Sma na to dvaja | O2 Sma na to dvaja | O2

BUDDY pomáha deťom, ktoré nemôžu vyrastať v rodine. Chce, aby sa mali komu zdôveriť

Môcť sa podeliť so svojimi radosťami aj trápeniami je pre väčšinu z nás samozrejmé, deťom z detských domovov však blízka osoba často chýba. Ich kamarátmi a sprievodcami na ceste životom sa môžu stať dobrovoľníci z programu BUDDY.

Na Slovensku vyrastá asi 5 000 detí a mladých ľudí mimo rodiny. Potrebujú blízkeho človeka, ktorému môžu dôverovať, oprieť sa oňho v ťažkých chvíľach a plnohodnotne s ním tráviť čas. Program BUDDY spája deti a mladých ľudí s dobrovoľníkmi, ktorí sú ochotní venovať sa im.

Čítajte aj: Ako deti dobre pripraviť do života? Základom je, dôvera a pocit bezpečia

O význame programu a dôležitosti funkčných vzťahov sme sa porozprávali s jeho odbornou garantkou psychoterapeutkou Zuzanou Zimovou.

V rozhovore sa dozviete:

  • ako BUDDY funguje,
  • akú úlohu v projekte zohrávajú dobrovoľníci,
  • prečo je pre dieťa dôležité cítiť sa bezpečne,
  • ktoré príbehy sú pre Zuzanu Zimovú najsilnejšie.

Deti z centier pre deti a rodiny, v minulosti nazývaných aj detské domovy, často žijú s akousi nálepkou. Aké naozaj sú?

Sú to zranené deti. Keby sme zažili to, čo ony, správali by sme sa podobne. Boli by sme plní nedôvery alebo, naopak, veľmi dôverčiví a ochotní mať vzťah s kýmkoľvek, pretože by sme po ňom nesmierne túžili.

Sú to deti, ktoré sa naučili žiť v ťažkých podmienkach a často sa museli vedieť už v skorom veku postarať samy o seba. Zažili náročné chvíle.

Poznám napríklad dvoch súrodencov, z ktorých jeden mal len štyri a druhý tri roky, pričom starší zvládal aj starostlivosť o svojho mladšieho brata. Ak si predstavíme, čo všetko sa deti musia naučiť, aby prežili, je to nesmierna záťaž. Neraz z nej vzniká vnútorné napätie, s ktorým si nie vždy vedia deti poradiť.

V konfliktných situáciách potom vybuchnú a ľudia často vidia iba povrch. Posudzujú ich ako impulzívne deti plné hnevu, no to, čo sa ukrýva v hĺbke, je veľké psychologické zranenie.

Deti vyrastajúce v centrách boli často zanedbávané, zneužívané alebo týrané. Minimálne si zažili, že ich rodina bola bezradná v starostlivosti o ne, a preto z nej museli odísť. Nikto z nich nemal ľahký život.

Dnes pôsobíte ako odborná garantka programu BUDDY pri občianskom združení PRO VIDA. Čo je jeho cieľom?

Ide o jedinečný program, v rámci ktorého poskytujeme podporu dobrovoľníkom sprevádzajúcim deti, ktoré nemôžu vyrastať vo svojich rodinách. Momentálne sa staráme o 90 BUDDY dvojíc na západnom Slovensku, pričom vo viacerých mestách deti na svojho dobrovoľníka ešte čakajú. V decembri sme spustili aj náborovú kampaň pre nových dobrovoľníkov na východe – v Košiciach a v Prešove.

Deti vyrastajúce v centrách často nedokážu vedomosti a zážitky zužitkovať, pretože majú veľa tráum, ktoré ich limitujú. Sú vzťahovo také zranené, že si často nevedia udržať svoje súkromné či pracovné vzťahy.

Keď ma v roku 2014 oslovili, či by som chcela robiť odbornú garantku, bola som opatrná. Je veľa projektov, ktoré pomáhajú deťom cez rôzne aktivity, snažia sa im sprostredkovať vedomosti a zážitky, ale zabúdajú na budovanie vzťahov.

Deti vyrastajúce v centrách často nedokážu vedomosti a zážitky zužitkovať, pretože majú veľa tráum, ktoré ich limitujú. Sú vzťahovo také zranené, že si často nevedia udržať svoje súkromné či pracovné vzťahy. Keď príde kríza, zutekajú. Dá sa to napraviť jedine tým, že zažijú blízky vzťah, v ktorom sa presvedčia, že sú pre niekoho hodnotné.

Program BUDDY je práve o tom. Stavia na vzťahoch detí s dobrovoľníkmi, ktorí ich sprevádzajú až do dospelosti.

Ako možno docieliť, aby vzťah medzi dobrovoľníkom a dieťaťom fungoval?

Dobrovoľníci sú pre nás v tomto programe nesmierne dôležití, pretože sú tými, s ktorými si deti vytvárajú dlhodobý vzťah. Práve vďaka dobrovoľníkovi sa dieťa môže rozvíjať a rásť. Tomu prispôsobujeme aj ich výber, prípravu a školenie.

Veľmi dbáme na bezpečie detí v programe, pretože vieme, aké sú zraniteľné. Program sme nastavili tak, aby sa v ňom dobrovoľníci menili čo najmenej. Sprevádzanie dieťaťa sa začína ideálne od jeho dvanástich rokov a trvá až do dospelosti. Teda do času, kým dieťa neopustí centrum, nenájde si prácu alebo sa nestabilizuje.

Je podmienkou, aby bol vzťah medzi dobrovoľníkom a dieťaťom fyzický a stretávali sa osobne?

Je to veľmi dôležité, hoci v tomto pandemickom čase aj náročné. Aj my sme museli prejsť do online priestoru.

Základom programu BUDDY však je, aby mal dobrovoľník s dieťaťom fyzický kontakt. To znamená, aby sa spolu mohli prejsť, zájsť si na pizzu. Jednoducho, aby dieťa vnímalo prítomnosť človeka, ktorý ho sprevádza, a aby s ním zažilo skutočný vzťah. Aby sa malo komu zdôveriť, povedať mu o svojich radostiach i bolestiach.

Ako sa deťom prideľujú dobrovoľníci?

Výberový proces sme nastavili tak, aby sme od samého začiatku mali o našich dobrovoľníkoch čo najviac informácií. Poznáme ich zámer, povahové vlastnosti, ich záujmy a podľa toho vieme vyhodnotiť, s akým dieťaťom by si typovo sadli.

Základom programu BUDDY však je, aby mal dobrovoľník s dieťaťom fyzický kontakt. To znamená, aby sa spolu mohli prejsť, zájsť si na pizzu. Jednoducho, aby dieťa vnímalo prítomnosť človeka, ktorý ho sprevádza, a aby s ním zažilo skutočný vzťah.

Naše koordinátorky sú v kontakte s ľuďmi z centier pre deti a rodiny a spoločne rozmýšľajú, či sa dobrovoľník hodí ku konkrétnemu dieťaťu, či ho zvládne a či bude preň prínosom.

V centrách, kde už program funguje dlhšie, si deti často pýtajú dobrovoľníka samy. Keď vidia, že ich kamaráti zo skupiny ho už majú, chcú ho mať tiež. Niekedy je to samotný psychológ z centra alebo vychovávateľ, ktorý dieťaťu navrhne, či by nechcel svojho dobrovoľníka. Dieťa sa však napokon rozhodne samo.

Ktoré BUDDY príbehy sú pre vás najsilnejšie? 

Tie, ktoré sú pre mňa dodnes niečím výnimočné. Napríklad príbehy detí, ktoré dobrovoľníkov nechceli. Neboli presvedčené o ich pomoci a neraz ich brali ako priepustku, pretože v sprievode dobrovoľníka ich vychovávatelia pustili bez obáv von.

Keď dovŕšili osemnásť rokov, rozhodli sa, že odídu z domova, aby mohli byť slobodné a nemuseli dodržiavať pravidlá výchovnej skupiny. Je to prirodzené, pretože centrum je inštitúcia a má svoje pravidlá.

Vonku mladí ľudia zrazu zistia, že to nie je také jednoduché. Prestanú chodiť do školy, nevedia, kde sa majú zamestnať, kde bývať a neraz sa hanbia zavolať svojim vychovávateľom, ktorí im hovorili z pozície rodiča, čo ich v reálnom svete čaká.

Hanbia sa priznať, že sa im nedarí, a tak je pre nich jednoduchšie zavolať dobrovoľníkovi a povedať mu, že sa nemajú dobre a potrebujú pomoc. Dobrovoľník, ktorý zažil zo strany dieťaťa roky vlažného odmietania, zrazu zažíva jeho dôveru a snaží sa mu pomôcť.

Program BUDDY poskytuje podporu deťom, ktoré nemôžu vyrastať vo svojich rodinách. Dopĺňa existujúci štátny systém a jeho cieľom je, aby každé dieťa malo aspoň jedného blízkeho človeka, ktorému dôveruje, a aby vedelo žiť samostatný a dôstojný život. BUDDY preto vytvára a priebežne podporuje bezpečné vzťahy medzi dieťaťom a dobrovoľníkom, ktorý mu pravidelne, nezištne a dlhodobo venuje svoj voľný čas a rozvíja jeho potenciál. Partnerom projektu je aj spoločnosť O2.

Vzťah medzi dobrovoľníkom a dieťaťom časom zrejme naberá na intenzite.

Zameriavame sa na deti, ktoré žijú v skupinách. Je pre ne dôležité, ak majú niekoho, s kým si môžu sadnúť, porozprávať sa a mať ho celý čas, ktorý spolu trávia, iba pre seba. Niekoho, kto ich skutočne počúva.

Niekedy trvá istý čas, kým sa medzi dobrovoľníkom a dieťaťom vytvorí vzťah. Ale keď zrazu po pol roku namáhavého kontaktovania príde okamih, že sa dieťa samo od seba ozve svojmu dobrovoľníkovi, je to veľká vec, hoci nám sa to môže javiť ako maličkosť.

Stále prijímate nových dobrovoľníkov?

Áno, sme radi, ak sa k nám prihlásia ďalší. Na webstránke tvojbuddy.sk sú vždy vypísané mestá, kde aktuálne hľadáme dobrovoľníkov. V Bratislave, Malackách, Bernolákove a Piešťanoch hľadáme iba mužov, v iných mestách mužov aj ženy. Ak niekto uvažuje nad tým, že by sa rád stal dobrovoľníkom, stačí, aby si podal prihlášku.

Niekedy trvá istý čas, kým sa medzi dobrovoľníkom a dieťaťom vytvorí vzťah. Ale keď zrazu po pol roku namáhavého kontaktovania príde okamih, že sa dieťa samo od seba ozve svojmu dobrovoľníkovi, je to veľká vec, hoci nám sa to môže javiť ako maličkosť.

Nemusí byť ešte pevne rozhodnutý. Na to slúžia ďalšie kroky, počas ktorých sa záujemca aj my môžeme rozhodnúť, či do programu vstúpi, alebo nie.

Mnoho detí zažilo veľmi ťažké situácie. Dá sa im pomôcť, aby im zranenia nekomplikovali život?

Ak dieťa nemá nikoho, kto mu pomôže, je veľká pravdepodobnosť, že to, čo si so sebou nesie, mu sťaží vzťahy, život v práci alebo hľadanie svojho miesta v živote.

Je dôležité, aby dieťa dostalo pomoc. Nielen takú, že sa dostane do prostredia, kde je fyzicky v bezpečí, bude mať čo jesť alebo bude chodiť do školy. Základom je, že bude mať bezpečné vzťahy. V centre to nie je vždy možné, pretože je tam spolu desať zranených detí. Nevedia vždy zvládať konflikty a tým, že sú v napätí, si vzájomne ubližujú.

Vychovávateľ musí byť neraz výchovný a nátlakový ako rodičia. Niektoré deti môžu vnímať vzhľadom na svoju skúsenosť ako zraňujúcu už len obyčajnú požiadavku, aby si plnili povinnosti.

Potrebujú aj psychologickú pomoc, čo nie je vždy možné, pretože na Slovensku nemáme dostatočný počet terapeutov a ľudí v pomáhajúcich profesiách. My takto aspoň čiastočne môžeme vykryť zážitok bezpečného vzťahu, ktorý je pre dieťa jedinečný.

Prečo je pre dieťa bezpečný vzťah taký dôležitý?  

Detskí psychológovia už dávno vypozorovali a inštinktívne to vie aj veľa rodičov, že dieťa potrebuje lásku, opateru a prijatie. Možno to znie ako klišé, ale všetci podvedome cítime, že zdravé dieťa je milované a podporované.

Ak mu to chýba, bude musieť vynaložiť v živote oveľa viac energie a bude to mať oveľa ťažšie, či už vo vzťahu k sebe, alebo k iným ľuďom.

Potvrdzujú to aj neurobiologické vedy, ktoré skúmajú vývin mozgu. Tie jasne hovoria, že deti, ktorých rodičia dokážu vnímať ich psychologické a vzťahové potreby, sú pripravené čeliť rôznym životným výzvam. Neznamená to však, že budú mať iba dobré zážitky.

Cieľom je, aby dieťa malo istú odolnosť proti kritickým chvíľam, aby si dokázalo poradiť aj s náročnými momentmi v živote. Aby si dokázalo poradiť so smútkom a s hnevom, aby to dokázalo prežiť a ísť ďalej.

Toto napĺňanie potrieb sa spája s raným vekom dieťaťa a prebieha do prvých troch rokov života. Dieťa vtedy ešte nevníma rozumom, ale cez telesné zážitky a vzťahy. Práve v tomto období sa jeho mozog najviac vyvíja.


Deti z detských domovov aj vďaka programu BUDDY dostanú šancu zažiť nezištný bezpečný vzťah a nájsť si dôstojnú prácu a bývanie. Pomôžte deťom, ktoré nemôžu vyrastať v rodine, pripraviť sa na samostatný život. Projekt môžete podporiť na www.tvojbuddy.sk. K lepšej budúcnosti detí prispieva aj spoločnosť O2, ktorá časť z predaja vianočných Troch kráľov venuje práve na podporu tohto programu.

Zuzana Zimová

Vyštudovala špeciálnu pedagogiku, no napokon ju zlákala psychoterapia. Pracovala v pedagogicko-psychologickom poradenstve pri sprevádzaní mladých ľudí, kde ju začala zaujímať téma vzťahovej väzby. Skúmala ju aj pri práci s náhradnými rodinami v občianskom združení Návrat. Štyri roky sa usilovala o zlepšenie systému starostlivosti o deti v detských domovoch z pozície metodičky na ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny. Dnes je odborná garantka projektu BUDDY pri občianskom združení PRO VIDA.

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Ako hovoriť s deťmi o škodlivom obsahu na internete? Psychologička radí, ako na to bez zákazov a výčitiek

Samostatnou kapitolou toxického obsahu je manosféra, ktorá chlapcom podsúva urážlivé a ponižujúce predstavy o dievčatách.

Už pri zakladaní profilu na sociálnych sieťach dáva chlapec najavo, aké má záujmy a čo ho baví. Prípadne si začne vyhľadávať odpovede na otázky, ktoré sú v období dospievania úplne bežné: prečo sa mi nedarí vo vzťahoch či ako zlepšiť svoj vzhľad… Aj tak môže vyzerať jeho cesta do manosféry, ktorá často znevažuje ženy a dievčatá. Podľa psychologičky Kristíny Blažekovej však netreba hneď siahnuť po zákazoch či vypočúvaní. Oveľa dôležitejšie je úprimne sa o dieťa zaujímať a snažiť sa pochopiť, čo ho k radikálnym názorom na internete privádza.

V rozhovore so psychologičkou a pedagogičkou Kristínou Blažekovou sa dočítate:

  • ako tvorcovia škodlivého obsahu oslovujú chlapcov a tínedžerov,
  • ako začať rozhovor o tom, čo dieťa na internete sleduje,
  • ktoré varovné signály naznačia, že pozerá toxické videá, 
  • čo je rodinná digitálna dohoda a čo si v nej treba stanoviť,
  • kedy môžu mať radikálne myšlienky na dieťa výrazný vplyv,
  • čo tínedžerom bráni v tom, aby sa o témach z online sveta rozprávali viac aj s učiteľmi. 

Manosféra sa v poslednom čase spomína čoraz častejšie. Zjednodušene povedané, ide o obsah na internete, ktorý šíri nenávistné a ponižujúce názory o ženách. Ako sa však chlapec či tínedžer k takémuto obsahu vlastne dostane?

Často sa to začína veľmi nenápadne – motivačnými videami, ktoré na prvý pohľad nepôsobia škodlivo. Môže ísť o videá o úspechu, financiách, cvičení, osobnom rozvoji alebo o tom, čo znamená byť „správnym mužom“. Následne sa však obsah postupne radikalizuje.

Človek sa tak môže dostať od pomerne neškodných motivačných videí až k nenávistným prejavom, urážaniu žien, mizogýnnemu obsahu alebo k presvedčeniu, že medzi mužmi a ženami prebieha akýsi boj.

Prečo to niekto robí?

V manosfére sa často objavuje predstava, že muži sú v spoločnosti v kríze a že ich postavenie ohrozujú ženy, feminizmus alebo širšie spoločenské zmeny. Nejde však iba o ženy. Do tejto predstavy o „ohrození mužskosti“ môžu byť zahrnutí aj LGBT ľudia či rôzne etnické alebo iné menšiny.

Objavujú sa napríklad argumenty, že muži už nie sú dostatočne chlapskí, že ženy preberajú ich úlohy, že LGBT komunita narúša tradičné predstavy o rodine alebo že menšiny mužom „berú prácu“.

To napokon vedie k predstavám, že správny muž má byť silný, úspešný, finančne zabezpečený a má mať v spoločnosti silné postavenie.

Špirála manosféry sa môže začať úplne nevinne – chlapec hľadá rady o sebavedomí, randení či mužskosti. Postupne však môže naraziť na obsah, ktorý jeho osobné problémy vysvetľuje správaním žien alebo spoločnosti. 

Algoritmy mu následne odporúčajú podobný, často čoraz radikálnejší obsah. Z pôvodnej snahy zlepšiť svoj život sa tak môže postupne vytvoriť pohľad na svet v štýle „my verzus oni“: presvedčenie, že za jeho problémy môže určitá skupina, generalizovanie o ženách a pod.

Deje sa takáto radikalizácia postupne alebo stačí jedno silné video, ktoré dieťa ovplyvní a zmení jeho pohľad na vec?

K takémuto obsahu sa môže dostať náhodne, ale aj cielene.

Ak sa napríklad chlapec jednoducho prihlási na sociálnu sieť, algoritmus mu na základe jeho veku, záujmov a predchádzajúceho správania začne ponúkať obsah, ktorý by ho mohol zaujímať – napríklad šport, cvičenie či financie. A odtiaľ sa môže postupne dostať aj k čoraz radikálnejšiemu obsahu.

Druhou možnosťou je, že mladý človek už rieši nejakú otázku identity.

V puberte je úplne prirodzené premýšľať o tom, kto som, aké je moje miesto vo svete, aká je moja úloha alebo ako fungujú vzťahy s kamarátmi či prvé romantické vzťahy.

Ak napríklad cielene hľadá odpovede na otázky typu Čo znamená byť mužom?, Prečo sa mi nedarí vo vzťahoch? alebo Ako mám byť úspešný?, algoritmus mu môže začať ponúkať obsah, ktorý sa na tieto témy priamo zameriava.

Stupňovanie teda môže fungovať podobne, len vstupná stanica je iná.

Môže teda dieťa alebo tínedžer ísť do online sveta hľadať niečo, čo mu chýba v reálnom živote?

Určite. Preto je dobré pochopiť, čo mu skupiny z manosféry poskytujú. Nie sú to iba odpovede na otázky, ktoré si kladie. Veľmi dôležitý je pocit spolupatričnosti.

Mladý človek tam môže nájsť ľudí s podobnými skúsenosťami, problémami alebo takých, ktorí mu hovoria: „Pomôžeme ti zorientovať sa. Ukážeme ti, ako sa stať človekom, akým chceš byť.“

Keď už hovoríme o tom, čo manosféra ponúka chlapcom, aký problém tento obsah vytvára pre dievčatá, ktoré sa s ním stretávajú?

Ak sa stretávajú s obsahom, ktorý im hovorí, že sú vo vzťahoch podradené a že ich hlavnou úlohou je starostlivosť o domácnosť a deti, môže to mať negatívny vplyv na ich sebavedomie.

Výskumy ukazujú, že dievčatá, ktoré sa stretávajú s takýmito komentármi, sa môžu z online priestoru začať sťahovať. Obávajú sa, že ak vyjadria svoj názor, budú zosmiešňované, znevažované alebo napádané.

Máme už aj dáta zo Slovenska, ktoré ukazujú, že sa so znevažujúcimi komentármi stretávajú napríklad v škole, či už od spolužiakov, ale niekedy aj od učiteľov a učiteliek. 

Stále sa objavujú stereotypné názory typu: „Ty predsa nemôžeš byť dobrá vo vede“ alebo „Žena nebude vedieť riadiť podnik“.

Ako môžu rodičia sledovať, čo ich dieťa na internete robí, bez toho, aby malo pocit, že ho špehujú?

Rodič by mal mať určitú mieru kontroly a autority. Nemôžeme celú výchovu postaviť na tom, že budeme iba kamaráti. Rodič má byť v prvom rade ochranca.

Zároveň je potrebné poznať svoje dieťa a vedieť, čo naň funguje a čo nie. 

Vo všeobecnosti by som to rozdelila na viacero rovín. Prvou je prevencia a vzťah dôvery. Dieťa by malo mať pocit, že sa na rodiča môže obrátiť a že rodič mu zároveň dôveruje, ale chce vedieť, či je v online priestore v bezpečí.

Ďalšou rovinou je jasné nastavenie pravidiel. V tomto smere môže pomôcť napríklad rodinná digitálna dohoda.

Čo to je? 

Je to dokument, ktorý si rodina spoločne vytvorí, môže si ho pokojne podpísať.

Môže obsahovať pravidlá používania internetu a sociálnych sietí – napríklad, koľko času tam budeme tráviť, na aký účel ich budeme používať alebo čo urobíme v prípade, že sa stretneme s obsahom, ktorý nás znepokojuje alebo ohrozuje.

Ideálne je dohodnúť sa, že dieťa sa v takejto situácii obráti na rodiča.

Môžeme si zároveň stanoviť aj následky toho, ak sa dohoda nedodrží. To už je vec konkrétnej rodiny.

V súvislosti s nástrahami v online svete sa hovorí, že rodičia by sa mali o to, čo dieťa sleduje, aktívne zaujímať a nenechávať to len na akýsi samospád. Súhlasíte?

Áno, rodič by mal mať o dieťa úprimný záujem.

Niekedy mu iba hovoríme: „Toto je hlúposť. Toto nesleduj. Na internete sú samé nezmysly a iba tam strácaš čas.“ V takom prípade nás však pravdepodobne počúvať nebude.

Sociálne siete sú súčasťou života detí. Musíme ich preto naučiť nielen využívať ich pozitívne stránky, ktorých je veľa, ale zároveň rozpoznávať negatívny obsah. A najlepšie sa to dá robiť rozhovorom.

Máte konkrétne tipy, ako takúto debatu začať?

Môžeme sa dieťaťa opýtať: „Kto sú tvoji obľúbení influenceri? Čo sleduješ? Aký obsah sa ti páči? Prečo ťa to zaujíma?“

Ak daného influencera nepoznáme, môžeme si jeho obsah pozrieť. Dať sa dieťaťom poučiť je tiež úplne v poriadku.

Vzory a pocit spolupatričnosti sú v období dospievania mimoriadne dôležité. A práve to môže byť jedna z vecí, ktoré tieto komunity ponúkajú.

Môžeme si povedať, čo si o konkrétnom obsahu myslíme a prečo. Dôležité je, aby dieťa nemalo pocit, že sme si sadli preto, aby sme ho vypočúvali alebo kontrolovali.

A čo ak rodič zistí, že dieťa sleduje niekoho nevhodného?

Ani vtedy netreba zosmiešňovať dieťa alebo daného influencera vulgárne znevažovať.

Treba skôr pátrať po potrebe, ktorá dieťa k tomu obsahu priviedla. Prečo ho sleduje? Čo mu tento človek ponúka? To môže byť oveľa dôležitejšie než samotný fakt, že ho sleduje.

Čiže základom je nesúdiť dieťa, aj keď vieme, že obsah, ktorý sleduje, môže byť toxický.

Presne. V období dospievania je prirodzená určitá potreba rebelovať, provokovať a testovať hranice. Ak dieťaťu niečo úplne zakážeme, môže to paradoxne zvýšiť jeho záujem.

Preto je lepšie pristupovať k tomu nehodnotiacim spôsobom a neuzavrieť komunikáciu hneď na začiatku.

Existujú varovné signály, ktoré naznačia, že dieťa sleduje niekoho so škodlivými názormi?

Áno, dôležitá je zmena správania, jej rýchlosť a intenzita. Jedným zo signálov môže byť napríklad množstvo času, ktoré dieťa trávi online. Ak bude na internete výrazne dlhšie a vzťahy si vytvára najmä tam, je dobré zaujímať sa o to, čo tam robí.

Ďalším signálom môže byť zmena slovníka. Manosféra má vlastné výrazy – existujú také, ktoré označujú rôzne typy mužov, žien, vzťahov či správania.

Okrem toho sa môže objaviť výrazný záujem o peniaze, trading, kryptomeny alebo predstava, že klasické vzdelanie nie je potrebné.

V manosfére sa niekedy prezentuje názor, že vysoká škola človeku neprinesie úspech a namiesto nej stačí absolvovať kurz, venovať sa investíciám alebo podnikaniu.

Veľkou témou manosféry je aj vzhľad. Ak sa u tínedžera zrazu objaví extrémna snaha zmeniť výzor, môže to súvisieť s trendom známym ako looksmaxxing.

O čo presne ide?

Je to snaha maximalizovať fyzickú atraktivitu – napríklad cvičením, zmenou stravy, prehnanou starostlivosťou, ale v extrémnych prípadoch aj plastickými operáciami.

Mladý človek si môže myslieť, že nikdy nie je dostatočne atraktívny a že musí dosiahnuť určitý fyzický prototyp, aby ho ženy chceli. Samotný záujem o spomínané témy, samozrejme, nie je problém. Dôležitá je intenzita.

Kedy sa dá povedať, že dieťa začína škodlivé postoje preberať?

Keď sa online postoje preklopia do offline života.

Ak sa mladý človek začne znevažujúco vyjadrovať o ženách, menšinách alebo iných skupinách a prejavuje to v škole či vo vzťahoch, už nejde iba o obsah, ktorý niekde videl.

Môže sa objaviť konflikt so spolužiačkami, sexistické komentáre alebo iné prejavy.

Sledovanie teda ešte neznamená, že je dieťa radikalizované. Otázkou je, prečo takýto obsah pozerá.

Je to preto, že mu ho ponúkajú algoritmy? Zaujíma sa o tému? Alebo sa s týmito názormi začína stotožňovať? To sú veľmi odlišné situácie.

Aká je v tomto celom rola učiteľov?

V zásade pri nich platí veľa z toho, čo pri rodičoch: mali by mať o deti úprimný záujem a rozprávať sa s nimi o tom, čo ich baví. 

Nemôžeme očakávať, že mladí ľudia budú rešpektovať autoritu iba preto, že učiteľ príde pred tabuľu a povie: „Toto nesledujte, pretože je to zlé.“

Je dôležité vytvoriť si so žiakmi vzťah a ukázať im, že učiteľ rozumie svetu, v ktorom žijú.

Môže sa ich pýtať, čo pozerajú na internete, aký obsah ich baví a prečo.

Často sa stretávam s tým, že mladí ľudia hovoria: „S učiteľmi sa o týchto témach nedá rozprávať.“ Buď preto, že učitelia sociálne siete nepoužívajú, nerozumejú im, alebo mladých ľudí za ich obsah zosmiešňujú. To je veľká chyba.

Kristína Blažeková

Vyštudovala poradenskú a klinickú psychológiu a neskôr školskú pedagogiku. Viac ako desať rokov pracovala ako psychologička v poradenských centrách aj v základných a materských školách. V občianskom združení Zvoľ si info sa venovala najmä tomu, ako sa orientovať v záplave informácií, rozpoznávať dezinformácie a rozvíjať kritické myslenie. Prednáša a pripravuje workshopy pre deti aj dospelých. Dnes pôsobí na Trnavskej univerzite.

Páčil sa vám článok?
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.