Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Ako sa Slovák dostal do zákulisia Formuly 1

Hoci víťazí jeden, je to zásluha celého tímu. Takto by sa dala opísať práca mnohých postáv na výslní, ale ideálne sa to hodí na kolotoč okolo Formuly 1. Slovák Martin Trenkler fotí F1 od roku 2002.

Hoci víťazí jeden, je to zásluha celého tímu. Takto by sa dala opísať práca mnohých postáv na výslní, ale ideálne sa to hodí na kolotoč okolo Formuly 1. Slovák Martin Trenkler fotí F1 od roku 2002. Pre Sódu napísal, čo mu život s formulou dáva, a tiež spomenul tímového ducha – aj jemu v začiatkoch pomohlo to, že sa ho ujali, a že ho učili špičkoví fotografi.

Po takmer piatich rokoch snaženia som dosiahol svoj prvý životný cieľ: s hrdosťou som si prevzal svoju prvú akreditáciu fotografa pretekov Majstrovstiev sveta Formuly 1. Bolo to v roku 2002. „Naši“ v ten víkend akurát získali titul majstrov sveta v hokeji. A ja som si konečne vychutnával ten pocit stáť pri trati a počúval slastný rev osemstokoňových motorov V10 z bezprostrednej blízkosti. Mal som 19 a život zrazu nadobudol zmysel.

Tím je viac ako víťaz

Bola to Veľká cena Rakúska, na ktorej diváci vypískali Michaela Schumachera; tomu na príkaz tímu daroval víťazstvo – tesne pred cieľom jeho tímový kolega z Ferrari Rubens Barrichello. Celý víkend som si neustále zabúdal “náradie” a to ideálne na opačnom konci okruhu, vysoko na kopci. Moje dovtedajšie skúsenosti s fotoaparátom boli akurát na gymnáziu, keď som fotil sestry a spolužiačky.

Víkendy strávené v tmavej, páchnucej fotokomore liečebného ústavu vo Vyšných Hágoch (tam som vyrastal) boli mojím prvým kontaktom s fotografiou ako takou. Vo formule 1 vystriedali čiernobiele fotky farebné diapozitívy Fuji Sensia a Fuji Velvia. Prakticu vystriedal Canon EOS 50E a lacné zoomy so slabou svetelnosťou.

Začiatkom roka 2003 som po troch semestroch opustil Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, ktorá ma nijako nemotivovala a zo slabo vedeného a čisto teoretického predmetu fotografie som takmer prepadol. Nasledujúcich deväť mesiacov som strávil vo Frankfurte nad Mohanom.

Bolo to moje najlepšie životné rozhodnutie a zároveň najlepšia škola, akú som mohol dostať: ujal sa ma slávny nemecký fotograf Rainer Schlegelmilch, ktorý fotil (a stále fotí) Formulu 1 od roku 1962. Patril zároveň medzi najúspešnejších komerčných fotografov Nemecka. Spoznal som ho cez jeho syna Borisa, ktorý sa za mňa prihovoril. S Borisom som sa skamarátil dávno predtým cez internet, keď som pracoval ako šéfdizajnér svetovo najväčšieho (dnes už neexistujúceho) webu o F1.

Ilúzie v koši

Moja práca v archíve spočívala v triedení starých aj nových diapozitívov, v čistení zaprášených záberov, ale aj vo výbere pre rôzne časopisy a klientov. Veľmi veľa som sa tu naučil aj o histórii tohto športu. Z prísneho, no férového šéfa Rainera sa časom stal môj “druhý otec” a mentor. Ako prebiehalo moje učenie sa?

Po každej Veľkej cene sme si sadli nad môj osobný výber fotiek a Rainer mi kritickým okom povedal, čo je dobré a čo je zlé. Moje predstavy o dobrých fotkách dostali pravidelne facku, keďže mi “starý pán” bral kruto ilúzie. Bolo to však to najlepšie, čo mohol spraviť. Lepší učiteľ predsa ani neexistoval…

Vlastne bol tu ešte jeden. Francúz Paul-Henri Cahier bol prvým dôvodom, prečo som od svojich 15 rokov sústredil všetko úsilie na F1. Jeho zábery oplývajú výtvarnosťou, emóciami a nesmierne originálnym pohľadom na tento fascinujúci šport. Rainer bol teda akýmsi “otcom” profesionálnej fotografie F1 a Paul-Henri “otcom” umeleckej fotografie tejto disciplíny.

Aj s Cahierom som sa zoznámil kedysi dávno cez internet a vďaka môjmu večnému otravovaniu si ma po mojom vstupe do tohto sveta vzal ochotne pod svoje ochranné krídla. V podstate ani jeden z nich nemal nikdy žiadneho “učňa”. Dnes sú obaja predovšetkým moji skvelí priatelia.

Rozhovory o filozofii života

Netrávili sme však veľa času rozoberaním mojich záberov. Rozhovory s Cahierom o svete a živote, ako aj o fotografii všeobecne mi veľmi nepriamo dali filozofický pohľad na život a jeho následné premietnutie do umenia fotografie.

V neposlednom rade som sa veľa naučil sledovaním ich práce pri trati. Pomohli aj celé dni strávené nad fotografickými knihami a diapozitívmi týchto majstrov. Sledovaním, kopírovaním a vkladaním svojho pohľadu na tento šport som si časom vytvoril svoj vlastný štýl.

Stálo ma to veľa ťažko zarobených peňazí, ktoré som míňal na cesty po Európe a to všemožnými dopravnými prostriedkami a spôsobmi.

Po náročnej Veľkej cene som tak cestoval s kolegmi autom trebárs do Mníchova, odkiaľ som hlboko v noci čakal na vlakový spoj do Frankfurtu, aby som hneď nastúpil do práce k Schlegelmilchovi. Cesta na Veľkú cenu San Marina v autobuse plnom opitých a hlučných Nemcov stála tiež za to.

Svet, kde aj skvelí pohoreli

Kto kvalitne odfotí Formulu 1, zvládne všetko. Svet štúdiovej fotografie je samozrejme iný, ten ma však nikdy nelákal. Slávni štúdioví – módni fotografi v F1 taktiež kruto pohoreli. Baví ma zachytávať rýchlo miznúce momenty v náročnom a neustále sa meniacom prostredí, ktoré si vyžaduje maximálnu flexibilitu, nesmiernu rýchlosť dokonale skomponovať záber, vidieť ho skôr, než si priložíte hľadáčik k oku a tiež šiesty zmysel pre situácie.

Chcieť sa učiť, počúvať konštruktívnu kritiku, tvrdá práca a odriekanie patria samozrejme k tomu. Po onej Veľkej cene Rakúska 2002 som tiež veľmi rýchlo zistil, že vášeň pre tento šport treba tiež finančne uživiť.

O nejakých 100 Veľkých cien neskôr som stále na voľnej nohe a tak ako väčšina iných fotografov aj ja bojujem o každého klienta a každé fotenie. Pekelné horúčavy Bahrajnu či Malajzie, chlad a dážď belgického Spa či japonského Fuji – to všetko prispelo k najkrajším spomienkam, aké si fotograf môže so sebou vziať.

Rovnako ako vidieť Schumachera oslavovať svoj piaty, šiesty aj siedmy majstrovský titul, alebo Hamiltona svoj dramatický prvý.

Vďaka F1 spoznávam svet, ľudí a v neposlednom rade – samého seba.

Pozrite si ďalšie fotky z F1 vo fotogalérii Martina Trenklera.

[relatedpost post=“3981″]

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Neurológ Stránský: Namiesto kontrolovania e-mailov spolu hovorme

Známy kritik sociálnych sietí a odborník na vzdelávanie nám v rozhovore prezradil, ako sa správne učiť a predísť slabej pamäti.

Jeden z najväčších kritikov sociálnych sietí, český neurológ Martin Jan Stránský pôsobiaci aj na prestížnej americkej Yale University, sa už dlhodobo venuje otázke vzdelávania. Na jeseň strávil niekoľko dní na Slovensku, kde okrem prednášky pre zamestnancov O2 odpovedal aj na zopár našich otázok o učení, myslení a komunikácii.

Moderná medicína výrazne napreduje a dokáže z mozgu mnohé vyčítať, pre laika je však mozog a jeho fungovanie často pomerne veľká neznáma. Čo by o ňom mal vedieť?

Asi najdôležitejšie je vedieť, že mozog sme my a neexistuje nijaký mysteriózny proces, ktorý ručí za to, aké máme myšlienky a akí sme, ale že všetko sa dá ovplyvniť.

Mozog funguje na základe neurochemických a neuroanatomických procesov, teda má svoj biologický poriadok.

A druhé, čo by mal laik vedieť, je to, že moderná spoločnosť, ktorá funguje posledných 25 rokov, sa vydala cestou používania technológií, prevažne internetu a sociálnych sietí, ktoré sú v rozpore s tým, ako sa náš mozog vyvinul.

Už viac nepremýšľame o veciach, netvoríme hlbšie myšlienkové procesy a strácame schopnosť reflektovať. Z toho vyplýva, že by sme sa znovu mali naučiť premýšľať o tom, o čom máme premýšľať.

S tvorbou myšlienkových procesov súvisí aj otázka vzdelávania, resp. učenia sa, ktorej sa dlhodobo venujete. Aký postup by ste odporučili človeku, ktorý si musí pomerne rýchlo osvojiť niečo nové?

Či je to mladý, alebo starší človek, mozog sa učí stále rovnako. Najlepšie je, keď sa učí danú vec alebo daný predmet rôznymi spôsobmi a cestami zároveň, preto je bifľovanie sa prakticky nanič.

Na začiatok stačí získať nejaké základné fakty a potom o nich začať hovoriť, porovnávať ich, dávať do súvislostí a pokúsiť sa o nich debatovať, ba dokonca rovno prednášať.

Určite je oveľa lepšie nevedieť, kedy sa narodil Karol IV. a koľko mal manželiek, ale poznať jeho význam pre danú dobu, čo jeho pôsobenie prinieslo, čo bolo iné pred jeho vládou a čo po nej a baviť sa o tom, či to bolo dobré, alebo nie. Tak sa človek naučí najviac.

Základom je teda porovnávanie a vytváranie vzájomných súvislostí.

Presne tak. Vďaka technológiám dokážeme nájsť fakty veľmi rýchlo, ale oveľa dôležitejšie je vedieť s tými informáciami pracovať tak, aby sa zvýšila nielen kvalita nášho života, ale aj miera našej spokojnosti.

To druhé sa v modernej dobe nedeje, preto tu máme preukázateľný nárast depresií a úzkostí v porovnaní s predchádzajúcou generáciou.

V súčasnej modernej spoločnosti človek denne pracuje s množstvom informácií a mnohí sa aj v súvislosti s učením sťažujú na slabú pamäť. Existuje vôbec? Ak áno, akými procesmi ju možno stimulovať?

Naša pamäť najviac súvisí s intelektom a ten zase s výukou. Preto je preukázateľné, že ľudia s vysokoškolským vzdelaním, ktorí používajú viac častí mozgu, majú menší sklon k strate pamäti aj demencii.

Rovnako dobre sú na tom aj ďalší ľudia, ktorí využívajú viacero častí mozgu, napríklad muzikanti.

Aby človek predišiel slabej pamäti, resp. jej strate, je dôležité nezostávať v stereotype, mať viac záujmov a venovať sa viacerým veciam.

Druhým krokom je čo najviac sa k týmto záujmom vracať, pretože pamäť vyžaduje neustále obnovovanie a údržbu. Je veľmi pohodlné nerobiť nič. Ak ale budeme mozog pravidelne cvičiť, rovnako ako keď cvičíme iné svaly ľudského tela, naša pamäť bude dobrá.

Tretím krokom je zdravý životný štýl. Ľuďom, ktorí žijú nezdravo, majú problém s alkoholom, vysoký krvný tlak alebo nekontrolovanú cukrovku, pamäť nebude nikdy slúžiť tak dobre.

V súvislosti s udržiavaním pamäti často používate pojem mentálna pestrosť. Čo všetko si pod ňou možno predstaviť?

U každého človeka je to trošku iné. Každý by mal ale robiť niečo, čo ho ideálne baví a odlišuje sa od toho, čo robí bežne.

Ak chcete budovať mentálnu pestrosť, nie v prvom rade spokojnosť, najlepšie je nájsť si niečo, čo vás zároveň uspokojuje. Tak vzniká krásny moment, v rámci ktorého sa buduje nielen pestrosť, ale aj spokojnosť.

Mnohé súčasné profesie vyžadujú kreativitu. Je človeku daná, alebo možno posilniť aj tú?

Dá sa budovať rovnakým spôsobom ako mentálna pestrosť. Tu by som však rád poukázal na to, že kreativita vychádza z imaginácie a imaginácia vždy vychádza iba z toho, čo je v našom mozgu.

V rámci kreativity siahame do pamäti a skúseností, aby sme vytvorili imagináciu.

Ak teda človek nemá mentálnu pestrosť, dobrú pamäť a mozog, ktorý dokáže reflektovať, nebude nikdy kreatívny novým spôsobom. Ani kombinácia množstva skúseností a moderného mozgu, ktorý je pripútaný na internet a sociálne siete nezaručuje úspech. Človek síce vie, kde veci nájsť, nevie však, čo s nimi ďalej robiť – môže síce vytvoriť napríklad nový program, ale bude to len variant variantu.

Na adresu sociálnych sietí sa vyjadrujete naozaj tvrdo. V čom vidíte ich hlavné riziká v porovnaní s ich prínosom?

Ich riziko vidím najmä v tom, že sociálne siete najviac ničia spoločenské a rodinné vzťahy a sú preukázateľne prepojené s nárastom depresií, úzkostí, prípadov týrania a samovrážd.

Priemerný človek pozerá do obrazovky 7 hodín, z toho väčšinu času hrá hru alebo je na sociálnych sieťach.

Tie predstavujú úplne umelý svet, kde má každý z nás možnosť zinscenovať umelé divadlo, ktoré si režíruje podľa neprirodzených sociologických pravidiel:

Vylúčime každého, koho názor sa nám nepáči, vzniknutú situáciu nekonfrontujeme a na druhej strane meriame naše hodnoty napríklad podľa počtu priateľov, ktorých na danej sieti máme, čo je totálna deformácia našej evolúciou danej intelektuálnej cesty.

Dosah sociálnych sietí ale nemusí byť len negatívny, mnohé so sebou prinášajú pozitívny prvok – prostredníctvom mnohých z nich sa dostávame k informáciám, vzdelávajú nás a mnohých v súčasnosti aj živia.

Sociálne siete so sebou nepriniesli nič iné než nárast informácií. Niektorí ľudia ich teda môžu využiť na zlepšenie zdravia, napríklad sa vďaka nim dozvedia o novej liečbe alebo zistia, že to, čo považovali za zdravé, zdravé nie je a vylúčia to.

Sociálne médiá so sebou prinášajú rýchlosť a pohodlnosť, ale nie nárast akýchkoľvek ľudských, humanitných, kultúrnych a intelektuálnych väzieb.

Aké je potom podľa vás riešenie súčasného stavu? Veľa pracovných procesov sa deje napríklad cez sociálne siete, čo značne urýchľuje komunikáciu i prácu.

Myslím si, že sme teraz na prvom a zároveň možno poslednom kľúčovom rázcestí v našej genéze. Z trasy, ktorú si ľudstvo budovalo 50 000 rokov, sme sa za posledné štvrťstoročie úplne odklonili.

Vznikol nový spôsob života a naše priority sa zmenili na pohodlie a rýchlosť. Zanikla jedna pevná pravda a namiesto toho sa pravda stala pohyblivou vecou, ktorá vzniká na základe lajkov alebo virality.

Riešením je, že si tento stav uvedomíme a nejakým spôsobom sa utlmí, alebo dokonca zanikne ako fenomén určitej doby, alebo že to bude pokračovať ďalej až do kolonizácie.

Budeme ako v mravenisku – ľudia budú myslieť len plocho, nebude dochádzať k žiadnemu prehĺbeniu a takto to bude pokračovať ďalej, buď do nášho zániku, alebo do nejakej krízy, ktorá zníži populáciu, napríklad globálne otepľovanie, vojna alebo nejaký nový vírus.

Vtedy si uvedomíme skutočné priority prežitia, resp. si ich resetujeme. Našou prioritou tak už nebude vlastniť najnovší iPhone alebo mať viac priateľov na sociálnych sieťach, ale prežiť a užiť si život. A aj na medziľudské vzťahy sa potom budeme pozerať prirodzenejšie.

Vyzdvihujete potrebu prirodzenej medziľudskej komunikácie, ako sa potom pozeráte na rôzne online vzdelávacie kurzy, vďaka ktorým si ľudia môžu osvojiť nové poznatky z pohodlia svojho domova? Mnohé organizuje aj Yale Univerzity, na ktorej pôsobíte.

Online vzdelávanie má tú nevýhodu, že je veľmi ploché. Chýba tam medziľudský kontakt, a ak sa vedie diskusia, tak prostredníctvom počítača.

Ak sa deje virtuálnym spôsobom, je určite lepšie, ak sa odohráva napríklad cez Skype a ľudia si môžu pozerať do očí a sú tam prítomné aj rôzne ľudské a citové faktory. Je to lepšie ako nič, ale rozhodne to nie je ono.

Jedným z fenoménov dnešnej doby je vysoké pracovné nasadenie a z neho sa odvíjajúci stres, na ktorí sa mnohí sťažujú. Aký vplyv má stres na náš mozog?

Stres sa prejavuje tak, že cítime depresiu a úzkosť, sme nespokojní a nepokojní.

Hlavným dôvodom nárastu stresu najmä v prípade mladých ľudí je to, že žijeme už druhú, resp. tretiu generáciu v blahu.

Sme rozmaznaní a nečelíme žiadnej skutočnej kríze, utápame sa v pohodlí a technológiách.

Faktory, ktoré tvoria skutočné šťastie, ako rodina a medziľudské vzťahy, vyžadujú odosobniť sa od toho, že budeme kontrolovať e-mail 50-krát denne, čo je bežný počet, ale namiesto toho budeme spolu 50-krát denne hovoriť. A tým sa stres aj prípadná depresia zase zníži.

Preto aj naši rodičia, ktorí museli čeliť 2. svetovej vojne či komunizmu, na tom boli preukázateľne lepšie a boli šťastnejší, než sme my, a my sme zase šťastnejší ako naše deti, čo sa musí zmeniť.

Bežne hovoríme, že potrebujeme na chvíľku vypnúť, akoby sme chceli vypnúť mozog. Aká forma vypnutia, resp. oddychu, je pre mozog najprirodzenejšia?

Tu sa opäť vrátim k technológiám, ktoré so sebou prinášajú veľký tlak – chceme všetko a hneď. Mozog anatomicky tvoria trasy, v rámci ktorých buď spí, alebo odpočíva.

Použijem príklad. V rámci jednej štúdie mali zúčastnení splniť určitú úlohu. Skôr, ako sa do nej pustili, rozdelili ich na dve skupiny – jedna sa šla na hodinu prejsť do lesa a druhá do rušného centra mesta.

Keď sa potom pustili do úlohy, všetci z prvej skupiny ju urobili lepšie a dokonca aj rýchlejšie ako tí z druhej, pretože ich mozog si počas tej hodiny oddýchol. O ničom nemusel premýšľať, bol medzi zeleňou, relaxoval, a tak sa pripravil na plnenie úlohy.

A akým spôsobom vypínate mozog vy? Čo je pre vás to najpríjemnejšie?

Mozog vypínam každý deň po skončení práce, nech je to kedykoľvek.

Podľa toho, kde sa práve nachádzam, sa posadím na verandu, balkón alebo lavičku v prírode, minimálne polhodinu sa pozerám pred seba, zvyčajne na západ slnka, a nepremýšľam o ničom, iba tak sedím.

Dá sa nemyslieť na nič?

Samozrejme, z neurologického pohľadu sa to nedá. Nechám skrátka mozog blúdiť. (úsmev)

Martin Jan Stránský

Český lekár, vysokoškolský pedagóg, vydavateľ a politik. Narodil sa v New Yorku. Pôsobí ako odborný asistent v odbore neurológia na Yale School of Medicine. Je riaditeľom Polikliniky na Národní v Prahe. Založil Kanceláriu Ombudsmana pre zdravie, ktorá v Českej republike poskytuje poradenstvo v oblasti zdravotníckeho práva.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.