Podnikanie založil na špičkovej vede. Pýtajú sa ho, prečo ostal na Slovensku

Rozhovor s majiteľom firmy GA Drilling o tom, ako sa dá na Slovensku spojiť výskum s biznisom.

Ivan Kočiš spolu so svojimi dvoma synmi Dušanom a Igorom spoluzakladal firmu GA Drilling, ktorá vyvíja vŕtacie technológie pre olejársky priemysel.

O firme natočil Jakub Ptačin jeden z dielov svojej relácie, a pri tejto príležitosti sa porozprával  s ľuďmi, ktorí ako jedni z mála na Slovensku postavili svoj biznis na aplikovanej vede.

Rozhovor s Igorom o začiatkoch podnikania GA Drilling si môžete prečítať tu.   

Aký je vzťah medzi aplikovanou a základnou vedou?  

Ivan Kočiš: Ja by som to prirovnal k dvojstrannej ulici. Jeden smer je robiť výskum na nejakú potrebu – od základného výskumu cez aplikovaný až po vývoj. Druhý smer je bohužiaľ menej produktívny a pritom je dosť rozšírený na Slovensku – spraviť základný výskum a potom hľadať niekoho, kto by sa o to zaujímal a použil.

U nás ideme tým prvým smerom – teda máme určité ciele, z ktorých vyplývajú aplikované výskumy, ale aj základný výskum určitej časti fyziky, plazmovej fyziky a tak ďalej.

Podľa vás je teda lepšie ísť od biznisu k vede než naopak…  

Dušan Kočiš: My sme dlhodobo hľadali biznisové riešenia, ktoré sú uplatniteľné globálne. Aj keď sme mali softvérovú firmu, snažili sme sa vyvinúť softvér, ktorý je uplatniteľný globálne.

Výskum je nehmotná vec a viete to dodať do celého sveta. Viete niečo vyskúmať, z čoho môžete mať patenty alebo dokonca nejaké produkty, pri ktorých na základe analýzy trhu a potrieb viete zistiť, kde sú medzery a ako niečo zlepšiť.

My sme si vybrali taký segment, ktorý je neprebádaný a ideme do úplne nových vecí, čiže náš záber je až po základný výskum. Ale do toho celého sme sa pustili vyslovene z toho dôvodu, že sme v tom videli biznis potenciál.

Ivan Kočiš: Tu by som snáď dodal, že slovenský trh je príliš malý. Preto je príliš mnoho ľudí –  výskumníkov, vedcov – ktorí sa “vyhovárajú”, že na Slovensku nie je záujem o výsledky vedy. To je dané tým, že si vyberú niečo, čo skutočne na Slovensku nemá trh alebo nie je vôbec žiadnou fabrikou žiadané.My sme si vybrali druhú stránku – niečo, čo je potrebné v solventnom svete.

Dušan Kočiš: My sa pozeráme na to naozaj biznisovo. Potrebujeme niečo docieliť – v našom prípade navŕtať do nejakej hĺbky, odfrézovať nejakú časť – a prispôsobujeme tomu všetko ostatné.

My určujeme, čo treba skúmať a nie sme obmedzení tým, že my by sme boli nejakí úzko špecializovaní fyzici.  My sa na to pozeráme pragmaticky – potrebujeme spraviť toto, preskúmajme, aké sú vo svete technológie alebo aké základné výskumy sa urobili, poďme nad tým spraviť ešte nejaký aplikovaný výskum a potom to použime.

Vy ste robili dlho v Slovenskej akadémii vied…

Ivan Kočiš: Áno.

Bolo to prirodzené, že vás ťahalo k biznisu? Kedy ste začali vnímať, že veda musí mať nejaký presah do biznisu?

Ivan Kočiš: Ja som robil na ústave technickej kybernetiky – to znamená silne technicky orientované vedy. My sme robili s vojakmi vojenské projekty, robili sme s Teslami… Čiže aj vtedy sme mali projekty, za ktoré nám priemysel platil. Napríklad jedno obdobie sme boli ústav, ktorý zarábal 60% príjmov celej akadémie.

Ale k tomu, aby sme niečo urobili, bol potrebný základný výskum. Byť odkázaný len na kopírovanie niečoho, čo bolo na Západe, to konzervuje naše zaostávanie.

Bohužiaľ, potom na začiatku 90. rokov sa urobili veľmi nevhodné reštrikcie na akadémii. Miesto toho, aby sa posilnili tie skutočne dobré segmenty, tak sa plošne znížili stavy. Veľa ľudí odišlo alebo zase bolo nastavené násilné financovanie – financujte sa vy, ústavy. To sa ale nedá. Každý ústav nie je schopný sa financovať. Ale z týchto skúseností a z úzkej spolupráce s priemyslom som vychádzal aj neskôr.

Ako sa na Slovensku robí biznis, ktorý je veľmi previazaný s vedou? Dá sa tu vôbec robiť?

Dušan Kočiš: Vďaka tomu, že sme v EÚ a že existujú štrukturálne fondy, sú podmienky dobré. Dokonca lepšie, ako vo väčšine krajín sveta.

A čo ľudia? V porovnaní so svetom tu viete nájsť dostatok dobrých odborníkov?

Dušan Kočiš: Ľudia vychádzajú zo škôl už iní ako vychádzali kedysi. Z môjho pohľadu sú školy – aj tie technické – príliš úzko zamerané. Je tam málo biznisového rozmeru, aby ľudia po škole vedeli, čo sú firmy a podobne. Nie sú celoplošne vzdelaní a to je veľký hendikep.

A tí starší sa nám tiež strašne ťažko zamestnávajú, lebo tam zase ide o nejaké istoty, ktoré majú v iných, možno nie až tak zaujímavých výrobných firmách. Nestretávajú sa s firmami ako my – pre nich je to veľká neznáma, ako je niečo také financované, a boja sa prísť, lebo ktovie, čo bude o dva roky.

Ivan Kočiš: Na Slovensku sú ale v priemere vynikajúci ľudia. Nie je to horšie ako v rozvinutých krajinách EÚ. Nevidia však to, čo môžu vidieť v našej firme – že z vedeckého úsilia môže vyjsť niečo, čo bude niečo znamenať aj vo svete.

My máme teraz napríklad 13 ľudí s doktorátom, ktorí by mohli sedieť na nejakej katedre a byť v pokoji, ale u nás môžu byť pri niečom, čo akurát vzniká. To je veľmi významný motivátor.

Je veľmi dôležité, aby na Slovensku vznikali firmy ako naša – ktoré dotiahnu ľudí späť zo zahraničia, nie cez financie, ale pre zaujímavosť a dlhodobosť cieľa, ktorý majú.   

Čo zmeniť, aby takých výskumno-vývojových firiem, ako je tá vaša, vznikalo na Slovensku viac?

Dušan Kočiš: Z pohľadu štátu by sa podľa mňa malo viac zameriavať len na niektoré oblasti.

Teraz je podpora od štátu extrémne do šírky a skôr v malých balíkoch. To je možno fajn pre IT sektor, kde sa dá začať stavať na malých rozpočtoch, ale ak robíte niečo strojársko-elektrikárske, tam sú prvotné náklady veľmi vysoké.

Čiže podľa mňa naozaj treba zvoliť segmenty, v ktorých sme na Slovensku boli dobrí, v ktorých máme vyštudovaných ľudí, a dať tam väčšiu podporu.

Ivan Kočiš: Ja vidím jeden faktor, ktorý u nás úplne absentuje a až teraz sa začína prebúdzať – to je podpora startupov, nových technologických firiem, a to intenzívnym spôsobom od zrodu myšlienky.

Napríklad v Amerike na vedeckú konferenciu prichádzajú ľudia od venture kapitálu, a pýtajú sa toho riešiteľa alebo prednášajúceho: máte už firmu? Ak nemáte, my vám ju založíme, všetko spravíme, zafinancujeme a ideme do toho spolu. To u nás chýbalo a chýba aj doteraz.

Toto je veľmi dôležitý faktor – podporovať od začiatku myšlienky. Aby tí, čo ju založili, boli sústredení na rozvoj myšlienky a nie na zháňanie peňazí a presviedčanie. To je jedna veľká prekážka, ktorú potrebujeme odstrániť.

Spomenuli ste, že treba vychádzať z toho, aký už na Slovensku bol priemysel. Vy ale vyvíjate niečo, čo je úplne mimo našich tradícii. My tu nemáme slávny vŕtací priemysel…  

Dušan Kočiš: Naše technológie ale nie sú založené na vŕtacom priemysle. To je práve to. My sme na to pozreli trochu inak – ako uplatniť v tomto priemysle technológie z iného segmentu, kde sú bežne používané.

Keď sa rozprávame s partnermi, tak dávajú tie isté otázky. Prečo na Slovensku? Však tu nemáte žiadne zásoby a žiadnu históriu. Hovorím im ale, že my tu máme silnú históriu strojárstva, elektrotechniky a to sú presne tie obory, ktoré sú nosné u nás.

Predstavte si teda, že si robím doktorát, mám super nápad a pocit, že by z toho niečo mohlo byť. Ako postupovať?

Ivan Kočiš: Keď mám len pocit, to je práve málo. Musím dizertačku usmerňovať tak, aby z toho pocitu bolo niečo, čo by bolo zaujímavé pre veľkých hráčov.

Keď už nie je u nás kapitálový rizikový trh a nie sú tí, ktorí práve vyhľadávajú nápady a vedia poskytnúť základný kapitál, tak sa treba obrátiť cez konferencie na niektorých veľkých hráčov, ktorí by vedeli zhodnotiť, čo je dobré na mojej myšlienke a vylúpnuť z toho niečo, čo je pre priemysel zaujímavé.

Nielen, že mám strašne zaujímavú dizertačku, ale mať niečo, čo by iným veľmi mohlo pomôcť. Vtedy už je cesta na to, aby sa otvorila nejaká spolupráca alebo financovanie.

Alebo potom je ešte druhá možnosť. Vyhľadať na Slovensku nejaké firmy – možno stredne veľké – a ísť im to odprezentovať. Možno sa u nich zamestnať, ale s tým, že svoj nápad ďalej u nich budem rozvíjať.

Čo v tejto firme musí ostať, aby vás to stále bavilo? Čo vás motivuje?

Dušan Kočiš: Pre mňa je hlavný motivátor ešte stále to, aby bol produkt umiestniteľný na trhu, čiže aby sme začali robiť prvé predaje a naozaj sa to rozbehlo.

Ešte sme stále v tej fáze, že vyvíjame, pre mňa je ale ten cieľ naozaj predávať a priniesť zákazníkovi z toho benefit. A keď tomu zákazníkovi prinesieme benefit, tak mať ten model nastavený tak, aby niečo sa ušlo aj nám.

Ivan Kočiš: Motivátorom je aj to, že akonáhle robím do hĺbky nejaký segment výskumu, ktorý som rozpoznal ako prvý, tak naraz sa vám objavujú sekundárne, terciárne možnosti základnej technológie. Potom možno v jednej z tých ďalších možností nájdete to, čo vám zafinancuje aj ostatné.

To je aj náš prípad. Pôvodne sme sa sústreďovali na geotermálnu oblasť, ale v nej nie sú veľkí hráči, ktorí by boli solventní. Tak sme sa obrátili na olejársky priemysel, ktorý chce to isté, ale pre iné hĺbky, iné typy hornín. A z vnútra priemyslu nám potom vyplynula ďalšia oblasť, ktorá ich bolí – napríklad frézovanie pažníc starých vrtov, zaplombovanie vrtov, čo stojí tretinu nákladov, ale musia to robiť, lebo im to prikazuje legislatíva.

A takto sa rysuje viac vecí, na ktoré nemáme ešte sily. Objavujeme možnosti tej prvej technológie, kde všade sa dá umiestniť. V tom je sila – začať a potom príde aj derivácia toho základného.

Dušan Kočiš: Keď máte už takto veľký vývojový tím – je u nás už asi 50 ľudí – tak vzniká enormne veľa nápadov, kde tú technológiu ešte inde uplatniť.

My nevidíme budúcnosť iba vo vývoji jedného produktu, ale akonáhle začneme generovať peniaze priamo z predaja, tak vieme uplatniť technológiu na extrémne veľa ďalších biznisov.

Vidíme veľa príležitostí, dožadujú sa toho zamestnanci ale aj partneri, ale vnútorne sa brzdíme. Najskôr musíme dokončiť to, čo sme začali a potom vieme ísť na to vo väčšom.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345 (No Ratings Yet)
Loading...
Super

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


6 základných pravidiel biznis etikety, ktoré by mal ovládať každý

Základná znalosť slušného správania je veľmi dôležitým predpokladom pre spoluprácu s klientmi, partnermi či kolegami.

 

Akákoľvek práca, ci už na voľnej nohe alebo pre firmu, je o ľuďoch a interakcii medzi nimi. Aspoň základná znalosť slušného správania je veľmi dôležitým predpokladom pre spoluprácu s klientmi, partnermi či kolegami.

Nemusíte byť odborníkom na etiketu, aby ste vedeli, že dobré vystupovanie môže znamenať rozdiel medzi úspechom a neúspechom. Kto dodržiava týchto pár pravidiel, bude v spoločnosti vždy vnímaný pozitívne.

Predstavenie

Pri predstavovaní vždy povedzte svoje celé meno. Vďaka tomu bude jednoduchšie zapamätateľné. Hoci môže niekedy byť atmosféra menej formálna, ak poviete iba krstné meno, druhá strana môže mať po čase problém spomenúť si, ktorý Peter či Mária ste boli.

Pokiaľ pri vás stojí aj niekto ďalší, využite prvú príležitosť a predstavte ho, aby sa necítil trápne a nedôležito.

Podanie ruky

Podanie ruky je jedným zo signálov, ktorý o človeku povie veľa. V jednom okamihu ním viete dokázať zdvorilosť, sebaistotu a otvorenosť k spolupráci. Iniciovať podanie rúk by mala vždy staršia, váženejšia osoba.

Nie vždy sa to však dá jednoznačne určiť. Preto, ak podáte v tejto situácii ruku ako prví, nestiahnite sa, ale s úsevom dokončite predstavovanie. Neospravedlňutje sa.

Dochvíľnosť

Ak máte stretnutie, či už osobné alebo online, buďte dochvíľni. Ak ste organizátorom, buďte pripravený minimálne päť minút vopred. Nedochvíľnosťou totiž mrháte časom ostatných účastníkov.

Ak viete, že sa vám pre nejakú mimoriadnu okolnosť nepodarí prísť načas, dajte ostatným vedieť ihneď, ako to zistíte. Ospravedlňte sa a opýtajte sa, či pár minút nebude vadiť. Ak to vidíte na dlhšie než 30 minút, môžete požiadať o preloženie schôdzky na iný termín, ak druhá strana nemôže tak dlho čakať.

Vizitky

Nevnucujte ostatným svoje vizitky hneď ako si podáte ruky. Pôsobí to nátlakovo, asi ako keď vám príde spam do emailovej schránky. Radšej si od toho druhého vypýtajte jeho vizitku a potom sa opýtajte, či mu môžete dať tú vašu. Urobte tak ešte predtým, než siahnete do vrecka. O vizitku požiadajte len toho, koho máte v úmysle v blízkej budúcnosti osloviť, nerobte si z toho zámienku na podsunutie tej vašej.

Konverzácia

Komunikácia medzi ľuďmi vždy je nielen o rozprávaní, ale hlavne o počúvaní. Neprerušujte iných pri rozprávaní, aj keď to čo chcete povedať považujete za naozaj dôležité. Počkajte, kým druhá strana dokončí myšlienku. Skákanie do reči je prejavom nedostatku úcty voči účastníkom debaty.

Rozhovor sa môže, okrem biznisu, veľmi jednoducho ubrať rôznymi smermi. To je dobre, znamená to, že si máte s druhým človekom čo povedať. Avšak stále sú tu dve oblasti, do ktorých by ste nemali zachádzať – politika a náboženstvo. Nech ste akokoľvek opatrní a diplomatickí, je to ako chôdza po mínovom poli. Priateľská atmosféra sa dokáže v okamihu zmeniť na presný opak.

Telefón

Ak ste na obchodnom stretnutí, telefón má ostať vo vrecku alebo v taške. Neprijímajte hovory, neodpisujte na smsky ani emaily. Jednak je to prejav neúcty voči druhej strane, a samozrejme, veľmi otravné. Navyše tým zbytočne naťahujete čas stretnutia.

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Predobjednajte si nový Huawei Mate 10 Pro a získajte 360° kameru zadarmo

Čítaj viac

Lifetech: Čo je nové