Prevencia nepohody. Spoznajte miesta, na ktorých si užijete ticho a prírodu

Vymeňte na pár dní bežný život v kancelárii za prácu v záhrade. Inšpirujte sa farmami, na ktorých vás naučia žiť pokojnejšie.

Kedy naposledy ste odtrhli jablko zo stromu či kvet priamo na lúke? Alebo len tak pozorovali, ako plynie čas v prírode? Možno je to príliš pomalé na náš rýchly život,  a to aj napriek tomu, že na pracovných stretnutiach často skloňujeme balans medzi prácou a osobným životom. V dobe plnej podnetov je totiž náročné zastaviť sa a vypnúť hlavu, no slovenské farmy ponúkajú niekoľko riešení – pozývajú návštevníkov k sebe do sadov na samozber, workshopy či kempovanie v tichej prírode.

Na workshope o varení nájdete recept nielen na chutné jedlo, ale aj spomalenie. Palo a Lucia učia oveľa viac ako len variť

Porozprávali sme sa so zástupcami niekoľkých fariem, aby nám prezradili, čo sa skrýva za pokojným životom a ako si ho u nich môžete užiť.

Bylinková farma Herba Danubia v Kravanoch nad Dunajom
Pavol

Herba Danubia je rodinná farma, ktorá funguje už od roku 1925. Za socializmu bola zoštátnená, no ako prvým sa nám podarilo domôcť sa vrátenia. Na 150 hektároch pestujeme pšenicu, šípky a až 30 rôznych druhov liečivých rastlín, ako je levanduľa, rozmarín, šalvia, oregano, nechtík, rebríček a mnohé iné.

Všetko pestujeme bez herbicídov. Bez chémie je to síce prácnejšie, no vďaka prechodu na BIO systém sme si vytvorili čistejšie prostredie. Keďže naše šípky predávame aj do farmaceutického odvetvia, inak to ani nejde.

Život na farme je náročný a ťažký, no nemenil by som ho. Úprimne, už si neviem predstaviť, že by som pracoval v kancelárii, a to som vyštudoval informačné technológie. Každý deň je iný a práca rôznorodá – aj keď si naplánujete celý deň, počasie vám to môže prekaziť.

Niekedy sa nás pýtajú, či to za to vôbec stojí, no my si veľmi vážime to, čo začali generácie pred nami, a chceme v ich odkaze pokračovať. Vyrastali sme medzi včelami, vo vinohradoch, fóliovníku – prírodu máme v génoch a práve na farme sa cítime skutočne slobodní. Je skvelé, že tú slobodu môžeme ďalej prenášať na našich návštevníkov.

Keďže sme chceli našu farmu a naše produkty priblížiť ľuďom, prišli sme s možnosťou kempovania na našich lúkach. Turisti si u nás môžu oddýchnuť obklopení bylinkami, bicyklovať sa na našich cestičkách a môžu prísť aj so psíkmi. Musím priznať, že zatiaľ máme veľmi pozitívne ohlasy – návštevníci si pochvaľujú, že konečne niekde môžu vypnúť hlavu a byť v úplnej tichosti. Keď sa im už nechce leňošiť, môžu sa zapojiť aj do nášho samozberu – vždy je to taký príjemný pohľad, keď od nás odchádzajú ľudia s plnými košíkmi bylín.“

Kozia a kvetinová farma Medzi vinohrady v Horných Orešanoch
Laura

„Na začiatku sme chovali ovečky a pomaly sme prešli ku kozám. Dnes však máme na farme také netradičné spojenie – sme kozia a 2 roky už aj kvetinová farma. Presťahovali sme sa na nový pozemok, kde bola veľká lúka a môj tatino mal vždy sen, že by sa staral o kvety, tak si ho postupne začal plniť.

A tak si žijeme náš pomalý rodinný život – ráno polejeme kvety, podojíme a nakŕmime kozy, a podľa obdobia sejeme nové kvietky alebo vytrháme burinu. Deň končíme prechádzkou po farme a zbieraním úrody. Možno to znie gýčovo, ale je to oáza pokoja.

Ja som na farme popri inej práci, som živnostníčka, a naozaj si tu úplne oddýchnem, je to taká psychohygiena. Človek pri zvieratkách úplne vypne, koľkokrát sa pristihnem, že som na farme strávila hodiny namiesto plánovaných minút. Je to taký relax prácou.

Myslím si, že ľudia sú jednoducho šťastnejší, keď sú obklopení záhradou a zvieratami, aj preto sme radi, že môžeme takúto psychohygienu ponúkať verejnosti. Farma je skvelým miestom, kde sa vám úplne podarí vypnúť hlavu.

Nájdete u nás zážitkové kurzy keramiky, ktoré prebiehajú priamo v záhrade medzi kvetmi a zvieratkami – tak si aj oddýchnete a ešte si aj niečo vyrobíte. Prvý týždeň modelujeme hlinu a druhý týždeň glazujeme. Ľudia často vravia, že to nie je ani tak ich vysnený kurz ako skôr vysnený život – tiež by chceli žiť na farme, v prírode, s úplne inými starosťami, ako bežne riešia. 

A práve to bolo naším cieľom – ukázať pomalší život a naše krásne slovenské dedičstvo. Prezradím, že ešte stále máme jeden nezrealizovaný sen. Radi by sme u nás v Horných Orešanoch urobili múzeum o našom dedičstve. Niekedy si možno ani neuvedomujeme, koľko krásneho je okolo nás, a takéto múzeum by pomohlo zachovať naše orešianske tradície.“ 

Ovocná farma Bioplant v Ostraticiach
Jozef

Bioplant je štvrtá najväčšia ovocinárska firma na Slovensku. Pracujeme naozaj s obrovským množstvom ovocia, ktoré chodí anonymne do supermarketov, no stoja za ním ozajstní ľudia, ktorí milujú svoju prácu. Naša farma má svoju históriu, viacerí pracovníci si ma pamätajú ešte ako dieťa. Fungujeme ako jedna rodina, aj keď je nás každý rok viac a viac.

Postupne sme sa chceli viac priblížiť k ľuďom, a tak sme sa rozhodli, že začneme so samozberom. Po úspešnom zbere jahôd si k nám môžete prísť aj po jablká. Situácia s nimi je totiž náročná – okolité štáty majú nižšie náklady, no napriek tomu k nám chodia ľudia radi – najmä preto, že si zo stromu odtrhnú rôzne staršie odrody jabĺk, ktoré často už v obchodoch nenájdete. Navyše, keď si jabĺčko sami odtrhnete, tak chutí lepšie.

Často k nám chodia rodiny s deťmi, aby im ukázali, ako jablkový sad funguje. Pri zbere jabĺk pracujete, no je to práca iná, akú majú naši mestskí zákazníci, takže veľakrát hovoria, že si u nás oddýchnu.

Záleží nám na tom, aby deti vedeli, ako sa jabĺčko, ktoré im rodičia kupujú, dostane do obchodu. Robíme rôzne exkurzie, ukazujeme im naše sady, tiež dodávame zdravé jablká do 160 škôl so zhruba 25 tisícmi detí.

Tešíme sa, keď u nás v sadoch počuť úprimný detský smiech. Stalo sa nám napríklad, že k nám prišli škôlkári po daždi. Povedali sme im, nech naraz vyskočia a pri doskoku pozorne počúvajú syčanie pôdy, lebo to sa nadychujú dážďovky. Táto milá aktivita nám prerušila celú exkurziu – všetky deti sa rozbehli po sade hľadať dážďovky (smiech).

Keďže nás baví vymýšľať nové veci, v budúcnosti by sme chceli spustiť samozber čerešní a máme aj dopyt po firemných teambuildingoch. Naša práca je fyzicky náročná, niekedy sme naozaj prekvapení, že k nám chcú chodiť veľké korporáty trhať burinu a oberať ovocie. No pre nich je to zábava a nový zážitok, my sme veľmi radi, že sa im u nás páči.“

Sociálna farma u Felixov v Horných Mladoniciach
Anna

Farma u Felixov je kozia farma, na ktorej vyrábame najmä syry. Pred piatimi rokmi sa nám narodila dcérka s Downovým syndrómom, odvtedy sme aj sociálnou farmičkou. Na Slovensku síce sociálne farmy nie sú veľmi rozšírené, no v zahraničí je ich mnoho. Poskytujú prácu zdravotne znevýhodneným ľuďom a väčšinou na takýchto farmách nájdete aj terapie. Presne tam by sme sa chceli dostať aj my. V budúcnosti by sme radi spolupracovali s psychológmi aj inými odborníkmi, aby sa u nás venovali terapiám.

Život na farmách je osobitý a výchova s rešpektom k prírode má množstvo benefitov (nielen) pre deti

Na našej farme sme si aj tak vytvorili taký svet, aký sa nám páči. Stretávame sa s inými rodinami, ktoré majú detičky s Downovým syndrómom, robíme si spoločné syrárske dielne a v rámci muzikoterapie spolu hráme na nástroje. Sme radi, keď do tohto nášho sveta môžeme privítať aj ďalších ľudí.

Mnohí návštevníci k nám chodia kempovať a celý večer dokážu presedieť pri malých kozičkách. Na náš svet máme od návštevníkov krásne ohlasy, asi aj preto, lebo u nás nájdu úplné ticho a komorné prostredie. Sme teda taká prevencia vyhorenia. Často hostíme aj rodiny s deťmi, ktoré majú poruchy autistického spektra, a veľmi si to tu užívajú.

A nielen deti chodia k nám, ale aj my k nim – pripravujeme napríklad workshopy v škôlkach, kde sa trošku viac rozprávame o zvieratkách. Okrem týchto momentov však máme na farme takú bežnú prácu – podojiť kozičky a pracovať v syrárni.

Niekedy je to drina skĺbiť farmu a rodinu, ale nemenili sme za nič. Chovanie kôz bol náš sen ešte v čase, keď sme o nich nič nevedeli, skoro sme ani nevedeli, ako vyzerajú (smiech). Tým chcem odkázať všetkým ostatným – je skvelé realizovať svoje sny, aj keď na začiatku môžu znieť šialene.“

Ak nemáte možnosť stráviť čas na farmách, skúste sa vybrať aspoň na farmárske trhy. 

Lucia a Palo, ktorí s farmármi spolupracujú, odporúčajú:

„Zájdite na trhy. A skúste sa pozrieť ďalej za suroviny. Na ľudí, ktorí ich pestujú, chovajú a prinášajú na trh. Zastať. Sprítomniť sa. Otvoriť. Porozprávať. Nakupujte od nich pravidelne. A zrazu to nebude o paradajkách, ktoré ste kúpili na trhu, ale o tom, že ich máte od Romana z Družstva, a to mäso je od Robka Góru zo Salky, tá nátierka od Zdenky Levickej z Levíc. 

A presne budete vedieť, kto sú, prečo robia, čo robia, ako to robia a s rešpektom voči nim sa bude zrazu diať aj rešpekt voči surovinám a iné nahliadanie na varenie. Tie vzťahy a čas, ktorý do nich vložíte, vám to nakoniec určite vrátia. A trh bude miestom, kde si nakúpite, ale dostanete pri tom oveľa viac.

Naše tipy na trhy s poctivými farmármi pod strechou Slow Food Pressburg, ktoré iniciuje a vedie platforma Našich TRHOV: 

  • pravidelný sobotný potravinový Trh Piac Markt v bratislavskej Starej tržnici
  • každú sobotu Slow Food Trh Zeme v Bátovciach (v levickom okrese)
  • a ešte novovznikajúci trh v Kravanoch nad Dunajom (v okrese Komárno), zatiaľ 1x mesačne. 
Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Navštívite farmárov, navaríte z lokálnych surovín a vrátite sa k prírode. Lucia a Palo učia na svojich kurzoch varenia recept na spomalenie

„Nezaujímajú ma hviezdy. Ani michelinské, ani televízne, ale tie skutočné: ľudia, ktorí pestujú poctivú zeleninu a ovocie, chovajú šťastné zvieratá a vyrábajú kvalitné produkty.“

Palo Sekerka sa na Slovensko vrátil z prestížnej parížskej reštaurácie a spolu s manželkou, kedysi finančnou manažérkou Luciou Hô-Chí, začali nanovo. Obaja nechali svoje predchádzajúce zamestnanie, aby mohli pracovať na svojom jedinečnom projekte – vedú zážitkovú „školu varenia“, v ktorej sa okrem prípravy chutných jedál stretnete s farmármi, od ktorých suroviny pochádzajú.

Ani títo Slováci a Slovenky svoj návrat domov neobanovali a venujú sa pekným aktivitám, aby sa nám tu žilo lepšie

V polovici rozhovoru nás prerušil zvonček – susedka Máňa doniesla Lucke a Palovi bedle. Bežný moment, ktorý vystihuje ich život – kvalitné jedlo a ešte kvalitnejšie vzťahy a čas. Lucia a Palo totiž učia omnoho viac ako len variť.

S Luciou a Palom sme sa popri príprave jedla porozprávali:

  • o rozhodnutí „seknúť“ s predošlou kariérou a začať pracovať na vlastnom projekte,
  • ako to vyzerá u nich na workshopoch,
  • ako sa účastník workshopu Dávid dostal do tímu kuchárov a pripravoval degustačnú večeru,
  • ako funguje michelinská kuchyňa,
  • prečo je pre nich dôležité mať dobré vzťahy s farmármi
  • a ako medzi prácou a osobným životom hľadajú balans.

Palo, v Paríži si mal rozbehnutú skvelú kariéru. Pracoval si ako šéfkuchár v michelinskej reštaurácii, napriek tomu si sa vrátil naspäť na Slovensko. Prečo?

Palo: Môj dôvod je vedľa mňa – spoznal som moju manželku. Pravdou však je, že som nikdy neplánoval byť dlhodobo v zahraničí. Chcel som sa vrátiť, viacerí sa ma aj pýtali, prečo si nespravím na Slovensku vlastnú reštauráciu.

Prekážok je viacero, no ako prvé mi nenapadol ani  nedostatok peňazí, ani byrokracia. Chcel som to robiť poriadne, no doma som nepoznal žiadnych farmárov. Predstava, že by som si objednával mäso a zeleninu z veľkých reťazcov, u mňa neprichádzala do úvahy. 80 % z toho, čo je na tanieri, už prichádza do reštaurácie, kuchárova pridaná hodnota je zvyšných 20 %. Varenie je jednoducho o kvalitných surovinách, potom to už ide ľahko.

Reštauráciu si síce ešte neotvoril, no spolu s Luciou ste vytvorili jedinečný koncept zážitkového varenia, kde vzdelávate nielen o samotnej príprave jedla, ale aj o surovinách priamo na farmách svojich dodávateľov. Ako ste sa k tomu dostali?

Palo: Ako si predstavujete michelinskú reštauráciu? Ja som mal predsudky. Myslel som si, že je to tam ako v nejakom laboratóriu, no veľmi rýchlo som sa presvedčil o opaku. Pracoval som s deviatimi záhradníkmi, mnohými chovateľmi, poľovníkmi, dokonca sme mali aj jedného pána, ktorý nám v lese zbieral hríby.

Každé ráno som sa budil na telefonát od rybára, s ktorým reštaurácia spolupracovala 21 rokov, teda od svojho vzniku. Deň čo deň som počúval príbehy skutočných ľudí, ktorí sa starali o našu kuchyňu. Nevolali sme ich dodávatelia, pre nás to boli spolupracovníci a tento vzťah som chcel preniesť aj na Slovensko. Ukázať, kto sa skrýva za naším jedlom.

A tak teda vznikli vaše workshopy.

Palo: Presne. Workshopy sú kombináciou nás oboch. Luca sa stará o fotky, videá, písanie a ja o kuchyňu. Už v Paríži mali ľudia možnosť kúpiť si ranný vstup do michelinskej kuchyne a ja ako šéfkuchár som sa im celý čas venoval.

Začalo ma to veľmi baviť. Ukazoval som im, ako sa pripravujeme na deň, ako sa varia vývary a napĺňalo ma, že niekomu môžem odovzdávať svoje know-how. Teším sa, že to môžem robiť naďalej.

Okrem toho, že sa nám s Lucou darí zapĺňať naše zážitkové workshopy, pripravujeme aj nový projekt so študentkami a študentmi z kuchárskych odborov stredných škôl. Rád by som im ukázal, ako funguje špičková reštaurácia v praxi. Pôjdeme s nimi na farmu, spoločne si navaríme a pozveme rodičov na degustačnú večeru. Toto je ďalší dôvod, prečo som sa vrátil na Slovensko – chcem posúvať svoje skúsenosti ďalej.

Lucka, ty si však nepracovala v gastronómii, pôsobila si ako finančná manažérka a teraz spoznávaš slovenské farmy. Bol to veľký skok?

Lucia: Paradoxne nie. Aj dnes sa venujem tabuľkám a číslam, no mám priestor aj na kreatívnu prácu, ktorú spomínal Palo. Finančný manažment ma na chvíľu odtrhol od ľudí, takže si tento návrat užívam.

Aj v tom je čaro našej práce – hlavy môžeme úplne vypnúť aj v práci, napríklad na farme.

Nemala si z tejto zmeny obavy?

Lucia: Nie, takto to malo byť. Ak by si sa opýtala niekoho z mojich bývalých kolegov a kolegýň, povedali by ti, že som nemohla skončiť s nikým iným, len s kuchárom. (Smiech)

Milujem jedlo a tento kuchársky svet ma fascinuje. Niekedy je to náročné, pretože nie sme firma, a tak obaja pracujeme na všetkom. Navyše, ešte stále nie sme úplne zabehnutí – teda rátame financie a čakáme, ako nám vyjde ďalší mesiac. No nemenila by som. Je toho veľa, niekedy na seba nemáme čas, no aj v tom je čaro našej práce – hlavy môžeme úplne vypnúť aj v práci, napríklad na farme.

Ako s farmami nadväzujete spolupráce?

Lucia: Začali sme v okolí, tu v Žitavanoch. Máme tu Romana, ktorý chová svine a husi, Paliho s králikmi, Rasťa s bio zeleninou, neďaleko Peťa s bylinkami a Adama s jeho permakultúrnou farmou. Je to taký kruh – najprv spoznáte jedného farmára, potom sa to už nabaľuje. Neskôr sme sa napojili aj na medzinárodné hnutie Slow Food, ktoré združuje poctivých farmárov už aj na Slovensku.

Je pekné počuť, ako veľmi je vytváranie vzťahov s farmármi pre vás oboch dôležité.

Palo: Pretože na Slovensku to nie je bežné. Reštaurácie si pred záverečnou vyklikajú online objednávku v systéme a netušia, kto sa stará o ich suroviny. V našej krajine je istá bariéra medzi kuchármi a farmármi, pretože kuchári chcú mať kalibrované kuracie stehná s presnou gramážou. Ignorujú, že treba použiť aj zvyšné časti kuraťa, sústredia sa len na jednu vec. Lenže farmár nechová len stehná.  

A rovnaké je to aj so zeleninou. Keď máte lokálnych spolupracovníkov, občas sa vám stane, že niekomu vytopí záhradu a príde o časť úrody. Musíte vedieť pracovať s tým, čo je práve vtedy v sezóne. Jedlo nemá byť každý deň rovnaké.

Lucia: Vážime si, že nejde len o také povrchné vzťahy. Denne sa s nimi stretávame, poznáme ich rodiny, s farmármi sme aj mimo prácu. Sme obklopení ľuďmi, ktorí nás učia spomaliť. Paradoxne, aj keď veľa toho času sami nemajú.

Ako teda vyzerá váš pracovný deň?

Lucia: Je to rôznorodé, napríklad v pondelok sa nám odhlásili ľudia z workshopu, pretože po ceste zrazili jeleňa. (Smiech) Aj také veci sa dejú. My sme však už mali suroviny, tak sme natočili video a pozvali farmárov na spoločný obed.

Keď pracujete na vlastnom projekte, tak jednoducho stále niečo robíte. Každý deň je ale iný a naša práca nám prináša veľkú dávku slobody.

Večer dohnať ešte papierovačky a fakturácie. Keď pracujete na vlastnom projekte, tak jednoducho stále niečo robíte. Každý deň je iný a naša práca nám prináša veľkú dávku slobody.

Viackrát ste spomenuli, že tak trochu musíte obaja robiť všetko. Ktorú časť svojej práce máte najradšej?

Palo: Keď servírujem dezert. (Smiech) Možno to znie zvláštne, ale práve dezert je pre mňa taký záver workshopu, keď si už môžem vydýchnuť. Ako kuchár na workshopoch aj vystupujem – vytváram priateľskú atmosféru, hovorím príbehy a pritom varím. So záverečnou zmrzlinou mi opadne stres a naplno sa uvoľním.

Na farmy za duševnou pohodou: Kde si môžete vypnúť hlavu a čo všetko môžete zažiť?

Lucia: Pre mňa je to tá návšteva farmárov. Už viem, že mi vždy budú hovoriť veľa príbehov, no s niektorými máme aj taký vzťah, že sa dokážeme prechádzať po farme v úplnej tichosti. To je pre mňa prejav najväčšej dôvery – na nič sa nemusíme hrať, cítime pokoj a bezpečie. Úplná terapia.

Takže balans medzi prácou a životom udržiavate.

Lucia: Áno, denne sledujeme ľudí, ktorí sa s láskou starajú o svoje zvieratá a rastliny. Dokonca máme priateľov, ktorí majú bylinkovú záhradu, v ktorej sa dá kempovať. Žiadne mrakodrapy, len obrovská lúka.

Vždy, keď sme čo i len trošku skeptickí voči našej spoločnosti, počúvame týchto ľudí, ktorí nám vravia o histórii svojej farmy, o šľachtení a opatrovaní vzácnych odrôd. O tom, ako by napriek rôznym prekážkam nikdy svoju prácu nemenili. Pri farmároch vidíme, že sa ešte dobro nevytratilo.

Chodia si po túto formu terapie a pokoja aj ľudia, ktorí sa k vám prihlásia na workshop?


Lucia: Sčasti asi áno, lebo je to omnoho viac ako len kurz varenia – nie je to teda tak, že by každého čakala dvojplatnička a recept.

Naše workshopy sú založené na spomalení a blízkosti – sme v malých skupinách a na konci dňa si všetci vymieňame kontakty, pri lúčení sa objímame. Každého, kto u nás bol, poznám po mene, dokonca máme aj absolventov, ktorí už na akciách varia spolu s Palom.

Napríklad taký David Dráb, molekulárny biológ, ktorý bol u nás na workshope. Bol veľmi talentovaný a v jednom momente ho Palo prizval do svojej kuchyne do tímu, ktorý pripravoval degustačnú večeru. Celý tím sa na konci akcie ide pozdraviť v zásterách a na Palovi bolo vidieť, aký je na Davida hrdý, pretože splnil, čo si predsavzal – posunul svoje skúsenosti ďalej.

Tento projekt je pre nás veľmi osobný, už len tým, že našich návštevníkov vítame u nás doma.

Doma, a predsa spojení s prírodou.

Lucia: Áno, myslím si, že aj preto k nám prichádzajú ľudia, je to taký návrat k prírode. Vždy ma fascinuje, ako inak tu plynie čas. Pre farmárov nie je ani 10 rokov dlhé obdobie a to je v tejto rýchlej dobe neobyčajné.

Napríklad náš kamarát Robko Góra, ktorý vlastní mangaličiu farmu v Salke. Mohol by mať obrovské stádo, dokúpiť ďalšie mangalice a predávať veľa mäsa, no on si sám vybral tú náročnejšiu cestu.

Farmárči v uzavretom kruhu – sám si pestuje plodiny, ktorými kŕmi mangalice a stará sa o ne od začiatku ich života. Postupne sa mu rodia nové mláďatá a jemu to takto stačí. Nenaháňa sa za peniazmi, neobetuje kvalitu života svojich zvierat, ani ekologické poľnohospodárstvo kvôli bohatstvu. Veľa sa od nich učíme. O zvieratách, zelenine, o živote.


Projekt, v ktorom vás Lucia a Palo naučia, ako spomaliť rýchle tempo na farmách či v ich domove, podporila aj Head of Communication Natália Tomeková v rámci Zamestnaneckého grantu O2 Férovej nadácie.

Lucia Hô-Chí a Palo Sekerka

Lucia pracovala v kreatívnom štúdiu Büro Milk. Z redaktorky sa prepracovala na tímlíderku a napokon až na finančnú manažérku. V projekte zážitkového varenia v Žitavanoch sa stará o kreatívu – fotky, videá aj texty. Pavol Sekerka pracoval ako šéfkuchár v parížskej michelinskej reštaurácii Ze Kitchen Galerie, no dnes vedie workshopy zážitkového varenia.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac