Prevencia nepohody. Spoznajte miesta, na ktorých si užijete ticho a prírodu

Vymeňte na pár dní bežný život v kancelárii za prácu v záhrade. Inšpirujte sa farmami, na ktorých vás naučia žiť pokojnejšie.

Kedy naposledy ste odtrhli jablko zo stromu či kvet priamo na lúke? Alebo len tak pozorovali, ako plynie čas v prírode? Možno je to príliš pomalé na náš rýchly život,  a to aj napriek tomu, že na pracovných stretnutiach často skloňujeme balans medzi prácou a osobným životom. V dobe plnej podnetov je totiž náročné zastaviť sa a vypnúť hlavu, no slovenské farmy ponúkajú niekoľko riešení – pozývajú návštevníkov k sebe do sadov na samozber, workshopy či kempovanie v tichej prírode.

Na workshope o varení nájdete recept nielen na chutné jedlo, ale aj spomalenie. Palo a Lucia učia oveľa viac ako len variť

Porozprávali sme sa so zástupcami niekoľkých fariem, aby nám prezradili, čo sa skrýva za pokojným životom a ako si ho u nich môžete užiť.

Bylinková farma Herba Danubia v Kravanoch nad Dunajom
Pavol

Herba Danubia je rodinná farma, ktorá funguje už od roku 1925. Za socializmu bola zoštátnená, no ako prvým sa nám podarilo domôcť sa vrátenia. Na 150 hektároch pestujeme pšenicu, šípky a až 30 rôznych druhov liečivých rastlín, ako je levanduľa, rozmarín, šalvia, oregano, nechtík, rebríček a mnohé iné.

Všetko pestujeme bez herbicídov. Bez chémie je to síce prácnejšie, no vďaka prechodu na BIO systém sme si vytvorili čistejšie prostredie. Keďže naše šípky predávame aj do farmaceutického odvetvia, inak to ani nejde.

Život na farme je náročný a ťažký, no nemenil by som ho. Úprimne, už si neviem predstaviť, že by som pracoval v kancelárii, a to som vyštudoval informačné technológie. Každý deň je iný a práca rôznorodá – aj keď si naplánujete celý deň, počasie vám to môže prekaziť.

Niekedy sa nás pýtajú, či to za to vôbec stojí, no my si veľmi vážime to, čo začali generácie pred nami, a chceme v ich odkaze pokračovať. Vyrastali sme medzi včelami, vo vinohradoch, fóliovníku – prírodu máme v génoch a práve na farme sa cítime skutočne slobodní. Je skvelé, že tú slobodu môžeme ďalej prenášať na našich návštevníkov.

Keďže sme chceli našu farmu a naše produkty priblížiť ľuďom, prišli sme s možnosťou kempovania na našich lúkach. Turisti si u nás môžu oddýchnuť obklopení bylinkami, bicyklovať sa na našich cestičkách a môžu prísť aj so psíkmi. Musím priznať, že zatiaľ máme veľmi pozitívne ohlasy – návštevníci si pochvaľujú, že konečne niekde môžu vypnúť hlavu a byť v úplnej tichosti. Keď sa im už nechce leňošiť, môžu sa zapojiť aj do nášho samozberu – vždy je to taký príjemný pohľad, keď od nás odchádzajú ľudia s plnými košíkmi bylín.“

Kozia a kvetinová farma Medzi vinohrady v Horných Orešanoch
Laura

„Na začiatku sme chovali ovečky a pomaly sme prešli ku kozám. Dnes však máme na farme také netradičné spojenie – sme kozia a 2 roky už aj kvetinová farma. Presťahovali sme sa na nový pozemok, kde bola veľká lúka a môj tatino mal vždy sen, že by sa staral o kvety, tak si ho postupne začal plniť.

A tak si žijeme náš pomalý rodinný život – ráno polejeme kvety, podojíme a nakŕmime kozy, a podľa obdobia sejeme nové kvietky alebo vytrháme burinu. Deň končíme prechádzkou po farme a zbieraním úrody. Možno to znie gýčovo, ale je to oáza pokoja.

Ja som na farme popri inej práci, som živnostníčka, a naozaj si tu úplne oddýchnem, je to taká psychohygiena. Človek pri zvieratkách úplne vypne, koľkokrát sa pristihnem, že som na farme strávila hodiny namiesto plánovaných minút. Je to taký relax prácou.

Myslím si, že ľudia sú jednoducho šťastnejší, keď sú obklopení záhradou a zvieratami, aj preto sme radi, že môžeme takúto psychohygienu ponúkať verejnosti. Farma je skvelým miestom, kde sa vám úplne podarí vypnúť hlavu.

Nájdete u nás zážitkové kurzy keramiky, ktoré prebiehajú priamo v záhrade medzi kvetmi a zvieratkami – tak si aj oddýchnete a ešte si aj niečo vyrobíte. Prvý týždeň modelujeme hlinu a druhý týždeň glazujeme. Ľudia často vravia, že to nie je ani tak ich vysnený kurz ako skôr vysnený život – tiež by chceli žiť na farme, v prírode, s úplne inými starosťami, ako bežne riešia. 

A práve to bolo naším cieľom – ukázať pomalší život a naše krásne slovenské dedičstvo. Prezradím, že ešte stále máme jeden nezrealizovaný sen. Radi by sme u nás v Horných Orešanoch urobili múzeum o našom dedičstve. Niekedy si možno ani neuvedomujeme, koľko krásneho je okolo nás, a takéto múzeum by pomohlo zachovať naše orešianske tradície.“ 

Ovocná farma Bioplant v Ostraticiach
Jozef

Bioplant je štvrtá najväčšia ovocinárska firma na Slovensku. Pracujeme naozaj s obrovským množstvom ovocia, ktoré chodí anonymne do supermarketov, no stoja za ním ozajstní ľudia, ktorí milujú svoju prácu. Naša farma má svoju históriu, viacerí pracovníci si ma pamätajú ešte ako dieťa. Fungujeme ako jedna rodina, aj keď je nás každý rok viac a viac.

Postupne sme sa chceli viac priblížiť k ľuďom, a tak sme sa rozhodli, že začneme so samozberom. Po úspešnom zbere jahôd si k nám môžete prísť aj po jablká. Situácia s nimi je totiž náročná – okolité štáty majú nižšie náklady, no napriek tomu k nám chodia ľudia radi – najmä preto, že si zo stromu odtrhnú rôzne staršie odrody jabĺk, ktoré často už v obchodoch nenájdete. Navyše, keď si jabĺčko sami odtrhnete, tak chutí lepšie.

Často k nám chodia rodiny s deťmi, aby im ukázali, ako jablkový sad funguje. Pri zbere jabĺk pracujete, no je to práca iná, akú majú naši mestskí zákazníci, takže veľakrát hovoria, že si u nás oddýchnu.

Záleží nám na tom, aby deti vedeli, ako sa jabĺčko, ktoré im rodičia kupujú, dostane do obchodu. Robíme rôzne exkurzie, ukazujeme im naše sady, tiež dodávame zdravé jablká do 160 škôl so zhruba 25 tisícmi detí.

Tešíme sa, keď u nás v sadoch počuť úprimný detský smiech. Stalo sa nám napríklad, že k nám prišli škôlkári po daždi. Povedali sme im, nech naraz vyskočia a pri doskoku pozorne počúvajú syčanie pôdy, lebo to sa nadychujú dážďovky. Táto milá aktivita nám prerušila celú exkurziu – všetky deti sa rozbehli po sade hľadať dážďovky (smiech).

Keďže nás baví vymýšľať nové veci, v budúcnosti by sme chceli spustiť samozber čerešní a máme aj dopyt po firemných teambuildingoch. Naša práca je fyzicky náročná, niekedy sme naozaj prekvapení, že k nám chcú chodiť veľké korporáty trhať burinu a oberať ovocie. No pre nich je to zábava a nový zážitok, my sme veľmi radi, že sa im u nás páči.“

Sociálna farma u Felixov v Horných Mladoniciach
Anna

Farma u Felixov je kozia farma, na ktorej vyrábame najmä syry. Pred piatimi rokmi sa nám narodila dcérka s Downovým syndrómom, odvtedy sme aj sociálnou farmičkou. Na Slovensku síce sociálne farmy nie sú veľmi rozšírené, no v zahraničí je ich mnoho. Poskytujú prácu zdravotne znevýhodneným ľuďom a väčšinou na takýchto farmách nájdete aj terapie. Presne tam by sme sa chceli dostať aj my. V budúcnosti by sme radi spolupracovali s psychológmi aj inými odborníkmi, aby sa u nás venovali terapiám.

Život na farmách je osobitý a výchova s rešpektom k prírode má množstvo benefitov (nielen) pre deti

Na našej farme sme si aj tak vytvorili taký svet, aký sa nám páči. Stretávame sa s inými rodinami, ktoré majú detičky s Downovým syndrómom, robíme si spoločné syrárske dielne a v rámci muzikoterapie spolu hráme na nástroje. Sme radi, keď do tohto nášho sveta môžeme privítať aj ďalších ľudí.

Mnohí návštevníci k nám chodia kempovať a celý večer dokážu presedieť pri malých kozičkách. Na náš svet máme od návštevníkov krásne ohlasy, asi aj preto, lebo u nás nájdu úplné ticho a komorné prostredie. Sme teda taká prevencia vyhorenia. Často hostíme aj rodiny s deťmi, ktoré majú poruchy autistického spektra, a veľmi si to tu užívajú.

A nielen deti chodia k nám, ale aj my k nim – pripravujeme napríklad workshopy v škôlkach, kde sa trošku viac rozprávame o zvieratkách. Okrem týchto momentov však máme na farme takú bežnú prácu – podojiť kozičky a pracovať v syrárni.

Niekedy je to drina skĺbiť farmu a rodinu, ale nemenili sme za nič. Chovanie kôz bol náš sen ešte v čase, keď sme o nich nič nevedeli, skoro sme ani nevedeli, ako vyzerajú (smiech). Tým chcem odkázať všetkým ostatným – je skvelé realizovať svoje sny, aj keď na začiatku môžu znieť šialene.“

Ak nemáte možnosť stráviť čas na farmách, skúste sa vybrať aspoň na farmárske trhy. 

Lucia a Palo, ktorí s farmármi spolupracujú, odporúčajú:

„Zájdite na trhy. A skúste sa pozrieť ďalej za suroviny. Na ľudí, ktorí ich pestujú, chovajú a prinášajú na trh. Zastať. Sprítomniť sa. Otvoriť. Porozprávať. Nakupujte od nich pravidelne. A zrazu to nebude o paradajkách, ktoré ste kúpili na trhu, ale o tom, že ich máte od Romana z Družstva, a to mäso je od Robka Góru zo Salky, tá nátierka od Zdenky Levickej z Levíc. 

A presne budete vedieť, kto sú, prečo robia, čo robia, ako to robia a s rešpektom voči nim sa bude zrazu diať aj rešpekt voči surovinám a iné nahliadanie na varenie. Tie vzťahy a čas, ktorý do nich vložíte, vám to nakoniec určite vrátia. A trh bude miestom, kde si nakúpite, ale dostanete pri tom oveľa viac.

Naše tipy na trhy s poctivými farmármi pod strechou Slow Food Pressburg, ktoré iniciuje a vedie platforma Našich TRHOV: 

  • pravidelný sobotný potravinový Trh Piac Markt v bratislavskej Starej tržnici
  • každú sobotu Slow Food Trh Zeme v Bátovciach (v levickom okrese)
  • a ešte novovznikajúci trh v Kravanoch nad Dunajom (v okrese Komárno), zatiaľ 1x mesačne. 
Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Navštívite farmárov, navaríte z lokálnych surovín a vrátite sa k prírode. Lucia a Palo učia na svojich kurzoch varenia recept na spomalenie

„Nezaujímajú ma hviezdy. Ani michelinské, ani televízne, ale tie skutočné: ľudia, ktorí pestujú poctivú zeleninu a ovocie, chovajú šťastné zvieratá a vyrábajú kvalitné produkty.“

Palo Sekerka sa na Slovensko vrátil z prestížnej parížskej reštaurácie a spolu s manželkou, kedysi finančnou manažérkou Luciou Hô-Chí, začali nanovo. Obaja nechali svoje predchádzajúce zamestnanie, aby mohli pracovať na svojom jedinečnom projekte – vedú zážitkovú „školu varenia“, v ktorej sa okrem prípravy chutných jedál stretnete s farmármi, od ktorých suroviny pochádzajú.

Ani títo Slováci a Slovenky svoj návrat domov neobanovali a venujú sa pekným aktivitám, aby sa nám tu žilo lepšie

V polovici rozhovoru nás prerušil zvonček – susedka Máňa doniesla Lucke a Palovi bedle. Bežný moment, ktorý vystihuje ich život – kvalitné jedlo a ešte kvalitnejšie vzťahy a čas. Lucia a Palo totiž učia omnoho viac ako len variť.

S Luciou a Palom sme sa popri príprave jedla porozprávali:

  • o rozhodnutí „seknúť“ s predošlou kariérou a začať pracovať na vlastnom projekte,
  • ako to vyzerá u nich na workshopoch,
  • ako sa účastník workshopu Dávid dostal do tímu kuchárov a pripravoval degustačnú večeru,
  • ako funguje michelinská kuchyňa,
  • prečo je pre nich dôležité mať dobré vzťahy s farmármi
  • a ako medzi prácou a osobným životom hľadajú balans.

Palo, v Paríži si mal rozbehnutú skvelú kariéru. Pracoval si ako šéfkuchár v michelinskej reštaurácii, napriek tomu si sa vrátil naspäť na Slovensko. Prečo?

Palo: Môj dôvod je vedľa mňa – spoznal som moju manželku. Pravdou však je, že som nikdy neplánoval byť dlhodobo v zahraničí. Chcel som sa vrátiť, viacerí sa ma aj pýtali, prečo si nespravím na Slovensku vlastnú reštauráciu.

Prekážok je viacero, no ako prvé mi nenapadol ani  nedostatok peňazí, ani byrokracia. Chcel som to robiť poriadne, no doma som nepoznal žiadnych farmárov. Predstava, že by som si objednával mäso a zeleninu z veľkých reťazcov, u mňa neprichádzala do úvahy. 80 % z toho, čo je na tanieri, už prichádza do reštaurácie, kuchárova pridaná hodnota je zvyšných 20 %. Varenie je jednoducho o kvalitných surovinách, potom to už ide ľahko.

Reštauráciu si síce ešte neotvoril, no spolu s Luciou ste vytvorili jedinečný koncept zážitkového varenia, kde vzdelávate nielen o samotnej príprave jedla, ale aj o surovinách priamo na farmách svojich dodávateľov. Ako ste sa k tomu dostali?

Palo: Ako si predstavujete michelinskú reštauráciu? Ja som mal predsudky. Myslel som si, že je to tam ako v nejakom laboratóriu, no veľmi rýchlo som sa presvedčil o opaku. Pracoval som s deviatimi záhradníkmi, mnohými chovateľmi, poľovníkmi, dokonca sme mali aj jedného pána, ktorý nám v lese zbieral hríby.

Každé ráno som sa budil na telefonát od rybára, s ktorým reštaurácia spolupracovala 21 rokov, teda od svojho vzniku. Deň čo deň som počúval príbehy skutočných ľudí, ktorí sa starali o našu kuchyňu. Nevolali sme ich dodávatelia, pre nás to boli spolupracovníci a tento vzťah som chcel preniesť aj na Slovensko. Ukázať, kto sa skrýva za naším jedlom.

A tak teda vznikli vaše workshopy.

Palo: Presne. Workshopy sú kombináciou nás oboch. Luca sa stará o fotky, videá, písanie a ja o kuchyňu. Už v Paríži mali ľudia možnosť kúpiť si ranný vstup do michelinskej kuchyne a ja ako šéfkuchár som sa im celý čas venoval.

Začalo ma to veľmi baviť. Ukazoval som im, ako sa pripravujeme na deň, ako sa varia vývary a napĺňalo ma, že niekomu môžem odovzdávať svoje know-how. Teším sa, že to môžem robiť naďalej.

Okrem toho, že sa nám s Lucou darí zapĺňať naše zážitkové workshopy, pripravujeme aj nový projekt so študentkami a študentmi z kuchárskych odborov stredných škôl. Rád by som im ukázal, ako funguje špičková reštaurácia v praxi. Pôjdeme s nimi na farmu, spoločne si navaríme a pozveme rodičov na degustačnú večeru. Toto je ďalší dôvod, prečo som sa vrátil na Slovensko – chcem posúvať svoje skúsenosti ďalej.

Lucka, ty si však nepracovala v gastronómii, pôsobila si ako finančná manažérka a teraz spoznávaš slovenské farmy. Bol to veľký skok?

Lucia: Paradoxne nie. Aj dnes sa venujem tabuľkám a číslam, no mám priestor aj na kreatívnu prácu, ktorú spomínal Palo. Finančný manažment ma na chvíľu odtrhol od ľudí, takže si tento návrat užívam.

Aj v tom je čaro našej práce – hlavy môžeme úplne vypnúť aj v práci, napríklad na farme.

Nemala si z tejto zmeny obavy?

Lucia: Nie, takto to malo byť. Ak by si sa opýtala niekoho z mojich bývalých kolegov a kolegýň, povedali by ti, že som nemohla skončiť s nikým iným, len s kuchárom. (Smiech)

Milujem jedlo a tento kuchársky svet ma fascinuje. Niekedy je to náročné, pretože nie sme firma, a tak obaja pracujeme na všetkom. Navyše, ešte stále nie sme úplne zabehnutí – teda rátame financie a čakáme, ako nám vyjde ďalší mesiac. No nemenila by som. Je toho veľa, niekedy na seba nemáme čas, no aj v tom je čaro našej práce – hlavy môžeme úplne vypnúť aj v práci, napríklad na farme.

Ako s farmami nadväzujete spolupráce?

Lucia: Začali sme v okolí, tu v Žitavanoch. Máme tu Romana, ktorý chová svine a husi, Paliho s králikmi, Rasťa s bio zeleninou, neďaleko Peťa s bylinkami a Adama s jeho permakultúrnou farmou. Je to taký kruh – najprv spoznáte jedného farmára, potom sa to už nabaľuje. Neskôr sme sa napojili aj na medzinárodné hnutie Slow Food, ktoré združuje poctivých farmárov už aj na Slovensku.

Je pekné počuť, ako veľmi je vytváranie vzťahov s farmármi pre vás oboch dôležité.

Palo: Pretože na Slovensku to nie je bežné. Reštaurácie si pred záverečnou vyklikajú online objednávku v systéme a netušia, kto sa stará o ich suroviny. V našej krajine je istá bariéra medzi kuchármi a farmármi, pretože kuchári chcú mať kalibrované kuracie stehná s presnou gramážou. Ignorujú, že treba použiť aj zvyšné časti kuraťa, sústredia sa len na jednu vec. Lenže farmár nechová len stehná.  

A rovnaké je to aj so zeleninou. Keď máte lokálnych spolupracovníkov, občas sa vám stane, že niekomu vytopí záhradu a príde o časť úrody. Musíte vedieť pracovať s tým, čo je práve vtedy v sezóne. Jedlo nemá byť každý deň rovnaké.

Lucia: Vážime si, že nejde len o také povrchné vzťahy. Denne sa s nimi stretávame, poznáme ich rodiny, s farmármi sme aj mimo prácu. Sme obklopení ľuďmi, ktorí nás učia spomaliť. Paradoxne, aj keď veľa toho času sami nemajú.

Ako teda vyzerá váš pracovný deň?

Lucia: Je to rôznorodé, napríklad v pondelok sa nám odhlásili ľudia z workshopu, pretože po ceste zrazili jeleňa. (Smiech) Aj také veci sa dejú. My sme však už mali suroviny, tak sme natočili video a pozvali farmárov na spoločný obed.

Keď pracujete na vlastnom projekte, tak jednoducho stále niečo robíte. Každý deň je ale iný a naša práca nám prináša veľkú dávku slobody.

Večer dohnať ešte papierovačky a fakturácie. Keď pracujete na vlastnom projekte, tak jednoducho stále niečo robíte. Každý deň je iný a naša práca nám prináša veľkú dávku slobody.

Viackrát ste spomenuli, že tak trochu musíte obaja robiť všetko. Ktorú časť svojej práce máte najradšej?

Palo: Keď servírujem dezert. (Smiech) Možno to znie zvláštne, ale práve dezert je pre mňa taký záver workshopu, keď si už môžem vydýchnuť. Ako kuchár na workshopoch aj vystupujem – vytváram priateľskú atmosféru, hovorím príbehy a pritom varím. So záverečnou zmrzlinou mi opadne stres a naplno sa uvoľním.

Na farmy za duševnou pohodou: Kde si môžete vypnúť hlavu a čo všetko môžete zažiť?

Lucia: Pre mňa je to tá návšteva farmárov. Už viem, že mi vždy budú hovoriť veľa príbehov, no s niektorými máme aj taký vzťah, že sa dokážeme prechádzať po farme v úplnej tichosti. To je pre mňa prejav najväčšej dôvery – na nič sa nemusíme hrať, cítime pokoj a bezpečie. Úplná terapia.

Takže balans medzi prácou a životom udržiavate.

Lucia: Áno, denne sledujeme ľudí, ktorí sa s láskou starajú o svoje zvieratá a rastliny. Dokonca máme priateľov, ktorí majú bylinkovú záhradu, v ktorej sa dá kempovať. Žiadne mrakodrapy, len obrovská lúka.

Vždy, keď sme čo i len trošku skeptickí voči našej spoločnosti, počúvame týchto ľudí, ktorí nám vravia o histórii svojej farmy, o šľachtení a opatrovaní vzácnych odrôd. O tom, ako by napriek rôznym prekážkam nikdy svoju prácu nemenili. Pri farmároch vidíme, že sa ešte dobro nevytratilo.

Chodia si po túto formu terapie a pokoja aj ľudia, ktorí sa k vám prihlásia na workshop?


Lucia: Sčasti asi áno, lebo je to omnoho viac ako len kurz varenia – nie je to teda tak, že by každého čakala dvojplatnička a recept.

Naše workshopy sú založené na spomalení a blízkosti – sme v malých skupinách a na konci dňa si všetci vymieňame kontakty, pri lúčení sa objímame. Každého, kto u nás bol, poznám po mene, dokonca máme aj absolventov, ktorí už na akciách varia spolu s Palom.

Napríklad taký David Dráb, molekulárny biológ, ktorý bol u nás na workshope. Bol veľmi talentovaný a v jednom momente ho Palo prizval do svojej kuchyne do tímu, ktorý pripravoval degustačnú večeru. Celý tím sa na konci akcie ide pozdraviť v zásterách a na Palovi bolo vidieť, aký je na Davida hrdý, pretože splnil, čo si predsavzal – posunul svoje skúsenosti ďalej.

Tento projekt je pre nás veľmi osobný, už len tým, že našich návštevníkov vítame u nás doma.

Doma, a predsa spojení s prírodou.

Lucia: Áno, myslím si, že aj preto k nám prichádzajú ľudia, je to taký návrat k prírode. Vždy ma fascinuje, ako inak tu plynie čas. Pre farmárov nie je ani 10 rokov dlhé obdobie a to je v tejto rýchlej dobe neobyčajné.

Napríklad náš kamarát Robko Góra, ktorý vlastní mangaličiu farmu v Salke. Mohol by mať obrovské stádo, dokúpiť ďalšie mangalice a predávať veľa mäsa, no on si sám vybral tú náročnejšiu cestu.

Farmárči v uzavretom kruhu – sám si pestuje plodiny, ktorými kŕmi mangalice a stará sa o ne od začiatku ich života. Postupne sa mu rodia nové mláďatá a jemu to takto stačí. Nenaháňa sa za peniazmi, neobetuje kvalitu života svojich zvierat, ani ekologické poľnohospodárstvo kvôli bohatstvu. Veľa sa od nich učíme. O zvieratách, zelenine, o živote.


Projekt, v ktorom vás Lucia a Palo naučia, ako spomaliť rýchle tempo na farmách či v ich domove, podporila aj Head of Communication Natália Tomeková v rámci Zamestnaneckého grantu O2 Férovej nadácie.

Lucia Hô-Chí a Palo Sekerka

Lucia pracovala v kreatívnom štúdiu Büro Milk. Z redaktorky sa prepracovala na tímlíderku a napokon až na finančnú manažérku. V projekte zážitkového varenia v Žitavanoch sa stará o kreatívu – fotky, videá aj texty. Pavol Sekerka pracoval ako šéfkuchár v parížskej michelinskej reštaurácii Ze Kitchen Galerie, no dnes vedie workshopy zážitkového varenia.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Fyzioterapeut Mateja Tótha radí rodičom: Všímajte si, ako vaše dieťa sedí, aj ako sa hrá

„Ak sa dieťa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave,“ hovorí Denis Freudenfeld.

Denis Freudenfeld pôsobil ako dvorný fyzioterapeut biatlonistky Naste Kuzminovej a dlhodobo spolupracuje s atlétom Matejom Tóthom, ktorého sprevádzal na nejednej olympiáde. Porozprávali sme sa s ním o dôležitosti pohybu pre dnešné deti aj o zdravotných problémoch, ktoré ich trápia.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • ako pandémia ovplyvnila pohyb detí,
  • na ktoré signály tela by rodičia mali u detí dávať pozor,
  • kedy treba vyhľadať fyzioterapeuta,
  • prečo treba venovať pozornosť správnemu dýchaniu.

Ako rozhýbať deti doma? Zacvičte si spolu s nimi podľa videí O2 Športovej akadémie Mateja Tótha

Ste fyzioterapeutom najúspešnejších slovenských športovcov. V čom presne spočíva vaša práca?

Pracujem vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici ako fyzioterapeut, ktorý sa stará o talentovaných športovcov. V centre zabezpečujeme prípravu štátnej športovej reprezentácie Slovenska na rôznych súťažiach a olympiádach.

Mojou úlohou ako fyzioterapeuta je diagnostika, liečba a prevencia rôznych pohybových problémov. To znamená, že občas pomasírujem alebo ponaprávam a ak za mnou príde športovec s nejakým problémom, diagnostikou sa snažím zistiť, z ktorej časti tela pochádza. Často sa totiž stáva, že problém je prenesený. To znamená, že niekoho bolí koleno, no v skutočnosti bolesť spočíva v zlom postavení chodidla, v posunutej panve alebo jej príčinou môžu byť aj kríže.

Niekedy je to taká detektívka, pri ktorej vyšetrujem konkrétneho športovca, a po následnej diagnostike sa cvičeniami snažíme uvoľniť alebo posilniť určité svalové partie na tele, ktoré jeho problém vyvolávajú.

Vychádzate pri svojej práci z konkrétnej metodiky?

Pracujem najmä s dynamickou neuromuskulárnou stabilizáciou. Je to metodika založená na dýchacích cvičeniach, pri ktorých sa svaly uvoľňujú. Dokonca aj bez toho, aby ich bolo nutné stláčať či klasicky masírovať. Pri práci so športovcami sa venujeme riadeniu ich pohybu. To znamená, že sa učíme novému pohybu alebo ho naprávame a dávame mu iný rozsah.

S Matejom spolu cvičíme, a keď treba, poskytujem mu regeneračné procedúry. Často pozeráme jeho videá z tréningu a na základe nich sa snažíme zdokonaliť jeho techniku, aby bol jeho pohyb ekonomickejší a rýchlejší a aby svoje telo čo najmenej preťažoval.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku.

Fyzioterapia upozorňuje na dôležitosť správneho pohybu. Ako veľmi je dôležitý pohyb pre deti a ako ho ovplyvnila pandémia?

Každé dieťa sa potrebuje hýbať – pohyb je pre jeho vývoj nesmierne dôležitý. Keď sú deti v škole, hýbu sa často. Po skončení hodiny vstanú, vyjdú na chodbu, naháňajú sa, majú hodinu telesnej výchovy, jednoducho stále niečo robia.

Je dôležité uvedomiť si, že kostra dieťaťa potrebuje pre svoj zdravý vývoj určité antigravitačné zaťaženie – nielen chrbtice, ale aj končatín. Tak ako sa vyvíja kostra, menia sa aj uhly v kĺboch. Bedrové i ramenné kĺby sa u malých detí vždy prispôsobujú záťaži, u väčších detí kosti zosilňujú.

Keď dieťa stojí alebo sa pohybuje, má zaťažené dolné končatiny i kardiovaskulárny aparát. Pri dištančnej výučbe sa to nedeje, pretože deti presedia celé hodiny doma pri počítači a mobile a nemajú zabezpečený dostatočný pohyb. Ten veľmi ovplyvňuje aj psychika, ktorá sa premieta do tela a pohybového aparátu detí.

Dôležitá je aj socializácia detí a správna dávka súťaživosti. Svoje tu zohráva už len to, že človek rozpráva a gestikuluje, používa reč tela. Zdravý vývoj dieťaťa značne ovplyvňuje aj obezita, ktorá neraz obmedzuje jeho pohyb, pričom dôsledky sa prejavia až o rok alebo o dva.

Čo by si mali všímať rodičia na svojich deťoch? 

Najdôležitejšie je všímať si guľatý chrbátik, kolienka a chodidlá. V prvom rade by mali sledovať, ako ich dieťa sedí. Či má guľatý, alebo vystretý chrbát, či nemá predsunutú hlavu, alebo či jeho krčná chrbtica nie je veľmi zaklonená.

Keď sa dieťa hrá a čupne si, je dôležité všímať si, či mu idú kolienka k sebe, alebo či nemá vytočené chodidlá do strany.

Kedy je čas vyhľadať fyzioterapeuta?

Ak napríklad rodič upozorní dieťa na zlé držanie tela a aj napriek tomu ho nedokáže korigovať, je to jasný signál, že niečo nie je v poriadku. Ak mu odstávajú rebrá, má preliačený hrudník alebo sa mu prepadáva klenba chodidiel, prípadne má nohy do X (kolená vbočené dovnútra k sebe), je čas vyhľadať odborníka.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku. Vtedy mu dokáže pomôcť práve fyzioterapeut, ktorý mu nastaví potrebné cvičenia.

Dieťaťu nestačí kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Veľa hovoríte aj o správnom dýchaní a potrebe bránicového dýchania, ku ktorému vediete aj športovcov. V čom je takéto dýchanie prínosné?

Rodič si niekedy môže myslieť, ako veľmi je jeho dieťa ohybné a flexibilné a ako dobre trénuje, pričom nevidí, že jeden pohyb nahrádza druhým alebo k nemu pridružuje ďalšie pohyby. Dýchanie u detí sa dnes mení, preto je nesmierne dôležité venovať mu pozornosť.

U nás pracujeme s vývojovou kineziológiou, ktorú cvičíme aj spolu s Matejom. Ide o jednoduché cviky, pri ktorých sa napodobňujú vývojové fázy dieťaťa a ktorých základom má byť bránicové dýchanie, treba teda správne dýchať do brucha. Bránica totiž nemá len dychovú, ale aj stabilizačnú posturálnu funkciu. Stabilizuje telo, čím pomáha, aby bol pohyb človeka jednoduchší a efektívnejší.

Dýchanie do brucha zabezpečuje pevnosť celej pohybovej sústavy. Pohyb je tak oveľa menej závislý od svalov a energeticky menej náročný.

Koľko času by mali deti tráviť pohybom?

Je to veľmi individuálne a závisí to od mnohých faktorov. Určite by však športové aktivity nemali rodičia deťom nanucovať. Treba brať do úvahy, či ide o malé dieťa, alebo tínedžera. Malé deti by mali mať zabezpečenú rôznorodosť pohybu, nemali by sme ich však dlhodobo zaťažovať. Staršie deti potrebujú viac trénovať.

Dôležitú úlohu v tom zohráva aj psychika, ktorú treba rešpektovať. Najlepšia je zlatá stredná cesta, ktorá sa u detí prejavuje príjemnou únavou, keď už nemajú chuť vymýšľať nič iné.

Čítajte aj: Príklad rodičov je pre deti dôležitý nielen v čase pandémie, hovorí detský tréner

Dieťa by malo robiť to, čo ho baví, rodič by sa preto nemal sústrediť iba na konkrétny šport. Potrebuje prirodzený pohyb. Nestačí mu kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Dieťa potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Veľkou témou je špecializácia detí na konkrétny šport, s ktorou sa často začína veľmi skoro. Kedy by s ňou dieťa malo začať?

Závisí od druhu športu, ktorému sa dieťa venuje. Odporúčam s ním však začať až na druhom stupni základnej školy. Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Ak je dieťa malé, je dobré, aby malo zabezpečenú rôznorodosť pohybu. Môže sa naučiť niečo z gymnastiky a z koordinačných cvičení pri rôznych druhoch športu, môže si precvičovať vytrvalosť i rýchlosť.

Dieťa je ako špongia − od útleho veku nasáva informácie. Ak sa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave.

Deti sa veľa učia pozorovaním alebo napodobňovaním, keď im niekto niečo vysvetľuje. Počúvajú, vidia, vnímajú, premietajú si to do tela a daný pohyb napodobňujú a kreujú. Voláme to motorické učenie, ktoré pomáha aj pri rozvoji koordinácie a iných pohybových kvalít. Čím viac sa teda dieťa učí, tým viac to zužitkuje v budúcnosti.

Na pohyb detí je zameraná aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá v čase zatvorených škôl a prerušených krúžkov začala zverejňovať videá na cvičenie doma. V čom vidíte ich hlavný prínos?

Akadémia je zameraná predovšetkým na deti na prvom stupni základných škôl, kde sa venujeme všeobecnému pohybovému rozvoju dieťaťa. Deti prostredníctvom hravých online videí Telesnej na doma môžu získať správny športový základ, ale aj pozitívny vzťah k pohybu.

Je to skvelá pomôcka pre rodičov i pre deti, ktoré počas pandémie nemohli chodiť do školy, a tak boli odrezané od pohybových aktivít, na ktoré boli zvyknuté. Cvičiť tak môžu v domácom prostredí. Tu je dôležité podotknúť, že nestačí iba cvičiť, treba aj vedieť, ako správne cvičiť, ako pri cvičení funguje telo, a to všetko Akadémia deti učí.

Denis Freudenfeld

Je jedným z najuznávanejších slovenských fyzioterapeutov. Fyzioterapii sa venuje od roku 2000, od roku 2005 pôsobí vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici. Na konte má veľa úspechov so špičkovými slovenskými športovcami. Pri svojej práci kladie dôraz na dynamickú neuromuskulárnu stabilizáciu, ktorej priekopníkom bol český fyzioterapeut Pavel Kolář. Pochádza zo Žiliny, momentálne žije v Banskej Bystrici, má dve deti.


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac