Príbehy

Mišo Hudák: Nervová sústava Košíc, to sú pražce, koľaje a troleje

Hrdý lokálpatriot vás v tomto článku prevedie miestami slovenskej metropoly východu, ktoré vám neukáže žiadny sprievodca.

Autor Mišo Hudák

Foto Mišo Hudák

Dátum13. 3. 2016

Vystúpiť v Košiciach z vlaku nemusí nevyhnutne znamenať prejsť zrekonštruovanou stanicou, pripomínajúcou viac štandardné nákupné stredisko ako dopravný uzol. Veľká väčšina vlakov a cestujúcich končí, alebo začína na hlavnej stanici, ktorá je skrz Mestský park a Mlynskú ulicu spojená s výkladom mesta, ktorý určujú tri námestia, zrastené do pešieho bulváru.

Menej generický a bežný a nudný zážitok ponúkajú ostatné stanice na území Košíc. Nie je ich veľa, ale nie je ich ani málo. Sú viac zastávkami ako stanicami.

Spolu s Ťahanovskými tunelmi (pôvodným zavretým a súčasným používaným), rušňovým depom s vodnou vežou a točňou a množstvom vlečiek, ktoré sa od hlavného severojužného rezu mestom odpájajú od koľají tu do ľava, tam do prava, tu k ruine magnezitovej továrne, tam k teplárni, tvoria krásnu osnovu mestského bádateľa, zaťaženého na železnice, priemysel a dedičstvo a potomstvo Košicko-Bohumínskej trate, ktorá bola dokončená v plnej dĺžke v roku 1872.

Prvá, základná, historická hlavná stanica už niekoľko dekád neexistuje. Na jej mieste je charakteristická stavba s vlnitou lamelou, ktorá v posledných rokoch dostala detaily, prvky a podobu neskorého 20. a začiatku 21. storočia. V tomto výpočte ju môžeme obísť, je dostatočne frekventovaná, dostupná a osobne spoznateľná.

Košice sú charakteristické severojužnými osami, a preto aj nasledujúce zastávky a stanice budú pribúdať od severu na juh.

Ťahanovce

Obrovské, rôznymi spôsobmi populárne sídlisko, si vzalo meno od dediny, ktorá sa pod ním krčí. Obec Ťahanovce a Sídlisko Ťahanovce sú dnes mestské časti Košíc. Ale ešte v roku 1969 bola dedina samostatnou obcou, ktorej história siaha do 13. storočia.

Zastávka v Ťahanovciach je na spodnom okraji dediny, blízko železničného priecestia, niekoľko minút jazdy od vstupného portálu do mesta – Ťahanovského tunelu, koryta Hornádu, legendárneho letného občerstvenia pri Súdkoch, na začiatku parku Anička a v pešom dosahu lokálnej “ruinporn” ikony, Magnezitky. Variabilnejšieho miesta na vystúpenie v Košiciach skutočne niet.

Viac k témeToto chcete stihnúť za jeden deň v Košiciach

Košice predmestie

Hneď ako sa na juhu začínajú za historickým centrom rozprestierať panelové štvrte, na spojení štvorprúdovej cesty, hrubého zväzku odstavných koľajníc a rušňového depa je malý zatvorený domček so závorami, pár lavičkami a informačnou tabuľou. Miesto trochu podobné kultúrnemu centru Stanica v Žiline-Záriečí poskytuje výhľad na juh, pretože v týchto miestach je železnica pretínajúca mesto rovná ako nekonečná priamka.

Barca

Barca je, podobne ako Ťahanovce, historickou obcou, ktorá bola administratívne pripojená ku Košiciam a postupne začala zrastať s mestom. Pokiaľ je električková trať, po ktorej do Barce chodí štvorka, trochu ďalej od centra štvrte, tak vlaková stanica je ešte viac na východ. Pre niektorých obyvateľov sídliska Nad Jazerom môže byť bližšie ako pre niektorých Barčanov.

Stanica sa vyznačuje pravouhlosťou a betónovosťou. Najlepšie časy má za sebou, ale stále obsluhuje vlaky, ktoré jazdia do Moldavy a Turne, oboch sídiel nad Bodvou. Viacero nástupíšť a podchod smerujúci na druhú stranu k ďalším veľkým opusteným košickým fabrikám, dáva tušiť niekdajšie veľké plány a čulú prevádzku.

Krásna

Do tretice historická obec, ktorú strávilo rastúce mesto. Dnes mestská časť Krásna, ale so starým menom Krásna nad Hornádom. Vlaky smerujúce z Košíc na juh sa tesne pred Barcou delia na tie, ktoré idú na Miskolc a Budapešť alebo cez Rožňavu až do Zvolena, a potom tie, ktoré mieria do Čiernej nad Tisou a cez Michalovce do Humenného.

Blízko barčianskej stanice, ale na trati smerom na juhovýchod, je priamo za veľkým areálom bývalého mlyna a mäsokombinátu na konci Napájadiel, neoznačená stavba, veľkosti a tvaru stredne objemnej zastávky zo sedemdesiatych, či osemdesiatych rokov. V závetrí závodu však nestála zastávka, ale kontrolné depo.

Ďalšou stanicou v tomto malom severojužnom poradí je Krásna. Historická stavba na úplnom okraji niekdajšej dediny je obstavaná priemyselnými dvormi a areálmi. Je obdivuhodné, že tu vystupujú a nastupujú miestni. Dostať sa k prvým domom v spleti plotov a dezolátnych ciest nie je jednoduché. Stanicu charakterizuje obrovské množstvo kvetov a rastlín v čakárni. Botanická záhrada na opačnom konci mesta má v Krásnej silného protivníka.

Železiarne

Košice sú železiarne a železiarne sú Košice. Od polovice 20. storočia je táto symbióza, ambivalencia, láska aj zlosť nespochybniteľná. Železiarne sú samostatné mesto, ktoré z jednej strany obsluhujú tri vlakové zastávky. Aj keď oficiálne nepatria do katastra Košíc, ich životy a životy okolitých dedín sú s mamuťou fabrikou a štvrťmiliónovým mestom pevne späté.

Haniska pri Košiciach je obrovskou výhybkou na severnom konci železiarní. Poschodová stanica mimo dediny rozdeľuje suroviny a materiály prichádzajúce do a odchádzajúce z továrne od prepravy ľudí. Veľká Ida, zastávka na južnom kraji železiarní, má prízemnú budovu takmer v dedine. Obe dediny poskytujú detailný pohľad na konglomerát a takmer fyzický kontakt s ním.

[the_ad_placement id=”injektaz-hlas-pismenka-nenahradia”]

Takmer uprostred je medzi dvomi zastávkami betónová kocka s nápisom Hutníky. Obec s rovnakým názvom bola umelo vytvorená v 60. rokoch zlúčením ďalších blízkych dedín, Sokoľany a Bočiar. Po roku 1989 sa obce rozdelili a dostali naspäť svoje mená. Zastávka slúži pre zamestnancov železiarní. Nakoniec, je fabrikou obkľúčená zo všetkých strán.

Terminál Sever

Hlavnú stanicu, štyri zastávky v hraniciach mesta a tri v hraniciach železiarní, dopĺňa duch Terminálu Sever, prestupného uzla, ktorý sa v plánoch samospráv a lokálnych médiách v pravidelných vlnách vracia už od polovice nultých rokov. Väčšia stanica, blízko Mieru a pod Ťahanovcami a Furčou, by mala stáť podľa rôznych projektov niekde na hraniciach areálu Magnezitky, cestného mosta na Hlinkovej a mestskej časti Džungľa.

Štvrťmiliónové mesto by sa možno mohlo pochváliť rozsiahlejšou sieťou železničných zákutí, Košice však disponujú paralelným koľajovým organizmom – najstaršou električkovou sieťou v krajine. Tá, od svojich počiatkov až do šesťdesiatych rokov, neslúžila len pasažierom, ale po nociach zásobovala závody a fabriky v meste.

Dedičstvo zrušených električkových tratí a vlečiek do tovární na území miest je rovnako veľké ako súčasná existujúca sieť. Tabaková továreň, Franckova továreň, Poledniak, pivovar a mnoho ďalších by vedelo rozprávať. Nervová sústava Košíc, poskladaná z koľajníc, pražcov a trolejov vlakov je odlišnou topografiou tradičného obrazu mesta. Samozrejme, na vlastné nebezpečie.

Košičan Mišo Hudák je, ako o sebe sám hovorí, pyšným otcom a pyšným občanom svojho mesta. Bicykluje sa po ňom od svojich deviatich rokov. Je zakladateľom Východného pobrežia a autorom kníh KSC a KSC Kód/Code, neformálnych sprievodcov mestom Košice v dvadsiatom prvom storočí.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Čo ak si parťák ublíži alebo sa ocitnete na neznámom mieste? Dlhoročný horský záchranár radí, ako zvládnuť týchto 8 bežných situácií na túre

Autor Klaudia Šútorová, Natália Čerňancová

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum2. 11. 2026

Predstavte si, že ste vo Vysokých Tatrách. Kamarát si vyvrtne členok, zotmie sa skôr, než ste čakali, a vy navyše presne neviete, kde sa nachádzate. Aj keď sa situácia zdá náročná, zachovajte pokoj a rozvahu. Práve to vám pomôže správne sa rozhodnúť a uľahčiť príchod záchranárov. Spolu s horským sprievodcom a dobrovoľným záchranárom Františkom Mrázikom vám prinášame osem konkrétnych situácií, s ktorými sa môžete stretnúť pred túrou aj počas nej, a rady, ako ich zvládnuť čo najlepšie.

1. Podľa čoho si naplánovať túru v horách?

V takom prípade odporúčam využiť metódu 3 × 3 švajčiarskeho horského vodcu a odborníka na meteorológiu a lavíny Wernera Muntera. Tá ukazuje, že správnym naplánovaním sa dá znížiť riziko, ktorému sa na túre vystavujeme, až o 90 percent.

Ako vyzerá metóda 3 × 3 v praxi? Vyhodnotiť treba tri faktory v troch etapách.

Faktory:

1. Sneh a počasie – treba si skontrolovať, aké bolo a aké bude počasie, či hrozí lavínové nebezpečenstvo a aké výstrahy boli vydané, napríklad horskou službou alebo vedením národného parku.

2. Terén – treba si vybrať terén s ohľadom na počasie aj schopnosti človeka. Vhodné je tiež poznať strmosť svahu, jeho orientáciu a to, či existuje bezpečnejšia alternatívna trasa.

3. Ľudský faktor – treba vyhodnotiť, s kým idem na túru a či sme všetci na rovnakej výkonnostnej úrovni. Vždy sa totiž musia rýchlejší a zdatnejší prispôsobiť pomalším členom výpravy.

Etapy:

1. Regionálna úroveň – doma – všetky faktory si prejdeš doma, napríklad ešte pred odchodom z Bratislavy do Vysokých Tatier.

2. Lokálna úroveň – na mieste – terén, počasie či mapu si znova preveríš vlastným pozorovaním po príchode na hory. Vtedy je jednoduchšie overiť silu vetra, viditeľnosť či stav snehu.

3. Zónová úroveň – konkrétny svah – tesne pred vstupom na rizikový svah vyhodnotíš jeho sklon, orientáciu, snehové podmienky a možnosti bezpečného prechodu.

2. Ako si vybrať správnu výstroj a čo by v nej určite nemalo chýbať?

Tu treba povedať, že dôležitá je nielen výstroj, ale aj to, aby ju človek vedel správne používať. Darmo má niekto mačky, keď nevie, ako v nich kráčať. V takom prípade sa vystavuje ešte väčšiemu nebezpečenstvu.

Samozrejme, keď ideme na túru na jeseň, stmieva sa skôr. Ak je zamračené, šero prichádza ešte skôr. Treba byť preto pripravený a mať so sebou čelovku. Mobil s baterkou nestačí.

Takisto treba mať pri sebe powerbanku. Ak sa mi vybije mobil, riskujem, že si nebudem mať ako privolať pomoc.

Napokon je nevyhnutné mať správne oblečenie. To znamená, že treba mať také vrstvy, v ktorých nám bude teplo nielen počas chôdze, ale aj vtedy, keď zastavíme a potrebujeme si oddýchnuť. Vtedy si musíme pridať ďalšiu vrstvu, aby sme sa zahriali.

Tá sa zíde aj v prípade úrazu, pretože zranený je oveľa citlivejší na chlad. Rovnako ju oceníme po príchode na vrchol, kde je teplota nižšia a my si chceme chvíľu pobudnúť a vychutnať si výhľady.

3. Čo robiť, ak som s parťákom na horách a vyvrtne si členok?

V prvom rade je dôležité, aby zranený cítil, že sa môže o vás oprieť a že situáciu máte pod kontrolou. Snažte sa zachovať pokoj, komunikovať s ním a zbytočne nevyvolávať ďalší stres.

Druhým krokom je poskytnúť základnú prvú pomoc. Ak niečo krváca, treba krvácanie ošetriť pomocou materiálu z lekárničky. Pri vyvrtnutom členku sa snažte nohu zbytočne nezaťažovať a podľa možností ju šetrne zafixovať. Následne treba vyhodnotiť, či je zranený schopný bezpečne pokračovať, alebo bude potrebné privolať pomoc. Napokon sa treba riadiť pravidlom 5T, ktoré predstavuje základné zásady starostlivosti o zraneného.

Ticho – upokojte zraneného a snažte sa vytvoriť pokojnú atmosféru.
Teplo – chráňte ho pred chladom a podchladením, napríklad pomocou izolačnej fólie alebo náhradného oblečenia.
Tíšenie bolesti – manipulujte so zranenou končatinou čo najšetrnejšie a poskytnite primeranú prvú pomoc.
Tekutiny – pri vážnom úraze alebo podozrení na závažné poranenie nedávajte zranenému jesť ani piť, najmä ak môže potrebovať zákrok v nemocnici.
Transport – zabezpečte bezpečný presun zraneného, prípadne privolajte horských záchranárov.

4. Na aké číslo volať, keď sa ocitnem v krízovej situácii?

Ideálne na číslo 112, ktoré funguje v celej Európskej únii. Aj keď sa niekedy môže stať, že nemáte signál na bežný hovor, tiesňové volanie sa môže podariť. Číslo 112 sa dá vytočiť aj zo zamknutého telefónu, takže ak sa napríklad kamarát zraní, nereaguje a vy máte vybitý mobil, môžete použiť jeho telefón bez toho, aby ste ho museli odomknúť. Tiesňové volanie je možné uskutočniť aj z telefónu bez SIM karty, ak je dostupná mobilná sieť.

Výhodou čísla 112 je aj to, že nemusíte vedieť, ktorú záchrannú zložku presne potrebujete. Operátor vás spojí s príslušnou službou podľa situácie.

Dispečer sa vás bude pýtať na dôležité informácie a podľa vašich odpovedí vás usmerní, čo robiť ďalej. Nemusíte vedieť všetko ani presne vedieť, ako postupovať – dôležité je zavolať a riadiť sa jeho pokynmi.

5. Ako vyhodnotím, aký typ záchrany potrebujem – či vrtuľník, alebo pozemnú horskú službu?

S tým vám poradia na spomínanom čísle. Následne treba dispečerovi povedať, aká je u vás viditeľnosť a aká je sila vetra. Môžete napríklad uviesť: „Vidím na sto metrov, predo mnou je kosodrevina a vidím na vrcholy Lomnického štítu.“

Silu vetra možno opísať napríklad takto: „Ohýbajú sa celé stromy“ alebo „Ohýbajú sa len vrcholy stromov“.

Povedať, že fúka trochu alebo silno, nestačí. Lepšie je byť konkrétnejší, pretože aj na základe týchto informácií sa dá lepšie určiť, či je možné dostať sa na miesto vrtuľníkom, alebo bude potrebná pozemná záchrana.

6. Viem záchranárom uľahčiť ich príchod, aby boli na mieste čo najrýchlejšie?

Príchod záchranárov závisí od počasia. Vrtuľník dokáže vyštartovať do 15 minút a za pár minút sa dostane do ktorejkoľvek časti Vysokých Tatier, ak je vonku pekne.

Ak je však zlá viditeľnosť, silný vietor alebo je posádka pri inom zranenom a bude potrebná pozemná záchrana, bude to trvať dlhšie. Vtedy je potrebné zvládnuť situáciu s čo najväčším pokojom a s čo najmenším nepohodlím.

Keď prichádza vrtuľník, je vhodné poznať pravidlá, ktoré pomôžu zabezpečiť čo najbezpečnejšie pristátie.

Vrtuľník a bezpečné pristátie

Keď už vrtuľník prichádza, nemali by naň mávať všetci, ale iba jedna zodpovedná osoba.
Tá sa postaví a gestom rúk v tvare písmena Y naznačí posádke, že pomoc naozaj potrebuje – Y vychádza z anglického slova yes, čiže áno.
Naopak, ak pomoc nepotrebujete, dáte ruky do tvaru písmena N, čiže no – nie.
Dôležitý je aj priestor na pristátie. Je preto dobré vytypovať rovný povrch bez vyvýšených útvarov, ktoré by mohli pristátie komplikovať.
Z tohto miesta pošlite všetkých ľudí preč.
Treba tiež pozbierať voľné predmety, ako sú stany, ľahké batohy či oblečenie, aby počas pristávania nezačali lietať.
Pilotovi ukážte, ktorým smerom fúka vietor, pretože potrebuje pristáť proti nemu a rovnako proti nemu aj vzlieta. Jednoducho sa postavíte a podľa toho, odkiaľ vám fúka vietor, určíte jeho smer. Ideálne je mať niečo v ruke – šatku, ľahkú čiapku alebo šnúrku z topánky –, aby pilot videl, ktorým smerom sa tento predmet pohybuje.
Keď vrtuľník pristane, nepribližujte sa k nemu, pretože jeho rotor je veľmi nízko nad zemou. Ak k tomu pripočítame terénne nerovnosti, stroj môže byť veľmi nebezpečný.
Ak bude personál niečo potrebovať, privolá vás, aby ste napríklad pomohli s nosidlami alebo batohom.

„Áno, potrebujeme pomoc“ (vľavo) a „Nie, nepotrebujeme pomoc“ (vpravo)

7. Čo robiť v prípade, keď presne neviem, kde sa nachádzam?

V dnešnej dobe už nie je problém zistiť svoju polohu. Leteckí aj ostatní záchranári ju vedia zistiť tak, že na váš mobil pošlú esemesku s určitým odkazom.

Keď naň kliknete, budú vedieť, kde sa nachádzate. Existuje aj samostatná aplikácia horskej záchrannej služby, ktorá dokáže sama odoslať GPS súradnice.

8. Ako sa vybaviť na lyžovačku?

Vezmi si správnu výstroj. To znamená, že lyže musia mať nastavené primerané vypínacie sily, treba mať prilbu a vhodné oblečenie. Dôležité sú aj hrubšie nohavice, pretože tenké nohavice môže lyža pri úraze rozseknúť a jej hrana sa môže zarezať až do nohy.

Čo sa týka pohybu na svahu, tam platí biely kódex.

10 základných pravidiel bieleho kódexu

Ohľaduplnosť – správaj sa tak, aby si neohrozil ostatných.
Kontrola rýchlosti – prispôsob rýchlosť svojim schopnostiam, stavu trate a počtu ľudí na svahu.
Voľba smeru jazdy – lyžiar prichádzajúci zhora musí jazdiť tak, aby neohrozil ľudí pred sebou.
Predbiehanie – predbiehaj s dostatočným odstupom.
Vchádzanie na svah a rozbiehanie – pred rozjazdom alebo vstupom do trate sa rozhliadni.
Zastavenie – nezastavuj na úzkych ani neprehľadných miestach. Ak potrebuješ zastaviť, vyber si bezpečné miesto na okraji trate.
Výstup a zostup pešo – pohybuj sa po okraji zjazdovky.
Rešpektovanie značenia – dodržiavaj značky, pokyny a uzávierky tratí.
Pomoc pri nehode – ak sa niekto zraní, máš povinnosť poskytnúť pomoc.
Identifikácia – pri nehode si účastníci musia vymeniť potrebné identifikačné údaje.

Lyžovanie je ako partička šachu – musím myslieť nielen na seba, ale aj na druhých. Zároveň musím počítať aj s nepredvídanými situáciami. Napríklad vidím, že niekto smeruje doprava, ale predvídam, že odbočí doľava, a som pripravený na to zareagovať.

Kde sa spájajú zjazdovky, treba pribrzdiť. Prichádzajú tam ľudia rovnakou rýchlosťou, ale z rôznych smerov. Dávame im preto prednosť tak ako na ceste.

Pre začiatočníkov platí, že si treba zvoliť miernejšiu zjazdovku a zotrvať na nej dostatočne dlho. Veď čo je v živote krajšie než to, keď ideme krásnou, istou a elegantnou jazdou, ktorá nám prináša aj hravosť? Nie je dôležité ísť rýchlo za každú cenu, ale užívať si jazdu.

František Mrázik

Medzinárodný horský sprievodca s kvalifikáciou UIMLA a dlhoročný horský záchranár. Od roku 2000 pôsobí v Tatranskej horskej službe – dobrovoľnom zbore, ktorého je od roku 2021 predsedom. Venuje sa sprevádzaniu v slovenských aj zahraničných pohoriach, lavínovému vzdelávaniu a bezpečnosti v horách. Popri svojej vášni pre prírodu má aj vlastnú IT firmu Maxim Data. Jeho otcom bol František Mrázik starší, ktorý v minulosti pôsobil ako náčelník Horskej služby Československého zväzu telesnej výchovy na Slovensku.