Príbehy

Mišo Hudák: Nervová sústava Košíc, to sú pražce, koľaje a troleje

Hrdý lokálpatriot vás v tomto článku prevedie miestami slovenskej metropoly východu, ktoré vám neukáže žiadny sprievodca.

Autor Mišo Hudák

Foto Mišo Hudák

Dátum13. 3. 2016

Vystúpiť v Košiciach z vlaku nemusí nevyhnutne znamenať prejsť zrekonštruovanou stanicou, pripomínajúcou viac štandardné nákupné stredisko ako dopravný uzol. Veľká väčšina vlakov a cestujúcich končí, alebo začína na hlavnej stanici, ktorá je skrz Mestský park a Mlynskú ulicu spojená s výkladom mesta, ktorý určujú tri námestia, zrastené do pešieho bulváru.

Menej generický a bežný a nudný zážitok ponúkajú ostatné stanice na území Košíc. Nie je ich veľa, ale nie je ich ani málo. Sú viac zastávkami ako stanicami.

Spolu s Ťahanovskými tunelmi (pôvodným zavretým a súčasným používaným), rušňovým depom s vodnou vežou a točňou a množstvom vlečiek, ktoré sa od hlavného severojužného rezu mestom odpájajú od koľají tu do ľava, tam do prava, tu k ruine magnezitovej továrne, tam k teplárni, tvoria krásnu osnovu mestského bádateľa, zaťaženého na železnice, priemysel a dedičstvo a potomstvo Košicko-Bohumínskej trate, ktorá bola dokončená v plnej dĺžke v roku 1872.

Prvá, základná, historická hlavná stanica už niekoľko dekád neexistuje. Na jej mieste je charakteristická stavba s vlnitou lamelou, ktorá v posledných rokoch dostala detaily, prvky a podobu neskorého 20. a začiatku 21. storočia. V tomto výpočte ju môžeme obísť, je dostatočne frekventovaná, dostupná a osobne spoznateľná.

Košice sú charakteristické severojužnými osami, a preto aj nasledujúce zastávky a stanice budú pribúdať od severu na juh.

Ťahanovce

Obrovské, rôznymi spôsobmi populárne sídlisko, si vzalo meno od dediny, ktorá sa pod ním krčí. Obec Ťahanovce a Sídlisko Ťahanovce sú dnes mestské časti Košíc. Ale ešte v roku 1969 bola dedina samostatnou obcou, ktorej história siaha do 13. storočia.

Zastávka v Ťahanovciach je na spodnom okraji dediny, blízko železničného priecestia, niekoľko minút jazdy od vstupného portálu do mesta – Ťahanovského tunelu, koryta Hornádu, legendárneho letného občerstvenia pri Súdkoch, na začiatku parku Anička a v pešom dosahu lokálnej “ruinporn” ikony, Magnezitky. Variabilnejšieho miesta na vystúpenie v Košiciach skutočne niet.

[relatedpost post=”1638″]

Košice predmestie

Hneď ako sa na juhu začínajú za historickým centrom rozprestierať panelové štvrte, na spojení štvorprúdovej cesty, hrubého zväzku odstavných koľajníc a rušňového depa je malý zatvorený domček so závorami, pár lavičkami a informačnou tabuľou. Miesto trochu podobné kultúrnemu centru Stanica v Žiline-Záriečí poskytuje výhľad na juh, pretože v týchto miestach je železnica pretínajúca mesto rovná ako nekonečná priamka.

Barca

Barca je, podobne ako Ťahanovce, historickou obcou, ktorá bola administratívne pripojená ku Košiciam a postupne začala zrastať s mestom. Pokiaľ je električková trať, po ktorej do Barce chodí štvorka, trochu ďalej od centra štvrte, tak vlaková stanica je ešte viac na východ. Pre niektorých obyvateľov sídliska Nad Jazerom môže byť bližšie ako pre niektorých Barčanov.

Stanica sa vyznačuje pravouhlosťou a betónovosťou. Najlepšie časy má za sebou, ale stále obsluhuje vlaky, ktoré jazdia do Moldavy a Turne, oboch sídiel nad Bodvou. Viacero nástupíšť a podchod smerujúci na druhú stranu k ďalším veľkým opusteným košickým fabrikám, dáva tušiť niekdajšie veľké plány a čulú prevádzku.

Krásna

Do tretice historická obec, ktorú strávilo rastúce mesto. Dnes mestská časť Krásna, ale so starým menom Krásna nad Hornádom. Vlaky smerujúce z Košíc na juh sa tesne pred Barcou delia na tie, ktoré idú na Miskolc a Budapešť alebo cez Rožňavu až do Zvolena, a potom tie, ktoré mieria do Čiernej nad Tisou a cez Michalovce do Humenného.

Blízko barčianskej stanice, ale na trati smerom na juhovýchod, je priamo za veľkým areálom bývalého mlyna a mäsokombinátu na konci Napájadiel, neoznačená stavba, veľkosti a tvaru stredne objemnej zastávky zo sedemdesiatych, či osemdesiatych rokov. V závetrí závodu však nestála zastávka, ale kontrolné depo.

Ďalšou stanicou v tomto malom severojužnom poradí je Krásna. Historická stavba na úplnom okraji niekdajšej dediny je obstavaná priemyselnými dvormi a areálmi. Je obdivuhodné, že tu vystupujú a nastupujú miestni. Dostať sa k prvým domom v spleti plotov a dezolátnych ciest nie je jednoduché. Stanicu charakterizuje obrovské množstvo kvetov a rastlín v čakárni. Botanická záhrada na opačnom konci mesta má v Krásnej silného protivníka.

Železiarne

Košice sú železiarne a železiarne sú Košice. Od polovice 20. storočia je táto symbióza, ambivalencia, láska aj zlosť nespochybniteľná. Železiarne sú samostatné mesto, ktoré z jednej strany obsluhujú tri vlakové zastávky. Aj keď oficiálne nepatria do katastra Košíc, ich životy a životy okolitých dedín sú s mamuťou fabrikou a štvrťmiliónovým mestom pevne späté.

Haniska pri Košiciach je obrovskou výhybkou na severnom konci železiarní. Poschodová stanica mimo dediny rozdeľuje suroviny a materiály prichádzajúce do a odchádzajúce z továrne od prepravy ľudí. Veľká Ida, zastávka na južnom kraji železiarní, má prízemnú budovu takmer v dedine. Obe dediny poskytujú detailný pohľad na konglomerát a takmer fyzický kontakt s ním.

[the_ad_placement id=”injektaz-hlas-pismenka-nenahradia”]

Takmer uprostred je medzi dvomi zastávkami betónová kocka s nápisom Hutníky. Obec s rovnakým názvom bola umelo vytvorená v 60. rokoch zlúčením ďalších blízkych dedín, Sokoľany a Bočiar. Po roku 1989 sa obce rozdelili a dostali naspäť svoje mená. Zastávka slúži pre zamestnancov železiarní. Nakoniec, je fabrikou obkľúčená zo všetkých strán.

Terminál Sever

Hlavnú stanicu, štyri zastávky v hraniciach mesta a tri v hraniciach železiarní, dopĺňa duch Terminálu Sever, prestupného uzla, ktorý sa v plánoch samospráv a lokálnych médiách v pravidelných vlnách vracia už od polovice nultých rokov. Väčšia stanica, blízko Mieru a pod Ťahanovcami a Furčou, by mala stáť podľa rôznych projektov niekde na hraniciach areálu Magnezitky, cestného mosta na Hlinkovej a mestskej časti Džungľa.

Štvrťmiliónové mesto by sa možno mohlo pochváliť rozsiahlejšou sieťou železničných zákutí, Košice však disponujú paralelným koľajovým organizmom – najstaršou električkovou sieťou v krajine. Tá, od svojich počiatkov až do šesťdesiatych rokov, neslúžila len pasažierom, ale po nociach zásobovala závody a fabriky v meste.

Dedičstvo zrušených električkových tratí a vlečiek do tovární na území miest je rovnako veľké ako súčasná existujúca sieť. Tabaková továreň, Franckova továreň, Poledniak, pivovar a mnoho ďalších by vedelo rozprávať. Nervová sústava Košíc, poskladaná z koľajníc, pražcov a trolejov vlakov je odlišnou topografiou tradičného obrazu mesta. Samozrejme, na vlastné nebezpečie.

Košičan Mišo Hudák je, ako o sebe sám hovorí, pyšným otcom a pyšným občanom svojho mesta. Bicykluje sa po ňom od svojich deviatich rokov. Je zakladateľom Východného pobrežia a autorom kníh KSC a KSC Kód/Code, neformálnych sprievodcov mestom Košice v dvadsiatom prvom storočí.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Svet, v ktorom netreba nič dokazovať. Japonsko Michala naučilo, že niektoré veci sa nedajú urýchliť. Hodnotu vieme nachádzať aj v procese

Analytik Michal Tonder z O2 prepadol Japonsku a ukázal nám, ako veľa nás dokáže naučiť nový jazyk.

Autorka Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Dominika Behúlová

Dátum20. 5. 2026

Michal Tonder trávi svoje pracovné dni analýzou dát v O2, no jeho skutočnou vášňou je svet, kde sa „číta vzduch“ a ego ustupuje celku. Japonsko precestoval krížom-krážom a za svoje výnimočné jazykové schopnosti získal aj ocenenie. Hoci sa jeho profesia analytika môže zdať na prvý pohľad vzdialená od japonskej filozofie a spirituálnych tradícií, práve vďaka tejto inakosti našiel rovnováhu, ktorú si prenáša aj do dynamického pracovného prostredia.

Ak sa chcete zdokonaliť v jazyku, pripravili sme výber apiek, ktoré vám to uľahčia. A travel blogeri nám dali odporúčania na apky, s ktorými sa nestratíte ani v Japonsku.

V rozhovore s Michalom Tonderom z O2 sa môžete ponoriť do japonskej kultúry a dozviete sa:

prečo sa pred siedmimi rokmi rozhodol pre jeden z najťažších jazykov sveta,
ako učenie jazyka menilo jeho vlastné uvažovanie,
v čom spočíva umenie „čítať vzduch“ (kuuki yomu) a prečo Japonci považujú spontánnosť či autenticitu za prejav nekompetenciu,
ako v japončine mizne ego,
prečo sú pre neho návraty na Slovensko kultúrnym šokom
tipy na „skryté poklady“ Japonska.

Čím vás uchvátilo Japonsko tak veľmi, že ste sa začali učiť po japonsky?

To očarenie prichádzalo vo vlnách. Na začiatku som nevedel presne pomenovať, čo ma na tejto krajine tak fascinuje. Všetci poznáme tie klišé: vlaky chodia na sekundu presne, všade je čisto a ľudia sú k sebe nesmierne zdvorilí. Človek by čakal, že na dosiahnutie takéhoto stavu musíte vynaložiť obrovské úsilie, no v Japonsku to plynie akosi prirodzene.

Práve táto neuchopiteľná inakosť prítomná na každom kroku ma zaujímala. Chcel som jej prísť na koreň, no narazil som na jazykovú bariéru. Stretnutia s miestnymi boli príjemné, ale keďže po anglicky sa tam veľmi nedohovoríte, chýbala mi hĺbka.

Tak som sa rozhodol, že sa naučím japončinu.

To vám pomohlo preniknúť hlbšie?

Áno. Zistil som, ako veľmi je ich jazyk previazaný s kultúrou. Japončina nie je len komunikačný nástroj, ale spôsob, akým človek štruktúruje realitu. Na rozdiel od európskych jazykov v nej takmer úplne mizne dôraz na „ja“.

Extrémnym príkladom tohto rozdielu v myslení je to, že kým v slovenčine či angličtine povieme „chcem tortu“, v japončine to znie ako „torta chce byť zjedená“. Celá situácia je opísaná bez toho, aby ste sám seba postavili do stredu vesmíru.

Keď som začal chápať tieto nuansy, zrazu mi začalo dávať zmysel aj to, prečo sa Japonci správajú tak, ako sa správajú.

Menilo učenie tohto jazyka aj vaše vlastné uvažovanie?

Určite. Funguje to podobne ako zmena prostredia. Keď žijete v hluku, vnímate svet istým spôsobom. Ak sa však presuniete do úplného ticha, začujete aj jemné zvuky, ktoré predtým zanikali.

Podobný posun nastal aj u mňa. Keď prestanete neustále používať slovo „ja“, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná. Až vďaka japončine som si uvedomil, ako často sme v našich európskych jazykoch v defenzíve alebo v útoku. Bežne druhým skáčeme do reči, hodnotíme a presadzujeme svoj názor. V japonskej štruktúre jazyka sa to nedeje.

Keď som prvýkrát otvoril učebnicu, prekvapila ma veta, že v tomto jazyku nejde o pravdu. Hlavným cieľom komunikácie je udržať harmóniu.

Nie je niekedy harmónia vykúpená stratou autenticity?

Určite áno, vôbec nechcem japonskú kultúru len idealizovať. Konflikty sa tam často len schovajú pod povrch a veľa vecí sa nepovie priamo. Japonci majú obrovskú schopnosť udržiavať príjemnú atmosféru, ale zároveň to znamená, že človek musí neustále čítať medzi riadkami.

Majú na to dokonca aj výraz kuuki yomu – „čítanie vzduchu“, teda schopnosť vycítiť náladu, kontext a to, čo zostalo nepovedané. Ak som sa napríklad neusmial v momente, keď sa to očakávalo, druhá strana má vytušiť, že jej tým dávam nejaký signál.

Neuvádzať druhých do rozpakov je prejavom sociálnej kompetencie, takže vám nikdy nepovedia veci na rovinu.

Ako ste si na túto nepriamu komunikáciu zvykali?

Je to proces. Spomínam si na jednu situáciu, keď som bol s japonskými kamarátkami v kaviarni. Pochválili mi parfum a vypytovali sa naň, napríklad aj koľkokrát si ho zvyknem streknúť. Až po rokoch mi došlo, že to nebola zvedavosť, ale spätná väzba, že voniam až príliš intenzívne (smiech).

V Japonsku je „neobťažovanie“ okolia jednou z kľúčových zručností – či už ide o hluk, narúšanie osobného priestoru v rade, alebo príliš silnú vôňu. Podobne to funguje aj pri bežných návrhoch. Ak Japonca pozvete na pivo a on odpovie „možno nabudúce“, je to jasné odmietnutie.

Pre nás cudzincov je to vyčerpávajúce, pretože stále premýšľame, či sme niečo nepokazili alebo nepochopili signály nesprávne. Aj preto tam veľa expatov ostáva izolovaných.

Je toto prostredie pre vás stále inšpirujúce alebo občas pociťujete aj frustráciu?

Nehodnotím to, skôr s úžasom sledujem spoločnosť postavenú na iných princípoch. V našom prostredí cítime potrebu na všetko reagovať a okamžite sa vymedzovať. V Japonsku som prvýkrát zažil konverzácie, kde som nemal pocit, že musím niečo dokazovať.

Tí ľudia sa nesnažia byť zaujímavejší než vy. Skôr vytvárajú priestor, v ktorom sa dobre cíti celá skupina. A paradoxne práve vtedy často začnete hovoriť úprimnejšie. Aj spomínaná autenticita je v Japonsku braná úplne inak ako u nás.

Japonské skryté poklady

Michal sa do Japonska pravidelne vracia už sedem rokov. Ak vás jeho pohľad na krajinu inšpiruje, tu sú jeho osobné tipy na miesta, kde namiesto turistických pascí nájdete načerpáte pokoj a hĺbku japonskej kultúry.

Onsen ako rituál duše

Ak hľadáte intenzívny mentálny reset, vyskúšajte japonské termálne kúpele. Nejde len o kúpanie, ale aj o vnútornú očistu a rituál, v ktorom sa človek učí prijímať ticho a spoločný priestor bez slov.

Hotel Urashima (Katsuura): Unikátne kúpele vybudované priamo v jaskyni s výhľadom na oceán vyrážajúcim dych; horúca voda sa mieša so zvukom lámajúcich sa vĺn.
Kusatsu Onsen (Gunma): Horské kúpele s ikonickým polom yubatake (drevené žľaby na chladenie vody), ktoré dýchajú tradičnou atmosférou.
Nyuuto Onsen: Skryté horské hostince (ryokany) s dlhou tradíciou, kde nájdete absolútny pokoj a minimum turistov.
Beppu: Mesto s najväčšou rozmanitosťou kúpeľov – od klasických cez parné až po bahenné.

Trasy pre hľadačov ticha

Ak hľadáte miesta, kde sa môžete „rozplynúť“ bez davov turistov, vyskúšajte tieto alternatívy:

Shimanami Kaidó: Fascinujúca cyklotrasa, ktorá spája ostrovy medzi Honšú a Šikoku. Ponúka výhľady na more a pokojný rytmus vidieka.
Naoshima: Ostrov, kde sa moderná architektúra a súčasné umenie organicky spájajú s prírodou. Ideálne miesto na kontempláciu.
Tsuwano: Malé historické mestečko prezývané „malé Kjóto“, ktoré si zachovalo atmosféru starého Japonska bez komerčného nánosu.
Pobrežné trate z Izumo: Zabudnite na šinkansen a nastúpte na lokálny vlak. Pomalé cestovanie pozdĺž pobrežia vám ukáže tvár krajiny, ktorá sa nikam neponáhľa.

Ako to myslíte?

Spontánnosť a autenticita sú vnímané ako nekompetencia. Nie je dôležité „byť sám sebou“, ale vedieť správne fungovať v kontexte. To znamená už spomínaná schopnosť čítať situáciu, reagovať primerane, nie impulzívne a nenarúšať sociálny celok.

Jednotlivec je vnímaný predovšetkým ako súčasť širšieho celku a veľká časť komunikácie smeruje k tomu, aby sa zachovala harmónia skupiny. Existujú pojmy ako tatemae (verejná „fasáda“) a honne (skutočný vnútorný postoj). To, čo pre nás môže pôsobiť neautenticky je v Japonsku prejavom ohľaduplnosti voči ostatným a spôsob, ako predísť zbytočným konfliktom.

Najťažšou disciplínou je skupinová konverzácia. Keď sa Japonci rozprávajú v reštaurácii, je to fascinujúci, dokonale synchronizovaný proces. Nikto nikomu neskáče do reči, témy na seba prirodzene nadväzujú a celá skupina akoby spoločne udržiava rytmus rozhovoru.

Prirovnávam to k rozdielu medzi americkým futbalom a tenisom. Náš západný spôsob je ako americký futbal: hráč chytí loptu a beží s ňou – teraz hovorím ja a ostatní počúvajte. V Japonsku je to ako spoločná hra v tenise, kde je prvoradé udržať loptičku vo vzduchu.

Majú dokonca špeciálne výrazy na pritakávanie, ktorými priebežne dávajú najavo, že vás vnímajú a počúvajú. Ak to nerobíte, hovoriaci začne byť neistý.

Čo vám toto dlhoročné skúmanie inej kultúry dalo do bežného života?

Bez preháňania môžem povedať, že japončina mi zmenila život. Keď som do toho pred siedmimi rokmi spadol, prestal som takmer so všetkými ostatnými koníčkami. Vyhľadal som japonskú komunitu v Bratislave a dodnes sa jazyku venujem na dennej báze.

Ráno si 20 minút čítam, cestou do práce počúvam japonské podcasty a cez víkendy mávam online konverzácie. Už to vôbec nevnímam ako námahu, je to môj prirodzený režim, ktorý ma naučil disciplíne a konzistentnosti.

Asi najviac zo všetkého vo mne toto skúmanie inakosti vzbudilo neutíchajúcu zvedavosť. Učím sa trpezlivosti a tomu, že niektoré veci sa skrátka nedajú urýchliť. Pochopil som, že skutočná hodnota často spočíva v samotnom procese, nie v rýchlom výsledku.

Pripomína mi to japonský koncept kodawari – absolútnu, až spirituálnu oddanosť remeslu. Je to napríklad tradičný výrobca mečov, ktorý sa tej istej repetitívnej práci venuje 50 rokov a každý jeden deň sa snaží byť o niečo lepší.

Je to tá tichá cesta k dokonalosti, o ktorej netreba rozprávať, ale ktorú žijete. Ak o niekom v Japonsku povedia, že má kodawari, je to obrovská pocta.

Pre mňa je týmto „remeslom“ samotná japončina.

Keď prestaneme neustále používať slovo ‚ja’, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná.

Pôsobí to tak, že Japonsko vám nedalo len koníček, ale aj istý druh vnútorného pokoja. Je to ten povestný zen, o ktorom sa v súvislosti s touto krajinou toľko hovorí?

Možno to tak nazvať, hoci v mojom podaní je to skôr o zmene perspektívy. Tento „zen“ pre mňa znamená vedomie, že na ničom v konečnom dôsledku nezáleží, čo mi paradoxne dáva slobodu snažiť sa o veci bez ochromujúceho stresu.

Vďaka japončine som zistil, že spoločnosť môže fungovať na úplne iných princípoch. To, ako žijeme u nás, je len jedna z verzií reality a toto vedomie ma napĺňa zvláštnym pokojom. Keď vám odpadne potreba neustále sa presadzovať a byť v defenzíve, uvoľní sa priestor na úplne iné vnímanie.

Aké sú pre vás potom návraty na Slovensko?

Býva to veľký kultúrny šok (smiech). Človek sa vráti domov plný dojmov a fascinácie, no keď sa o tie nové obzory pokúsi podeliť, narazí na rôzne reakcie. Stačí spomenúť inakosť Japonska a z okolia neraz počujem:„To je hrozné, to si ani neviem predstaviť.“

Zrazu sa pristihnem pri tom, ako obhajujem niečo, čo je mojím subjektívnym pocitom a osobnou skúsenosťou. Vtedy mi v duchu napadne: „Aha, toto by sa mi v Japonsku nestalo.“

Napadá vám ešte niečo, čo ste si preniesli napríklad do pracovnej sféry?

Harmónia, o ktorej hovoríme, má aj svoju odvrátenú stránku, preto by som ich pracovné prostredie príliš neidealizoval. Napríklad kritizovať šéfa alebo ísť otvorene proti autorite by pre nás boli krokmi späť.

Čo je však cenné, je rešpekt v komunikácii. To, že sa názor hneď nehodnotí, ale pátra sa po tom, odkiaľ prichádza. Často si práve pri návratoch na Slovensko najsilnejšie uvedomím našu neustálu potrebu okamžite hodnotiť.

Zaujímavý je aj ich prístup k mítingom, kde je väčšina vecí dohodnutá vopred (nemawashi) a samotné stretnutie je len testom atmosféry, či si tímy ľudsky sadnú. Všetky interakcie sú ritualizované, čo znižuje neistotu. Keď sa stretnú dvaja neznámi, konverzácia má jasnú štruktúru, takže nemusíte riešiť, ako na druhého zapôsobiť. Z európskeho pohľadu to môže pôsobiť ako rigidita, ale vnútri ich systému ide o formu každodennej empatie.