Lákali ju vyrábať inam, zo Slovenska ale neodíde

Tatiana Nátna - šéfka firmy Turčan - Auto v tomto článku prezradila, aké je to riadiť rodinný podnik.

Tatiana Nátna je majiteľkou firmy Turčan – Auto, ktorá sa od roku 2001 zaoberá prestavbami skriňových dodávok na obytné automobily. Má dvoch synov, ktorí obaja pracujú v rodinnej firme. V roku 2013 bola nominovaná na Slovenku roka.

To, ako to funguje vo firme, ktorá väčšinu svojej produkcie vyváža do nemecky hovoriacich krajín, si môžete pozrieť v relácii Fér: Cesty Jakuba Ptačina.

Z akých pomerov pochádzate? Lebo cítiť vo vás dravosť a drive – mali ste v rodine takúto podnikavosť?

Práve veľmi nie. Dosť ťažko sa mi o takomto niečom rozpráva, ale mala som taký ťažší život ako dieťa. Párkrát som musela odísť domu. Ako 19-ročná som musela opustiť domov, odísť od mamy a súrodencov, a bývala som na slobodárke.

Nemohla som ísť ani na vysokú školu. Potom, keď som sa vydala a mala syna Ľubka, tak som začala študovať na vysokej škole. Povedala som si, že aj napriek tomu, že som musela odísť – a skutočne som len s jednou taštičkou odišla, nemala som vôbec nič a nik mi nedal ani korunu – tak že si tú vysokú školu urobím.

Keď sa mi po 30 rokoch stalo, že sa mi rozpadlo manželstvo, vtedy som si povedala tiež – nie, toto ma nepoloží, to ma musí ešte viacej postaviť na nohy a začala som podnikať sama. Bola som jediná na Slovensku a tvrdia, že aj jediná v Európe, ktorá sa takémuto podnikaniu s karavaningom venuje.

Aké je to ako matka šéfovať svojim synom?

Mám užasných synov. Manželstvo sa nám síce rozpadlo, ale na druhej strane moji synovia sa mi odvďačili tým, že stále viac boli naklonení k mojej práci. Keď skončili školy, tak prišli ku mne a pracujú so mnou, a ja im chcem dať takú štartovaciu čiaru, aby mohli rozvíjať toto podnikanie ďalej.

Ste na nich prísna?

Na mojich synov som veľmi prísna. Keď sa čokoľvek udeje, tak v prvom rade beriem na zodpovednosť ich. Aj mi vždy povedia, že sa im zdá, že pre mňa sú viac rodina tí ľudia, ktorí sú na dielni, ako oni dvaja. Ja ale na nich musím byť prísna – lebo raz tú firmu budú viesť.

Keby ste to mali zhodnotiť – čo sú stavebné kamene vášho podnikania? Čo je to, čo by ste veľmi chceli, aby zostalo vo vašej firme, aj keď to raz prenecháte synom?

Prvá vec: vypočuť si zákazníka a rešpektovať ho, či si dá urobiť auto alebo kúpi malé čerpadielko za 8 eur. Proste mať úctu ku každému jednému.

A po druhé: veľmi si vážiť spolupracovníkov a ľudí, ktorí sú vo výrobe. Tí majú skutočne zlaté ruky a tí pre nás robia. Keď idem na služobnú cestu, ja im poviem, čo idem vybavovať. Keď sa vrátim, poviem im, ako to dopadlo. Tí ľudia musia mať pocit, že sa na tom podnikaní a rozhodovaní podieľajú.

Chcem vytvoriť ten vzťah medzi mnou, mojimi synmi a zamestnancami, musí to byť ako jedna rodina. Lebo ak nevytvoríte rodinu v tej firme, ako chcete vytvoriť takú rodinu a teplo domova v tom obytnom aute? Musí to fungovať.

Pochádzate z Martina, ale prečo je v Martine aj firma? Nezvažovali ste, žeby ste to presunuli niekde inde? Ak väčšinou exportujete do Nemecka, možno by bolo výhodnejšie vyrábať tam.

Mňa aj v roku 2010 Nemci presviedčali, aby sme založili spoločnú firmu, ale nemám z toho dobrý pocit. So mnou by tých 15 ľudí neodišlo, nerobili by som mnou – čiže vytvárala by som tam firmu ale za úplne iných podmienok, bola by to úplne iná práca.

Ja by som neodišla zo Slovenska a neodišla by som ani z Martina – aj keď tu možno ľudia ani nevedia, že taká firma tu je.

Čo by ste vy poradili ženám, ktoré by chceli začať podnikať a sú v rovnakej situácii, v akej ste boli vy a majú pocit, že sa nič nedá spraviť?

Musia mať v prvom rade predstavu a svoj cieľ – ale cieľ teda trošku reálny, žiadny výmysel. Mať svoj cieľ a za tým cieľom ísť. Keď vás vyhodia z jednej banky, druhej banky, hľadáte, kto by vám požičal, možno máte priateľov, ktorí by vám pomohli.

Ja som takto začínala s mínus dvoma miliónmi (korún). Treba za svojim cieľom ísť a keď máte dobré myšlienky a ciele skutočne zrealizovateľné, tak sa nájde pár kamarátov, ktorí vám pomôžu. Aj keď rodina nemôže, aj keď na to nemáte financie.

Nepoznám slovíčko nie a nedá sa. Trvalo mi dva roky na Slovensku, kým som vybavila všetky povolenia. Vyhodili ma jednými dverami, vrátila som sa druhými. Aj na ministerstve som sa pýtala – prečo by som takéto podnikanie nemohla mať na Slovensku? Dajte mi na papieri, čo treba, ja vám to donesiem. Vždy som sa pýtala, prečo to nemôže byť, lebo všetko sa dá dosiahnuť. Keď sa to nedosiahne za mesiac, dosiahne sa to za rok.

Čo by sa muselo stať aby ste si povedali, že nemá zmysel ďalej podnikať?

Zdravie. Už viackrát som si povedala, že je mi ťažšie, že do niečoho nepôjdem. Večer som unavená, hovorím si: nie. Ale potom prídu synovia, vnúčatá – alebo prídu zákazníci, uveličení, čo si vymysleli, a ako chcú aby sme im vyrobili ten domček na kolesách, a ja proste hneď na to zabudnem.

Aké sú vaše ďalšie plány?

Mne ide hlavne o to, aby sa rozšíril karavaning na Slovensku. Mojím cieľom je, aby ľudia, ktorí sú v dnešnej dobe rozdelení v dvoch-troch izbách, možno veľakrát ani spolu neraňajkujú alebo nevečerajú, aby spolu šli na dovolenky alebo víkendy preč.

V karaváne sú spolu, večer sedia vonku s priateľmi, popíjajú vínko, bez televízora, bez ničoho, rozprávajú sa. To je pre mňa veľmi dôležité – rodina, tá súdržnosť, tá spätosť so sebou.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Ako zvládnuť aktuálnu situáciu? Pomôcť môže aj spoločné varenie cez videohovor

So psychologičkou sme sa pozreli na to, ako sa čo najlepšie adaptovať na nové skutočnosti. Hoci odporúča, aby sa dni doma čo najviac podobali normálnu, nemôžeme podľa nej očakávať, že budeme fungovať, akoby sa nič nedialo.

Aktuálna situácia a z nej vyplývajúce bezpečnostné opatrenia výrazným spôsobom zasiahli do života každého z nás. S Lenkou Rušarovou sme sa porozprávali o tom, ako toto obdobie zvládať čo najlepšie. 

V rozhovore sa dozviete:

  • ako riešiť konflikty v rámci domácej karantény,
  • čo robiť, ak nezvládame informačný pretlak,
  • ako najlepšie zvládnuť odlúčenie,
  • čo pomôže prekonať záchvaty úzkosti.

Dá sa všeobecne určiť, koho aktuálna situácia zasahuje najviac (starších ľudí, singles, deti)? 

Myslím si, že touto situáciou sú zasiahnutí všetci ľudia, každý to však prežíva po svojom. Deti môžu vnímať strach rodičov, zároveň prežívať vlastné strachy a cítiť neistotu. Dospelí sa zase môžu cítiť bezmocní voči „vyššej moci“.

Disharmonické manželstvá a rodiny sú uväznené spolu v domácnostiach, kde narastá napätie. Starší ľudia trpia separáciou od vnúčat a vlastných detí, keďže ich rodina chráni. Slobodné matky či vdovci sú osamelí a často nemajú dostatok praktickej pomoci.

Rozvedení partneri môžu mať sťažené stretávanie s vlastným dieťaťom. Singles sú uväznení v samostatnej domácnosti a môžu prežívať prázdnotu alebo bezcieľnosť. Podnikateľov ťaží ekonomická zodpovednosť a musia robiť dramatické rozhodnutia.

Ľudia majú v tomto období zvýšenú potrebu sledovať dianie. Neustále aktualizujú spravodajské weby, kde sú stále nové informácie, často sa nedokážu sústrediť na nič iné. Ako presvedčiť samého seba, že si treba od informácií oddýchnuť? 

Toto správanie je pochopiteľné – čím viac informácií máme, tým je situácia pre nás zrozumiteľnejšia. Máme väčší pocit kontroly a život je pre nás predvídateľnejší. V istom bode však už každá ďalšia správa, podcast alebo status nič nové neprinesie.

Ako si správne čistiť smartfón a chrániť sa proti koronavírusu. Chcem vedieť viac

Ak človek vníma, že cíti priveľkú tieseň, je načase dať si oddych. Pustiť si namiesto správ hudbu, namiesto statusov na sociálnych sieťach si prečítať niečo z beletrie, baviť sa s partnerom o osobných témach alebo pokojne filozofovať o živote, či klebetiť o známych. Ide o jednoduchý mechanizmus rozptýlenia.

Ak je pre niekoho náročné dosiahnuť to prirodzene, stanovte si rozmedzie dňa, keď budete doma mať elektronický pokoj, informačné embargo alebo covid detox. Je jedno, ako to nazvete. Určite nič dôležité nezmeškáte, v súčasnosti sa k vám informácie dostanú, aj keby ste nechceli.

„Ak človek vníma, že cíti priveľkú tieseň, je načase dať si oddych. Pustiť si namiesto správ hudbu, baviť sa s partnerom o osobných témach alebo pokojne filozofovať o živote, či klebetiť o známych.“

Máte nejakú univerzálnu radu, koľko času by sme mali stráviť sledovaním médií? Dokáže nám pomôcť nastavenie obmedzení, prípadne obmedzenie sociálnych sietí, ktoré sú teraz zahltené informáciami o víruse?

Univerzálnu radu nemám. Ja si správy a články čítam ráno a večer, cez obednú pauzu len rýchlo preskenujem, či sa neobjavilo niečo zásadné. To však funguje pre mňa, som psychologička a pracujem online z domu. Sú ľudia a profesie, ktoré potrebujú mať väčší prehľad, ale aj takí, ktorým stačí menej informácií.

Ak nonstop informačný prúd o epidémii niekoho preťažuje, určite by som mu odporučila, aby sa obmedzil na 30-minútový prehľad, napríklad niekedy popoludní. Nie však tesne pred spaním, aby mal čas nové informácie ešte vstrebať a mohol pokojnejšie zaspať.

Ako ste už spomenuli, veľa ľudí v tejto situácii zostáva doma, čo je jedno z hlavných odporúčaní vlády. Ľudia sa snažia pracovať, vzdelávať a zabaviť deti, no trávia spolu veľa času, na ktorý často nie sú naučení. Existujú nejaké odporúčania, ako predísť vzniku problémov?

Problémom a konfliktom sa nevyhneme, dokonca ich bude viac ako v bežnej prevádzke, keď svoje nálady, pnutia a frustrácie delíme medzi viacero sociálnych kontaktov – kolegovia, kamaráti, širšia rodina.

Obavy mám najmä o páry, ktoré majú konfliktný vzťah, a o rodiny, kde sa deti necítia bezpečne. Rodinná dynamika teraz dostáva zabrať, je to nápor na všetkých.

Nemalé percento ľudí prerušilo psychoterapiu, pretože nemajú doma súkromie na online konzultácie alebo im aktuálne chýbajú financie. Preto sme začali ponúkať poradenstvo aj v neskorších večerných hodinách a snažíme sa neprerušiť ani terapeutickú prácu s deťmi cez Skype a interaktívne programy.

Hovoríte, že konfliktom sa jednoducho vyhnúť nedá, ako si však s nimi poradiť?

Dôležité je napätie zachytiť na začiatku a porozumieť tomu, z čoho sme podráždení. Ak som napríklad nervózna z finančného ohrozenia rodiny, tak si musím uvedomiť, že moja nervozita patrí situácii a nie dieťaťu alebo manželovi. Nemali by sa stať bleskozvodom mojej frustrácie. Ak sa ním predsa len stanú, mala by som byť schopná ospravedlniť sa, lebo vnímam, že to odo mňa nebolo celkom fér.

Ďalšie odporúčanie je nenechať konflikt eskalovať. To robia ľudia často, keď sa cítia hlboko urazení alebo ich partner zasiahne na citlivé miesto. Na oplátku pritvrdzujú – kopia staré výčitky, používajú silné slová, vyhrážky a ultimáta. To zas spúšťa silnú reakciu u partnera, a tak sa začarovaný kruh roztáča.

Z výskumov vedca Johna Gottmana vyplýva, že keď hádajúci sa pár na niekoľko minút od seba pod nejakou zámienkou oddelíte a počkáte, kým sa obom ustáli srdečný tep, každý z páru po prestávke pokračuje v diskusii, akoby bol niekým úplne iným, s rešpektom a potrebnou mierou racionality.

U detí zase funguje nebojovať s nimi o moc, ale používať logické dôsledky. Ak dieťa niečo naozaj nechce spraviť, nedonútite ho. Možno áno, ale s použitím kriku, vyhrážok, nebodaj násilím. To však v deťoch vzbudzuje strach a poškodzuje väzbu dieťa – rodič.

Schodnejšie je nechať dieťa poučiť sa na dôsledkoch a povedať mu: „Ak si po sebe neumyješ riad, bude ťa ten špinavý tanier čakať na stole pri ďalšom jedle. My ostatní budeme jesť z čistých tanierov. Na špinavý ti nenaložím, lebo je to nehygienické – takže sa nakoniec nenaješ.“ A potom mať pevné nervy a naozaj to dodržať.

„Ak dieťa niečo naozaj nechce spraviť, nedonútite ho. Možno áno, ale s použitím kriku, vyhrážok, nebodaj násilím. To však v deťoch vzbudzuje strach a poškodzuje väzbu dieťa – rodič.“

Jedným z problémov, ktorý sa teraz môže objavovať v rodinách, je aj to, že nie všetci dodržiavajú nariadenia vlády. Čo odporúčate robiť, ak žijeme s ľuďmi, ktorí k nim majú laxný prístup, naďalej chodia denne po malý nákup do obchodu alebo sa stretávajú s ľuďmi podobne ako doteraz?

Stojí za to preskúmať, prečo sa človek daným odporúčaniam bráni. Vďaka tomu môžeme lepšie pochopiť motivácie iných a niekedy nájsť aj prieniky a riešenia. Ak napríklad otec v dôchodkovom veku chodí každý deň na nákup, možno mu chýba sociálny kontakt. Alebo je to jeho forma protestu proti kumulovaniu politickej moci a obmedzovaniu občianskych slobôd, pretože už raz zažil diktatúru. Ak týmto motívom porozumieme a uznáme ich, človek často zmäkne a je ochotnejší prispôsobiť sa.

Iným dôvodom, prečo niekto nerešpektuje nariadenia vlády ani prosby a sťažnosti partnera v spoločnej domácnosti, môže byť to, že je skrátka egocentrický. S takými ľuďmi sa veľmi ťažko žije a dohaduje.

Ako najlepšie zvládnuť odlúčenie, ak ľudia nemôžu byť vzhľadom na okolnosti alebo z dôvodu bezpečnosti spolu?

V poslednom čase dostávam veľa otázok v tomto duchu. K dobrej osobnostnej výbave človeka patrí aj schopnosť vydržať príkoria. Odolnosť neznamená, že necítim nepríjemné pocity, znamená, že ich dokážem zniesť.

Odlúčenie, respektíve to, že nám niekto chýba a máme oňho obavy, je nevyhnutne obsiahnuté v láske a priateľstve. „Najlepšie zvládnuť“ pre mňa v tomto prípade znamená „vydržať“.

Veľká skupina ľudí v tomto období naďalej chodí do práce, kde musia podať štandardný výkon a po nej sa vrátiť domov, kde ich čakajú bežné povinnosti. Ako si pomôcť v takejto situácii, keď vnímam, že veľa ľudí je doma, v bezpečí a ja som stále v plnom, prípadne ešte väčšom nasadení? 

Často to býva práve tak, že ľudia, ktorí sú naďalej aktívni, a teda prospešní, zvládajú stresujúce udalosti v lepšom psychickom zdraví ako tí, ktorí sú síce v zdanlivom bezpečí, ale izolovaní a nečinní.

Pomáhať pomáha. Ak som aktívny, podporujem v mysli prospešnú ilúziu, že mám situáciu pod kontrolou a to je ochranný faktor.

Samozrejme, niektorí ľudia to môžu vnímať aj ako krivdu a so závisťou sledovať, že iní sa majú lepšie a predstavovať si, ako sedia doma v bezpečí. Treba si však uvedomiť, že veci nebývajú také, ako sa zdajú. Myslím si, že dnes má každý svoje trápenie, ktoré však nemusí byť zjavné. Ľudia, ktorí sú doma, sa môžu báť o prácu a príjmy alebo môžu byť uväznení s ľuďmi, s ktorými vôbec nechcú byť.

Na Slovensku máme aj veľa jednočlenných domácností, ľudia sú teda doma sami, na čo sú často zvyknutí. V náročných situáciách, ako je táto, však môže byť samota alebo skôr osamelosť naozaj náročná, mnohí nemajú komu zavolať. Čo by ste poradili ľuďom v takejto situácii?

Nech myslia na to, že síce nemajú vedľa seba životného partnera, ale to ešte neznamená, že sú úplne sami. Blízkosť a vzťahy môžu mať rozložené v malých dávkach.

Hľadáte vhodný obsah pre svoje deti? Máme pre vás 4 dobré tipy. Chcem si pozrieť

Krátka interakcia so susedom (s rúškom a bezpečným odstupom), úsmevy pri prechádzke lesom namiesto odvracania pohľadu. A potom existujú inštitúcie, v ktorých sú k dispozícii vnímaví ľudia, napríklad linka dôvery Ligy za duševné zdravie.

Mnohí ľudia sú, naopak, veľmi spoločenskí, sú zvyknutí tráviť svoje dni s kamarátmi, cestovaním. Náročné môže byť aj vydržať, takpovediac sám so sebou. Vedeli by ste dať nejaké rady, ako byť sám so sebou a nezblázniť sa?

Povedala by som, že to je takmer celoživotná úloha pre nás všetkých.(úsmev) Samozrejme, niektorí ľudia, trebárs introvertnejší a pokojnejší alebo tí, ktorí dlhoročne žijú sami, majú lepší tréning. Viacerí moji klienti skonštatovali, že pre nich sa týmito obmedzeniami v živote takmer nič nezmenilo.

„K dobrej osobnostnej výbave človeka patrí aj schopnosť vydržať príkoria. Odolnosť neznamená, že necítim nepríjemné pocity, znamená, že ich dokážem zniesť.“

Tí spoločenskejší sa jednoducho musia trocha obmedziť. Extroverti si ale svoje cesty nájdu – môžu telefonovať, písať správy či statusy na sociálnych sieťach, nakrúcať videá. Z nudy sa rodí tvorivosť, v tom sú ľudské bytosti úžasné.

Množstvo nakazených a ľudí v karanténe u nás rastie. Ako sa treba správať, keď sa dostane do karantény, prípadne ochorie niekto v mojom blízkom okolí, prípadne ja sám?

Aj v rámci domácej karantény by som sa snažila priblížiť normalite, ako sa len dá. To, samozrejme, predpokladá, že som v karanténe ako (potenciálne) nakazená, ale nemám vážnejšie symptómy choroby a nemusím sa v prvom rade liečiť.

Odporúčam urobiť si dennú rutinu podobnú tej, na ktorú sme zvyknutí, samozrejme, ak sme s ňou boli spokojní. Ak teda niekto zvykol ráno chodiť do fitka, tak si v tom čase zacvičí doma. Ak zvykol potom pracovať, nech je v podobných časoch pracovne činný aj počas karantény. V prípade, že nemôže vykonávať svoje povolanie, môže sa vzdelávať alebo robiť inú užitočnú činnosť v domácnosti.

Ak zvykol obedovať s kolegami a mal to rád, tak si môže dávať obed spolu s kolegami, ktorí pracujú z domu pri zapnutom Skype. Poznám dcéru a mamu, ktoré majú pustený videohovor a popritom spolu varia – vzbudzuje to pocit blízkosti na diaľku.

Mnohí ľudia teraz ešte intenzívnejšie komunikujú na diaľku, telefonujú si alebo komunikujú online cez čety či videočety. Pomáha takáto komunikácia alebo môže mať aj opačný efekt?

Žiaden negatívny efekt mi nenapadá. Sme sociálne bytosti, kontakt s inými ľuďmi je pre nás esenciálny. Na zvládanie stresu, traumatických udalostí a minimalizáciu následkov je dokonca kľúčové, či máme v niekom oporu počas kritickej udalosti. Takže určite povzbudzujem ľudí, aby boli v kontakte.

Toto obdobie je na psychiku naozaj náročné a hoci môžeme mať pocit, že sme nad vecou, môže nás zachvátiť panika a úzkosť. Je nejaký overený spôsob, ako postupovať pri panickom ataku? Môže pomôcť napríklad dychové cvičenie?

Panika je extrémne zahlcujúci strach. Ide o bezhraničné akútne obavy o život, pri ktorých ide racionalita bokom, pričom ich spúšťač nemusí byť jasný.

Určite pomáha hlboké a pomalé dýchanie, rozptýlenie pozornosti, kontakt s druhým človekom, s ktorým mám bezpečný vzťah. Dôležité je privolať späť svoju racionálnu časť, napríklad spočítať všetky zásuvky v miestnosti alebo vymenovať tri žlté veci v okolí.

Pomáha aj vracať sa do „reality“ cez všetky zmysly – nielen cez zrak, ale aj uvedomiť si, aké zvuky práve počujeme, aké pachy cítime, že cítime pevnú zem pod nohami a popritom postláčať v ruke nejaký predmet a sústrediť sa na ten pocit.

Panický záchvat väčšinou odznie po polhodine, je ako vlna, ktorá kulminuje, ale raz sa s istotou skončí. Potom už odznieva len únava.

Dobrým spôsobom, ako predísť negatívnym myšlienkam je zamestnať si myseľ aj ruky, sledovať filmy, cvičiť, niečo tvoriť. Čo však v prípade, ak sa na nič nedokážem sústrediť?

Ľudská myseľ má tendenciu dokončovať neuzavreté veci, dávať zážitkom zmysel a snažiť sa predvídať. Takéto mikro vyhodnocovacie procesy fungujú v mozgu permanentne. Nie je preto divné, že v súčasnosti, keď máme veľa neistôt, nejasností a zmien každý deň, je pozornosť nesústredená.

Dá sa s tým však fungovať – hoci nám myseľ po každom odseku prečítanej knihy zablúdi preč, opäť sa vrátime k rozčítanému deju. Rovnako sa dá očakávať, že bude náročnejšie zaspať a mnohí budú mať aj bujnejšie sny. Je nerealistické očakávať, že budeme fungovať, ako by sa okolo nás nič nedialo.

Lenka Rušarová

Je certifikovaná klinická psychologička a psychoterapeutka s viac ako 15-ročnou praxou. Pracuje v súkromnom zdravotníckom zariadení PsychoKonzult, kde sa venuje nielen deťom, ale aj párovej a individuálnej psychoterapii. Preložila viacero odborných publikácií a tlmočí v odbore.


Férová Nadácia O2 podporí projekty, ktoré vzdelávajú deti a učiteľov online

Čítaj viac

Získajte praktické príslušenstvo ako darček: 3 skvelé ponuky od O2

Čítaj viac

Silné heslo a opatrnosť na verejnej Wi-Fi. Ako si najlepšie zabezpečiť smartfón

Čítaj viac