Vystúpiť v Košiciach z vlaku nemusí nevyhnutne znamenať prejsť zrekonštruovanou stanicou, pripomínajúcou viac štandardné nákupné stredisko ako dopravný uzol. Veľká väčšina vlakov a cestujúcich končí, alebo začína na hlavnej stanici, ktorá je skrz Mestský park a Mlynskú ulicu spojená s výkladom mesta, ktorý určujú tri námestia, zrastené do pešieho bulváru.
Menej generický a bežný a nudný zážitok ponúkajú ostatné stanice na území Košíc. Nie je ich veľa, ale nie je ich ani málo. Sú viac zastávkami ako stanicami.
Spolu s Ťahanovskými tunelmi (pôvodným zavretým a súčasným používaným), rušňovým depom s vodnou vežou a točňou a množstvom vlečiek, ktoré sa od hlavného severojužného rezu mestom odpájajú od koľají tu do ľava, tam do prava, tu k ruine magnezitovej továrne, tam k teplárni, tvoria krásnu osnovu mestského bádateľa, zaťaženého na železnice, priemysel a dedičstvo a potomstvo Košicko-Bohumínskej trate, ktorá bola dokončená v plnej dĺžke v roku 1872.
Prvá, základná, historická hlavná stanica už niekoľko dekád neexistuje. Na jej mieste je charakteristická stavba s vlnitou lamelou, ktorá v posledných rokoch dostala detaily, prvky a podobu neskorého 20. a začiatku 21. storočia. V tomto výpočte ju môžeme obísť, je dostatočne frekventovaná, dostupná a osobne spoznateľná.
Košice sú charakteristické severojužnými osami, a preto aj nasledujúce zastávky a stanice budú pribúdať od severu na juh.
Ťahanovce
Obrovské, rôznymi spôsobmi populárne sídlisko, si vzalo meno od dediny, ktorá sa pod ním krčí. Obec Ťahanovce a Sídlisko Ťahanovce sú dnes mestské časti Košíc. Ale ešte v roku 1969 bola dedina samostatnou obcou, ktorej história siaha do 13. storočia.
Zastávka v Ťahanovciach je na spodnom okraji dediny, blízko železničného priecestia, niekoľko minút jazdy od vstupného portálu do mesta – Ťahanovského tunelu, koryta Hornádu, legendárneho letného občerstvenia pri Súdkoch, na začiatku parku Anička a v pešom dosahu lokálnej “ruinporn” ikony, Magnezitky. Variabilnejšieho miesta na vystúpenie v Košiciach skutočne niet.
Hneď ako sa na juhu začínajú za historickým centrom rozprestierať panelové štvrte, na spojení štvorprúdovej cesty, hrubého zväzku odstavných koľajníc a rušňového depa je malý zatvorený domček so závorami, pár lavičkami a informačnou tabuľou. Miesto trochu podobné kultúrnemu centru Stanica v Žiline-Záriečí poskytuje výhľad na juh, pretože v týchto miestach je železnica pretínajúca mesto rovná ako nekonečná priamka.
Barca
Barca je, podobne ako Ťahanovce, historickou obcou, ktorá bola administratívne pripojená ku Košiciam a postupne začala zrastať s mestom. Pokiaľ je električková trať, po ktorej do Barce chodí štvorka, trochu ďalej od centra štvrte, tak vlaková stanica je ešte viac na východ. Pre niektorých obyvateľov sídliska Nad Jazerom môže byť bližšie ako pre niektorých Barčanov.
Stanica sa vyznačuje pravouhlosťou a betónovosťou. Najlepšie časy má za sebou, ale stále obsluhuje vlaky, ktoré jazdia do Moldavy a Turne, oboch sídiel nad Bodvou. Viacero nástupíšť a podchod smerujúci na druhú stranu k ďalším veľkým opusteným košickým fabrikám, dáva tušiť niekdajšie veľké plány a čulú prevádzku.
Krásna
Do tretice historická obec, ktorú strávilo rastúce mesto. Dnes mestská časť Krásna, ale so starým menom Krásna nad Hornádom. Vlaky smerujúce z Košíc na juh sa tesne pred Barcou delia na tie, ktoré idú na Miskolc a Budapešť alebo cez Rožňavu až do Zvolena, a potom tie, ktoré mieria do Čiernej nad Tisou a cez Michalovce do Humenného.
Blízko barčianskej stanice, ale na trati smerom na juhovýchod, je priamo za veľkým areálom bývalého mlyna a mäsokombinátu na konci Napájadiel, neoznačená stavba, veľkosti a tvaru stredne objemnej zastávky zo sedemdesiatych, či osemdesiatych rokov. V závetrí závodu však nestála zastávka, ale kontrolné depo.
Ďalšou stanicou v tomto malom severojužnom poradí je Krásna. Historická stavba na úplnom okraji niekdajšej dediny je obstavaná priemyselnými dvormi a areálmi. Je obdivuhodné, že tu vystupujú a nastupujú miestni. Dostať sa k prvým domom v spleti plotov a dezolátnych ciest nie je jednoduché. Stanicu charakterizuje obrovské množstvo kvetov a rastlín v čakárni. Botanická záhrada na opačnom konci mesta má v Krásnej silného protivníka.
Železiarne
Košice sú železiarne a železiarne sú Košice. Od polovice 20. storočia je táto symbióza, ambivalencia, láska aj zlosť nespochybniteľná. Železiarne sú samostatné mesto, ktoré z jednej strany obsluhujú tri vlakové zastávky. Aj keď oficiálne nepatria do katastra Košíc, ich životy a životy okolitých dedín sú s mamuťou fabrikou a štvrťmiliónovým mestom pevne späté.
Haniska pri Košiciach je obrovskou výhybkou na severnom konci železiarní. Poschodová stanica mimo dediny rozdeľuje suroviny a materiály prichádzajúce do a odchádzajúce z továrne od prepravy ľudí. Veľká Ida, zastávka na južnom kraji železiarní, má prízemnú budovu takmer v dedine. Obe dediny poskytujú detailný pohľad na konglomerát a takmer fyzický kontakt s ním.
Takmer uprostred je medzi dvomi zastávkami betónová kocka s nápisom Hutníky. Obec s rovnakým názvom bola umelo vytvorená v 60. rokoch zlúčením ďalších blízkych dedín, Sokoľany a Bočiar. Po roku 1989 sa obce rozdelili a dostali naspäť svoje mená. Zastávka slúži pre zamestnancov železiarní. Nakoniec, je fabrikou obkľúčená zo všetkých strán.
Terminál Sever
Hlavnú stanicu, štyri zastávky v hraniciach mesta a tri v hraniciach železiarní, dopĺňa duch Terminálu Sever, prestupného uzla, ktorý sa v plánoch samospráv a lokálnych médiách v pravidelných vlnách vracia už od polovice nultých rokov. Väčšia stanica, blízko Mieru a pod Ťahanovcami a Furčou, by mala stáť podľa rôznych projektov niekde na hraniciach areálu Magnezitky, cestného mosta na Hlinkovej a mestskej časti Džungľa.
Štvrťmiliónové mesto by sa možno mohlo pochváliť rozsiahlejšou sieťou železničných zákutí, Košice však disponujú paralelným koľajovým organizmom – najstaršou električkovou sieťou v krajine. Tá, od svojich počiatkov až do šesťdesiatych rokov, neslúžila len pasažierom, ale po nociach zásobovala závody a fabriky v meste.
Dedičstvo zrušených električkových tratí a vlečiek do tovární na území miest je rovnako veľké ako súčasná existujúca sieť. Tabaková továreň, Franckova továreň, Poledniak, pivovar a mnoho ďalších by vedelo rozprávať. Nervová sústava Košíc, poskladaná z koľajníc, pražcov a trolejov vlakov je odlišnou topografiou tradičného obrazu mesta. Samozrejme, na vlastné nebezpečie.
Košičan Mišo Hudák je, ako o sebe sám hovorí, pyšným otcom a pyšným občanom svojho mesta. Bicykluje sa po ňom od svojich deviatich rokov. Je zakladateľom Východného pobrežia a autorom kníh KSC a KSC Kód/Code, neformálnych sprievodcov mestom Košice v dvadsiatom prvom storočí.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Párová terapeutka: „Počas zamilovanosti sme zahalení do krásneho závoja, no samotná láska na fungujúci vzťah nestačí.“ Čo rozhoduje o tom, či pár zvládne aj náročné obdobia?
Mnohí ľudia po odznení prvotného opantania zistia, že ich priťahovala skôr samotná emócia než človek, ktorého mali vedľa seba.
Autorka Zuzana Šifra Matuščáková
Foto Dominika Behúlová
Dátum
„Keď sa milujeme, nič zlé sa nám nemôže stať. My sme výnimka.“ Párová terapeutka Jolana Kusá hovorí, že práve toto je jedna z najväčších pascí vo vzťahu – spoliehať sa iba na pocit zamilovanosti. Ten však postupne slabne a až vtedy sa ukáže, či dokážeme vo vzťahu naozaj zvládať aj náročné obdobia. Skutočná odolnosť páru a vzájomná opora pritom nevznikajú až v čase krízy. Budujú sa oveľa skôr – v každodenných prejavoch záujmu či v schopnosti vytvárať bezpečný priestor, v ktorom sa obaja partneri cítia prijatí.
Aby sme mohli byť oporou druhému človeku, musíme sa najprv naučiť stáť pri sebe. Prijať sa so všetkým, čo k nám patrí, a pristupovať k sebe s väčšou láskavosťou a sebasúcitom – napríklad tak, ako to robí modelka Liberty Simon.
V rozhovore s párovou terapeutkou Jolanou Kusou sa dozviete:
prečo samotná láska nestačí na dlhodobo fungujúci vzťah,
ako si partneri budujú dôveru a pocit bezpečia ešte skôr, než príde kríza,
prečo sa za kritikou často skrýva nenaplnená potreba blízkosti,
ako sa hádať tak, aby konflikt partnerov nevzďaľoval, ale, naopak, zbližoval,
kde je hranica medzi zdravou oporou a nezdravým zachraňovaním partnera.
Existuje bezpodmienečná láska?
Myslím, že v partnerstve je to nereálne. Na partnera totiž prirodzene máme určité nároky a aj vzťah by mal napĺňať naše očakávania, potreby a priania.
Počas praxe som sa stretla s ľuďmi, ktorí boli presvedčení, že milujú bezpodmienečne. Často išlo o ľudí, ktorí sa vo vzťahu neustále vzdávali sami seba a dúfali, že za to budú bezvýhradne prijatí – ako dieťa túžiace po prijatí od rodiča.
Lenže partnerský vzťah stojí na vzájomnosti. Očakávame oporu, rešpekt a ochotu oboch partnerov podieľať sa na vzťahu. Samotná „bezpodmienečná láska“ na to nestačí.
Mnohí ľudia napriek tomu používajú výroky typu: „Keby si ma naozaj miloval, prijal by si ma takú, aká som.“
A druhý by mohol odpovedať: „A keby si ty milovala mňa, neočakávala by si to odo mňa.“
Jednou z najväčších pascí lásky je očakávanie, že keď sa milujeme, všetko sa dá prekonať. Vyrastáme s predstavou, že láska je akási všemocná sila, ktorá dokáže vyriešiť každý problém. Lenže v realite potrebujeme aj vzájomný rešpekt, hranice a ochotu počúvať potreby toho druhého.
Bez lásky to nejde, ale sama osebe na fungujúci partnerský vzťah nestačí.
Partneri sa musia naučiť poznať sami seba aj toho druhého, a predovšetkým poznať jeho očakávania. Nie každý totiž pri podpore potrebuje okamžite radu.
Príliš sa teda spoliehame na predstavu, že láska všetko prekoná?
Áno, najmä vo fáze zamilovanosti. Vtedy si páry často hovoria: „My sa naozaj milujeme. My sme tá výnimka. Nám sa to nestane.“ Keď sme zamilovaní, máme pocit, že náš vzťah je iný a odolá všetkým prekážkam. No potom príde realita.
Počas zamilovanosti akoby sme boli zahalení do krásneho závoja. Prežívame jeden z najsilnejších citov, aké môže človek zažiť. No nie je to trvalý stav. Jeho intenzita postupne slabne a my začíname partnera vidieť realistickejšie.
Zrazu si všimneme veci, ktoré sme predtým prehliadali, alebo počujeme výroky, ktoré nás prekvapia. Vnímame ho bez ružových okuliarov.
Mnoho ľudí po odznení zamilovanosti zistí, že ich priťahovala najmä tá emócia, nie samotný človek. Preto sa mnohým vzťahom nepodarí prehupnúť z fázy zamilovanosti do dlhodobo fungujúceho vzťahu.
Preto často hovoríte, že zamilovanosť je taký malý podvod v partnerskom vzťahu? Dostane ľudí dohromady, ale potom prestane fungovať.
Áno, presne tak. Je to taká potvora. (smiech) Kým sme zamilovaní, často sa nevedomky prispôsobujeme, ukazujeme sa v tom najlepšom svetle a snažíme sa zapáčiť. A keď zamilovanosť opadne a objaví sa realita, mnohí zistia, že vlastne ani nevedia, kto ten druhý naozaj je – lebo sa mu ukazovali ako verzia seba, o ktorej si mysleli, že ju chce vidieť.
Od čoho teda závisí kvalita partnerského vzťahu?
Už sme spomenuli slovo očakávanie. To je individuálne, každý pár je iný a to, čo funguje jednému, nemusí sedieť druhému.
Vo všeobecnosti rozhoduje skôr to, či je vzťah dlhodobo prínosný pre oboch, či majú k sebe úctu a berú na seba zodpovednosť a či sú dostatočne zrelí, teda či sa vedia najprv postarať sami o seba a nehádžu na partnera vlastné očakávania či zranenia.
Dôležitá je aj emocionálna kapacita a schopnosť byť tu pre toho druhého, keď to potrebuje. A napokon množstvo malých pozitívnych vecí – všímať si detaily, oceňovať, nekritizovať –, pretože práve to buduje to spoločné „my“, ktoré vzťah drží pokope aj v ťažkých obdobiach.
Často to teda nie je o nejakých veľkých gestách, ale o maličkostiach a spôsobe, akým na seba reagujeme.
Psychológ John Gottman, ktorý dlhé roky skúma partnerské vzťahy, tieto momenty nazýva „bids for connection“ – teda malé pokusy o spojenie, keď jeden partner ponúkne druhému drobný podnet a podvedome čaká, ako naň zareaguje. Napríklad prídem domov a partnerovi poviem: „Dnes som videla takého pekného vtáčika…“
A partner môže odpovedať „aha“ a ďalej sa pozerať do telefónu. Neurazil ma, nepovedal nič zlé, ale jeho reakcia v skutočnosti vysiela správu: „Toto ma nezaujíma.“ Ak sa takéto momenty opakujú roky, aj pri úplne bežných a nevinných situáciách, postupne sa medzi partnermi vytvára odstup.
Ale môže reagovať aj inak: „Naozaj? Aký bol? Akej farby?“ Odloží telefón, otočí sa ku mne a venuje mi pozornosť. Možno ho samotný vtáčik vôbec nezaujíma, ale zaujíma ho môj svet. A tým mi dáva najavo, že som pre neho dôležitá.
Podobne môže prísť partner domov a povedať: „Dnes som videl kyticu, ktorá by sa ti podľa mňa páčila. Nekúpil som ju, pretože tam boli dve podobné a nevedel som sa rozhodnúť. Tak aby som to nabudúce vedel – ktorá farba sa ti páči viac, ružová alebo fialová?“
Nejde pritom o kvety. Ide o to, že na mňa myslel, keď sme neboli spolu. A teraz chce lepšie spoznať môj vkus a moje predstavy.
Práve z takýchto momentov sa skladá partnerská intimita.
Dá sa teda povedať, že schopnosť byť si navzájom oporou nevzniká až vtedy, keď príde problém, ale vytvára sa každodennými prejavmi záujmu?
Presne tak. Práve vďaka týmto malým momentom si postupne budujeme bezpečie, dôveru a vzájomné poznanie, teda základ, z ktorého potom môžeme čerpať, keď prídu náročnejšie obdobia.
Výskumy ukazujú, že šťastné páry majú minimálne päťnásobne viac pozitívnych interakcií ako negatívnych. Myslím si, že toto je veľmi dôležitá vec, pretože sme často naučení všímať si najmä to, čo nefunguje. Vidíme, čo nás na partnerovi hnevá, čo urobil zle alebo čo nám chýba. A to, čo je v poriadku, často považujeme za samozrejmosť a prestávame to vedome vnímať.
Pritom niekedy stačí veľmi málo – zastaviť sa a pomenovať to pekné. Napríklad: „Vieš, veľmi ma potešilo, keď si sa spýtal na tie kvety.“
Nemali by sme čakať iba na situácie, keď partner urobí chybu, aby sme na ňu upozornili. Rovnako dôležité je všimnúť si chvíle, keď sa snaží, keď nám venuje pozornosť alebo keď urobí niečo pekné, a dať mu vedieť, že to vidíme a vážime si to.
Často aj o svojich potrebách a prianiach vo vzťahu hovoríme prostredníctvom kritiky – napríklad namiesto „chýbaš mi“ povieme „nikdy tu nie si“. Prečo?
Pretože hovoriť o sebe a o svojich potrebách sa u nás dlho považovalo za sebecké. Zároveň je oveľa jednoduchšie povedať „nikdy tu nie si“ ako „chýbaš mi“ – lebo to druhé nás robí zraniteľnými.
Priznávame tým, že niečo potrebujeme, že nám na tom záleží, a zároveň riskujeme, že toto prianie náš blízky človek nenaplní alebo ho odmietne. Niekde v podvedomí máme často obavu: ak ukážem, že mi na niečom záleží, dávam druhému do rúk možnosť zraniť ma.
Kritika je často iba vrchná vrstva. Pod ňou bývajú ukryté oveľa zraniteľnejšie emócie.
Aké napríklad?
Často ide o smútok, strach, osamelosť alebo potrebu blízkosti. Problém je, že keď sa rozbehne hádka, je takmer nemožné zastaviť sa – tá bolesť si „žiada“ okamžité vyliatie. Preto sme vymysleli takzvanú konštruktívnu hádku, aby sa v tom dalo zastaviť skôr, než hádka narobí paseku a zranenie sa prehĺbi.
Ako taká konštruktívna hádka vyzerá?
Vopred si dohodneme, čo presne riešime. Poviem: „Poďme si k tomu sadnúť zajtra alebo dnes večer o šiestej.“ Robíme to preto, lebo práve teraz je tá emócia príliš akútna.
Platí pravidlo, že sa hovorí len o jednom probléme v presne vymedzenom krátkom čase – 10 až 15 minút, nie dlhšie. Rozprávame sa striedavo a približne rovnaký čas obaja. Napríklad ja poviem svoje stanovisko, argumenty a ponuku riešenia. Druhý reaguje: v čom súhlasí, v čom to vidí inak, nad čím sa chce zamyslieť.
Napokon sa buď na niečom dohodneme, alebo skonštatujeme, že sme sa nedohodli, že naše postoje sú príliš odlišné, ale urobili sme, čo sa dalo. Na konci sa objímeme.
To znie ako presný opak spontánnej hádky, ktorá sa jednoducho strhne.
Presne. Pri spontánnej afektívnej hádke iba ventilujem svoje emócie, no nestávam sa tým ani lepším človekom, ani lepším partnerom.
Partnerské vzťahy by mali byť oveľa vedomejšie, než aké v skutočnosti sú, a mali by sme im venovať oveľa viac času a zručnosti. Máloktorý pár má to šťastie, že mu to ide samo.
Ako často sa v skutočnosti nehádame o tom, čo sa stalo, ale o tom, aký význam tomu každý z nás dal?
Zo svojej skúsenosti by som povedala, že vo väčšine prípadov. Spomínam si napríklad na jeden pár. Manžel bol presvedčený, že už pre svoju ženu nie je dosť zaujímavý. Ona bola umelkyňa, ktorá počas života zdedila veľký majetok po rodičoch, a on o sebe hovoril ako o obyčajnom úradníkovi. Začal mať pocit, že už jej nemá čo ponúknuť.
Nikdy sa jej však na to nespýtal. Namiesto toho sa začal vzďaľovať, prestal iniciovať spoločný čas a rezignoval na vzťah, aby sa vyhol možnému odmietnutiu.
Jeho manželke vôbec nenapadlo, že by ho takto vnímala. Peniaze ani spoločenské postavenie pre ňu neboli dôležité. Na párovú terapiu prišli, lebo nerozumela, prečo sa od nej manžel odťahuje.
Ukázalo sa, že sa obaja trápili, ale každý z úplne iného dôvodu. On bojoval so svojím pocitom nedostatočnosti, ona s pocitom, že o ňu partner stratil záujem.
Práve preto je vo vzťahu také dôležité vedieť odlíšiť, čo je moja interpretácia reality a čo je skutočne realita.
To je dobrý príklad toho, ako môže nízka sebahodnota jedného z partnerov ovplyvniť celý vzťah.
Áno, keď si človek neverí, často ani neskúsi zistiť, ako veci naozaj sú. Radšej sa stiahne, aby nebol odmietnutý. Pritom nie všetko, čo druhý človek robí, súvisí s nami.
Spomínali ste, že dôležitá je aj emocionálna kapacita – schopnosť spolu zvládať krízy. Čo presne to znamená?
Emocionálna kapacita znamená schopnosť zostať s emóciou druhého človeka. Keď je partner nahnevaný alebo zranený, potrebujem mať empatiu – vedieť si predstaviť nielen jeho emóciu, ale aj situáciu, ktorá k nej viedla. Na chvíľu sa skúsiť pozrieť na svet jeho očami, akoby som chodila v jeho topánkach.
Napríklad prídem domov s niečím, čo som si priniesla zvonka – s hnevom, so zranením alebo s frustráciou, trebárs ma nahnevala kolegyňa. Môj partner práve rieši niečo na počítači, no všimne si, že som rozrušená. Na chvíľu teda odloží počítač, venuje mi pozornosť a pýta sa: „Čo sa stalo? Ako to prebiehalo?“
Ideálne je, ak sa dokáže opýtať aj na to, čo v tej chvíli potrebujem: „Chceš, aby sme to spolu rozobrali, alebo ti teraz stačí, že ťa vypočujem?“
Nie je to len o vypočutí, ale aj o uvedomení, že na to nie som sama. Aj o tomto je opora vo vzťahu.
Partnerské vzťahy by mali byť oveľa vedomejšie, než aké v skutočnosti sú, a mali by sme im venovať oveľa viac času a zručnosti. Máloktorý pár má to šťastie, že mu to ide samo.
Niekedy sa však môže stať, že mi partner síce venuje pozornosť, ale zareaguje spôsobom, ktorý mi v skutočnosti nepomôže.
Áno, napríklad ma začne hneď poučovať. Často je za tým dobrý úmysel – chce pomôcť a vyriešiť problém. Problém však vznikne vtedy, keď nepoznáme alebo nerešpektujeme očakávania toho druhého.
Keď poviem „urob toto a tamto“, ale partner v skutočnosti nechcel radu, iba potreboval byť vypočutý, môže sa to skončiť hnevom a pocitom nepochopenia. A keď na to ešte príde reakcia typu „keď si to nechcela počuť, tak prečo si mi to vôbec hovorila?“, môže sa z toho ľahko stať hádka s osobnými výpadmi. Niekto má svoje vlastné riešenia a potrebuje len priestor, aby bol vypočutý.
Partneri sa musia naučiť poznať sami seba aj toho druhého – a predovšetkým poznať jeho očakávania. Nie každý totiž pri podpore potrebuje okamžite radu.
Preto je oveľa lepšie pýtať sa, čo by som mohol urobiť ja, než povedať: „Ja by som na tvojom mieste urobila toto.“ Pretože ten druhý na našom mieste nie je.
Medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa majú radi a chcú si pomôcť, sa práve pri tejto najlepšej snahe často stane, že sa navzájom najviac zrania.
Aj zdanlivo malý rozdiel v spôsobe podpory sa môže stať zdrojom veľkého odcudzenia.
Kde je hranica medzi tým, keď sme oporou, a tým, keď už partnera „zachraňujeme“?
Opora je vtedy, keď si vypočujem, keď som prítomná, keď sa pýtam, čo ten druhý vlastne potrebuje. Ale keď mu už beriem z rúk riešenie, keď mu hovorím, čo má robiť, keď preberám jeho problém ako svoj vlastný, keď sa cítim zodpovedná za to, aby bol šťastný, to už nie je opora, ale záchrana.
Toto záchranárstvo vytvára vo vzťahu dynamiku rodiča a dieťaťa. Jeden sa pasuje do roly toho, kto rozhoduje a stará sa, druhý sa necháva viesť a používa viac svoju detskú časť.
Dobrý spôsob, ako si to overiť, je spýtať sa sám seba: pomáham mu, aby si poradil sám, alebo to riešim zaňho? Podporujem ho, aby zostal dospelý, alebo mu beriem z rúk zodpovednosť?
Skutočná opora totiž neznamená niesť život druhého človeka zaňho, ale stáť pri ňom tak, aby ho dokázal niesť sám.
Jolana Kusá
Dlhodobo sa venuje partnerským a rodinným vzťahom a patrí medzi osobnosti, ktoré stáli pri rozvoji predmanželského a manželského poradenstva na Slovensku. Viac ako štyri desaťročia pracuje s pármi, jednotlivcami a rodinami, pričom sa zaoberá témami partnerskej komunikácie, vzťahových kríz a hľadania riešení v náročných životných situáciách. V súčasnosti naďalej poskytuje poradenstvo párom a jednotlivcom, venuje sa aj podpore žien zažívajúcich násilie v telefonickej poradni Aliancie žien a online v Lige za duševné zdravie.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
