Pomáhať sa oplatí. Ako vyzerá fungovanie neziskoviek na Slovensku?

Ich existencia je v našej spoločnosti nevyhnutná a prospešná, napriek tomu sa kde-tu stretávajú s nedôverou.

Štát, biznis a mimovládne organizácie, medzi ktoré patria aj neziskovky – naša spoločnosť je tvorená tromi piliermi, aj keď poslednému sa často neprikladá taká dôležitosť. O fungovaní neziskoviek sme sa rozprávali s Ľudmilou Kolesárovou, ktorá 11 rokov pracovala ako marketingová manažérka neziskovej organizácie Dobrý anjel.

Pomáhanie má veľa podôb. Jednou z nich je aj Druhá šanca pre mobil, v ktorej sa staré telefóny menia na pomoc rodinám v núdzi

Tretí sektor = mimovládne organizácie

Nezisková organizácia plní svoje ciele nezávisle od štátu – je teda mimovládna. Nadácie, neziskové organizácie a občianske združenia často spájame pod pojem tretí sektor. Po štáte a firmách totiž tvoria akúsi tretiu kategóriu. „Neziskové organizácie sú dokonalým tretím dielom spoločnosti. Máme štát, ktorý sa stará, biznis, ktorý sa stará, a tretím dielom sú práve neziskovky, ktoré plnia hlbší spoločenský účel. Ich cieľom je prinášať úžitok,“ vysvetľuje Ľudmila Kolesárová. 

Neziskovka verzus „ozetko“

Pojem neziskovka sa môže občas popliesť s pojmom občianske združenie, no od seba sa zásadne líšia. Zatiaľ čo nezisková organizácia má zo zákona prísne definovaných 9 bodov, ktorými sa môže zaoberať, občianske združenie si cieľ definuje samo v interných stanovách.

Neziskovky teda poskytujú humanitárnu pomoc, tvoria kultúrne hodnoty, skúmajú, ochraňujú prírodu a napĺňajú ďalšie striktne dané ciele zo zákona a ľudovo nazývané „ozetko“ koná v akomkoľvek smere.

Hlavná charakteristika neziskoviek vychádza už z názvu – netvoriť zisk. Okrem toho však vyzerajú podobne ako firmy zamerané na zisk – takisto majú svoje vedenie, zamestnancov, no často aj mnoho dobrovoľníkov. „Tretí sektor má tiež špičkových manažérov a manažérky, aj neziskové organizácie majú ciele, ktoré chcú dosahovať,“ hovorí Ľudmila.

Na Slovensku pôsobia rôzne neziskové organizácie: napríklad Človek v ohrození, ktorý zabezpečuje humanitárnu pomoc, Depaul, v ktorom myslia na ľudí bez domova, či Centrum Slniečko, ktoré pomáha týraným a zneužívaným ženám a deťom – tretí sektor je veľmi rôznorodý. „Malá, veľká, lokálna aj nadnárodná. Na Slovensku máme rôzne neziskové organizácie, no myslím si, že lokálne neziskovky to majú o niečo ťažšie. Pôsobia v zložitom prostredí, ktoré ich nemusí akceptovať tak, ako sa akceptujú neziskovky v Bratislave,“ vysvetľuje Ľudmila Kolesárová.

Občas prekážajú napriek dobrým úmyslom

Slovo neziskovka sa v niektorých skupinách začalo používať ako nadávka. Časť spoločnosti organizáciám dôveruje a uvedomuje si ich dôležitosť, časť ich spochybňuje a niekedy im aj nadáva do amerických špiónov či obviňuje ich z prípravy prevratu. 

„Nemyslím si, že je v spoločnosti výrazná nedôvera v neziskový sektor, a ak aj náhodou je, tak ju starostlivo budujú tí, ktorí budujú nedôveru vo všetko. Je jasné, že im neziskovky prekážajú, pretože sa často starajú o informačný rozvoj spoločnosti, o dodržiavanie zákonov, o spravodlivosť, boj proti korupcii,“ hovorí Ľudmila o náladách v spoločnosti.

Dlhoročná zamestnankyňa tretieho sektora priznáva, že nie vždy ide o hodnotový spor. Niekedy majú ľudia strach, že ich dary skončia v nesprávnych vreckách vyvolených ľudí. „Stačí len jeden malý prešľap. V dávnej minulosti sa stalo, že charity spreneverili peniaze, to sa potom desaťročia nesie spoločnosťou. Vyťahujú to však najmä tí, ktorí si často hľadajú dôvody, prečo nepomáhať,“ dodáva Ľudmila Kolesárová.

Transparentné výročné správy, transparentné financovanie

Dôverujme, ale preverujme. Skepticizmus z financovania neziskoviek sa dá ľahko zahnať. „Je veľmi dobré zaujímať sa o to, kde budú použité vaše dary, no nemá to slúžiť ako výhovorka. Po informáciách musíme pátrať. Všetky neziskové organizácie majú výročnú správu, kde verejnosť vidí, ako peniaze prichádzali a odchádzali. Veľa neziskoviek má aj audit, ktorý by nezhody vo financiách odhalil. Ak sa cez tieto dokumenty a mediálny tlak nezistí žiadne pochybenie, tak k nemu najskôr nedochádza.

Kúpiť si menštruačné potreby je privilégium. Čo môžeme urobiť, aby sme eliminovali menštruačnú chudobu?

Viaceré neziskovky dokážu požiadať o grant, no len z toho si málokto poradí, preto potrebujú svojich darcov a najviac ich pribúda okolo Vianoc.

Aj na eure záleží

„Keď niekto povie, že radšej dá 5 eur priamo niekomu, kto to potrebuje, tak je to neporovnateľné s tým, keď ich venuje neziskovke. Tých 5 eur totiž dáva organizácii so skúsenosťami, ktorá roky systematicky pomáha v danej oblasti. Navyše si organizácie tieto ‚5-eurovky‘ aj od ďalších ľudí spoja a dosah ich pomoci na spoločnosť je omnoho väčší ako individuálna pomoc,“ vysvetľuje.

Kolesárová zároveň dodáva, že niektorí ľudia nevidia zmysel v tom, aby finančne prispeli aj menšou sumou, no je to naopak: „Majú pocit, že 2 eurá nikomu nepomôžu. Hovoria si, že keď nemám 200 eur, tak radšej nedám nič. To je však omyl. Len si predstavme, čo by sa stalo, ak by 2,5 milióna pracujúcich ľudí prispelo jedným eurom. Ja sama mám aj platobné príkazy na 2 eurá,“ hovorí.

Ak však naozaj nemáte peniaze nazvyš, pomôcť sa dá aj inak. Môžete skúsiť dobrovoľníctvo, prispieť materiálnou pomocou alebo motivovať firmu, v ktorej pracujete, aby urobila zbierku. „Veľkou pomocou je aj šírenie informácií a osvety. Dnes má aj zastanie sa organizácie v diskusii na sociálnych sieťach obrovskú hodnotu,“ dopĺňa Kolesárová.

Nezisková ekonomika

Kým filantropické ciele u nás napĺňaju neziskovky, teda non-profit koncept, za hranicami funguje aj revolučnejší not-for-profit koncept pre firmy. Príkladom sú britské hotely a hostely Youth Hotels, ktoré už 90 rokov poskytujú ubytovanie turistom, pričom svoj zisk venujú na to, aby sa deti z miest dostali do prírody. Ak si k izbe objednáte aj raňajky, automaticky ste kúpili raňajky aj dieťaťu. Ubytovacie zariadenia teda podnikajú, aby menili svet k lepšiemu.

Firmy s takouto formou biznisu síce predávajú svoje služby a produkty, no svoj zisk vracajú naspäť do spoločnosti, najčastejšie do sociálnych a environmentálnych projektov. Švédska ekonómka a výskumníčka Jennifer Hinton hovorí, že takáto forma biznisu by pomohla pri riešení globálnych problémov, ktorým čelíme, napríklad klimatickej krízy.

„Musíme zmeniť spôsob, akým funguje dnešná ekonomika. Keď sa pozrieme na rôzne finančné inštitúcie, banky, firmy dneška, ich cieľom je priniesť vlastníkom zisk. Not-for-profit model ekonomiky by im priniesol sociálny benefit – napĺňal by potreby ľudí,“ hovorí Hinton. Pri ľudských potrebách však nemyslí konzum, aký poznáme, zdôrazňuje, že ide len o nutné veci zabezpečujúce dôstojný a udržateľný život. „Ľudia nepotrebujú lietadlá a jachty, musíme si svetové bohatstvo rozdeliť,“ dodáva. 

Štát bez neziskoviek je sci-fi predstava

Napriek všetkým pochybnostiam o neziskových organizáciách faktom zostáva, že majú veľmi dôležitú úlohu. Často si ich všimneme práve v krízových situáciách, keď štát zlyháva. „Na začiatku som si myslela, že by bolo ideálne, ak by neziskovky ani nebolo treba. No tak to nie je, neziskovky budeme potrebovať vždy,“ hovorí Ľudmila Kolesárová.

Ako príklad spomína Dánsko, kde štát bezchybne vykonáva svoje funkcie, no napriek tomu je tretí sektor rozvinutejší ako u nás. „Neziskový sektor vychováva spoločnosť, učí nás starať sa o veci verejné. Navyše štát nikdy nebude môcť utiahnuť všetko, vždy cez sitá niekto prepadne. Práve na to sú tu neziskové organizácie, aby padajúcich chytili a pomohli,“ dodáva.

Ľudmila Kolesárová

Ľudmila Kolesárová pracovala 11 rokov ako marketingová manažérka n. o. Dobrý anjel, stála za kampaňou My sme les, za svoje blogy získala Novinársku cenu a za svoje aktivity viacero ďalších ocenení. Pôsobila v Denníku N ako projektová manažérka a dnes je senior brand manažérkou pre značku DiXi a ďalšie kozmetické značky v spoločnosti Herba Drug.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Simona Comedy: Často sa zamýšľam nad tým, či humor nie je spôsob, ako spojiť našu spoločnosť

Komička Simona Salátová považuje smiech za základ všetkých našich vzťahov. Verí, že aj vďaka nemu sa spolu môžeme opäť rozprávať s láskou.

Simona Salátová alias Simona Comedy je standup komička, ktorá vystupuje v zoskupení Silné reči, kde najčastejšie hovorí o vzťahových situáciách. Ako prvá žena v standupe na Slovensku má na Voyo vlastnú comedy šou a vďaka svojmu unikátnemu nadhľadu už niekoľko rokov baví rôzne generácie ľudí.

Zabavte sa spolu so Simonou v jej comedy špeciáli Simona: Donaha! na Voyo. Zistite, ako môžete mať Voyo v cene vášho O2 SMART Paušálu

Standup na Slovensku funguje skoro 10 rokov. Simona s ním začínala v šestnástich, keď sa jej zapáčila predstava mať celé predstavenie pod kontrolou a úspech aj neúspech uniesť na svojich pleciach. Po krátkej prestávke sa k nemu vrátila opäť, dnes ju standup naplno uživí. Má 6-ročného syna a je čerstvo zasnúbená so standup komikom Teodorom, známym ako Joe Trendy. 

V rozhovore so Simonou Salátovou sa dozviete: 

  • ako vníma standup a ako jej pomáha k sebauvedomeniu,
  • či existuje rozdiel medzi dobrým a zlým standupom,  
  • prečo standup využíva stereotypy, 
  • či je potrebné rozdeľovať humor na mužský a ženský,
  • akú úlohu má humor v našich vzťahoch a životoch,
  • ako po presťahovaní do Bratislavy zmenila názor na menšiny a LGBTI+ komunitu.

Na Voyo máš novú šou, volá sa Simona: Donaha! Je pre teba standup aj o „odhaľovaní duše“ a nejakej forme intimity?

Je to tak. Táto šou je doslova striptíz duše, aj to tam hovorím: tým, že sa „vyzliekam z duše“, urobím zo seba ešte krehkejšiu bytosť a pomáha mi to niektoré veci lepšie spracovať. Dá sa povedať, že využívam divákov na to, aby som sa cítila lepšie. (smiech) 

Ľudia od teba môžu očakávať, že budeš situácie otáčať na humor alebo budeš sypať vtipy jeden za druhým. Nie je povolanie komičky aj tak trochu zaväzujúce? 

Je to veľmi zaväzujúce. Nedávno, keď som už bola mierne vyčerpaná, ma po vystúpení zastavila veľmi milá pani a hovorí mi: Bože môj, vy robíte úžasný humor, ja sa na tom vždy zasmejem. Neviem, čo by som bez vás robila, asi by som sa ani nemala na čom zasmiať. Môj život závisí od vášho humoru…“ Trošku som vtedy precitla a sama pre seba som si povedala: Preboha, ale vám visí život na vlásku, toto fakt nie je dobré.“ 

Je to tak príjemne zaväzujúce – ako keď máte nevýhodnú zmluvu, v ktorej boli dodatky písané malými písmenami a teraz by sa ťažko vypovedala. A ja som dokonca o tých dodatkoch aj vedela, no napriek tomu som do toho išla. To je riziko povolania a niektoré riziká ešte len objavujem. 

Niekedy proste robíme vec, ktorú máme veľmi radi, a len postupne zisťujeme, že to nie je také ľahké, ako sa to na prvý pohľad zdalo – no napriek tomu do toho vkladáme viac a viac úsilia, lebo nás to baví. Tak to funguje aj s deťmi, lebo inak by sme ich opúšťali jedno za druhým, takže… (smiech)

Povedala som si, že to je super koncept: si sám na javisku, nikto ti do toho nekecá, povieš si, čo chceš, a aj úspech, aj neúspech nesieš sám.

Mávaš niekedy stres, že nebudeš mať dostatok inšpirácie na nový standup?

Konštantne, ale majú to tak všetci komici. Po každom standupe, keď máš „skvelých desať minút“, ideš dole zo stageu a už myslíš na to, že to už nikdy takto dobre nenapíšeš. Podľa mňa to je konštantný stav komika po rokoch vystupovania. Keď človek robí standup jeden-dva roky, má pocit, že má veľa životných príbehov a všetky ich môže rozpovedať. Keď tie dva roky pominú, začína sa aj práca za tým – pocit, že už nič dobré nenapíšem, strieda realita, keď niečo napíšem. 

Koľko ti trvá napísať jeden standup?

Je to veľmi individuálne. Keď mám stav už nikdy nič dobré nenapíšem a niečo vtedy vytvorím, viem, že týchto desať minúť budem po vystúpení ešte opravovať. Môže to byť aj jeden-dva mesiace, kým sa to vyladí do dokonalosti, no niekedy sa stane, že napíšem na jednu šupu takých desať minút, ktoré fungujú okamžite. Ovplyvňuje ma aj to, ako sa cítim a ako som psychicky nastavená. Stane sa, že nedokážem nič napísať aj pol roka – je to úplne v poriadku. Humor nemôže byť násilný proces.

Keď máš obdobie „prázdna“, nevystupuješ? 

Nie, nevystupujem a snažím sa vážiť si život. Vtedy mi veľmi pomáha robiť veci, ktoré robiť nechcem. Môže to znieť ako paradox, ale presne o to ide – keď robíš niečo, čo ti je nepríjemné, väčšinou sú z toho výborné materiály. 

A ak to ide, snažím sa nudiť. Nudu považujem za veľmi kreatívny proces: začnem čítať, začnem niečo vymýšľať a presne vtedy to príde. Nikam sa neponáhľam a mám otvorenejšiu myseľ. No ako je nám všetkým dospelým ľuďom známe, máme isté povinnosti, takže nudný stav je skôr výnimočný. Veľká škoda. (smiech)

Ako dlho už robíš standup? Kedy si začala cítiť, že by ťa to mohlo živiť? 

Neoficiálne sa to začalo v šestnástich, keď sme ako študenti založili v Žiline malú standup comedy šou. Inšpirovala ma Iva Pazderková zo šou Na stojáka. Povedala som si, že to je super koncept: si sám na javisku, nikto ti do toho nekecá, povieš si, čo chceš, a aj úspech, aj neúspech nesieš sám. Standupu som sa v tom období venovala aktívne, no potom som spoznala svojho bývalého manžela a nasledovalo dlhé obdobie, manželstvo, dieťa, podnikanie. Bývala som na Kysuciach a v tom kolotoči som si ani nepomyslela, že budem znova robiť standup. 

Šoko ma však odporučil do Česko Slovensko má talent, ozvali sa mi a potom sa to už začalo tak oficiálne: prišla som za Janom Gorduličom, ktorý síce vedel, že som už standup robila, ale keďže som s tým sekla, musela som ísť zase úplne odznova cez open mics. (Open mic = test ohňom nových a nádejných standup komikov, ktorí musia svojimi standupmi zabaviť publikum, ktoré čaká na známe hviezdy, pozn. red.) 

Rozviedla som sa, zobrala som syna a presťahovali sme sa do Bratislavy, už to budú 4 roky aktívneho povolania komičky. Standup mi dal neskutočnú slobodu – kým predtým som ako slobodná matka musela mať aj tri roboty, dnes môžem mať len túto jednu. 

Líši sa Simona Comedy na stagei od Simony doma?

Asi ani veľmi nie. Vždy to bol môj cieľ a myslím, že je to cieľ každého komika – byť na stagei taký, aký je v skutočnosti. Nezdá sa to, ale dostať sa tam je dlhá cesta, sama tam ešte úplne nie som. Posledné vystúpenia už však mávam na stagei pocit, ako keby som bola doma, ako keby som tam patrila.

 V tomto období nepotrebujeme do spoločnosti, ktorá je už roztrieštená, prilievať ďalší olej. Veľa komikov by robilo aj iné, tvrdšie vtipy, ale dávajú pozor, o ktorých veciach hovoriť a nehovoriť.

Veľmi by som chcela byť na vystúpeniach ešte viac prirodzená, viac uvoľnená. Chcela by som mať pocit, ako keď sa rozprávaš s niekým doma v obývačke: nikam sa neponáhľaš, máš uvoľnenú chrbticu a pokojnú myseľ. Podľa mňa TAM ešte nie som, ale je to môj cieľ – doslova urobiť krok z obývačky na stage a byť si sebou taká istá. No a aj vtipná. (smiech)

Všetky tvoje standupy vychádzajú z vlastných skúseností?

Áno, iba z mojich skúseností. Niektoré veci sú možno trošku prifarbené. My ženy máme prirodzenú schopnosť zväčšovať a nafukovať niektoré udalosti – ja za to len beriem peniaze, to je všetko. (smiech)

Pomáha ti hovorenie o nepríjemnej skúsenosti či trapase prekonať ich?

Určite. Veľakrát, keď sa stane trapas alebo nepríjemná vec, v tej chvíli sa cítiš hrozne – ale v momente, keď si uvedomíš, že z tohto bude super príbeh, je to úžasný pocit. Nič nie je také vtipné ako život sám. 

Napríklad keď sme išli na dovolenku, chodila som do cestovnej kancelárie vždy v strese s igelitkou a s dieťaťom, aby to malo tie správne grády. Pani odo mňa počas jednej návštevy chcela môj, synov a partnerov dátum narodenia. Synov som vedela, svoj tiež, ale Teodorov som dala nesprávne – omylom som nadiktovala dátum narodenia svojho bývalého manžela. Nepovedala som mu to, ale pospájal si súvislosti a došlo mu to. Zatiaľ som to nedala ani nikam do vtipu, lebo to je fakt strašné. Tie najvtipnejšie veci sa dejú v našich životoch, niekedy to ani netreba prifarbovať.

Časť tvojich standupov je aj o postave, krivkách, diétach. Je toto časť, ktorá ti pomáha budovať sebalásku?

Veľmi, určite veľmi, ale nikdy som si to neuvedomovala tak ako teraz. Vedela som, že nie je v poriadku sa každé ráno obviňovať, aká som tučná, tak som si z toho začala robiť srandu. No vždy, keď som si robila srandu zo svojej postavy, nepriznávala som si, čo to môže znamenať. Doteraz mám nezdravý vzťah k jedlu aj k postave, ale som na ceste k zdravej sebaláske. 

Keď som robila podcast 90-60-90, stretla som veľmi veľa ľudí, ktorí si cestu za svojím sebauvedomením už vyšľapali – ja som zatiaľ na nej. „K stúpaniu“ mi pomáha aj podcast a teraz aj standup, keď si dokážem priznať, kde som. Všimla som si napríklad, že si zo seba robím srandu tak láskavejšie – keď idem hovoriť napríklad „o tučných stehniskách“, už mi to tam škrípe a nepoviem to tak drsne. Inak sa na seba pozerám, inak sa vnímam, ale stále som len na ceste sebauvedomenia. Mojím cieľom je vedieť sa na seba pekne a milo pozrieť za každých okolností.

Myslíš, že by pomohlo, keby sme si nedostatky, ktoré na sebe vnímame, odľahčovali vtipom? 

Veľa ľudí používa vtip, aby upozornili na to, čo sa im na sebe nepáči. No keď si zo seba robia srandu, sami seba zhadzujú a ubližujú si, ako keď chceš niekomu povedať niečo vtipné, ale zároveň ho hnusne uraziť. Keď o sebe niekto takto rozpráva, za tým veľmi necítiš lásku, ale to musí vedieť každý sám, či ho to večer pred zaspávaním trápi alebo mu to pomáha.  

Keď som mala v rozhovore Evelyn, povedala mi, že si robila zo seba srandu ako prvá, lebo vedela, že ostatní si ju určite budú robiť, tak im chcela zobrať možnosť. Viem, že ma budete urážať, tak ja vás predbehnem – to podľa mňa vôbec nie je zdravý prístup.

Vedela som, že nie je v poriadku sa každé ráno obviňovať, aká som tučná, tak som si z toho začala robiť srandu. No vždy, keď som si robila srandu zo svojej postavy, nepriznávala som si, čo to môže znamenať.

Je to na zamyslenie, či vtipy o nedostatkoch dokážu pomôcť – asi závisí aj od toho, ako vnímame samých seba a kde sme na ceste k sebaprijatiu, k sebaláske. Je to tenká hranica. 

V standupe sa mnohokrát využívajú a zveličujú stereotypy. Je v tom nejaké pravidlo? 

Vážim si, keď kolegovia hyperbolizujú aj ťažké stereotypy (napríklad cirkev a zneužívanie detí). To chce také gule a odvahu zabaliť to do vtipu, lebo dopredu vieš, že ťa ľudia za to odsúdia, a ty aj napriek tomu ideš do toho, lebo chceš upozorniť na problém, ktorý tu je. 

Hyperbolizácia pomáha, aby sa upozornilo na stereotypy. Ja to určite robím tiež vo vzťahovej oblasti, jednoducho preháňanie a zveličovanie situácií (a stereotypov) je princíp, ako prirodzene upozorniť na problém.  

Má standup hranice?

Toto sa nás vždy pýtajú, či má standup hranice. Každý človek má svoje vlastné hranice a za tie by sa nemalo ísť. Ja mám tiež svoje hranice, niekde by som ich našla. (smiech) Keď ich niekto prekročí, tak odchádzam.

Pri standupe predsa len očakávaš, že môžu padnúť aj drsné vtipy.

Myslím si, že najdrsnejšie vtipy padajú, keď sa stretnú kamarátky. (smiech) Niekedy je to také pokrytecké, keď nám ľudia povedia, že „no, toto bolo už za hranicou“, alebo komentujú, že „z tohto sa sranda nerobí“. Keby sa pozreli do svojho vlastného vnútra, zistia, že väčšinou ich rozdráždi len téma, na ktorú majú v sebe zvýšenú citlivosť. Takže povedať, či má humor nejaké hranice, fakt nemôžem, lebo každý človek ich má sám v sebe. 

Napríklad mne sa začínajú hranice, keď niekto rozpráva staré neautorské vtipy z Fľaku z roku 1998, keď je to o rasizme, keď je to namierené proti nejakým menšinám. To fakt nemusím a ani sa to teraz nenosí – nikto z mojich kolegov komikov to nerobí. V tomto období nepotrebujeme do spoločnosti, ktorá je už roztrieštená, prilievať ďalší olej. Veľa komikov by robilo aj iné, tvrdšie vtipy, ale dávajú pozor, o ktorých veciach hovoriť a nehovoriť.

Čiže sa v standupe uplatňuje nejaký princíp zodpovednosti?

Veľa ľudí to tak má. Ja princíp zodpovednosti pri humore cítim a občas aj kolegov opravím (alebo aj oni mňa), že o tejto téme by sme nemali hovoriť. Vôbec to nerobím často, lebo väčšina z nich si dobre uvedomuje zodpovednosť a má vnútorný kompas, sú to skvelí ľudia. 

Dá sa humor deliť na ženský a mužský? 

Nemali by sme ho deliť na ženský a mužský, ale myslím si, že sa tomu nevyhneme. Často som čelila výčitkám od svojich kolegov, že robím také babské, stereotypné standupy. Dlho som sa s tým trápila, snažila som sa napísať niečo všeobecnejšie, ale potom som si uvedomila, že ja potrebujem rozprávať o ženských problémoch. Kto iný to má urobiť? Momentálne som jediná aktívna komička v standupe, kde 14 chlapov rozpráva o svojich problémoch, ako mali s niekým sex na jednu noc, prečo by som ja nemohla rozprávať, aké je to mať sex s tým istým 852-krát? (smiech)

Nevnímam to však ako oficiálne delenie na ženský a mužský humor, myslím si, že tak isto ako sa muži vedia vyjadriť k ženským veciam, tak ja sa viem vyjadriť k mužským a viem aj napísať generálnejší humor a oni zase vedia napísať vzťahový.

A navyše si myslím, že aj muži sa vedia zabaviť na vzťahových vtipoch a naopak. 

Áno, a veľmi si to cením. Na pumpe ma nedávno zastavil jeden pán a hovoril mi, ako sa schuti smial na mojom standupe o rodení detí. On o tom nevie nič a proste sa na tom dobre zasmial – to je úžasné. 

Fakt si veľmi vážim mužov, ktorí tam sedia a smejú sa, keď si robím srandu z niektorých ich vlastností – lebo keď sa smejú ľudia, na ktorých vtip mieri, tak to pre mňa znamená, že mám pravdu.

Môže nám vtip, ktorý počujeme od druhých ľudí, priateľov alebo rodiny, pomôcť uvedomiť si naše horšie vlastnosti a nastaviť zrkadlo? Alebo sa nás môže, naopak, skôr dotknúť? 

Tak v prvom rade, jeden z najužitočnejších citátov, aký som v živote počula, je: nebrať si veci osobne. Trénujte sa v tom, aby ste nebrali veci osobne, je to veľmi dôležité.

A druhá vec: je úžasné, keď zo svojich vlastných nedostatkov alebo z nedostatkov svojich blízkych nerobíme drámu, ale máme z toho humor. Ale či nám to pomôže niečo si uvedomiť? Človek by si vôbec nemal nič uvedomovať na základe komentárov druhých. V istom momente vo svojom živote dôjdeš do bodu, keď si musíš povedať, že ide iba o teba, iba ty žiješ svoj život – nie ten, kto ho komentuje. Ak by sme sa riadili komentármi, aj keď ich povedia vtipne, tak nás fakt všetkých niekam odvezú.

Obe pravidlá sa inak dajú veľmi dobre aplikovať aj na komentáre na sociálnych sieťach – keď dám niečo s názorom na Facebook alebo Instagram, radšej si komentáre ani veľmi nečítam, sleduje to skôr môj partner a informuje ma. (smiech) Vždy mi je len trochu ľúto, že ľudia, ktorí to komentujú, asi nemajú čo robiť. Toľko kníh, ktoré nestihneme za celý život prečítať, a ty tam píšeš škaredé komentáre. Pripadá mi to hrozne smutné, ako keby ľuďom chýbal návod, ako byť šťastný. 

5 rýchlych otázok a odpovedí so Simonou 

Ak by si mohla vycestovať kamkoľvek na svete a hneď, kam by to bolo?

Amerika.

Aká je tvoja obľúbená baliaca hláška? 

Tú si pamätám ešte z Kysúc a znie: „Čo robia dva ľadové medvede na severnom póle? Topia ľady medzi nami.“ Som hotová, keď to počujem.

Čo si vážiš na druhých ľuďoch?

Úprimnosť.

Čo nevieš vystáť na druhých ľuďoch?

Nemám rada, keď ľudia zakrývajú svoje vlastné nedostatky inými dostatkami.

Kedy sa cítiš najlepšie?

Ráno, keď si dávam svoju kávičku, alebo keď jem.

Máš nejaký obľúbený hoax?

Veľmi ma bavia mimozemšťania a som si istá, že nejakí na Slovensku už žijú.

Humor je prítomný nielen medzi rodinnými príslušníkmi, ale aj pri spoznávaní sa a randení. Vtedy mávame prvotné obavy, či budeme mať rovnaký zmysel pre humor. Je smiech dôležitá súčasť všetkých našich vzťahov? 

Je to veľmi dôležité. Keď sa rozprávam s kamoškami, ktoré čerstvo randia, začínajú vetami:„Viete, my máme také rovnaké srandy, rovnaké vtipy si hovoríme. Veľa ľudí si o sebe myslí, že sú „pošahaní“, lebo majú divný zmysel pre humor. V skutočnosti začínam mať pocit, že všetci máme divný zmysel pre humor. A keď pred človekom poodhalíme svoju „temnejšiu“  stránku, tak sa ešte viac zblížime.

Mňa môj partner Teo určite zbalil na to, že bol vtipný, a vie ma rozosmiať doteraz. Neviem, či existuje úžasnejší pocit, ako keď vás niekto rozosmeje alebo keď sa s niekým smejete. To vás celé prepojí. 

V poslednom čase sa snažím viac otvoriť tomu, že ľudia sú fajn, len sa „niečo“ stalo a staviame si medzi sebou bariéry. Humor nás môže prepojiť, aby sme sa opäť začali spolu rozprávať s láskou.

Aj keď ste na ulici s cudzím človekom a niečo sa stane, spolu sa na tom zasmejete – tak máte chuť si s ním vymeniť kontakt a ísť s ním na dovolenku. A keď sa narodí bábätko, tak všetci rodičia čakajú nie na to, kým začne chodiť, ale kým sa začne usmievať a smiať. Podľa mňa vedieť sa spolu zasmiať je základom v každom kamarátskom, partnerskom alebo rodičovskom vzťahu.

Možno sme práve našli recept, ako prepojiť celú spoločnosť.

Veľa mojich fanúšikov, ktorí sledujú a lajkujú moje videjká, v skutočnosti s mojimi politickými presvedčeniami nesúhlasí a ani by nikdy neboli ochotní na ne pristúpiť. Keď vystupujem napríklad pred publikom v Námestove, kde to mám veľmi rada, ľudia sú tam srdeční, a pritom majú úplne iné názory ako ja. Úplne iné, a napriek tomu sa tam smejeme spolu – to je pre mňa dôkaz, že gro máme spoločné všetci. 

Hovorím o vzťahoch, o rodine, o láske. Za to, že máme odlišné názory na veci, ktoré sa nás v podstate ani netýkajú, sa ideme neznášať? V poslednom čase sa snažím viac otvoriť tomu, že ľudia sú fajn, len sa „niečo“ stalo a staviame si medzi sebou bariéry. Humor nás môže prepojiť, aby sme sa opäť začali spolu rozprávať s láskou. Aj keď môžeme mať pocit, že sa s niektorými nebude dať rozprávať, stále mám nádej, že sa to dá niekde zlomiť a nájdeme spoločnú reč. 

Aj ty si príklad, že zmeniť názor je možné. V jednom rozhovore si spomínala, že pred tým, ako si sa presťahovala do Bratislavy, si mala celkom vyhranené názory na homosexuálov, menšiny aj náboženstvá. Vieš povedať, čo ti pomohlo zmeniť názor?

Jednoznačne moji kolegovia zo Silných rečí. Nikdy ma za to neodsúdili, rozprávali sa so mnou – veľa a vážne sa so mnou rozprávali. Pamätám sa, ako si chalani robili srandu, čo urobím, ak bude môj syn gej. Na mňa prišli úplne iracionálne myšlienky, budilo ma to zo sna – čo by som robila, keby bol gej, ako by som sa zachovala. Dnes to mnou ani nepohne – neviem, či by som nebola ešte radšej. (smiech) 

Aktivista Roman: K zmene vnímania dúhovej komunity prispejeme aj tým, že z nej nebudeme robiť niečo extra

Samozrejme, v Bratislave som stretla aj viac ľudí z rôznych LGBTI+ komunít, ktorí sa tým netajili, a zistila som, že sú úplne v pohode. Keď som bola konfrontovaná s realitou, za svoje názory som sa cítila ako krava – pozeráš sa z očí do očí človeku, ktorý má vlastne tie isté problémy s mužmi, ako máš ty. Vďaka pomoci iných, konfrontácii s realitou som prišla nie k správnemu, ale k triezvemu názoru.

Minulý rok som dokonca otvorila Pride a tam ma obliala obrovská hojnosť, kam človek môže dôjsť, keď chce a keď sa bude pozerať na svet s otvorenými očami. Akokoľvek liberálne dnes môžem pôsobiť, nikdy som taká nebola. A nie je to preto, že to hrám na Bratislavu alebo pre potrebu kamarátov. Toto je naozaj prirodzené a triezve chápanie sveta – nikoho neodsudzuješ a berieš ho takého, aký je. Keď je to dobrý človek, tak ho máš rád, a keď je to zlý človek, tak sa aspoň snažíš mať ho rád. (smiech)

Slovensko bohužiaľ stále patrí k najviac homofóbnym krajinám Európy. Ako ukazuje aj tvoja skúsenosť, diskutovať, počúvať druhých a možno okoreniť to humorom môže pomôcť k úctivejšiemu dialógu. 

Myslím si, že veľmi dôležité je aj stretávanie sa s ľuďmi. Jedno bez druhého nejde – ak Slováci budú homofóbni, ťažko sa viac Slovákov prizná k svojej orientácii. Nedá sa to, keď je niekde na dedine pán farár, ktorý možno šíri „nejaký“ názor, a ty máš prísť a povedať: ja som homosexuál a som úplne v pohode, pozrite sa na mňa. Niekde to musíme začať spájať. 

Viem, že je to tenká hranica – na jednej strane tvoje rozhodnutie a tvoje šťastie a na druhej strane verejná zodpovednosť a pomoc vlastnej komunite, ale myslím si, že ľudia, ktorí verejne vystupujú, sú v šoubiznise alebo politike, by mohli hovoriť o svojej orientácii otvorene. Na Slovensku potrebujeme aj priamu skúsenosť, stretnúť konkrétneho človeka, aby sme vytriezveli – aby sme pochopili, že to nie je nenormálne, ale normálne.

Toto isté nám povedal aj aktivista Roman Samotný – skúsenosť pomáha búrať hranice, ktoré si tu tvoríme.

Keď som minulý rok otvárala Pride, mala som aj moderovať diskusiu s piatimi transrodovými ľuďmi. Ostala som zaskočená – neviem, či som na to pripravená, či na to mám, vôbec som nepoznala dobre problematiku…

Diskusia bola veľmi dojímavá. Uvedomiť si, čo musia títo ľudia psychicky zniesť, a my im ešte pridávame. Prešli si ťažkými cestami so vzťahmi a rodinami – toto stretnutie bolo pre mňa opäť transcendentné. 

A potom si uvedomíš, že o ničom, pokiaľ to nepoznáš, nemôžeš povedať, že je to takto zlé. Keď niečo nepoznáš, tak to proste len nepoznáš a nehodnotíš. Nikdy nehovor nikdy.

Simona Salátová

Simona je povolaním komička, ktorá vystupuje v zoskupení Silné reči po celom Slovensku. Okrem toho má na Voyo svoju vlastnú standup šou s názvom Simona: Donaha!. So standupom začínala v šestnástich, keď si v Žiline počas školy založili malú comedy šou. Fascinovala ju najmä predstava mať celé predstavenie len vo svojich rukách. Po krátkej prestávke sa k nemu vrátila opäť, dnes je jej full time prácou.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Aké slúchadlá si vybrať k smartfónu? Poradíme vám, na čo všetko treba myslieť

Bezdrôtové slúchadlá sú perfektným doplnkom vášho smartfónu pri práci, pri športe aj relaxe.

Slúchadlá boli vždy verným pomocníkom smartfónov, no dnes už získavajú status nevyhnutného doplnku každého inteligentného telefónu. Funkcie a schopnosti bezdrôtových slúchadiel sa neustále rozširujú a čoraz väčší zmysel dávajú aj tým, ktorí cez svoj smartfón hudbu nepočúvajú. 

Nové slúchadlá, nový smartfón alebo niečo špeciálne? V O2 aplikácii na vás čakajú skvelé zariadenia a k tomu aj štedré zľavové kupóny 

Telefonovať bez nutnosti mať smartfón bezprostredne pri sebe, vyťahovať ho z vrecka či kabelky, ovládať hlasového asistenta, prepínať hudbu v playliste alebo sa sústrediť na prácu potlačením hluku okolitého sveta. Kombo slúchadlá + smartfón toho dnes dokáže naozaj veľa, preto sme si pre vás pripravili niekoľko rád, ktoré vám pomôžu vybrať si ideálne slúchadlá pre vaše potreby.

Zvuk nie je jediné kritérium

Vybrať si perfektne vyhovujúce slúchadlá môže byť rovnako zložité ako nájsť dokonalý smartfón. Aj v tomto prípade ide o otázku osobných preferencií a kompromisov. Je však zopár vecí, ktoré by ste pred výberom mali vedieť.

Prirodzene a logicky sa núka, že najdôležitejšou charakteristikou slúchadiel je zvuk. Povedzme si však úprimne, hľadať slúchadlá s hi-fi zvukom ako doplnok k smartfónu je úplne zbytočné. Dokonalý zvuk si totiž najlepšie vychutnáte v pohodlí, keď sa naň sústredíte a máte samotné skladby v dostatočnej kvalite. Obmedzenie kvality pre vás neplatí, ak máte ako súčasť svojho O2 SMART Paušálu predplatné na TIDAL, službu, cez ktorú môžete streamovať hudbu v nekomprimovanom formáte FLAC.

Uniformita má logický dôvod

Samozrejme, rozdiel v kvalite zvuku medzi 30- a 180-eurovými slúchadlami budete počuť, no nebude až taký zásadný. A to aj z toho dôvodu, že výrobcovia dnes vedia veľa vecí vyladiť softvérovo.

Dôvod, prečo sú takmer všetky slúchadlá ladené do prebasovaného zvuku, ktorý dokáže vytiahnuť každý jeden detail skladby, je ten, že takýto zvuk je pomerne univerzálny v mainstreamovej hudbe a najmä funkčný. Cez slúchadlá totiž čoraz viac telefonujeme, ovládame nimi smartfón a počúvame hovorené slovo v podcastoch.

Aj preto pri smartfónových slúchadlách argumentovať v prospech lepšieho zvuku pripojením cez 3,5 mm jack konektor nie je práve presné. Najmä ak máte k dispozícii pripojenie Bluetooth 5.0 a viac. Možnosť použiť kábel na pripojenie slúchadiel k smartfónu sa vám však hodí, ak na smartfóne hráte hry, veľa cestujete, pozeráte filmy, prípadne striháte videá.

Výdrž batérie bezdrôtových slúchadiel na úrovni 6 a viac hodín môže pôsobiť postačujúco, no nie je to vždy tak. Samozrejme, záleží najmä na tom, či aj váš smartfón má ešte možnosť pripojiť slúchadlá cez 3,5 mm jack.

Pri práci nepodceňujte kvalitný mikrofón

Buďme však konkrétnejší. Ste manažér, pre ktorého je smartfón v prvom rade pracovný nástroj? Potom je pre vás dôležité, aby ste mohli mať slúchadlá pohodlne nasadené v ušiach aj celý deň bez toho, aby vás obťažovali.

Presne pre takéto použitie sú vhodné štuple. Či sa rozhodnete pre tie s nožičkou, ako majú napríklad Xiaomi FlipBuds Pro, alebo bez nožičky, ako napríklad Samsung Galaxy Buds2, je len vecou osobnej preferencie.

Dôležité pre vás je, aby mali slúchadlá dostatočne dlhú výdrž batérie na jedno nabitie, prípadne ponúkali puzdro, ktoré ich dokáže nabiť. Ako napríklad Apple AirPods (2022), ktoré vďaka puzdru bez nabíjacieho kábla vydržia okolo 30 hodín počúvania hudby a 24 hodín telefonovania.

Pre podnikateľov, študentov či manažérov je dôležitý parameter ANC, teda aktívne potláčanie okolitého ruchu, čo je veľmi užitočné, keď sa treba sústrediť. Preto sa zamerajte na to, aby výrobca kládol dôraz aj na zapracovanie kvalitných mikrofónov. Užitočnou funkciou je aj schopnosť slúchadiel automaticky sa prepnúť z jedného zariadenia na druhé. Napríklad po príchode do kancelárie zo smartfónu na notebook.

Hľadáte niečo univerzálne?

Nemáte na slúchadlá špeciálne požiadavky? V tom prípade bude výber o niečo jednoduchší a aj lacnejší. Dnes už vyložene zlé a nekvalitné slúchadlá kúpite, len ak sa rozhodne pre nejakú úplne neznámu značku v niektorom z čínskych online marketov. 

Konkurenčný boj je čoraz intenzívnejší, a preto aj známe značky dnes dokážu za pár desiatok eur pripraviť zaujímavú ponuku. Jedným z veľmi milých prekvapení tohto roka sú nové bezdrôtové slúchadlá O2 pods.

Za skutočne priaznivú cenu ponúkajú výbavu, o ktorej by ste v dostupnej kategórii ani len nesnívali. O2 pods majú dobrý zvuk, na telefonovanie sú priam ideálne. Okrem integrovaného mikrofónu aj pre pohodlné dotykové ovládanie.

Párovanie so zariadením – smartfónom, tabletom alebo notebookom – je viac ako spoľahlivé a rýchle. Prirodzene si slúchadlá rozumejú ako s operačným systémom Android, tak s iOS a aj Windows či MacOS. 

Nabíjacie puzdro sa postará o 20-hodinovú výdrž na jediné nabitie, vybavené je aj technológiou na bezdrôtové nabíjanie. Inak je k dispozícii aj USB-C konektor. Nové bezdrôtové slúchadlá O2 pods môžete získať so špeciálnym vianočným kupónom v O2 aplikácii so zľavou až 30 € za 19 € do konca januára.

Ak preferujete skôr klasickú konštrukciu slúchadiel a nie „štuple“, zaujímavou voľbou sú bezdrôtové slúchadlá Music Hero s mäkkými náušníkmi, zabudovaným mikrofónom a multifunkčnými tlačidlami na ovládanie hudby a vybavovanie telefonických hovorov.

Sú štuple vhodné pre športovcov?

Napriek tomu, že výrobcovia často tvrdia, že bežné štupľové slúchadlá sú vhodné aj na šport, poobzerajte sa radšej po tých s prívlastkom športové. Líšia sa konštrukciou, na štupľoch sú napríklad malé ramienka, ktoré lepšie držia. Aktívne potláčanie hluku je v tomto prípade skôr zbytočné, možno až nebezpečné. Ak behávate v meste popri ceste, je určite lepšie, ak môžete vnímať svoje okolie.

Pre športovcov nemusí byť vždy ideálne ovládanie dotykom na štupli. Keď máte dotykovú plochu vlhkú od potu, nemusí správne reagovať, preto je praktickejšie ovládanie na šnúrkach na krku. Zaujímavým tipom na športovanie sú napríklad flexibilné a mäkké Sony WIC200.

Pre milovníkov dizajnu

Ak je pre vás dôležitý dizajn a väčšiu dôveru máte skôr k tradičným výrobcom zvukovej techniky, nebojte sa vyskúšať niektorú z overených značiek, ako je napríklad Bang & Olufsen. Aj firmy z hi-fi sveta totiž vidia potenciál v praktických štupľoch.

Ak si vyberáte nový smartfón, vybrali sme 5 spoľahlivých pomocníkov, ktorí nesklamú ani foťákom, ani batériou, ani dizajnom či výkonom

Pravda však je, že aj v prípade smartfónových slúchadiel sa sústredia primárne na zvuk, preto môžu ponúkať o generáciu starší Bluetooth alebo nemajú aktívne potláčanie hluku.

Nie je to však prípad dizajnových SONY LinkBuds, ktorých netradičný dizajn dopĺňajú 12 mm meniče, Bluetooth 5.2 alebo 17,5-hodinová výdrž batérie, samozrejme, v spojení s puzdrom. Nechýbajú ani kodeky SBC a AA.

Ani klasiky nie sú krokom vedľa

Dôvodov, prečo vám nemusia vyhovovať štuple a radšej siahnete po klasických slúchadlách, je veľa a všetky sú legitímne. Aj tu ide o vec osobných preferencií. Klasické slúchadlá sú väčšie, prekryjú ucho, čím môžu do určitej miery suplovať funkciu potláčania hluku a pasívne ucho izolovať od okolitých ruchov a zvukov.

Pre mnohých ľudí sú pohodlnejšie na nosenie, ale nie na dlhé hodiny. S veľkými slúchadlami vám môže byť teplo a sú oproti štupľom ťažšie.

Klasické veľké slúchadlá ocenia skôr hráči, pre ktorých sú dôležité rôzne zvukové kodeky. Samozrejme, spokojnejší budú aj milovníci hudby, keďže pri takýchto slúchadlách sa so zvukom už pracuje inak, dôkazom čoho sú napríklad aj slúchadlá  SONY WHCH510, ktoré okrem kvalitného zvuku ponúkajú výdrž batérie na jedno nabitie 35hodín.


Bohatú ponuku bezdrôtových slúchadiel na rôzne účely nájdete aj v e-shope O2, k akémukoľvek O2 SMART Paušálu ich môžete mať na začiatok už od 0 €. Navyše nové bezdrôtové slúchadlá O2 pods môžete mať do konca januára so zľavou až 30 €. Stačí, ak si otvoríte O2 aplikáciu a nájdete si v nej špeciálny vianočný kupón


Zdravý životný štýl s pomocou smartfónu? Tréneri a trénerky odporúčajú tieto apky

Čítaj viac

Kto si ešte ani raz neurobil zlú selfie, nech hodí kameňom. Vyskúšajte týchto 11 tipov a stane sa z vás selfie špecialista

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac