Ako sa Slovák dostal do zákulisia Formuly 1

Hoci víťazí jeden, je to zásluha celého tímu. Takto by sa dala opísať práca mnohých postáv na výslní, ale ideálne sa to hodí na kolotoč okolo Formuly 1. Slovák Martin Trenkler fotí F1 od roku 2002.

Hoci víťazí jeden, je to zásluha celého tímu. Takto by sa dala opísať práca mnohých postáv na výslní, ale ideálne sa to hodí na kolotoč okolo Formuly 1. Slovák Martin Trenkler fotí F1 od roku 2002. Pre Sódu napísal, čo mu život s formulou dáva, a tiež spomenul tímového ducha – aj jemu v začiatkoch pomohlo to, že sa ho ujali, a že ho učili špičkoví fotografi.

Po takmer piatich rokoch snaženia som dosiahol svoj prvý životný cieľ: s hrdosťou som si prevzal svoju prvú akreditáciu fotografa pretekov Majstrovstiev sveta Formuly 1. Bolo to v roku 2002. „Naši“ v ten víkend akurát získali titul majstrov sveta v hokeji. A ja som si konečne vychutnával ten pocit stáť pri trati a počúval slastný rev osemstokoňových motorov V10 z bezprostrednej blízkosti. Mal som 19 a život zrazu nadobudol zmysel.

Tím je viac ako víťaz

Bola to Veľká cena Rakúska, na ktorej diváci vypískali Michaela Schumachera; tomu na príkaz tímu daroval víťazstvo – tesne pred cieľom jeho tímový kolega z Ferrari Rubens Barrichello. Celý víkend som si neustále zabúdal “náradie” a to ideálne na opačnom konci okruhu, vysoko na kopci. Moje dovtedajšie skúsenosti s fotoaparátom boli akurát na gymnáziu, keď som fotil sestry a spolužiačky.

Víkendy strávené v tmavej, páchnucej fotokomore liečebného ústavu vo Vyšných Hágoch (tam som vyrastal) boli mojím prvým kontaktom s fotografiou ako takou. Vo formule 1 vystriedali čiernobiele fotky farebné diapozitívy Fuji Sensia a Fuji Velvia. Prakticu vystriedal Canon EOS 50E a lacné zoomy so slabou svetelnosťou.

Začiatkom roka 2003 som po troch semestroch opustil Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, ktorá ma nijako nemotivovala a zo slabo vedeného a čisto teoretického predmetu fotografie som takmer prepadol. Nasledujúcich deväť mesiacov som strávil vo Frankfurte nad Mohanom.

Bolo to moje najlepšie životné rozhodnutie a zároveň najlepšia škola, akú som mohol dostať: ujal sa ma slávny nemecký fotograf Rainer Schlegelmilch, ktorý fotil (a stále fotí) Formulu 1 od roku 1962. Patril zároveň medzi najúspešnejších komerčných fotografov Nemecka. Spoznal som ho cez jeho syna Borisa, ktorý sa za mňa prihovoril. S Borisom som sa skamarátil dávno predtým cez internet, keď som pracoval ako šéfdizajnér svetovo najväčšieho (dnes už neexistujúceho) webu o F1.

Ilúzie v koši

Moja práca v archíve spočívala v triedení starých aj nových diapozitívov, v čistení zaprášených záberov, ale aj vo výbere pre rôzne časopisy a klientov. Veľmi veľa som sa tu naučil aj o histórii tohto športu. Z prísneho, no férového šéfa Rainera sa časom stal môj “druhý otec” a mentor. Ako prebiehalo moje učenie sa?

Po každej Veľkej cene sme si sadli nad môj osobný výber fotiek a Rainer mi kritickým okom povedal, čo je dobré a čo je zlé. Moje predstavy o dobrých fotkách dostali pravidelne facku, keďže mi “starý pán” bral kruto ilúzie. Bolo to však to najlepšie, čo mohol spraviť. Lepší učiteľ predsa ani neexistoval…

Vlastne bol tu ešte jeden. Francúz Paul-Henri Cahier bol prvým dôvodom, prečo som od svojich 15 rokov sústredil všetko úsilie na F1. Jeho zábery oplývajú výtvarnosťou, emóciami a nesmierne originálnym pohľadom na tento fascinujúci šport. Rainer bol teda akýmsi “otcom” profesionálnej fotografie F1 a Paul-Henri “otcom” umeleckej fotografie tejto disciplíny.

Aj s Cahierom som sa zoznámil kedysi dávno cez internet a vďaka môjmu večnému otravovaniu si ma po mojom vstupe do tohto sveta vzal ochotne pod svoje ochranné krídla. V podstate ani jeden z nich nemal nikdy žiadneho “učňa”. Dnes sú obaja predovšetkým moji skvelí priatelia.

Rozhovory o filozofii života

Netrávili sme však veľa času rozoberaním mojich záberov. Rozhovory s Cahierom o svete a živote, ako aj o fotografii všeobecne mi veľmi nepriamo dali filozofický pohľad na život a jeho následné premietnutie do umenia fotografie.

V neposlednom rade som sa veľa naučil sledovaním ich práce pri trati. Pomohli aj celé dni strávené nad fotografickými knihami a diapozitívmi týchto majstrov. Sledovaním, kopírovaním a vkladaním svojho pohľadu na tento šport som si časom vytvoril svoj vlastný štýl.

Stálo ma to veľa ťažko zarobených peňazí, ktoré som míňal na cesty po Európe a to všemožnými dopravnými prostriedkami a spôsobmi.

Po náročnej Veľkej cene som tak cestoval s kolegmi autom trebárs do Mníchova, odkiaľ som hlboko v noci čakal na vlakový spoj do Frankfurtu, aby som hneď nastúpil do práce k Schlegelmilchovi. Cesta na Veľkú cenu San Marina v autobuse plnom opitých a hlučných Nemcov stála tiež za to.

Svet, kde aj skvelí pohoreli

Kto kvalitne odfotí Formulu 1, zvládne všetko. Svet štúdiovej fotografie je samozrejme iný, ten ma však nikdy nelákal. Slávni štúdioví – módni fotografi v F1 taktiež kruto pohoreli. Baví ma zachytávať rýchlo miznúce momenty v náročnom a neustále sa meniacom prostredí, ktoré si vyžaduje maximálnu flexibilitu, nesmiernu rýchlosť dokonale skomponovať záber, vidieť ho skôr, než si priložíte hľadáčik k oku a tiež šiesty zmysel pre situácie.

Chcieť sa učiť, počúvať konštruktívnu kritiku, tvrdá práca a odriekanie patria samozrejme k tomu. Po onej Veľkej cene Rakúska 2002 som tiež veľmi rýchlo zistil, že vášeň pre tento šport treba tiež finančne uživiť.

O nejakých 100 Veľkých cien neskôr som stále na voľnej nohe a tak ako väčšina iných fotografov aj ja bojujem o každého klienta a každé fotenie. Pekelné horúčavy Bahrajnu či Malajzie, chlad a dážď belgického Spa či japonského Fuji – to všetko prispelo k najkrajším spomienkam, aké si fotograf môže so sebou vziať.

Rovnako ako vidieť Schumachera oslavovať svoj piaty, šiesty aj siedmy majstrovský titul, alebo Hamiltona svoj dramatický prvý.

Vďaka F1 spoznávam svet, ľudí a v neposlednom rade – samého seba.

Pozrite si ďalšie fotky z F1 vo fotogalérii Martina Trenklera.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac