Neviditeľné zázraky medzi nami. Prečítajte si štyri príbehy, ktoré dokazujú, koľko dobra je medzi nami
Dobré skutky nemusia byť veľkolepé, aby mali veľký význam pre spoločnosť.
Autorka Natália Čerňancová
Foto archív respondentov
Titulná foto Unsplash
Dátum
Môže sa zdať, že dobra je dnes akosi menej. A možno ho len prekrývajú zlé správy. Ľudskosť medzi nami stále je – len sa ukrýva v drobných, neviditeľných skutkoch, ktoré robia ľudia nezištne, pretože chcú pomáhať. A tak sme sa rozhodli niektoré z týchto príbehov zviditeľniť.
V ankete na sociálnych sieťach ste nám poslali mnoho tipov na inšpiratívnych ľudí, ktorí menia veci okolo seba na lepšie len preto, lebo to tak cítia. Vyskladali sme mozaiku štyroch príbehov, ktoré sú malým-veľkým dôkazom, koľko lásky medzi nami je.
Zuzana Mittelman Mám v sebe veľa lásky, o ktorú sa môžem podeliť
„V občianskom združení Návrat funguje výnimočná forma pomoci – projekt Dominika pre Kukulíka. Keď sa narodí bábätko so štatútom opusteného dieťaťa, tzv. Dominiky prichádzajú na pomoc – hneď v prvých hodinách nastupujú do roly mamy, ktorá v tom čase veľmi chýba. Jednou z Dominík som aj ja.
Bábätká totiž od prvého momentu potrebujú cítiť blízkosť, najlepšie matky. Keď však mama prítomná nie je, je dôležité, aby sa mohli adaptovať na niekoho konkrétneho, kto im poskytne pocit bezpečia a prijatia, preto sa im venuje vždy tá istá osoba.
Je to náročná práca, ale krásna a zmysluplná. Je nás len päť, preto si krátko po narodení dieťaťa zavoláme, ktorá z nás môže na druhý deň prísť a venovať sa bábätku aspoň tri hodiny. Sme tam len pre dieťa – spievame mu, nosíme ho, prihovárame sa mu. Tento rytmus sa opakuje denne, vrátane víkendov a sviatkov až do momentu, kým bábätko neodchádza z pôrodnice do náhradnej rodiny.
Projekt Dominika pre Kukulíka sa deje aj vďaka podpore vedenia novorodeneckého oddelenia, v spolupráci s lekármi a sestričkami.
Každé bábätko má svoj vlastný kufrík. Vkladáme doň darčeky, píšeme mu denníček a ak sa podarí, zoženieme aj noviny z dňa jeho narodenia. Tento kufrík s ním ide ďalej životom a je dôkazom, že na začiatku jeho cesty boli ľudia, ktorí ho mali radi. Aby vnímalo, aj neskôr v náhradnej rodine, že na ňom záležalo od začiatku jeho života, že ani v najcitlivejších prvých dňoch nebolo samo a vedelo, kto bol v jeho živote pri ňom.
K pomoci druhým som mala blízko celý život. Ako dieťa som zachraňovala zvieratká, neskôr som pracovala so zdravotne znevýhodnenými ľuďmi v chránenej dielni a vychovávala som vodiaceho psa. Dobročinnosť som vždy prispôsobovala tomu, čo mi aktuálne život prinášal.
Keď som sa rozhodla zapojiť do projektu, zvolala som rodinnú poradu. (Úsmev.) Pre mňa je dôležité, čo si o tom myslia manžel a naše dcéry. Deti ma podporili so slovami: Mami, máš v sebe toľko lásky, že sa o ňu môžeš podeliť aj s cudzím bábätkom. Možno aj vďaka tejto podpore som sa stala jednou z Dominík.
Verím, že každý z nás môže prispieť k tomu, aby bol svet lepším miestom. Je len na nás, akou formou a v akej miere. Navyše, ak sa správame dobre my, často tým ovplyvňujeme aj svojich blízkych, ktorí potom šíria toto dobro ďalej.“
Kristýna Trojanová a Adam Kubica Neplánovali sme si adoptovať útulkáča, no Sato úplne naplnil naše životy
„Priateľova kolegyňa raz navrhla usporiadať dobročinnú akciu – ísť na prechádzku so psami z útulku. Narazili sme tam však na psa, ktorý nás chytil za srdce. Bol to kríženec borderskej kólie, ktorý päť rokov strávil zatvorený v malej klietke vo veľmi zlých podmienkach. Celý týždeň sme naňho mysleli.
Nakoniec sme sa rozhodli ponúknuť mu domov. Adopcia nebola plánovaná, bol to prirodzený impulz vychádzajúci z lásky k zvieratám. Videli sme, ako veľmi tento psík potrebuje nový začiatok, a nevedeli sme si predstaviť, že by sme ho tam nechali. A hoci sme adopciu neplánovali a neboli sme na ňu pripravení, verili sme, že prispôsobenie nášho životného štýlu jeho potrebám rozhodne stojí za to.
Sato priniesol do nášho života radosť a nový zmysel – je to zázračný pes, pretože naplnil naše životy obrovskou energiou. Navyše nie je už len členom našej rodiny, ale aj maskotom Progress Gymu, kde si ho všetci obľúbili.
Vnímame, že aj takéto skutky majú obrovský zmysel. Nejde len o konkrétnu pomoc, ale aj o pocit naplnenia, ktorý prinesú. Možno sa zdajú malé alebo neviditeľné, no ich vplyv na jeden život je nesmierny.Učia nás súcitu, empatii a zodpovednosti voči iným – či už sú to ľudia, alebo zvieratá. Verím, že každý človek raz dostane príležitosť zmeniť život niekomu, kto to potrebuje, a že túto šancu neodmietne. Lebo aj malé skutky môžu mať veľkú silu.“
Manželia Veronika a Pavol Blanárikovci Vždy sa tešíme, keď nám príde správa, že naša krv zachránila život
Veronika(bronzová plaketa)
„Toľkokrát som videla na sociálnych sieťach výzvy typu na pomocs číslom účtu. Vždy som si pomyslela, že človek má často ledva pre seba dosť, hoci by rád pomohol.
Môj manžel však daruje krv už od mladosti – za tie roky získal dokonca zlatú plaketu. Svokra zase organizuje odbery krvi, takže ma obaja už dávno presviedčali, aby som to vyskúšala aj ja. Lenže ja som typ, ktorý odpadne už pri pohľade na dve ampulky krvi.
Jedného dňa som si však povedala: Skúsim to, veď za pokus nič nedám. A keby som odpadla? Proste ma preberú. (Smiech.) A napokon – vďaka krvi môžem zachrániť ľudský život.
Môj otec bol tiež pravidelným darcom, takže som s touto myšlienkou vyrastala. No až keď mi svokra povedala, že jedným darovaním môžem zachrániť až tri životy, nielen jeden, celkom ma to zasiahlo.Odvtedy sa na každé darovanie teším. Ten pocit, že môžem niekomu pomôcť, je neskutočný. Už sa mi dokonca dvakrát stalo, že mi prišla esemeska: Práve dnes vaša krv zachránila ľudský život. V takých momentoch si poviem, že to naozaj stojí za to.
Už sa mi dokonca dvakrát stalo, že mi prišla esemeska: Práve dnes vaša krv zachránila ľudský život.
Pavol (zlatá plaketa)
„Moji rodičia boli pre mňa veľkou inšpiráciou. Otec daroval krv 110-krát, mama približne 100-krát. Vyrastal som s vedomím, aké dôležité je nezištne pomáhať.
Sám darujem krv od svojich 20 rokov, dnes mám 42. Keď si to tak zrátam, z 50 darovaní je to asi 25 litrov krvi. To už je poriadna bandaska. (Smiech.)Pre mňa je to jednoduché: ak nemôžem pomôcť inak, pomôžem aspoň tým, čo mám – svojou krvou. Často vidím v médiách, na Facebooku či v novinách výzvy, že krvi je nedostatok. A keď viem, že môžem pomôcť, prečo by som nepomohol? Aj taká zdanlivo obyčajná vec môže pre niekoho znamenať celý život.“
Andrej Zjavka Motivuje ma príroda a jej krása
„Raz mi môj skvelý kamarát Peter Šeliga vybavil brigádu – čistenie hraničného priechodu Príslop. Odvtedy je to už šesť rokov, čo upratujem prírodu. Vyčistil som už takmer celú Oravu až po poľské hranice, no odpad sa, žiaľ, hromadí znova a znova.
Chcem však pokračovať s vytrvalosťou a silou, ktorú mi dodáva aj viera. Mám obrovskú podporu od rodiny, priateľov z programu Mladí reportéri pre životné prostredie a ďalších.
Príroda – jej krása a majestátnosť – je mojou najväčšou motiváciou. Chcem sa o ňu starať a chrániť ju, kým budem žiť. Pravda však je, že činnosť okolo zbierania odpadu je aj finančne náročná. Preto som nesmierne vďačný organizácii Upracme Slovensko, ktorá mi v tomto smere pomáha.
Myslím si, že o ochrane životného prostredia sa stále hovorí málo, ešte menej pre to robíme. Preto by som chcel úprimne vyzvať: Ľudia, pridajte sa. Chráňte a starajte sa o prírodu – zaslúži si to.“
Páčil sa vám článok?
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Viete, koľko dobra dokáže prebudiť obyčajná pochvala? Frederik a Beáta pomáhajú deťom uvedomiť si, že zvládnu úplne všetko
V Zebra kluboch dostávajú mladí ľudia pochopenie, ktoré im častokrát v rodine chýba.
Autorka Veronika Šeliga Pilátová
Foto Dávid Hanko
Dátum
Zvonku nenápadný dom vo Veľkej Lomnici, vnútri bezpečný priestor. Vitajte v Zebra klube, projekte Cesty von, vďaka ktorému môžu deti z rómskej komunity zmysluplne tráviť voľný čas, rozvíjať svoje zručnosti, vzdelávať sa. A niekedy len dostať zdanlivo obyčajnú pochvalu. Byť súčasťou Zebry totiž znamená mať motiváciu k lepšiemu ja aj sprievodcu na ceste k dospelosti. Klub pod Tatrami majú pod palcom Frederik Dunka a Beáta Gáborová, s ktorými sme sa o projekte, vedení aj potrebách detí rozprávali.
Vo svojej Zebre máte hudobné nástroje, knihy, hry, počítač, pingpongový stôl, výtvory na stenách aj oddychovú zónu. Na základe čoho ste klub zariaďovali?
Frederik: Zebra je zariadená vyslovene na základe potrieb a požiadaviek detí, dokonca sme klub aj spoločne s deťmi pripravovali. Chodili nám pomáhať, maľovali. Nie sú tu dokonca ani veci, ktoré som chcel ja (smiech). Majú tu však napríklad vytúženú veľkú sedačku. Keď na nej sedia, objímajú vankúše. Vážia si, čo doma možno nemajú a tu to môžu mať.
Ako vyzerá deň v klube? Máte nejaký režim alebo deti môžu tráviť čas podľa seba?
Beáta: Vždy máme vopred pripravený týždenný program. Stretávame sa každý deň po 12.00, keď deti prídu zo školy. Začíname tichým časom, keď sa snažíme deťom pomôcť s úlohami, vysvetliť im niečo, čo im nešlo v škole, čítame si s nimi knihy, hráme hry.
Neskôr sme rozdelení do troch skupín podľa veku, najmladšia od 11 do 12 rokov, stredná od 13 do 15 a potom sú tínedžeri, ktorí sa pripravujú alebo už sú na stredných školách, a robíme s nimi aktivity primerané ich veku.
Spustili sme tiež online doučovanie, prostredníctvom ktorého vieme deťom pomôcť s prípravami na skúšky, monitory, maturitu. Takto sa pripravuje aj Dominik, člen Zebry.
V rámci voľnočasových aktivít spievame, tancujeme, hráme pingpong, divadlo, zábavné hry, robíme im výlety. Postupujeme podľa manuálu od našej supervízorky Karin, pričom sa všetky aktivity snažíme preniesť do života, tak to deti najlepšie pochopia.
Takže aktivitami a hrami aj pripravujete deti na dospelosť?
B:Cieľom klubu je ukázať deťom, žena tomajú. Opakujeme im, nech im nie je jedno, keď dostanú v škole päťku, aby to chceli napraviť, že stredné školy nie sú len v Kežmarku či v Poprade, ale sú aj v Prešove, v Levoči či v Bratislave. Chceme im ukázať možnosti, o ktorých im doteraz nikto nehovoril, prebudiť v nich pocit, že sa to dá, a zároveň im vysvetliť, že za mnohé z tých škôl sa neplatí, motivovať ich, aby sa vzdelávali.
Prečo je pre deti dôležitý tichý čas, ktorým začínate popoludnie?
B: Lebo majú pokoj, ktorý doma nemajú, a tak sa ani nevedia sústrediť. Často žijú v jednej izbe v domácnosti, kde je aj 13 ľudí, nemajú priestor na robenie si úloh a učenie sa. Niektorí nemajú ani elektrinu. V klube majú vytvorené podmienky a skutočne to využívajú, vedia nás poprosiť o pomoc a my sme tu vždy pre ne.
Deti potrebujú cítiť, že ich má niekto rád. Až potom dokážu prijať seba aj druhých a prejaviť si vzájomný rešpekt.
„Hráme sa, maľujeme, lídri nám pomáhajú. Tešíme sa, keď nám Beátka niečo vysvetlí. Všetko tu máme radi. Keby nebola Zebra, vonku by sme mokli.“ Takto reagovali deti, keď som sa ich pýtala, či sa im v Zebre páči. Čo robili, kým nechodili do klubu?
B: Deti v komunite sú stále vonku, prechádzajú sa, často pri hudbe tancujú. Niektoré by možno boli v komunitnom centre, kde sú tiež detské aktivity, ale len v rámci pracovného času. Keď prídete do osady v sobotu za pekného počasia, uvidíte vonku veľa ľudí.
F: Odkedy máme klub, vedia, že sem môžu kedykoľvek prísť, či už z nudy, alebo keď sa chcú niečo naučiť. No hlavne tu zažívajú bezpečie. Vedia, že aj keď urobia niečo zlé, nikto na ne nebude kričať, ale spoločne vyriešime problém.
Frederik, hovoríš o bezpečí, ktorý Zebra kluby ponúkajú. Všeobecné nastavenie spoločnosti je, žiaľ, také, že majorita zažíva pocity strachu či neistoty, keď stretne Róma na ulici. Je to tak aj naopak?
F: Áno, ale nie na základe toho, že by im rodič nenávisť alebo strach vštepoval. Deti zažívajú neprijatie, poukazovanie na nedostatky, okrikovanie, a to napríklad aj vtedy, keď len idú okolo, obzrú si niečiu záhradu či psa, pretože ich to zaujíma. Vedieme ich k tomu, aby sa nebáli, aby najskôr skúsili spoznať konkrétneho človeka a na základe skúsenosti si spravili svoj názor. A zároveň ich učíme nebáť sa názor slušne vyjadriť.
B: Učíme sa, ako riešiť konflikty. Že ich netreba riešiť tak, ako to väčšinou ukazujú v televíznych novinách, kde sa Rómovia bijú, behajú s nožom, kričia. Deti učíme, že sa vždy dá slušne porozprávať, dohodnúť sa, hľadať príčiny problémov, vyhýbať sa agresivite. Aby v budúcnosti vedeli, ako riešiť konflikty, keď nastanú.
Aké majú deti vzťahy v komunite a aké v klube?
F: Naša komunita je veľká, v osade žije okolo 2 500 Rómov, vzťahy sú rôzne. Niektoré deti sa poznali predtým, iné sa spoznali až tu. Pozitívom klubu je však aj to, že v deťoch búra predsudky. Zrazu neriešia, kto je chudobnejší či bohatší alebo či má niekto hendikep.
Máme aj deti so zdravotným znevýhodnením, majú problémy s nohami, jeden chlapec dokonca nemá rúčku a pritom hrá na bicie. Je to aktívny múdry chlapec, ktorý sa zapája aj do toho, čo by možno sám nezvládol. Nikto sa mu tu však nesmeje, keď sa mu nedarí – práve naopak, pomáhajú mu.
Mám z toho vynikajúci pocit, keď vidím, že nikto na nikoho nepoukazuje, ale navzájom sa prijímajú. Predtým to takto nemali. Je pre nich dôležité cítiť, že ich má niekto rád, a na základe toho si potom prejavujú vzájomný rešpekt.
Majú všetky deti možnosť chodiť do školy? A chcú vôbec?
F: Chodia, ale nie všetci tak zodpovedne, ako by mali. Občas je to rodičom jedno, niektoré rodiny zase nemajú peniaze na vlak či na autobus. Sú však aj rodičia, ktorým záleží na tom, aby mali ich deti lepší život. A tiež sú deti, ktoré veľmi chcú, ale nepodarí sa im splniť sny.
V osade máme kapelníka zo skupiny Lomnické Čháve, má magistra zo sociálnej práce a robí v komunitnom centre. Ďalší chlapec má vyštudovanú strednú elektrotechnickú a zvažuje vysokú, iná dievčina má tiež maturitu. Máme v osade pozitívne príklady, ktoré sú prínosom pre komunitu, a verím, že to nezostane len pri týchto troch. Vzdelanie je základ.
V Zebre chceme práve preto deťom ukázať, že na to majú. Hovoríme im – netrápte sa, keď vám niekto, hoci aj vlastný rodič, tvrdí, že nie ste dosť dobrí, múdri. Vy si musíte veriť, že na to máte. My ako lídri im pomáhame sa do školy lepšie pripraviť, ale sme tu pre ne, keď potrebujú povzbudiť. A vidíme, že tie deti to naozaj chcú.
Ak vychovávate svoje deti k nenávisti voči Rómom, netrpia tým Rómovia, ale vaše deti. Ony potom budú chodiť so strachom po ulici a mať v sebe nepokoj.
Takže deťom môže častokrát chýbať aj obyčajná podpora od rodiny.
F: V Zebre vidíme, ako deťom pomáha, keď sa s nimi zhovárame. Keď potom vidíte ten výsledok a pritom ste možno nič také veľké neurobili, len ste sa rozprávali, motivovali, povzbudili ich a ony za vami prídu, ďakujú z celého srdca, objímajú vás. Je to na zaplakanie od radosti.
Chcú deti neskôr aj odísť a začať život niekde inde?
B: Hovoria nám, že keď dospejú, chceli by bývať v meste alebo mať svoj vlastný dom. Raz niekto povedal: „Ak máte okolo seba ľudí, ktorí vás vedia podporiť, tak máte pocit, že zvládnete úplne všetko.“ A to sa ma úprimne veľmi dotklo.
Keď deti doma vôbec nie sú chválené či vypočuté a rodičia kašlú na to, aké majú známky, prestanú sa snažiť. Keď prídu do klubu, snažíme sa ich pochváliť za každú jednu vec, aby to pocítili. Pretože aj my s Frederikom vieme, aké to je, keď vás niekto pochváli.
F: Niektoré deti nedostávajú pozornosť, či už od rodiča, lebo doma sú viacerí súrodenci, alebo od učiteľa. A deti chcú a potrebujú, aby sa o nich niekto zaujímal. Preto sme tu pre ne, majú tu miesto, kde cítia bezpečie, môžu byť samy sebou, majú slobodu. Preto sem aj chcú stále chodiť.
Viesť, podporovať a vôbec byť stále tu pre skoro 50 detí v období dospievania môže byť náročné, aj keď máte pomoc od supervízorky. Ako ste sa k tomu dostali a ako to vnímate dnes?
F: Pracoval som od 18 rokov, a hoci som bol stále zamestnaný, vnímal som, aká je škola naozaj potrebná. Keď Cesta von hľadala ľudí, ktorí by pracovali s mládežou, bolo to ako spása. Tak som to skúsil a vybrali ma. Je to niečo, čo mám rád, s čím som vyrastal – učiť a pripravovať deti zo svojej komunity. Hoci som to ako animátor vo farnosti robil vždy, nebolo to pre mňa také obohacujúce ako teraz, keď vidím výsledok. To ma tak nabíja, že s radosťou idem do roboty, lebo viem, že tam prídu deti, ktoré sa na mňa usmejú.
B: Môj dedo bol mojím vzorom, stále mi hovoril, že som dobrá. Dal mi najavo, že ma má rád a opakoval, že keď vyrastiem, dokážem to, čo chcem. Že musím veriť sama sebe a mať sa rada.
Aj ja som animátorka vo farnosti, každý ma v komunite pozná. Deti ma vnímajú ako svoj vzor aj preto, ako sa obliekam a maľujem. Obdivujú ma a objímajú, doslova sa na mňa lepia, ale je to príjemné. Táto práca je pre mňa veľmi povzbudzujúca, napĺňa ma. Vďaka myšlienke Cesty von – pomôcť ľuďom z generačnej chudoby a pripraviť ich na budúcnosť – som vedela, že to chcem robiť. A stalo sa.
Veľmi si vážim, že môžem byť líderkou pre deti z komunity a môžem im odovzdať to, čo viem. Teší ma pozorovať, ako sa to od otvorenia klubu mení. Naším cieľom je, aby sa deti posúvali vo vzdelaní a neskôr v zamestnaní, lebo to je pre život veľmi dôležité. Moja mama ma tiež veľmi podporuje, zaujíma sa a je šťastná, že tu pracujem. Myslí na to, že aj súrodenci, keď vyrastú, prídu do klubu Zebra.
Ako vznikli Zebra kluby?
OZ Cesta von má rozbehnuté programy Omama pre rodičov s deťmi vo veku do troch rokov aj Filipa, kde ponúkajú poradenstvo rodinám v sociálnej núdzi, aby dokázali vyjsť z chudoby.
Chýbala však práca s mládežou, a práve preto vznikli Zebry – kluby voľného času pre deti od 11 do 19 rokov. Zatiaľ sú spustené tri a o všetky je zo strany detí veľký záujem. Len klub vo Veľkej Lomnici, kde sme robili rozhovor, navštevuje súčasne asi 50 detí.
Kluby vedú vždy dvaja lídri, ktorí deťom pripravujú program a starajú sa o ne. Lídri zo Zebry majú zasa svojho mentora, ktorý im pomáha ľahšie zvládať veľké výzvy a odborne dohliada na celý program.
Nedávno sa vám stala počas cesty vlakom s deťmi nepríjemná udalosť, keď na vás slovne zaútočili nejaké panie. Dnes ste si lepili na nástenku povzbudzujúce komentáre, ktoré vám posielali ľudia na sociálnych sieťach po zverejnení incidentu. Ako sa na to pozeráte teraz, s odstupom času?
F: Boli jarné prázdniny, zobrali sme decká na výlet a obsadili sme vo vagóne všetky miesta, mali sme však platné lístky. Tie panie na nás osočovali, že sme smradľaví, čo sa ma veľmi dotklo. Snažil som sa v pokoji s nimi rozprávať, vyčítali mi, že by som mal chodiť do roboty a nie sa vyvážať vlakom, pričom som bol práve v práci.
Opakovane nás atakovali a nikto okrem sprievodkyne sa nás nezastal. Dokonca ani učiteľka z našej školy, ktorá tam sedela. Sprievodkyňa nás povzbudila, aby sme podali sťažnosť, nemali sme však údaje, a tak sme aspoň napísali status. Neskôr sme si tie povzbudivé komentáre od ľudí s deckami čítali, aby videli, že nie každý z majority sa správa takto.
Naozaj ďakujem tým, ktorí písali, že majú iný názor než tie ženy vo vlaku. Nie som na ne nahnevaný ani nenadávam. Necítim voči nim hnev ani žiarlivosť, želám im len pokoj v srdci. A nehovorím to preto, že to bude zverejnené.
Chcel by som im však odkázať, aby neučili svoje deti nenávisti voči Rómom, lebo netrpíme my – trpia ich deti, lebo so strachom chodia po ulici. A to je smutné. Keď rodič odmala učí deti, že s Rómom sa nerozpráva, to je cigán, to je smrad, my sa nad tým síce zasmejeme, ale ony zažívajú nepokoj v srdci a samy si psychicky ubližujú.
Aj my Rómovia si môžeme urobiť svoj obraz o majorite, ale je to zbytočné bremeno, ktoré nás ťaží. A dovolím si povedať, že máme dosť iných problémov, ktoré sú súčasťou nášho života.
Poznám aj ľudí z majority, ktorí to nemajú ľahké, a viackrát som im pomohol. Nechcem to hovoriť preto, aby som bol výnimočný, ale skôr preto, že Róm neprechováva nenávisť voči majorite, aj keď niektorým ublížili. Práve naopak. Vždy sa nájde Róm, ktorý príde a pomôže.
Vo vašom prežívaní aj v povahách je veľmi cítiť dobrosrdečnosť a ľahkosť. A ako si povedal, aj mnoho ľudí z majority nemá svoju životnú čiaru úplne rovnú, rozdiel je však v prístupe a to je na vás obdivuhodné. Aké sú momentálne najväčšie problémy, s ktorými sa stretávate v komunite?
F: Vzdelanie. Vnímam to, lebo Rómovia chcú pracovať a majú na to, aby pracovali. Lenže keďže nemajú vzdelanie, nemôžu sa zamestnať ani ako upratovač/-ka. Potrebujem však vzdelanie, aby som mohol montovať práčku, auto či kosačku? Nepotrebujem titul, potrebujem len chuť robiť a pracovné rukavice. A to Rómovia majú.
Napríklad nedávno prišiel majiteľ budúcej fabriky vo výstavbe do osady oznámiť, že budú potrebovať zamestnancov. To je veľký krok. Tipnite si, koľko ľudí za ním prišlo? Oči by ste vyvalili. A potom vám niekto povie, že Rómovia by mali robiť len VPP za pár eur. Prečo by nemohli slušne zarábať? Treba im dať priestor.
V osadách by deti potrebovali aj poriadny asfalt. Keď totiž žijete niekde, kde nie sú cesty, môžete si čistiť topánky, ako chcete, vyjdete pred dom a budú znovu celé od blata.
B: To je taký začarovaný kruh a základ všetkého. Naši ľudia potrebujú človeka, ktorý ich už na pohovore neodsúdi len preto, že sú Rómovia. Nie je to chyba Rómov, že sa všade pred nimi zatvárajú dvere – mnohokrát aj pred vzdelanými. Chyba je na strane majority. Róm musí naozaj padnúť niekomu do oka, keď ho už niekde zamestnajú.
Dať príležitosť niekomu, kto možno v živote nič také nepocítil, je povzbudzujúce aj pre iných. Povedia si, že keď dali možnosť jemu, skúsim to aj ja.
Takže potrebujete príležitosti.
B: Áno. Ja, žiaľ, ešte dodám, že by sme potrebovali v komunite poriadny asfalt. Ľudia hovoria, že naše deti sú stále špinavé. Ale vyskúšajte žiť niekde, kde nie sú cesty. Deti si po príchode domov aj vyčistia topánočky, ale vyjdú pred dom a znovu sú celé od blata. Aj na to sa treba pozerať. V osadách nie je život taký ako v dedinách. To, čo je v dedine samozrejmosť, v osade ani netušia, že existuje.
Preto deti v klube k tomu vedieme. Niektoré ani nepoznali vysávač, rada pozorujem ich nadšenie, keď si to chcú vyskúšať. Učíme ich aj to, ako si plniť základné povinnosti, pretože keď vyrastú, budú študovať, pracovať, mať vlastné bývanie, život. Musia vedieť, ako to vlastne funguje.
Rozprávali sme sa o potrebách detí aj komunity. Čo by ste si však priali v tejto chvíli vy?
F: Ja som si hneď predstavil to, ako jedného dňa prídu za nami naše decká a povedia nám veľké ďakujem, lebo budú mať vyštudované to, čo chceli, či prácu, ktorá ich baví. Toto je môj sen a verím, že sa to aj splní.
B: Plánujem budúci rok začať študovať v Košiciach. Mojím snom je byť vzdelaná a byť vzorom pre niekoho iného. Že budem môcť deckám ukázať, že nič nie je také ťažké. Chodiť do školy, učiť sa a mať lepší život.
Frederik Dunka a Beáta Gáborová
Frederik vyrastal v chudobnejšej rodine so 7 súrodencami. Od detstva si uvedomoval, že keď vyrastie, musí sa čo najskôr zamestnať, aby pomohol rodičom. Pracuje od 18 rokov, no prácu, ktorá ho napĺňa, získal, až keď ho OZ Cesta von vybralo ako mladého lídra do klubu Zebra vo Veľkej Lomnici. Predtým už s deťmi z komunity pracoval ako animátor vo farnosti.
Beáta tiež pracovala ako animátorka vo farnosti a deti z komunity dobre pozná. Vyrastala v rodine bez otca ako jedna z niekoľkých detí slobodnej matky, ktorej s výchovou pomáhali starí rodičia. Práve dedko ju motivoval, aby sa nedala odradiť rečami cudzích ľudí a verila si, stále ju podporoval. Aj preto dnes plánuje doštudovať na pedagogickej škole. Obaja lídri sa zo svojho pôsobenia v Zebrách tešia, lebo robia niečo, čo ich baví, a vidia aj výsledky. Zároveň si vážia zamestnávateľa OZ Cesta von, ktoré nepoukazuje na nedostatky.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
