Tatiana Nátna je majiteľkou firmy Turčan – Auto, ktorá sa od roku 2001 zaoberá prestavbami skriňových dodávok na obytné automobily. Má dvoch synov, ktorí obaja pracujú v rodinnej firme. V roku 2013 bola nominovaná na Slovenku roka.

To, ako to funguje vo firme, ktorá väčšinu svojej produkcie vyváža do nemecky hovoriacich krajín, si môžete pozrieť v relácii Fér: Cesty Jakuba Ptačina.

Z akých pomerov pochádzate? Lebo cítiť vo vás dravosť a drive – mali ste v rodine takúto podnikavosť?

Práve veľmi nie. Dosť ťažko sa mi o takomto niečom rozpráva, ale mala som taký ťažší život ako dieťa. Párkrát som musela odísť domu. Ako 19-ročná som musela opustiť domov, odísť od mamy a súrodencov, a bývala som na slobodárke.

Nemohla som ísť ani na vysokú školu. Potom, keď som sa vydala a mala syna Ľubka, tak som začala študovať na vysokej škole. Povedala som si, že aj napriek tomu, že som musela odísť – a skutočne som len s jednou taštičkou odišla, nemala som vôbec nič a nik mi nedal ani korunu – tak že si tú vysokú školu urobím.

Keď sa mi po 30 rokoch stalo, že sa mi rozpadlo manželstvo, vtedy som si povedala tiež – nie, toto ma nepoloží, to ma musí ešte viacej postaviť na nohy a začala som podnikať sama. Bola som jediná na Slovensku a tvrdia, že aj jediná v Európe, ktorá sa takémuto podnikaniu s karavaningom venuje.

Aké je to ako matka šéfovať svojim synom?

Mám užasných synov. Manželstvo sa nám síce rozpadlo, ale na druhej strane moji synovia sa mi odvďačili tým, že stále viac boli naklonení k mojej práci. Keď skončili školy, tak prišli ku mne a pracujú so mnou, a ja im chcem dať takú štartovaciu čiaru, aby mohli rozvíjať toto podnikanie ďalej.

Ste na nich prísna?

Na mojich synov som veľmi prísna. Keď sa čokoľvek udeje, tak v prvom rade beriem na zodpovednosť ich. Aj mi vždy povedia, že sa im zdá, že pre mňa sú viac rodina tí ľudia, ktorí sú na dielni, ako oni dvaja. Ja ale na nich musím byť prísna – lebo raz tú firmu budú viesť.

Keby ste to mali zhodnotiť – čo sú stavebné kamene vášho podnikania? Čo je to, čo by ste veľmi chceli, aby zostalo vo vašej firme, aj keď to raz prenecháte synom?

Prvá vec: vypočuť si zákazníka a rešpektovať ho, či si dá urobiť auto alebo kúpi malé čerpadielko za 8 eur. Proste mať úctu ku každému jednému.

A po druhé: veľmi si vážiť spolupracovníkov a ľudí, ktorí sú vo výrobe. Tí majú skutočne zlaté ruky a tí pre nás robia. Keď idem na služobnú cestu, ja im poviem, čo idem vybavovať. Keď sa vrátim, poviem im, ako to dopadlo. Tí ľudia musia mať pocit, že sa na tom podnikaní a rozhodovaní podieľajú.

Chcem vytvoriť ten vzťah medzi mnou, mojimi synmi a zamestnancami, musí to byť ako jedna rodina. Lebo ak nevytvoríte rodinu v tej firme, ako chcete vytvoriť takú rodinu a teplo domova v tom obytnom aute? Musí to fungovať.

Pochádzate z Martina, ale prečo je v Martine aj firma? Nezvažovali ste, žeby ste to presunuli niekde inde? Ak väčšinou exportujete do Nemecka, možno by bolo výhodnejšie vyrábať tam.

Mňa aj v roku 2010 Nemci presviedčali, aby sme založili spoločnú firmu, ale nemám z toho dobrý pocit. So mnou by tých 15 ľudí neodišlo, nerobili by som mnou – čiže vytvárala by som tam firmu ale za úplne iných podmienok, bola by to úplne iná práca.

Ja by som neodišla zo Slovenska a neodišla by som ani z Martina – aj keď tu možno ľudia ani nevedia, že taká firma tu je.

Čo by ste vy poradili ženám, ktoré by chceli začať podnikať a sú v rovnakej situácii, v akej ste boli vy a majú pocit, že sa nič nedá spraviť?

Musia mať v prvom rade predstavu a svoj cieľ – ale cieľ teda trošku reálny, žiadny výmysel. Mať svoj cieľ a za tým cieľom ísť. Keď vás vyhodia z jednej banky, druhej banky, hľadáte, kto by vám požičal, možno máte priateľov, ktorí by vám pomohli.

Ja som takto začínala s mínus dvoma miliónmi (korún). Treba za svojim cieľom ísť a keď máte dobré myšlienky a ciele skutočne zrealizovateľné, tak sa nájde pár kamarátov, ktorí vám pomôžu. Aj keď rodina nemôže, aj keď na to nemáte financie.

Nepoznám slovíčko nie a nedá sa. Trvalo mi dva roky na Slovensku, kým som vybavila všetky povolenia. Vyhodili ma jednými dverami, vrátila som sa druhými. Aj na ministerstve som sa pýtala – prečo by som takéto podnikanie nemohla mať na Slovensku? Dajte mi na papieri, čo treba, ja vám to donesiem. Vždy som sa pýtala, prečo to nemôže byť, lebo všetko sa dá dosiahnuť. Keď sa to nedosiahne za mesiac, dosiahne sa to za rok.

Čo by sa muselo stať aby ste si povedali, že nemá zmysel ďalej podnikať?

Zdravie. Už viackrát som si povedala, že je mi ťažšie, že do niečoho nepôjdem. Večer som unavená, hovorím si: nie. Ale potom prídu synovia, vnúčatá – alebo prídu zákazníci, uveličení, čo si vymysleli, a ako chcú aby sme im vyrobili ten domček na kolesách, a ja proste hneď na to zabudnem.

Aké sú vaše ďalšie plány?

Mne ide hlavne o to, aby sa rozšíril karavaning na Slovensku. Mojím cieľom je, aby ľudia, ktorí sú v dnešnej dobe rozdelení v dvoch-troch izbách, možno veľakrát ani spolu neraňajkujú alebo nevečerajú, aby spolu šli na dovolenky alebo víkendy preč.

V karaváne sú spolu, večer sedia vonku s priateľmi, popíjajú vínko, bez televízora, bez ničoho, rozprávajú sa. To je pre mňa veľmi dôležité – rodina, tá súdržnosť, tá spätosť so sebou.