Investičný manažér: Keď príde investor, majiteľ firmy prestáva byť diktátorom

Rozhovor s investičným manažérom z firmy Neulogy Ventures o tom, čo ich zaujíma na slovenských startupoch a prečo do nich investujú.

3. 12. 2015

Jaroslav Ľupták je investičný manažér vo firme Neulogy Ventures, ktorá investuje do slovenských startupov.

Jednou z ich investícii je aj Croptech – firma, ktorú Jakub Ptačin navštívil v rámci svojej série videí o férovom podnikaní.

To bola príležitosť aj na to, aby sa porozprával o tom, ako sa na Slovensku robia investície do začínajúcich firiem ako Croptech.

Prečo ste sa rozhodli investovať do Croptechu? Čím vás zaujali?

V prvom rade my sme Croptech sledovali dlhodobo. Zakladateľa Martina Paľu som spoznal už na Technickej univerzite. Venoval sa umelej inteligencii a jeho „záhradka“ bol taký bočný projekt. A nás to veľmi zaujalo. Ten bod zlomu prišiel vtedy, keď okolo seba začal tvoriť tím ľudí a začali byť kompletní. A posledná vec bola veľká vízia – ich cieľ jedného dňa pestovať potraviny vo vesmíre.

Študentov ako on stretávate asi dosť. Čo musíte vidieť u takého študenta, aby ste si povedali, že z neho niečo bude?

Tak v prvom rade záleží od toho, že na akom študijnom programe tí študenti študujú. Skupina okolo profesora Sinčáka v Technickej univerzite v Košiciach je v podstate na svetovej úrovni.

A ďalšia vec je tá, že ten človek musí mať schopnosť motivovať ďalších podobne schopných ľudí, ktorí doplňujú jeho schopnosti, aby s ním pracovali na jeho projekte.

Je dostatok takých ľudí na Slovensku?

Myslím si, ich je porovnateľne s ostatnými krajinami. My investujeme zhruba do 1 až 2 percent zo všetkého, čo vidíme. A podobne je to aj s ľuďmi. Vo všeobecnosti je takých ľudí teda málo.

Ako dlho trvá, kým človek dokáže, že je vhodná investícia a má potenciál?

Je to veľmi individuálne. Niekedy na to treba roky, aby som s tými ľuďmi trávil čas a sledoval ich projekt, ako sa vyvíja. A možno aj ich mentoroval – dával im nejaké kontakty, sprostredkoval nejaký biznis a vytvoril vzťah.

A sú tiež projekty, kde sa dokážeme rozhodnúť za hodinu, že toto je ten správny tím a toto je projekt, do ktorého chceme investovať. Takých je určite menej a musia už mať pokrytú aj technickú aj biznisovú stránku. A musia byť v naozaj zaujímavom trhu – teda takom, ktorý sa dynamicky vyvíja, kde sa dejú fúzie, akvizície, a kde je možnosť pre investora, aby zhodnotil svoju investíciu.

Stačí dobrý nápad v dobrom odvetví?

Ten nápad je naozaj iba pár percent úspechu, lebo my vidíme veľa nápadov – a vidíme veľa rovnakých nápadov. A vidíme veľké rozdiely v ich exekúcii.

Ak má CEO nejaký nápad a mohol by byť zaujímavý, mal by v prvom rade veľa googliť a mal by zistiť, aké sú ďalšie služby alebo produkty, ktoré sú podobné.

A mal by si nájsť aj nepriamu konkurenciu – čo jeho klienti používajú momentálne na to, aby vyriešili problém, ktorý majú alebo uspokojili svoju potrebu.

Vy ako potenciálny investor viete startupu pomôcť ešte aj predtým ako sa rozhodnete, či do neho investujete?

Vo veľa prípadoch. Väčšinou ide hlavne o to, že ich vieme zoznámiť s investormi, ktorí investujú pred nami. Sú to napríklad angel investori – súkromní investori, ktorí vedia startupom ponúknuť finančné prostriedky medzi 10 do 50 tisíc eur, kým my typicky investujeme od tých 50 tisíc eur až do 2 miliónov.

My si startupy tiež overujeme tým, že chceme, aby niečo predali veľkej firme z nášho portfólia alebo spriatelenej spoločnosti, ktorá má problém a oni ho riešia. Tým pádom im vieme pomôcť s prvým klientom a na druhej strane si overíme to, že či tá technológia dáva zmysel a či ju vedia predať.

A čo je potom úloha investora, keď sa už rozhodne investovať? Je to iba o tom, že im donesiete v igelitke 200 tisíc eur – chlapci tu máte, míňajte a potom po roku sa porozprávame?

Nie. My v podstate ten projekt sprofesionalizujeme. Začneme sa s nimi zaujímať o to, ako majú napríklad mať pokrytú právnu stránku svojho podnikania. Práva duševného vlastníctva sú veľmi dôležité v našom biznise, na čo veľmi málo ľudí myslí.

Ďalej sú to veci ohľadne financovania. Nie všetko sa financuje z peňazí investora, ale sú tam aj možnosti financovať to z bankových úverov. Máme dobré kontakty na banky.

A tou najväčšou požiadavkou startupov sú vždy ľudské zdroje. Potrebujú excelentných kvalitných ľudí, ktorých si už môžu dovoliť, keďže majú peniaze z investície. Keď chcú robiť projekty na svetovej úrovni, tak potrebujú skutočne tých najlepších ľudí. Nezáleží na tom, že sú na Slovensku alebo sú v Amerike, alebo kdekoľvek na svete.

Vstupujete nejako do riadenia?

Áno, pomocou dozornej rady. To znamená, že máme pravidelné stretnutia, kde startup reportuje svoj vývoj a zároveň dáva na nás požiadavky – napríklad keď potrebuje kontakt v nejakej korporácii alebo sa rieši fundraising ďalšieho investičného kola.

Našim cieľom vo väčšine prípadov je s tými startupmi prejsť istý čas a zhodnotiť našu investíciu. To sa deje tak, že im pomôžeme nájsť ďalšieho investora, ktorý zainvestuje možno 5 až 10-násobok toho, čo sme investovali my.

Majú sa startupy báť investora?

Musí byť v tom nejaká chémia. Musíme si so zakladateľmi rozumieť aj po ľudskej stránke.

Keď k nám príde zakladateľ, tak je v podstate vo svojej firme diktátor. Keď získa investora, tak prestane byť diktátorom. Nestratí síce kontrolu nad svojou firmou, ale stratí úplnú kontrolu.

Už nie je samovládca, ale musí vysvetliť, prečo spravil také strategické rozhodnutie ako spravil. Väčšinu ľudí to posunie dopredu a berú oveľa vážnejšie rozhodnutia vo firme, ale zároveň nie všetkým to vyhovuje. Niektorí chcú byť bez kontroly, ktorú niekedy investor so sebou prináša.

Kedy je správny čas na investora?

Základné pravidlo podľa mňa je to, že ten zakladateľ by mal pred investíciou spraviť všetko to, na čo nepotrebuje peniaze. Ak má nápad, je programátor a chce naprogramovať mobilnú aplikáciu, mal by dokopy dať tím, spraviť prototyp a až keď vyčerpal všetky možnosti, mal by začať fundraisovať prvé kolo.

Ak na začiatok, na získanie prvých zákazníkov a dokončenie produktu, im stačí niekde medzi 20 až 50 tisíc euro, tak vtedy odporúčam osloviť nejakého anjelského investora.

Ak je to niečo, čo ste videli v zahraničí a chcete to priniesť na Slovensko, tak vtedy je lepšie mať súkromného investora, ktorý nepotrebuje hneď z firmy odísť, ale možno chce ďalších 20 až 30 rokov brať z firmy dividendy.

Venture kapitál – aký poskytujeme my – hľadá naopak škálovateľné biznisy, ktoré majú globálny potenciál. Tu ide naozaj o to, aby v krátkom horizonte 5 až 10 rokov sme dostali buď tú firmu na burzu, alebo ju predali nejakej veľkej spoločnosti, ktorá má o technológiu záujem.

Čo najhoršie sa môže stať vášho pohľadu pri startupe?

Z nášho pohľadu – že stratíme svoju investíciu.

Toto je ale naozaj veľmi častá otázka. Keď chodím po univerzitách po Slovensku, tak študenti sa ma ako investora často pýtajú, čo sa stane, keď startup zahynie. Zoberieme im byt alebo bicykel, čo majú?

Rizikový kapitál funguje tak, že náš biznis model ráta s tým, že veľká časť našich investícií neprežije ďalšie dva roky. My s tým rátame. To riziko si dokážeme rozložiť na veľa projektov. Tie projekty, ktoré budú veľmi úspešné, pokryjú náklady na tie ostatné, ktoré zlyhali. Takže z nášho pohľadu sa nič tragické nedeje.

Veľa ľudí má takú dilemu, či naozaj ísť zo svojho zamestnania do startupu alebo nie a čo sa stane, keď za 10 až 12 mesiacov dôjdu peniaze. Dajú výpoveď vo svojej dobre platenej práci a čo potom? Moja odpoveď je vždy taká, že do nášho portfólia pribúdajú stále nové a nové firmy, ktoré potrebujú ľudí ako si ty. Myslím, že títo ľudia po kariérnej stránke nebudú mať problém sa uplatniť v budúcnosti.

Rozhovor

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

3. 5. 2021; Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
prečo je mediálna výchova dôležitá,
aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.

Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém.

Investičný manažér: Keď príde investor, majiteľ firmy prestáva byť diktátorom

Prečo ste sa rozhodli investovať do Croptechu? Čím vás zaujali?