Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Najskôr ju naučila jesť paradajkovú polievku, ona potom pochopila, čo znamená blízkosť. Simona a Linda si vybudovali priateľstvo, ktoré pretrvalo, lebo mnohokrát uprednostnili porozumenie pred egom

Nájsť si dobrého kamaráta či kamarátku v dospelosti je raritné – a udržať si priateľstvo je ešte väčšia „makačka“.

Simona a Linda sú kamarátky – a nie hocijaké. Spoznali sa v čase, keď jedna hľadala hlbší zmysel a druhá neverila, že by ju niekto chcel naozaj spoznať. Spojil ich program Tvoj Buddy, ktorý spája deti a mladých z detských domovov s dospelými dobrovoľníkmi. Priateľstvo si vyžadovalo trpezlivosť, obetu aj naladenie sa na potreby tej druhej, často odloženie vlastného programu a, samozrejme, ega. Dnes je však medzi nimi podporný a blízky vzťah, ktorý pretrváva už vyše desaťročia.

Pri priateľoch náš mozog vyplavuje hormón lásky. Psychologička vysvetľuje, ako nám nahrádzajú rodinu či romantické vzťahy

V rozhovore s dlhoročnými kamarátkami Simonou a Lindou o priateľstve sa dočítate aj to:

  • prečo začal ich kamarátstvo písaný list,
  • prečo nechala Linda čakať Simu v zime pred detským domovom,
  • ako sa z paradajkovej polievky stal symbol dôvery,
  • prečo je niekedy v kamarátstve ťažšie neporadiť ako poradiť
  • a ako dať dokopy priateľstvo po mesiaci ticha či hádke.

Pamätáte sa ešte na úplne prvý moment, keď ste sa stretli?

Sima: Linda ma na začiatku testovala – nechala ma v zime čakať hodinu vonku. (Smiech.)

Linda: Áno, toto si pamätám dosť presne. Predtým, než som sa mala stretnúť so Simou, som išla s kamarátkou z detského domova na kofolu. Najskôr som si vravela, že by som sa už mala ponáhľať, že je už veľa hodín, no potom som si povedala, že veď Sima aj tak určite neprišla. Neverila som tomu. 

No nakoniec som ju našla stáť pred detským domovom. (Smiech.)

Takže si bola na začiatku opatrná?

Linda: Bol to taký obranný mechanizmus. V tom období ma sklamalo veľa ľudí a jednoducho som neverila, že práve nejaká Sima z nejakého Tvoj Buddy to myslí so mnou úprimne. Bála som sa, že sa na ňu naviažem a zrazu nepríde. Vravela som si: „Pozor, Linda, hlavne nech ťa toto celé neraní.“ Jeden deň som si však povedala, že keď za mnou chce prísť, nech príde. Nedávala som tomu žiadne šance.

Sima, čo v tebe vtedy zarezonovalo tak silno, že si sa rozhodla niekomu venovať svoj čas a budovať priateľstvo?

Sima: Pár rokov predtým som si prešla onkologickým ochorením, a keď som sa dostala do fázy remisie a môj stav bol stabilizovaný, cítila som veľkú vďačnosť. V takých situáciách začnete prehodnocovať a upravovať svoju životnú cestu.

Hľadala som hlbší zmysel, cítila som, že chcem niekomu pomôcť, lenže som presne nevedela povedať, čo by to malo byť. Nečakala som, že by mohlo byť mojou formou pomoci priateľstvo, ktoré pomohlo aj mne samej.

A tak si sa prihlásila do programu Tvoj Buddy, ktorý spája deti z detského domova s dobrovoľníkmi – dospelákmi.

Sima: Skôr než som spoznala Lili, mala som cez program rôzne školenia. Vždy nám v programe zdôrazňovalii, že nemáme mať žiadne očakávania.

To je však náročné – či chceš, alebo nechceš, predstavuješ si, čo mladých baví, zaujíma, ako asi budú vyzerať alebo o čom sa budeme rozprávať a ako bude vyzerať náš spoločný čas.

Najskôr sme všetci dobrovoľníci z programu Tvoj Buddy prišli do detského domova, kde sedelo 15 mládežníkov – pozerali na nás ako na mimozemšťanov. Čakali, že im „zas niekto prišiel mudrovať“. Rozdelili nás do dvojíc a hrali sme hry – také úvodné zoznámenie.

Keď som sa však mala sama stretnúť s Lili neskôr po zoznámení, trvalo to ešte štyri mesiace, kým som ju presvedčila, aby mi dala šancu. Nečakala som, že ma Lili privíta s otvorenou náručou, no že budú naše začiatky také náročné, som nepredpokladala. (smiech)

Telefonovala som jej, esemeskovala. Zabralo, až keď som jej napísala list. Nepamätám si ho úplne doslovne, no napísala som jej, že si nepotrebujem odškrtnúť nejakú dobrovoľnícku účasť, ale naozaj s ňou úprimne chcem tráviť čas.

Zapojte sa aj vy do programu Tvoj BUDDY

Na Slovensku je až 1 000 detí, ktoré by mohli byť zapojené do programu Tvoj BUDDY.

Každé z nich potrebuje niekoho, kto pri ňom bude stáť – pravidelne, dlhodobo, s ľudskosťou – podobne ako Sima pri Linde.

Staňte sa jedným z tisíc dobrovoľníkov, ktorých sa BUDDY usiluje nájsť. Možno ste to vy, kto zmení niekomu život. A možno zmeníte aj svoj vlastný.

A nakoniec ťa ešte testovala pár hodín v zime, keď ťa nechala čakať. (Úsmev.) Budovanie dôvery v priateľstve je krehké a zároveň náročné. Linda, ty si mala vtedy 15 rokov a Sima 27. Ako sa vám podarilo vytvoriť si kamarátsky vzťah?

Linda:
Keď sme prekonali všetky tieto úvodné prekážky, ktoré som Sime hádzala pod nohy, začalo to byť úplne prirodzené. Som typ človeka, ktorý nemá rád, keď ho do niečoho nútia, a so Simou to išlo veľmi ľahko: išli sme do reštaurácie a zrazu sme sa rozprávali o všetkých témach života. A naučila ma jesť paradajkovú polievku, to bolo také naše. (Smiech.)

Sima: Áno, začali sme sa len spoznávať a už to išlo. Myslím si, že najviac nás zblížilo, keď sme spolu začali riešiť reálne situácie, ktoré život prináša. Prvé tri roky sme sa stretávali každý týždeň a hasili všetky možné situácie.

Niekedy mi proste zazvonil telefón: „Simi, chcú ma vyhodiť z podnájmu, potrebujem sa presťahovať.“ Pustila som teda všetko, čo som robila, a išla som za Lindou.

​​V každom vzťahu by sme mali rešpektovať hranice toho druhého. Aj keď sme si rozdielne, časom sme sa naučili vnímať, čo tá druhá potrebuje – a čo nie.

Takže krízové situácie vaše priateľstvo zocelili?

Sima:
Áno, aj keď niekedy to už bolo naozaj náročné. Lili sa už naučila, ako na mňa – keď bolo veľa takýchto situácií, tak to vždy striedala aj s dobrými správami. 

Myslím si, že v každom priateľstve je namáhavé, keď vaša kamarátka či kamarát zažíva ťažké obdobie. Na jednej strane jej/mu chcete pomôcť, no neznamená to, že viete dlhodobo „pauznúť“ svoj život. Chcela som však Linde ukázať, že som tu pre ňu.

Linda: Už po druhom stretnutí som pochopila, že to Sima so mnou myslí vážne – bola som prekvapená, keď sa objavila aj druhýkrát. 

Na začiatku nášho priateľstva by mi ani nenapadlo, že Sima bude prvý človek, ktorému, zavolám, keď sa niečo bude diať – veď som ani neverila, že budem pre ňu natoľko dôležitá, aby za mnou prišla. 

Veľa som sa od Simy naučila – ukázala mi, že svet nie je len čiernobiely a že sa nemusím strániť ľudí. A ako som dala šancu jej, dávam dnes aj iným.

Sima, naučila si sa niečo aj ty?

Sima:
Určite je to obojstranné. Vôbec to nie je tak, že by som len ja radila Linde – tiež som sa jej zverovala s tým, čo ma trápi, a riešila s ňou život. 

Linda mi napríklad pomáhala, keď som sa prvýkrát stala mamou. Linda totiž časť života bývala v krízovom centre plnom bábätiek a vedela skvele vyriešiť všetko, čo som ja ako nová mamina netušila. 

To by zase mne v začiatkoch nášho vzťahu vôbec nenapadlo. (Úsmev.)

Nedávno sme sa rozprávali o priateľstvách so psychologičkou a zhodnotili sme, že budovanie a udržanie priateľstva v dospelosti je fakt náročné, vyžaduje si veľa práce z oboch strán. Čím to podľa vás je, že sa práve z vášho priateľstva stalo „to ozajstné“?

Sima: Myslím si, že to bolo tým, že sme boli obe bezprostredné a jednoducho sme si „klikli“. Aj v priateľskom vzťahu si musíte navzájom sadnúť – bez toho je náročné budovať kamarátstvo. Pri Lili bolo dôležité budovať dôveru. Musela som jej ukázať, že som tu pre ňu a myslím to naozaj.

Linda: Raz sme spolu v rámci programu išli na „víkendovku“ a „prekecali“ sme celú noc. Rozprávali sme sa o ťažkých témach, no mali sme aj zábavu. Ešte nám aj ľudia hovorili, že vyzeráme ako sestry. (Smiech.)

Vždy som si na Sime vážila, že sa naučila, ako na mňa. Vedela, čo sa mi páči, no aj čo od kamarátky nechcem.

A čo od kamarátky nechceš?

Linda:
Nemám rada, keď mi ľudia mudrujú do života. Každý má svoju osobitnú cestu a ja sa rada so svojím okolím poradím, keď mám pocit, že už neviem ako, a potrebujem iný pohľad, no nemám rada nevyžiadané rady.

Sima: A to bolo pre mňa ťažké, pretože bolo treba ubrať z ega. Každú radu som totiž mienila najlepšie, ako sa len dalo, no pochopila som, že niekedy je potrebné len vypočuť. Keď bude chcieť Lili radu, tak si ju vždy vypýta.

Som rada, že som sa to naučila, lebo v každom vzťahu by sme mali rešpektovať hranice toho druhého. Raz sme sa pre takúto nevyžiadanú radu pohádali, mesiac sme sa nerozprávali.

V priateľstvách by malo ísť ego bokom – prehryznúť ho je niekedy ten najväčší prejav blízkosti.

Ako ste to urovnali nezhody?

Sima:
Rovnako ako pri nevyžiadaných radách – jednoducho „prehryznete“ ego. 

V tomto prípade som zavolala Linde, no bolo to pre mňa hrozne ťažké. Myslím si, že pri hocikom inom by som to neurobila, keďže sme mali intenzívnu výmenu názorov. 

V našom vzťahu je to iné, keďže sme začínali ako buddy – navždy budem cítiť za Lindu akúsi zodpovednosť. Chcem, aby vždy zaspávala s tým, že som tu stále pre ňu.

Linda: A mne potom bolo spätne ľúto, že som sa neozvala prvá. Keď sme sa mali po mesiaci stretnúť, mala som z toho trošku stres. Dúfala som, že to nebude trápne a že nebudeme v hádke pokračovať. Normálne sme si však vydiskutovali, čo nás trápilo, a pokračovali sme ďalej.

Už ste mi povedali, čo podľa vás priateľstvo udrží. Čo by ho, naopak, mohlo podľa vás postupne zničiť? Čoho sa mám vyvarovať, ak chcem mať dobré priateľstvá?

Sima: Nefungovalo by to, ak by sa snažila len jedna. S kamarátmi je nám dobre, keď nás dobíjajú energiou, nie keď nám ju berú. U nás sa to síce začalo tak jednostranne, no za 10 rokov sme toho veľa zažili. 

Poznáme si celé rodiny, minulý rok som bola Linde svedkyňou na svadbe, naše deti sa kamošia. Mnohé sa mení, no to, že sme tu jedna pre druhú, ostáva platné aj naďalej.

Linda: Sima bola v pôrodnici deň po tom, čo prišla moja dcérka na svet. To by mi na začiatku nášho vzťahu ani vo sne nenapadlo. Kedysi ma brávala ako pubertiačku do „mekáča“ a teraz sa spolu delíme o tieto veľké životné kroky.


Program Tvoj Buddy prináša viac bezpečia, dôvery a férových šancí pre každé dieťa. Preto ho podporuje aj Férová nadácia O2, ktorá dlhodobo pomáha projektom, ktoré majú zmysel pre spoločnosť. Pomáhať môžete aj vy, ak sa zapojíte a stanete sa BUDDYM.

Program Tvoj BUDDY cez Simu a Lindu

Program Tvoj BUDDY spája deti vo veku od 12 do 16 rokov, ktoré nemôžu vyrastať vo svojej rodine, s dospelými BUDDY dobrovoľníkmi s vysokou vnútornou motiváciou pomáhať. Dobrovoľníci venujú tínedžerom svoj čas a poskytujú im stabilitu a podporu, na ktorú sa môžu spoľahnúť aj po odchode z detského domova. BUDDY je o bezpečnom, láskavom a trpezlivom vzťahu, ktorý môže byť pre deti liečivý, presne ako v prípade mladej dospelej Lindy a jej BUDDY Simony.

 

Páčil sa vám článok?
12345
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Aj pri priateľoch náš mozog vyplavuje hormón lásky. Psychologička vysvetľuje, ako nám priatelia nahrádzajú rodinu či romantické vzťahy

Klišé, že priatelia sú rodina, ktorú si vyberáme sami, celkom odzrkadľuje realitu.

Dobré priateľstvá sú pre nás veľmi dôležité – pomáhajú nám prekonávať ťažké životné situácie, kamaráti sa s nami tešia a zároveň nás posúvajú. No ani takýto vzťah by sme nemali brať automaticky, preto sme sa pýtali psychologičky Linnet Michaličkovej, ako sa o priateľstvá starať a ako ich budovať.

Antropológ: Ak dáte kamarátovi darček, budujete a prehlbujete tým aj váš vzťah

S psychologičkou Linnet Michaličkovou sme rozprávali aj o tom:

  • prečo je hľadanie nových priateľov v dospelosti náročné, 
  • ako a kde nadväzovať hlboké priateľské vzťahy,
  • prečo sú priateľstvá rovnako dôležité ako partnerstvá, 
  • ako sa o ne starať
  • a prečo nasilu neudržiavať vzťah, v ktorom sa jedna strana odcudzuje.

Existuje niečo ako ideálny kamarát/ideálna kamarátka?

Je náročné opísať vzorový príklad, pretože priateľstvá sú veľmi individuálne. Pre každého však platí, že by sme sa mali cítiť uvoľnene, otvorene a byť v kamarátstve bez nejakého tlaku. Najdôležitejší je pocit bezpečia, nikto nás nemá do ničoho nútiť a mali by sme cítiť, že sme prijímaní takí, akí sme – či už máme lepší, alebo horší deň.

Dobrý kamarát by mal pre nás predstavovať priestor, v ktorom je v poriadku cítiť sa tak, ako práve potrebujeme. Ako v každom zdravom vzťahu, ani tu by nemala chýbať rovnováha a vzájomná podpora.

Treba však dodať, že kamarát nemôže byť stále proaktívny a riešiť všetky naše problémy či preberať zodpovednosť za náš život. Niekedy stačí, keď je pri nás a vypočuje si všetko, čo nás trápi. Je dôležité, aby sme cítili, že je blízko.

Podľa toho, čo ste opísali, majú priateľstvá podiel aj na našom mentálnom zdraví. Dá sa povedať, že sú pre naše fungovanie nevyhnutné?

Áno, dokonca môžem povedať, že nemať kamarátov je zdraviu škodlivé. Sú nesmierne dôležití pre naše duševné aj fyzické zdravie. Keď nám chýba blízkosť priateľov, začneme zažívať osamelosť, a pritom ani nemusíme byť sami. Takýto pocit môžeme mať aj v miestnosti plnej ľudí.

Osamelosť, teda pocit nedobrovoľnej samoty, môže v určitých prípadoch vytvárať až také zmeny na mozgu, ktoré sú podobné tým pri stareckej demencii – čiže nám vyslovene chradne mozog. Kamaráti nám taktiež dávajú do života potrebnú empatiu, môžeme sa im zdôveriť a v ich blízkosti vyplavujeme oxytocín – hormón lásky.

Oxytocín sa častejšie spomína pri romantických vzťahoch – je zaujímavé, že môže byť zastúpený aj v priateľstve.

Oxytocín sa spúšťa, keď prežívame akúkoľvek lásku – aj tú priateľskú. Partnerský a priateľský vzťah majú mnoho spoločného, napríklad pocit dôvery či bezpečia sa prelína v oboch. Niekedy sa stretávame aj s tým, že náš partner je náš najlepší priateľ. 

A hoci v partnerských vzťahoch zažívame silné emócie, priateľstvá sú častokrát čistejšie – bez žiarlivosti či pálčivých očakávaní o dokonalej kompatibilite, ktorú tak veľmi túžime nájsť práve v partnerských vzťahoch. Priateľské vzťahy sú zväčša slobodnejšie a menej emočne zahlcujúce.

Láska je však zastúpená v oboch prípadoch, a tak, ako sa staráme o partnerský vzťah, by sme sa mali starať aj o priateľstvá.

Napríklad venovať kamarátom dostatok pozornosti a času? 

Áno, v prvom rade by sme si mali nájsť čas napísať či zavolať. V prípade funkčných vzťahov sa odporúča zaradiť si „ozvanie sa kamarátovi“ do zoznamu úloh na daný deň. Alebo si napríklad dávať stretnutia fixne do kalendára – ako si dávame pracovné aktivity.

Vzťahy s kamarátmi sú častokrát kvalitnejšie ako rodinné väzby a vďaka nim nadobúdame pocit, že tu nie sme sami.

Keď sa stretávate s väčšou skupinou naraz, je dobré dohodnúť sa aj na „téme“ stretnutia, aby ste sa neskupinkovali. Užitočné je aj začať stretnutie prehovorom, počas ktorého každý zhrnie novinky zo svojho života. Počúvať a byť vypočutý, to je dobrý tip, ktorý výrazne zmení kvalitu vašich priateľstiev.

Takže počúvanie je kľúčom k udržiavaniu dobrých vzťahov?

Niekedy si možno myslíme, že tam stačí fyzicky pre toho druhého byť, a tým je všetko vybavené. Ľudia však potrebujú cítiť emočnú blízkosť, fyzickú menej. Aj také priateľstvo na diaľku môže fungovať, keď kamarátov počúvate a udržujete s nimi kontakt. Keď vám kamarát niečo hovorí, mali by ste načúvať a reflektovať – môžete napríklad prerozprávať, čo hovorí, aby bolo jasné, že mu rozumiete. To častokrát postačí.

Kamaráti však nie sú len milí a usmievaví. Často úprimne povedia aj veci, ktoré počuť nechceme. Robia to však najmä kvôli tomu, aby nás namotivovali, posunuli.

Naši dobrí kamaráti tiež niekedy nemajú čas a v istom momente nevedia do vzťahu investovať energiu – kľúčom je povedať, že teraz nemáte priestor, a druhá strana by to mala s empatiou akceptovať, lebo každý z nás potrebuje aj čas iba pre seba. Nie je to sebectvo, len rešpektovanie vlastných potrieb. Dôležité je však otvorene hovoriť, ako to máte, aby to druhá strana nebrala ako odcudzenie sa.

Vedci a vedkyne sa celkom rozchádzajú v názore, koľko potrebujeme mať v živote priateľov – niektorí hovoria o troch, iní o piatich či šiestich. Dá sa to vôbec nejako zadefinovať?  

Súhlasím, že je náročné odpovedať presným číslom, aj tu sa prejavuje individualita ľudí. S klientmi sa však najčastejšie rozprávame o okruhu 2-3 najbližších kamarátov. Neexistuje však presný počet, niekto môže byť introvertnejší a stačí mu aj jeden hlboký vzťah. Sú aj ľudia, ktorí stavajú svoj život na veľkom počte priateľov a zdrojujú sa skôr kapacitne.

Aj kamarátstva chladnú a zanikajú. Ťažko sa to prijíma, no nemá zmysel udržiavať starý nefunkčný vzťah umelo pri živote.

Tomu rozumiem, ale predsa je vzácne počuť, že aj 2-3 kamaráti sú dosť.

Áno, ani si to niekedy neuvedomujeme, no naozaj máme okolo seba priateľov či blízkych ľudí, ktorí sú tu pre nás. Niekedy do tohto okruhu patrí aj sestra alebo kolega, s ktorým len pravidelne kávičkujem počas obednej pauzy.

Tip od psychologičky o priateľských väzbách

Na terapii zvyknem s klientmi robiť aktivitu na zvedomenie si okruhu svojich blízkych. Na papier si nakreslia panáčika, ktorý znázorňuje ich a okolo panáčika kreslia bubliny s menami ľudí, ktorým by sa mohli ozvať, ak by sa cítili zle – volám to podporný výbor.

Väčšinou sú veľmi prekvapení z počtu bubliniek, ktoré sa vynoria, a papier slúži ako dôkaz, že majú v okruhu mnohých ľudí, ktorým na nich záleží. Častokrát sa potom klienti začnú týmto ľuďom aj proaktívne ozývať a niektoré vzťahy prehlbovať.

Keď sme boli deti, bolo veľmi jednoduché nájsť si kamarátov, no v dospelosti je to o niečo náročnejšie. Prečo?

V detstve máme veľmi prirodzené priateľstvá – v školách či v krúžkoch. Stretávame sa s rovesníkmi, ktorí majú rovnaké záujmy ako my a sme spojení ešte skôr, než sa z nás stanú priatelia.

V dospelosti už máme iné priority a povinnosti, do nášho života vstupuje práca, rodina, partnerské vzťahy a máme rôzne aktivity, ktoré sú pre nás dôležitejšie ako vytváranie nových priateľstiev. Doba je taká rýchla, že väčšina z nás čerpá ešte z priateľských kontaktov, ktoré sme si vytvorili v mladosti, ak je to možné. Je to aj komfortnejšie, lebo cesta o získanie akéhokoľvek vzťahu nie je jednoduchá. No ani v dospelosti to nie je nemožné, aj keď je to ťažšie.

Aj v práci však máme bublinu ľudí, s ktorou máme nejaké spoločné záujmy.

S kolegami nás síce spája spoločná práca, no stretávajú sa v nej aj rôzne vekové skupiny. Každý už máme svoj život a okolo seba aj svojich kamarátov. Nejde teda o ucelenú skupinu ako v škole, keď sme chceli každú prestávku stráviť spoločne. V dospelosti trávime „prestávky“ odlišne.

Keď sa nám predsa len podarí nájsť si priateľov v dospelosti, takéto vzťahy môžu byť omnoho kvalitnejšie ako tie v detstve. Máme totiž roky skúseností navyše a vieme lepšie odhadnúť človeka. Taktiež máme nastavené vlastné hranice a „upratané“ hodnoty. Nové priateľstvá medzi dospelými ľuďmi vedia byť veľmi úspešné, pretože presne vieme, čo hľadáme.

Takže podobne ako v partnerských vzťahoch, aj v tých priateľských hľadáme už niečo konkrétne?

Určite áno. Najprv sa sústredíme na vzájomné sympatie, až na „chemickej“ úrovni zisťujeme, či si vieme s daným človekom predstaviť hlbší kontakt. Potom sa pozeráme na spoločné hodnoty, názory a záleží nám na tom, či nás toto priateľstvo dokáže niekam posunúť. Prirodzene hľadáme niekoho, kto nám prinesie do života naplnenie a inšpiráciu.

Práve tento faktor je v porovnaní s detstvom veľmi rozdielny – ako deti sme od kamarátov očakávali maximálne ich hračky či čas. Mnohokrát sme, samozrejme, mali aj hodnotný vzťah, no v dospelosti budujeme vzťahy, od ktorých už od začiatku očakávame, že budú hlboké a vyvážené. Zrazu nie je frajer ten, kto má viac kamarátov, ale ten, kto má priateľské vzťahy plné vzájomného súladu.

Máte nejaký overený tip z praxe, ako nových kamarátov hľadať? 

Často sa rozprávam s klientmi, ktorí prichádzajú do nového mesta za prácou a nikoho v ňom nepoznajú. Väčšinou im radím, aby si našli nejakú aktivitu alebo skupinu, akoby záujmové krúžky, ktoré nám rovnako ako v detstve dokážu priniesť do života niekoho nového. Mala som napríklad klientku, ktorá bývala v spoločnom byte s viacerými ľuďmi, s ktorými si osobnostne veľmi nesadla. V meste nikoho nepoznala, nedarilo sa jej nájsť kamarátov.

Ako nájsť spoločnú reč, aj keď vidíme svet inak? Poradíme vám s odborníkom na komunikáciu

Začala teda chodiť na hodiny lukostrelectva, pretože chcela vyskúšať niečo nové a našla si tam aj niekoľko nových kamarátov. Tu ju so skupinou spájal už aspoň jeden spoločný záujem a zrazu bolo ľahšie začínať konverzácie a spoznávať sa bližšie aj v iných témach. Po čase mi povedala, že našla svoju druhú rodinu. A presne tak to je, druhú rodinu síce musíme hľadať a cesta môže byť kľukatá, no stojí za to.

Predstavme si situáciu, že sme si v detstve či počas dospievania dobrého kamaráta/kamarátku už našli, no v dospelosti sme sa postupne odcudzili. Nemali sme už spoločné hodnoty alebo sa nám zmenili priority. Môžeme takéto vzťahy ešte nejako udržať?

Ja som zástankyňa názoru, že nič nie je nevyhnutné udržiavať celý život. Treba si uvedomiť, že v tomto vzťahu nikto nemusel urobiť chybu, jednoducho sa vyvíjame a niekedy to prinesie rozpad priateľstva.

Bolo by čudné, ak by sme boli celý život rovnakí. To by znamenalo, že sa nevyvíjame a potreba sebaaktualizácie je jedna z tých najprirodzenejších, ktoré máme. Niekedy sa nám menia názory, inokedy príde do nášho života nejaká situácia, napríklad sa presťahujeme, vyštudujeme a zmení sa náš pohľad na svet. Ten kamarát bol pre nás skvelý v istej fáze života, v ktorej sme boli, no zrazu sa začneme úplne rozchádzať v nejakých pohľadoch, čo môže byť náročné prijať. 

Nehovorí sa o tom často, no je to tak – priateľstvá vznikajú, zanikajú, chladnú. Nemá zmysel držať staré priateľstvo umelo pri živote. Keď nám nie je spoločne dobre, tak by sme sa mali sústrediť na nový okruh ľudí. Hľadať kamarátov, s ktorými máme spoločné témy a posúvajú nás smerom, akým chceme ísť.

Kamaráti nám dávajú do života empatiu, pocit bezpečia a v ich blízkosti sa vyplavuje aj hormón lásky oxytocín.

Spomenuli ste, že budovanie priateľstva v dospelosti je podobné ako pri partnerských vzťahoch. Bolí aj odcudzenie sa s kamarátom či kamarátkou rovnako ako rozchod s partnerom či partnerkou?

Rozpad či odlúčenie priateľov môže na naše prežívanie pôsobiť podobne ako rozchod v romantickom vzťahu, pretože obe situácie spôsobujú istú emocionálnu bolesť sprevádzanú pocitom straty. Aj tu však záleží od okolností – akú kvalitu tento priateľ v mojom živote zohráva? Prečo sme sa odlúčili a s akými emóciami z priateľstva odchádzame? 

Jednoduchšie je, keď priateľstvo končí postupným vyhasnutím vzťahu a neprežívame tak akútne silné emócie, ako je tomu pri náhlom rozpade. Niekedy sa však aj pri kamarátoch stretávame s tzv. ghostingom, aj keď sa prevažne spája s partnerskými vzťahmi. Aj v tomto prípade môžeme prežívať zmätenosť, stratu dôvery, sklamanie, pochybnosti o sebe samých… 

To, ako sa so stratou dokážeme vyrovnať je veľmi individuálne. Záleží na našej psychickej odolnosti, vnútorných aj vonkajších zdrojov, aktuálnej životnej situácie. Okruh svojich priateľov by sme preto nemali limitovať len na číslo 1, nakoľko v prípade rozpadu priateľstva z akéhokoľvek dôvodu tu bude naďalej niekto pre vás a vy pre neho.

O to viac si preto môžeme vážiť svoj aktívny okruh ľudí a o tieto vzťahy sa dobre starať.

Rovnako ako sa staráme o svoje zdravie, partnera, rodinu, musíme sa starať aj o naše vzťahy s kamarátmi. Aj k priateľstvám musíme pristupovať zodpovedne a vážme si ich. Sú pre kvalitu nášho života nesmierne dôležité. Vzťahy s kamarátmi sú častokrát kvalitnejšie ako rodinné väzby a vďaka nim nadobúdame pocit, že tu nie sme sami. O to viac by sme si mali tieto svoje slobodne vybrané rodiny chrániť a starať sa o ne. 

Linnet Michaličková

Psychológiu vyštudovala na Univerzite Komenského v Bratislave a od roku 2021 je aj certifikovanou kariérovou poradkyňou. V súčasnosti sa vzdeláva v dlhodobom  psychoterapeutickom výcviku – kognitívno-behaviorálna terapia v medzinárodnom inštitúte Odyssea v Českej republike. Popritom pracuje ako psychologička v ambulancii klinickej psychológie a v poradenskom a vzdelávacom centre Duše naše.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.