Príbehy

O2 Dobrá vec sa naplno rozbehla. Vedie deti k športu aj motivuje na ceste za ich snami

Prečítajte si viac o projektoch, ktoré spoločnosť O2 spustila tento rok pre veľký úspech prvého ročníka znovu.

Autor Veronika Šeliga Pilátová

Natália Žáková

Foto Archív O2

Dominika Behúlová

Veronika Šeliga Pilátová

Dátum5. 12. 2018

Modrý operátor vie, že budúcnosť je v rukách mladšej generácie. Preto v rámci projektu O2 Dobrá vec spustil druhý ročník aktivít pre žiakov základných a študentov stredných škôl, ktoré ich majú motivovať v športe aj pri plnení vlastných snov. Poďte sa spolu s nami pozrieť, aká atmosféra vládla na školách, keď sa odovzdávala O2 Športová akadémia Mateja Tótha a počas O2 Roadshow Moja story, tvoja story.

O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha spustili na 40 školách po celom Slovensku

Začiatkom nového školského roka naplno odštartoval aj nový ročník O2 Športovej akadémie Mateja Tótha. Cieľom aktivity určenej pre žiakov prvého stupňa základných škôl je budovať v nich pozitívny vzťah k športu a odhaliť, na čo majú talent. V školskom roku 2018/2019 akadémia prebieha na 40 školách, ktoré ich získali prostredníctvom hlasovania na dobravec.o2.sk. Každá z nich sa slávnostne odovzdala riaditeľom víťazných škôl, pričom väčšinu z nich odovzdával olympionik a zakladateľ akadémie Matej Tóth osobne.

Deti športujú vždy dva razy do týždňa podľa špeciálnej metodiky a pod vedením vyškolených trénerov. Tréningy sú zostavené tak, aby deti športovali hravo, pričom sa dbá nielen na ich telesný, ale aj duševný vývin. Druhý ročník akadémie predstavuje podľa Mateja Tótha výrazný míľnik.

„Rozbehnúť projekt je veľmi náročné, ale ešte ťažšie je udržať ho. To, že sa po roku rozširujeme, je pre nás dôkaz, že sme Slovensku priniesli niečo zmysluplné a potrebné,“ vysvetľuje ambasádor projektu. Po úvodnom ročníku, v rámci ktorého športovali deti na 24 školách, sa síce nezmenila metodika, podľa ktorej deti cvičia, na základe spätnej väzby od trénerov a žiakov však pribudli nové cvičenia.

A na čo sa môžu deti tešiť v rámci tohto krúžku? „Predovšetkým verím, že ich čaká veľa zábavy. Snažíme sa, aby sa na tréningy vracali rady a vybudovali si pozitívny vzťah k športu. Samozrejme, cieľom je aj dobrý tréning podľa našej metodiky, ako aj kvalitné testovanie ich pohybových daností, ktoré absolvujú trikrát,“ vysvetľuje úspešný slovenských chodec, ktorý sa tréningov aj sám zúčastňuje.

Jednou z tohtoročných víťazných škôl je Základná škola v Pustých Sadoch, ktorú navštívil aj Matej Tóth. Táto malotriedna škola má síce len 22 žiakov, no v súťaži sa jej napriek tomu podarilo uspieť. „S deťmi sa venujeme turistike, divadlu, ľudovým tradíciám a teraz nám pribudla aj akadémia, z čoho sa veľmi tešíme. V obci síce máme futbalový klub, kde hrá aj zopár dievčat, no takto sa športu venujú všetky deti v škole,“ približuje spokojná riaditeľka školy Ivana Zacharová.

Uspieť sa im podarilo aj vďaka tomu, že sa škola obrátila na rodičov, aby sa aktívne zapojili do hlasovania. Tí oslovili príbuzných, priateľov a viacerí z nich poprosili o pomoc aj vo firmách, v ktorých pracujú.

Matej Tóth prišiel spolu so zástupca mi O2 akadémiu slávnostne odovzdať v polovici septembra. „Keďže to pre nás bola veľká česť, pripravili sme si pre nášho olympijského víťaza a našich hostí prekvapenie – privítala ich naša folklórna skupina Pustakerčanka a udalosť si nenechal ujsť ani starosta obce. Matej Tóth nám predviedol svoje športové umenie, priniesol deťom ukázať medailu, podelil sa s nami o svoje zážitky a opísal aj svoj spôsob stravovania a tréningový proces,“ opisuje riaditeľka.

Pozitívnu spätnú väzbu zo strany detí a rodičov vníma aj ambasádor projektu. „Odozva detí je úžasná. Na jednej strane je cestovanie po celom Slovensku veľmi náročné a berie mi to množstvo času, na druhej strane ma deti svojím nadšením a atmosférou, ktorá panuje na stretnutiach s nimi, nabíjajú neskutočnou energiou. S rodičmi prichádzam do styku menej, ale e-maily a správy od nich ma napĺňajú hrdosťou na náš spoločný projekt,“ uzatvára atlét.

O2 Roadshow Moja story, tvoja story priniesla na školy dávku motivácie aj kopu dobrej nálady

Správna motivácia a inšpirácia je v prípade mladých ľudí často naozaj kľúčová a dokáže ich neraz posunúť tým správnym smerom. Modrý operátor preto aj v roku 2018 prišiel s aktivitou O2 Roadshow Moja story, tvoja story, v rámci ktorej štvorica ambasádorov navštívila 24 stredných škôl po celom Slovensku a študentom prostredníctvom svojich vlastných príbehov ukázala, že aj keď cesta za dosiahnutím cieľa nemusí byť vždy jednoduchá, oplatí sa zotrvať a nevzdať sa.

Boxera Tomiho Kida Kovácsa, tanečníka Laciho Strikea a rapera Strapa v rámci druhého ročníka doplnila cestovateľka Janka Schweighoferová, ktorá stojí za úspešným blogom Travelhacker. Na cestách strávili sedem týždňov, počas ktorých do jednotlivých škôl priniesli nielen zdravú dávku motivácie a silných príbehov, ale aj veľa zábavy a dobrej nálady.

Jednou zo škôl, ktorá Roadshow vďaka hlasovaniu získala, bola aj bratislavská Súkromná stredná odborná škola ochrany osôb a majetku. Tamojšia telocvičňa sa začiatkom októbra zaplnila desiatkami študentov, ktorým toto predpoludnie ukázalo, že o veciach netreba len snívať. Študenti ambasádorov počúvali s nadšením, povzbudzovali potleskom a nebáli sa ani pýtať na to, čo ich zaujímalo.

„Roadshow je super. Páčili sa mi vystúpenia aj príbehy. Niektoré som si dokonca zobral k srdcu, najmä tie o chalanoch boxeroch od Tomiho Kida. Je pre mňa motivujúce vidieť, že to nemali ľahké, ale dostali sa z toho a sú úspešní. Bolo to veľmi pekné,“ vyjadril sa spokojný Daniel.

Študenti Daniel a Lucia

Dobrý pocit z Roadshow mala aj študentka Lucia: „Myslím si, že je super, keď ambasádori chodia po školách a rozprávajú svoj životný príbeh. Zaujala ma Janka Travelhackerka, práve tým, že si od svojich pätnástin neberie od rodičov peniaze a chodí po svete. Super bolo aj to, ako Tomi Kid zápasil s mojím učiteľom.“

Rovnako pozitívne vnímali Roadshow aj samotní ambasádori, pre ktorých je návšteva jednotlivých škôl tiež silným zážitkom. „Som veľmi šťastný, že môžem byť súčasťou takejto zmysluplnej veci. Je dôležité pracovať s mládežou a ukázať jej cestu. Decká sú naša budúcnosť, a preto s nimi potrebujeme nielen pracovať, ale ich aj vypočuť. My im ukážeme smer a je už na nich, či sa ním vyberú,“ vyjadril myšlienku aktivity boxer a tréner Tomi Kid Kovács.

Doplnil ho spokojný Laci Strike, ktorý vyzdvihol, že žiaci počas Roadshow, a na tejto škole zvlášť, reagovali s veľkým záujmom. „Celú aktivitu hodnotím ako naozaj zmysluplnú. Skutočnosť, že sa hlasuje a decká si musia vydobyť právomoc toho, že prídeme práve na ich školu, z toho spravila súťaž, ale v prospech veci. Preto sme naozaj tam, kde nás chcú, stoja o konkrétne rady, motivačné slová. Je to naozaj veľmi dobrý projekt,“ vyslovil sa s úsmevom.

Viac o O2 Dobrej veci, kompletné výsledky aktuálneho ročníka aj ďalšie fotky nájdete na www.dobravec.o2.sk.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Aj cesty do úplného neznáma nás môžu priviesť späť k sebe. Komunikačná expertka Dominika Šugareková nechala dobrú prácu a odišla na ostrov Lombok učiť deti ako dobrovoľníčka

Žiť tak, ako naozaj chceme, často znamená ísť proti očakávaniam a začať naplno veriť sebe.

Autorka Ester Viktória Bukovinská

Foto Dominika Behúlová

Dátum29. 5. 2025

Koľkokrát ste rozmýšľali nad zásadnou zmenou vo svojom živote? Dominika mala stabilnú prácu, no cítila, že potrebuje zmenu. Namiesto hypotéky si kúpila letenku, aby na indonézskom ostrove Lombok učila deti angličtinu. Sama získala vzácne lekcie – naučila sa, ako spomaliť, ako odlíšiť, čo je naozaj dôležité, a ako sa nebáť hľadať zmysel života, aj keď nám spoločnosť podsúva stereotypy o živote dospelej ženy. Po návrate sa zamestnala v O2 a aj cez firemnú komunikáciu sa snaží o to isté: aby veci dávali zmysel. Nie iba na papieri, ale najmä v živote.

Psychológ: Prežívať strach je prirodzené. No uvedomovanie si seba samého pomáha zvládnuť výzvy, z ktorých máme obavy

V rozhovore s Dominikou Šugarekovou sa dočítate:

prečo je niekedy správne rozhodnúť sa skôr, než vás stihne niekto odhovoriť,
čo sa stane, keď zistíte, že „normálny stereotypný život“ nie je vaša cieľová destinácia,
kedy sa oplatí riskovať úspory,
ako deti z opačného konca sveta naučili Dominiku viac než akákoľvek škola,
ako je možné nájsť väčší zmysel pri akejkoľvek práci,
a čo si odniesla z ostrova, kde „zajtra“ môže znamenať aj o štyri dni, a prečo by takéto vnímanie času nezaškodilo ani nám na Slovensku.

Dominika, vždy si bola dobrodružný typ?

Asi áno – povedala by som, že mám cestovateľského ducha, aj keď som ho v detstve úplne nenapĺňala. Som z menšieho mesta a s rodinou sme najčastejšie výletovali v Tatrách, len raz začas sa podarilo ísť k moru.

Od strednej školy som začala túžiť po väčšom meste – kamarátky sa mi smiali, že ak by som mohla, išla by som aj na kraj sveta. Keď som si hľadala vysokú školu, nič okrem Bratislavy, Prahy a Brna neprichádzalo do úvahy. Nakoniec som zakotvila v Bratislave a hneď v druhom ročníku som išla na pobyt do USA, neskôr na Erasmus do Talianska.

Napokon si na ten „kraj sveta“ odišla – teda na opačnú stranu zemegule, na indonézsky ostrov Lombok. Ako sa rodí takéto rozhodnutie?

Celkom rýchlo. Bolo to v roku 2022, tri roky po ukončení vysokej školy. Mala som stabilnú prácu, v ktorej ohlásili organizačné zmeny. Zrazu som mala pocit, že aj ja sama potrebujem „organizačnú zmenu“.

Pociťovala som taký vnútorný boj, pocit nenaplnenia a zároveň „nutkanie“ odísť do zahraničia. Keď sa na to takto spätne pozerám, bola som celkom frustrovaná – aj napriek tomu, že som mala svoju vtedajšiu prácu a kolegov rada.

Zrazu som sa tak z výšky pozerala na svoj život a uvažovala, či robím všetko tak, ako naozaj chcem. Chcela som sa priblížiť viac k sebe samej a dostať nový vietor do života.

Vedela si hneď, že chceš ísť pomáhať, resp. dobrovoľníčiť?

Prišlo to úplnou náhodou. Počúvala som podcast s bývalou dobrovoľníčkou, ktorá tiež pomáhala na Lomboku ako učiteľka angličtiny. Veľmi sa mi to páčilo.

Potom to už išlo rýchlo – ozvala som sa českej neziskovej organizácii Kintari a do týždňa som mala telefonát s riaditeľkou, ktorá mi o projekte povedala viac. Náš rozhovor ukončila otázkou Kedy môžeš prísť? Tak som si kúpila letenky.

Vedela som, že pôjdem na mesiac a že si prípadne budem môcť pobyt predĺžiť.

Na veľké rozhodnutia nikdy nie je úplne ideálny čas, vždy existuje nejaké mínus. No predsa sa opýtam. Mala si stabilnú prácu a všetko si tu nechala. Nemala si žiadne obavy?

Pred odletom to na mňa začalo doliehať. Lúčila som sa s kolegami a zrazu som mala pocit, že strácam pevnú pôdu pod nohami. Náročné bolo, aj keď som toto rozhodnutie oznamovala blízkym, lebo časť rodiny sa to dozvedela len dva týždne pred odletom.

Povedala som im to na poslednú chvíľu, aby ma nikto neodhováral. Ja som bola rozhodnutá, ale všetky neistoty prichádzali práve z môjho blízkeho okolia – pýtali sa a spochybňovali moje rozhodnutie otázkami: Prečo tu neostaneš? Prečo si nekúpiš byt? Prečo si nenájdeš partnera? Prečo nejdeš do „normálnej“ práce?

Je náročné dôverovať vlastnému pocitu, keď ho okolie podkopáva. Čo to v tebe zanechalo a ako si s tými pochybnosťami pracovala?

Hnevalo ma, aké má táto spoločnosť očakávania – najmä od žien. Po škole sa máš zamestnať, vydať sa, mať deti a do toho super kariéru, nič iné sa nepripúšťa. Musím sa však priznať, že to aj mnou zamávalo.

Prvýkrát som išla niekam sama, bolo to veľmi ďaleko, mala som v pláne minúť úspory a nevedela som, čo bude, keď sa vrátim späť. Zrazu to bolo celé strašidelné, no (našťastie) nebolo cesty späť – mala som už letenku. V tom momente bolo dôležité, aby som sa zastala samej seba a verila svojmu rozhodnutiu. Samozrejme, že som v okolí mala aj výnimky, no celkovo ma prekvapilo, ako ťažko sa moje rozhodnutie niektorým chápalo. Môj dôvod bol pre nich príliš zrejme príliš abstraktný – ako keby túžba odísť nebola dostatočná motivácia.

Najväčšiu odvahu niekedy potrebujeme na to, aby sme si dovolili veci cítiť inak ako ostatní.

Ustála si všetky pochybnosti a na Lombok si odišla. Cez dobrovoľníctvo aj svoje rozhodnutie si hľadala aj naplnenie. Priniesol ti ho Lombok?

Nielen pocit naplnenia, ale aj oveľa viac! Na ostrove som pracovala ako učiteľka angličtiny. Počas detstva som chcela byť učiteľkou, napokon som sa však od toho odklonila.

Aj keď sú deti na zahraničných lektorov zvyknutí, bola som prvá dobrovoľníčka po pandemickom 2 a pol roku, keď bol ostrov pre cudzincov uzatvorený.

Učila som triedu 27 detí vo vekovom rozpätí od 9 do 11 rokov. Učili sme sa úplné základy – zvieratá, členov rodiny, dni v týždni, časti tela, emócie. Bolo vidieť, že po covide to ide ťažšie, no decká boli veľmi šikovné. Najväčší problém mali s písaním v angličtine. Všetko totiž písali tak, ako slová počuli. Bolo to veľmi náročné, no učili sme sa navzájom – aj ja som sa dozvedela veľa.

Čo ťa deti naučili?

Ja som sa snažila nemať žiadne očakávania, preto ma mnoho situácií prekvapilo. Pamätám si, ako sme sa učili o členoch rodiny. Chodila som po triede a postupne som sa pýtala detí, koľko majú súrodencov. Naozaj veľa žiakov nevedelo odpovedať, problém však nebol v angličtine.

V čom bol problém?

Na Lomboku sa žije komunitný život – najmenšie deti nevedia rozoznať, kto je ich brat a kto sused. V komunite sa každý stará o každého. Naozaj teda nevedeli, koľko majú súrodencov – to som nečakala.

Súbežne som učila aj malú skupinu 17-ročných dievčat, ktoré boli v angličtine pokročilé a mali veľký potenciál.

Boli síce na strednej škole, kde študovali cestovný ruch, no keď som otvorila mapu sveta, vôbec nechápali, ako vyzerá život mimo Lomboku. Za 17 rokov svojho života neboli ani vo vedľajšom meste, ktoré bolo vzdialené 14 kilometrov.

Nemali na to priestor, lebo vo „voľnom“ čase sa starali o ryžové polia, kravy alebo o mladších súrodencov. Počas ryžovej sezóny ani nechodili do školy. Spolu s ďalšou učiteľkou sa nám podarilo zobrať ich aspoň do susedného mesta. Bolo úžasné ich sledovať, všade sa fotili a boli veľmi šťastné.

Takže ti život na ostrove ukázal, ako veľmi nás formuje prostredie, v ktorom vyrastáme, a aké inšpiratívne môže byť stretnúť sa s úplne iným pohľadom na svet.

Jednoznačne. Dievčatá veľmi obdivovali, akú mám bledú pleť – biela pleť je pre nich sen a prianie. Bohatý človek bol pre nich ten, ktorý mal kravu. Ani vzdelávací systém veľmi nepodporoval rozmýšľanie v širších perspektívach – všetky chceli byť recepčné, pretože poznali len málo možností.

Výnimkou bolo dievča, ktoré som pripravovala na skúšky na Českú zemědělskú univerzitu v Prahe, kam jej pomohla organizácia Kintari. Čaká na ňu život, ktorý si ešte ani ona sama nedokázala vysnívať. Bolo pre mňa naozaj motivujúce vidieť, že charitatívne organizácie naozaj menia ľuďom celý svet.

S odstupom času už asi vieš aj inak zhodnotiť, čo všetko ti dala celá táto skúsenosť.

Odchádzalo sa mi naozaj veľmi ťažko, napokon som ostala dva mesiace. Okrem detí som čas trávila aj s domácimi a spoločne sme cestovali po ostrove. Všetky tieto pozorovania mi dali veľa.

Naučila som sa, že na moslimskom ostrove sú veľmi úctiví k ženám, aj keď sa často tomuto náboženstvu stereotypne pripisuje opak. Ľudia si veľmi vážili matky, pretože darovali život. Všetci boli vždy ochotní pomôcť, nič za to neočakávali – jednoducho boli láskaví. A potom tu bola jedna celá skúška mojej trpezlivosti. Lombočania totiž čas vnímajú úplne inak, len tak na okrasu. Prídem o pár minút v skutočnosti znamená prídem o tri hodiny, zajtra znamená o štyri dni neskôr. Nikto sa tam prosto neponáhľal.

Aj ty si spomalila?

Moja európska hlava mi stále hovorila, že meškáme, nestíhame, no neskôr som sa snažila zobrať si čo najviac zo životného prístupu tu a teraz.

Na Lomboku neexistoval stres, podľa mňa to slovo ani nepoznajú. Naučila som sa trpezlivosti a v pokoji som si dokázala povedať, že niektoré veci naozaj môžeme odložiť na zajtra – a fakt sa nič nestane. Veľa mi dal aj ich komunitný život – na ulici to vždy žilo, každý sa rozprával so susedmi, vnímal okolie a žil v prítomnom okamihu. Predsa v Bratislave len málokto pozná ľudí, ktorí bývajú v okolí. Zabuchneme dvere a nestaráme sa o to, čo sa deje na druhej strane steny.

Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.

Uchovala si si toto nastavenie aj po návrate naspäť? Alebo inak sa spýtam: stále žiješ „s lombockými hodinkami“?

Nebudem klamať, náš rýchly spôsob života ma niekedy zomelie. Ale áno, snažím sa niekedy zastaviť a spomenúť si na Lombok.

Po tejto ceste mám väčšiu pokoru vo vzťahu k životu – snažím sa viac si ho užívať s mojimi najbližšími a naučila som sa urobiť dva kroky späť a spýtať sa samej seba, či je to naozaj taká katastrofa, alebo či je to len scenár a tlak v mojej hlave.

Sú to také minilekcie, ktoré vieme aplikovať do rôznych častí nášho života. Napríklad, po návrate som si začala hľadať prácu a vedela som, že tentokrát chcem, aby bola viac v súlade s tým, čo som na Lomboku pochopila o sebe aj o svete.

Ako vyzeralo hľadanie si práce po návrate?

Vrátila som sa, pretože som musela – nemohla som už byť dlhšie bez príjmu. Vyštudovala som marketing, a tak som si hľadala prácu v tomto odbore, čo sa napokon podarilo. V práci trávime väčšinu dňa, a preto je podľa mňa dôležité robiť pod značkou, s ktorou sa aj osobne stotožňujeme. Aj preto som sa neskôr presunula do O2.

Niekto by však mohol povedať, že marketing je povrchný a ty si si predsa hľadala prácu, ktorej môžeš dať zmysel.

Pracujem ako expertka na komunikáciu a myslím si, že v dnešnej dobe má spôsob, akým komunikujeme, veľký zmysel. Pri hľadaní práce som vedela, že nechcem robiť reklamu firme, ktorá propaguje alkohol alebo tabak.

V O2 to ale nie je len o produktoch. Je mi sympatické, že O2 sú blízke aj témy nežnej revolúcie, kvír témy či téma bezpečnosti na internete.

Aj keď už nie som učiteľka angličtiny na Lomboku, všetky skúsenosti využívam aj v tejto práci.

Príkladom je jednoduchosť, ktorá je najväčším umením moderného marketingu – v práci sa snažím komunikovať myšlienku tak, aby zasiahla čo najviac ľudí a aby jej všetci porozumeli. O to som sa snažila aj pred tabuľou v Lomboku. Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.

Dominika Šugareková

Dominika vyštudovala marketing a skúsenosti zbierala doma aj v zahraničí. Keď pocítila, že potrebuje v živote zmenu, kúpila si letenku „na druhý koniec sveta“ a dva mesiace učila angličtinu deti na ostrove Lombok v Indonézii. Dnes pracuje v O2 ako expertka na komunikáciu a verí, že aj zdanlivo obyčajné slová môžu mať veľký význam – ak sa používajú s citom, férovosťou a úmyslom robiť veci inak. V práci aj v živote hľadá zmysel, nielen výkony.

Páčil sa vám článok?

O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha spustili na 40 školách po celom Slovensku

O2 Roadshow Moja story, tvoja story priniesla na školy dávku motivácie aj kopu dobrej nálady

Mohlo by vás zaujímať

Eva Petričková: Ak dcére ráno nepovieme, kam ideme a čo bude nasledovať, riskujeme odpor alebo kolaps. Autizmus úplne zresetoval fungovanie našej rodiny, ale naučil nás vážiť si každú maličkosť

Vo vylúčených komunitách nestačí mať sen – ľuďom často chýba niekto, kto v nich úprimne verí. Monika si našla oporu v mentorke Silvii a dnes si stavia vlastný dom, o ktorom snívala

Najskôr ju naučila jesť paradajkovú polievku, ona potom pochopila, čo znamená blízkosť. Simona a Linda si vybudovali priateľstvo, ktoré pretrvalo, lebo mnohokrát uprednostnili porozumenie pred egom

Dominika Šugareková

Mohlo by vás zaujímať

Technologický riaditeľ O2 Slavomír Pšenák: Umelá inteligencia nikdy úplne nenahradí ľudí – no ľudia, ktorí s ňou vedia pracovať, budú mať obrovskú výhodu na pracovnom trhu

Ako funguje signál, ktorý spája krajinu? „Lovec búrok“ odhaľuje dobrodružné zákulisie budovania najmodernejšej siete

Na Ceste hrdinov SNP som chcel premýšľať nad životom, no diaľková turistika veľmi vyčerpáva hlavu. Keď uvažujete nad každým krokom, na filozofovanie nie je priestor