Patril som k aktívnym používateľom mobilu za volantom a to bol aj ďalší dôvod, prečo som sa zapojil do kampane. Chcel som s tým niečo spraviť. Preto sa v súčasnosti počas jazdy sústreďujem už len na cestu pred sebou.

Aký ste vodič? Odkedy šoférujete? Šoférujete denne a rád alebo práve naopak?

Osobne sa považujem za veľmi dobrého vodiča, mám najazdených viac ako milión kilometrov. Šoférujem, odkedy som dostal vodičák. Kedysi som pracoval ako obchodný zástupca a bol som za volantom každý deň. Šoférovanie mi zostalo aj po ukončení tejto práce, keďže nonstop jazdím na koncerty naprieč Slovenskom a Českom. Auto je môj druhý domov. (smiech)

Čítajte aj: Rasťo Chvála bloguje o svojom veľkom záväzku

Youtuber Matej Zrebný: Chcem, aby sa ľudia sústredili viac na jazdu ako na telefón, môže to zachrániť ľudský život

Prečo si myslíte, že používanie telefónu za volantom nie je v poriadku?

Pretože odvádza celkovú pozornosť. Väčšinou si myslíme, že dokážeme robiť viac vecí naraz, ale viackrát sa mi stalo, že mi nečakane vbehol do cesty chodec alebo auto predo mnou prudko zabrzdilo. Keby som bol v tej sekunde na telefóne, tak to dopadne inak.

Prečo ste sa rozhodli zapojiť sa do projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tejto téme malo hovoriť?

Chcem využiť svoj vplyv na to, aby som dostal tento problém do povedomia, aby sa ľudia sústredili viac na jazdu ako na telefón. Naozaj to môže zachrániť ľudský život alebo predchádzať zraneniam.

Ako sa zmenil váš vzťah k používaniu mobilu za volantom, odkedy ste sa zapojili do tejto kampane?

Určite na to teraz myslím viac ako predtým a viac sa nad tým zamýšľam. Niekedy bolo pre mňa ťažké neprijať hovor alebo neriešiť niečo v telefóne počas jazdy. V každom prípade chcem dať všetkým najavo, že to nie je správne. Aby si nemysleli, že keď to občas videli u mňa, tak to majú robiť aj oni.

Všetci máme vlastný rozum a myslím si, že každý si uvedomuje, že sa má sústrediť na jazdu a nie na telefón. Práve to v kampani pripomíname.

Aký ste vodič? Odkedy šoférujete? Šoférujete denne a rád alebo práve naopak?

Myslím si, že som asi dobrý vodič. Dám prednosť aj chodcovi alebo autu, ktoré sa chce zaradiť. Takže občas som aj ohľaduplný. (smiech) Vodičák som si robil ešte pred osemnástkou. Prvé dva roky som jazdil len občas, keď mi otec požičal auto, ale od dvadsiatky, čo je už viac ako päť rokov, jazdím v podstate každý deň. Bez auta by sa mi už fungovalo veľmi ťažko.

Pozrite si: Ako správne obuť auto

Komik Fero Joke: Hanbím sa za to, že som kedysi nevedel bez mobilu vydržať

Prečo si myslíte, že používanie telefónu za volantom nie je v poriadku?

Sám som to kedysi robil, ale uvedomil som si, že to nie je OK z dôvodu nečakaných udalostí, a tých je na cestách naozaj veľa. Volant vyžaduje 100 % sústredenosť.

Prečo ste sa rozhodli zapojiť sa do projektu, ktorého cieľom je poukázať na nebezpečenstvo používania smartfónu za volantom? Prečo by sa o tejto téme malo hovoriť?

Ak mám pomôcť dobrej veci, vždy sa rád zúčastním.

Ako sa zmenil váš vzťah k používaniu mobilu za volantom, odkedy ste sa zapojili do tejto kampane?

Určite sa zmenil. Myslím si, že som dobrý vodič, no to nie je všetko. Denne najazdím veľa kilometrov a často som si aj ja skracoval dlhú chvíľu za volantom mobilom. Priznám sa, hanbím sa za to, že som kedysi nevedel bez mobilu vydržať. Vytiahol som ho počas jazdy a ohrozil tak život iných.

Aký ste vodič? Odkedy šoférujete? Šoférujete denne a rád alebo práve naopak?

Šoférujem veľmi veľa. Auto musiím pred inou formou dopravy uprednostniť aj kvôli môjmu psovi, ktorý mi robí takmer vždy spoločnosť. A čo sa týka šoférovania, milujem len tak sa zavrieť v aute, vypočuť si fajn hudbu a pokochať sa prírodou.

Viac informácií o platforme Dátuj zodpovedne nájdete na www.datujzodpovedne.o2.sk.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Liberty Blake Simon: „Byť sama sebou nie je len o odvahe jednotlivca. Je to aj o ľuďoch a prostredí, ktoré nám dovolí prestať sa skrývať.“

Sebaprijatie je proces. Zmena nemá vychádzať z pocitu nedostatočnosti.

Autor Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum15. 7. 2026

„Najsilnejší pocit, že toto som naozaj ja, prišiel až po začiatku tranzície,“ hovorí Liberty. Až vtedy si dovolila naplno žiť v súlade so sebou. Uvedomila si, že jej život už nie je len generálkou, ale že toto je skutočne ona. Rovnaký pocit prijatia a bezpečia sa dnes snaží vytvárať aj pre mladých ľudí v projekte Queer Time Out. Na spoločných stretnutiach pritom často ani nepríde reč na ťažké témy. Deti chcú predovšetkým zažiť priestor, kde môžu byť samy sebou a cítiť pokoj. „Pustíme si Pelíšky na projektore, smejeme sa na hláškach a jednoducho len tak sme,“ dodáva Liberty.

Vo firme Gekkon, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu či so skúsenosťou so závislosťou, veria, že každý človek si zaslúži rešpekt a druhú šancu.

V rozhovore s transrodovou ženou a modelkou Liberty Blake Simon sa dozviete:

aká bola jej cesta k sebaprijatiu,
kedy prvýkrát pocítila, že môže byť sama sebou,
akú úlohu na tejto ceste zohrali ľudia v jej okolí,
čo sa deje s človekom, keď už nemusí neustále vysvetľovať, obhajovať alebo dokazovať svoju hodnotu,
kto jej ukázal, že láska existuje aj mimo rodiny,
čo by povedala malej Liberty, ktorá sa vždy snažila byť dokonalá.

Čo pre teba znamená prijatie samej seba?

Osobne si ho vysvetľujem ako schopnosť vnímať samu seba celistvo – so svojimi silnými stránkami, ale aj s chvíľami, keď som slabá, keď potrebujem pomoc, keď jednoducho nevládzem a som na dne. A aj napriek týmto momentom sa dokážem mať rada a prijať sa taká, aká práve som.

Sebaprijímanie vnímam v istom zmysle aj ako sebarodičovstvo. Snažím sa predstaviť si tú malú Liby a pýtať sa jej, čo by v danej chvíli potrebovala, čo by jej pomohlo a čo by jej prinieslo pocit bezpečia.

Moja terapeutka mi raz povedala veľmi peknú vec: „Predstav si, že stojíš na okraji bazéna a niekto na teba kričí, že musíš skočiť, aby si dokázala, že si odvážna. Ale niekedy je úplne v poriadku do toho bazéna neskočiť.“

Namiesto neustáleho tlačenia na seba a na to, čo by si mala, si môžeš budovať súcit k sebe. A práve súcit so sebou podľa mňa veľmi úzko súvisí so sebaprijatím.

Často však zabúdame, že to nie je len nejaké individuálne rozhodnutie alebo motivačný citát, ktorý si vsugerujeme do hlavy, a zrazu máme všetko vyriešené.

Presne tak. Možno sa mi na sebe niečo nepáči, možno sú veci, ktoré chcem zmeniť. Ale nemám rada, keď tieto zmeny vychádzajú z pocitu nedostatočnosti. Ak má byť moje prijatie podmienené zmenou, ktorú musím najskôr spraviť, tak to vlastne nie je skutočné sebaprijatie.

Keď sa dokážeme prijať aj so svojimi rezervami a s vecami, s ktorými nie sme úplne spokojní, dokážeme s nimi oveľa lepšie pracovať a v konečnom dôsledku ich aj meniť.

Nič ma nepoteší viac, ako keď si spravím pekné vlasy, pekné nechty, keď si doprajem chvíľu starostlivosti o seba alebo keď každý deň cvičím. No nie je to moja primárna motivácia. Chcem sa o svoje telo starať preto, že si uvedomujem, čím všetkým si prešlo a že dodnes nesie traumy, ktoré som zažívala ako dieťa.

Často premýšľam nad tým, do akej miery bola moja tranzícia vonkajším procesom a do akej miery bola v skutočnosti skôr procesom vnútorným.

Ako to myslíš?

To, čo sa deje vo mne, je oveľa pomalší a stále prebiehajúci proces. Napríklad vzťah k telu vnímam ako neustály dialóg. Keď sedím u terapeutky a rozprávame sa o ťažkých veciach, často sa ma spýta: „Kde to teraz cítiš v tele?“

Trasú sa mi ruky? Cítim bolesť v bruchu? Chcem utiecť? Práve cez telo sa snažím komunikovať sama so sebou, pretože každá emócia sa v ňom nejakým spôsobom ukladá. Takže to nie je len o tom, ako sa cítim ako žena – je to aj o tom, ako sa dokážem znovu vrátiť k svojmu telu a liečiť to, čo sa v ňom celé roky hromadilo.

Pamätáš si na moment, keď si prvýkrát pocítila, že môžeš byť sama sebou?

Najsilnejšie to bolo asi po začiatku tranzície, keď som si dovolila byť tým, kým naozaj som. No najmä som precítila, že si to zaslúžim. Že už to nie je len generálka môjho života, ale že toto som naozaj ja.

V minulosti som zažila situácie, keď som premýšľala, či tu ešte chcem byť – najmä preto, že som nechcela zraniť svoju rodinu. Bojovala som sama so sebou a s otázkou, či som vo svojom vnútri dobrá alebo zlá. Naozaj sa to vtedy zúžilo len na túto jednu vec.

Niekedy v tom období som sa rozhodla, že v základe mňa je dobro, láska, radosť a krása. A práve z tohto malého zrniečka som si potom vybudovala ženu, ktorá je dnes tu s vami.

Čo túto ženu charakterizuje?

Napadá mi pocit samoty, ktorý je stále niekde vo mne a veľmi ma formoval. Pamätám si na momenty, keď mi rodičia, sestra aj babka s dedkom hovorili, ako ma ľúbia, no ja som si vsugerovala, že to nemôže byť úplne pravda, pretože o mne vedia veľmi málo. „Keby vedeli, aká je moja skutočná realita, aké je moje skutočné prežívanie, tá láska by už neplatila.“

V istej miere to vo mne ostáva dodnes. Ako kvír ľudia sme často prežili veľkú časť života s pocitom, že sme jediní. Nepoznali sme ostatných ľudí, ktorí by nám boli podobní. Mnohí z nás sme žili v akomsi bunkri, do ktorého nikto ďalší nepatril. Nehovorili sme o tom, čo prežívame, pretože sme sa báli.

Tento typ samoty bol a stále je vo mne veľmi silný napriek tomu, že mám dnes okolo seba úžasných a blízkych priateľov.

V konečnom dôsledku aj sebaprijatie do veľkej miery súvisí s naším okolím. Je to aj o ľuďoch, ktorí nám dovolia byť sami sebou.

Občas si musím vedome pripomínať, že už nie som sama. Že už nie som to dieťa, ktoré sedí samo v kúte triedy a je šikanované.

Kto bol takým človekom pre teba?

Veľkú úlohu zohrala moja skúsenosť s House of Vinyard – jedným z takzvaných ballroom houses. Ballroom kultúra vznikla v 70. rokoch v Harleme a dodnes funguje po celom svete. Ja som sa s ňou stretla v Holandsku.

Je to v podstate rodinná bunka, ktorú si vytvorili najmä čierni a latino kvír a transrodoví ľudia v čase, keď ich vlastné biologické rodiny odvrhli. Fungujú ako náhradná rodina – majú svoju „mamu“ domu, „otca“ aj súrodencov.

Chodia spolu na plesy, kde súťažia v tanci a rôznych performance kategóriách a vyhrávajú ceny, ale predovšetkým sa pravidelne stretávajú, varia si spolu a starajú sa jeden o druhého tak, ako by to mala robiť rodina.

Bola som súčasťou tohto sveta a práve tam som pochopila, že láska existuje aj mimo rodiny, do ktorej sa človek narodí. Podľa mňa je jedno z najväčších privilégií kvír ľudí to, že si môžeme vybrať svoju rodinu. Ľudí, ktorí síce nie sú našou biologickou rodinou, ale stanú sa ňou. Sú to ľudia, ktorí nás prijmú takých, akí naozaj sme.

Čím to bolo, že si sa pri nich cítila bezpečne a mohla byť pri nich sama sebou? Čo robili inak?

Vedela som, že im nemusím nič vysvetľovať. Každý z nás prechádzal alebo si prešiel niečím veľmi podobným. Je to druh prepojenia, ktorý sa len ťažko vytvára niekde inde.

Keď so mnou sedel niekto z mojich „súrodencov“ v tom dome, vedela som, že okrem toho, že sú kvír, sú napríklad aj čierni alebo sa inak odlišujú od bielej majority. Prežívali veľmi podobný typ stresu – aj ten, ktorý si človek nesie vnútri, aj ten, ktorý mu spoločnosť dáva pocítiť zvonku.

Tam sa vlastne nikto nikdy nepýtal na transrodovosť. Jednoducho sme spolu varili, počúvali hudbu, pozerali filmy, tancovali, chodili na plesy a pripravovali si outfity.

A práve tento pocit mi dal najväčšiu slobodu – že moja odlišnosť nebola vnímaná ani pozitívne, ani negatívne. Nebola to vec, ktorá by určovala, ako sa na mňa ľudia pozerajú. Bola to jednoducho súčasť mňa, informácia, ktorú sme všetci brali prirodzene na vedomie.

Čo sa deje s človekom, keď nemusí neustále vysvetľovať, obhajovať alebo dokazovať svoju hodnotu?

Zrazu má energiu na niečo iné, pretože už nemusí neustále hrať rolu, ktorú od neho spoločnosť očakáva.

Ja som sa odmala snažila kompenzovať svoje „tajomstvo“ tým, že budem perfektným dieťaťom – že budem mať samé jednotky, chodiť na každú olympiádu, venovať sa športu. Akoby som si svojím perfekcionizmom a workoholizmom musela zaslúžiť miesto, ktoré by mi inak nepatrilo.

Teraz dokážem trochu viac poľaviť a pripustiť si, že nemusím byť perfektná, nemusím byť dokonale krásna ani upravená. Môžem ísť von aj v tričku s mastnými vlasmi. Pretože viem, že jednoducho som.

Šťastie už nehľadám v tom, ako vyzerám alebo koľko toho dokážem, ale v pocite bezpečia, priateľstvách a rodine.

Akú úlohu v tom podľa teba zohráva reprezentácia – vidieť niekoho podobného vo verejnom priestore?

Obrovskú. Aj preto beriem šírenie svojho príbehu ako poslanie. Viem, že to doslova zachraňuje ľudské životy, a mnohé deti a mladí ľudia, s ktorými sa stretávam, mi za to ďakujú.

Keď vidia, že niekto ako ja – alebo ako oni – dokáže žiť normálny, dokonca úspešný život, prestáva to byť len abstraktná predstava a stáva sa to niečím reálnym a dosiahnuteľným. To je podľa mňa najväčšia sila reprezentácie. Nie presviedčanie, ale ukázanie, že sa to naozaj dá.

Zároveň si uvedomujem, že som extrémne privilegovaná biela transrodová žena, ktorá robí modeling. Niekedy sa stáva, že ma ľudia pozvú najmä preto, aby mohli ukázať, že majú zastúpenú diverzitu – ako niekoho, kto je „prijateľná“ verzia inakosti.

Ak viem svoj vzhľad a ďalšie privilégiá využiť na to, aby sa citlivé témy dostali čo najďalej, beriem to.

Uvedomujem si však, že moja skúsenosť nie je realitou bežného kvír človeka na Slovensku. Nebola by som tam, kde som dnes, napríklad bez mojej rodiny, ktorá ma prijala a vytvorila mi bezpečné prostredie. Aj preto mám veľkú empatiu k transrodovým ľuďom na Slovensku, ktorí takúto oporu nemajú.

O čom ti hovoria mladí ľudia, keď sa s nimi stretávaš v „kluboch“, ktoré organizuješ?

Projekt Queer Time Out som začínala s predstavou, že tam budeme riešiť vážne témy a terapeutické prístupy. Ale tie deti často chcú len byť medzi štyrmi stenami, ktoré sú absolútne bezpečné, a rozprávať sa o tom, čo mali na obed, čo sa deje v škole, kto robí slam poetry alebo drag performance.

Málokedy tam riešime naozaj ťažké veci. A keď áno, tak skôr takým rodinným spôsobom, že každý niečo poradí a navzájom sa podporíme. Tie deti chcú mať najmä pocit prijatia, bezpečia a úplného pokoja.

Pustíme si Pelíšky na projektore, smejeme sa na hláškach a jednoducho len tak sme.

Takže im vlastne dávaš to, čo si si kedysi našla v Holandsku.

Presne tak. Dávam im prijatie a priestor, v ktorom môžu byť sebou a nemusia nič vysvetľovať.

Čo pre teba dnes znamená byť sama sebou? Kedy najviac zažívaš pocit „toto som ja“?

Keď mi hrá pesnička, do ktorej sa práve zamilujem. Alebo keď sa rútim na bicykli dole kopcom a cítim sa úplne slobodná. Vietor, rýchlosť – vtedy sa cítim naozaj dobre. Je to práve v týchto jednoduchých momentoch – bez mejkapu a bez toho, aby ma niekto videl –, vtedy sa cítim najviac sama sebou.

Občas sa aj zamyslím nad tým, čo by som povedala tej malej Liby, ktorá sa celý život snažila byť dokonalá.

Čo by to bolo?

Že nemusí byť super, krásna, nemusí nič dokazovať. Že si to všetko už zaslúži a môže jednoducho byť presne taká, aká je.

Aj za to, že svojou otvorenosťou pomáha kvír ľuďom cítiť prijatie, bola Liberty laureátkou Cena Inakosti 2026 v katetórii pozitívne zviditeľnenie. Iniciatíva Inakosť, ktorej dlhodobým partnerom je Férová nadácia O2, každoročne oceňuje osobnosti, ktoré svojím pôsobením prinášajú druhým nádej a silu aj v zložitých časoch.

Liberty Blake Simon

Transrodová žena, modelka a aktivistka, ktorá otvorene hovorí o skúsenostiach transľudí na Slovensku, o duševnom zdraví a o význame rešpektujúcej komunikácie. Ako projektová manažérka Ligy za duševné zdravie a spolupracovníčka medzinárodných organizácií sa venuje podpore zraniteľných skupín a budovaniu inkluzívnejšej spoločnosti. Je zakladateľkou projektu Queer Time Out, ktorý vytvára bezpečný priestor pre deti a mladých ľudí z kvír komunity.

Páčil sa vám článok?

Herec Braňo Deák: Vypisovanie správ za jazdy považujem za naozaj nezmyselný hazard

Moderátorka Barbora Krajčírová: Naše sekundy za mobilom môžu človeka pripraviť o to najcennejšie

Raper Pil C: Telefonovanie za volantom prerástlo do veľkého problému, no ľudia si to takmer vôbec neuvedomujú

Youtuber Matej Zrebný: Chcem, aby sa ľudia sústredili viac na jazdu ako na telefón, môže to zachrániť ľudský život

Komik Fero Joke: Hanbím sa za to, že som kedysi nevedel bez mobilu vydržať

Mohlo by vás zaujímať

„Každý si v práci nosí svoj vlastný batoh starostí aj radostí. O to dôležitejšie je mať pri sebe parťáka, s ktorým si ho viete spoločne poupratovať,“ hovoria šéfovia komunikácie z O2

„Myslel som si, že sú stratený prípad. Dnes tvrdím pravý opak,“ hovorí šéf firmy, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu aj so závislosťou

Slovenský softvér predpovedá počasie od Ameriky po Antarktídu. Doma o ňom takmer nikto nepočul

Liberty Blake Simon

Mohlo by vás zaujímať

„Každý si v práci nosí svoj vlastný batoh starostí aj radostí. O to dôležitejšie je mať pri sebe parťáka, s ktorým si ho viete spoločne poupratovať,“ hovoria šéfovia komunikácie z O2

„Myslel som si, že sú stratený prípad. Dnes tvrdím pravý opak,“ hovorí šéf firmy, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu aj so závislosťou

Slovenský softvér predpovedá počasie od Ameriky po Antarktídu. Doma o ňom takmer nikto nepočul