Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

O2 Dobrá vec sa naplno rozbehla. Vedie deti k športu aj motivuje na ceste za ich snami

Prečítajte si viac o projektoch, ktoré spoločnosť O2 spustila tento rok pre veľký úspech prvého ročníka znovu.

Modrý operátor vie, že budúcnosť je v rukách mladšej generácie. Preto v rámci projektu O2 Dobrá vec spustil druhý ročník aktivít pre žiakov základných a študentov stredných škôl, ktoré ich majú motivovať v športe aj pri plnení vlastných snov. Poďte sa spolu s nami pozrieť, aká atmosféra vládla na školách, keď sa odovzdávala O2 Športová akadémia Mateja Tótha a počas O2 Roadshow Moja story, tvoja story.

O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha spustili na 40 školách po celom Slovensku

Začiatkom nového školského roka naplno odštartoval aj nový ročník O2 Športovej akadémie Mateja Tótha. Cieľom aktivity určenej pre žiakov prvého stupňa základných škôl je budovať v nich pozitívny vzťah k športu a odhaliť, na čo majú talent. V školskom roku 2018/2019 akadémia prebieha na 40 školách, ktoré ich získali prostredníctvom hlasovania na dobravec.o2.sk. Každá z nich sa slávnostne odovzdala riaditeľom víťazných škôl, pričom väčšinu z nich odovzdával olympionik a zakladateľ akadémie Matej Tóth osobne.

Deti športujú vždy dva razy do týždňa podľa špeciálnej metodiky a pod vedením vyškolených trénerov. Tréningy sú zostavené tak, aby deti športovali hravo, pričom sa dbá nielen na ich telesný, ale aj duševný vývin. Druhý ročník akadémie predstavuje podľa Mateja Tótha výrazný míľnik.

„Rozbehnúť projekt je veľmi náročné, ale ešte ťažšie je udržať ho. To, že sa po roku rozširujeme, je pre nás dôkaz, že sme Slovensku priniesli niečo zmysluplné a potrebné,“ vysvetľuje ambasádor projektu. Po úvodnom ročníku, v rámci ktorého športovali deti na 24 školách, sa síce nezmenila metodika, podľa ktorej deti cvičia, na základe spätnej väzby od trénerov a žiakov však pribudli nové cvičenia.

A na čo sa môžu deti tešiť v rámci tohto krúžku? „Predovšetkým verím, že ich čaká veľa zábavy. Snažíme sa, aby sa na tréningy vracali rady a vybudovali si pozitívny vzťah k športu. Samozrejme, cieľom je aj dobrý tréning podľa našej metodiky, ako aj kvalitné testovanie ich pohybových daností, ktoré absolvujú trikrát,“ vysvetľuje úspešný slovenských chodec, ktorý sa tréningov aj sám zúčastňuje.

Jednou z tohtoročných víťazných škôl je Základná škola v Pustých Sadoch, ktorú navštívil aj Matej Tóth. Táto malotriedna škola má síce len 22 žiakov, no v súťaži sa jej napriek tomu podarilo uspieť. „S deťmi sa venujeme turistike, divadlu, ľudovým tradíciám a teraz nám pribudla aj akadémia, z čoho sa veľmi tešíme. V obci síce máme futbalový klub, kde hrá aj zopár dievčat, no takto sa športu venujú všetky deti v škole,“ približuje spokojná riaditeľka školy Ivana Zacharová.

Uspieť sa im podarilo aj vďaka tomu, že sa škola obrátila na rodičov, aby sa aktívne zapojili do hlasovania. Tí oslovili príbuzných, priateľov a viacerí z nich poprosili o pomoc aj vo firmách, v ktorých pracujú.

Matej Tóth prišiel spolu so zástupca mi O2 akadémiu slávnostne odovzdať v polovici septembra. „Keďže to pre nás bola veľká česť, pripravili sme si pre nášho olympijského víťaza a našich hostí prekvapenie – privítala ich naša folklórna skupina Pustakerčanka a udalosť si nenechal ujsť ani starosta obce. Matej Tóth nám predviedol svoje športové umenie, priniesol deťom ukázať medailu, podelil sa s nami o svoje zážitky a opísal aj svoj spôsob stravovania a tréningový proces,“ opisuje riaditeľka.

Pozitívnu spätnú väzbu zo strany detí a rodičov vníma aj ambasádor projektu. „Odozva detí je úžasná. Na jednej strane je cestovanie po celom Slovensku veľmi náročné a berie mi to množstvo času, na druhej strane ma deti svojím nadšením a atmosférou, ktorá panuje na stretnutiach s nimi, nabíjajú neskutočnou energiou. S rodičmi prichádzam do styku menej, ale e-maily a správy od nich ma napĺňajú hrdosťou na náš spoločný projekt,“ uzatvára atlét.

O2 Roadshow Moja story, tvoja story priniesla na školy dávku motivácie aj kopu dobrej nálady

Správna motivácia a inšpirácia je v prípade mladých ľudí často naozaj kľúčová a dokáže ich neraz posunúť tým správnym smerom. Modrý operátor preto aj v roku 2018 prišiel s aktivitou O2 Roadshow Moja story, tvoja story, v rámci ktorej štvorica ambasádorov navštívila 24 stredných škôl po celom Slovensku a študentom prostredníctvom svojich vlastných príbehov ukázala, že aj keď cesta za dosiahnutím cieľa nemusí byť vždy jednoduchá, oplatí sa zotrvať a nevzdať sa.

Boxera Tomiho Kida Kovácsa, tanečníka Laciho Strikea a rapera Strapa v rámci druhého ročníka doplnila cestovateľka Janka Schweighoferová, ktorá stojí za úspešným blogom Travelhacker. Na cestách strávili sedem týždňov, počas ktorých do jednotlivých škôl priniesli nielen zdravú dávku motivácie a silných príbehov, ale aj veľa zábavy a dobrej nálady.

Jednou zo škôl, ktorá Roadshow vďaka hlasovaniu získala, bola aj bratislavská Súkromná stredná odborná škola ochrany osôb a majetku. Tamojšia telocvičňa sa začiatkom októbra zaplnila desiatkami študentov, ktorým toto predpoludnie ukázalo, že o veciach netreba len snívať. Študenti ambasádorov počúvali s nadšením, povzbudzovali potleskom a nebáli sa ani pýtať na to, čo ich zaujímalo.

„Roadshow je super. Páčili sa mi vystúpenia aj príbehy. Niektoré som si dokonca zobral k srdcu, najmä tie o chalanoch boxeroch od Tomiho Kida. Je pre mňa motivujúce vidieť, že to nemali ľahké, ale dostali sa z toho a sú úspešní. Bolo to veľmi pekné,“ vyjadril sa spokojný Daniel.

Študenti Daniel a Lucia

Dobrý pocit z Roadshow mala aj študentka Lucia: „Myslím si, že je super, keď ambasádori chodia po školách a rozprávajú svoj životný príbeh. Zaujala ma Janka Travelhackerka, práve tým, že si od svojich pätnástin neberie od rodičov peniaze a chodí po svete. Super bolo aj to, ako Tomi Kid zápasil s mojím učiteľom.“

Rovnako pozitívne vnímali Roadshow aj samotní ambasádori, pre ktorých je návšteva jednotlivých škôl tiež silným zážitkom. „Som veľmi šťastný, že môžem byť súčasťou takejto zmysluplnej veci. Je dôležité pracovať s mládežou a ukázať jej cestu. Decká sú naša budúcnosť, a preto s nimi potrebujeme nielen pracovať, ale ich aj vypočuť. My im ukážeme smer a je už na nich, či sa ním vyberú,“ vyjadril myšlienku aktivity boxer a tréner Tomi Kid Kovács.

Doplnil ho spokojný Laci Strike, ktorý vyzdvihol, že žiaci počas Roadshow, a na tejto škole zvlášť, reagovali s veľkým záujmom. „Celú aktivitu hodnotím ako naozaj zmysluplnú. Skutočnosť, že sa hlasuje a decká si musia vydobyť právomoc toho, že prídeme práve na ich školu, z toho spravila súťaž, ale v prospech veci. Preto sme naozaj tam, kde nás chcú, stoja o konkrétne rady, motivačné slová. Je to naozaj veľmi dobrý projekt,“ vyslovil sa s úsmevom.

Viac o O2 Dobrej veci, kompletné výsledky aktuálneho ročníka aj ďalšie fotky nájdete na www.dobravec.o2.sk.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Stylistka Martina Karny: Spôsob, akým sa obliekame, je výsledkom mentálneho procesu spoznávania seba samého

Ak sa zaujímame o oblečenie, ktoré nosíme, neznamená to, že sme povrchní, práve naopak.

Módny vkus je veľmi individuálny – niektorí sa za oblečenie schovávajú, aby príliš nevytŕčali z davu, iní v ňom nachádzajú spôsob sebavyjadrenia. Stylistka Martina Karny žijúca v Namíbii verí, že štýl obliekania je dôležitý nástroj na spoznanie seba samého. V rozhovore prezrádza, ako sa menil jej vzťah k móde – od nezáujmu cez osobné vyjadrenie seba samej až po prácu stylistky. Pre Martinu je móda nástrojom, ktorý spája kultúry, šíri rešpekt a vyjadruje slobodu prejavu.

Dermatologička: Športovanie je zásadné pre naše zdravie, dlhý život aj vzhľad pokožky

V rozhovore so stylistkou Martinou Karny sa dočítate aj o tom:

  • čo ju po štúdiu jazykov a politológie priviedlo k móde,
  • ako seriál Sex v meste ovplyvnil jej pohľad na styling a vlastné obliekanie, 
  • prečo osobný štýl považuje za kľúčový pre sebapoznanie,
  • ako môže móda šíriť posolstvá od rôznorodosti po empatiu,
  • ako oponuje jednostrannosti a uniformite, 
  • aký vplyv majú tradície na módu na Slovensku a v Namíbii 
  • a prečo si myslí, že by sme nemali aplikovať tradície do módy bez hraníc.

Študovala si nemčinu a slovenčinu, neskôr si k tomu pridala slavistiku a politické vedy. Na prvú to neznie veľmi príbuzne s módou ani so stylingom, ktorému sa venuješ.

Moje štúdium a práca stylistky možno znie paradoxne, ale mnohé poznatky zo školy využívam aj teraz – napríklad jazyky, ktoré mi otvárajú dvere aj vo svete módy. Jazyky som študovala, pretože ma veľmi bavili, no takisto ma zaujímala politika a spoločnosť, preto tie politické vedy.

K umeniu som však vždy mala blízko – chodila som napríklad na dramatický krúžok, recitovala poéziu. Bola som v kruhu priateľov hudobníkov, výtvarníkov, a tak som bola stále obklopená kreatívnymi ľuďmi.

Ako si sa nakoniec dostala k móde?

Bol to dlhý proces – módu som najskôr vnímala veľmi povrchne. Postupne som si však začala uvedomovať, že nielen duchom je človek živý – teda môžeme dobre vyzerať a aj byť vzdelaní, empatickí a vnímať problémy v spoločnosti.

Bude to znieť ako klišé, ale k zmene postoja mi pomohol seriál Sex v meste, ktorý v tom čase fičal. Uvedomila som si, že žena môže byť atraktívna a súčasne vzdelaná, mať dobrý vzťah s priateľmi, s ktorými sa navzájom podporujú. Tak som postupne začala zisťovať, čo sa mi páči. Nešlo o značky a dizajnérov, skôr o kombinácie a štýl. 

Medzičasom som sa presťahovala do Namíbie, kde žijem spolu s manželom už 20 rokov. Stylingu som sa tu začala profesionálne venovať v roku 2019. 

Prakticky sa to celé začalo, keď ma známa namíbijská speváčka Lize spomenula v rozhovore v denníku. Pýtali sa jej, kto je jej módna inšpirácia, a ona spomenula mňa. Veľmi ma to prekvapilo – odvtedy sme začali spolu aj pracovať. 

Spolupracovali sme nielen na jej osobnom stylingu, ale aj na projektoch pre mladých začínajúcich hudobníkov. Učím ich, ako je vizuálna stránka súčasťou ich osobnej značky a ako ju budovať.

Takže móda sa pre teba stala nástrojom, ako ešte lepšie vyjadriť, kto si?

Áno, móda ma oslobodila. Dnes už viem, že móda z môjho intelektu neuberá, ale, naopak, poukazuje naň. Moja kamarátka vždy vravievala, že inteligencia človeka sa meria aj podľa toho, čo si na akú príležitosť oblečie – a ja viem posúdiť, aký styling je kedy vhodný, v čom sa cítim aj vyzerám dobre.

Myslím, že si to vyžaduje aj istú dávku odvahy. S kamarátkami sa často rozprávame, že sa napríklad na pracovné stretnutie nechceme obliekať veľmi farebne ani používať výrazný mejkap, aby sme nepútali veľa pozornosti. Výzor radšej zatlačíme do úzadia, ale aspoň máme istotu, že si o nás niekto hneď niečo nepomyslí a nezaškatuľkuje si nás.

Možno je to aj mojím charakterom, lebo mne naozaj nezáleží na tom, čo si o mne ľudia myslia. Na druhej strane, keď si niekto urobí o mne názor len na základe môjho vzhľadu bez toho, aby ma spoznal, tak to viac hovorí o ňom ako o mne. Ja sa predsa poznám, viem, aká som.

Musíme si však dovoliť cítiť sa vo svojom oblečení pekne, atraktívne, pohodlne, a to v každom veku. Je čas búrať hranice – nemôžeme sa skrývať za nevýrazné oblečenie, len aby sme iným dokázali, že sme aj dosť inteligentní.

Oblečenie je prejavom našej osobnosti a vyjadruje, kým sme. Keď si hľadáme svoj osobný štýl, je to najmä mentálny proces – musíme sa nad sebou zamyslieť, ísť hlboko a hľadať súvislosti.

Ako vníma tvoju prácu okolie?

V Namíbii už mám svoj okruh, zúčastňujem sa na módnych prehliadkach a iných akciách, takže mám pocit, že som tam ako stylistka rešpektovaná. Na Slovensku sa ma často pýtajú, čo vôbec práca osobnej stylistky znamená.

Môžeš to priblížiť aj nám?

Radím (najčastejšie) klientkam, ako nájsť oblečenie, v ktorom sa budú cítiť sebavedome a komfortne. Vždy ich najprv musím spoznať – nejde len o spoločné triedenie šatníka, ale aj o mnohé otázky: kde pracujú, čo ako kombinujú, v čom sa cítia dobre a čo im je, naopak, nepríjemné. 

Svojich klientov vnímam ako biele plátno. Konečný výzor je moja interpretácia toho, ako ich vidím a vnímam, s rešpektom k ich individuálnemu vkusu.

Vnímaš teda módu aj ako formu umenia?

Každý odev nesie rukopis nejakého dizajnéra. Ide o zdĺhavý proces – najprv musíte mať inšpiráciu a potom ju pretaviť z papiera na modela alebo modelku. Neskôr prídu stylisti a dodajú tomu dušu. Ide o kreatívu, v ktorej sa spájajú rôzne elementy výtvarného umenia.

Všimla som si, že aj o oblečení hovoríš s rešpektom. V čase neetickej rýchlej módy je dobré pripomenúť si, že napríklad pred nákupom oblečenia by sme sa mali poriadne zamyslieť, či ho naozaj vynosíme.

Mnohí moji priatelia sú dizajnéri a viem, aké je to namáhavé. Osobne sa snažím, aby bol môj šatník kombinovateľný, aby som nevlastnila oblečenie, ktoré nevynosím. No ak chceme byť udržateľní, musíme sa v prvom rade poznať – musíme vedieť, v čom sa cítime sami sebou. Toto zisťovanie môže byť niekedy aj desivé. Určite je to aj mentálna cesta. 

Cez oblečenie sa môžeme aj lepšie spoznať?

Komunikujeme nielen slovami, ale aj tým, ako sa obliekame. Oblečenie je prejavom našej osobnosti a vyjadruje, kým sme. Keď si hľadáme svoj osobný štýl, je to vlastne intelektuálny proces – musíme sa zamyslieť, ísť hlboko do seba a hľadať súvislosti. Preto si myslím, že móda sa v tomto smere veľmi podceňuje. Nie je to len povrchná záležitosť, je to spôsob, ako lepšie spoznať samého seba.

Ak dokážeme cez módu vyjadriť seba samých, môže móda pomôcť zviditeľniť aj nejaké dôležité témy? Máš s tým nejakú skúsenosť?

Mala som napríklad možnosť pracovať s kvír komunitou na projekte Miluj sám seba. Bolo to farebné a veselé fotenie, kde sme cez módu vyjadrovali rôznorodosť a radosť zo života. 

Pracovala som aj na projekte s názvom Láska je láska, ktorým fotografka vzdávala poctu svojmu strýkovi gejovi. Modelov sme obliekali do mužských aj ženských kúskov, aby sme zdôraznili, čo znamená prejavovať svoju identitu cez módu.

Vďaka týmto projektom som sa naučila aj citlivejšie pracovať so slovami, pretože slová majú veľkú silu. Napríklad keď neviem, ako chce byť človek oslovený, vždy sa opýtam, lebo je dôležité, aby sa každý cítil rešpektovaný. V Namíbii som si uvedomila aj to, že nie každý rozumie môjmu slovenskému sarkazmu. 

Bola som vychovaná tak, že všetci ľudia si zaslúžia môj rešpekt. Keď vojdem do obchodu, rovnako pozdravím predavačku či predavača aj majiteľov firmy – ľudskosť nepozná žiadnych „lepších“ a „horších“. Móda pomáha vnímať ľudí hlbšie a s väčšou empatiou, bez predsudkov.

Ako nájsť spoločnú reč, aj keď vidíme svet inak? Poradíme vám s odborníkom na komunikáci

Aké postavenie má móda v Namíbii?

Už 10 rokov máme módne dni plné prehliadok. Príležitosť dostávajú aj mladí návrhári a návrhárky, vnímam, že scéna je kvalitnejšia. Sú inovatívnejší, kreatívnejší a skvele kombinujú tradičné odievanie s modernými prvkami. Pre mňa osobne je súčasná namíbijská móda veľmi inšpiratívna.

Ak sa pozriem na majoritu, musím dodať, že väčšina ľudí je tu zameraná na známe dizajnérske značky. Je to taký statusový symbol, hlavne pri mladšej generácii.

Ak sa za oblečenie len schovávame, obmedzujeme sa a prehlbujeme si tak ďalšie traumy.

Vyzdvihla si, ako dizajnéri v Namíbii dokážu do odevov zakomponovať tradičné prvky. Mám pocit, že aj na Slovensku kroje zažívajú znovuzrodenie. Myslíš si, že tento trend môže prispieť k hlbšiemu porozumeniu tradíciám alebo to skôr vedie k ich povrchnému využívaniu?

Naše kroje sú úžasné, máme byť na čo pyšní. Aj proces ich výroby je veľmi náročný. Mrzí ma, že sa na Slovensku stretávame skôr s tou druhou možnosťou. Kroje sa často zneužívajú na vyjadrenie nejakého vlastenectva, pričom často sa aj nosia nesprávne. Tradície však patria celej spoločnosti. Treba ich zachovávať, no to neznamená, že budeme žiť ako v 15. storočí.

No myslím si, že organizácie, ktoré uchovávajú históriu krojov a rozumejú jej, by sa podľa mňa mali jasnejšie vyhraniť a učiť spoločnosť, čo jednotlivé oblečenie znamená a ako je možné preberať isté tradičné prvky krojov aj do súčasného obliekania. Verím, že raz sa o nich bude viac hovoriť, napríklad aj v súčasnej móde.

Kde je potom hranica medzi módou a tradíciou?

Toto je aktuálne dôležitá otázka aj v Namíbii. Napríklad máme kmeň Herero, ktorý má špecifické oblečenie – má základ vo viktoriánskom štýle. Ženy nosia šaty s dlhými rukávmi a sukňami a na hlave majú kúsok, ktorý pripomína rohy kravy. Ide o symbol, ktorý je pre túto komunitu dôležitý – len čo by ho prevzala iná kultúra, vytvorilo by to medzi nimi napätie. Hranica sa posúva len postupne. Napríklad je už „dovolené“ nosiť náušnice či náramky iného kmeňa.

Myslím si, že je dôležité rešpektovať tieto náležitosti, a o to viac ma teší, že dizajnéri v Namíbii viac využívajú prvky vlastnej kultúry.

A kde máš hranicu v móde ty?

Moja hranica v móde je rovnaká ako v živote – rešpektovať ostatných a tvoriť tak, aby som nikomu neublížila.

Martina Karny

Rodená Prešovčanka sa presadila ako módna stylistka v Namíbii. Študovala učiteľstvo slovenčiny a nemčiny na prešovskej univerzite, po štúdiu pracovala pre National Democratic Institute for International Affairs. Presťahovala sa do Nemecka, kde učila slovenčinu na univerzite v Mníchove, popritom študovala slavistiku a politické vedy. Od roku 2005 žije v Namíbii, kde učila nemčinu a neskôr pôsobila ako vedúca katedry jazykov a komunikácie na univerzite. Dnes sa venuje módnemu stylingu, osobnému stylingu a zaujíma sa o práva LGBTI+ ľudí a žien.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.