Sma na to dvaja | O2 Sma na to dvaja | O2

BUDDY pomáha deťom, ktoré nemôžu vyrastať v rodine. Chce, aby sa mali komu zdôveriť

Môcť sa podeliť so svojimi radosťami aj trápeniami je pre väčšinu z nás samozrejmé, deťom z detských domovov však blízka osoba často chýba. Ich kamarátmi a sprievodcami na ceste životom sa môžu stať dobrovoľníci z programu BUDDY.

Na Slovensku vyrastá asi 5 000 detí a mladých ľudí mimo rodiny. Potrebujú blízkeho človeka, ktorému môžu dôverovať, oprieť sa oňho v ťažkých chvíľach a plnohodnotne s ním tráviť čas. Program BUDDY spája deti a mladých ľudí s dobrovoľníkmi, ktorí sú ochotní venovať sa im.

Čítajte aj: Ako deti dobre pripraviť do života? Základom je, dôvera a pocit bezpečia

O význame programu a dôležitosti funkčných vzťahov sme sa porozprávali s jeho odbornou garantkou psychoterapeutkou Zuzanou Zimovou.

V rozhovore sa dozviete:

  • ako BUDDY funguje,
  • akú úlohu v projekte zohrávajú dobrovoľníci,
  • prečo je pre dieťa dôležité cítiť sa bezpečne,
  • ktoré príbehy sú pre Zuzanu Zimovú najsilnejšie.

Deti z centier pre deti a rodiny, v minulosti nazývaných aj detské domovy, často žijú s akousi nálepkou. Aké naozaj sú?

Sú to zranené deti. Keby sme zažili to, čo ony, správali by sme sa podobne. Boli by sme plní nedôvery alebo, naopak, veľmi dôverčiví a ochotní mať vzťah s kýmkoľvek, pretože by sme po ňom nesmierne túžili.

Sú to deti, ktoré sa naučili žiť v ťažkých podmienkach a často sa museli vedieť už v skorom veku postarať samy o seba. Zažili náročné chvíle.

Poznám napríklad dvoch súrodencov, z ktorých jeden mal len štyri a druhý tri roky, pričom starší zvládal aj starostlivosť o svojho mladšieho brata. Ak si predstavíme, čo všetko sa deti musia naučiť, aby prežili, je to nesmierna záťaž. Neraz z nej vzniká vnútorné napätie, s ktorým si nie vždy vedia deti poradiť.

V konfliktných situáciách potom vybuchnú a ľudia často vidia iba povrch. Posudzujú ich ako impulzívne deti plné hnevu, no to, čo sa ukrýva v hĺbke, je veľké psychologické zranenie.

Deti vyrastajúce v centrách boli často zanedbávané, zneužívané alebo týrané. Minimálne si zažili, že ich rodina bola bezradná v starostlivosti o ne, a preto z nej museli odísť. Nikto z nich nemal ľahký život.

Dnes pôsobíte ako odborná garantka programu BUDDY pri občianskom združení PRO VIDA. Čo je jeho cieľom?

Ide o jedinečný program, v rámci ktorého poskytujeme podporu dobrovoľníkom sprevádzajúcim deti, ktoré nemôžu vyrastať vo svojich rodinách. Momentálne sa staráme o 90 BUDDY dvojíc na západnom Slovensku, pričom vo viacerých mestách deti na svojho dobrovoľníka ešte čakajú. V decembri sme spustili aj náborovú kampaň pre nových dobrovoľníkov na východe – v Košiciach a v Prešove.

Deti vyrastajúce v centrách často nedokážu vedomosti a zážitky zužitkovať, pretože majú veľa tráum, ktoré ich limitujú. Sú vzťahovo také zranené, že si často nevedia udržať svoje súkromné či pracovné vzťahy.

Keď ma v roku 2014 oslovili, či by som chcela robiť odbornú garantku, bola som opatrná. Je veľa projektov, ktoré pomáhajú deťom cez rôzne aktivity, snažia sa im sprostredkovať vedomosti a zážitky, ale zabúdajú na budovanie vzťahov.

Deti vyrastajúce v centrách často nedokážu vedomosti a zážitky zužitkovať, pretože majú veľa tráum, ktoré ich limitujú. Sú vzťahovo také zranené, že si často nevedia udržať svoje súkromné či pracovné vzťahy. Keď príde kríza, zutekajú. Dá sa to napraviť jedine tým, že zažijú blízky vzťah, v ktorom sa presvedčia, že sú pre niekoho hodnotné.

Program BUDDY je práve o tom. Stavia na vzťahoch detí s dobrovoľníkmi, ktorí ich sprevádzajú až do dospelosti.

Ako možno docieliť, aby vzťah medzi dobrovoľníkom a dieťaťom fungoval?

Dobrovoľníci sú pre nás v tomto programe nesmierne dôležití, pretože sú tými, s ktorými si deti vytvárajú dlhodobý vzťah. Práve vďaka dobrovoľníkovi sa dieťa môže rozvíjať a rásť. Tomu prispôsobujeme aj ich výber, prípravu a školenie.

Veľmi dbáme na bezpečie detí v programe, pretože vieme, aké sú zraniteľné. Program sme nastavili tak, aby sa v ňom dobrovoľníci menili čo najmenej. Sprevádzanie dieťaťa sa začína ideálne od jeho dvanástich rokov a trvá až do dospelosti. Teda do času, kým dieťa neopustí centrum, nenájde si prácu alebo sa nestabilizuje.

Je podmienkou, aby bol vzťah medzi dobrovoľníkom a dieťaťom fyzický a stretávali sa osobne?

Je to veľmi dôležité, hoci v tomto pandemickom čase aj náročné. Aj my sme museli prejsť do online priestoru.

Základom programu BUDDY však je, aby mal dobrovoľník s dieťaťom fyzický kontakt. To znamená, aby sa spolu mohli prejsť, zájsť si na pizzu. Jednoducho, aby dieťa vnímalo prítomnosť človeka, ktorý ho sprevádza, a aby s ním zažilo skutočný vzťah. Aby sa malo komu zdôveriť, povedať mu o svojich radostiach i bolestiach.

Ako sa deťom prideľujú dobrovoľníci?

Výberový proces sme nastavili tak, aby sme od samého začiatku mali o našich dobrovoľníkoch čo najviac informácií. Poznáme ich zámer, povahové vlastnosti, ich záujmy a podľa toho vieme vyhodnotiť, s akým dieťaťom by si typovo sadli.

Základom programu BUDDY však je, aby mal dobrovoľník s dieťaťom fyzický kontakt. To znamená, aby sa spolu mohli prejsť, zájsť si na pizzu. Jednoducho, aby dieťa vnímalo prítomnosť človeka, ktorý ho sprevádza, a aby s ním zažilo skutočný vzťah.

Naše koordinátorky sú v kontakte s ľuďmi z centier pre deti a rodiny a spoločne rozmýšľajú, či sa dobrovoľník hodí ku konkrétnemu dieťaťu, či ho zvládne a či bude preň prínosom.

V centrách, kde už program funguje dlhšie, si deti často pýtajú dobrovoľníka samy. Keď vidia, že ich kamaráti zo skupiny ho už majú, chcú ho mať tiež. Niekedy je to samotný psychológ z centra alebo vychovávateľ, ktorý dieťaťu navrhne, či by nechcel svojho dobrovoľníka. Dieťa sa však napokon rozhodne samo.

Ktoré BUDDY príbehy sú pre vás najsilnejšie? 

Tie, ktoré sú pre mňa dodnes niečím výnimočné. Napríklad príbehy detí, ktoré dobrovoľníkov nechceli. Neboli presvedčené o ich pomoci a neraz ich brali ako priepustku, pretože v sprievode dobrovoľníka ich vychovávatelia pustili bez obáv von.

Keď dovŕšili osemnásť rokov, rozhodli sa, že odídu z domova, aby mohli byť slobodné a nemuseli dodržiavať pravidlá výchovnej skupiny. Je to prirodzené, pretože centrum je inštitúcia a má svoje pravidlá.

Vonku mladí ľudia zrazu zistia, že to nie je také jednoduché. Prestanú chodiť do školy, nevedia, kde sa majú zamestnať, kde bývať a neraz sa hanbia zavolať svojim vychovávateľom, ktorí im hovorili z pozície rodiča, čo ich v reálnom svete čaká.

Hanbia sa priznať, že sa im nedarí, a tak je pre nich jednoduchšie zavolať dobrovoľníkovi a povedať mu, že sa nemajú dobre a potrebujú pomoc. Dobrovoľník, ktorý zažil zo strany dieťaťa roky vlažného odmietania, zrazu zažíva jeho dôveru a snaží sa mu pomôcť.

Program BUDDY poskytuje podporu deťom, ktoré nemôžu vyrastať vo svojich rodinách. Dopĺňa existujúci štátny systém a jeho cieľom je, aby každé dieťa malo aspoň jedného blízkeho človeka, ktorému dôveruje, a aby vedelo žiť samostatný a dôstojný život. BUDDY preto vytvára a priebežne podporuje bezpečné vzťahy medzi dieťaťom a dobrovoľníkom, ktorý mu pravidelne, nezištne a dlhodobo venuje svoj voľný čas a rozvíja jeho potenciál. Partnerom projektu je aj spoločnosť O2.

Vzťah medzi dobrovoľníkom a dieťaťom časom zrejme naberá na intenzite.

Zameriavame sa na deti, ktoré žijú v skupinách. Je pre ne dôležité, ak majú niekoho, s kým si môžu sadnúť, porozprávať sa a mať ho celý čas, ktorý spolu trávia, iba pre seba. Niekoho, kto ich skutočne počúva.

Niekedy trvá istý čas, kým sa medzi dobrovoľníkom a dieťaťom vytvorí vzťah. Ale keď zrazu po pol roku namáhavého kontaktovania príde okamih, že sa dieťa samo od seba ozve svojmu dobrovoľníkovi, je to veľká vec, hoci nám sa to môže javiť ako maličkosť.

Stále prijímate nových dobrovoľníkov?

Áno, sme radi, ak sa k nám prihlásia ďalší. Na webstránke tvojbuddy.sk sú vždy vypísané mestá, kde aktuálne hľadáme dobrovoľníkov. V Bratislave, Malackách, Bernolákove a Piešťanoch hľadáme iba mužov, v iných mestách mužov aj ženy. Ak niekto uvažuje nad tým, že by sa rád stal dobrovoľníkom, stačí, aby si podal prihlášku.

Niekedy trvá istý čas, kým sa medzi dobrovoľníkom a dieťaťom vytvorí vzťah. Ale keď zrazu po pol roku namáhavého kontaktovania príde okamih, že sa dieťa samo od seba ozve svojmu dobrovoľníkovi, je to veľká vec, hoci nám sa to môže javiť ako maličkosť.

Nemusí byť ešte pevne rozhodnutý. Na to slúžia ďalšie kroky, počas ktorých sa záujemca aj my môžeme rozhodnúť, či do programu vstúpi, alebo nie.

Mnoho detí zažilo veľmi ťažké situácie. Dá sa im pomôcť, aby im zranenia nekomplikovali život?

Ak dieťa nemá nikoho, kto mu pomôže, je veľká pravdepodobnosť, že to, čo si so sebou nesie, mu sťaží vzťahy, život v práci alebo hľadanie svojho miesta v živote.

Je dôležité, aby dieťa dostalo pomoc. Nielen takú, že sa dostane do prostredia, kde je fyzicky v bezpečí, bude mať čo jesť alebo bude chodiť do školy. Základom je, že bude mať bezpečné vzťahy. V centre to nie je vždy možné, pretože je tam spolu desať zranených detí. Nevedia vždy zvládať konflikty a tým, že sú v napätí, si vzájomne ubližujú.

Vychovávateľ musí byť neraz výchovný a nátlakový ako rodičia. Niektoré deti môžu vnímať vzhľadom na svoju skúsenosť ako zraňujúcu už len obyčajnú požiadavku, aby si plnili povinnosti.

Potrebujú aj psychologickú pomoc, čo nie je vždy možné, pretože na Slovensku nemáme dostatočný počet terapeutov a ľudí v pomáhajúcich profesiách. My takto aspoň čiastočne môžeme vykryť zážitok bezpečného vzťahu, ktorý je pre dieťa jedinečný.

Prečo je pre dieťa bezpečný vzťah taký dôležitý?  

Detskí psychológovia už dávno vypozorovali a inštinktívne to vie aj veľa rodičov, že dieťa potrebuje lásku, opateru a prijatie. Možno to znie ako klišé, ale všetci podvedome cítime, že zdravé dieťa je milované a podporované.

Ak mu to chýba, bude musieť vynaložiť v živote oveľa viac energie a bude to mať oveľa ťažšie, či už vo vzťahu k sebe, alebo k iným ľuďom.

Potvrdzujú to aj neurobiologické vedy, ktoré skúmajú vývin mozgu. Tie jasne hovoria, že deti, ktorých rodičia dokážu vnímať ich psychologické a vzťahové potreby, sú pripravené čeliť rôznym životným výzvam. Neznamená to však, že budú mať iba dobré zážitky.

Cieľom je, aby dieťa malo istú odolnosť proti kritickým chvíľam, aby si dokázalo poradiť aj s náročnými momentmi v živote. Aby si dokázalo poradiť so smútkom a s hnevom, aby to dokázalo prežiť a ísť ďalej.

Toto napĺňanie potrieb sa spája s raným vekom dieťaťa a prebieha do prvých troch rokov života. Dieťa vtedy ešte nevníma rozumom, ale cez telesné zážitky a vzťahy. Práve v tomto období sa jeho mozog najviac vyvíja.


Deti z detských domovov aj vďaka programu BUDDY dostanú šancu zažiť nezištný bezpečný vzťah a nájsť si dôstojnú prácu a bývanie. Pomôžte deťom, ktoré nemôžu vyrastať v rodine, pripraviť sa na samostatný život. Projekt môžete podporiť na www.tvojbuddy.sk. K lepšej budúcnosti detí prispieva aj spoločnosť O2, ktorá časť z predaja vianočných Troch kráľov venuje práve na podporu tohto programu.

Zuzana Zimová

Vyštudovala špeciálnu pedagogiku, no napokon ju zlákala psychoterapia. Pracovala v pedagogicko-psychologickom poradenstve pri sprevádzaní mladých ľudí, kde ju začala zaujímať téma vzťahovej väzby. Skúmala ju aj pri práci s náhradnými rodinami v občianskom združení Návrat. Štyri roky sa usilovala o zlepšenie systému starostlivosti o deti v detských domovoch z pozície metodičky na ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny. Dnes je odborná garantka projektu BUDDY pri občianskom združení PRO VIDA.

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Čo ak si parťák ublíži alebo sa ocitnete na neznámom mieste? Dlhoročný horský záchranár radí, ako zvládnuť týchto 8 bežných situácií na túre

Predstavte si, že ste vo Vysokých Tatrách. Kamarát si vyvrtne členok, zotmie sa skôr, než ste čakali, a vy navyše presne neviete, kde sa nachádzate. Aj keď sa situácia zdá náročná, zachovajte pokoj a rozvahu. Práve to vám pomôže správne sa rozhodnúť a uľahčiť príchod záchranárov. Spolu s horským sprievodcom a dobrovoľným záchranárom Františkom Mrázikom vám prinášame osem konkrétnych situácií, s ktorými sa môžete stretnúť pred túrou aj počas nej, a rady, ako ich zvládnuť čo najlepšie.

1. Podľa čoho si naplánovať túru v horách?

V takom prípade odporúčam využiť metódu 3 × 3 švajčiarskeho horského vodcu a odborníka na meteorológiu a lavíny Wernera Muntera. Tá ukazuje, že správnym naplánovaním sa dá znížiť riziko, ktorému sa na túre vystavujeme, až o 90 percent.

Ako vyzerá metóda 3 × 3 v praxi? Vyhodnotiť treba tri faktory v troch etapách.

Faktory:

1. Sneh a počasie – treba si skontrolovať, aké bolo a aké bude počasie, či hrozí lavínové nebezpečenstvo a aké výstrahy boli vydané, napríklad horskou službou alebo vedením národného parku.

2. Terén – treba si vybrať terén s ohľadom na počasie aj schopnosti človeka. Vhodné je tiež poznať strmosť svahu, jeho orientáciu a to, či existuje bezpečnejšia alternatívna trasa.

3. Ľudský faktor – treba vyhodnotiť, s kým idem na túru a či sme všetci na rovnakej výkonnostnej úrovni. Vždy sa totiž musia rýchlejší a zdatnejší prispôsobiť pomalším členom výpravy.

Etapy:

1. Regionálna úroveň – doma – všetky faktory si prejdeš doma, napríklad ešte pred odchodom z Bratislavy do Vysokých Tatier.

2. Lokálna úroveň – na mieste – terén, počasie či mapu si znova preveríš vlastným pozorovaním po príchode na hory. Vtedy je jednoduchšie overiť silu vetra, viditeľnosť či stav snehu.

3. Zónová úroveň – konkrétny svah – tesne pred vstupom na rizikový svah vyhodnotíš jeho sklon, orientáciu, snehové podmienky a možnosti bezpečného prechodu.

2. Ako si vybrať správnu výstroj a čo by v nej určite nemalo chýbať?

Tu treba povedať, že dôležitá je nielen výstroj, ale aj to, aby ju človek vedel správne používať. Darmo má niekto mačky, keď nevie, ako v nich kráčať. V takom prípade sa vystavuje ešte väčšiemu nebezpečenstvu.

Samozrejme, keď ideme na túru na jeseň, stmieva sa skôr. Ak je zamračené, šero prichádza ešte skôr. Treba byť preto pripravený a mať so sebou čelovku. Mobil s baterkou nestačí.

Takisto treba mať pri sebe powerbanku. Ak sa mi vybije mobil, riskujem, že si nebudem mať ako privolať pomoc.

Napokon je nevyhnutné mať správne oblečenie. To znamená, že treba mať také vrstvy, v ktorých nám bude teplo nielen počas chôdze, ale aj vtedy, keď zastavíme a potrebujeme si oddýchnuť. Vtedy si musíme pridať ďalšiu vrstvu, aby sme sa zahriali.

Tá sa zíde aj v prípade úrazu, pretože zranený je oveľa citlivejší na chlad. Rovnako ju oceníme po príchode na vrchol, kde je teplota nižšia a my si chceme chvíľu pobudnúť a vychutnať si výhľady.

3. Čo robiť, ak som s parťákom na horách a vyvrtne si členok? 

V prvom rade je dôležité, aby zranený cítil, že sa môže o vás oprieť a že situáciu máte pod kontrolou. Snažte sa zachovať pokoj, komunikovať s ním a zbytočne nevyvolávať ďalší stres.

Druhým krokom je poskytnúť základnú prvú pomoc. Ak niečo krváca, treba krvácanie ošetriť pomocou materiálu z lekárničky. Pri vyvrtnutom členku sa snažte nohu zbytočne nezaťažovať a podľa možností ju šetrne zafixovať. Následne treba vyhodnotiť, či je zranený schopný bezpečne pokračovať, alebo bude potrebné privolať pomoc. Napokon sa treba riadiť pravidlom 5T, ktoré predstavuje základné zásady starostlivosti o zraneného. 

  • Ticho – upokojte zraneného a snažte sa vytvoriť pokojnú atmosféru.
  • Teplo – chráňte ho pred chladom a podchladením, napríklad pomocou izolačnej fólie alebo náhradného oblečenia.
  • Tíšenie bolesti – manipulujte so zranenou končatinou čo najšetrnejšie a poskytnite primeranú prvú pomoc.
  • Tekutiny – pri vážnom úraze alebo podozrení na závažné poranenie nedávajte zranenému jesť ani piť, najmä ak môže potrebovať zákrok v nemocnici.
  • Transport – zabezpečte bezpečný presun zraneného, prípadne privolajte horských záchranárov.

4. Na aké číslo volať, keď sa ocitnem v krízovej situácii?

Ideálne na číslo 112, ktoré funguje v celej Európskej únii. Aj keď sa niekedy môže stať, že nemáte signál na bežný hovor, tiesňové volanie sa môže podariť. Číslo 112 sa dá vytočiť aj zo zamknutého telefónu, takže ak sa napríklad kamarát zraní, nereaguje a vy máte vybitý mobil, môžete použiť jeho telefón bez toho, aby ste ho museli odomknúť. Tiesňové volanie je možné uskutočniť aj z telefónu bez SIM karty, ak je dostupná mobilná sieť.

Výhodou čísla 112 je aj to, že nemusíte vedieť, ktorú záchrannú zložku presne potrebujete. Operátor vás spojí s príslušnou službou podľa situácie.

Dispečer sa vás bude pýtať na dôležité informácie a podľa vašich odpovedí vás usmerní, čo robiť ďalej. Nemusíte vedieť všetko ani presne vedieť, ako postupovať – dôležité je zavolať a riadiť sa jeho pokynmi.

5. Ako vyhodnotím, aký typ záchrany potrebujem – či vrtuľník, alebo pozemnú horskú službu?

S tým vám poradia na spomínanom čísle. Následne treba dispečerovi povedať, aká je u vás viditeľnosť a aká je sila vetra. Môžete napríklad uviesť: „Vidím na sto metrov, predo mnou je kosodrevina a vidím na vrcholy Lomnického štítu.“

Silu vetra možno opísať napríklad takto: „Ohýbajú sa celé stromy“ alebo „Ohýbajú sa len vrcholy stromov“.

Povedať, že fúka trochu alebo silno, nestačí. Lepšie je byť konkrétnejší, pretože aj na základe týchto informácií sa dá lepšie určiť, či je možné dostať sa na miesto vrtuľníkom, alebo bude potrebná pozemná záchrana.

6. Viem záchranárom uľahčiť ich príchod, aby boli na mieste čo najrýchlejšie?

Príchod záchranárov závisí od počasia. Vrtuľník dokáže vyštartovať do 15 minút a za pár minút sa dostane do ktorejkoľvek časti Vysokých Tatier, ak je vonku pekne.

Ak je však zlá viditeľnosť, silný vietor alebo je posádka pri inom zranenom a bude potrebná pozemná záchrana, bude to trvať dlhšie. Vtedy je potrebné zvládnuť situáciu s čo najväčším pokojom a s čo najmenším nepohodlím.

Keď prichádza vrtuľník, je vhodné poznať pravidlá, ktoré pomôžu zabezpečiť čo najbezpečnejšie pristátie.

Vrtuľník a bezpečné pristátie

  • Keď už vrtuľník prichádza, nemali by naň mávať všetci, ale iba jedna zodpovedná osoba.
  • Tá sa postaví a gestom rúk v tvare písmena Y naznačí posádke, že pomoc naozaj potrebuje – Y vychádza z anglického slova yes, čiže áno.
  • Naopak, ak pomoc nepotrebujete, dáte ruky do tvaru písmena N, čiže no – nie.
  • Dôležitý je aj priestor na pristátie. Je preto dobré vytypovať rovný povrch bez vyvýšených útvarov, ktoré by mohli pristátie komplikovať.
  • Z tohto miesta pošlite všetkých ľudí preč.
  • Treba tiež pozbierať voľné predmety, ako sú stany, ľahké batohy či oblečenie, aby počas pristávania nezačali lietať.
  • Pilotovi ukážte, ktorým smerom fúka vietor, pretože potrebuje pristáť proti nemu a rovnako proti nemu aj vzlieta. Jednoducho sa postavíte a podľa toho, odkiaľ vám fúka vietor, určíte jeho smer. Ideálne je mať niečo v ruke – šatku, ľahkú čiapku alebo šnúrku z topánky –, aby pilot videl, ktorým smerom sa tento predmet pohybuje.
  • Keď vrtuľník pristane, nepribližujte sa k nemu, pretože jeho rotor je veľmi nízko nad zemou. Ak k tomu pripočítame terénne nerovnosti, stroj môže byť veľmi nebezpečný.
  • Ak bude personál niečo potrebovať, privolá vás, aby ste napríklad pomohli s nosidlami alebo batohom.

7. Čo robiť v prípade, keď presne neviem, kde sa nachádzam?

V dnešnej dobe už nie je problém zistiť svoju polohu. Leteckí aj ostatní záchranári ju vedia zistiť tak, že na váš mobil pošlú esemesku s určitým odkazom. 

Keď naň kliknete, budú vedieť, kde sa nachádzate. Existuje aj samostatná aplikácia horskej záchrannej služby, ktorá dokáže sama odoslať GPS súradnice.

8. Ako sa vybaviť na lyžovačku?

Vezmi si správnu výstroj. To znamená, že lyže musia mať nastavené primerané vypínacie sily, treba mať prilbu a vhodné oblečenie. Dôležité sú aj hrubšie nohavice, pretože tenké nohavice môže lyža pri úraze rozseknúť a jej hrana sa môže zarezať až do nohy.

Čo sa týka pohybu na svahu, tam platí biely kódex.

10 základných pravidiel bieleho kódexu

  1. Ohľaduplnosť – správaj sa tak, aby si neohrozil ostatných.
  2. Kontrola rýchlosti – prispôsob rýchlosť svojim schopnostiam, stavu trate a počtu ľudí na svahu.
  3. Voľba smeru jazdy – lyžiar prichádzajúci zhora musí jazdiť tak, aby neohrozil ľudí pred sebou.
  4. Predbiehanie – predbiehaj s dostatočným odstupom.
  5. Vchádzanie na svah a rozbiehanie – pred rozjazdom alebo vstupom do trate sa rozhliadni.
  6. Zastavenie – nezastavuj na úzkych ani neprehľadných miestach. Ak potrebuješ zastaviť, vyber si bezpečné miesto na okraji trate.
  7. Výstup a zostup pešo – pohybuj sa po okraji zjazdovky.
  8. Rešpektovanie značenia – dodržiavaj značky, pokyny a uzávierky tratí.
  9. Pomoc pri nehode – ak sa niekto zraní, máš povinnosť poskytnúť pomoc.
  10. Identifikácia – pri nehode si účastníci musia vymeniť potrebné identifikačné údaje.

Lyžovanie je ako partička šachu – musím myslieť nielen na seba, ale aj na druhých. Zároveň musím počítať aj s nepredvídanými situáciami. Napríklad vidím, že niekto smeruje doprava, ale predvídam, že odbočí doľava, a som pripravený na to zareagovať.

Kde sa spájajú zjazdovky, treba pribrzdiť. Prichádzajú tam ľudia rovnakou rýchlosťou, ale z rôznych smerov. Dávame im preto prednosť tak ako na ceste.

Pre začiatočníkov platí, že si treba zvoliť miernejšiu zjazdovku a zotrvať na nej dostatočne dlho. Veď čo je v živote krajšie než to, keď ideme krásnou, istou a elegantnou jazdou, ktorá nám prináša aj hravosť? Nie je dôležité ísť rýchlo za každú cenu, ale užívať si jazdu.

František Mrázik

Medzinárodný horský sprievodca s kvalifikáciou UIMLA a dlhoročný horský záchranár. Od roku 2000 pôsobí v Tatranskej horskej službe – dobrovoľnom zbore, ktorého je od roku 2021 predsedom. Venuje sa sprevádzaniu v slovenských aj zahraničných pohoriach, lavínovému vzdelávaniu a bezpečnosti v horách. Popri svojej vášni pre prírodu má aj vlastnú IT firmu Maxim Data. Jeho otcom bol František Mrázik starší, ktorý v minulosti pôsobil ako náčelník Horskej služby Československého zväzu telesnej výchovy na Slovensku.

Páčil sa vám článok?
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.