Príbehy

Odborník na umelú inteligenciu: Pomohlo by nám, keby sme sa na sociálne siete nechodili hádať

Jakub Šimko v KInIT-e skúma, ako by technológia mohla pomôcť odhaľovať dezinformácie.

Autor Marek Hudec

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum11. 2. 2022

Sociálne siete nás neustále zaplavujú hoaxmi aj nenávistnými príspevkami. V boji s nimi zatiaľ ťaháme za kratší koniec. Kempelenov inštitút inteligentných technológií (KInIT) chce na tento problém využiť umelú inteligenciu. Jej algoritmy sa však najprv potrebujú od ľudí naučiť rozoznávať dezinformácie. Jakub Šimko, ktorý na technológii pracuje, nám vysvetlil, ako umelá inteligencia funguje a čo nás spolupráca so strojmi môže naučiť.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

či stroj dokáže porozumieť textu, ktorý napísal človek,
ako fungujú algoritmy sociálnych sietí,
či by nástroj mohli zneužiť ľudia šíriaci dezinformácie,
podľa akých znakov sa dá obsah označiť za hoax.

Vedátor: Obavy sa objavujú pri každej zmene, aj fungovanie lokomotív bolo kedysi mágiou

Problém s dezinformáciami je vážny. Dostali sme sa do bodu, keď si sami nevystačíme a na jeho riešenie potrebujeme umelú inteligenciu?

Ak by som aj mal pocit, že by sme na to stačili, prečo si nepomôcť, ak sa to dá aj umelou inteligenciou? Šírenie hoaxov, dezinformácií a hejtu má aj technologický aspekt. Sociálne médiá síce niekto mohol vymyslieť s dobrým úmyslom, no v súčasnosti sú nastavené tak, aby generovali zisk svojim vlastníkom, a zároveň tak, že sa, zrejme nechtiac, nepravdivé informácie cez ne šíria rýchlejšie než tie pravdivé.

Hoaxy a nezmysly sú atraktívnejšie, oslovia viac čitateľov. Všimli si to aj algoritmy, ktoré nám odporúčajú obsah, a preto ich viac šíria. Touto skutočnosťou by sme síce ľudí mohli vyviniť, no aj oni nesú svoj diel viny, lebo nie sú dobre pripravení na dnešnú dobu. Nemyslia kriticky, lebo ich to nikto neučil a neviedol ich k tomu. Pritom ľudia, keby ste sa ich spýtali, by sami seba považovali za kriticky mysliacich. Hlúpi sú tí ostatní, mne sa to nemôže stať, že by mnou niekto manipuloval, niekto ma oblafol. No ruku na srdce, koľkokrát sa nám to už stalo? Koľkokrát sme zle nakúpili alebo zle volili?

Môže mať šírenie hoaxov aj čisto technologické riešenie?

Nie, čisto technologické riešenie neexistuje. Vezmite si email, naň nevplývajú žiadne algoritmy. Do schránky mi môžu prísť seriózne správy aj bludy. Mail je demokratický, keď ho pošlem, zakaždým bude doručený.

Podobne fungovali príspevky na sociálnych médiách v roku 2008. Vy ste zdieľali post a ten sa objavil všetkým vašim známym. Vo Facebooku si však uvedomili, že obsahu je na sieti priveľa, treba ho filtrovať, a vtedy začali nastavovať odporúčacie nástroje. Neskôr zistili, že je dôležité, aby používateľov na platforme udržali čo najdlhšie, a že by obsah mali vyberať podľa toho.

Hoaxy a nezmysly sú atraktívnejšie, oslovia viac čitateľov. Všimli si to aj algoritmy, ktoré nám odporúčajú obsah.

Najviac vašu pozornosť zaujme obsah, ktorý je emocionálny. Na jednom konci spektra sú mačičky, ale tie vás nezaujmú až tak ako niečo, čo vás rozčúli a negatívne chytí za srdce. Vieme, že algoritmy na sociálnej sieti preferujú diskusné interakcie. Počítajú aj lajky, srdiečka či emotikony, ale najviac si cenia diskusiu, ideálne pri kontroverzných témach, kde sa ľudia hádajú. Zlaté mačičky tiež generujú komentáre, ale nie je ich toľko. Algoritmy merajú aj to, či sa na príspevok vraciate, a to sa deje vtedy, keď pod ním chcete debatovať.

Riešením by bolo, keby sme si viac všímali pozitívny obsah a viac naň reagovali?

To sa môžeme len domnievať, no verím, že by nám pomohlo, keby sme sa prestali rozčuľovať. Keby používatelia boli nad vecou a nechodili sa na sociálne siete hádať, algoritmy by si to zmerali a dezinformácie by nemali taký veľký dosah.

Skúste nám teda vysvetliť, ako by mohol pomôcť váš projekt.

Snažíme sa pracovať na metódach, ktoré by dokázali posúdiť, či by mohol vybraný obsah obsahovať dezinformácie. Umelá inteligencia zatiaľ nevie obsah vyhodnotiť jednoznačne, no môže s rozumnou mierou istoty odhadovať.

V zásade robíme pomocníčka pre človeka, ktorý rozhodne, či je niečo hoax. Ak si napríklad predstavíme moderátora nejakého fóra, ktorý musí posúdiť sto nových príspevkov, umelá inteligencia mu z nich môže vybrať tých zopár najpravdepodobnejšie dezinformačných.

Ako ste sa k tomuto typu projektov dostali?

Téme dezinformácií sa s viacerými kolegami venujeme už takmer päť rokov, dlho ich vnímame ako spoločenský problém. So študentmi sme kedysi pracovali na projekte detekcie nenávistných prejavov. Robili sme výskum za pomoci metód, ktoré by sa dali uplatniť aj na dezinformácie. Bol zameraný na charakterizáciu textu, ten sa totiž dá rôzne klasifikovať, napríklad ako nahnevaný, veselý, neutrálny. Získali sme vtedy grant a odvtedy sme sa tejto oblasti venovali podrobnejšie.

Najviac vašu pozornosť zaujme obsah, ktorý je emocionálny. Na jednom konci spektra sú mačičky, ale tie vás nezaujmú až tak ako niečo, čo vás rozčúli a negatívne chytí za srdce.

Problém s dezinformáciami sa medzitým nevyriešil, skôr sa zhoršil, a preto sme pri ňom vytrvali. Takýto detektor hoaxov sa pokúša vo svete vytvoriť veľa výskumníkov, no my ho aplikujeme čiastočne aj na slovenčinu, čo už tak veľa ľudí nerobí. Slovenčinou hovorí málo ľudí a je preň k dizpozícii málo zdrojov.

Ako detektor funguje?

Predstavte si čiernu skrinku, do ktorej nevidíte. Jej vnútro je komplikované, ale nemusí nás v prvom priblížení príliš zaujímať. Skrinka však navonok funguje tak, že do nej vkladáme veľa príkladov, napríklad viet. Napríklad do nej z jednej strany vložíme dve vety a chceme, aby nám na druhej strane vyhodnotila, či sú významovo podobné alebo totožné.

Ak k tomu mám k dispozícii databázu nepravdivých výrokov, povedzme často sa opakujúcich hoaxov napríklad v medicínskej doméne, môžem výskyt podobných či rovnakých myšlienok detegovať v novom obsahu. Škatuľku vieme vyrobiť jednoducho, to, čo je na tom celom ťažké, je získavanie spoľahlivých ohodnotených dát.

Hoaxy sú však často nové informácie. Vezmime si príklad: v minulosti niekto správne vyhodnotil, že správa o tom, že Savo lieči rakovinu, je hoax. Potom príde nová dezinformácia, že cukríky liečia rakovinu. Ako si skrinka vyhodnotí, že aj tá nová informácia je hoax?

V prvom rade si technológia dokáže všimnúť, čo majú vety spoločné. Obe vety majú dve rovnaké slová: lieči a rakovinu. Strojčeky vidia aj väzbu medzi slovami, teda že sa vety skladajú z podmetu, prísudku a predmetu. Škatuľka môže byť vnútri umelou neurónovou sieťou zloženou podobne ako náš mozog. V prepojeniach neurónov je zakódované, čo už videla predtým. Pozrie sa na nový príklad a vie povedať, že na základe podobností je to na 80 percent pravdepodobne hoax, lebo vidí znaky charakteristické pre hoaxy.

Čítajte aj: Každý môže naletieť hoaxu, dôležité je poučiť sa, tvrdí odborník na informačnú bezpečnosť

Hodnotíte hoaxy na úrovni odsekov alebo viet? Dokáže stroj porozumieť celému textu?

Stroj v skutočnosti textu nerozumie v zmysle, ako to chápeme my ľudia, od toho sme zatiaľ veľmi ďaleko a neviem, či sa k tomu vôbec niekedy dopracujeme. Stroje však vedia robiť niektoré úlohy, pri ktorých sa javí, že textu rozumejú. Sú modely, ktoré posudzujú vetu podľa iných viet, respektíve výrokov, ale niekedy aj celých článkov. Niektoré prístupy nakrájajú text na vety a vyhodnotenie je len agregované. Iné hľadajú súvislosti medzi informáciami.

Detektor hoaxov sa pokúša vo svete vytvoriť veľa výskumníkov, no my ho aplikujeme čiastočne aj na slovenčinu, čo už tak veľa ľudí nerobí.

Ako môžu ľudia umelej inteligencii pomôcť??

Ľudí potrebujeme pri použití detekčného modelu. Môžete byť napríklad moderátorom fóra, ktorý nestíha čítať všetky príspevky a potrebuje pomoc pri ich filtrovaní. Využiť ho môže aj factchecker, ktorý si potrebuje overiť napríklad výroky politikov a zisťuje, či nepovedali nejaký nezmysel.

Pri zložitejších obsahoch je to veľa práce a niektoré z úkonov by mohli byť automatizované. Napríklad strojček zistí, či už podobný výrok nebol v minulosti overovaný. Ľudí potrebujeme aj pri zbere dát. Ak narazia na dezinformácie alebo nenávistné komentáre, môžu ich označiť alebo im napísať anotáciu a my to neskôr môžeme zaradiť do databázy pre umelú inteligenciu. Môže sa prihlásiť každý.

Mohli by sa zapojiť aj ľudia, ktorí dezinformácie šíria?

Žiaľ, mohli. My sme zatiaľ spravili iba úvodnú štúdiu, zozbierali sme dáta. Sledujeme, či to ľuďom dáva zmysel, zatiaľ sme nezhodnotili kvalitu ich práce. Keby sa ukázalo, že to nemôže byť otvorený nástroj, budú doň prispievať iba vyškolení ľudia, skupina, ktorá by prešla výberovým konaním.

Možno by sa mohol prihlásiť ktokoľvek, musel by však prejsť kurzom a občas by sme ho potom skontrolovali. Keby neprodukoval dáta kvality, akú by sme potrebovali, jeho dáta nepoužijeme. Tomuto sa venuje oblasť s názvom crowdsourcing, ktorá sa zaoberá tým, ako využívať veľké skupiny anonymných používateľov, a má veľa nástrojov, ktorými si poisťuje kvalitu dát.

Podľa čoho sa obsah vyhodnocuje? Aké môže mať kategórie?

My im vravíme črty. Môžeme sledovať, či je obsah emočne zafarbený, kde sa vyskytol, aké reakcie vyvolal, kto ho zdieľal. Potom je v texte veľa nadávok, interpunkcie, neprimerane veľa kapitálok. Okrem toho si modely všímajú aj vecnú podstatu obsahu, teda jeho tému či koncepty, ktoré spomína. Žiadna z týchto čŕt nám sama osebe nepovie správny výsledok, no model umelej inteligencie ich posúdi spolu.

Ľudí potrebujeme aj pri zbere dát. Ak narazia na dezinformácie, môžu ich označiť a my to neskôr môžeme zaradiť do databázy pre umelú inteligenciu.

Spomenuli ste, že za ten čas, čo sa dezinformáciám venujete, sa situácia zhoršila. Nestíhame za hoaxmi?

Momentálne skutočne ťaháme za kratší povraz. S oneskorením zisťujeme, aké negatívne dôsledky má pre nás nasadenie nových technológií, teda napríklad sociálnych médií. Ja som však optimista, nemyslím si, že smerujeme do záhuby, ale tento problém nás ešte môže zabolieť na mnohých miestach.

Našťastie, ľudia ho už vnímajú, rovnako aj regulátori, teda štáty, ktoré začínajú tlačiť na veľké technologické firmy, aby niečo podnikli. Tie už deklarovali, že sa budú samy regulovať, no odvtedy už prešiel istý čas a situácia sa nezlepšila. Budem to demonštrovať na našom nedávnom výskume. Pred rokom sme sa pustili do auditovania algoritmov na sociálnych sieťach. Pomocou auditu dokážeme zmerať, či algoritmus neprimerane neodporúča dezinformačný obsah.

Problém s hoaxmi je, že im verí veľa ľudí. Keď sa nevieme o realite presvedčiť navzájom, technológia to dokáže?

Umelá inteligencia ľudí nebude presviedčať. No ak sú zavretí v bubline, dostávajú rovnaké typy príspevkov a nemôžu si prečítať nič z druhého brehu, utvrdzujú sa vo vlastnom presvedčení.

Odporúčací algoritmus pre médium by mohol zabezpečiť pluralitu, aby človek nezostal v bubline. Zoberme si otázku: mali by byť obedy v škole zadarmo? Zatiaľ to s hoaxmi nemá nič spoločné, ale asi nie je v poriadku, ak sa mi na sieti ukazujú len články, kde sa tvrdí len jedna vec. Keď si čítam informácie z oboch strán, mám šancu uvedomiť si argumenty za a proti. Pripomínam však, že problém by sme tu mali aj bez technológií. Ľudia nerozmýšľajú kriticky, sú sebeckí, krátkozrako sa nezaujímajú o problémy druhých, preferujú jednoduché riešenia, ktoré nemusia byť správne. Toto všetko technológie len zhoršujú a našou úlohou je pomôcť tento negatívny príspevok zmierniť.

Spoločnost O2 dlhododobo podporuje mediálnu gramotnosť, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 podporila projekty zamerané na kultiváciu informačného priestoru a publikovanie overených informácií. Spolu s KInIT-om uspelo v grantovom programe Vráťme rozum na internet minulý rok 12 projektov zameraných na kritické myslenie. Viac informácií nájdete na tomto mieste.

Jakub Šimko

Pochádza z Bratislavy. Študoval na Fakulte informatiky a informačných technológií STU v Bratislave, odkiaľ má aj doktorský titul. Medzi rokmi 2013 až 2020 pôsobil na fakulte ako asistent a neskôr ako docent. V súčasnosti pracuje ako výskumník v Kempelenovom inštitúte inteligentných technológií. Zaoberá sa témou interakcie medzi človekom a počítačom, technológiami súvisiacimi s dezinformáciami či problematikou crowdsourcingu.

Páčil sa vám článok?

„Každý si v práci nosí svoj vlastný batoh starostí aj radostí. O to dôležitejšie je mať pri sebe parťáka, s ktorým si ho viete spoločne poupratovať,“ hovoria šéfovia komunikácie z O2

Tým, že si veria a sú naladení na rovnakú vlnu, spolupráca prirodzene funguje a je oveľa jednoduchšia.

Autor Natália Čerňancová

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum2. 7. 2026

Môžu byť kolegovia aj kamaráti? A môže takýto vzťah fungovať aj medzi ľuďmi na rôznych úrovniach riadenia firmy? Riaditeľka komunikácie a značky O2 Lucia Petrášová a líder pre komunikáciu a značku Štefan Póša hovoria, že byť si blízki je v poriadku, no stále treba myslieť na profesionalitu a zdravé hranice. Lucia so Števkom si z pozície svojich úloh kryjú chrbát už niekoľko rokov. V realite to pre nich znamená, že si navzájom veria a vedia, že sa môžu jeden na druhého spoľahnúť s vedomím, že každý svoju prácu urobí dobre a zodpovedne. A ak aj nastane kritická situácia, otvorenosť im pomáha riešiť problém skôr, než vôbec vznikne.

Je super, keď sa môžete oprieť o kolegu – napríklad aj pri učení sa o umelej inteligencii, s ktorou sa každý z nás zoznamuje vlastným tempom.

V rozhovore s Luciou Petrášovou a Štefanom Póšom sa dozviete:

ako sa začala ich spolupráca a aké majú dnes roly,
čo si Lucia pomyslela, keď Števka prvýkrát videla na pohovore,
ako riešia situácie, keď medzi nimi vznikne napätie, a akým spôsobom si dávajú spätnú väzbu,
či je podľa nich možné, aby boli kolegovia aj kamarátmi,
kedy Lucia naposledy pocítila, že sa môže spoľahnúť na Števka a jeho tím,
ako vznikal komunikačný koncept Sme na to dvaja
a či môže táto myšlienka presahovať aj do spoločnosti a pomáhať ľuďom viac sa spájať a byť si oporou.

Lucia, ty si prišla do O2 v roku 2011, Števko o šesť rokov neskôr. Spomínate si na to, keď ste sa prvýkrát stretli?

Števko: Ešte popri štúdiu marketingu som hľadal novú pracovnú príležitosť a v tom čase malo O2 vypísanú pozíciu asistenta na oddelení predaja.

Následne mi však zavolali, že ma na túto pozíciu nevezmú, pretože mali kandidátku, ktorá sa na ňu hodila viac. Prvých pár sekúnd mi to bolo ľúto, no hneď nato mi povedali, že majú otvorenú ešte inú pozíciu, na ktorú by som sa im hodil. Išlo o pozíciu marketingového špecialistu v rámci BTL oddelenia.

Prešiel som ďalšími kolami výberového procesu, mali sme aj praktické výberové kolo, kde som prvýkrát videl Luciu. A tam sa vlastne začal písať môj príbeh v O2 a aj príbeh nás dvoch.

Lucia: Veľmi dobre si na to výberové konanie spomínam, pretože to bola pozícia, na ktorú som pred rokmi do O2 nastupovala aj ja.

Bolo tam viacero kandidátov, ale Števka si pamätám najmä pre spôsob, akým komunikoval. Pôsobil výrazne – bolo ho jednoducho viac vidno, nebál sa ozvať. Vtedy som si povedala, že by to mohlo fungovať, pretože bol iný typ ako ja.

Števko: To je pre mňa nová informácia, ale príjemne sa to počúva (smiech).

Už prešla takmer dekáda, odkedy si tu. Ako sa rokmi rozvíjala spolupráca medzi vami?

Števko: Na začiatku sme spolu veľmi úzko nespolupracovali, lebo Lucia viedla celé oddelenie komunikácie a značky a medzi nami bol ešte medzičlánok – tím, do ktorého som patril.

Zlom prišiel až vtedy, keď sme v O2 začali od nuly vymýšľať a budovať digitálneho operátora v apke Radosť. V tom čase som vedel, že sa chcem viac zapájať do väčších projektov a posunúť sa aj mimo BTL, teda viac do nadlinkovej komunikácie a digitálu.

Mali sme viac diskusií o tom, kam by sa moja cesta mohla ďalej uberať. Lucia ma v tom podporila a dala mi dôveru, vďaka ktorej som sa mohol zapojiť do Radosti prakticky od úplného začiatku.

Postupne to prirodzene prerástlo do toho, že keď sa robili prvé ATL kampane pre Radosť a prvé digitálne kampane, začali ma pravidelne prizývať do debát a ja som sa čoraz viac zapájal do celého procesu.

Tým sa naštartovala intenzívnejšia spolupráca – pri týchto témach sme boli spolu čoraz častejšie, až to postupne prerástlo do obdobia, keď sme v O2 prechádzali agilnou transformáciou vo firme. Vtedy som dostal možnosť viesť vlastný tím, ktorý sa už samostatne venuje značkám O2 a Radosť.

A ako je to teraz – v čom spočívajú vaše úlohy a ako sa navzájom prelínajú?

Lucia: Štefanov tím má na starosti všetky kampane, ktoré vidíme v televízii, online aj offline. Zároveň je pre mňa hlavnou spojkou s tímom aj pri koordinácii kampaní – vďaka tomu viem do procesu v prípade potreby vstúpiť. Jeho kolegovia fungujú dosť samostatne, no Štefan je pre nich zároveň aj mentorom, aj manažérom.

Pre mňa je kľúčové, že sa na neho viem spoľahnúť, pretože ide o veľkú časť toho, čo je v O2 najviditeľnejšie – kampane, značka, pozicioning aj hodnoty. Zároveň je pre nás dôležitá orientácia na zákazníka, takže je zásadné, aby to robili ľudia, ktorí tomu veria a vedia to robiť dobre.

Aj preto mu veľmi dôverujem. Spolupracujeme úzko, ale zároveň je to postavené na dôvere a slobode, ktorú jeho tím má.

Čiže aj na základe dôvery, ktorú v neho máš, a spoločných hodnôt si ho nasmerovala k pozícii, na ktorej je dnes.

Lucia: Určite áno. Na víziu O2 sa pozeráme veľmi podobne. Aj keď máme niekedy odlišné názory, vieme si ich otvorene povedať a spoločne si ich vydiskutovať. Okrem Štefanovej strategickej a vizionárskej stránky je pre mňa dôležité hlavne to, že sa môžem spoľahnúť, že keď sa na niečom dohodneme, tak to aj dotiahne – a dobre.

Števko je jednoducho zodpovedný človek, čo si na ňom veľmi cením. A to je presne tá výhoda, ktorú v ňom mám – a rozhodne to nie je samozrejmosť.

Pre každého šéfa je veľká úľava mať tím, na ktorý sa môže spoľahnúť, lebo inak človek skončí pri mikromanažovaní a neustálom riešení, či sa veci naozaj urobia.

Štefan, v čom vnímaš Luciin prínos v rámci práce?

Lucia o svojej úlohe hovorí skôr skromne, ale jej zapojenie do tém, ktoré spolu riešime, je pre mňa a náš tím veľmi dôležité. Ide o oblasti, ktoré sú kľúčové nielen pre značku, ale aj pre celé O2.

Môj tím funguje v agilnom nastavení a v O2 máme model, kde komunikační experti pracujú priamo v jednotlivých produktových tímoch na konkrétnych témach. Zároveň sme museli nastaviť aj spoluprácu s poradnou časťou tímu, ktorá zastrešuje odborné oblasti mimo týchto tímov.

Cieľom bolo, aby tieto dva svety spolu prirodzene fungovali a nešli proti sebe.

Ľudia v tímoch majú veľkú mieru autonómie a riešia svoje témy, ale zároveň je dôležité, aby niekto udržiaval strategický smer a širšiu víziu. A práve to je jedna z kľúčových úloh, ktorú Lucia v tomto celom má – samozrejme, v úzkej koordinácii s nami.

Je prirodzené, že medzi kolegami nastávajú situácie, keď má každý iný názor. Ako sa vám vtedy darí zosúlaďovať?

Lucia: Števko sa nebojí povedať svoj názor a niekedy je zaujímavá aj forma, akou to povie – hovorím to v dobrom, často aj s nadhľadom alebo humorom. Dôležité ale je, že keď s niečím nesúhlasí alebo to vidí inak, povie to otvorene.

A to si na ňom vážim – že sa ozve a overí si: „Chápem ťa správne, že to myslíš takto?“ Niekedy poviem: „Áno, presne tak som to myslela.“ Ale často poviem aj: „Nie, toto som tak nemyslela.“ Vtedy sa to jednoducho vyjasní.

Nebolo by totiž nič horšie, ako keby odišiel s tým, že som to myslela inak, vznikol by z toho problém a on by si to potom riešil sám v sebe alebo, nedajbože, ešte s kolegami.

Preto je podľa mňa dôležité veci si povedať priamo a vysvetliť si, ako to kto myslel. Často sa stáva, aj že mám iný pohľad než Števko, no on ma presvedčí, že ten jeho je správny, a inokedy je to presne naopak.

Števko: Úprimnosť a autenticita sú podľa mňa základ toho, aby komunikácia fungovala a aby bola spolupráca dobrá. Keď si ľudia veci nehovoria priamo alebo sa niektorým témam vyhýbajú, skôr či neskôr to aj tak vypláva na povrch.

Či už ide o samotnú prácu, alebo spôsob, akým veci robíme. Keby sme fungovali len tak, že si hovoríme, že je všetko v poriadku a nič netreba riešiť, nikam by sme sa neposunuli.

Lucia, je to aj u teba tak? Števko sa teda názorov nebojí. A ty si tiež typ, ktorý vie úprimne dať spätnú väzbu, aj keď ide o niečo náročnejšie a treba povedať priamo, že toto asi nie je úplne správne?

Som skôr empatický typ človeka – dosť vnímam, ako sa ľudia cítia, a nerada im ubližujem. Preto pre mňa nebolo prirodzené dávať spätnú väzbu a dlho som sa to musela učiť. Stále na tom pracujem.

A práve Štefan je pre mňa v tomto aj inšpiráciou, pretože ukazuje, že sa to dá povedať priamo, ale zároveň citlivo a s rešpektom.

Čo sa od seba navzájom učíte?

Lucia: Števko na sebe veľa pracuje aj v oblasti personálneho manažovania ľudí a často ma príjemne prekvapí tým, ako sa na ľudí pozerá a ako s nimi pracuje.

Myslím si, že aj podriadený vie inšpirovať svojho šéfa. Nikto nemá patent na rozum a ja určite nie som expert na všetko, takže aj v tomto je pre mňa Števko veľkou inšpiráciou.

Števko: Veľa z toho, čo dnes v práci viem, som sa naučil práve od nej. Lucia mi zároveň ukazuje, že niektoré veci potrebujú čas a nie je dobré ich hneď siliť alebo rýchlo uzatvárať.

Mám skôr tendenciu veci riešiť hneď, ale časom viac a viac rozumiem, že to nemusí byť vždy najlepší prístup. V tomto je pre mňa jej rozvaha veľmi cenná a veľakrát mi pomohla spomaliť a pozrieť sa na veci inak.

Každý si do práce nosíme svoj vlastný batoh starostí aj radostí, ktoré riešime. Som rád, že Lucia je človek, pri ktorom viem, že keď je toho veľa, nemusím jej ho len odhodiť, ale vieme sa v tom spolu zorientovať, veci si pomenovať, upratať a posunúť ďalej tak, aby to dávalo zmysel.

Vaše pracovné spojenie pôsobí harmonicky. Čím to je?

Števko: Tým, že v Lucii mám oporu a viem sa na ňu spoľahnúť. Verím tomu, ako veci vidí, dobrému úmyslu za nimi a ako nad nimi premýšľa. Keby mi to nedávalo zmysel, tak by tá spolupráca nemohla fungovať a skôr by sme išli proti sebe.

Ale tým, že si veríme a sme naladení na rovnakú vlnu – v tom, čo chceme dosiahnuť, v stratégii aj v komunikácii –, to celé prirodzene funguje a je to jednoduchšie.

Tipujem však, že nastali aj napäté situácie. Ako ste k nim pristúpili?

Števko: Určite áno. Myslím si však, že u nás žiadna napätá situácia netrvala dlhšie než pár hodín. Je to najmä tým, že veci riešime hneď, ako vzniknú. Paradoxne to môže navonok pôsobiť, že si konflikt otvárame, ale v skutočnosti mu tým skôr predchádzame, lebo ho pomenujeme skôr, než stihne narásť.

Keď sa spätne zamyslím, bolo len pár situácií, ktoré boli naozaj vypätejšie. Ale práve tie boli dôležité – posunuli nás aj v tom, ako spolu fungujeme a ako spolu pracujeme. Vďaka tomu mám ešte väčšiu istotu, že keď niečo vidím alebo potrebujem povedať, môžem to otvorene pomenovať a nie je z toho žiadny problém.

Lucia má v témach, ktoré riešime, viac skúseností, a preto je pre mňa dôležité získať od nej pohľad, ktorý ja občas nevidím.

Lucia, ty si spomínaš na nejaké vypäté momenty?

Áno, spomínam. Je pravda, že sa občas nešťastne vyjadrím. Často si píšeme rýchlo, robím veľa preklepov, a keď si to potom spätne prečítam, môže to vyznieť aj dosť ostro alebo urážlivo.

A Štefan sa nikdy neštíti spýtať: „Chcela si tým naozaj povedať toto?“ A ja si vtedy poviem: „Fúha, to som fakt napísala?“

Stalo sa aj to, že mal pocit, že som voči nemu bola neférová, alebo sa obával, že keď mi to povie, tak sa naňho nahnevám alebo to naruší náš vzťah. Verím však, že som ho presvedčila, že to tak nie je. Aj keď, samozrejme, v tej chvíli mi to nebolo príjemné.

A priznám sa, že ma v niektorých situáciách aj zranilo, keď som mala pocit, že si o mne myslí, že som niečo myslela so zlým úmyslom. Zároveň som si veľmi vážila, že sme si to vždy vedeli vysvetliť.

Často sa totiž stáva, že si ľudia niečo myslia, nepovedia to a človek potom ani nemá šancu to uviesť na pravú mieru. Preto si na Štefanovi vážim najmä to, že keď niečo pokazím alebo je niečo nejasné, povie mi to otvorene.

Števko: Podľa mňa boli niekedy aj slzy (smiech).

Lucia: U teba určite (smiech).

Števko: Áno, je to autentické a zdravé nenechávať si to len v sebe, samozrejme, s mierou (smiech).

Paradoxne práve v týchto chvíľach prichádzalo skutočné zosúladenie. To, čo sa dialo vo vnútri, sa dostalo aj von. A boli to dôležité, formujúce momenty. Keby neprišli, každý by si myslel svoje, navonok by to možno vyzeralo v poriadku, ale práve tieto situácie sú kľúčové, aby partnerstvo fungovalo.

A aj preto môže byť claim Sme na to dvaja naozaj živý. Lebo povedať to vie hocikto, ale podstata je v tom, že to naozaj žijeme.

Dvaja v dobrých chvíľach, keď veci fungujú, ale aj v tých náročných, keď treba počuť aj nepríjemnejšie veci a vyriešiť ich, aby sme sa mohli posunúť späť k tým dobrým.

Obaja ste naznačili, že prišli aj momenty, ktoré sa vás dotkli a ktoré sa znášali ťažšie, čo je úplne prirodzené. Ako sa teda dá spracovať negatívnejšia spätná väzba tak, aby ju človek prijal s nadhľadom?

Števko: Je to niečo, čo sa človek musí naučiť.

Keď sa pozriem späť na seba pred deviatimi rokmi, keď som prišiel na pohovor a dostával prvé spätné väzby, viem, že ma to vtedy dosť „bralo“. Veľa vecí som vnímal úplne inak než dnes.

Postupne som sa naučil nebrať „feedback“ tak, že ma niekto chce skritizovať alebo potopiť, aby ukázal, že vie viac. Skôr ho vnímať ako snahu pomôcť – ako niečo, z čoho sa môžem posunúť a niečo si zobrať. A najmä ako prejav dobrého úmyslu.

Keď si človek uvedomí, že spätná väzba prichádza s dobrým zámerom a nie preto, aby ho niekto zhodil, je to veľmi oslobodzujúce. A časom sa z toho môže stať aj niečo, čo si človek sám pýta – ako taký kontrolný bod, či ide správnym smerom.

Viete sa navzájom pochváliť?

Števko: Pre mňa je to veľmi dôležitá súčasť práce. Je potrebné povedať, keď niečo nefunguje, no rovnako dôležité je aj to, keď veci fungujú. Je to veľká motivácia posúvať sa ďalej a zároveň signál, že ideme správnym smerom.

Lucia to skôr dáva najavo neverbálne. Keď je spokojná a veci fungujú, je to na nej jednoducho vidno – na jej postoji, výraze, celkovom dojme. Vtedy viem, že sme na dobrej ceste. A keď si nie som istý, tak si tú spätnú väzbu jednoducho vypýtam. Ak by som to k niečomu mal prirovnať, je to pre mňa trochu, ako keď je človek hladný – vie, že si musí povedať, že potrebuje niečo jesť.

Veľakrát to však prichádza aj prirodzene. A keď sa niečo podarí, máme aj dobrý zvyk to osláviť – ísť si ako tím spolu sadnúť alebo si aspoň na chvíľu uvedomiť, že sa to podarilo a že sa z toho tešíme.

Lucia, máš to rovnako? Potrebuješ počuť, že si niečo urobila dobre?

Skôr som to mala nastavené tak, že hľadám to, čo povedal Števko – že to na človeku vidno. Takú nepriamu pochvalu. Sama nie som úplne typ, ktorý by vedel s veľkou ľahkosťou prijímať komplimenty, a preto som ich ani v minulosti veľmi nedávala. Mala som pocit, že veď je predsa vidno, keď je človek spokojný.

Zároveň je pravda, že Števko si spätnú väzbu často pýtal, a to ma prinútilo sa nad tým viac zamyslieť. Niekedy som mala pocit, že povedať dobrá práca alebo perfektné môže znieť neúprimne, ale dnes to vnímam inak – že je dôležité to aj nahlas povedať.

To, že ja to možno nepotrebujem vo verbálnej podobe a viac to vnímam cez správanie, ešte neznamená, že to tak majú aj ostatní. Toto pre mňa bolo dôležité uvedomenie – aj to, že ľudia o spätnú väzbu vedia aj sami požiadať.

Dnes sa preto snažím viac vedome hovoriť aj pozitívnu spätnú väzbu, keď ju skutočne cítim.

Môžete povedať, že ste nielen kolegovia, ale aj kamaráti? Sú pracoviská, kde sa razí teória, že v práci si kamarátov nehľadáme.

Števko: Veľa vecí, o ktorých sa s Luciou rozprávame, sa netýka len práce, ale aj osobnej roviny. Myslím si, že je dôležité, aby si ľudia rozumeli aj mimo pracovných tém.

Zároveň je pravda, že spolu netrávime voľný čas. Ale keď s niekým fungujete od pondelka do piatka osem a viac hodín denne, je prirodzené, že o sebe niečo viete – čo človek rieši, čo ho baví, ako žije mimo práce. Inak by to bolo dosť neosobné a pre mňa aj trochu nudné.

Takže Luciu nevnímam len ako šéfku, ale aj ako človeka, ktorý je mi blízky, hoci netrávime spolu čas mimo práce.

Lucia: Ja by som skôr odlíšila kamaráti a byť si blízki, pretože je v tom rozdiel – práve aj v tom, ako spolu fungujeme mimo práce. So Štefanom sme si určite blízki, hovoríme si aj osobnejšie veci a vieme, že ostávajú medzi nami.

Myslím si, že z pracovného vzťahu sa môže časom stať aj kamarátstvo, ale nie je úplne ideálne, keď sa to deje opačne – teda keď sa kamarátstvo prenesie do práce. Vtedy to vie byť náročné hlavne pri spätnej väzbe a nastavovaní očakávaní.

Zároveň to neznamená, že si ľudia nemajú byť blízki alebo že sa k sebe nemajú správať normálne a rešpektujúco. Každý to môže mať nastavené inak a je to v poriadku.

Zdá sa mi však ako „red flag“, keď firmy hovoria, že sú ako rodina. Ani v rodine to nie je vždy jednoduché. V práci by podľa mňa mala byť základom profesionalita. Blízkosť tam môže vzniknúť, ale nemala by nahrádzať profesionalitu.

Nový komunikačný koncept Sme na to dvaja sa nesie práve v duchu určitej opory a vzájomnej pomoci. Ako vznikal aj v kontexte, ako „žijete vašu značku“?

Lucia: Náš dlhodobý pozicioning je od začiatku výrazne postavený na zákazníkovi. Hodnoty otvorenosti a férovosti sú pre nás stabilné a držíme ich dlhodobo. Prešli sme viacerými komunikačnými konceptmi aj claimami, ktorými sme sa snažili čo najpresnejšie vystihnúť to, že nám na zákazníkovi a jeho spokojnosti úprimne záleží.

Skúšali sme rôzne spôsoby, ako to uchopiť aj kreatívne. Posledný claim Pretože nám záleží to mal vystihnúť, ale uvedomili sme si, že viac hovoríme o sebe než priamo k zákazníkovi.

Preto sme spravili interný workshop s kolegami z rôznych tímov – aj trochu netradične, napríklad formou divadla, kde sme riešili, čo pre nás značka znamená. Z toho nám postupne vyšlo, že kľúčové je pre nás naozaj to, ako stojíme pri zákazníkovi.

Dôležité pre nás je, ako zákazníkovi pomáhame, ako mu kryjeme chrbát a ako máme produkty nastavené tak, aby mu život uľahčovali, nie komplikovali.

Následne sme vyberali reklamnú agentúru a v spolupráci s ňou vznikol claim Sme na to dvaja, ktorý má vyjadriť nás aj zákazníka – najmä v tom, že v práci s technológiami ho nenechávame samého.

Števko: Keby sme v tom nevideli reálnosť a uveriteľnosť, tak by sme do toho nešli. Keď sa pozriem na to, ako fungujeme, sme firma, ktorá veľa vecí rieši cez spoluprácu a skupinovú dynamiku – aj agilný spôsob práce je postavený na tom, že ľudia robia veci spolu.

Sme na to dvaja pre mňa neznamená len jeden plus jeden, ale skôr v zmysle všetci spolu. Hodnota sa tvorí spoločne. A aj keď sa tu veľa rozprávame o našom vzťahu, dôležité sú aj všetky tie ostatné roviny – tímy, ľudia, rôzne pohľady a expertízy.

Každý tím je zložený z rôznych osobností a práve tá pestrosť vytvára výsledok. Keď niečo riešim, viem, že tam je vždy niekto, kto mi vie pomôcť alebo sa na to pozrieť inak. A aj voči zákazníkovi to funguje rovnako – nechceme mu hovoriť: „Urob to takto.“ Skôr chceme byť partnerom, ktorý stojí vedľa neho a je tam, keď ho potrebuje.

Spomínate si aj na konkrétne situácie, keď ste si s úľavou povedali: „Našťastie, že tu je.“?

Lucia: Spomeniem jednu situáciu, ktorá súvisela so zmenou kreatívneho konceptu. Pre značku je to vždy trochu neistota – ísť do zmeny alebo radšej zostať pri tom, čo funguje, a nevyčnievať z davu. Aj ja som mala vtedy pochybnosti, či do toho ísť.

Števo so svojím tímom však prišli s iniciatívou, že niektoré veci treba zmeniť. Moja prvá reakcia bola: „Fú, je toho veľa, neviem, či to zvládneme.“ A oni na to: „Zvládneme, poďme do toho.“

Mali veľkú odvahu pustiť sa do zmeny, aj keď to znamenalo viac práce. A ja si to veľmi vážim – že som ich do toho nemusela tlačiť, ale prišli s tým sami. Pomohlo mi to prekonať vlastné pochybnosti a posunúť sa ďalej. Vnímala som od nich veľkú podporu aj energiu niečo posunúť.

O našej spoločnosti sa často hovorí, že je rozdelená na rôzne tábory. Môže mať myšlienka Sme na to dvaja aj širší presah – aby sa Slováci aj napriek rozdielnym názorom vedeli skôr spájať, než hľadať to, čo ich rozdeľuje?

Lucia: Pred spustením konceptu sme si robili medzi Slovákmi prieskum, kde sme sa pozerali na to, ako sa cítia pri používaní technológií a ako si pri nich veria. Ukázalo sa, že ľudia sú vo všeobecnosti dosť skeptickí a často ani nečakajú, že im niekto pomôže.

Zároveň sa potvrdilo, že keď podporu cítia, funguje sa im lepšie a prirodzene ju vyhľadávajú – či už v rodine, medzi blízkymi, alebo aj pri značkách. Takáto podpora im potom dodáva odvahu skúšať veci, do ktorých by sa sami možno nepustili.

Myslím si, že v dnešnej dobe, keď je spoločnosť často skeptická a rozdelená, je dôležité pripomínať, že na veci nemusíme byť sami a že si vieme pomáhať. Už samotný pocit, že sa máme o koho oprieť, môže byť veľmi cenný.

Lucia Petrášová a Štefan Póša

Lucia Petrášová

Svoju kariéru začínala v niekoľkých reklamných agentúrach na Slovensku a v Bulharsku. V roku 2011 nastúpila do O2 ako senior BTL špecialistka. V rámci firmy postupne prešla viacerými pozíciami, až sa v roku 2021 stala riaditeľkou úseku Značky a komunikácie, kde zodpovedá za marketingovú komunikáciu, stratégiu značky, PR a CSR aktivity. Lucia je fanúšičkou hodnotovo orientovanej komunikácie a prozákazníckej orientácie.

Štefan Póša

Aktuálne v O2 pôsobí ako líder pre komunikáciu a značku, pričom vedie tím zodpovedný za marketingovú komunikáciu značky a produktov. Počas svojej kariéry sa podieľal na viacerých kampaniach, ktoré získali domáce aj zahraničné ocenenia za kreativitu aj efektivitu.
Medzi najvýraznejšie projekty, na ktorých spolupracoval, patria kampane Nebuď pirát, Dátuj zodpovedne a 400 metrov na displeji je priveľa, ktoré upozorňovali na tému bezpečného a zodpovedného používania internetu a získali uznanie doma aj v zahraničí. Zároveň sa podieľal na uvedení plne digitálnej značky mobilného operátora Radosť.

Páčil sa vám článok?

(Zatiaľ žiadne hodnotenia)

Jakub Šimko

Mohlo by vás zaujímať

„Myslel som si, že sú stratený prípad. Dnes tvrdím pravý opak,“ hovorí šéf firmy, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu aj so závislosťou

Slovenský softvér predpovedá počasie od Ameriky po Antarktídu. Doma o ňom takmer nikto nepočul

O hline a láske, ktorá sa vypaľuje v peci: Veronika s babkou sú pripomienkou toho, že niektoré veci sú v živote krajšie práve preto, že na ne nie sme sami

Lucia Petrášová a Štefan Póša

Mohlo by vás zaujímať

„Myslel som si, že sú stratený prípad. Dnes tvrdím pravý opak,“ hovorí šéf firmy, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu aj so závislosťou

Slovenský softvér predpovedá počasie od Ameriky po Antarktídu. Doma o ňom takmer nikto nepočul

O hline a láske, ktorá sa vypaľuje v peci: Veronika s babkou sú pripomienkou toho, že niektoré veci sú v živote krajšie práve preto, že na ne nie sme sami