Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Lákali ju vyrábať inam, zo Slovenska ale neodíde

Tatiana Nátna – šéfka firmy Turčan – Auto v tomto článku prezradila, aké je to riadiť rodinný podnik.

Tatiana Nátna je majiteľkou firmy Turčan – Auto, ktorá sa od roku 2001 zaoberá prestavbami skriňových dodávok na obytné automobily. Má dvoch synov, ktorí obaja pracujú v rodinnej firme. V roku 2013 bola nominovaná na Slovenku roka.

To, ako to funguje vo firme, ktorá väčšinu svojej produkcie vyváža do nemecky hovoriacich krajín, si môžete pozrieť v relácii Fér: Cesty Jakuba Ptačina.

Z akých pomerov pochádzate? Lebo cítiť vo vás dravosť a drive – mali ste v rodine takúto podnikavosť?

Práve veľmi nie. Dosť ťažko sa mi o takomto niečom rozpráva, ale mala som taký ťažší život ako dieťa. Párkrát som musela odísť domu. Ako 19-ročná som musela opustiť domov, odísť od mamy a súrodencov, a bývala som na slobodárke.

Nemohla som ísť ani na vysokú školu. Potom, keď som sa vydala a mala syna Ľubka, tak som začala študovať na vysokej škole. Povedala som si, že aj napriek tomu, že som musela odísť – a skutočne som len s jednou taštičkou odišla, nemala som vôbec nič a nik mi nedal ani korunu – tak že si tú vysokú školu urobím.

Keď sa mi po 30 rokoch stalo, že sa mi rozpadlo manželstvo, vtedy som si povedala tiež – nie, toto ma nepoloží, to ma musí ešte viacej postaviť na nohy a začala som podnikať sama. Bola som jediná na Slovensku a tvrdia, že aj jediná v Európe, ktorá sa takémuto podnikaniu s karavaningom venuje.

Aké je to ako matka šéfovať svojim synom?

Mám užasných synov. Manželstvo sa nám síce rozpadlo, ale na druhej strane moji synovia sa mi odvďačili tým, že stále viac boli naklonení k mojej práci. Keď skončili školy, tak prišli ku mne a pracujú so mnou, a ja im chcem dať takú štartovaciu čiaru, aby mohli rozvíjať toto podnikanie ďalej.

Ste na nich prísna?

Na mojich synov som veľmi prísna. Keď sa čokoľvek udeje, tak v prvom rade beriem na zodpovednosť ich. Aj mi vždy povedia, že sa im zdá, že pre mňa sú viac rodina tí ľudia, ktorí sú na dielni, ako oni dvaja. Ja ale na nich musím byť prísna – lebo raz tú firmu budú viesť.

Keby ste to mali zhodnotiť – čo sú stavebné kamene vášho podnikania? Čo je to, čo by ste veľmi chceli, aby zostalo vo vašej firme, aj keď to raz prenecháte synom?

Prvá vec: vypočuť si zákazníka a rešpektovať ho, či si dá urobiť auto alebo kúpi malé čerpadielko za 8 eur. Proste mať úctu ku každému jednému.

A po druhé: veľmi si vážiť spolupracovníkov a ľudí, ktorí sú vo výrobe. Tí majú skutočne zlaté ruky a tí pre nás robia. Keď idem na služobnú cestu, ja im poviem, čo idem vybavovať. Keď sa vrátim, poviem im, ako to dopadlo. Tí ľudia musia mať pocit, že sa na tom podnikaní a rozhodovaní podieľajú.

Chcem vytvoriť ten vzťah medzi mnou, mojimi synmi a zamestnancami, musí to byť ako jedna rodina. Lebo ak nevytvoríte rodinu v tej firme, ako chcete vytvoriť takú rodinu a teplo domova v tom obytnom aute? Musí to fungovať.

Pochádzate z Martina, ale prečo je v Martine aj firma? Nezvažovali ste, žeby ste to presunuli niekde inde? Ak väčšinou exportujete do Nemecka, možno by bolo výhodnejšie vyrábať tam.

Mňa aj v roku 2010 Nemci presviedčali, aby sme založili spoločnú firmu, ale nemám z toho dobrý pocit. So mnou by tých 15 ľudí neodišlo, nerobili by som mnou – čiže vytvárala by som tam firmu ale za úplne iných podmienok, bola by to úplne iná práca.

Ja by som neodišla zo Slovenska a neodišla by som ani z Martina – aj keď tu možno ľudia ani nevedia, že taká firma tu je.

Čo by ste vy poradili ženám, ktoré by chceli začať podnikať a sú v rovnakej situácii, v akej ste boli vy a majú pocit, že sa nič nedá spraviť?

Musia mať v prvom rade predstavu a svoj cieľ – ale cieľ teda trošku reálny, žiadny výmysel. Mať svoj cieľ a za tým cieľom ísť. Keď vás vyhodia z jednej banky, druhej banky, hľadáte, kto by vám požičal, možno máte priateľov, ktorí by vám pomohli.

Ja som takto začínala s mínus dvoma miliónmi (korún). Treba za svojim cieľom ísť a keď máte dobré myšlienky a ciele skutočne zrealizovateľné, tak sa nájde pár kamarátov, ktorí vám pomôžu. Aj keď rodina nemôže, aj keď na to nemáte financie.

Nepoznám slovíčko nie a nedá sa. Trvalo mi dva roky na Slovensku, kým som vybavila všetky povolenia. Vyhodili ma jednými dverami, vrátila som sa druhými. Aj na ministerstve som sa pýtala – prečo by som takéto podnikanie nemohla mať na Slovensku? Dajte mi na papieri, čo treba, ja vám to donesiem. Vždy som sa pýtala, prečo to nemôže byť, lebo všetko sa dá dosiahnuť. Keď sa to nedosiahne za mesiac, dosiahne sa to za rok.

Čo by sa muselo stať aby ste si povedali, že nemá zmysel ďalej podnikať?

Zdravie. Už viackrát som si povedala, že je mi ťažšie, že do niečoho nepôjdem. Večer som unavená, hovorím si: nie. Ale potom prídu synovia, vnúčatá – alebo prídu zákazníci, uveličení, čo si vymysleli, a ako chcú aby sme im vyrobili ten domček na kolesách, a ja proste hneď na to zabudnem.

Aké sú vaše ďalšie plány?

Mne ide hlavne o to, aby sa rozšíril karavaning na Slovensku. Mojím cieľom je, aby ľudia, ktorí sú v dnešnej dobe rozdelení v dvoch-troch izbách, možno veľakrát ani spolu neraňajkujú alebo nevečerajú, aby spolu šli na dovolenky alebo víkendy preč.

V karaváne sú spolu, večer sedia vonku s priateľmi, popíjajú vínko, bez televízora, bez ničoho, rozprávajú sa. To je pre mňa veľmi dôležité – rodina, tá súdržnosť, tá spätosť so sebou.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Neurológ Stránský: Namiesto kontrolovania e-mailov spolu hovorme

Známy kritik sociálnych sietí a odborník na vzdelávanie nám v rozhovore prezradil, ako sa správne učiť a predísť slabej pamäti.

Jeden z najväčších kritikov sociálnych sietí, český neurológ Martin Jan Stránský pôsobiaci aj na prestížnej americkej Yale University, sa už dlhodobo venuje otázke vzdelávania. Na jeseň strávil niekoľko dní na Slovensku, kde okrem prednášky pre zamestnancov O2 odpovedal aj na zopár našich otázok o učení, myslení a komunikácii.

Moderná medicína výrazne napreduje a dokáže z mozgu mnohé vyčítať, pre laika je však mozog a jeho fungovanie často pomerne veľká neznáma. Čo by o ňom mal vedieť?

Asi najdôležitejšie je vedieť, že mozog sme my a neexistuje nijaký mysteriózny proces, ktorý ručí za to, aké máme myšlienky a akí sme, ale že všetko sa dá ovplyvniť.

Mozog funguje na základe neurochemických a neuroanatomických procesov, teda má svoj biologický poriadok.

A druhé, čo by mal laik vedieť, je to, že moderná spoločnosť, ktorá funguje posledných 25 rokov, sa vydala cestou používania technológií, prevažne internetu a sociálnych sietí, ktoré sú v rozpore s tým, ako sa náš mozog vyvinul.

Už viac nepremýšľame o veciach, netvoríme hlbšie myšlienkové procesy a strácame schopnosť reflektovať. Z toho vyplýva, že by sme sa znovu mali naučiť premýšľať o tom, o čom máme premýšľať.

S tvorbou myšlienkových procesov súvisí aj otázka vzdelávania, resp. učenia sa, ktorej sa dlhodobo venujete. Aký postup by ste odporučili človeku, ktorý si musí pomerne rýchlo osvojiť niečo nové?

Či je to mladý, alebo starší človek, mozog sa učí stále rovnako. Najlepšie je, keď sa učí danú vec alebo daný predmet rôznymi spôsobmi a cestami zároveň, preto je bifľovanie sa prakticky nanič.

Na začiatok stačí získať nejaké základné fakty a potom o nich začať hovoriť, porovnávať ich, dávať do súvislostí a pokúsiť sa o nich debatovať, ba dokonca rovno prednášať.

Určite je oveľa lepšie nevedieť, kedy sa narodil Karol IV. a koľko mal manželiek, ale poznať jeho význam pre danú dobu, čo jeho pôsobenie prinieslo, čo bolo iné pred jeho vládou a čo po nej a baviť sa o tom, či to bolo dobré, alebo nie. Tak sa človek naučí najviac.

Základom je teda porovnávanie a vytváranie vzájomných súvislostí.

Presne tak. Vďaka technológiám dokážeme nájsť fakty veľmi rýchlo, ale oveľa dôležitejšie je vedieť s tými informáciami pracovať tak, aby sa zvýšila nielen kvalita nášho života, ale aj miera našej spokojnosti.

To druhé sa v modernej dobe nedeje, preto tu máme preukázateľný nárast depresií a úzkostí v porovnaní s predchádzajúcou generáciou.

V súčasnej modernej spoločnosti človek denne pracuje s množstvom informácií a mnohí sa aj v súvislosti s učením sťažujú na slabú pamäť. Existuje vôbec? Ak áno, akými procesmi ju možno stimulovať?

Naša pamäť najviac súvisí s intelektom a ten zase s výukou. Preto je preukázateľné, že ľudia s vysokoškolským vzdelaním, ktorí používajú viac častí mozgu, majú menší sklon k strate pamäti aj demencii.

Rovnako dobre sú na tom aj ďalší ľudia, ktorí využívajú viacero častí mozgu, napríklad muzikanti.

Aby človek predišiel slabej pamäti, resp. jej strate, je dôležité nezostávať v stereotype, mať viac záujmov a venovať sa viacerým veciam.

Druhým krokom je čo najviac sa k týmto záujmom vracať, pretože pamäť vyžaduje neustále obnovovanie a údržbu. Je veľmi pohodlné nerobiť nič. Ak ale budeme mozog pravidelne cvičiť, rovnako ako keď cvičíme iné svaly ľudského tela, naša pamäť bude dobrá.

Tretím krokom je zdravý životný štýl. Ľuďom, ktorí žijú nezdravo, majú problém s alkoholom, vysoký krvný tlak alebo nekontrolovanú cukrovku, pamäť nebude nikdy slúžiť tak dobre.

V súvislosti s udržiavaním pamäti často používate pojem mentálna pestrosť. Čo všetko si pod ňou možno predstaviť?

U každého človeka je to trošku iné. Každý by mal ale robiť niečo, čo ho ideálne baví a odlišuje sa od toho, čo robí bežne.

Ak chcete budovať mentálnu pestrosť, nie v prvom rade spokojnosť, najlepšie je nájsť si niečo, čo vás zároveň uspokojuje. Tak vzniká krásny moment, v rámci ktorého sa buduje nielen pestrosť, ale aj spokojnosť.

Mnohé súčasné profesie vyžadujú kreativitu. Je človeku daná, alebo možno posilniť aj tú?

Dá sa budovať rovnakým spôsobom ako mentálna pestrosť. Tu by som však rád poukázal na to, že kreativita vychádza z imaginácie a imaginácia vždy vychádza iba z toho, čo je v našom mozgu.

V rámci kreativity siahame do pamäti a skúseností, aby sme vytvorili imagináciu.

Ak teda človek nemá mentálnu pestrosť, dobrú pamäť a mozog, ktorý dokáže reflektovať, nebude nikdy kreatívny novým spôsobom. Ani kombinácia množstva skúseností a moderného mozgu, ktorý je pripútaný na internet a sociálne siete nezaručuje úspech. Človek síce vie, kde veci nájsť, nevie však, čo s nimi ďalej robiť – môže síce vytvoriť napríklad nový program, ale bude to len variant variantu.

Na adresu sociálnych sietí sa vyjadrujete naozaj tvrdo. V čom vidíte ich hlavné riziká v porovnaní s ich prínosom?

Ich riziko vidím najmä v tom, že sociálne siete najviac ničia spoločenské a rodinné vzťahy a sú preukázateľne prepojené s nárastom depresií, úzkostí, prípadov týrania a samovrážd.

Priemerný človek pozerá do obrazovky 7 hodín, z toho väčšinu času hrá hru alebo je na sociálnych sieťach.

Tie predstavujú úplne umelý svet, kde má každý z nás možnosť zinscenovať umelé divadlo, ktoré si režíruje podľa neprirodzených sociologických pravidiel:

Vylúčime každého, koho názor sa nám nepáči, vzniknutú situáciu nekonfrontujeme a na druhej strane meriame naše hodnoty napríklad podľa počtu priateľov, ktorých na danej sieti máme, čo je totálna deformácia našej evolúciou danej intelektuálnej cesty.

Dosah sociálnych sietí ale nemusí byť len negatívny, mnohé so sebou prinášajú pozitívny prvok – prostredníctvom mnohých z nich sa dostávame k informáciám, vzdelávajú nás a mnohých v súčasnosti aj živia.

Sociálne siete so sebou nepriniesli nič iné než nárast informácií. Niektorí ľudia ich teda môžu využiť na zlepšenie zdravia, napríklad sa vďaka nim dozvedia o novej liečbe alebo zistia, že to, čo považovali za zdravé, zdravé nie je a vylúčia to.

Sociálne médiá so sebou prinášajú rýchlosť a pohodlnosť, ale nie nárast akýchkoľvek ľudských, humanitných, kultúrnych a intelektuálnych väzieb.

Aké je potom podľa vás riešenie súčasného stavu? Veľa pracovných procesov sa deje napríklad cez sociálne siete, čo značne urýchľuje komunikáciu i prácu.

Myslím si, že sme teraz na prvom a zároveň možno poslednom kľúčovom rázcestí v našej genéze. Z trasy, ktorú si ľudstvo budovalo 50 000 rokov, sme sa za posledné štvrťstoročie úplne odklonili.

Vznikol nový spôsob života a naše priority sa zmenili na pohodlie a rýchlosť. Zanikla jedna pevná pravda a namiesto toho sa pravda stala pohyblivou vecou, ktorá vzniká na základe lajkov alebo virality.

Riešením je, že si tento stav uvedomíme a nejakým spôsobom sa utlmí, alebo dokonca zanikne ako fenomén určitej doby, alebo že to bude pokračovať ďalej až do kolonizácie.

Budeme ako v mravenisku – ľudia budú myslieť len plocho, nebude dochádzať k žiadnemu prehĺbeniu a takto to bude pokračovať ďalej, buď do nášho zániku, alebo do nejakej krízy, ktorá zníži populáciu, napríklad globálne otepľovanie, vojna alebo nejaký nový vírus.

Vtedy si uvedomíme skutočné priority prežitia, resp. si ich resetujeme. Našou prioritou tak už nebude vlastniť najnovší iPhone alebo mať viac priateľov na sociálnych sieťach, ale prežiť a užiť si život. A aj na medziľudské vzťahy sa potom budeme pozerať prirodzenejšie.

Vyzdvihujete potrebu prirodzenej medziľudskej komunikácie, ako sa potom pozeráte na rôzne online vzdelávacie kurzy, vďaka ktorým si ľudia môžu osvojiť nové poznatky z pohodlia svojho domova? Mnohé organizuje aj Yale Univerzity, na ktorej pôsobíte.

Online vzdelávanie má tú nevýhodu, že je veľmi ploché. Chýba tam medziľudský kontakt, a ak sa vedie diskusia, tak prostredníctvom počítača.

Ak sa deje virtuálnym spôsobom, je určite lepšie, ak sa odohráva napríklad cez Skype a ľudia si môžu pozerať do očí a sú tam prítomné aj rôzne ľudské a citové faktory. Je to lepšie ako nič, ale rozhodne to nie je ono.

Jedným z fenoménov dnešnej doby je vysoké pracovné nasadenie a z neho sa odvíjajúci stres, na ktorí sa mnohí sťažujú. Aký vplyv má stres na náš mozog?

Stres sa prejavuje tak, že cítime depresiu a úzkosť, sme nespokojní a nepokojní.

Hlavným dôvodom nárastu stresu najmä v prípade mladých ľudí je to, že žijeme už druhú, resp. tretiu generáciu v blahu.

Sme rozmaznaní a nečelíme žiadnej skutočnej kríze, utápame sa v pohodlí a technológiách.

Faktory, ktoré tvoria skutočné šťastie, ako rodina a medziľudské vzťahy, vyžadujú odosobniť sa od toho, že budeme kontrolovať e-mail 50-krát denne, čo je bežný počet, ale namiesto toho budeme spolu 50-krát denne hovoriť. A tým sa stres aj prípadná depresia zase zníži.

Preto aj naši rodičia, ktorí museli čeliť 2. svetovej vojne či komunizmu, na tom boli preukázateľne lepšie a boli šťastnejší, než sme my, a my sme zase šťastnejší ako naše deti, čo sa musí zmeniť.

Bežne hovoríme, že potrebujeme na chvíľku vypnúť, akoby sme chceli vypnúť mozog. Aká forma vypnutia, resp. oddychu, je pre mozog najprirodzenejšia?

Tu sa opäť vrátim k technológiám, ktoré so sebou prinášajú veľký tlak – chceme všetko a hneď. Mozog anatomicky tvoria trasy, v rámci ktorých buď spí, alebo odpočíva.

Použijem príklad. V rámci jednej štúdie mali zúčastnení splniť určitú úlohu. Skôr, ako sa do nej pustili, rozdelili ich na dve skupiny – jedna sa šla na hodinu prejsť do lesa a druhá do rušného centra mesta.

Keď sa potom pustili do úlohy, všetci z prvej skupiny ju urobili lepšie a dokonca aj rýchlejšie ako tí z druhej, pretože ich mozog si počas tej hodiny oddýchol. O ničom nemusel premýšľať, bol medzi zeleňou, relaxoval, a tak sa pripravil na plnenie úlohy.

A akým spôsobom vypínate mozog vy? Čo je pre vás to najpríjemnejšie?

Mozog vypínam každý deň po skončení práce, nech je to kedykoľvek.

Podľa toho, kde sa práve nachádzam, sa posadím na verandu, balkón alebo lavičku v prírode, minimálne polhodinu sa pozerám pred seba, zvyčajne na západ slnka, a nepremýšľam o ničom, iba tak sedím.

Dá sa nemyslieť na nič?

Samozrejme, z neurologického pohľadu sa to nedá. Nechám skrátka mozog blúdiť. (úsmev)

Martin Jan Stránský

Český lekár, vysokoškolský pedagóg, vydavateľ a politik. Narodil sa v New Yorku. Pôsobí ako odborný asistent v odbore neurológia na Yale School of Medicine. Je riaditeľom Polikliniky na Národní v Prahe. Založil Kanceláriu Ombudsmana pre zdravie, ktorá v Českej republike poskytuje poradenstvo v oblasti zdravotníckeho práva.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.