O2 Dobrá vec sa naplno rozbehla. Vedie deti k športu aj motivuje na ceste za ich snami
Prečítajte si viac o projektoch, ktoré spoločnosť O2 spustila tento rok pre veľký úspech prvého ročníka znovu.
Autor Veronika Šeliga Pilátová
Natália Žáková
Foto Archív O2
Dominika BehúlováVeronika Šeliga Pilátová
Dátum
Modrý operátor vie, že budúcnosť je v rukách mladšej generácie. Preto v rámci projektu O2 Dobrá vec spustil druhý ročník aktivít pre žiakov základných a študentov stredných škôl, ktoré ich majú motivovať v športe aj pri plnení vlastných snov. Poďte sa spolu s nami pozrieť, aká atmosféra vládla na školách, keď sa odovzdávala O2 Športová akadémia Mateja Tótha a počas O2 Roadshow Moja story, tvoja story.
O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha spustili na 40 školách po celom Slovensku
Začiatkom nového školského roka naplno odštartoval aj nový ročník O2 Športovej akadémie Mateja Tótha. Cieľom aktivity určenej pre žiakov prvého stupňa základných škôl je budovať v nich pozitívny vzťah k športu a odhaliť, na čo majú talent. V školskom roku 2018/2019 akadémia prebieha na 40 školách, ktoré ich získali prostredníctvom hlasovania na dobravec.o2.sk. Každá z nich sa slávnostne odovzdala riaditeľom víťazných škôl, pričom väčšinu z nich odovzdával olympionik a zakladateľ akadémie Matej Tóth osobne.
Deti športujú vždy dva razy do týždňa podľa špeciálnej metodiky a pod vedením vyškolených trénerov. Tréningy sú zostavené tak, aby deti športovali hravo, pričom sa dbá nielen na ich telesný, ale aj duševný vývin. Druhý ročník akadémie predstavuje podľa Mateja Tótha výrazný míľnik.
„Rozbehnúť projekt je veľmi náročné, ale ešte ťažšie je udržať ho. To, že sa po roku rozširujeme, je pre nás dôkaz, že sme Slovensku priniesli niečo zmysluplné a potrebné,“ vysvetľuje ambasádor projektu. Po úvodnom ročníku, v rámci ktorého športovali deti na 24 školách, sa síce nezmenila metodika, podľa ktorej deti cvičia, na základe spätnej väzby od trénerov a žiakov však pribudli nové cvičenia.
A na čo sa môžu deti tešiť v rámci tohto krúžku? „Predovšetkým verím, že ich čaká veľa zábavy. Snažíme sa, aby sa na tréningy vracali rady a vybudovali si pozitívny vzťah k športu. Samozrejme, cieľom je aj dobrý tréning podľa našej metodiky, ako aj kvalitné testovanie ich pohybových daností, ktoré absolvujú trikrát,“ vysvetľuje úspešný slovenských chodec, ktorý sa tréningov aj sám zúčastňuje.
Jednou z tohtoročných víťazných škôl je Základná škola v Pustých Sadoch, ktorú navštívil aj Matej Tóth. Táto malotriedna škola má síce len 22 žiakov, no v súťaži sa jej napriek tomu podarilo uspieť. „S deťmi sa venujeme turistike, divadlu, ľudovým tradíciám a teraz nám pribudla aj akadémia, z čoho sa veľmi tešíme. V obci síce máme futbalový klub, kde hrá aj zopár dievčat, no takto sa športu venujú všetky deti v škole,“ približuje spokojná riaditeľka školy Ivana Zacharová.
Uspieť sa im podarilo aj vďaka tomu, že sa škola obrátila na rodičov, aby sa aktívne zapojili do hlasovania. Tí oslovili príbuzných, priateľov a viacerí z nich poprosili o pomoc aj vo firmách, v ktorých pracujú.
Matej Tóth prišiel spolu so zástupca mi O2 akadémiu slávnostne odovzdať v polovici septembra. „Keďže to pre nás bola veľká česť, pripravili sme si pre nášho olympijského víťaza a našich hostí prekvapenie – privítala ich naša folklórna skupina Pustakerčanka a udalosť si nenechal ujsť ani starosta obce. Matej Tóth nám predviedol svoje športové umenie, priniesol deťom ukázať medailu, podelil sa s nami o svoje zážitky a opísal aj svoj spôsob stravovania a tréningový proces,“ opisuje riaditeľka.
Pozitívnu spätnú väzbu zo strany detí a rodičov vníma aj ambasádor projektu. „Odozva detí je úžasná. Na jednej strane je cestovanie po celom Slovensku veľmi náročné a berie mi to množstvo času, na druhej strane ma deti svojím nadšením a atmosférou, ktorá panuje na stretnutiach s nimi, nabíjajú neskutočnou energiou. S rodičmi prichádzam do styku menej, ale e-maily a správy od nich ma napĺňajú hrdosťou na náš spoločný projekt,“ uzatvára atlét.
O2 Roadshow Moja story, tvoja story priniesla na školy dávku motivácie aj kopu dobrej nálady
Správna motivácia a inšpirácia je v prípade mladých ľudí často naozaj kľúčová a dokáže ich neraz posunúť tým správnym smerom. Modrý operátor preto aj v roku 2018 prišiel s aktivitou O2 Roadshow Moja story, tvoja story, v rámci ktorej štvorica ambasádorov navštívila 24 stredných škôl po celom Slovensku a študentom prostredníctvom svojich vlastných príbehov ukázala, že aj keď cesta za dosiahnutím cieľa nemusí byť vždy jednoduchá, oplatí sa zotrvať a nevzdať sa.
Boxera Tomiho Kida Kovácsa, tanečníka Laciho Strikea a rapera Strapa v rámci druhého ročníka doplnila cestovateľka Janka Schweighoferová, ktorá stojí za úspešným blogom Travelhacker. Na cestách strávili sedem týždňov, počas ktorých do jednotlivých škôl priniesli nielen zdravú dávku motivácie a silných príbehov, ale aj veľa zábavy a dobrej nálady.
Jednou zo škôl, ktorá Roadshow vďaka hlasovaniu získala, bola aj bratislavská Súkromná stredná odborná škola ochrany osôb a majetku. Tamojšia telocvičňa sa začiatkom októbra zaplnila desiatkami študentov, ktorým toto predpoludnie ukázalo, že o veciach netreba len snívať. Študenti ambasádorov počúvali s nadšením, povzbudzovali potleskom a nebáli sa ani pýtať na to, čo ich zaujímalo.
„Roadshow je super. Páčili sa mi vystúpenia aj príbehy. Niektoré som si dokonca zobral k srdcu, najmä tie o chalanoch boxeroch od Tomiho Kida. Je pre mňa motivujúce vidieť, že to nemali ľahké, ale dostali sa z toho a sú úspešní. Bolo to veľmi pekné,“ vyjadril sa spokojný Daniel.
Študenti Daniel a Lucia
Dobrý pocit z Roadshow mala aj študentka Lucia: „Myslím si, že je super, keď ambasádori chodia po školách a rozprávajú svoj životný príbeh. Zaujala ma Janka Travelhackerka, práve tým, že si od svojich pätnástin neberie od rodičov peniaze a chodí po svete. Super bolo aj to, ako Tomi Kid zápasil s mojím učiteľom.“
Rovnako pozitívne vnímali Roadshow aj samotní ambasádori, pre ktorých je návšteva jednotlivých škôl tiež silným zážitkom. „Som veľmi šťastný, že môžem byť súčasťou takejto zmysluplnej veci. Je dôležité pracovať s mládežou a ukázať jej cestu. Decká sú naša budúcnosť, a preto s nimi potrebujeme nielen pracovať, ale ich aj vypočuť. My im ukážeme smer a je už na nich, či sa ním vyberú,“ vyjadril myšlienku aktivity boxer a tréner Tomi Kid Kovács.
Doplnil ho spokojný Laci Strike, ktorý vyzdvihol, že žiaci počas Roadshow, a na tejto škole zvlášť, reagovali s veľkým záujmom. „Celú aktivitu hodnotím ako naozaj zmysluplnú. Skutočnosť, že sa hlasuje a decká si musia vydobyť právomoc toho, že prídeme práve na ich školu, z toho spravila súťaž, ale v prospech veci. Preto sme naozaj tam, kde nás chcú, stoja o konkrétne rady, motivačné slová. Je to naozaj veľmi dobrý projekt,“ vyslovil sa s úsmevom.
Viac o O2 Dobrej veci, kompletné výsledky aktuálneho ročníka aj ďalšie fotky nájdete na www.dobravec.o2.sk.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Hračky, ktoré prežili všetky pády. Rezbár Lacko Kurnota dokázal cez kus dreva postaviť svet plný dobra
Začalo sa to Pinocchiom pre jeho deti, dnes v dielni v Liptovskej Lúžnej vznikajú drevené hračky, ktoré v sebe nesú príbeh rodiny, vytrvalosti a láskavosti.
Autor Veronika Šeliga Pilátová
Foto Magdaléna Tomalová
Dátum
„Dobrý deň, milí moji priatelia.“ Vždy rovnakými pozdravom sa svojim fanúšikom na sociálnych sieťach prihovára Lacko Kurnota, slovenský Santa Claus. Ekologickými drevenými hračkami robí radosť deťom po celom svete, no najmä chce svojej dcére so zdravotným postihnutím dopriať hodnotnejší život. Okrem Lesanky je otcom ďalších ôsmich detí a osud sa s nimi rozhodne nemaznal. Ako sám hovorí, trikrát padli na úplné dno, napriek tomu si dokázal udržať nákazlivý pozitívny prístup k životu.
V rozhovore s rezbárom Lackom Kurnotom sa dozviete:
ako víťazný Pinocchio pomohol naštartovať výrobu hračiek,
či sa dá vyrobiť 1 000 hračiek za dva týždne,
aké je mať spoločnú dielňu s dcérou,
čo mu po pádoch pomáha znova sa postaviť na nohy.
Po príchode do zasneženej Liptovskej Lúžnej nás Lacko víta v bráne spolu so svojou dcérou Laurou. Vedú nás popri dome do malej dielne plnej dreva v rôznych štádiách opracovania. Od surového až po hotové výrobky. Drevené koníky, autá, dinosaury, hračky od výmyslu sveta. Zdanlivo sa v nej nedá pohnúť, a predsa sa v nej o miesto delí aj s Laurou. On tvorí pod značkou Lackove hračky, ona je Drevovláska. A obaja sú dôkazom, že dobro ešte nevymrelo.
Pán Lacko, vaša pozitívna energia je nákazlivá, teším sa, že sme tu s vami. Ako vznikli Lackove hračky?
Som vyučený obrábač kovov, ale kvôli lepšiemu platu som išiel na odprašovanie z pecí. Po troch mesiacoch ma poslali na pracovné lekárstvo, kde zistili ťažký stupeň poruchy pľúc, a tak som dostal výpoveď.
Mal som zákaz robiť vo výškach, pri strojoch, v mraze aj v prachu. Odporúčaná bola práca v suchu a teple, ale kto ma zoberie do kancelárie? Nikto. Tak som si podal žiadosť, že idem podnikať.
Odmalička som po škole chodil pomáhať otcovi. Otec bol síce elektrikár, ale doma vyrábal napríklad poličky či salašnícke náradie.
Narodilo sa nám deväť detí – na hračky veľa peňazí nebolo, tak som vyrobil deťom dreveného panáčika, volali ho Pinocchio.
Dievčatá poslali panáčika do súťaže o najkrajšieho Pinocchia, ktorú vyhlásil taliansky spisovateľ, čo napísal aj sfilmoval, aj zrežíroval Pinocchia.
O tri týždne sme sa dozvedeli, že zo 650 prihlásených vyhral prvú cenu. Škola dostala počítač, knižky do knižnice. To ma nakoplo ísť touto cestou, vyrábať hračky.
Takže ste sa začali hračkám venovať naplno?
Nebolo to také jednoduché. V tom čase som ešte býval s rodičmi, s otcom sme nemali veľmi dobré vzťahy, a tak sa začalo hľadanie nového domova.
Vystriedali sme viaceré podnájmy, vždy muselo byť k nemu aj nejaké humno či dielňa, lebo som so sebou brával aj stroje. O všetko som však neskôr prišiel, jedna prenajímateľka si na mňa vymyslela trestný čin a spôsobila vážne komplikácie, na istý čas sme boli dokonca aj bez domova.
Neskôr sme však našli bývanie v bytovke v Ružomberku. Chýbali mi však stroje a miesto, kde by som mohol pracovať, až neskôr sme našli rodinný domček. Úrad práce mi vybavil dotáciu a nakúpil som stroje, začal som opäť vyrábať hračky.
Zrazu mi prišla zákazka na 1 000 hračiek na Medzinárodný deň detí pre pána z Prešova. Mali sme na to dva týždne. Boli to také spájačky, musel som to vymyslieť na kolíčky a tzv. špilky, deti dnes nechcú lepiť, sú netrpezlivé.
Tisíc hračiek za dva týždne? To ste ako zvládli?
No, povedal som, že mu napíšem, keď to budem mať. Pomohli mi moje deti, spoločne sme to naozaj stihli. A potom sa už ľudia o mne dozvedeli, začali ma sami oslovovať. Odvtedy trávim celé dni v dielni.
Ručná práca vám ide. Dáva vám hlbší zmysel pracovať rukami?
Mám to ako relax.
A pamätáte si úplne na prvé chvíle, keď ste začali pracovať s drevom?
Ja som drevo nenávidel, lebo ako dieťa som po škole musel najprv urobiť prácu otcovi. Potom bolo už päť hodín, v zime tma. Na kamarátov som mal sotva 20 minút. Musel som sa stihnúť naučiť do školy a na druhý deň znova to isté.
A čo pre vás to drevo znamená dnes po všetkých tých náročných rokoch a životných peripetiách, ktoré ste nedobrovoľne absolvovali?
Dnes ma to hreje na duši. Lebo keď niečo vymyslím, urobím a je to dokonalé, poteší to človeka.
Žijeme v konzumnej spoločnosti, kde je všetkého veľa. Práve drevo a prírodné materiály nás približujú viac k jednoduchosti, prirodzenosti, k prírode.
A kedy viete, že to je dokonalé?
Kým na niečo prídem, treba to aspoň 15- až 20-krát prekresliť, potom skúšať robiť. A toľkokrát skončila výroba aj v peci. Musí sa to dotiahnuť do dokonalosti tak, aby tá hračka sama akoby kričala na zákazníka: „Kúp si ma!“
Ako vyzerá váš tvorivý proces? Máte hračky, ktoré vyrábate už roky, sú u detí obľúbené, ale vymýšľate aj niečo nové.
Stáva sa mi dosť často, že o druhej v noci precitnem zo spánku, lebo sa mi prisní nejaká hračka. Tak sa oblečiem, idem do dielne, tam si to kreslím, a keď vidím, že už to má nejakú fazónu, idem spať. A ráno už pokračujem rovno na tvorbe hračky.
Lacko, ako vaše minimalistické drevené hračky vnímajú deti v dobe, keď sú stimulované farbami, svetlami, zvukmi, čoraz viac už aj umelou inteligenciou?
Ja som sa v prvom rade zameral na deti, ktoré sú alergické na laky, farby či na prach. Čínske hračky sú síce pekné, priťahujú detské očká a rodičia im ich kúpia. Nevedia, že hraním sa s hračkou vzniká trenie, ktorým sa uvoľňujú z plastu do ovzdušia mikročastice, ktoré deti vdychujú. Ľudia mi píšu, posielajú fotky aj videá, ako sa deti hrajú s mojimi hračkami aj hodiny. Cítia, že tam je nejaká energia.
S čím sa hrávali vaše deti, keď boli malé?
Aj s hračkami, ktoré som ja robil. Mám zdravotne postihnutú dcérku Lesanku, ja to všetko väčšinou robím kvôli nej. Keď sme boli na sociálke, aby jej zistili mieru poruchy mozgu, dali jej skladačky, ktoré nedokážu poskladať druháci na základnej. Ona to poskladala. Začal som preto robiť také zložité skladačky, ktoré na naše prekvapenie dokázala pekne a za chvíľu poskladať. Dnes máme na stránkach transparentne uverejnené číslo účtu a výťažok z predaja Lackových hračiek ide na liečbu Lesanky. Sme vďační za každé euro.
Laura, ako vnímaš, že si zostala pracovať pri ocinovi? Máš síce už aj svoju značku, ale v dielni pracujete spoločne.
Laura: S drevom som začala robiť v 15 rokoch. Ocino ma začal učiť, chcel, aby v tom niekto pokračoval. Deväť rokov som pracovala na Lackových hračkách, kým som si spravila vlastnú značku.
Lacko: Prakticky ja som chcel niečo dokázať a dokázal som to, že som svojej dcére otvoril brány do sveta.
Laura: Je skvelé, že tu môžem pracovať, nemala by som kde. V dobe, keď je všetko veľmi drahé. Dával mi robiť všetko, vyrábať kolovrátky, sústružiť, naučil ma toho veľa. Popri tom som dva roky študovala maľbu, nakoniec som definitívne prešla na tvorbu z dreva.
A čo znamená pre teba dotyk s drevom?
Myslím si, že všetko je so všetkým prepojené. Žijeme v konzumnej spoločnosti, kde je všetkého veľa. Práve drevo a prírodné materiály nás približujú viac k jednoduchosti, prirodzenosti, k prírode.
Vo svojej tvorbe pod názvom Drevovláska si sa trošku odklonila od ockových hračiek, robíš aj ozdoby do vlasov, brošne, spony a rôzne malé, veľmi precízne výrobky. Bolo to tvoje jasné smerovanie alebo počúvaš dopyt trhu?
Nie, to je také moje. Som skôr na tie maličké veci, na detaily. Nesledujem trendy, robím to, čo a ako cítim.
Čo vás drevo učí o sebe samých?
Lacko: To je ťažká otázka.
Laura: Vážiť si život. Aj strom sa môže stať vyčerpateľným zdrojom, treba si ich vážiť.
Lacko: Stromy sa ničia, my im dávame druhý život, druhú šancu, ktorá vydrží desiatky generácií.
Laura: Je taká pekná myšlienka, že strom rastie, ale ty to nevidíš. Raz vyrastie, ale ty tu už nebudeš.
Lacko a čo sa teraz učíte vy od Laury?
Robiť na internete, komunikovať. Už si viem všetko spraviť sám, aj správy, komentáre prečítať, viem si to popozerať, odpísať.
Na začiatku sme spomenuli váš neľahký životný osud, vám ale život uštedril ešte jednu ťažkú ranu, keď vám v roku 2019 vyhorela dielňa aj so všetkými hračkami. To bola už táto, kde sa nachádzame teraz?
Áno, to už bolo tu. Boli sme s dcérkou u lekára, keď nám telefonoval starosta obce, že mi horí dielňa. Rýchlo sme sadli do auta, ale kým sme prišli, už všetko ľahlo popolom. Dokonca sa roztavili aj stroje. Dodnes sa to vyšetruje, je viacero verzií, ako mohol požiar vzniknúť. To bolo tretíkrát, keď sme padli na dno. Manželka povedala, že už sme skončili.
Vám sa však podarilo niečo neuveriteľné.
Áno. Mne to nedalo. Rozlúčil som sa so svojimi zákazníkmi na Facebooku a poprosil som ich, či by mi nemohli prispieť nejakým eurom na znovuzrodenie hračiek. Vyzbierali sme za tri dni 35 000 €. Vo februári sa nám ozvala jedna firma, ktorá mi chcela dielňu znovu postaviť. Zobrali si 10 000 € a už som o nich nepočul. Tak sme to spravili spolu s deťmi a s kamarátmi. Dcéra Lucia si potom zobrala pôžičku na zastrešenie. Jej zásluhou máme vlastne domček aj dielňu.
Pán Lacko, kde hľadáte po týchto všetkých pádoch zase silu sa znovu postaviť na nohy?
Robíme to všetko kvôli dcérke Lesanke. Prakticky aj preto vznikla tá myšlienka kúpiť rodinný dom. Keď my tu nebudeme, čo s ňou bude? Škoda by ju bolo dávať do ústavu, nechcem pre ňu taký bezduchý život.
Lauri, pre teba, rovnako ako pre súrodencov, muselo byť občas náročné vyrastať v rodine, kde sa pozornosť delí medzi deväť detí, obzvlášť keď je v rodine ešte aj hendikep. Ako si sa cítila ako „jedna z mnohých“?
Myslím si, že sme sa doma všetci navzájom starali jeden o druhého. Takto by som to asi najviac vystihla.
Stretli ste sa v rodine aj s nepochopením alebo s tým, že ľudia nerozumejú vašej situácii?
Laura: Máme v rodine aj „záškodníkov“ (smiech). Ale celkovo si myslím, že sú dva typy rodín, ktoré majú deti s hendikepom.
Lacko: Jedni dostávajú dostatok podpory a naozaj sa o dieťa starajú. A potom sú rodiny, ktoré poberajú dávky, majú dve autá, dva domy, a pritom cez deň ani nevedia, kde to dieťa je. Títo ľudia to zneužívajú – a potom sa pomoc prerozdeľuje menej férovo medzi tých, ktorí ju skutočne potrebujú. Teraz majú prísť nejaké zmeny a zdá sa, že sa nám bude žiť trochu ľahšie.
Stretli ste sa aj s tým, že vám pomoc odmietli?
Áno, veľakrát. Žiadali sme napríklad o príspevok na auto a odpísali nám, že na auto nedávajú, iba na invalidný vozík. Známa zháňala vozík, napísala tam a jej odpísali opačne: že poskytujú príspevky len na auto.
Ak sa vám Lackove hračky páčia, môžete ich podporiť, spojiť sa s ním môžete cez jeho FB stránku.
Lacko, napriek odmietnutiam, ťažkým skúsenostiam a skutočne neľahkému životu pôsobíte na sociálnych sieťach veľmi láskavo. Páči sa mi vaša pozitívna energia a úsmev.
Lacko: Ľudia vás posudzujú podľa toho, ako pôsobíte. A ja mám naozaj veľa pekných komentárov, pri dvoch som sa dokonca rozplakal. Negatívne komentáre budú vždy. Ľudia často závidia, aj keď vlastne ani nevedia čo. Ale to patrí k tomu. Keď odfotím kopu hračiek, ľudia si myslia, že som milionár. Nevidia ten kopec práce za tým. Jedna hračka nevznikne za deň.
Laura: Treba sa však sústrediť na to pekné. Na to dobré. To je podľa mňa najdôležitejšie.
Spomeniete si na nejaký konkrétny príbeh spojený s vašimi hračkami, keď vám to naozaj spravilo radosť?
Pred Vianocami sme darovali hračky na onkológiu do Banskej Bystrice a aj do detských domovov. Vždy okolo šesť až osem banánových krabíc. Hneď si každý zobral to, čo mu napadlo. Poslali nám fotky aj vianočný pozdrav. Je to krásny pocit.
Lacko, ako ste vy prežívali Vianoce, keď ste boli malý?
Ja som sa na Vianoce veľmi tešil, lebo som mal veľmi dobrú starú mamu. Najradšej som mal pištole (smiech). Ako decko som sa nestaral o nič. Pamätám si, ako sme sedeli pri stole, pomodlili sme sa, najedli sme sa. Otec bol vonku, akože na záchode, zazvonil zvončekom a my sme už od stola bežali k stromčeku. A tak by to malo byť.
Laura, aké ste mávali Vianoce ako deti?
Lacko: No čo vám povie jedna vegetariánka (smiech)?
Laura: Tešili sme sa na Vianoce. Pamätám si, ako zazvonil Ježiško a už sme utekali!
Lacko: A ja som to robil ináč! Zvonček som za dverami pripevnil silonom, aby sme boli pri stole všetci. Keď som zatriasol, rozsvietili sa očká. Keby ste to videli, to sa nedá opísať!
Mám odozvu, ľudia mi píšu, posielajú fotky aj videá, ako sa deti hrajú s mojimi hračkami aj hodiny. Cítia, že tam je nejaká energia.
Dnes tú radosť spôsobujete prenesene iným deťom, keď si nájdu pod stromčekom Lackove hračky.
Laura: Áno, je to skvelé. Ľudia nám píšu, posielajú fotky a chcú sa prísť pozrieť do dielne. Aj teraz, pred dvoma týždňami, prišla rodinka a chlapci si tu vyrábali pištole.
Lacko: Robievam aj tvorivé dielne. Mal som tu takého špunta, ktorý stál pri pásovej píle a nevedel sa od nej odtrhnúť, prosil otca, nech mu ju kúpi.
Posielate hračky len v rámci Slovenska?
Nie. Za posledný rok sme pociťovali menší záujem o hračky, začal som rozmýšľať, že budem robiť už len betlehemy. Ale odkedy sme začali natáčať videá, majú aj 40 000 videní a hračky posielame všade. Do Ameriky, do Nórska, Švédska, Írska, do Nemecka, na Nový Zéland, do Austrálie. Najviac reakcií bolo na „kus klátu“.
Kus klátu?
Ľudia mi občas písali, že „pýtam 75 eur za kus klátu“. Tak som zobral tú hračku, ukázal som im drevo a povedal: „Toto je kus klátu a toto je hračka, ktorá stojí 70 eur.“ Veľa ľudí si neuvedomuje náklady ani ten čas.
Pre ľudí je často ťažké predstaviť si, čo všetko stojí za výrobou jednej drevenej hračky.
Lacko: Presne tak. Nakúpiť materiál, náradie. Napríklad nová píla stojí tak 400 – 500 eur. Na všetko si musím zarobiť.
Laura: Aj to remeslo, dlhoročné skúsenosti, to všetko sa tiež ráta.
Ktorá je vaša najobľúbenejšia hračka, akú ste doteraz vyrobili?
Traktor s vlečkou. Ten sa mi vydaril. Asi 15-krát som ho prerábal, kým som bol spokojný. Napríklad výfuk: ten nakoniec nedávam, lebo malé dieťa by si ním mohlo ublížiť. Zrkadlá tiež nie. Deti dávajú všetko do úst. Raz som videl, ako si dieťa natlačilo do nosa figúrku z Kinder vajíčka. Takže bezpečnosť je vždy prvá.
Laura, a tvoje obľúbené hračky?
Mne sa páčia tie otcove staré modely: bagre, traktory, kamióny. Také klasické. Tie moderné ma až tak neoslovujú.
A aké máte ešte sny či plány do budúcna?
Lacko: Mať kopec peňazí a ísť na Ibizu! Na párty (smiech).
Laura: Ja by som chcela, aby ma raz Drevovláska dokázala uživiť.
Lacko: Nedá sa povedať, že táto práca je o zárobku. Ja to robím len kvôli tomu, aby som sa nenudil.
Ladislav Kurnota
Lacko Kurnota je tvorca ekologických drevených hračiek z Liptovskej Lúžnej a otec deviatich detí. Po rokoch zdravotných problémov a tvrdých životných skúšok si vybudoval malú dielňu, v ktorej spolu s dcérou Laurou vyrába hračky pod značkou Lackove hračky. Svojím remeslom prináša radosť deťom doma aj vo svete.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
