Krok do prázdna: Čo vás čaká, ak začnete zajtra pracovať sami na seba

Na Slovensku je podľa prieskumov viac ako 700 000 ľudí, ktorí vidia príležitosti rozbehnúť niečo vlastné. Čo vás čaká, ak sa rozhodnete urobiť tento krok do prázdna?

Autor Sóda

Dátum7. 12. 2015

Podnikateľské nápady sa rodia v hlavách ľudí každý deň, no iba zlomok z nich sa niekedy stane realitou. Či už je to obyčajná kaviareň s biznis plánom načrtnutým na servítke, alebo technologický startup s dokonale prepracovaným plánom rozvoja, všetky majú spoločnú jednu a tú istú vec – prvý krok do prázdna.

Musí ho urobiť každý, kto začína s vlastným projektom. Aj napriek všemožným radám a receptom na úspech je tento krok stále veľkou neznámou. Kým neskúsite, neviete čo bude, a to mnohých odradí.

Chceli sme do tejto témy vniesť trochu viac svetla. Stretli sme sa preto s dvomi ľudmi s rovnakou túžbou – stať sa sám sebe pánom. Každý si ju však naplnil po svojom, či už produktom, alebo spôsobom uvažovania. Porozprávali sme sa s nimi o tom, čo sa v ich životoch dialo tesne predtým a potom, ako sa pustili do vlastného podniku.

Prvým z dvojice je Vincent Touquet – Belgičan, ktorý na Slovensku žije 8 rokov. Za ten čas stihol ako spoluzakladateľ firmy Vestigen získať ocenenie StartupAwards a v roku 2012 (vtedy pod názvom A*Space), teraz pôsobí vo Vectary, ďalšom slovenskom startupe. Druhou je Sandra Conortová, ktorá sa jedného dňa rozhodla skončiť v zamestnaní, a pustila sa do ručnej výroby podložiek pod notebook vlastnej značky Popono.

Ako si môžete prečítať nižšie, rozhodnutia pustiť sa do podnikania sa rodia zložito. Či už ste úplný nováčik, alebo máte nejaké skúsenosti, peniaze budú tou prvou vecou, ktorá vám minimálne v prvých týždňoch nedá spať. Na druhej strane, obaja naši respondenti sa zhodujú v tom, že pokiaľ niečo viete, nájdete si nejakú inú prácu, ktorou svoju situáciu stabilizujete.

Avšak, aby sa prílev peňazí vôbec spustil, potrebujete niečo predať. Môže to byť aj úplne jednoduchý produkt, ktorý dostatočným spôsobom vyrieši potrebu alebo problém potenciálnych zákazníkov. Nikdy síce nebudete vedieť s istotou dopredu povedať, že ho ľudia príjmu, no malý test vám dokáže pomerne dobre napovedať, či máte šancu zaujať.

Prečítajte si viac o tom, ako sa naši respondenti dostali k podnikaniu, a ako sa im podarilo preniesť cez neistotu, ktorá k podnikaniu patrí.

Vincent Touquet

Ako si sa vlastne ocitol na Slovensku a prečo podnikáš?

Na Slovensko som prišiel kvôli rodine. Bývali sme predtým s manželkou v Bruseli, žili sme aj v Južnej Amerike. Ona dostala pracovnú ponuku na Slovensku. Neboli sme z toho veľmi nadšení, ale keby sa nám nepáčilo, stále by sme sa mohli presťahovať inam. Povedali sme, že skúsime a odvtedy sme tu už 8 rokov.

Podnikať som chcel už dávnejšie, minimálne od roku 2007, keď som šiel do Južnej Ameriky, no správna chvíľa nastala až v roku 2011, keď som sa na Startup Weekend stretol s Andrejom Mošaťom. O dva roky neskôr sme rozbehli firmu Vestigen. Momentálne pracujem na startupe Vectary. Nemyslím, že podnikanie niekedy opustím.

Prečo?

Vždy som obdivoval podnikateľov ako menia svet, zamestnávajú ľudí a všetko okolo toho.

Kedy si si povedal, že naozaj necháš svoj job a začneš podnikať?

Mal som v roku 2010 dobrú príležitosť. Môj známy tu riadil pobočku francúzskej firmy a hľadal za seba náhradu. To bola moja prvá skúsenosť s vedením ľudí a riadením firmy. No ešte to nebolo niečo moje. Svoju firmu som mal až o rok neskôr.

Keď začínaš podnikať v odvetví, kde nie si úplne doma, potrebuješ mať pri sebe nejakého experta.

Takže to nebolo tak, že si bol s niečím nespokojný. Motivácia bola ubrať sa vlastným smerom?

Áno. Rozhodnutia by podľa mňa mali mať pozitívny základ.

Aké otázky si mal v hlave predtým, než si začal?

Trápilo ma, či budem schopný nejaký čas prežiť bez stabilného príjmu, aby som neohrozil rodinu. Povedal som si ale, že ešte je stále čas na takéto rozhodnutia.

Niekedy prídeš príliš skoro a ten trh tam ešte nie je. Načasovanie je dôležité.

A ako si dospel k presvedčeniu, že to zvládneš?

Úprimne, to nikdy nevieš. Ale vo vnútri som cítil, že keď to bude fail, budem sa vedieť postaviť na nohy a nájdem si hocijakú prácu, ktorou situáciu opäť stabilizujem. Garancie nemáš nikdy. Vždy sa dá nejako prežiť, aj keby si mal po večeroch jazdiť pre Uber.

Takže problém s financiami si si v hlave urovnal. Bolo ešte niečo, z čoho si mal obavy?

Keď začínaš podnikať v odvetví, kde nie si úplne doma, potrebuješ mať pri sebe nejakého experta. Ja som našiel Andreja. Vtedy som sa cítil o dosť istejšie, že dáme dokopy peniaze a niečo z nich vytvoríme.

Mal som trošku stres aj z toho, či bude mať náš produkt svoj trh. Niekedy prídeš príliš skoro a ten trh tam ešte nie je. Načasovanie je dôležité.

Vestingen Vincent Touquet

Dá sa nejako zistiť, že ten čas už prišiel?

Máš taký trend – v odvetví, kde idú náklady dole, je to šanca – automaticky sa ti zlepšujú podmienky. Má to ale aj druhú stranu. Oplatí sa ti totiž vyčkávať, lebo ten, čo príde po tebe, má výhodu. Do nekonečna ale čakať nemôžeš.

“Určite treba začať s niečím, čo ľahko vysvetlíš svojim zákazníkom, napríklad svojej babke. Ak jej to nevieš vysvetliť, tak máš problém.”

Ako vyzeral prvý mesiac podnikania, bolo to lepšie alebo horšie, než si čakal?

Realita bola krutá. Všetko sme museli zvládnuť sami. Zháňať ľudí, priestory, všetko vybavovať, manželka v siedmom mesiaci…bolo to dosť drsné. Postupne si ale nájdeš ľudí, ktorí s tebou začnú pracovať a začne sa to zlepšovať.

Očakávania som nemal žiadne, takže nemôžem ani povedať, že som bol sklamaný alebo príjemne prekvapený. Hodili sme sa rovno do vody. Dôležité je mať v hlave pevný bod, ktorého sa držíš, aj keď sa plány budú meniť za pochodu. Plánovať však treba, aj keď budúcnosť vždy prinesie niečo iné. Menej veci ťa zaskočí.

Keď ste ostali na začiatku na všetko sami, ako sa zmenili tvoje priority? Ktoré veci sa stali pre teba dôležité, a ktoré išli do úzadia?

Rád o firme uvažujem ako o osobe. A pre tú moju je to jasná misia. Podľa misie si vieš nájsť a vybrať dobrých ľudí. Oni neprídu kvôli tebe, a ani kvôli platu, ale kvôli tomu, že misia tvojej firmy im pomôže naplniť ich osobné ciele.

“Hlavne choď von medzi ľudí. Za počítačom toho veľa nezistíš. Rozprávaj sa s ľuďmi, stretávaj sa s nimi, počúvaj.”

Keď sa obzriem späť, tak prioritou sa pre mňa stal výber ľudí podľa charakteru, nie podľa schopností. Tie sa dajú vždy naučiť. No charakter zmeníš extrémne ťažko, ak sa to vôbec dá.

Na čo si sa pri budovaní firmy sústredil?

Firma sa nedá postaviť bez jasného produktu resp. služby. Musíš skrátka niečo predávať. Ak nič nepredávaš, tak nemáš dôvod existovať ako firma.

Určite treba začať s niečím, čo ľahko vysvetlíš svojim zákazníkom, napríklad svojej babke. Ak jej to nevieš vysvetliť, tak máš problém.

Chybou podľa mňa je snažiť sa pripraviť produkt na 120 % podľa svojich predstáv, lebo môžeš nakoniec prísť s niečím, čo nik nechce. Preto by si si ho mal validovať, než začneš, aby si nerobil niečo, čo nemá zmysel.

“Keď podnikáš, vždy o sebe pochybuješ. Dobrý podnikateľ má taký kontinuálny stav sebareflexie.”

Ako ho validuješ?

Najlepšie vieš overiť životaschopnosť produktu, ak chceš začať podnikať v prostredí, ktorému rozumieš, tým pádom poznáš trh, spotrebiteľov, problémy a potreby, ktoré majú. Ak riešiš svoj vlastný problém, pravdepodobne nájdeš aj ďalších, ktorí ho majú.

Ale sú aj iné možnosti, ako napríklad vytvorenie landing page, kde produkt predstavíš podľa registrácii zhodnotíš záujem.

Hlavne choď von medzi ľudí. Za počítačom toho veľa nezistíš. Rozprávaj sa s ľuďmi, stretávaj sa s nimi, počúvaj.

Zapochyboval si niekedy o sebe alebo o niečom inom?

Keď podnikáš, vždy o sebe pochybuješ. Dobrý podnikateľ má taký kontinuálny stav sebareflexie si myslím. Nikdy v živote nebudeš vo všetkom kompetentný a navyše, veci sa rýchlo menia. Kto by 10 rokov dozadu povedal, že všetko budeš riešiť cez mobil a že budeme na nejakom Facebooku.

Je to taký paradox. Musíš stále o veciach premýšľať a pochybovať. No keď už robíš rozhodnutia, musíš si byť istý, že si urobil maximum, aby si sa rozhodol správne. Ide tu skôr o proces ako o nejaký stav mysle.

Sandra Conortova Popono

Sandra Conortová

Ako sa v tvojej hlave začala rodiť myšlienka rozbehnúť si vlastný projekt?

Moja dovtedajšia práca vo veľkej firme ma nebavila. Nemala som sa kam posunúť, aj keď ľudia boli fajn. Dospelo to až do štádia, že som dala výpoveď.

Vtedy si už mala nápad na Popono?

Možno len vo veľmi teoretickej rovine. Nedávala som výpoveď s tým, že mám premyslený biznis. Mala som ale odpracované dva roky a nárok na podporu. Povedala som si, že ten čas, kým mi chodia peniaze, skúsim zužitkovať a rozbehnúť niečo svoje. Vedela som, že ak znova začnem pracovať na plný úväzok, nebude na to čas.

“Keď som prišla s prototypom, všetko sa zrazu začalo diať a zapadať do seba ako puzzle.”

Bolo to pre teba ťažké rozhodovanie?

Určite to nebolo ľahké. Rozmýšľala som, z čoho budem žiť, no na druhej strane mi stále nedali pokoj myšlienky typu „ako to napríklad vyzerá počas dňa v meste, zatiaľ čo je človek zavretý v kancelárii, kde je každý deň rovnaký.“

Okrem peňazí, bolo aj niečo iné, čo ti robilo starosti?

Pravdaže. Napríklad vízia, kam vôbec pôjdem. Nemala som nič poriadne premyslené. Nemám ani žiadne špecifické vzdelanie ako napríklad prográmator, grafik…Rozmýšľala som, čo budem robiť.

“Určite sa financie stali prioritou.”

Ale predsa sa to nakoniec zlomilo. Kedy nastal ten moment, že si sa odhodlala dať výpoveď?

Bola som v tom čase na PNke a telefonovala som s kolegyňou, čo je nové v práci a tak. Vtedy som dostala taký pocit, že už sa tam jednoducho nechcem vrátiť. Neviem, či aj u iných to býva takto, mne to bolo v tej chvíli úplne jasné.

Ako vyzeral prvý mesiac na voľnej nohe?

Prichádzalo to postupne. Mala som ešte drobnú prácičku v Connect Coworkingu. Tam som sa dala do reči s Vacom (Vlado Vaculík, spoluzakladateľ) a debata sa dostala k Poponu.

Povedal mi, že mám ísť do toho, a že keď donesiem prototyp, pomôže mi. To ma nakoplo. Doma som to povedala mame a tej sa to tiež páčilo. Zohnala prvú dosku. Keď som prišla s prototypom, všetko sa zrazu začalo diať a zapadať do seba ako puzzle.

“Pomohlo mi aj načasovanie, pretože som s produktom prišla minulý rok pred Vianocami.”

Mala si nejaké očakávania, ako bude tvoje podnikanie vyzerať? Ako to nakoniec bolo naozaj?

Bolo to ťažké ale všetko sa postupne nejak utriasalo. Samozrejme musíš pre to niečo robiť. V mojom prípade to nebolo také zložité, lebo som chvíľu poberala podporu a mala pomoc od mamy. Sama by som to asi nedala.

Samozrejme, že jej platím, ale veľmi mi pomáha, napríklad mi vie splátku posunúť, alebo pripísať na dlh. Postupom času som začala uvažovať nad nejakým polovičným úväzkom, no zatiaľ som sa k tomu nedostala. Fungujem ďalej, a aj keď som mala v starej práci viac peňazí.

Keď treba, veľmi jednoducho si nájdeš prácu na pár hodín do týždňa. Je to fajn a nepríde mi to vôbec podradné.

Pripravovala si sa nejako na to, že sa púšťaš do neznámej veci?

Nie. Povedala som si, že skúsim a uvidím. Nemám záväzky ani deti a preto si ešte môžem dovoliť vyskúšať takéto veci.

Keď človek chce, myslím si, že zamestnať sa môže hocikedy. Navyše som tu v Bratislave, kde sa práca dá nájsť najjednoduchšie. Pomáha mi teda aj to, že keď treba, veľmi jednoducho si nájdeš prácu na pár hodín do týždňa. Je to fajn a nepríde mi to vôbec podradné, každá skúsenosť ti do života niečo dá.

“Ak máš nejaký nápad, treba to aspoň skúsiť a netreba sa báť, aby si na dôchodku nemusel stále premýšľať o tom, čo by bolo keby.”

Upravili sa nejako tvoje priority, keď si začala zarábať sama na seba?

Určite sa financie stali prioritou. Obmedzila som výlety, nákupy a drobné radosti. Aj keď mám momentálne príjem nižší než počas zamestnania, tá voľnosť a hlavne spokojnosť so životom to neúmerne prevažuje.

Samozrejme, ak by som nemala z čoho žiť, vzdala by som sa toho, ale teraz je to dobré. Zvykla som si na svoju slobodu a páči sa mi to.

Ako to bolo so zákazníkmi? Zháňala si si ich dopredu alebo si vyrobila produkt a potom začala riešiť predaj?

Išla som “na blind” a prišlo to. Ale záleží čo robíš. Pomohlo mi aj načasovanie, pretože som s produktom prišla minulý rok pred Vianocami. Celkovo som na to šla veľmi živelne.

Čo by si povedala niekomu, kto uvažuje nad niečím podobným ako ty?

Ak máš nejaký nápad treba to aspoň skúsiť a netreba sa báť. Aby si na dôchodku nemusel stále premýšľať o tom, čo by bolo keby.

Páčil sa vám článok?

Práca po novom

Neurológ Stránský: Namiesto kontrolovania e-mailov spolu hovorme

Známy kritik sociálnych sietí a odborník na vzdelávanie nám v rozhovore prezradil, ako sa správne učiť a predísť slabej pamäti.

Autor Sóda

Foto Martin Matula, Wikimedia

Dátum6. 10. 2017

Jeden z najväčších kritikov sociálnych sietí, český neurológ Martin Jan Stránský pôsobiaci aj na prestížnej americkej Yale University, sa už dlhodobo venuje otázke vzdelávania. Na jeseň strávil niekoľko dní na Slovensku, kde okrem prednášky pre zamestnancov O2 odpovedal aj na zopár našich otázok o učení, myslení a komunikácii.

Moderná medicína výrazne napreduje a dokáže z mozgu mnohé vyčítať, pre laika je však mozog a jeho fungovanie často pomerne veľká neznáma. Čo by o ňom mal vedieť?

Asi najdôležitejšie je vedieť, že mozog sme my a neexistuje nijaký mysteriózny proces, ktorý ručí za to, aké máme myšlienky a akí sme, ale že všetko sa dá ovplyvniť.

Mozog funguje na základe neurochemických a neuroanatomických procesov, teda má svoj biologický poriadok.

A druhé, čo by mal laik vedieť, je to, že moderná spoločnosť, ktorá funguje posledných 25 rokov, sa vydala cestou používania technológií, prevažne internetu a sociálnych sietí, ktoré sú v rozpore s tým, ako sa náš mozog vyvinul.

Už viac nepremýšľame o veciach, netvoríme hlbšie myšlienkové procesy a strácame schopnosť reflektovať. Z toho vyplýva, že by sme sa znovu mali naučiť premýšľať o tom, o čom máme premýšľať.

S tvorbou myšlienkových procesov súvisí aj otázka vzdelávania, resp. učenia sa, ktorej sa dlhodobo venujete. Aký postup by ste odporučili človeku, ktorý si musí pomerne rýchlo osvojiť niečo nové?

Či je to mladý, alebo starší človek, mozog sa učí stále rovnako. Najlepšie je, keď sa učí danú vec alebo daný predmet rôznymi spôsobmi a cestami zároveň, preto je bifľovanie sa prakticky nanič.

Na začiatok stačí získať nejaké základné fakty a potom o nich začať hovoriť, porovnávať ich, dávať do súvislostí a pokúsiť sa o nich debatovať, ba dokonca rovno prednášať.

Určite je oveľa lepšie nevedieť, kedy sa narodil Karol IV. a koľko mal manželiek, ale poznať jeho význam pre danú dobu, čo jeho pôsobenie prinieslo, čo bolo iné pred jeho vládou a čo po nej a baviť sa o tom, či to bolo dobré, alebo nie. Tak sa človek naučí najviac.

Základom je teda porovnávanie a vytváranie vzájomných súvislostí.

Presne tak. Vďaka technológiám dokážeme nájsť fakty veľmi rýchlo, ale oveľa dôležitejšie je vedieť s tými informáciami pracovať tak, aby sa zvýšila nielen kvalita nášho života, ale aj miera našej spokojnosti.

To druhé sa v modernej dobe nedeje, preto tu máme preukázateľný nárast depresií a úzkostí v porovnaní s predchádzajúcou generáciou.

V súčasnej modernej spoločnosti človek denne pracuje s množstvom informácií a mnohí sa aj v súvislosti s učením sťažujú na slabú pamäť. Existuje vôbec? Ak áno, akými procesmi ju možno stimulovať?

Naša pamäť najviac súvisí s intelektom a ten zase s výukou. Preto je preukázateľné, že ľudia s vysokoškolským vzdelaním, ktorí používajú viac častí mozgu, majú menší sklon k strate pamäti aj demencii.

Rovnako dobre sú na tom aj ďalší ľudia, ktorí využívajú viacero častí mozgu, napríklad muzikanti.

Aby človek predišiel slabej pamäti, resp. jej strate, je dôležité nezostávať v stereotype, mať viac záujmov a venovať sa viacerým veciam.

Druhým krokom je čo najviac sa k týmto záujmom vracať, pretože pamäť vyžaduje neustále obnovovanie a údržbu. Je veľmi pohodlné nerobiť nič. Ak ale budeme mozog pravidelne cvičiť, rovnako ako keď cvičíme iné svaly ľudského tela, naša pamäť bude dobrá.

Tretím krokom je zdravý životný štýl. Ľuďom, ktorí žijú nezdravo, majú problém s alkoholom, vysoký krvný tlak alebo nekontrolovanú cukrovku, pamäť nebude nikdy slúžiť tak dobre.

V súvislosti s udržiavaním pamäti často používate pojem mentálna pestrosť. Čo všetko si pod ňou možno predstaviť?

U každého človeka je to trošku iné. Každý by mal ale robiť niečo, čo ho ideálne baví a odlišuje sa od toho, čo robí bežne.

Ak chcete budovať mentálnu pestrosť, nie v prvom rade spokojnosť, najlepšie je nájsť si niečo, čo vás zároveň uspokojuje. Tak vzniká krásny moment, v rámci ktorého sa buduje nielen pestrosť, ale aj spokojnosť.

Mnohé súčasné profesie vyžadujú kreativitu. Je človeku daná, alebo možno posilniť aj tú?

Dá sa budovať rovnakým spôsobom ako mentálna pestrosť. Tu by som však rád poukázal na to, že kreativita vychádza z imaginácie a imaginácia vždy vychádza iba z toho, čo je v našom mozgu.

V rámci kreativity siahame do pamäti a skúseností, aby sme vytvorili imagináciu.

Ak teda človek nemá mentálnu pestrosť, dobrú pamäť a mozog, ktorý dokáže reflektovať, nebude nikdy kreatívny novým spôsobom. Ani kombinácia množstva skúseností a moderného mozgu, ktorý je pripútaný na internet a sociálne siete nezaručuje úspech. Človek síce vie, kde veci nájsť, nevie však, čo s nimi ďalej robiť – môže síce vytvoriť napríklad nový program, ale bude to len variant variantu.

Na adresu sociálnych sietí sa vyjadrujete naozaj tvrdo. V čom vidíte ich hlavné riziká v porovnaní s ich prínosom?

Ich riziko vidím najmä v tom, že sociálne siete najviac ničia spoločenské a rodinné vzťahy a sú preukázateľne prepojené s nárastom depresií, úzkostí, prípadov týrania a samovrážd.

Priemerný človek pozerá do obrazovky 7 hodín, z toho väčšinu času hrá hru alebo je na sociálnych sieťach.

Tie predstavujú úplne umelý svet, kde má každý z nás možnosť zinscenovať umelé divadlo, ktoré si režíruje podľa neprirodzených sociologických pravidiel:

Vylúčime každého, koho názor sa nám nepáči, vzniknutú situáciu nekonfrontujeme a na druhej strane meriame naše hodnoty napríklad podľa počtu priateľov, ktorých na danej sieti máme, čo je totálna deformácia našej evolúciou danej intelektuálnej cesty.

Dosah sociálnych sietí ale nemusí byť len negatívny, mnohé so sebou prinášajú pozitívny prvok – prostredníctvom mnohých z nich sa dostávame k informáciám, vzdelávajú nás a mnohých v súčasnosti aj živia.

Sociálne siete so sebou nepriniesli nič iné než nárast informácií. Niektorí ľudia ich teda môžu využiť na zlepšenie zdravia, napríklad sa vďaka nim dozvedia o novej liečbe alebo zistia, že to, čo považovali za zdravé, zdravé nie je a vylúčia to.

Sociálne médiá so sebou prinášajú rýchlosť a pohodlnosť, ale nie nárast akýchkoľvek ľudských, humanitných, kultúrnych a intelektuálnych väzieb.

Aké je potom podľa vás riešenie súčasného stavu? Veľa pracovných procesov sa deje napríklad cez sociálne siete, čo značne urýchľuje komunikáciu i prácu.

Myslím si, že sme teraz na prvom a zároveň možno poslednom kľúčovom rázcestí v našej genéze. Z trasy, ktorú si ľudstvo budovalo 50 000 rokov, sme sa za posledné štvrťstoročie úplne odklonili.

Vznikol nový spôsob života a naše priority sa zmenili na pohodlie a rýchlosť. Zanikla jedna pevná pravda a namiesto toho sa pravda stala pohyblivou vecou, ktorá vzniká na základe lajkov alebo virality.

Riešením je, že si tento stav uvedomíme a nejakým spôsobom sa utlmí, alebo dokonca zanikne ako fenomén určitej doby, alebo že to bude pokračovať ďalej až do kolonizácie.

Budeme ako v mravenisku – ľudia budú myslieť len plocho, nebude dochádzať k žiadnemu prehĺbeniu a takto to bude pokračovať ďalej, buď do nášho zániku, alebo do nejakej krízy, ktorá zníži populáciu, napríklad globálne otepľovanie, vojna alebo nejaký nový vírus.

Vtedy si uvedomíme skutočné priority prežitia, resp. si ich resetujeme. Našou prioritou tak už nebude vlastniť najnovší iPhone alebo mať viac priateľov na sociálnych sieťach, ale prežiť a užiť si život. A aj na medziľudské vzťahy sa potom budeme pozerať prirodzenejšie.

Vyzdvihujete potrebu prirodzenej medziľudskej komunikácie, ako sa potom pozeráte na rôzne online vzdelávacie kurzy, vďaka ktorým si ľudia môžu osvojiť nové poznatky z pohodlia svojho domova? Mnohé organizuje aj Yale Univerzity, na ktorej pôsobíte.

Online vzdelávanie má tú nevýhodu, že je veľmi ploché. Chýba tam medziľudský kontakt, a ak sa vedie diskusia, tak prostredníctvom počítača.

Ak sa deje virtuálnym spôsobom, je určite lepšie, ak sa odohráva napríklad cez Skype a ľudia si môžu pozerať do očí a sú tam prítomné aj rôzne ľudské a citové faktory. Je to lepšie ako nič, ale rozhodne to nie je ono.

Jedným z fenoménov dnešnej doby je vysoké pracovné nasadenie a z neho sa odvíjajúci stres, na ktorí sa mnohí sťažujú. Aký vplyv má stres na náš mozog?

Stres sa prejavuje tak, že cítime depresiu a úzkosť, sme nespokojní a nepokojní.

Hlavným dôvodom nárastu stresu najmä v prípade mladých ľudí je to, že žijeme už druhú, resp. tretiu generáciu v blahu.

Sme rozmaznaní a nečelíme žiadnej skutočnej kríze, utápame sa v pohodlí a technológiách.

Faktory, ktoré tvoria skutočné šťastie, ako rodina a medziľudské vzťahy, vyžadujú odosobniť sa od toho, že budeme kontrolovať e-mail 50-krát denne, čo je bežný počet, ale namiesto toho budeme spolu 50-krát denne hovoriť. A tým sa stres aj prípadná depresia zase zníži.

Preto aj naši rodičia, ktorí museli čeliť 2. svetovej vojne či komunizmu, na tom boli preukázateľne lepšie a boli šťastnejší, než sme my, a my sme zase šťastnejší ako naše deti, čo sa musí zmeniť.

Bežne hovoríme, že potrebujeme na chvíľku vypnúť, akoby sme chceli vypnúť mozog. Aká forma vypnutia, resp. oddychu, je pre mozog najprirodzenejšia?

Tu sa opäť vrátim k technológiám, ktoré so sebou prinášajú veľký tlak – chceme všetko a hneď. Mozog anatomicky tvoria trasy, v rámci ktorých buď spí, alebo odpočíva.

Použijem príklad. V rámci jednej štúdie mali zúčastnení splniť určitú úlohu. Skôr, ako sa do nej pustili, rozdelili ich na dve skupiny – jedna sa šla na hodinu prejsť do lesa a druhá do rušného centra mesta.

Keď sa potom pustili do úlohy, všetci z prvej skupiny ju urobili lepšie a dokonca aj rýchlejšie ako tí z druhej, pretože ich mozog si počas tej hodiny oddýchol. O ničom nemusel premýšľať, bol medzi zeleňou, relaxoval, a tak sa pripravil na plnenie úlohy.

A akým spôsobom vypínate mozog vy? Čo je pre vás to najpríjemnejšie?

Mozog vypínam každý deň po skončení práce, nech je to kedykoľvek.

Podľa toho, kde sa práve nachádzam, sa posadím na verandu, balkón alebo lavičku v prírode, minimálne polhodinu sa pozerám pred seba, zvyčajne na západ slnka, a nepremýšľam o ničom, iba tak sedím.

Dá sa nemyslieť na nič?

Samozrejme, z neurologického pohľadu sa to nedá. Nechám skrátka mozog blúdiť. (úsmev)

Martin Jan Stránský

Český lekár, vysokoškolský pedagóg, vydavateľ a politik. Narodil sa v New Yorku. Pôsobí ako odborný asistent v odbore neurológia na Yale School of Medicine. Je riaditeľom Polikliniky na Národní v Prahe. Založil Kanceláriu Ombudsmana pre zdravie, ktorá v Českej republike poskytuje poradenstvo v oblasti zdravotníckeho práva.