Stačí len jeden klik: tu trošku zväčšiť pery a zúžiť nos, tam vyhladiť pokožku či zmeniť farbu očí. Alebo si upraviť celú postavu tak, aby sme pôsobili štíhlejšie. Filtre sa stali neodmysliteľnou súčasťou sociálnych sietí a na TikToku, Instagrame aj Snapchate máme k dispozícii širokú ponuku – od nepodarených, vtipných a takých, ktoré človeka prerobia na kreslenú postavičku, až po tie, ktoré používateľov za pár sekúnd automaticky vylepšia. 

Simona Comedy: Keď som si v standupoch robila srandu zo svojej postavy, nepriznávala som si, že to môže znamenať problém so svojím sebaprijatím

Niektorým z nás možno používanie podobných vychytávok nič nehovorí, no generácia súčasných detí nepozná svet bez internetu ani sociálnych sietí a ich nástrojov. Už samotné slovo „vylepšenie“ (vďaka filtrom) podsúva posolstvo, že objekt fotografie nie je vo svojej pôvodnej podobe dostatočný. Aký vplyv majú skrášľovacie filtre na sebahodnotu rozvíjajúcich sa detí a tínedžerov, sme sa spýtali psychologičky Jarmily Tomkovej.

Zábavka, ktorá posunula selfies 

Filtre sú vo svojej podstate nástroje na úpravu fotografií a videí, ktoré využívajú umelú inteligenciu na rozpoznávanie čŕt tváre a ich zmenu – v princípe sú vyšším levelom fenoménu selfies. Fotografia sa automaticky upraví podľa toho, aký filter si vyberiete. 

Nástup sociálnych sietí MySpace a Facebook po roku 2000 selfie kultúru umocnil. Do toho prišiel Snapchat, ktorého filtre začali ako neškodná zábavka – svet portrétov zaplavili zvieracie uši, kvetové korunky, srdiečka či dúha valiaca sa z úst. Nielen používatelia ostali ohúrení, túto technologickú hračku chceli získať aj veľkí hráči – Mark Zuckerberg, zakladateľ Facebooku, teda prišiel s príbehmi (stories) na Instagrame. Roztočil sa tak obrovský kolotoč, len v prvom roku od spustenia bolo dostupných viac ako 1,2 milióna efektov na úpravu fotografií. 

Nerealistická norma krásy

Prieskumy z rôznych krajín sa v zisteniach líšia, no zhodne ukazujú, že významná časť používateľov sociálnych sietí svoje fotografie rôznymi filtrami pravidelne upravuje. A takisto, že ich používanie môže mať negatívny vplyv na duševné zdravie.

Podľa psychologičky Jarmily Tomkovej si nimi tvoríme nerealistickú normu krásy, pričom deti a tínedžeri túto rozšírenú realitu na sociálnych sieťach vnímajú prirodzene. Stredoškoláci na workshopoch prevencie záťaže a stresu zvyknú zároveň hovoriť, že najviac stresu v nich vyvolávajú sociálne siete a tlak na to, ako človek vyzerá. A to až tak, že potreba dobre vyzerať, mať kvalitné topánky, byť chudý či chudá prevyšujú stres zo skúšok. 

Filtre nie sú problém, ale môžu ho spustiť

Samotné používanie filtrov a iných nástrojov nepredstavuje automaticky problém. To, či niekomu úprava fotografií a videí ublíži, závisí od viacerých faktorov, napríklad aj od zraniteľnosti konkrétneho dievčaťa či chlapca. 

„Internet a sociálne siete môžu predstavovať riziko, ale takisto ponúkajú množstvo príležitostí. Neznamená to teda, že ich nemôžeme používať ani že automaticky dôjde k ujme na duševnom zdraví. Rodičia, učitelia a iní blízki by sa však mali postarať o to, aby tínedžer prešiel týmto obdobím s internetovými vymoženosťami bezpečne. Tak, aby sa používanie sociálnych sietí nestalo škodlivým, toxickým a mladého človeka nepoškodilo.“

A skutočne, nie každé použitie filtrov treba považovať za problematické. Napríklad príležitosť vyskúšať si rôzne persóny, vidieť sa v najrôznejších vyobrazeniach môže byť v čase dospievania a hľadania identity aj prospešná. Nedá sa však predpokladať, že mladí ľudia sú si plne vedomí možných nástrah, ktoré platformy s úpravou zovňajška predstavujú.

Kritické obdobie dospievania

„Nikdy predtým ani potom nie je sebaúcta človeka taká nízka ako počas dospievania. Vtedy je proces tvorenia identity veľmi živý, človek ju ešte nemá uzavretú a viac než inokedy je citlivý na spätnú väzbu z okolia. V dospievaní je navyše veľmi dôležité, ako sa javíme navonok. Naša identita sa vytvára aj cez reakcie od okolia a najmä od tých, na ktorých nám záleží,“ vysvetľuje psychologička Jarmila Tomková. 

Ak si napríklad tínedžerka citlivá na svoj vzhľad pomocou filtrov vytvorí „novú podobizeň“ a získava na ňu dobrú spätnú väzbu, môže to znamenať problém: „Vidím, že toto na ľudí zaberá, som oceňovaná a milovaná, funguje mi to, tak si začnem myslieť, že presne s touto vizážou sa mi dobre žije. Ak s filtrom, ktorý tínedžerka používa, vyzerá inak ako bez filtra, môže to vyvolať psychické rozrušenie a neprijatie toho, kým v skutočnosti je.“

Riziko sa môže stupňovať až do takej miery, že dospievajúci začne odmietať svoj skutočný vzhľad – napríklad môže prestať vychádzať von. Vedia, že ho/ju okolie vníma pozitívne ako človeka upraveného filtrom – a tým v skutočnosti nie je. 

Nová podobizeň kŕmi vnútorného kritika 

Keď v dospievaní filtre otvoria problém s prijatím svojej podoby a rodič ho s dieťaťom nerieši, je možné, že sa v dospelosti bude prehlbovať: „Ak bola hodnota takéhoto človeka závislá od toho, čo vytvoril umelo, a seba odmietol, tak aj v novej ‚lepšej‘ identite môže zostať odkaz odmietnutia. Takto môžeme nechtiac podporovať neakceptovanie seba samého, podporovať vnútorného kritika, ktorý na začiatku hovoril ‚ty nie si dosť dobrá, hodnotná, musíš zo seba vytvoriť vílu Amálku, iba tak ťa budú milovať‘. A problém tohto vnútorného kritika je, že nikdy nemá dosť. Čím viac mu dám za pravdu, tým viac bude on trvať na svojom –  žiadny vylepšený vzhľad ho nikdy neuspokojí.“

Filtre len umocňujú, akú hodnotu v deťoch budujeme

Podľa psychologičky by zákazy používania sociálnych sietí a filtrov k ničomu neviedli. Práve naopak, odporúča, aby sa už v deťoch pestovala rôznorodosť, aby ich hodnota a úcta k sebe nestála len na vizáži, fyzickom prejave krásy. „Naša identita sa formuje od malička, deti vnímajú všetky vzťahy okolo seba a najmä tie rodičovské. Dieťa sa môže cítiť blízkymi prijaté také aké je, alebo aj nie. Záleží na slovách, ktoré používame, na tom, ako a čo v rodine oceňujeme, ako hovoríme o druhých ľuďoch, ale aj ako sa partneri rozprávajú medzi sebou.“

Psychologička: Ak niečo nie je v poriadku, telo nám dáva drobné signály, ako napríklad nekvalitný spánok, nechuť do jedla či náhle priberanie 

Je podľa nej dôležité, či si rodičia na dieťati cenia len výkony alebo ho majú radi, nech je akékoľvek, aj zdanlivo obyčajné. Je výzvou aj pre nás, dospelých, vedieť hľadať krásu aj v drobnostiach. Tipom od psychologičky, ako s budovaním identity pomôcť, je podotýkať na zručnosti a vlastnosti, ktoré si dieťa zatiaľ uvedomuje len podvedome.

Čo vyzdvihneme, akoby sme oživili vo vedomí dieťaťa. Napríklad ak sa hrá, povieme mu, ako pekne sa hralo, aké bolo ochotné podeliť sa o loptu. Samému mu nenapadne, že to je preto, lebo vie spolupracovať alebo získavať kamarátov: „Čím viac si je vedomé rôznorodých aspektov seba, tým viac sa zvyšuje pravdepodobnosť, že bude jeho identita stáť na viacerých zdrojoch ako len vzhľade,“ dodáva Tomková.

S deťmi sa rozprávajte

Pri tínedžeroch a tínedžerkách je dôležité nestratiť ich nadmerným obmedzovaním. Prístup reštrikcie by rodičia mali nahradiť prehľadnými pravidlami, ale najmä otvoreným dialógom o fenoménoch, ideálne v jazyku mladých. V prípade rizika dopadu filtrov si môžete niečo naštudovať o jave selfie dysmorfie a bez stresu o ňom hovoriť ako o pikoške. Tomu treba prispôsobiť aj tón hlasu, pretože hrozí odpor miesto zblíženia.

„Viesť rešpektujúci dialóg s príkladmi z praxe, byť zvedavý na názor mladých a nejsť do hystérie. Dospelý musí myslieť na to, že je niekým uprostred –  medzi množstvom benefitov a rízík sociálnych sietí a dieťaťom. Potrebuje to prezieravo koordinovať,“ hovorí Tomková. 

Rodič nie je terapeut, mal by však dieťaťu uznať, že vidí, aké je to preň dôležité, a rozprávať sa o tom, aj keď mu nemusia byť novinky na úpravu fotiek blízke. Ak je však situácia vážnejšia, odporúčanie je jasné – treba vyhľadať odborníka či odborníčku, psychoterapeuta. A tu možno zapojiť dieťa do rozhodovacieho procesu a dať mu na výber, ku komu by chcelo ísť.