Film Červený kapitán, vychádzajúci z rovnomennej knihy Dominika Dána, mieri do slovenských kín. Kým sa však takéto dielo upraví do sfilmovateľnej podoby, je to pomerne zložitý a zdĺhavý proces. Scenárista Miro Šifra nám dal nahliadnuť do toho, ako sa z knihy stane film. 

Prečo práve Červený Kapitán?

Na začiatku bola kniha Dominika Dána, ktorá vyšla v roku 2007. O dva roky neskôr si ju prečítal producent Michal Kollár a po dohode s autorom kúpil na ňu práva.

A toto je producentovo zdôvodnenie, prečo si na sfilmovanie vybral práve toto dielo: “Okrem toho, že ide o veľmi dobre napísaný thriller, odohráva sa v dobe, ktorú si presne pamätám. Hneď pri čítaní som si spomenul, ako som v to leto bol na prázdninách v Senci alebo ako som chodil do centra na zmrzlinu – okolo Dvoch levov ku hotelu Kyjev. 

Čo keď práve v tom čase išiel okolo Krauz s Burgerom? Mal som ich šancu stretnúť? Čo mali na sebe? Aké autá chodili okolo? Pri tejto knihe mi vyskakovali mnohé detaily a tým sa len posilňoval pocit, že jej intímne rozumiem.”

Do filmu sa nezmestí celá kniha

Samozrejme, do filmového scenára sa nedá prepísať každá veta a kažý dialóg z knihy. Tá má totiž vyše 400 strán, zatiaľ čo scenár zhruba 120. Okrem toho, herci vo filme musia rozprávať úplne iným štýlom než v knihe, aby to vyzeralo prirodzene. Aby však nič dôležité z deja nezmizlo, vytvárajú sa príbehové schémy. Takto napríklad vyzerá rozkreslená príbehová línka scenára. (A kúsok scenáristovej nohy). 

Nie je nijakou zvláštnosťou, že knihy a filmy sa od seba môžu kvôli skracovaniu v mnohom odlišovať. To platí aj v prípade Červeného kapitána. “V knihe a vo filme je iný dôvod vraždy. Základná vražda – teda náhodne vykopaná mŕtvola s klincom v hlave – zostala tá istá, ale ani ak ste čítali knihu, neviete, ako film skončí,” hovorí Miro Šifra. 

To, že kniha musí v niečom ustúpiť filmu, podľa jeho slov chápal aj samotný Dominik Dán. Napriek tomu, že zmeny scenára značne zasahovali do sveta, ktorý v knihe vykresľoval, pomáhal filmárom radami a pripomienkami, aby výsledok viac zapadal do reality.

“Boli medzi tým aj veci, ktoré by sme sa inak nedozvedeli – ani z jeho kníh. Napríklad od tých čias viem, kde si mám dať zbraň, keď šoférujem, chcem ju mať prichystanú, ale zároveň si nechcem náhodne prestreliť stehno. Hneď to šlo do scenára,” vysvetľuje Miro.

[the_ad_placement id=“injektaz-hlas-pismenka-nenahradia“]

Hodiny strávené v knižniciach a archívoch

Úlohou scenáristu však nie je len pretlmočiť dej knihy do schém a dialógov. Aby bol príbeh čo najpresnejší a najuveriteľnejší, musia sa robiť aj rozsiahle rešerše. Dej musí totiž čo najlepšie zapadať do reálií a kontextu doby, v ktorej sa odohráva. V prípade Červeného Kapitána sa píše rok 1992 a Československo sa blíži k rozdeleniu.

Veľa faktov, fotografii a dobových prameňov sa preto muselo vyhľadať a doštudovať, napríklad aj v Univerzitnej knižnici v Bratislave. Z týchto prameňov potom vychádzalo aj štúdio Magiclab, ktoré malo na starosti špeciálne efekty. Podľa získaných informácií a záberov s verejných a súkromných archívov dokresľovali námestia, alebo obľúbené kúpalisko Delfín. 

 A takto vyzerá poctivo adaptovaná kniha – so všetkými poznámkami. 

Pri zháňaní financií (Audiovizuálny fond, investori, zahraniční koproducenti, televízie) treba presviedčať o tom, že máte jasnú predstavu, ako to bude vyzerať. Pre tento účel sa robia napríklad takéto imidžové obrázky. 

Hotový scenár sa prekladá do všelijakých jazykov, aby bolo jednoduchšie na projekt presvedčiť aj iné krajiny. Červený kapitán je nakoniec slovensko-česko-poľský projekt.