Investičný manažér: Keď príde investor, majiteľ firmy prestáva byť diktátorom

Rozhovor s investičným manažérom z firmy Neulogy Ventures o tom, čo ich zaujíma na slovenských startupoch a prečo do nich investujú.

Jaroslav Ľupták je investičný manažér vo firme Neulogy Ventures, ktorá investuje do slovenských startupov.

Jednou z ich investícii je aj Croptech – firma, ktorú Jakub Ptačin navštívil v rámci svojej série videí o férovom podnikaní.

To bola príležitosť aj na to, aby sa porozprával o tom, ako sa na Slovensku robia investície do začínajúcich firiem ako Croptech.

Prečo ste sa rozhodli investovať do Croptechu? Čím vás zaujali?

V prvom rade my sme Croptech sledovali dlhodobo. Zakladateľa Martina Paľu som spoznal už na Technickej univerzite. Venoval sa umelej inteligencii a jeho „záhradka“ bol taký bočný projekt. A nás to veľmi zaujalo. Ten bod zlomu prišiel vtedy, keď okolo seba začal tvoriť tím ľudí a začali byť kompletní. A posledná vec bola veľká vízia – ich cieľ jedného dňa pestovať potraviny vo vesmíre.

Študentov ako on stretávate asi dosť. Čo musíte vidieť u takého študenta, aby ste si povedali, že z neho niečo bude?

Tak v prvom rade záleží od toho, že na akom študijnom programe tí študenti študujú. Skupina okolo profesora Sinčáka v Technickej univerzite v Košiciach je v podstate na svetovej úrovni.

A ďalšia vec je tá, že ten človek musí mať schopnosť motivovať ďalších podobne schopných ľudí, ktorí doplňujú jeho schopnosti, aby s ním pracovali na jeho projekte.

Je dostatok takých ľudí na Slovensku?

Myslím si, ich je porovnateľne s ostatnými krajinami. My investujeme zhruba do 1 až 2 percent zo všetkého, čo vidíme. A podobne je to aj s ľuďmi. Vo všeobecnosti je takých ľudí teda málo.

aula

Ako dlho trvá, kým človek dokáže, že je vhodná investícia a má potenciál?

Je to veľmi individuálne. Niekedy na to treba roky, aby som s tými ľuďmi trávil čas a sledoval ich projekt, ako sa vyvíja. A možno aj ich mentoroval – dával im nejaké kontakty, sprostredkoval nejaký biznis a vytvoril vzťah.

A sú tiež projekty, kde sa dokážeme rozhodnúť za hodinu, že toto je ten správny tím a toto je projekt, do ktorého chceme investovať. Takých je určite menej a musia už mať pokrytú aj technickú aj biznisovú stránku. A musia byť v naozaj zaujímavom trhu – teda takom, ktorý sa dynamicky vyvíja, kde sa dejú fúzie, akvizície, a kde je možnosť pre investora, aby zhodnotil svoju investíciu.

Stačí dobrý nápad v dobrom odvetví?

Ten nápad je naozaj iba pár percent úspechu, lebo my vidíme veľa nápadov – a vidíme veľa rovnakých nápadov. A vidíme veľké rozdiely v ich exekúcii.

Ak má CEO nejaký nápad a mohol by byť zaujímavý, mal by v prvom rade veľa googliť a mal by zistiť, aké sú ďalšie služby alebo produkty, ktoré sú podobné.

A mal by si nájsť aj nepriamu konkurenciu – čo jeho klienti používajú momentálne na to, aby vyriešili problém, ktorý majú alebo uspokojili svoju potrebu.

Vy ako potenciálny investor viete startupu pomôcť ešte aj predtým ako sa rozhodnete, či do neho investujete?

Vo veľa prípadoch. Väčšinou ide hlavne o to, že ich vieme zoznámiť s investormi, ktorí investujú pred nami. Sú to napríklad angel investori – súkromní investori, ktorí vedia startupom ponúknuť finančné prostriedky medzi 10 do 50 tisíc eur, kým my typicky investujeme od tých 50 tisíc eur až do 2 miliónov.

My si startupy tiež overujeme tým, že chceme, aby niečo predali veľkej firme z nášho portfólia alebo spriatelenej spoločnosti, ktorá má problém a oni ho riešia. Tým pádom im vieme pomôcť s prvým klientom a na druhej strane si overíme to, že či tá technológia dáva zmysel a či ju vedia predať.

A čo je potom úloha investora, keď sa už rozhodne investovať? Je to iba o tom, že im donesiete v igelitke 200 tisíc eur – chlapci tu máte, míňajte a potom po roku sa porozprávame?

Nie. My v podstate ten projekt sprofesionalizujeme. Začneme sa s nimi zaujímať o to, ako majú napríklad mať pokrytú právnu stránku svojho podnikania. Práva duševného vlastníctva sú veľmi dôležité v našom biznise, na čo veľmi málo ľudí myslí.

Ďalej sú to veci ohľadne financovania. Nie všetko sa financuje z peňazí investora, ale sú tam aj možnosti financovať to z bankových úverov. Máme dobré kontakty na banky.

A tou najväčšou požiadavkou startupov sú vždy ľudské zdroje. Potrebujú excelentných kvalitných ľudí, ktorých si už môžu dovoliť, keďže majú peniaze z investície. Keď chcú robiť projekty na svetovej úrovni, tak potrebujú skutočne tých najlepších ľudí. Nezáleží na tom, že sú na Slovensku alebo sú v Amerike, alebo kdekoľvek na svete.

Vstupujete nejako do riadenia?

Áno, pomocou dozornej rady. To znamená, že máme pravidelné stretnutia, kde startup reportuje svoj vývoj a zároveň dáva na nás požiadavky – napríklad keď potrebuje kontakt v nejakej korporácii alebo sa rieši fundraising ďalšieho investičného kola.

Našim cieľom vo väčšine prípadov je s tými startupmi prejsť istý čas a zhodnotiť našu investíciu. To sa deje tak, že im pomôžeme nájsť ďalšieho investora, ktorý zainvestuje možno 5 až 10-násobok toho, čo sme investovali my.

Majú sa startupy báť investora?

Musí byť v tom nejaká chémia. Musíme si so zakladateľmi rozumieť aj po ľudskej stránke.

Keď k nám príde zakladateľ, tak je v podstate vo svojej firme diktátor. Keď získa investora, tak prestane byť diktátorom. Nestratí síce kontrolu nad svojou firmou, ale stratí úplnú kontrolu.

Už nie je samovládca, ale musí vysvetliť, prečo spravil také strategické rozhodnutie ako spravil. Väčšinu ľudí to  posunie dopredu a berú oveľa vážnejšie rozhodnutia vo firme, ale zároveň nie všetkým to vyhovuje. Niektorí chcú byť bez kontroly, ktorú niekedy investor so sebou prináša.

Kedy je správny čas na investora?

Základné pravidlo podľa mňa je to, že ten zakladateľ by mal pred investíciou spraviť všetko to, na čo nepotrebuje peniaze. Ak má nápad, je programátor a chce naprogramovať mobilnú aplikáciu, mal by dokopy dať tím, spraviť prototyp a až keď vyčerpal všetky možnosti, mal by začať fundraisovať prvé kolo.

Ak na začiatok, na získanie prvých zákazníkov a dokončenie produktu, im stačí niekde medzi 20 až 50 tisíc euro, tak vtedy odporúčam osloviť nejakého anjelského investora.

Ak je to niečo, čo ste videli v zahraničí a chcete to priniesť na Slovensko, tak vtedy je lepšie mať súkromného investora, ktorý nepotrebuje hneď z firmy odísť, ale možno chce ďalších 20 až 30 rokov brať z firmy dividendy.

Venture kapitál – aký poskytujeme my – hľadá naopak škálovateľné biznisy, ktoré majú globálny potenciál. Tu ide naozaj o to, aby v krátkom horizonte 5 až 10 rokov sme dostali buď tú firmu na burzu, alebo ju predali nejakej veľkej spoločnosti, ktorá má o technológiu záujem.

Čo najhoršie sa môže stať vášho pohľadu pri startupe?

Z nášho pohľadu – že stratíme svoju investíciu.

Toto je ale naozaj veľmi častá otázka. Keď chodím po univerzitách po Slovensku, tak študenti sa ma ako investora často pýtajú, čo sa stane, keď startup zahynie. Zoberieme im byt alebo bicykel, čo majú?

Rizikový kapitál funguje tak, že náš biznis model ráta s tým, že veľká časť našich investícií neprežije ďalšie dva roky. My s tým rátame. To riziko si dokážeme rozložiť na veľa projektov. Tie projekty, ktoré budú veľmi úspešné, pokryjú náklady na tie ostatné, ktoré zlyhali. Takže z nášho pohľadu sa nič tragické nedeje.

Veľa ľudí má takú dilemu, či naozaj ísť zo svojho zamestnania do startupu alebo nie a čo sa stane, keď za 10 až 12 mesiacov dôjdu peniaze. Dajú výpoveď vo svojej dobre platenej práci a čo potom? Moja odpoveď je vždy taká, že do nášho portfólia pribúdajú stále nové a nové firmy, ktoré potrebujú ľudí ako si ty. Myslím, že títo ľudia po kariérnej stránke nebudú mať problém sa uplatniť v budúcnosti.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Firma z Košíc chystá s Rusmi vesmírne pestovanie

Jakub Ptačin sa bol pozrieť, ako firma Croptech vyvíja v Bratislave a Košiciach automatické riešenia pre poľnohospodárstvo.

Martin Paľa je CEO a jedným so zakladateľom firmy Croptech, ktorá v roku 2014 vyhrala súťaž StartupAwards.SK v kategórii Spoločnosť.

Jakub Ptačin sa bol pozrieť, ako vyvíjajú automatické riešenia pre poľnohospodárstvo a ako sa im pracuje s ich investormi.

Ako sa vám podarilo minulý rok  vyhrať StartupAwards? Čo tomu predchádzalo?

My sme sa prihlásili vlastne na posledný možný termín, hodinu pred koncom prihlasovania. Trocha nás k tomu vyprovokoval Ivan Štefunko, keď na margo toho, že končila registrácia, napísal na Facebook, že kto sa bojí, nech nechodí do lesa.

Na boot camp sme mali pripravenú veľmi peknú prezentáciu, ale boli sme orientovaní príliš vedecko-technicky. Investorov to absolútne nezaujalo. Ich absolútne netrápilo, aké tam máme snímače alebo aké algoritmy používame. Za noc sme teda museli prezentáciu prekopať. S ňou sme sa dostali do ďalšieho kola na Startup Awards. A v tom druhom kole sme to potom vyhrali.

Len tak…

No jasné. A odvtedy začala nejaká publicita. Začalo sa o nás písať a začali sa o nás ľudia zaujímať. V podstate treba povedať, že Startup Awards nám prinieslo prvé predobjednávky.

A kedy ste si povedali, že potrebujete investora?

Zistili sme to asi prvé mesiace, keď sme založili firmu. Potrebovali sme zabezpečiť základný chod firmy. Nevyplácali sme si žiadne mzdy, len sme robili produkt. Zároveň sme ale museli všetci pracovať, lebo z niečoho bolo treba žiť. Všetci sme si teda našli prácu a Croptech sme robili po večeroch. Nebolo to jednoduché a začali sme si uvedomovať, že investícia by nebola úplne od veci.

Zobrali ste prvého investora, ktorý vám prišiel pod ranu? Alebo ste si vyhodnocovali, kto vám prinesie viac aktoviek s peniazmi?

S investorom sme sa poznali dlhodobo, bol to dlhodobý vzťah. Potom, keď sme už boli viac-menej dohodnutí, tak prišli aj externé rušivé elementy, ktoré nám hovorili – chlapci, pozor, toto nemusí byť dobré ako sa zdá – a chceli nám radiť, ako skúsiť niečo iné. My sme sa ale tiež chceli zachovať férovo, takže sme si dohodli s investormi podmienky a bolo fajn.

Čím ste investora podľa vás presvedčili?

S Neulogy sme sa poznali nejakých 5 rokov, ešte z eventov na Technickej univerzite v Košiciach. Investor mal záujem poznať tých ľudí v tíme. To si myslím tvorilo 98% našej  vtedajšej hodnoty. Mali sme nejaký funkčný prototyp, mali sme vytvorenú s.r.o., ale oni prihliadali hlavne na to, či my ako tím dokážeme zrealizovať našu víziu.

A koľko to trvá? Od momentu, kým sa začnete rozprávať s investorom až po uzavretie dohody a toho, že vám tatrovky vykladajú peniaze do garáže…

Celý proces trvá možno dva mesiace – ten právny. Ale nám to trvalo dva roky od toho prvého projektu a výroby prototypu.

A akú investíciu ste dostali? Máte už zaparkované v garážach nové autá a na zajtra kúpené letenky do Mexika?

Je to verejné. Od Neulogy Venture sme dostali 200 000 eur, plus investíciu od Michala Trubana 50 000 eur. V garáži nemáme nič. Peniaze sú len prostriedky na chod firmy. Je to na to, aby sme všetci, čo sme tu, sa mohli tomu venovať na plný úväzok – aj večer, aj cez víkend, hocikedy, kedy je treba. Je to tiež na marketing, na cesty a výstavy.

To znamená že účelom investície nie je sa „zahojiť“, ale to, aby si sa vedel sústrediť na prácu.

Po investícii je to geometrický rast. Keď predtým sme robili po večeroch a šlo to pomaličky, za posledných 6 mesiacov sme relatívne vystrelili. Dostali sme sa do štádia, že o chvíľu budeme mať prvý produkt pre beta testerov.

Na ako dlho vám vydržia tieto peniaze? Odkedy máte predávať a byť reálne sebestační?

Tá suma je rozdelená na menšie časti. Na to, aby sme dostali k ďalšej časti, musíme splniť nejaké podmienky. Musíme ukázať, že sme 6 mesiacov nesedeli na sedacích vakoch v parku, ale reálne pracovali. Máme to vypočítané tak, že ešte asi polrok z toho zvládneme. Ak ale chceme škálovať a ísť na ďalšie trhy, budeme potrebovať ďalšiu investíciu. Od milióna do 2 miliónov eur.

Ako to chcete dosiahnuť?

Musí skončiť prezentácia papierová a treba ukázať realitu. Musíme mať produkt a čísla, koľko ľudí malo záujem, koľko to kúpilo, koľko sú naši verní zákazníci. Musíme to ukázať už cez realizácie a prognózy, ako to môže ísť ďalej.

Musíme spraviť všetko preto, aby naša firma mala takú hodnotu, aby sme našli dostatočne veľkú investíciu.

Dal vám investor aj niečo iné okrem peňazí?

Bola nejaká utópia, že to všetko zvládneme sami, však sme vyštudovali vysokú školu. Potom nám ale začali dávať také otázky, ktorým som ale ani ja nerozumel…

Napríklad?

Kto je váš zákazník? Prečo si to má kúpiť? Kto je vaša konkurencia? Prečo vy a nie iní? Kde si na osi konkurencie a výhod?

Na to sme sa vtedy čumeli. A povedali si jednu veľmi významnú vetu – my sme technici, developeri a strojári, my si spravíme svoje a vy nám pomôžte v tom, aby sme to dokázali predať a ísť na trh. Nie sme ekonómovia a ani marketéri. Budeme si robiť svoju prácu, budeme sa ju snažiť robiť tak dobre ako vieme, a ľudia, ktorí to vedia predávať, nech to predávajú.

Keď sa na to pozeráš spätne, čo by ste teraz urobili inak?

Myslím si, že každý si musí prejsť štandardnými chybami. My sme vedeli, kde iní spravili chyby, aj tak sme niektoré spravili tak či tak. Človek uviazne, vyvíja nejaký produkt dva mesiace a nakoniec mu to skĺzne inde. Utápali sme sa nejakom dizajne alebo bol zle naškálovaný produkt. Ale včas sme sa spamätali.

A ak by ste mali poradiť iným, čo robiť inak ako ste robili vy? Napríklad s investorom…

Skôr vo vývoji vieme poradiť. Keď vyvíjame napríklad vertikálnu stenu, už myslíme samozrejme na milión vecí, ktoré by sa dali spraviť ináč. Prvých pár dní sme to robili – prišli sme na niečo, hneď sme to prerábali. Teraz sme si povedali – nie, dosť. Toto je takto navrhnuté, tak sa to tak spraví.

Máme dokument, kde si píšeme všetky vychytávky, ktoré chceme spraviť vo verzii dva. S produktom ale treba prísť čím skôr na trh, aby to fungovalo a potom sa môžu robiť ďalšie updaty. Lebo takto by sme robili dva roky vývoj a nič z toho. Spália sa peniaze a je koniec.

A pri investorovi? Má sa niekto, kto má akurát nápad a hľadá investora, má sa toho procesu báť?

Ťažko povedať. Strašne veľa sa píše o startupoch, že sa netreba báť toho, že to dopadne neúspechom. Sú komunity, ktoré sa tľapkajú po pleci, že neúspech je v poriadku, nič sa neboj.

Podľa mňa to je nebezpečné. Títo ľudia sa podporujú spôsobom „ja som bol neúspešný desaťkrát, nie je na tom nič“. Ale nie každý si to môže dovoliť. Nie každý má na to psychiku, aby to vydržal a môže ho to zlomiť.

V každom prípade, za investorom treba ísť už s prepracovaným nápadom, aby tomu človek veril a nie tak, že získam nejakú investíciu a keď to nedopadne, tak nie je problém, spravím si ďalší startup. Musí ísť do toho s tým, že toto spravím a toto bude dobré.

Myslíte, že je lepšie mať slovenského lokálneho investora alebo zahraničného investora?

V začiatkoch si myslím, že je dosť dôležité, aby bol ten investor lokálny. Môžete komunikovať a viac si pomôcť.

Pri softvéri je to možno úplne jedno, to je globálne okamžite. My ako hardvérový startup ale potrebujeme niekde začať, mať nejaký základný trh a ten škálovať. Pri hardvéri je teda dôležité mať aj lokálneho investora.

A keď ste s ním teda takí spokojní, tak plánujete aj ďalších investorov lokálnych?

Uvidíme. Teraz sme už na jednej lodi a ťažko sa pýta len nás, či zoberieme nejakého investora, keďže aj súčasní investori majú nejaké slovo vo firme. Budeme hľadať konsenzus a myslím si, že si necháme dosť poradiť. Predsa len, oni viac lietajú v týchto investičných veciach.

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Napíšte nám, ako ste si v roku 2017 vylepšili život a vyhrajte smartfón Moto Z2 Play

Čítaj viac

Lifetech: Čo je nové