S rôznymi dekádami prichádzajú rôzne, zvyky, tradície, trendy, technológie, ako aj štýly komunikácie medzi ľudmi. Zaujímalo nás, ako by svoju mladosť opísali ľudia, ktorí mali 20 rokov pred 20, 30 či 40 rokmi. Opýtali sme sa na to, akú hudbu počúvali, aké detaily danej doby boli pre “ich časy” charakteristické a čo znamenalo byť rebelom.
Štyridsiatnička Lucia
Vyrastali v 80. rokoch. Na uliciach sa preháňali „Moskviče a Škodovky“. Tatra 603 a 613 boli najväčšie limuzíny, ktoré mali vtedy iba vysoko postavení ľudia.
Moderné technológie už síce boli pomerne dostupné, no zďaleka nie na takej úrovni, ako sme zvyknutí teraz. Hudbu sme počúvali na magnetofónoch. Základ bol mať dobrý kazeťák, neskôr prišli “veže”, ktoré mali na vrchu gramofón, “dvojkazeťák”, rádio, prípadne ešte zosilňovač. Veľmi veľa sa vtedy nosili walkmany.
Pokiaľ ide o hudbu, “fičali” sme na skupinách a spevákoch ako Johnny hates jazz, Thompson Twins, Spandau Ballet, A-HA, Midnight oil, The Cure, prípadne Fleetwood Mac, Beastie Boys, INXS, Tracy Chapman, Sade alebo Electric light orchestra či Simply Red. “Depešáci” počúvali svoje, metalisti a rockeri svoje.
Najväčšou rebéliou vtedy bolo, najmä u chalanov, nechať si narásť dlhé vlasy. Starší vtedy strašne nadávali aj na dlhé ofiny. Dievčatá mali zakázané maľovať sa do školy, takže aj make-up bol vtedy rebelstvom.
Po víkendoch sme sa nijak špeciálne nezabávali, ak nerátam diskotéky v kulturákoch. Aj komunikácia vyzerala úplne inak ako dnes. Existovali iba pevné linky a tie využívali skôr naši rodičia, a aj to len veľmi obmedzene. Keď sme sa stretli, rozprávali sme sa, veľa sme kričali, hádali sa, urážali sa a opäť sa s úsmevom na tvári zmierili. Táto spolupatričnosť bola pre nás priam posvätná.
Vždy sme sa tešili na nové zážitky, plány na poobedie, zajtrajšok, víkend či prázdniny. So slovom nuda sa mi spájajú iba letné prázdniny, keď všetky kamarátky odcestovali k starým rodičom alebo na dovolenky s rodičmi. No keď sme sa dohodli, že sa niektorý víkend stretneme, vždy to tak aj bolo. Nemuseli sme si to dať do kalendára, ani si robiť poznámky.
Päťdesiatnička Zuzana
Počúvali sme Abbu, Pink Floyd, Boney M, Beatles tiež, no už len ako jednotlivcov, nie ako kapelu, skrátka sedemdesiate roky ako vyšité. Za mladi sme jazdili najmä na nemeckých autách, populárne však boli aj talianske Fiaty. V roku 1973, po prvej energetickej kríze, sa konštruktéri začali vo väčšej miere zaoberať znižovaním spotreby vozidiel, rovnako aj verejnosť začala požadovať úspornejšie autá.
Komunikovali sme najmä osobne, alebo cez pevnú linku. Tomu, kto bol za hranicami, sa písali listy. Mobilné telefóny vtedy ešte neexistovali, pevná linka sa stávala štandardom v domácnostiach, no predsa ju ešte nemal zavedenú každý. Ak bolo treba napríklad volať sanitku, museli sme bežať k susedom. Frajerovi som písavala listy a on mne tiež. Trvalo to síce dlho, o to ale boli osobnejšie.
Pred 40 rokmi boli u nás na ulici štyri telefóny v domácnostiach. Tie boli väčšinou služobné a vlastníci ich poskytli k dispozícii susedom väčšinou iba v nutných prípadoch.
Miestne hovory bolo možné realizovať z telefónnych búdok, no boli iba v centre Bratislavy. V Devínskej Novej Vsi nebola ani jedna. Preto sme boli viac odkázaní na osobnú komunikáciu. Fungovalo to tak, že pri stretnutiach priateľov sa vždy dohodlo ďalšie stretnutie, povedzme o 3 až 4 dni a to platilo.
Nebolo to už treba overovať, tak ako dnes, miliónkrát, či to platí. Malo to aj pozitívne stránky. Keďže neboli mobily, ľudia si cvičili pamäť a pamätali si veľa telefónnych čísel. Ja osobne som vedel naspamäť 50, možno 60 telefónnych čísel.
Dnes neviem ani číslo svojej manželky. Všetko si pamätá mobil.
Dosť často sa využíval aj poštový telegram. Muselo sa ísť na poštu nadiktovať kráky text a v priebehu 3 až 4 hodín poštár doručil odkaz kdekoľvek v republike. Bolo to však dosť drahé a tiež sa to využívalo viac pri nepredvídaných udalostiach ako úmrtie, či svadba.
Zabávali sme sa v miestnom kulturáku alebo sme chodili po všelijakých kluboch a počúvali tam “elpéčka” (LP platne) zo západu, napríklad Beatles, Rolling Stones, Bob Dylan, či Bee Gees.
Najpopulárnejším klubom v Bratislave bolo v mojich časoch takzvané “Véčko”. V Devínskej bol zas “RAF Klub”, čo bola skratka pre Royal Air Force klub. Ten bol založený na počesť letcov, ktorí bojovali v Británii v 2.svetovej vojne. V klube sa robievali tvz. “čaje o piatej”. Tie zvykli trvať aj do 5 rána.
Neskôr takéto kluby z politických dôvodov zanikli.
Pokiaľ išlo o módu, tak ten, kto mal vtedy rifle bol najviac “cool”. Dali sa zohnať jedine v Tuzexe a zaplatiť za ne sa nedalo inak, ako bonmi. To boli špeciálne poukážky, ktoré sa dali zameniť za tovar, keď človek, ktorý legálne pracoval v zahraničí, poberal doláre alebo inú západnú menu.
V rade na rifle z Tuzexu sa čakalo bežne aj 5 až 6 hodín. Ani tak sa vždy neušli každému. Preto, kto mal rifle, bol skrátka najväčší frajer. Randili sme v prírode, lebo kaviarní a reštaurácii vtedy nebolo veľa a v krčmách sa veľmi randiť nedalo.
Každý chcel to, čo nemal, to je asi typické pre každú generáciu. Či už to bolo oblečenie, alebo hudba. Niečo z toho sa dnes zdá smiešne, na iné si človek zaspomína s nostalgiou. Za čím sa však určite oplatí obzrieť, je osobná komunikácia. Neznamená to, že by sme všetci mali zrazu prestať používať sociálne siete a mobilné telefóny a vrátili sa k telefónnym búdkam. No mohli by sme si z komunikácie v minulosti vziať to pozitívne – osobnejšiu úroveň. Nielen že sa z očí do očí oveľa ťažšie uráža, no hlavne tie pekné veci znejú oveľa krajšie, než cez internet.
Páčil sa vám článok?
Slabé
(No Ratings Yet)
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie
Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.
Zdieľať
3. 5. 2021;Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová
Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?
Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.
Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.
Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?
Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.
Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?
Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.
Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.
Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.
Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.
Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?
Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.
Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.
O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.
Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.
Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?
Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.
Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?
Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.
Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.
Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?
V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.
Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.
Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?
Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.
Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.
Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?
V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.
Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.
Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.
Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.
Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?
Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?
Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.
Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.
Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?
V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.
Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.
Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA.
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Inšpiratívne články o duševnom zdraví, pohybe, spoločenských témach, popkultúre či technológiách posielame každú druhú nedeľu.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Loading...
