Ako pracovať na diaľku a byť pri tom viditeľný

Roztrúsené tímy, alebo jednotlivci pracujúci na diaľku, možnosť osobného kontaktu nemajú. Preto je jednoduché skĺznuť k predstavám o tom, ako doma polihujú, zatiaľ čo ostatní od rána makajú.

Ťažko si predstaviť niekoho, kto príde do kancelárie, sadne si za stôl, a začne bez slova pracovať. Bežný pracovný deň pozostáva z desiatok pozdravov, krátkych rozhovorov a pohybov v spoločných priestoroch.

To všetko robí človeka prítomným, viditeľným. A kto je v práci, ten predsa musí niečo robiť. Aspoň tak to bude vnímať okolie.

Roztrúsené tímy, alebo jednotlivci pracujúci na diaľku, však možnosť osobného kontaktu nemajú. Preto je jednoduché skĺznuť k predstavám o tom, ako doma polihujú, zatiaľ čo ostatní od rána makajú.

Dajte o sebe vedieť hneď ráno

S kolegami a so šéfom si na ráno dohodnite pevný čas na takzvaný „stand-up“. Je to rýchla porada (maximálne 15 minút), kde každý člen tímu uvedie svoje priority na daný deň, a tiež problémy, s ktorými potrebuje pomôcť.

Na základe toho budú aj ostatní vedieť, čo potrebujú prebrať, a s čím neotravovať počas dňa. Niekto preferuje stand-up cez Skype, iným zase stačí pár viet do chatu.

Ukážte kolegom, na čom pracujete

Dve ranné vety o pracovných plánoch však ešte nikoho neohúria. Každý cieľ je preto dobré rozdeliť si na čiastkové úkony, ktoré by mali môcť vidieť aj ostatní členovia tímu (napr. v projektovom softvéri alebo v zdieľanom zozname úloh).

Ešte lepšie je, ak ostatní členovia tímu vedia aj o ich aktuálnom stave. Či sú zaradené do denného plánu, na čom sa aktuálne pracuje, čo je odložené na neskôr a čo je hotové. Vytvára to pocit dôvery medzi kolegami a nahrádza to možnosť vidieť sa na pracovisku.

Merajte čas

Počet čiastkových úloh však ešte stále nedáva celkový obraz o tom, kto je do akej miery produktívny. Ucelenejší obraz sa dá získať pomocou zaznamenávania odpracovaného času. Mnohí toto riešenie vnímajú ako bič na samého seba.

Áno, čiastočne je to pravda. Pocit, že ostatní vedia, koľko času trávite na danom type úloh, je každopádne motivujúci. Meranie času má ešte jeden benefit, ktorý všetky zápory preváži. Z pohľadu jedného dňa je pár minút zanedbateľných.

Ale minúta sem, minúta tam, ak pracujete na niekoľkomesačnom projekte, môžete sa pripraviť o desiatky poctivo odpracovaných hodín. Ak ich nezaznamenáte, tým pádom ich ani nevyfakturujete, a v podstate odpracujete zadarmo.

Povedzte ostatným, kedy ste nedostupní

Človek nemôže za počítačom obsedieť celý deň, z času na čas sa potrebuje na dlhšie vzdialiť. Či už je to návšteva lekára, obed alebo stretnutie, dajte ostatným vedieť, že odchádzate. Ani z kancelárie neodídete bez pozdravu, bez povšimnutia a bez uzamknutia počítača.

Pre kolegov je len málo stresujúcejších momentov, ako keď vás hodinu nevedia zastihnúť, nevedia prečo, a ani kedy, a či sa vôbec vrátite. Preto, keď musíte odísť alebo len nechete byť rušení, stačí nechať krátky odkaz s časom, kedy vás môžu očakávať späť. Kolegovia to pochopia, a navyše nebudú mrhať svojim časom.

Čo by to však bol za pracovný deň, ak by po vás nebolo kus práce aj vidieť. Ak je to možné, uložte všetky výstupy do zdieľaného priečinku.

Nebudú teda len v dennom pláne či vo výkaze odpracovaného času. Bude ich možné aj fyzicky vidieť. Skutočné výsledky sú na konci dňa vždy dôležitejšie, než schopnosť vyzerať zaneprázdnene.

https://soda.o2.sk/wp-admin/post.php?post=11892&action=edit

Máte záujem o prenos čísla?

Radi vám poradíme a pomôžeme.
Nechajte nám vaše telefónne číslo
a budeme vás kontaktovať.
Radi vám poradíme a pomôžeme.
Nechajte nám vaše telefónne číslo a zavoláme vám
v priebehu najbližšieho pracovného dňa.



Ďakujeme. Zavoláme vám.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345 (No Ratings Yet)
Loading...
Super

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Trebichava: Dedina s dvomi gaťami, kde krčmu otvoria raz za rok

Pozrite si život v rázovitej obci, akých je na Slovensku už len málo. Na južnom výbežku Strážovskych vrchov, v bočnom údolí Trebichavského potoka, asi 20 km na severovýchod od Bánoviec nad Bebravou, leží malá dedinka.

Stáročia tu žili ľudia obklopení horami a lesmi, ktorí chovali ovce a dobytok a hospodárili s pôdou.

Pravdepodobne preto dostala dedina názov Trebichava – “Trebo-chov” alebo “treba chovať“. Názov je doložený v prvých písomných listinách z roku 1396 ako Trebichavy, z roku 1481 ako Trebychawa, z roku 1598 ako Trebichawa, maďarsky Trebichava, Terbók.

Pôvodne patrila dedina k Beckovskému, neskôr k Uhrovskému panstvu. V minulosti tu boli panské majere a lomy na menej kvalitný mramor. V 19. storočí pribudla v dedine nová pálenica, rozvíjalo sa ovocinárstvo a sušenie ovocia.

 

Dodnes v dedine prežili pozostatky sušiarní, v jednej z nich sa po rekonštrukcii počas Dní ovocia a medu klasickým spôsobom pripravujú kúsky ovocia, krájané po zvislej osi, nazývané štiepky, krížalky i krúžalky.

Dve hlavné ulice Trebichavy nazývajú miestni ľudia familiárne pravá a ľavá gaťa – dedina totiž z leteckého pohľadu vyzerá ako nohavice. Nad obcou sa týči klasicistická zvonica zo začiatku 19. storočia, ktorej zvon patrí medzi chránené pamiatky. 

Bývalý starosta, pán Jozef Bičana, má doma poklad – zašlý modrý zošit, z ktorého loví staré štatistiky. Podľa neho v Trebichave počas prvej svetovej vojny žilo okolo 800 obyvateľov, po druhej svetovej vojne sa tento počet znížil na 650. Odvtedy už len klesá.

Z kedysi živého osídlenia sa ľudia začali hromadne sťahovať za prácou do miest a okolitých obcí, odchádzali na sezónne práce, hlavne do Čiech. Z pastvín sa postupne vytratili početné stáda a po pôvodných obyvateľoch ostali len chátrajúce domy.

Dnes tu žije 38 stálych obyvateľov. Mnohí, aj keď tu už nebývajú, sa sem vracajú aspoň na víkend. Cez pracovný týždeň tu niekedy nestretnete ani živú dušu.

Miestni poľovníci sa starajú nielen o divú zver v okolitých lesoch, ale aj o starú školu, ktorá bola postavená ešte za prvej republiky. Tabuľu či školské lavice však v nej už nenájdete, po rekonštrukcii budova začala slúžiť ako poľovnícky klub.

V budove dnešného kultúrneho strediska kedysi fungoval ochotnícky spolok, po ktorom ostalo už len vŕzgajúce drevené pódium.

Podhorské dni ovocia a medu

Trebichava je počas celého roku nenápadná a zabudnutá obec, no v jeden deň do roka sa zmení na nepoznanie.

Niekoľkoročná tradícia Podhorských dní ovocia a medu, vždy v prvú októbrovú sobotu, priláka návštevníkov z blízkeho aj vzdialeného okolia.

Varí sa guláš, rozvoniava medovina, v kultúrnom stredisku sa pyšne vystavujú najkrajšie kúsky ovocia, a čo je skutočne výnimočné — otvorí sa dávno zatvorená krčma. Spolu s potravinami ju zrušili už pred rokmi. Nebolo koho obslúžiť.

Napriek vymierajúcej populácii sa však v posledných rokoch migrácia z istého pohľadu obracia. Stále viac ľudí skupuje staré domy, renovuje ich a prerába na víkendové chalupy. 

Možno čoskoro dedina stratí všetkých pôvodných starousadlíkov, nahradia ich chalupári so svojimi rodinami.

Niet sa čomu diviť. Trebichava je zasadená do lona prírody, ďaleko od ruchu mesta a civilizácie. Ideálne miesto pre pokoj a relax.

Foto © 2009 Juraj Starovecký

Juraj Starovecký absolvoval magisterské štúdium na Katedre fotografie a nových médií  Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave v Ateliéri kreatívnej fotografie. Má za sebou 4 samostatné výstavy a viac ako 30 skupinových výstav doma i v zahraničí. Vo dokumentárnej časti svojej tvorby zachytáva autentickú atmosféru miest s jeho úsmevnými, často aj absurdnými momentami. Žije a pôsobí v Bratislave.

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Športová akadémia Mateja Tótha podporená O2 funguje už na prvých 24 školách

Čítaj viac

Lifetech: Čo je nové