Sma na to dvaja | O2 Sma na to dvaja | O2

O2 Dobrá vec sa naplno rozbehla. Vedie deti k športu aj motivuje na ceste za ich snami

Prečítajte si viac o projektoch, ktoré spoločnosť O2 spustila tento rok pre veľký úspech prvého ročníka znovu.

Modrý operátor vie, že budúcnosť je v rukách mladšej generácie. Preto v rámci projektu O2 Dobrá vec spustil druhý ročník aktivít pre žiakov základných a študentov stredných škôl, ktoré ich majú motivovať v športe aj pri plnení vlastných snov. Poďte sa spolu s nami pozrieť, aká atmosféra vládla na školách, keď sa odovzdávala O2 Športová akadémia Mateja Tótha a počas O2 Roadshow Moja story, tvoja story.

O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha spustili na 40 školách po celom Slovensku

Začiatkom nového školského roka naplno odštartoval aj nový ročník O2 Športovej akadémie Mateja Tótha. Cieľom aktivity určenej pre žiakov prvého stupňa základných škôl je budovať v nich pozitívny vzťah k športu a odhaliť, na čo majú talent. V školskom roku 2018/2019 akadémia prebieha na 40 školách, ktoré ich získali prostredníctvom hlasovania na dobravec.o2.sk. Každá z nich sa slávnostne odovzdala riaditeľom víťazných škôl, pričom väčšinu z nich odovzdával olympionik a zakladateľ akadémie Matej Tóth osobne.

Deti športujú vždy dva razy do týždňa podľa špeciálnej metodiky a pod vedením vyškolených trénerov. Tréningy sú zostavené tak, aby deti športovali hravo, pričom sa dbá nielen na ich telesný, ale aj duševný vývin. Druhý ročník akadémie predstavuje podľa Mateja Tótha výrazný míľnik.

„Rozbehnúť projekt je veľmi náročné, ale ešte ťažšie je udržať ho. To, že sa po roku rozširujeme, je pre nás dôkaz, že sme Slovensku priniesli niečo zmysluplné a potrebné,“ vysvetľuje ambasádor projektu. Po úvodnom ročníku, v rámci ktorého športovali deti na 24 školách, sa síce nezmenila metodika, podľa ktorej deti cvičia, na základe spätnej väzby od trénerov a žiakov však pribudli nové cvičenia.

A na čo sa môžu deti tešiť v rámci tohto krúžku? „Predovšetkým verím, že ich čaká veľa zábavy. Snažíme sa, aby sa na tréningy vracali rady a vybudovali si pozitívny vzťah k športu. Samozrejme, cieľom je aj dobrý tréning podľa našej metodiky, ako aj kvalitné testovanie ich pohybových daností, ktoré absolvujú trikrát,“ vysvetľuje úspešný slovenských chodec, ktorý sa tréningov aj sám zúčastňuje.

Jednou z tohtoročných víťazných škôl je Základná škola v Pustých Sadoch, ktorú navštívil aj Matej Tóth. Táto malotriedna škola má síce len 22 žiakov, no v súťaži sa jej napriek tomu podarilo uspieť. „S deťmi sa venujeme turistike, divadlu, ľudovým tradíciám a teraz nám pribudla aj akadémia, z čoho sa veľmi tešíme. V obci síce máme futbalový klub, kde hrá aj zopár dievčat, no takto sa športu venujú všetky deti v škole,“ približuje spokojná riaditeľka školy Ivana Zacharová.

Uspieť sa im podarilo aj vďaka tomu, že sa škola obrátila na rodičov, aby sa aktívne zapojili do hlasovania. Tí oslovili príbuzných, priateľov a viacerí z nich poprosili o pomoc aj vo firmách, v ktorých pracujú.

Matej Tóth prišiel spolu so zástupca mi O2 akadémiu slávnostne odovzdať v polovici septembra. „Keďže to pre nás bola veľká česť, pripravili sme si pre nášho olympijského víťaza a našich hostí prekvapenie – privítala ich naša folklórna skupina Pustakerčanka a udalosť si nenechal ujsť ani starosta obce. Matej Tóth nám predviedol svoje športové umenie, priniesol deťom ukázať medailu, podelil sa s nami o svoje zážitky a opísal aj svoj spôsob stravovania a tréningový proces,“ opisuje riaditeľka.

Pozitívnu spätnú väzbu zo strany detí a rodičov vníma aj ambasádor projektu. „Odozva detí je úžasná. Na jednej strane je cestovanie po celom Slovensku veľmi náročné a berie mi to množstvo času, na druhej strane ma deti svojím nadšením a atmosférou, ktorá panuje na stretnutiach s nimi, nabíjajú neskutočnou energiou. S rodičmi prichádzam do styku menej, ale e-maily a správy od nich ma napĺňajú hrdosťou na náš spoločný projekt,“ uzatvára atlét.

O2 Roadshow Moja story, tvoja story priniesla na školy dávku motivácie aj kopu dobrej nálady

Správna motivácia a inšpirácia je v prípade mladých ľudí často naozaj kľúčová a dokáže ich neraz posunúť tým správnym smerom. Modrý operátor preto aj v roku 2018 prišiel s aktivitou O2 Roadshow Moja story, tvoja story, v rámci ktorej štvorica ambasádorov navštívila 24 stredných škôl po celom Slovensku a študentom prostredníctvom svojich vlastných príbehov ukázala, že aj keď cesta za dosiahnutím cieľa nemusí byť vždy jednoduchá, oplatí sa zotrvať a nevzdať sa.

Boxera Tomiho Kida Kovácsa, tanečníka Laciho Strikea a rapera Strapa v rámci druhého ročníka doplnila cestovateľka Janka Schweighoferová, ktorá stojí za úspešným blogom Travelhacker. Na cestách strávili sedem týždňov, počas ktorých do jednotlivých škôl priniesli nielen zdravú dávku motivácie a silných príbehov, ale aj veľa zábavy a dobrej nálady.

Jednou zo škôl, ktorá Roadshow vďaka hlasovaniu získala, bola aj bratislavská Súkromná stredná odborná škola ochrany osôb a majetku. Tamojšia telocvičňa sa začiatkom októbra zaplnila desiatkami študentov, ktorým toto predpoludnie ukázalo, že o veciach netreba len snívať. Študenti ambasádorov počúvali s nadšením, povzbudzovali potleskom a nebáli sa ani pýtať na to, čo ich zaujímalo.

„Roadshow je super. Páčili sa mi vystúpenia aj príbehy. Niektoré som si dokonca zobral k srdcu, najmä tie o chalanoch boxeroch od Tomiho Kida. Je pre mňa motivujúce vidieť, že to nemali ľahké, ale dostali sa z toho a sú úspešní. Bolo to veľmi pekné,“ vyjadril sa spokojný Daniel.

Študenti Daniel a Lucia

Dobrý pocit z Roadshow mala aj študentka Lucia: „Myslím si, že je super, keď ambasádori chodia po školách a rozprávajú svoj životný príbeh. Zaujala ma Janka Travelhackerka, práve tým, že si od svojich pätnástin neberie od rodičov peniaze a chodí po svete. Super bolo aj to, ako Tomi Kid zápasil s mojím učiteľom.“

Rovnako pozitívne vnímali Roadshow aj samotní ambasádori, pre ktorých je návšteva jednotlivých škôl tiež silným zážitkom. „Som veľmi šťastný, že môžem byť súčasťou takejto zmysluplnej veci. Je dôležité pracovať s mládežou a ukázať jej cestu. Decká sú naša budúcnosť, a preto s nimi potrebujeme nielen pracovať, ale ich aj vypočuť. My im ukážeme smer a je už na nich, či sa ním vyberú,“ vyjadril myšlienku aktivity boxer a tréner Tomi Kid Kovács.

Doplnil ho spokojný Laci Strike, ktorý vyzdvihol, že žiaci počas Roadshow, a na tejto škole zvlášť, reagovali s veľkým záujmom. „Celú aktivitu hodnotím ako naozaj zmysluplnú. Skutočnosť, že sa hlasuje a decká si musia vydobyť právomoc toho, že prídeme práve na ich školu, z toho spravila súťaž, ale v prospech veci. Preto sme naozaj tam, kde nás chcú, stoja o konkrétne rady, motivačné slová. Je to naozaj veľmi dobrý projekt,“ vyslovil sa s úsmevom.

Viac o O2 Dobrej veci, kompletné výsledky aktuálneho ročníka aj ďalšie fotky nájdete na www.dobravec.o2.sk.

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Predsudky často vznikajú jednoducho preto, že sa nepoznáme. Učiteľ Michal hovorí, ako pomohol deťom z Bratislavy a rómskej komunity nájsť si k sebe cestu

Nech už sa dieťa narodilo kdekoľvek, každé z nich túži najmä po tom, aby bolo prijaté a milované.

Učiteľ Michal Sivák učil na košickom Luníku IX aj v bratislavskej škole pre nadané deti. V oboch prostrediach presadzoval rovnaký prístup: každé dieťa si zaslúži prijatie bez ohľadu na pôvod či spoločenské postavenie. Svojich žiakov dokonca vzal do rómskej komunity v Plaveckom Štvrtku, aby im pomohol prekonať predsudky. Za svoju prácu získal Cenu verejnosti v ankete Učiteľská osobnosť Slovenska.

Omamy v rómskych komunitách sprevádzajú rodiny s deťmi a pomáhajú im vytvoriť lepší štart do života. Spoznajte príbeh omamy Maťky a jej mentorky Ľubky. 

Učil si na súkromnej bratislavskej škole pre žiakov so všeobecným intelektovým nadaním a predtým aj na Luníku IX. Čím boli pre teba tieto skúsenosti rozdielne?

Na Luníku IX chýbalo materiálne vybavenie. To je podľa mňa jediná vec, ktorá deti z týchto dvoch svetov odlišuje.

Inak sú to bežné deti s rovnakými potrebami – či pochádzajú z Luníka IX, alebo z bratislavskej smotánky. Majú podobné túžby aj sny.

Aj môj prístup k nim bol preto rovnaký. Nikdy som nevnímal nadané deti ako deti prvej kategórie a tie z Luníka IX ako deti druhej kategórie.

Pri nadaných deťoch som skôr narážal na predsudky a stereotypy, ktoré si prinášali z domu od rodičov. A rovnako aj rómske deti mali predsudky voči nerómskym, pretože ich nepoznali. Bolo medzi nimi vzájomné neporozumenie, lebo sa dovtedy jednoducho nestretli.

Pokoj, ktorý by som raz chcel mať aj vo svojom živote, nachádzam práve v hodnotách, ktoré mi odovzdali moji starí rodičia. A podobne to vnímam aj pri dnešných mladých. 

Snažil si sa tieto predsudky zbúrať? Ako?

Určite áno. Napríklad som zobral svojich nerómskych žiakov do Plaveckého Štvrtka, aby sa prvýkrát stretli s rómskymi deťmi. Nešlo mi o to, aby si len povedali, že spoznali Róma.

Chcel som, aby zažili, že je to úplne bežný človek ako každý iný. Spoločne sa učili, trávili čas a zrazu všetky predsudky zmizli. V tej chvíli zhodili akékoľvek masky, statusy a nálepky.

Dá sa aj na základe toho povedať, že deti potrebujú predovšetkým cítiť, že sú prijaté?

Áno. Potreba byť prijatý a pochopený je podľa mňa úplný základ. No ešte dôležitejší je pocit, že som milovaný. To je tá najväčšia hodnota. Nielen zo strany rodičov, ale aj priateľov, starých rodičov či blízkeho okolia. A práve s pocitom, že ma niekto má rád a že mu na mne záleží, prichádza aj pocit bezpečia. To ide ruka v ruke.

Presne toto deti potrebujú počuť: „Záleží mi na tebe. Mám ťa veľmi rád a chcem, aby si bol úspešný. Chcem, aby sa ti darilo. A aj keď sa ti niečo nepodarí alebo to nezvládneš, je to v poriadku.“ Toto sa snažím učiť rodičov aj deti.

Pravda však je, že veľakrát deti tieto slová od rodičov nepočujú.

Súhlasím, ale netreba to vzdávať. Mám dokonca peknú skúsenosť so svojím otcom, ktorý mi nikdy v živote nepovedal, že ma ľúbi.

Keď som začal chodievať z Bratislavy domov, vždy som ho na privítanie pobozkal a povedal: „Ľúbim ťa, čau.“ Nezáležalo mi na tom, či mi to opätuje.

On väčšinou len odvetil: „Dobre.“ Postupne som si ho tak trochu vychoval. (Smiech.) Naučil som ho, že je dôležité pustiť ma bližšie k sebe a otvoriť sa.

Aj mladí ľudia môžu byť nositeľmi hodnôt a niekedy učiť staršiu generáciu. Je veľmi dôležité, aby sme boli prepojení naprieč generáciami. Máme si navzájom čo odovzdať.

Staršie generácie rady frflú na tie mladšie a hovoria, že sú čoraz horšie. Čo hovoríš na mladú generáciu ty?

Podľa mňa neexistujú horšie generácie, existujú len generácie, ktorým nerozumieme. Hovoriť, že prichádzajú čoraz horšie generácie, môžu podľa mňa len ľudia, ktorí s mladými neprichádzajú do kontaktu.

Dnešní mladí sú veľmi trendoví, moderní a prirodzene vyrastajú s technológiami 21. storočia. Zároveň sú pevní vo svojich hodnotách, vedome ich kultivujú a podľa mňa život naozaj žijú, nielen prežívajú.

Je pre teba dôležitejšie vybudovať si s deťmi dobrý vzťah alebo im odovzdať vedomosti?

Ak medzi sebou nemáme vybudovaný kvalitný vzťah, deti nedokážu naplno prijímať všetky informácie, ktoré sa im snažím odovzdať. So vzťahom zároveň prichádza aj iný prístup a pochopenie, že sa vlastne chcú vzdelávať.

Študent si napokon aj tak nikdy neodnesie len to, čo som mu povedal. Vždy si odnesie najmä to, ako sa pri mne cítil. A práve to je pre mňa nesmierne dôležité.

Preto sa žiakov často pýtam: „Ako sa cítiš? Ako sa máš? Aké máš na danú vec názor? Ako to prežívaš? Je to pre teba v poriadku? Nie je toho na teba príliš veľa?“

To, že možno stratím určitý typ autority a namiesto toho si vytvorím kamarátsky vzťah, je pre mňa tá najväčšia výhra.

Čo ti pomáha budovať a utužovať tieto vzťahy?

Spoznávať žiakov cez ich svet – cez to, čo ich baví, akých majú hrdinov, aké sú ich sny a potreby.

Napríklad Harry Potter je na prvom stupni veľká téma. Pozrel som si všetky filmy, milujem to. Jedna z postáv, profesor elixírov Horace Slughorn, ktorý študentom ponúkal za odmenu tekuté šťastie, nám veľmi pomohla naučiť sa spolupracovať v triede.

Na slovenčine sme riešili dynamický opis a štvrtáci mali za úlohu namiešať horčicovo-citrónovú omáčku. Ja som ju ochutnával a hodnotil a víťazná skupina mohla získať tekuté šťastie. V skutočnosti mi však vôbec nešlo o chuť. Sledoval som, ako deti spolupracujú v skupinkách. Celé som to prepojil s ich hrdinami a príbehmi, ktoré poznajú. Takto sa k nim viem dostať oveľa bližšie.

Jedlo je pre mňa ďalšia krásna metóda. Deti rady jedia. Mám dvojplatničku a v triede som navaril množstvo jedál – aj také, ktoré deti v živote nevideli a nikdy predtým neskúšali. Jedli sme, mali sme čaje a nápoje, jednoducho sme„chálovali“. (Smiech.)

Nebojíš sa, že takto stratíš ako učiteľ autoritu?

A keby som ju aj stratil, bolo by to úplne v poriadku. Ja som autorita, ale nie som typ človeka, ktorý si ju potrebuje vynucovať alebo budovať cez strach. To nepotrebujem.

Potrebujem mať so žiakmi rovnocenný partnerský vzťah. Chcem, aby dieťa odišlo s pocitom, že Miško ho niečo naučil a že mu dal presne to, čo potrebovalo.

To, že možno stratím určitý typ autority a namiesto toho si vytvorím partnerský, kamarátsky vzťah, je pre mňa tá najväčšia výhra.

Predpokladám, že vďaka takémuto prístupu máš s deťmi asi oveľa bližší vzťah ako iní učitelia. Otvárajú sa ti vďaka tomu viac?

Riešil som rodinu, v ktorej sa rodičia môjho žiaka rozchádzali. Bral som ho takmer ako vlastného syna. Raz večer mi zavolal, plakal a povedal: „Miško, mama sa rozišla s otcom.“ Povedal som mu, že všetko bude v poriadku, že tu pre neho budem a pomôžem mu.

Povedal som mu: „Ráno, keď prídeš do školy, hneď príď za mnou, vystískaj ma, porozprávame sa o tom. Ja ti pomôžem.“ A presne to sa stalo. Ráno prišiel, ani si nevyložil veci, hneď prišiel za mnou, objal ma, rozplakal sa a chvíľu sme tam len tak boli.

Dnes, keď ma tento chlapec uvidí, aj cez celú ulicu na mňa kričí: „Miško! Miško, stoj!“ To je pre učiteľa nádherná a výnimočná väzba. Želám to každému učiteľovi.

Akí by mali byť dobrí učitelia?

Neexistuje návod na to, ako byť dobrým učiteľom. Nie sú žiadne tipy, triky ani špeciálne metódy, ktoré by fungovali na každého. Existuje podľa mňa jedna jediná vec – byť autentický.

To je najdôležitejšie. Dieťa vycíti, keď je človek falošný. Vycíti, keď máte nasadenú masku. Deti vnímajú oveľa viac, než si často myslíme. Byť autentický je podľa mňa pri práci s deťmi kľúčové. Človek musí byť sám sebou.

Michal Sivák

Učiteľ a popularizátor inkluzívneho vzdelávania. Pôsobil na Súkromnej základnej škole pre žiakov so všeobecným intelektovým nadaním v Bratislave, predtým učil deti na Luníku IX. Je zakladateľom iniciatívy EDUVOLÚCIA: Daruj doučko!, venuje sa lektorovaniu a mentoringu začínajúcich učiteľov. Na sociálnych sieťach sa venuje osvete o učiteľstve, boju proti predsudkom a podpore vzdelávania. V roku 2026 získal Cenu verejnosti v ankete Učiteľská osobnosť Slovenska.

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.