Takto sa z detektívneho bestselleru stane scenár k filmu

Film Červený kapitán, vychádzajúci z rovnomennej knihy Dominika Dána, mieri do slovenských kín. A takto to vyzerá, keď sa myšlienka mení na scenár.

Film Červený kapitán, vychádzajúci z rovnomennej knihy Dominika Dána, mieri do slovenských kín. Kým sa však takéto dielo upraví do sfilmovateľnej podoby, je to pomerne zložitý a zdĺhavý proces. Scenárista Miro Šifra nám dal nahliadnuť do toho, ako sa z knihy stane film. 

Prečo práve Červený Kapitán?

Na začiatku bola kniha Dominika Dána, ktorá vyšla v roku 2007. O dva roky neskôr si ju prečítal producent Michal Kollár a po dohode s autorom kúpil na ňu práva.

A toto je producentovo zdôvodnenie, prečo si na sfilmovanie vybral práve toto dielo: Okrem toho, že ide o veľmi dobre napísaný thriller, odohráva sa v dobe, ktorú si presne pamätám. Hneď pri čítaní som si spomenul, ako som v to leto bol na prázdninách v Senci alebo ako som chodil do centra na zmrzlinu – okolo Dvoch levov ku hotelu Kyjev. 

Čo keď práve v tom čase išiel okolo Krauz s Burgerom? Mal som ich šancu stretnúť? Čo mali na sebe? Aké autá chodili okolo? Pri tejto knihe mi vyskakovali mnohé detaily a tým sa len posilňoval pocit, že jej intímne rozumiem.”

Cerveny Kapitan Kniha

Do filmu sa nezmestí celá kniha

Samozrejme, do filmového scenára sa nedá prepísať každá veta a kažý dialóg z knihy. Tá má totiž vyše 400 strán, zatiaľ čo scenár zhruba 120. Okrem toho, herci vo filme musia rozprávať úplne iným štýlom než v knihe, aby to vyzeralo prirodzene. Aby však nič dôležité z deja nezmizlo, vytvárajú sa príbehové schémy. Takto napríklad vyzerá rozkreslená príbehová línka scenára. (A kúsok scenáristovej nohy). 

cerveny kapitan - pribeh

Nie je nijakou zvláštnosťou, že knihy a filmy sa od seba môžu kvôli skracovaniu v mnohom odlišovať. To platí aj v prípade Červeného kapitána. “V knihe a vo filme je iný dôvod vraždy. Základná vražda – teda náhodne vykopaná mŕtvola s klincom v hlave – zostala tá istá, ale ani ak ste čítali knihu, neviete, ako film skončí,” hovorí Miro Šifra. 

To, že kniha musí v niečom ustúpiť filmu, podľa jeho slov chápal aj samotný Dominik Dán. Napriek tomu, že zmeny scenára značne zasahovali do sveta, ktorý v knihe vykresľoval, pomáhal filmárom radami a pripomienkami, aby výsledok viac zapadal do reality.

Boli medzi tým aj veci, ktoré by sme sa inak nedozvedeli – ani z jeho kníh. Napríklad od tých čias viem, kde si mám dať zbraň, keď šoférujem, chcem ju mať prichystanú, ale zároveň si nechcem náhodne prestreliť stehno. Hneď to šlo do scenára,” vysvetľuje Miro.

Hodiny strávené v knižniciach a archívoch

Úlohou scenáristu však nie je len pretlmočiť dej knihy do schém a dialógov. Aby bol príbeh čo najpresnejší a najuveriteľnejší, musia sa robiť aj rozsiahle rešerše. Dej musí totiž čo najlepšie zapadať do reálií a kontextu doby, v ktorej sa odohráva. V prípade Červeného Kapitána sa píše rok 1992 a Československo sa blíži k rozdeleniu.

Veľa faktov, fotografii a dobových prameňov sa preto muselo vyhľadať a doštudovať, napríklad aj v Univerzitnej knižnici v Bratislave. Z týchto prameňov potom vychádzalo aj štúdio Magiclab, ktoré malo na starosti špeciálne efekty. Podľa získaných informácií a záberov s verejných a súkromných archívov dokresľovali námestia, alebo obľúbené kúpalisko Delfín. 

cerveny kapitan resers

 A takto vyzerá poctivo adaptovaná kniha – so všetkými poznámkami. 

cerveny kapitan adaptacia

Pri zháňaní financií (Audiovizuálny fond, investori, zahraniční koproducenti, televízie) treba presviedčať o tom, že máte jasnú predstavu, ako to bude vyzerať. Pre tento účel sa robia napríklad takéto imidžové obrázky. 

cerveny kapitan ilustracia

Hotový scenár sa prekladá do všelijakých jazykov, aby bolo jednoduchšie na projekt presvedčiť aj iné krajiny. Červený kapitán je nakoniec slovensko-česko-poľský projekt. 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345 (No Ratings Yet)
Loading...
Super

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Čo znamenalo mať 20 rokov v rôznych dekádach

S rôznymi dekádami prichádzajú rôzne, zvyky, tradície, trendy, technológie, ako aj štýly komunikácie medzi ľudmi.

S rôznymi dekádami prichádzajú rôzne, zvyky, tradície, trendy, technológie, ako aj štýly komunikácie medzi ľudmi. Zaujímalo nás, ako by svoju mladosť opísali ľudia, ktorí mali 20 rokov pred 20, 30 či 40 rokmi. Opýtali sme sa na to, akú hudbu počúvali, aké detaily danej doby boli pre “ich časy” charakteristické a čo znamenalo byť rebelom.

Štyridsiatnička Lucia

Vyrastali v 80. rokoch. Na uliciach sa preháňali „Moskviče a Škodovky“. Tatra 603 a 613 boli najväčšie limuzíny, ktoré mali vtedy iba vysoko postavení ľudia.

Moderné technológie už síce boli pomerne dostupné, no zďaleka nie na takej úrovni, ako sme zvyknutí teraz. Hudbu sme počúvali na magnetofónoch. Základ bol mať dobrý kazeťák, neskôr prišli “veže”, ktoré mali na vrchu gramofón, “dvojkazeťák”, rádio, prípadne ešte zosilňovač. Veľmi veľa sa vtedy nosili walkmany.

Pokiaľ ide o hudbu, “fičali” sme na skupinách a spevákoch ako Johnny hates jazz, Thompson Twins, Spandau Ballet, A-HA, Midnight oil, The Cure, prípadne Fleetwood Mac, Beastie Boys, INXS, Tracy Chapman, Sade alebo Electric light orchestra či Simply Red. “Depešáci” počúvali svoje, metalisti a rockeri svoje.

Najväčšou rebéliou vtedy bolo, najmä u chalanov, nechať si narásť dlhé vlasy. Starší vtedy strašne nadávali aj na dlhé ofiny. Dievčatá mali zakázané maľovať sa do školy, takže aj make-up bol vtedy rebelstvom.

Po víkendoch sme sa nijak špeciálne nezabávali, ak nerátam diskotéky v kulturákoch. Aj komunikácia vyzerala úplne inak ako dnes. Existovali iba pevné linky a tie využívali skôr naši rodičia, a aj to len veľmi obmedzene. Keď sme sa stretli, rozprávali sme sa, veľa sme kričali, hádali sa, urážali sa a opäť sa s úsmevom na tvári zmierili. Táto spolupatričnosť bola pre nás priam posvätná.

Vždy sme sa tešili na nové zážitky, plány na poobedie, zajtrajšok, víkend či prázdniny. So slovom nuda sa mi spájajú iba letné prázdniny, keď všetky kamarátky odcestovali k starým rodičom alebo na dovolenky s rodičmi. No keď sme sa dohodli, že sa niektorý víkend stretneme, vždy to tak aj bolo. Nemuseli sme si to dať do kalendára, ani si robiť poznámky.

Päťdesiatnička Zuzana

Počúvali sme Abbu, Pink Floyd, Boney M, Beatles tiež, no už len ako jednotlivcov, nie ako kapelu, skrátka sedemdesiate roky ako vyšité. Za mladi sme jazdili najmä na nemeckých autách, populárne však boli aj talianske Fiaty. V roku 1973, po prvej energetickej kríze, sa  konštruktéri začali vo väčšej miere zaoberať znižovaním spotreby vozidiel, rovnako aj verejnosť začala požadovať úspornejšie autá.

Komunikovali sme najmä osobne, alebo cez pevnú linku. Tomu, kto bol za hranicami, sa písali listy. Mobilné telefóny vtedy ešte neexistovali, pevná linka sa stávala štandardom v domácnostiach, no predsa ju ešte nemal zavedenú každý. Ak bolo treba napríklad volať sanitku, museli sme bežať k susedom. Frajerovi som písavala listy a on mne tiež. Trvalo to síce dlho, o to ale boli osobnejšie.

Šesťdesiatnik Miroslav

Pred 40 rokmi boli u nás na ulici štyri telefóny v domácnostiach. Tie boli väčšinou služobné a vlastníci ich poskytli k dispozícii susedom väčšinou iba v nutných prípadoch.

Miestne hovory bolo možné realizovať z telefónnych búdok, no boli iba v centre Bratislavy. V Devínskej Novej Vsi nebola ani jedna. Preto sme boli viac odkázaní na osobnú komunikáciu. Fungovalo to tak, že pri stretnutiach priateľov sa vždy dohodlo ďalšie stretnutie, povedzme o 3 až 4 dni a to platilo.

Nebolo to už treba overovať, tak ako dnes, miliónkrát, či to platí. Malo to aj pozitívne stránky. Keďže neboli mobily, ľudia si cvičili pamäť a pamätali si veľa telefónnych čísel. Ja osobne som vedel naspamäť 50, možno 60 telefónnych čísel.

Dnes neviem ani číslo svojej manželky. Všetko si pamätá mobil.

Dosť často sa využíval aj poštový telegram. Muselo sa ísť na poštu nadiktovať kráky text a v priebehu 3 až 4 hodín poštár doručil odkaz kdekoľvek v republike. Bolo to však dosť drahé a tiež sa to využívalo viac pri nepredvídaných udalostiach ako úmrtie, či svadba.

Zabávali sme sa v miestnom kulturáku alebo sme chodili po všelijakých kluboch a počúvali tam “elpéčka” (LP platne) zo západu, napríklad Beatles, Rolling Stones, Bob Dylan, či Bee Gees.

Najpopulárnejším klubom v Bratislave bolo v mojich časoch takzvané “Véčko”. V Devínskej bol zas “RAF Klub”, čo bola skratka pre Royal Air Force klub. Ten bol založený na počesť letcov, ktorí bojovali v Británii v 2.svetovej vojne. V klube sa robievali tvz. “čaje o piatej”. Tie zvykli trvať aj do 5 rána.
Neskôr takéto kluby z politických dôvodov zanikli.

Pokiaľ išlo o módu, tak ten, kto mal vtedy rifle bol najviac “cool”. Dali sa zohnať jedine v Tuzexe a zaplatiť za ne sa nedalo inak, ako bonmi. To boli špeciálne poukážky, ktoré sa dali zameniť za tovar, keď človek, ktorý legálne pracoval v zahraničí, poberal doláre alebo inú západnú menu.

V rade na rifle z Tuzexu sa čakalo bežne aj 5 až 6 hodín. Ani tak sa vždy neušli každému. Preto, kto mal rifle, bol skrátka najväčší frajer. Randili sme v prírode, lebo kaviarní a reštaurácii vtedy nebolo veľa a v krčmách sa veľmi randiť nedalo.

Každý chcel to, čo nemal, to je asi typické pre každú generáciu. Či už to bolo oblečenie, alebo hudba. Niečo z toho sa dnes zdá smiešne, na iné si človek zaspomína s nostalgiou. Za čím sa však určite oplatí obzrieť, je osobná komunikácia. Neznamená to, že by sme všetci mali zrazu prestať používať sociálne siete a mobilné telefóny a vrátili sa k telefónnym búdkam. No mohli by sme si z komunikácie v minulosti vziať to pozitívne – osobnejšiu úroveň. Nielen že sa z očí do očí oveľa ťažšie uráža, no hlavne tie pekné veci znejú oveľa krajšie, než cez internet.

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Predobjednajte si nový Huawei Mate 10 Pro a získajte 360° kameru zadarmo

Čítaj viac

Lifetech: Čo je nové