Nová tvár za sekundu alebo ako skrášľovacie filtre formujú identitu mladých ľudí. Dôsledky aj prevenciu vysvetľuje psychologička

To, čo sa pred rokmi začalo ako neškodne myslená zábavka, sa dnes podpisuje pod duševné zdravie mnohých detí a tínedžerov.

Stačí len jeden klik: tu trošku zväčšiť pery a zúžiť nos, tam vyhladiť pokožku či zmeniť farbu očí. Alebo si upraviť celú postavu tak, aby sme pôsobili štíhlejšie. Filtre sa stali neodmysliteľnou súčasťou sociálnych sietí a na TikToku, Instagrame aj Snapchate máme k dispozícii širokú ponuku – od nepodarených, vtipných a takých, ktoré človeka prerobia na kreslenú postavičku, až po tie, ktoré používateľov za pár sekúnd automaticky vylepšia. 

Simona Comedy: Keď som si v standupoch robila srandu zo svojej postavy, nepriznávala som si, že to môže znamenať problém so svojím sebaprijatím

Niektorým z nás možno používanie podobných vychytávok nič nehovorí, no generácia súčasných detí nepozná svet bez internetu ani sociálnych sietí a ich nástrojov. Už samotné slovo „vylepšenie“ (vďaka filtrom) podsúva posolstvo, že objekt fotografie nie je vo svojej pôvodnej podobe dostatočný. Aký vplyv majú skrášľovacie filtre na sebahodnotu rozvíjajúcich sa detí a tínedžerov, sme sa spýtali psychologičky Jarmily Tomkovej.

Zábavka, ktorá posunula selfies 

Filtre sú vo svojej podstate nástroje na úpravu fotografií a videí, ktoré využívajú umelú inteligenciu na rozpoznávanie čŕt tváre a ich zmenu – v princípe sú vyšším levelom fenoménu selfies. Fotografia sa automaticky upraví podľa toho, aký filter si vyberiete. 

Nástup sociálnych sietí MySpace a Facebook po roku 2000 selfie kultúru umocnil. Do toho prišiel Snapchat, ktorého filtre začali ako neškodná zábavka – svet portrétov zaplavili zvieracie uši, kvetové korunky, srdiečka či dúha valiaca sa z úst. Nielen používatelia ostali ohúrení, túto technologickú hračku chceli získať aj veľkí hráči – Mark Zuckerberg, zakladateľ Facebooku, teda prišiel s príbehmi (stories) na Instagrame. Roztočil sa tak obrovský kolotoč, len v prvom roku od spustenia bolo dostupných viac ako 1,2 milióna efektov na úpravu fotografií. 

Kedy začínajú mladí používať skrášľovacie filtre?

  • Podľa sociálnej siete Snapchat používa asi 200 miliónov denných používateľov ich Lenses (filtre) na to, aby menili svoj vzhľad či vzhľad sveta okolo seba.

  • Charitatívna organizácia Girlguiding charity zistila, že polovica dievčat a mladých žien vo veku 11 až 21 rokov pravidelne používa aplikácie a filtre na úpravu vzhľadu. Aj preto, že sa obávajú kritiky za to, kým sú.

  • Starší výskum z roku 2016 takisto ukázal, že dievčatá vnímajú upravené a retušované fotografie ako krajšie a príťažlivejšie než tie neupravené a zároveň ich považujú za realistické.

  • Výskumníčka z University of South Wales Claire Pescott vo fokusových skupinách 10- až 11-ročných detí vypozorovala v používaní filtrov rodové rozdiely: chlapci sa o nich vyjadrovali ako o zábave, srande, hovorili o tom, ako si radi pridávajú smiešne prvky, zatiaľ čo dievčatá ich vnímali ako skrášľovacie nástroje napríklad na vylepšenie pleti.

  • Tínedžeri a mladí ľudia vo veku 13 až 21 rokov, ktorí aspoň raz do týždňa používajú filtre, si zase podľa vlaňajšej štúdie ParentsTogether častejšie želajú zmenu farby pleti alebo chcú podstúpiť zákrok plastickej chirurgie. Čím viac času na sociálnych sieťach trávia, tým menej sú spokojní s tým, ako vyzerajú.

Nerealistická norma krásy

Prieskumy z rôznych krajín sa v zisteniach líšia, no zhodne ukazujú, že významná časť používateľov sociálnych sietí svoje fotografie rôznymi filtrami pravidelne upravuje. A takisto, že ich používanie môže mať negatívny vplyv na duševné zdravie.

Podľa psychologičky Jarmily Tomkovej si nimi tvoríme nerealistickú normu krásy, pričom deti a tínedžeri túto rozšírenú realitu na sociálnych sieťach vnímajú prirodzene. Stredoškoláci na workshopoch prevencie záťaže a stresu zvyknú zároveň hovoriť, že najviac stresu v nich vyvolávajú sociálne siete a tlak na to, ako človek vyzerá. A to až tak, že potreba dobre vyzerať, mať kvalitné topánky, byť chudý či chudá prevyšujú stres zo skúšok. 

Filtre nie sú problém, ale môžu ho spustiť

Samotné používanie filtrov a iných nástrojov nepredstavuje automaticky problém. To, či niekomu úprava fotografií a videí ublíži, závisí od viacerých faktorov, napríklad aj od zraniteľnosti konkrétneho dievčaťa či chlapca. 

„Internet a sociálne siete môžu predstavovať riziko, ale takisto ponúkajú množstvo príležitostí. Neznamená to teda, že ich nemôžeme používať ani že automaticky dôjde k ujme na duševnom zdraví. Rodičia, učitelia a iní blízki by sa však mali postarať o to, aby tínedžer prešiel týmto obdobím s internetovými vymoženosťami bezpečne. Tak, aby sa používanie sociálnych sietí nestalo škodlivým, toxickým a mladého človeka nepoškodilo.“

A skutočne, nie každé použitie filtrov treba považovať za problematické. Napríklad príležitosť vyskúšať si rôzne persóny, vidieť sa v najrôznejších vyobrazeniach môže byť v čase dospievania a hľadania identity aj prospešná. Nedá sa však predpokladať, že mladí ľudia sú si plne vedomí možných nástrah, ktoré platformy s úpravou zovňajška predstavujú.

Kritické obdobie dospievania

„Nikdy predtým ani potom nie je sebaúcta človeka taká nízka ako počas dospievania. Vtedy je proces tvorenia identity veľmi živý, človek ju ešte nemá uzavretú a viac než inokedy je citlivý na spätnú väzbu z okolia. V dospievaní je navyše veľmi dôležité, ako sa javíme navonok. Naša identita sa vytvára aj cez reakcie od okolia a najmä od tých, na ktorých nám záleží,“ vysvetľuje psychologička Jarmila Tomková. 

Ak si napríklad tínedžerka citlivá na svoj vzhľad pomocou filtrov vytvorí „novú podobizeň“ a získava na ňu dobrú spätnú väzbu, môže to znamenať problém: „Vidím, že toto na ľudí zaberá, som oceňovaná a milovaná, funguje mi to, tak si začnem myslieť, že presne s touto vizážou sa mi dobre žije. Ak s filtrom, ktorý tínedžerka používa, vyzerá inak ako bez filtra, môže to vyvolať psychické rozrušenie a neprijatie toho, kým v skutočnosti je.“

Riziko sa môže stupňovať až do takej miery, že dospievajúci začne odmietať svoj skutočný vzhľad – napríklad môže prestať vychádzať von. Vedia, že ho/ju okolie vníma pozitívne ako človeka upraveného filtrom – a tým v skutočnosti nie je. 

Nová podobizeň kŕmi vnútorného kritika 

Keď v dospievaní filtre otvoria problém s prijatím svojej podoby a rodič ho s dieťaťom nerieši, je možné, že sa v dospelosti bude prehlbovať: „Ak bola hodnota takéhoto človeka závislá od toho, čo vytvoril umelo, a seba odmietol, tak aj v novej ‚lepšej‘ identite môže zostať odkaz odmietnutia. Takto môžeme nechtiac podporovať neakceptovanie seba samého, podporovať vnútorného kritika, ktorý na začiatku hovoril ‚ty nie si dosť dobrá, hodnotná, musíš zo seba vytvoriť vílu Amálku, iba tak ťa budú milovať‘. A problém tohto vnútorného kritika je, že nikdy nemá dosť. Čím viac mu dám za pravdu, tým viac bude on trvať na svojom –  žiadny vylepšený vzhľad ho nikdy neuspokojí.“

Nový pojem: Selfie dysmorfia

Selfie alebo Snapchat dysmorfia predstavujú narastajúci fenomén túžby zmeniť svoj vzhľad podľa tváre upravenej filtrami. Známe sú aj ojedinelé prípady, keď k plastickým chirurgom prišli ľudia s fotografiou upravenou filtrom a žiadali ich o preoperovanie tváre podľa nej. 

Štúdia plastickej chirurgičky Lisy Ishiiovej z Univerzity Johnsa Hopkinsa v Baltimore ukázala, že používatelia sociálnych sietí, napríklad Instagramu, sú náchylnejší ísť pod nôž. A 55 % plastických chirurgov uviedlo, že pacienti za nimi prišli, lebo chceli vyzerať lepšie na selfiečkach.

Filtre len umocňujú, akú hodnotu v deťoch budujeme

Podľa psychologičky by zákazy používania sociálnych sietí a filtrov k ničomu neviedli. Práve naopak, odporúča, aby sa už v deťoch pestovala rôznorodosť, aby ich hodnota a úcta k sebe nestála len na vizáži, fyzickom prejave krásy. „Naša identita sa formuje od malička, deti vnímajú všetky vzťahy okolo seba a najmä tie rodičovské. Dieťa sa môže cítiť blízkymi prijaté také aké je, alebo aj nie. Záleží na slovách, ktoré používame, na tom, ako a čo v rodine oceňujeme, ako hovoríme o druhých ľuďoch, ale aj ako sa partneri rozprávajú medzi sebou.“

Psychologička: Ak niečo nie je v poriadku, telo nám dáva drobné signály, ako napríklad nekvalitný spánok, nechuť do jedla či náhle priberanie 

Je podľa nej dôležité, či si rodičia na dieťati cenia len výkony alebo ho majú radi, nech je akékoľvek, aj zdanlivo obyčajné. Je výzvou aj pre nás, dospelých, vedieť hľadať krásu aj v drobnostiach. Tipom od psychologičky, ako s budovaním identity pomôcť, je podotýkať na zručnosti a vlastnosti, ktoré si dieťa zatiaľ uvedomuje len podvedome.

Čo vyzdvihneme, akoby sme oživili vo vedomí dieťaťa. Napríklad ak sa hrá, povieme mu, ako pekne sa hralo, aké bolo ochotné podeliť sa o loptu. Samému mu nenapadne, že to je preto, lebo vie spolupracovať alebo získavať kamarátov: „Čím viac si je vedomé rôznorodých aspektov seba, tým viac sa zvyšuje pravdepodobnosť, že bude jeho identita stáť na viacerých zdrojoch ako len vzhľade,“ dodáva Tomková.

S deťmi sa rozprávajte

Pri tínedžeroch a tínedžerkách je dôležité nestratiť ich nadmerným obmedzovaním. Prístup reštrikcie by rodičia mali nahradiť prehľadnými pravidlami, ale najmä otvoreným dialógom o fenoménoch, ideálne v jazyku mladých. V prípade rizika dopadu filtrov si môžete niečo naštudovať o jave selfie dysmorfie a bez stresu o ňom hovoriť ako o pikoške. Tomu treba prispôsobiť aj tón hlasu, pretože hrozí odpor miesto zblíženia.

„Viesť rešpektujúci dialóg s príkladmi z praxe, byť zvedavý na názor mladých a nejsť do hystérie. Dospelý musí myslieť na to, že je niekým uprostred –  medzi množstvom benefitov a rízík sociálnych sietí a dieťaťom. Potrebuje to prezieravo koordinovať,“ hovorí Tomková. 

Rodič nie je terapeut, mal by však dieťaťu uznať, že vidí, aké je to preň dôležité, a rozprávať sa o tom, aj keď mu nemusia byť novinky na úpravu fotiek blízke. Ak je však situácia vážnejšia, odporúčanie je jasné – treba vyhľadať odborníka či odborníčku, psychoterapeuta. A tu možno zapojiť dieťa do rozhodovacieho procesu a dať mu na výber, ku komu by chcelo ísť.

Jarmila Tomková

Psychologička, zakladateľka Centra systematickej prevencie a intervencie ViaSua. Venuje sa práci s identitou, rozpúšťaniu zranení a traumy, podpore kompetencií a zdrojov, destigmatizácii. Absolvovala dlhodobý výcvik v systemickej psychoterapii a ďalšie vzdelávanie v naratívnej psychoterapii. Psychológiu má zažitú aj v role výskumníčky a školskej psychologičky. Pôsobí aj ako lektorka a konzultantka pre školy a iné organizácie (ESET, s. r. o.).

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Nezhoda má aj pozitívnu stránku. Poradíme vám, ako zvládať náročné situácie na pracovisku

Potlačenie nepríjemných pocitov z práce nevedie k ich riešeniu. Jana Balážová vysvetľuje, ako pristupovať ku konfliktom empaticky voči sebe aj voči okoliu.

V práci trávime veľkú časť života, a predsa sa v nej nemusíme vždy cítiť spokojne a šťastne. Kladieme si otázku, ako by to mohlo vyzerať v dokonalej práci, ktorú vídavame vo filmoch, alebo v tej, o ktorej nám hovoril náš známy. Možno to niektorých prekvapí, ale perfektné či bezchybné pracovné prostredie samo osebe neexistuje ak sa chceme v práci cítiť dobre, musíme začať od seba. S koučkou osobného rozvoja a ambasádorkou empatie Janou Balážovou vám poradíme, ako na to.

Psychologička: Ak venujeme pozornosť svojmu psychickému zdraviu, zlepšujeme tým aj všetky svoje vzťahy

Je to len práca, neber si to tak osobne. Možno ste sa už stretli s podobnou reakciou na problém, ktorý v súvislosti s prácou prežívate. V práci trávime priemerne 8 hodín denne, často sme s kolegami aj kamaráti a hovoríme o svojich osobných záležitostiach.

Vypnúť emocionálnu časť našej osobnosti a tváriť sa, že sme stroje, je prakticky nemožné – práve naopak, predstieranie vedie ku katastrofálnym stavom sebapotlačovania a prejaví sa vážnymi ochoreniami, psychickými poruchami, vyhorením či depresiou.

Koučka Jana Balážová pripravila niekoľko tipov, ako si v práci môžeme nastaviť balans, ako riešiť konflikty, ale aj ako ich odlíšiť od šikanovania, ktoré je nevyhnutné riešiť právnou cestou.

Začnime so zmenou pohľadu na svoje pracovisko  

„Možno si niektorí z nás pod dobrou prácou predstavia kamarátskeho šéfa, vysoké odmeny a veľké benefity. No je dôležité uvedomiť si, že ideálne pracovné prostredie neexistuje. Nič v našich životoch nie je dokonalé a ani nikdy nebude – ale presne takto je to v poriadku. Ak chceme ako osobnosť rásť, potrebujeme sa posúvať vo svojom súkromnom aj pracovnom živote. A keď sa aj na oblasť práce pozeráme z tohto pohľadu, tak vhodným pracovným prostredím je priestor, kde sa cítime bezpečne, ale zároveň podnetne.

Pokiaľ sa nachádzame v bezpečnom pracovnom prostredí, nemali by sme mať strach z robenia chýb a zlyhania – chyby sú pre ľudstvo prirodzené. Podnetné prostredie nám zase dáva veľa priestoru aj impulzov, aby sme zo seba (prirodzene) dostali to najlepšie.

Nebezpečné pracovné prostredie je také, ktoré nám ‚nedovoľuje robiť chyby‘. V takomto nastavení človek nevie dlhodobo fungovať tvorivo ani sa zdravo vyvíjať.“

Situácie, ktoré riešime, nás posúvajú

„Pohodlnosť a dlhodobo pretrvávajúci komfort škodia nášmu posunu. Ak sa chceme vyvíjať, potrebujeme mať aj istú mieru nepriazne. Pozor, pohodlnosť nie je to isté ako prežívať vnútorný pokoj.

Náš nekomfort môže v pracovnom prostredí znamenať napríklad (vy)riešenie problému alebo spätný pohľad na vlastné reakcie, komunikáciu, správanie – teda našu reflexiu – ak sa z nejakého dôvodu necítim v práci dobre, potrebujem preskúmať, čo konkrétne je kameňom úrazu a snažím sa ho aktívne riešiť – nečakám, že sa vyrieši sám.“

Empatia k druhým, ale aj k sebe 

„Empatia v práci znamená, že sa otvoríme novému pohľadu druhého človeka – musíme si v prvom rade uvedomiť, že nie sme stroje. Preto sa aj na svojho kolegu pozerajme ako na celkovú osobnosť so svojím prežívaním. Potrebujeme ho vidieť, vnímať a počuť tak, ako sa vidí a vníma on sám. Veľmi jednoducho povedané – ak chceme byť empatickí, potrebujeme sa vžiť do jeho kože.

Netýka sa to iba druhých, buďme empatickí aj sami k sebe. V kontexte práce by sme si mohli povedať ‚8 hodín nejako prežijem a večer už bude dobre‘, táto stratégia však nie je dlhodobo udržateľná. Vnímajme aj samých seba a nepotláčajme vlastné potreby. Začnime si klásť otázky – ako sa cítim, čo práve prežívam, kde je moja hodnota, kde sú hranice, aké sú moje očakávania. Až vtedy, keď budeme rozvíjať empatiu k sebe samému/samej, dokážeme empatizovať aj s inými.

Ako sa prejavujeme, správame, aké prostredie si vôkol seba vytvárame a vyberáme, je odrazom toho, ako pristupujeme sami k sebe – či so sebou zaobchádzame citlivo a empaticky alebo bezcitne a bezohľadne.“

Naučme sa počúvať aj preberať zodpovednosť

„Po rokoch praxe som zistila, že atmosféra v spoločnosti je najmä odrazom jej vedenia. Ak vedenie nemá jasno vo svojich hodnotách, víziách, stratégiách, procesoch a komunikácii, vytvára sa v pracovnom prostredí nejasnosť, chaos a toxicita. Ak nie sú jasne nastavené pravidlá hry, jasne komunikované očakávania a pravidelné spätné väzby, zamestnanci sa začnú cítiť neisto – má to na nich často zlý vplyv. Manažéri zase nie sú dostatočne pripravení na líderské roly a nevedia byť dobrým vzorom pre svojich ľudí.

Asi najčastejšou príčinou mnohých problémov či napätých vzťahov je neschopnosť alebo neochota počúvať. Napriek tomu, že to je podstatou každej komunikácie a funkčného vzťahu, nikto nás to aktívne neučil ako napríklad čítať. 

Ďalším problémom, ktorý vnímam a týka sa akéhokoľvek zamestnanca, je neschopnosť prebrať zodpovednosť. Ak túžime a očakávame slobodu, priestor, rešpekt, musíme tiež vedieť napĺňať prirodzené záväzky, ktoré z práce vyplývajú. Nemôžeme sa čudovať, keď sa proti nám šéf ohradí, pretože sme mu potrebné materiály dodali nedostatočne spracované alebo neskoro.“

Konflikt má aj pozitívnu stránku

„Konflikt je pre každého človeka stresujúca situácia, z ktorej má strach a chce sa jej vyhnúť. Musíme si však uvedomiť, že jeho ignorovanie nemá zmysel, pretože jeho dôsledky nás ignorovať nebudú. Možno to bude znieť paradoxne, ale konflikt je pre nás do určitej miery dobrý – je to príležitosť na náš rast. 

Napríklad ak ste sa pohádali s kolegom/kolegyňou, nezostávajte v pozícii ukrivdenej obete – pozrite sa na to spätne a úprimne si priznajte, čím ste aj vy prispeli k vzniku tejto situácie. Miesto krivdy a nespokojnosti sa dostanete ‚do zóny vplyvu‘. 

Riešenie podobných konfliktov nemusí byť tou najpríjemnejšou skúsenosťou v danom okamihu – ale nekomfort posúva vaše vnímanie.“

Rozlišujme konflikty a šikanovanie 

„Nie každý konflikt sa dá považovať za šikanovanie a, naopak, šikanovanie nie je konflikt – šikanovanie predstavuje zneužitie práva a treba ho právne riešiť. Môžeme ho chápať ako opakované zdravie ohrozujúce, prípadne aj poškodzujúce konanie. Ide o pravidelné prejavy agresívneho, zastrašujúceho, nepriateľského, ponižujúceho správania, ktorého následkom môže byť zásah do ľudskej dôstojnosti. Prevažne je spojené s psychickými a verbálnymi útokmi na šikanovanú osobu.“

Absolventi programu Teach for Slovakia: Nemáme rovnakú štartovaciu čiaru, no pomôže, ak rozdielnosti začneme vnímať ako príležitosť

MODELOVÉ SITUÁCIE 

Nižšie odpovedáme na 4 modelové situácie, s ktorými môžu mať mnohí z nás skúsenosť. Jana Balážová ponúka návrhy riešení, ako takéto situácie zvládnuť, no zároveň dodáva, že univerzálne rady nemusia fungovať pre každého, pretože každý človek má svoju realitu a spôsob, akým nazerá na danú situáciu: „Bez osobného kontaktu je náročné odhadnúť, do akej miery je situácia ovplyvnená napríklad vnútorným zranením a do akej miery opisuje pravdivý obraz toho, čo sa deje. Vždy preto potrebujem hovoriť s konkrétnym človekom o tom, čo ho trápi, čo je jeho skutočný problém, čomu dáva rôzne významy a prečo.“

Ohovárajú ma kolegyne/kolegovia. Niekedy to prerastá do priamych slovných útokov. Do práce nechodím s radosťou a mám pocit, že sem nepatrím. Čo môžem urobiť pre to, aby sa to zmenilo?

„V tejto modelovej situácii by som ako prvé odporučila ujasniť si pocity a pozrieť sa na situáciu zo širšieho kontextu – odkedy sa mi to deje, cítil/a som sa vyčleňovaný/á aj v minulosti, je to niečo, čo sa v mojom živote opakuje?

Následne odporúčam postaviť sa situácii priamo: vyjadriť, že mi je takéto správanie nepríjemné. Urobte to však v priestore, v ktorom sa cítite čo najbezpečnejšie. Dôležité je ísť do takejto konfrontácie až vtedy, keď si plne uvedomujete, že nie ste žiadne chúďatko či obeť, a hovoríte s kolegami ako rovnocenná bytosť.

Ak ani jasne sformulovaná požiadavka na zmenu správania nie je v kolektíve akceptovaná, odporúčam požiadať o riešenie manažéra alebo oddelenie ľudských zdrojov. HR by malo byť bezpečným firemným a nestranným priestorom, aby mohla každá strana pravdivo komunikovať svoje pocity a obraz, ktorý má o konkrétnej situácii.“ 

Cítim sa nedocenený/á. Môj nadriadený/á vidí iba moje chyby, pri každej príležitosti ma zhadzuje. Napriek svojmu pracovnému nasadeniu nedostávam žiadne uznanie. Môj výkon a moja práca sú často spochybňované.

„Rovnako ako pri predchádzajúcej modelovej situácii, aj tu je veľmi potrebná práca so sebou samým. Hoci by sme na prvý pohľad mohli vnímať, že tomuto človeku spôsobujú bolesť vonkajšie faktory (poukazovanie na chyby, nedostatok uznania, spochybňovanie), je dôležité podotknúť, že práve vonkajšia situácia často odhaľuje bolesť či zranenie, ktoré si v sebe nesieme. 

Vidíme, že príliš veľa energie smeruje do toho, aby tento človek ukázal (a dokázal) druhým, že je užitočný, a tým (hoci nevedome) fokusuje svoju pozornosť inde. Ako som vyššie spomínala, empatia voči sebe samému je veľmi dôležitá a to je aj moje odporúčanie – aby človek, pokiaľ sa nachádza v podobnej situácii, popracoval na svojom vnútornom rešpekte voči sebe samému. 

Je tiež možné, že sám prehliada chyby, ktorých sa objektívne dopúšťa. Niekedy tiež môže pomôcť premyslieť si a zvážiť si, či je toto pracovné smerovanie to pravé a či by mu nešlo ľahšie/lepšie niečo iné.“

Pre môj mladý vek ma nerešpektujú seniornejší kolegovia. Stávam sa terčom posmeškov, dostávam všetky nadčasy, keď sa mi niečo nepodarí, zabávajú sa na tom. Ja by som skôr ocenil/a pomoc a viac pochopenia. Dokážem to nejakým prístupom zmeniť?

„Rešpekt ani dôveru si nevieme získať nasilu. Rešpekt je prirodzený dôsledok práce na našom charaktere. Ak sa ocitáme v situácii, že sme pravidelne terčom posmeškov, a zároveň nemáme rovnako vytvorené podmienky a férový systém medzi kolegami, môžeme hovoriť aj o prejavoch mobingu

Ide o pravidelné prejavy nepriateľského a ponižujúceho správania, ktorého následkom môže byť zásah do ľudskej dôstojnosti. Toto správanie môže byť aj šikanovaním. Danú situáciu preto odporúčam riešiť s nadriadeným alebo podať podnet priamo na oddelenie ľudských zdrojov.“

V práci je to ako vo výrobni, šéf nás vidí ako stroje, bez potrieb, bez emócií. Zvyšuje hlas, používa vulgarizmy. Nerešpektujú sa dovolenky či víkendy – kontaktuje ma, kedy chce – v noci, cez víkend, večer. Existuje nejaké riešenie aj na takúto situáciu alebo mám zmeniť prácu?

„Táto situácia opäť zapadá do kategórie šikanovania, a to formou bossingu. Ide o prejavy agresívneho a nerešpektujúceho správania, ktoré sú zamerané na šikanovanie podriadených zamestnancov ich nadriadeným. Proti takémuto správaniu sa treba ohradiť a domáhať sa právnej ochrany.“

Jana Balážová

Jej poslaním je prinášať do biznisu a firiem viac ľudskosti. Už viac ako 11 rokov sa venuje ľudskému potenciálu a posledné roky sa zameriava na tému empatie, ktorú vníma ako kľúčovú pri evolúcii biznisu. Pre koučku, ambasádorku empatie a zakladateľku The Source, Janu Balážovú preto nie je CEO ako CEO. Chief Executive Officers (CEO) postupne mení na Chief Empathy Officers. Pomáha firmám s rozvojom v oblasti talent managementu či budovania a posilňovania empatie na pracovisku.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Ako si vytvoriť produktívne pracovisko doma? Tieto vychytávky vám pomôžu so sústredením

Čítaj viac

Kto si ešte ani raz neurobil zlú selfie, nech hodí kameňom. Vyskúšajte týchto 11 tipov a stane sa z vás selfie špecialista

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac