Príbehy

BUDDY pomáha deťom, ktoré nemôžu vyrastať v rodine. Chce, aby sa mali komu zdôveriť

Môcť sa podeliť so svojimi radosťami aj trápeniami je pre väčšinu z nás samozrejmé, deťom z detských domovov však blízka osoba často chýba. Ich kamarátmi a sprievodcami na ceste životom sa môžu stať dobrovoľníci z programu BUDDY.

Autor Petra Nagyová

Foto Soňa Maletz

Dátum17. 12. 2020

Na Slovensku vyrastá asi 5 000 detí a mladých ľudí mimo rodiny. Potrebujú blízkeho človeka, ktorému môžu dôverovať, oprieť sa oňho v ťažkých chvíľach a plnohodnotne s ním tráviť čas. Program BUDDY spája deti a mladých ľudí s dobrovoľníkmi, ktorí sú ochotní venovať sa im.

Čítajte aj: Ako deti dobre pripraviť do života? Základom je, dôvera a pocit bezpečia

O význame programu a dôležitosti funkčných vzťahov sme sa porozprávali s jeho odbornou garantkou psychoterapeutkou Zuzanou Zimovou.

V rozhovore sa dozviete:

ako BUDDY funguje,
akú úlohu v projekte zohrávajú dobrovoľníci,
prečo je pre dieťa dôležité cítiť sa bezpečne,
ktoré príbehy sú pre Zuzanu Zimovú najsilnejšie.

Deti z centier pre deti a rodiny, v minulosti nazývaných aj detské domovy, často žijú s akousi nálepkou. Aké naozaj sú?

Sú to zranené deti. Keby sme zažili to, čo ony, správali by sme sa podobne. Boli by sme plní nedôvery alebo, naopak, veľmi dôverčiví a ochotní mať vzťah s kýmkoľvek, pretože by sme po ňom nesmierne túžili.

Sú to deti, ktoré sa naučili žiť v ťažkých podmienkach a často sa museli vedieť už v skorom veku postarať samy o seba. Zažili náročné chvíle.

Poznám napríklad dvoch súrodencov, z ktorých jeden mal len štyri a druhý tri roky, pričom starší zvládal aj starostlivosť o svojho mladšieho brata. Ak si predstavíme, čo všetko sa deti musia naučiť, aby prežili, je to nesmierna záťaž. Neraz z nej vzniká vnútorné napätie, s ktorým si nie vždy vedia deti poradiť.

V konfliktných situáciách potom vybuchnú a ľudia často vidia iba povrch. Posudzujú ich ako impulzívne deti plné hnevu, no to, čo sa ukrýva v hĺbke, je veľké psychologické zranenie.

Deti vyrastajúce v centrách boli často zanedbávané, zneužívané alebo týrané. Minimálne si zažili, že ich rodina bola bezradná v starostlivosti o ne, a preto z nej museli odísť. Nikto z nich nemal ľahký život.

Dnes pôsobíte ako odborná garantka programu BUDDY pri občianskom združení PRO VIDA. Čo je jeho cieľom?

Ide o jedinečný program, v rámci ktorého poskytujeme podporu dobrovoľníkom sprevádzajúcim deti, ktoré nemôžu vyrastať vo svojich rodinách. Momentálne sa staráme o 90 BUDDY dvojíc na západnom Slovensku, pričom vo viacerých mestách deti na svojho dobrovoľníka ešte čakajú. V decembri sme spustili aj náborovú kampaň pre nových dobrovoľníkov na východe – v Košiciach a v Prešove.

Deti vyrastajúce v centrách často nedokážu vedomosti a zážitky zužitkovať, pretože majú veľa tráum, ktoré ich limitujú. Sú vzťahovo také zranené, že si často nevedia udržať svoje súkromné či pracovné vzťahy.

Keď ma v roku 2014 oslovili, či by som chcela robiť odbornú garantku, bola som opatrná. Je veľa projektov, ktoré pomáhajú deťom cez rôzne aktivity, snažia sa im sprostredkovať vedomosti a zážitky, ale zabúdajú na budovanie vzťahov.

Deti vyrastajúce v centrách často nedokážu vedomosti a zážitky zužitkovať, pretože majú veľa tráum, ktoré ich limitujú. Sú vzťahovo také zranené, že si často nevedia udržať svoje súkromné či pracovné vzťahy. Keď príde kríza, zutekajú. Dá sa to napraviť jedine tým, že zažijú blízky vzťah, v ktorom sa presvedčia, že sú pre niekoho hodnotné.

Program BUDDY je práve o tom. Stavia na vzťahoch detí s dobrovoľníkmi, ktorí ich sprevádzajú až do dospelosti.

Ako možno docieliť, aby vzťah medzi dobrovoľníkom a dieťaťom fungoval?

Dobrovoľníci sú pre nás v tomto programe nesmierne dôležití, pretože sú tými, s ktorými si deti vytvárajú dlhodobý vzťah. Práve vďaka dobrovoľníkovi sa dieťa môže rozvíjať a rásť. Tomu prispôsobujeme aj ich výber, prípravu a školenie.

Veľmi dbáme na bezpečie detí v programe, pretože vieme, aké sú zraniteľné. Program sme nastavili tak, aby sa v ňom dobrovoľníci menili čo najmenej. Sprevádzanie dieťaťa sa začína ideálne od jeho dvanástich rokov a trvá až do dospelosti. Teda do času, kým dieťa neopustí centrum, nenájde si prácu alebo sa nestabilizuje.

Je podmienkou, aby bol vzťah medzi dobrovoľníkom a dieťaťom fyzický a stretávali sa osobne?

Je to veľmi dôležité, hoci v tomto pandemickom čase aj náročné. Aj my sme museli prejsť do online priestoru.

Základom programu BUDDY však je, aby mal dobrovoľník s dieťaťom fyzický kontakt. To znamená, aby sa spolu mohli prejsť, zájsť si na pizzu. Jednoducho, aby dieťa vnímalo prítomnosť človeka, ktorý ho sprevádza, a aby s ním zažilo skutočný vzťah. Aby sa malo komu zdôveriť, povedať mu o svojich radostiach i bolestiach.

Ako sa deťom prideľujú dobrovoľníci?

Výberový proces sme nastavili tak, aby sme od samého začiatku mali o našich dobrovoľníkoch čo najviac informácií. Poznáme ich zámer, povahové vlastnosti, ich záujmy a podľa toho vieme vyhodnotiť, s akým dieťaťom by si typovo sadli.

Základom programu BUDDY však je, aby mal dobrovoľník s dieťaťom fyzický kontakt. To znamená, aby sa spolu mohli prejsť, zájsť si na pizzu. Jednoducho, aby dieťa vnímalo prítomnosť človeka, ktorý ho sprevádza, a aby s ním zažilo skutočný vzťah.

Naše koordinátorky sú v kontakte s ľuďmi z centier pre deti a rodiny a spoločne rozmýšľajú, či sa dobrovoľník hodí ku konkrétnemu dieťaťu, či ho zvládne a či bude preň prínosom.

V centrách, kde už program funguje dlhšie, si deti často pýtajú dobrovoľníka samy. Keď vidia, že ich kamaráti zo skupiny ho už majú, chcú ho mať tiež. Niekedy je to samotný psychológ z centra alebo vychovávateľ, ktorý dieťaťu navrhne, či by nechcel svojho dobrovoľníka. Dieťa sa však napokon rozhodne samo.

Ktoré BUDDY príbehy sú pre vás najsilnejšie?

Tie, ktoré sú pre mňa dodnes niečím výnimočné. Napríklad príbehy detí, ktoré dobrovoľníkov nechceli. Neboli presvedčené o ich pomoci a neraz ich brali ako priepustku, pretože v sprievode dobrovoľníka ich vychovávatelia pustili bez obáv von.

Keď dovŕšili osemnásť rokov, rozhodli sa, že odídu z domova, aby mohli byť slobodné a nemuseli dodržiavať pravidlá výchovnej skupiny. Je to prirodzené, pretože centrum je inštitúcia a má svoje pravidlá.

Vonku mladí ľudia zrazu zistia, že to nie je také jednoduché. Prestanú chodiť do školy, nevedia, kde sa majú zamestnať, kde bývať a neraz sa hanbia zavolať svojim vychovávateľom, ktorí im hovorili z pozície rodiča, čo ich v reálnom svete čaká.

Hanbia sa priznať, že sa im nedarí, a tak je pre nich jednoduchšie zavolať dobrovoľníkovi a povedať mu, že sa nemajú dobre a potrebujú pomoc. Dobrovoľník, ktorý zažil zo strany dieťaťa roky vlažného odmietania, zrazu zažíva jeho dôveru a snaží sa mu pomôcť.

Program BUDDY poskytuje podporu deťom, ktoré nemôžu vyrastať vo svojich rodinách. Dopĺňa existujúci štátny systém a jeho cieľom je, aby každé dieťa malo aspoň jedného blízkeho človeka, ktorému dôveruje, a aby vedelo žiť samostatný a dôstojný život. BUDDY preto vytvára a priebežne podporuje bezpečné vzťahy medzi dieťaťom a dobrovoľníkom, ktorý mu pravidelne, nezištne a dlhodobo venuje svoj voľný čas a rozvíja jeho potenciál. Partnerom projektu je aj spoločnosť O2.

Vzťah medzi dobrovoľníkom a dieťaťom časom zrejme naberá na intenzite.

Zameriavame sa na deti, ktoré žijú v skupinách. Je pre ne dôležité, ak majú niekoho, s kým si môžu sadnúť, porozprávať sa a mať ho celý čas, ktorý spolu trávia, iba pre seba. Niekoho, kto ich skutočne počúva.

Niekedy trvá istý čas, kým sa medzi dobrovoľníkom a dieťaťom vytvorí vzťah. Ale keď zrazu po pol roku namáhavého kontaktovania príde okamih, že sa dieťa samo od seba ozve svojmu dobrovoľníkovi, je to veľká vec, hoci nám sa to môže javiť ako maličkosť.

Stále prijímate nových dobrovoľníkov?

Áno, sme radi, ak sa k nám prihlásia ďalší. Na webstránke tvojbuddy.sk sú vždy vypísané mestá, kde aktuálne hľadáme dobrovoľníkov. V Bratislave, Malackách, Bernolákove a Piešťanoch hľadáme iba mužov, v iných mestách mužov aj ženy. Ak niekto uvažuje nad tým, že by sa rád stal dobrovoľníkom, stačí, aby si podal prihlášku.

Niekedy trvá istý čas, kým sa medzi dobrovoľníkom a dieťaťom vytvorí vzťah. Ale keď zrazu po pol roku namáhavého kontaktovania príde okamih, že sa dieťa samo od seba ozve svojmu dobrovoľníkovi, je to veľká vec, hoci nám sa to môže javiť ako maličkosť.

Nemusí byť ešte pevne rozhodnutý. Na to slúžia ďalšie kroky, počas ktorých sa záujemca aj my môžeme rozhodnúť, či do programu vstúpi, alebo nie.

Mnoho detí zažilo veľmi ťažké situácie. Dá sa im pomôcť, aby im zranenia nekomplikovali život?

Ak dieťa nemá nikoho, kto mu pomôže, je veľká pravdepodobnosť, že to, čo si so sebou nesie, mu sťaží vzťahy, život v práci alebo hľadanie svojho miesta v živote.

Je dôležité, aby dieťa dostalo pomoc. Nielen takú, že sa dostane do prostredia, kde je fyzicky v bezpečí, bude mať čo jesť alebo bude chodiť do školy. Základom je, že bude mať bezpečné vzťahy. V centre to nie je vždy možné, pretože je tam spolu desať zranených detí. Nevedia vždy zvládať konflikty a tým, že sú v napätí, si vzájomne ubližujú.

Vychovávateľ musí byť neraz výchovný a nátlakový ako rodičia. Niektoré deti môžu vnímať vzhľadom na svoju skúsenosť ako zraňujúcu už len obyčajnú požiadavku, aby si plnili povinnosti.

Potrebujú aj psychologickú pomoc, čo nie je vždy možné, pretože na Slovensku nemáme dostatočný počet terapeutov a ľudí v pomáhajúcich profesiách. My takto aspoň čiastočne môžeme vykryť zážitok bezpečného vzťahu, ktorý je pre dieťa jedinečný.

Prečo je pre dieťa bezpečný vzťah taký dôležitý?

Detskí psychológovia už dávno vypozorovali a inštinktívne to vie aj veľa rodičov, že dieťa potrebuje lásku, opateru a prijatie. Možno to znie ako klišé, ale všetci podvedome cítime, že zdravé dieťa je milované a podporované.

Ak mu to chýba, bude musieť vynaložiť v živote oveľa viac energie a bude to mať oveľa ťažšie, či už vo vzťahu k sebe, alebo k iným ľuďom.

Potvrdzujú to aj neurobiologické vedy, ktoré skúmajú vývin mozgu. Tie jasne hovoria, že deti, ktorých rodičia dokážu vnímať ich psychologické a vzťahové potreby, sú pripravené čeliť rôznym životným výzvam. Neznamená to však, že budú mať iba dobré zážitky.

Cieľom je, aby dieťa malo istú odolnosť proti kritickým chvíľam, aby si dokázalo poradiť aj s náročnými momentmi v živote. Aby si dokázalo poradiť so smútkom a s hnevom, aby to dokázalo prežiť a ísť ďalej.

Toto napĺňanie potrieb sa spája s raným vekom dieťaťa a prebieha do prvých troch rokov života. Dieťa vtedy ešte nevníma rozumom, ale cez telesné zážitky a vzťahy. Práve v tomto období sa jeho mozog najviac vyvíja.

Deti z detských domovov aj vďaka programu BUDDY dostanú šancu zažiť nezištný bezpečný vzťah a nájsť si dôstojnú prácu a bývanie. Pomôžte deťom, ktoré nemôžu vyrastať v rodine, pripraviť sa na samostatný život. Projekt môžete podporiť na www.tvojbuddy.sk. K lepšej budúcnosti detí prispieva aj spoločnosť O2, ktorá časť z predaja vianočných Troch kráľov venuje práve na podporu tohto programu.

Zuzana Zimová

Vyštudovala špeciálnu pedagogiku, no napokon ju zlákala psychoterapia. Pracovala v pedagogicko-psychologickom poradenstve pri sprevádzaní mladých ľudí, kde ju začala zaujímať téma vzťahovej väzby. Skúmala ju aj pri práci s náhradnými rodinami v občianskom združení Návrat. Štyri roky sa usilovala o zlepšenie systému starostlivosti o deti v detských domovoch z pozície metodičky na ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny. Dnes je odborná garantka projektu BUDDY pri občianskom združení PRO VIDA.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Párová terapeutka: „Počas zamilovanosti sme zahalení do krásneho závoja, no samotná láska na fungujúci vzťah nestačí.“ Čo rozhoduje o tom, či pár zvládne aj náročné obdobia?

Mnohí ľudia po odznení prvotného opantania zistia, že ich priťahovala skôr samotná emócia než človek, ktorého mali vedľa seba.

Autorka Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Dominika Behúlová

Dátum31. 7. 2026

„Keď sa milujeme, nič zlé sa nám nemôže stať. My sme výnimka.“ Párová terapeutka Jolana Kusá hovorí, že práve toto je jedna z najväčších pascí vo vzťahu – spoliehať sa iba na pocit zamilovanosti. Ten však postupne slabne a až vtedy sa ukáže, či dokážeme vo vzťahu naozaj zvládať aj náročné obdobia. Skutočná odolnosť páru a vzájomná opora pritom nevznikajú až v čase krízy. Budujú sa oveľa skôr – v každodenných prejavoch záujmu či v schopnosti vytvárať bezpečný priestor, v ktorom sa obaja partneri cítia prijatí.

Aby sme mohli byť oporou druhému človeku, musíme sa najprv naučiť stáť pri sebe. Prijať sa so všetkým, čo k nám patrí, a pristupovať k sebe s väčšou láskavosťou a sebasúcitom – napríklad tak, ako to robí modelka Liberty Simon.

V rozhovore s párovou terapeutkou Jolanou Kusou sa dozviete:

prečo samotná láska nestačí na dlhodobo fungujúci vzťah,
ako si partneri budujú dôveru a pocit bezpečia ešte skôr, než príde kríza,
prečo sa za kritikou často skrýva nenaplnená potreba blízkosti,
ako sa hádať tak, aby konflikt partnerov nevzďaľoval, ale, naopak, zbližoval,
kde je hranica medzi zdravou oporou a nezdravým zachraňovaním partnera.

Existuje bezpodmienečná láska?

Myslím, že v partnerstve je to nereálne. Na partnera totiž prirodzene máme určité nároky a aj vzťah by mal napĺňať naše očakávania, potreby a priania.

Počas praxe som sa stretla s ľuďmi, ktorí boli presvedčení, že milujú bezpodmienečne. Často išlo o ľudí, ktorí sa vo vzťahu neustále vzdávali sami seba a dúfali, že za to budú bezvýhradne prijatí – ako dieťa túžiace po prijatí od rodiča.

Lenže partnerský vzťah stojí na vzájomnosti. Očakávame oporu, rešpekt a ochotu oboch partnerov podieľať sa na vzťahu. Samotná „bezpodmienečná láska“ na to nestačí.

Mnohí ľudia napriek tomu používajú výroky typu: „Keby si ma naozaj miloval, prijal by si ma takú, aká som.“

A druhý by mohol odpovedať: „A keby si ty milovala mňa, neočakávala by si to odo mňa.“

Jednou z najväčších pascí lásky je očakávanie, že keď sa milujeme, všetko sa dá prekonať. Vyrastáme s predstavou, že láska je akási všemocná sila, ktorá dokáže vyriešiť každý problém. Lenže v realite potrebujeme aj vzájomný rešpekt, hranice a ochotu počúvať potreby toho druhého.

Bez lásky to nejde, ale sama osebe na fungujúci partnerský vzťah nestačí.

Partneri sa musia naučiť poznať sami seba aj toho druhého, a predovšetkým poznať jeho očakávania. Nie každý totiž pri podpore potrebuje okamžite radu.

Príliš sa teda spoliehame na predstavu, že láska všetko prekoná?

Áno, najmä vo fáze zamilovanosti. Vtedy si páry často hovoria: „My sa naozaj milujeme. My sme tá výnimka. Nám sa to nestane.“ Keď sme zamilovaní, máme pocit, že náš vzťah je iný a odolá všetkým prekážkam. No potom príde realita.

Počas zamilovanosti akoby sme boli zahalení do krásneho závoja. Prežívame jeden z najsilnejších citov, aké môže človek zažiť. No nie je to trvalý stav. Jeho intenzita postupne slabne a my začíname partnera vidieť realistickejšie.

Zrazu si všimneme veci, ktoré sme predtým prehliadali, alebo počujeme výroky, ktoré nás prekvapia. Vnímame ho bez ružových okuliarov.

Mnoho ľudí po odznení zamilovanosti zistí, že ich priťahovala najmä tá emócia, nie samotný človek. Preto sa mnohým vzťahom nepodarí prehupnúť z fázy zamilovanosti do dlhodobo fungujúceho vzťahu.

Preto často hovoríte, že zamilovanosť je taký malý podvod v partnerskom vzťahu? Dostane ľudí dohromady, ale potom prestane fungovať.

Áno, presne tak. Je to taká potvora. (smiech) Kým sme zamilovaní, často sa nevedomky prispôsobujeme, ukazujeme sa v tom najlepšom svetle a snažíme sa zapáčiť. A keď zamilovanosť opadne a objaví sa realita, mnohí zistia, že vlastne ani nevedia, kto ten druhý naozaj je – lebo sa mu ukazovali ako verzia seba, o ktorej si mysleli, že ju chce vidieť.

Od čoho teda závisí kvalita partnerského vzťahu?

Už sme spomenuli slovo očakávanie. To je individuálne, každý pár je iný a to, čo funguje jednému, nemusí sedieť druhému.

Vo všeobecnosti rozhoduje skôr to, či je vzťah dlhodobo prínosný pre oboch, či majú k sebe úctu a berú na seba zodpovednosť a či sú dostatočne zrelí, teda či sa vedia najprv postarať sami o seba a nehádžu na partnera vlastné očakávania či zranenia.

Dôležitá je aj emocionálna kapacita a schopnosť byť tu pre toho druhého, keď to potrebuje. A napokon množstvo malých pozitívnych vecí – všímať si detaily, oceňovať, nekritizovať –, pretože práve to buduje to spoločné „my“, ktoré vzťah drží pokope aj v ťažkých obdobiach.

Často to teda nie je o nejakých veľkých gestách, ale o maličkostiach a spôsobe, akým na seba reagujeme.

Psychológ John Gottman, ktorý dlhé roky skúma partnerské vzťahy, tieto momenty nazýva „bids for connection“ – teda malé pokusy o spojenie, keď jeden partner ponúkne druhému drobný podnet a podvedome čaká, ako naň zareaguje. Napríklad prídem domov a partnerovi poviem: „Dnes som videla takého pekného vtáčika…“

A partner môže odpovedať „aha“ a ďalej sa pozerať do telefónu. Neurazil ma, nepovedal nič zlé, ale jeho reakcia v skutočnosti vysiela správu: „Toto ma nezaujíma.“ Ak sa takéto momenty opakujú roky, aj pri úplne bežných a nevinných situáciách, postupne sa medzi partnermi vytvára odstup.

Ale môže reagovať aj inak: „Naozaj? Aký bol? Akej farby?“ Odloží telefón, otočí sa ku mne a venuje mi pozornosť. Možno ho samotný vtáčik vôbec nezaujíma, ale zaujíma ho môj svet. A tým mi dáva najavo, že som pre neho dôležitá.

Podobne môže prísť partner domov a povedať: „Dnes som videl kyticu, ktorá by sa ti podľa mňa páčila. Nekúpil som ju, pretože tam boli dve podobné a nevedel som sa rozhodnúť. Tak aby som to nabudúce vedel – ktorá farba sa ti páči viac, ružová alebo fialová?“

Nejde pritom o kvety. Ide o to, že na mňa myslel, keď sme neboli spolu. A teraz chce lepšie spoznať môj vkus a moje predstavy.

Práve z takýchto momentov sa skladá partnerská intimita.

Dá sa teda povedať, že schopnosť byť si navzájom oporou nevzniká až vtedy, keď príde problém, ale vytvára sa každodennými prejavmi záujmu?

Presne tak. Práve vďaka týmto malým momentom si postupne budujeme bezpečie, dôveru a vzájomné poznanie, teda základ, z ktorého potom môžeme čerpať, keď prídu náročnejšie obdobia.

Výskumy ukazujú, že šťastné páry majú minimálne päťnásobne viac pozitívnych interakcií ako negatívnych. Myslím si, že toto je veľmi dôležitá vec, pretože sme často naučení všímať si najmä to, čo nefunguje. Vidíme, čo nás na partnerovi hnevá, čo urobil zle alebo čo nám chýba. A to, čo je v poriadku, často považujeme za samozrejmosť a prestávame to vedome vnímať.

Pritom niekedy stačí veľmi málo – zastaviť sa a pomenovať to pekné. Napríklad: „Vieš, veľmi ma potešilo, keď si sa spýtal na tie kvety.“

Nemali by sme čakať iba na situácie, keď partner urobí chybu, aby sme na ňu upozornili. Rovnako dôležité je všimnúť si chvíle, keď sa snaží, keď nám venuje pozornosť alebo keď urobí niečo pekné, a dať mu vedieť, že to vidíme a vážime si to.

Často aj o svojich potrebách a prianiach vo vzťahu hovoríme prostredníctvom kritiky – napríklad namiesto „chýbaš mi“ povieme „nikdy tu nie si“. Prečo?

Pretože hovoriť o sebe a o svojich potrebách sa u nás dlho považovalo za sebecké. Zároveň je oveľa jednoduchšie povedať „nikdy tu nie si“ ako „chýbaš mi“ – lebo to druhé nás robí zraniteľnými.

Priznávame tým, že niečo potrebujeme, že nám na tom záleží, a zároveň riskujeme, že toto prianie náš blízky človek nenaplní alebo ho odmietne. Niekde v podvedomí máme často obavu: ak ukážem, že mi na niečom záleží, dávam druhému do rúk možnosť zraniť ma.

Kritika je často iba vrchná vrstva. Pod ňou bývajú ukryté oveľa zraniteľnejšie emócie.

Aké napríklad?

Často ide o smútok, strach, osamelosť alebo potrebu blízkosti. Problém je, že keď sa rozbehne hádka, je takmer nemožné zastaviť sa – tá bolesť si „žiada“ okamžité vyliatie. Preto sme vymysleli takzvanú konštruktívnu hádku, aby sa v tom dalo zastaviť skôr, než hádka narobí paseku a zranenie sa prehĺbi.

Ako taká konštruktívna hádka vyzerá?

Vopred si dohodneme, čo presne riešime. Poviem: „Poďme si k tomu sadnúť zajtra alebo dnes večer o šiestej.“ Robíme to preto, lebo práve teraz je tá emócia príliš akútna.

Platí pravidlo, že sa hovorí len o jednom probléme v presne vymedzenom krátkom čase – 10 až 15 minút, nie dlhšie. Rozprávame sa striedavo a približne rovnaký čas obaja. Napríklad ja poviem svoje stanovisko, argumenty a ponuku riešenia. Druhý reaguje: v čom súhlasí, v čom to vidí inak, nad čím sa chce zamyslieť.

Napokon sa buď na niečom dohodneme, alebo skonštatujeme, že sme sa nedohodli, že naše postoje sú príliš odlišné, ale urobili sme, čo sa dalo. Na konci sa objímeme.

To znie ako presný opak spontánnej hádky, ktorá sa jednoducho strhne.

Presne. Pri spontánnej afektívnej hádke iba ventilujem svoje emócie, no nestávam sa tým ani lepším človekom, ani lepším partnerom.

Partnerské vzťahy by mali byť oveľa vedomejšie, než aké v skutočnosti sú, a mali by sme im venovať oveľa viac času a zručnosti. Máloktorý pár má to šťastie, že mu to ide samo.

Ako často sa v skutočnosti nehádame o tom, čo sa stalo, ale o tom, aký význam tomu každý z nás dal?

Zo svojej skúsenosti by som povedala, že vo väčšine prípadov. Spomínam si napríklad na jeden pár. Manžel bol presvedčený, že už pre svoju ženu nie je dosť zaujímavý. Ona bola umelkyňa, ktorá počas života zdedila veľký majetok po rodičoch, a on o sebe hovoril ako o obyčajnom úradníkovi. Začal mať pocit, že už jej nemá čo ponúknuť.

Nikdy sa jej však na to nespýtal. Namiesto toho sa začal vzďaľovať, prestal iniciovať spoločný čas a rezignoval na vzťah, aby sa vyhol možnému odmietnutiu.

Jeho manželke vôbec nenapadlo, že by ho takto vnímala. Peniaze ani spoločenské postavenie pre ňu neboli dôležité. Na párovú terapiu prišli, lebo nerozumela, prečo sa od nej manžel odťahuje.

Ukázalo sa, že sa obaja trápili, ale každý z úplne iného dôvodu. On bojoval so svojím pocitom nedostatočnosti, ona s pocitom, že o ňu partner stratil záujem.

Práve preto je vo vzťahu také dôležité vedieť odlíšiť, čo je moja interpretácia reality a čo je skutočne realita.

To je dobrý príklad toho, ako môže nízka sebahodnota jedného z partnerov ovplyvniť celý vzťah.

Áno, keď si človek neverí, často ani neskúsi zistiť, ako veci naozaj sú. Radšej sa stiahne, aby nebol odmietnutý. Pritom nie všetko, čo druhý človek robí, súvisí s nami.

Spomínali ste, že dôležitá je aj emocionálna kapacita – schopnosť spolu zvládať krízy. Čo presne to znamená?

Emocionálna kapacita znamená schopnosť zostať s emóciou druhého človeka. Keď je partner nahnevaný alebo zranený, potrebujem mať empatiu – vedieť si predstaviť nielen jeho emóciu, ale aj situáciu, ktorá k nej viedla. Na chvíľu sa skúsiť pozrieť na svet jeho očami, akoby som chodila v jeho topánkach.

Napríklad prídem domov s niečím, čo som si priniesla zvonka – s hnevom, so zranením alebo s frustráciou, trebárs ma nahnevala kolegyňa. Môj partner práve rieši niečo na počítači, no všimne si, že som rozrušená. Na chvíľu teda odloží počítač, venuje mi pozornosť a pýta sa: „Čo sa stalo? Ako to prebiehalo?“

Ideálne je, ak sa dokáže opýtať aj na to, čo v tej chvíli potrebujem: „Chceš, aby sme to spolu rozobrali, alebo ti teraz stačí, že ťa vypočujem?“

Nie je to len o vypočutí, ale aj o uvedomení, že na to nie som sama. Aj o tomto je opora vo vzťahu.

Partnerské vzťahy by mali byť oveľa vedomejšie, než aké v skutočnosti sú, a mali by sme im venovať oveľa viac času a zručnosti. Máloktorý pár má to šťastie, že mu to ide samo.

Niekedy sa však môže stať, že mi partner síce venuje pozornosť, ale zareaguje spôsobom, ktorý mi v skutočnosti nepomôže.

Áno, napríklad ma začne hneď poučovať. Často je za tým dobrý úmysel – chce pomôcť a vyriešiť problém. Problém však vznikne vtedy, keď nepoznáme alebo nerešpektujeme očakávania toho druhého.

Keď poviem „urob toto a tamto“, ale partner v skutočnosti nechcel radu, iba potreboval byť vypočutý, môže sa to skončiť hnevom a pocitom nepochopenia. A keď na to ešte príde reakcia typu „keď si to nechcela počuť, tak prečo si mi to vôbec hovorila?“, môže sa z toho ľahko stať hádka s osobnými výpadmi. Niekto má svoje vlastné riešenia a potrebuje len priestor, aby bol vypočutý.

Partneri sa musia naučiť poznať sami seba aj toho druhého – a predovšetkým poznať jeho očakávania. Nie každý totiž pri podpore potrebuje okamžite radu.

Preto je oveľa lepšie pýtať sa, čo by som mohol urobiť ja, než povedať: „Ja by som na tvojom mieste urobila toto.“ Pretože ten druhý na našom mieste nie je.

Medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa majú radi a chcú si pomôcť, sa práve pri tejto najlepšej snahe často stane, že sa navzájom najviac zrania.

Aj zdanlivo malý rozdiel v spôsobe podpory sa môže stať zdrojom veľkého odcudzenia.

Kde je hranica medzi tým, keď sme oporou, a tým, keď už partnera „zachraňujeme“?

Opora je vtedy, keď si vypočujem, keď som prítomná, keď sa pýtam, čo ten druhý vlastne potrebuje. Ale keď mu už beriem z rúk riešenie, keď mu hovorím, čo má robiť, keď preberám jeho problém ako svoj vlastný, keď sa cítim zodpovedná za to, aby bol šťastný, to už nie je opora, ale záchrana.

Toto záchranárstvo vytvára vo vzťahu dynamiku rodiča a dieťaťa. Jeden sa pasuje do roly toho, kto rozhoduje a stará sa, druhý sa necháva viesť a používa viac svoju detskú časť.

Dobrý spôsob, ako si to overiť, je spýtať sa sám seba: pomáham mu, aby si poradil sám, alebo to riešim zaňho? Podporujem ho, aby zostal dospelý, alebo mu beriem z rúk zodpovednosť?

Skutočná opora totiž neznamená niesť život druhého človeka zaňho, ale stáť pri ňom tak, aby ho dokázal niesť sám.

Jolana Kusá

Dlhodobo sa venuje partnerským a rodinným vzťahom a patrí medzi osobnosti, ktoré stáli pri rozvoji predmanželského a manželského poradenstva na Slovensku. Viac ako štyri desaťročia pracuje s pármi, jednotlivcami a rodinami, pričom sa zaoberá témami partnerskej komunikácie, vzťahových kríz a hľadania riešení v náročných životných situáciách. V súčasnosti naďalej poskytuje poradenstvo párom a jednotlivcom, venuje sa aj podpore žien zažívajúcich násilie v telefonickej poradni Aliancie žien a online v Lige za duševné zdravie.

Páčil sa vám článok?

Deti vyrastajúce v centrách často nedokážu vedomosti a zážitky zužitkovať, pretože majú veľa tráum, ktoré ich limitujú. Sú vzťahovo také zranené, že si často nevedia udržať svoje súkromné či pracovné vzťahy.

Základom programu BUDDY však je, aby mal dobrovoľník s dieťaťom fyzický kontakt. To znamená, aby sa spolu mohli prejsť, zájsť si na pizzu. Jednoducho, aby dieťa vnímalo prítomnosť človeka, ktorý ho sprevádza, a aby s ním zažilo skutočný vzťah.

Niekedy trvá istý čas, kým sa medzi dobrovoľníkom a dieťaťom vytvorí vzťah. Ale keď zrazu po pol roku namáhavého kontaktovania príde okamih, že sa dieťa samo od seba ozve svojmu dobrovoľníkovi, je to veľká vec, hoci nám sa to môže javiť ako maličkosť.

Zuzana Zimová

Mohlo by vás zaujímať

Liberty Blake Simon: „Byť sama sebou nie je len o odvahe jednotlivca. Je to aj o ľuďoch a prostredí, ktoré nám dovolí prestať sa skrývať.“

„Každý si v práci nosí svoj vlastný batoh starostí aj radostí. O to dôležitejšie je mať pri sebe parťáka, s ktorým si ho viete spoločne poupratovať,“ hovoria šéfovia komunikácie z O2

„Myslel som si, že sú stratený prípad. Dnes tvrdím pravý opak,“ hovorí šéf firmy, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu aj so závislosťou

Jolana Kusá

Mohlo by vás zaujímať

Liberty Blake Simon: „Byť sama sebou nie je len o odvahe jednotlivca. Je to aj o ľuďoch a prostredí, ktoré nám dovolí prestať sa skrývať.“

„Každý si v práci nosí svoj vlastný batoh starostí aj radostí. O to dôležitejšie je mať pri sebe parťáka, s ktorým si ho viete spoločne poupratovať,“ hovoria šéfovia komunikácie z O2

„Myslel som si, že sú stratený prípad. Dnes tvrdím pravý opak,“ hovorí šéf firmy, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu aj so závislosťou