Na Luníku IX žije približne 5-tisíc ľudí – za týmto číslom sú konkrétne mená a príbehy. Monika Gažiová je jedným z nich. Kedysi čelila exekúcii a dlhom, dnes pracuje štvrtý rok ako omama pre neziskovku Cesta von a so svojím manželom a deťmi pripravuje výstavbu prvého vlastného domu.
Generačná chudoba neznamená len nedostatok peňazí – ľudia vo vylúčených komunitách často nemajú ani skúsenosť so stabilitou, vzormi, ktoré by im ukázali cestu, alebo s niekým, kto by ich podporil. A práve v tom spočíva zmysel programu FILIP.
Mentori a mentorky sprevádzajú rodiny žijúce vo vylúčení a sociálnej núdzi na ceste von z chudoby. Pomáhajú im zorientovať sa v zložitých životných situáciách, hospodáriť s peniazmi a krok za krokom si budovať stabilnejšiu budúcnosť – presne tak, ako pomohla mentorka Silvia omame Monike.
V rozhovore s Monikou Gažiovou a jej mentorkou Silviou Bartošovou sa dočítate:
- ako náročné je plánovať budúcnosť, keď každý deň rozmýšľate, ako vyžijete,
- prečo sa v komunite očakáva, že keď máte peniaze, automaticky požičiate svojim blízkym,
- prečo si ľudia v chudobe doprajú hneď, keď môžu,
- prečo sa od žien neočakáva, že pôjdu do práce,
- ako môže dôvera a podpora od druhého človeka zmeniť pohľad na situáciu, ktorá sa zdá byť neriešiteľná,
- ako Monika so Silviou začali a ako sa dostali k plánu výstavby domu.
Monika, na Luníku IX ste vyrastali, dnes tu spolu so Silviou pomáhate iným. Poznáme ho z počutia, no málokto z majority ho aj navštívil. Čo pre vás tento priestor znamená a ako sa v ňom žije dnes?
Monika: Žijem tu od detstva a som tu spokojná, hoci je pravda, že v 21. storočí by sme mohli mať aj lepšie podmienky pre život – v niektorých bytovkách sa dá voda pustiť len cez dobíjacie karty, iní nezvládajú platiť ani nájom. Pre dlhy potom nemajú prístup k elektrine a večery trávia pri sviečkach. Teplo z radiátorov je pre mnohé rodiny stále nedostupný luxus. Kúria si v pieckach drevom, ak naň vôbec majú.
Pracujem tu ako omama (omama je žena z komunity, ktorá pracuje s deťmi od 0 do 4 rokov priamo v domácnostiach – hrá sa s nimi, rozvíja ich schopnosti a zároveň podporuje rodičov v tom, ako s deťmi tráviť zmysluplne čas, pozn. red.) a vnímam, že niektoré mamy sú veľmi motivované, chcú sa zlepšovať a robiť pre svoje deti maximum. Podobne je to s mužmi. Hoci majú chuť pracovať, bariéry sú veľké. Boja sa odmietnutia, že nezvládnu pohovor. Rómčina je navyše ich prvý jazyk.
Silvia: Na Luníku sa za posledné roky urobilo veľa dobrých krokov. Mnohí tunajší obyvatelia sa snažia presadiť zmenu a Monika je jednou z nich – pôsobí aj v mestskej rade, je hlasom komunity.
Monika: Situácia Rómov na Slovensku bola pred dvadsiatimi rokmi oveľa horšia, veľa ľudí preto odišlo do zahraničia. Časť mojej rodiny tiež, tak sme s manželom začali bývať v byte mojej tety. Keďže neplatila nájomné, exekútor začal vymáhať niekoľkotisícový dlh odo mňa. Bola som bez práce a nevidela som žiadne východisko.
No dnes už štvrtý rok pracujete ako omama – pracujete s rodinami s malými deťmi v komunite. Čo všetko tomu predchádzalo?
Monika: Som vyučená cukrárka, ale po skončení strednej školy som nepracovala. V našej komunite nie je bežné, aby žena chodila do práce – navyše, môj manžel mal vždy prácu, a tak som bola doma s deťmi. Tu sa od žien očakáva, že sa budú starať o domácnosť.
Celé dni som trávila doma s deťmi, nevedela som nič o svete. Nedovolila som si nikam odísť, pretože ma brzdil strach. V hĺbke duše som však vždy túžila pomáhať druhým a vedela som, že ak chcem pracovať, musím pre to niečo urobiť.
Jedna rehoľná sestra, ktorá učí moju dcéru, mi povedala o občianskom združení Cesta von. Vraj bude na našom sídlisku výberové konanie na omamy. Záujem o miesto bol obrovský. Mnohé ženy to však vzdali, pretože by museli vycestovať na štyri dni na školenie.
Nakoniec som sa omamou stala a odkedy pracujem s rodinami, vidím svet inak. Začiatky boli ťažké, no veľmi mi pomohla aj moja mentorka Silvia z programu FILIP.
Ak človek cíti dôveru a bezpečie, prirodzene s nimi prichádza aj chuť niečo zmeniť.
Program FILIP pôvodne vznikol ako podpora pre omamy, ale mentori dnes sprevádzajú aj ďalšie rodiny. Ako ste spolu začali spolupracovať?
Silvia: Ukázalo sa, že podporu potrebujú nielen omamy, ale aj rodiny, ktoré navštevujú. Našou snahou je poskytnúť ľuďom v chudobe podporu a posilniť ich finančné aj nefinančné zdroje. S rešpektom a dôverou motivujeme dospelých, ktorí chcú aktívne zmeniť svoju životnú situáciu, aby si mohli plniť svoje ciele a sny.
Monika mala veľké odhodlanie, ale aj podporu od svojho muža. Mala jasný cieľ – vymaniť sa z dlhov, mať lepšiu budúcnosť. A chcela, aby jej deti mohli študovať.
Azda najťažšie pre Moniku bolo postaviť sa čelom k problémom. Potrebovali sme sa zorientovať v dlhovej situácii, zistiť, v akej výške dlhy sú, postupne sme spoločne nastavili splátkové kalendáre. Začali sme budovať finančnú rezervu, pravidelne sme sledovali Monikine príjmy a výdavky, ako aj celý rodinný rozpočet. Dnes spláca dlh mestu, vstúpila do projektu bývania a krok po kroku ide za svojím cieľom.
Peniaze sú citlivá téma. Mnohí o nich neradi hovoria, ale potrebujeme ich všetci. Ako sa podľa vás v prostredí, z ktorého pochádzate, o peniazoch premýšľa a ako sa s nimi narába?
Monika: Je to veľmi individuálne. Keď ľudia dostanú peniaze, väčšina si najprv urobí zásoby – nakúpi potraviny a ďalšie základné veci. Zvyšok často minú na oblečenie alebo niečo, čo ani nepotrebujú.
Nie je za tým ľahkovážnosť. Je to často spôsob, ako si dopriať radosť, pretože nemajú žiadnu víziu do budúcnosti. Žijú prítomnosťou, v ktorej si chcú aspoň niečo užiť.
Silvia: V generačnej chudobe to funguje takto: keď nemám, nešetrím, a keď mám, konečne si môžem niečo dovoliť. Je to o pocite, že si môžem dopriať aspoň niečo, keď mi konečne príde výplata alebo podpora – aspoň na chvíľu môžem mať to, čo si iní bežne doprajú.
V generačnej chudobe majú najväčšiu hodnotu ľudia. Systém ja pomôžem tebe, ty mne, je pre nich úplne prirodzený a pre prežitie priam kľúčový. Aj pre Moniku bolo ťažké povedať blízkym: „Prepáč, teraz ti nemôžem pomôcť, lebo potrebujem šetriť.“ No napriek tomuto vnútornému boju to dokázala. Uvedomenie, že pre vlastnú i rodinnú prosperitu sa musí v prvom rade sústrediť na seba a svojich najbližších, bolo pre Moniku prelomové.
V prostredí, kde vám druhí dávajú najavo, že ste menejcenní, sebadôvera rýchlo klesá. Ľudia žijúci v chudobe to zažívajú často.
Monika, Silvia spomínala, že najťažšie bolo pre vás povedať blízkym: „Teraz ti nemôžem pomôcť.“ Čo pre vás osobne bolo najväčšou zmenou pri uvažovaní o hospodárení?
Monika: Mentoring so Silviou ma naučil šetriť. Hneď ako mi príde výplata, automaticky ju presúvam na sporiaci účet. Peňazí sa nedotýkam, ukladám si ich na rezervu.
Silvia mi však pomohla, aby som si mohla splniť svoj najväčší sen o vlastnom domove. Vždy som snívala o domčeku a medzičasom sa mi podarilo nájsť pozemok a odkúpiť ho od mesta, už len čakáme na stavebné povolenie. S manželom čoskoro začneme stavať na Luníku poschodový dom. Bude mať obývačku, izby pre deti a veľkú kuchyňu.
Ak dcéra nájde dosť odvahy, pôjde študovať na univerzitu. Mali by sme prvú vysokoškoláčku v rodine.
To je veľmi pekné, držíme vám palce, aby ste naďalej napredovali. Vďaka práci omamy ste stretli mnoho rodín a detí. Čo im podľa vás najviac pomáha rásť a veriť si?
Monika: Čím má človek vyššie vzdelanie alebo prístup práci, tým lepšie. Ak deti okolo seba nemajú vzory a nevzdelávajú sa, je to pre ne ťažké. Zrazu idú na výlet so školou a pozerajú sa okolo seba, v akom svete sa to ocitli.
Deti často nemajú hračky – ak ich aj majú, nevedia sa s nimi hrať. Odhodia ich a nechajú tak, pretože nevedia, čo s nimi. Omamy ich v programe napríklad učia, ako s nimi narábať a ako si ich môžu odložiť na neskôr.
Nad mnohými rodinami, ktoré skončili v programe, často rozmýšľam, ako sa im darí a kam sa posunuli. Keď počujem o ich malých úspechoch, vždy si poviem, že to má zmysel – často napríklad počúvam, ako ich v materskej škole chvália, že sú šikovné a učenlivé.
Silvia, každé písmenko v názve programu FILIP nesie nejaký odkaz. I napríklad znamená internú motiváciu. Ako ju vzbudzujete?
Silvia: Väčšina rodín, ktoré sa do programu vstúpia, majú svoj sen alebo cieľ, chcú niečo zmeniť – problémom je, že často nevedia ako. Majú dlhy, nevyriešené veci s mestom alebo čelia iným prekážkam.
Je dôležité, aby do programu vstupovali dobrovoľne. Aby vedeli, čo chcú zlepšiť, a my ich v tom môžeme podporiť. Náš prístup je ľudský a rešpektujúci a naša práca je založená na vzájomnej dôvere. Vstupujeme do rodín, do ich súkromia, odhaľujú nám svoju zraniteľnosť. Spoločne sa snažíme realisticky zhodnotiť, čo je možné zmeniť a čo nie.
V generačnej chudobe motivácia rýchlo klesá, aj preto sú motivačné rozhovory veľmi dôležité. Hovoríme im, že veľké sny sú krásne, ale vedú k nim malé kroky. A práve krok po kroku spolu plánujeme a vysvetľujeme, čo všetko je potrebné na ceste urobiť.
Keďže mnohí nemajú prístup k vode, elektrine a majú slabú hygienu, nemajú naplnené ani základné potreby – potom je veľmi ťažké rozmýšľať a pracovať na vyšších ľudských potrebách.
Mať sen nestačí. Treba na ňom pracovať a nevzdávať sa, aj keď cesta nie je vôbec jednoduchá.
A ako sa do programu dostalo písmeno L ako láska?
Silvia: Láskavosť je základom medziľudských vzťahov – bez láskavosti sa to ani nedá. Ľudský prístup s láskavosťou idú pri našej práci ruka v ruke. Potom človek cíti aj dôveru a bezpečie, s nimi prirodzene prichádza aj chuť niečo zmeniť.
Ľudia žijúci v náročnom prostredí generačnej chudoby majú nižšiu sebadôveru. Najmä v spoločnosti, kde im majorita dáva pocítiť, že existujú ľudia prvej a druhej kategórie. Bežne sa stretávajú s predsudkami.
Zabúdame však na to, že ak sa budú mať zle, budeme sa mať zle všetci. Aj preto ich potrebujeme potiahnuť na vyššiu úroveň, aby mali kvalitnejší život a naplnené základné potreby. Aby pracovali, vzdelávali sa, dokončili si aspoň odborné školy. Ak sa na to vykašleme, budeme tu mať ľudí, ktorí budú nevzdelaní, negramotní, bez pracovných návykov a zručností. Kde sa to má takýto človek naučiť, ak o neho nikto nejaví záujem?
Program FILIP je dlhodobý a zmeny sa dejú postupne. Čo všetko vám ukazujú príbehy ľudí ako Monika, ktorá bude stavať s rodinou svoj domček? A aké posuny sledujete v komunitách najčastejšie?
Silvia: Každý polrok sledujeme, aké posuny v rodinách nastali. Zároveň musíme byť úprimní, že ide o komplexný problém, ktorý často nezávisí len od ľudí žijúcich v chudobe. Veľakrát sú to aj systémové bariéry, ktoré im znemožňujú začať nový život.
Výsledky neprichádzajú rýchlo a skokovo. Spolupráca s rodinou trvá tri aj viac rokov. Niektorí si časom nájdu prácu, stabilizujú sa alebo sa im darí vyriešiť legalizáciu stavieb. Žiaľ, aj tu narážame na legislatívne prekážky.
Snažíme sa prinášať trvalé zmeny a podporovať rodiny na ich vlastnej ceste. Lebo keď majú ľudia podporu a niekoho, kto ich berie vážne, rešpektuje ich rozhodnutia bez odsúdenia a verí im, dokážu viac, než si sami mysleli.
Je v záujme nás všetkých, aby ľudia, ktorí dnes žijú v chudobe, dostali šancu na dôstojný život. Aj preto Férová nadácia O2 podporuje neziskovú organizáciu Cesta von a program FILIP, ktorý pomáha rodinám nachádzať vlastnú cestu k stabilite.
Loading...
