Príbehy

BUDDY pomáha deťom, ktoré nemôžu vyrastať v rodine. Chce, aby sa mali komu zdôveriť

Môcť sa podeliť so svojimi radosťami aj trápeniami je pre väčšinu z nás samozrejmé, deťom z detských domovov však blízka osoba často chýba. Ich kamarátmi a sprievodcami na ceste životom sa môžu stať dobrovoľníci z programu BUDDY.

Autor Petra Nagyová

Foto Soňa Maletz

Dátum17. 12. 2020

Na Slovensku vyrastá asi 5 000 detí a mladých ľudí mimo rodiny. Potrebujú blízkeho človeka, ktorému môžu dôverovať, oprieť sa oňho v ťažkých chvíľach a plnohodnotne s ním tráviť čas. Program BUDDY spája deti a mladých ľudí s dobrovoľníkmi, ktorí sú ochotní venovať sa im.

Čítajte aj: Ako deti dobre pripraviť do života? Základom je, dôvera a pocit bezpečia

O význame programu a dôležitosti funkčných vzťahov sme sa porozprávali s jeho odbornou garantkou psychoterapeutkou Zuzanou Zimovou.

V rozhovore sa dozviete:

ako BUDDY funguje,
akú úlohu v projekte zohrávajú dobrovoľníci,
prečo je pre dieťa dôležité cítiť sa bezpečne,
ktoré príbehy sú pre Zuzanu Zimovú najsilnejšie.

Deti z centier pre deti a rodiny, v minulosti nazývaných aj detské domovy, často žijú s akousi nálepkou. Aké naozaj sú?

Sú to zranené deti. Keby sme zažili to, čo ony, správali by sme sa podobne. Boli by sme plní nedôvery alebo, naopak, veľmi dôverčiví a ochotní mať vzťah s kýmkoľvek, pretože by sme po ňom nesmierne túžili.

Sú to deti, ktoré sa naučili žiť v ťažkých podmienkach a často sa museli vedieť už v skorom veku postarať samy o seba. Zažili náročné chvíle.

Poznám napríklad dvoch súrodencov, z ktorých jeden mal len štyri a druhý tri roky, pričom starší zvládal aj starostlivosť o svojho mladšieho brata. Ak si predstavíme, čo všetko sa deti musia naučiť, aby prežili, je to nesmierna záťaž. Neraz z nej vzniká vnútorné napätie, s ktorým si nie vždy vedia deti poradiť.

V konfliktných situáciách potom vybuchnú a ľudia často vidia iba povrch. Posudzujú ich ako impulzívne deti plné hnevu, no to, čo sa ukrýva v hĺbke, je veľké psychologické zranenie.

Deti vyrastajúce v centrách boli často zanedbávané, zneužívané alebo týrané. Minimálne si zažili, že ich rodina bola bezradná v starostlivosti o ne, a preto z nej museli odísť. Nikto z nich nemal ľahký život.

Dnes pôsobíte ako odborná garantka programu BUDDY pri občianskom združení PRO VIDA. Čo je jeho cieľom?

Ide o jedinečný program, v rámci ktorého poskytujeme podporu dobrovoľníkom sprevádzajúcim deti, ktoré nemôžu vyrastať vo svojich rodinách. Momentálne sa staráme o 90 BUDDY dvojíc na západnom Slovensku, pričom vo viacerých mestách deti na svojho dobrovoľníka ešte čakajú. V decembri sme spustili aj náborovú kampaň pre nových dobrovoľníkov na východe – v Košiciach a v Prešove.

Deti vyrastajúce v centrách často nedokážu vedomosti a zážitky zužitkovať, pretože majú veľa tráum, ktoré ich limitujú. Sú vzťahovo také zranené, že si často nevedia udržať svoje súkromné či pracovné vzťahy.

Keď ma v roku 2014 oslovili, či by som chcela robiť odbornú garantku, bola som opatrná. Je veľa projektov, ktoré pomáhajú deťom cez rôzne aktivity, snažia sa im sprostredkovať vedomosti a zážitky, ale zabúdajú na budovanie vzťahov.

Deti vyrastajúce v centrách často nedokážu vedomosti a zážitky zužitkovať, pretože majú veľa tráum, ktoré ich limitujú. Sú vzťahovo také zranené, že si často nevedia udržať svoje súkromné či pracovné vzťahy. Keď príde kríza, zutekajú. Dá sa to napraviť jedine tým, že zažijú blízky vzťah, v ktorom sa presvedčia, že sú pre niekoho hodnotné.

Program BUDDY je práve o tom. Stavia na vzťahoch detí s dobrovoľníkmi, ktorí ich sprevádzajú až do dospelosti.

Ako možno docieliť, aby vzťah medzi dobrovoľníkom a dieťaťom fungoval?

Dobrovoľníci sú pre nás v tomto programe nesmierne dôležití, pretože sú tými, s ktorými si deti vytvárajú dlhodobý vzťah. Práve vďaka dobrovoľníkovi sa dieťa môže rozvíjať a rásť. Tomu prispôsobujeme aj ich výber, prípravu a školenie.

Veľmi dbáme na bezpečie detí v programe, pretože vieme, aké sú zraniteľné. Program sme nastavili tak, aby sa v ňom dobrovoľníci menili čo najmenej. Sprevádzanie dieťaťa sa začína ideálne od jeho dvanástich rokov a trvá až do dospelosti. Teda do času, kým dieťa neopustí centrum, nenájde si prácu alebo sa nestabilizuje.

Je podmienkou, aby bol vzťah medzi dobrovoľníkom a dieťaťom fyzický a stretávali sa osobne?

Je to veľmi dôležité, hoci v tomto pandemickom čase aj náročné. Aj my sme museli prejsť do online priestoru.

Základom programu BUDDY však je, aby mal dobrovoľník s dieťaťom fyzický kontakt. To znamená, aby sa spolu mohli prejsť, zájsť si na pizzu. Jednoducho, aby dieťa vnímalo prítomnosť človeka, ktorý ho sprevádza, a aby s ním zažilo skutočný vzťah. Aby sa malo komu zdôveriť, povedať mu o svojich radostiach i bolestiach.

Ako sa deťom prideľujú dobrovoľníci?

Výberový proces sme nastavili tak, aby sme od samého začiatku mali o našich dobrovoľníkoch čo najviac informácií. Poznáme ich zámer, povahové vlastnosti, ich záujmy a podľa toho vieme vyhodnotiť, s akým dieťaťom by si typovo sadli.

Základom programu BUDDY však je, aby mal dobrovoľník s dieťaťom fyzický kontakt. To znamená, aby sa spolu mohli prejsť, zájsť si na pizzu. Jednoducho, aby dieťa vnímalo prítomnosť človeka, ktorý ho sprevádza, a aby s ním zažilo skutočný vzťah.

Naše koordinátorky sú v kontakte s ľuďmi z centier pre deti a rodiny a spoločne rozmýšľajú, či sa dobrovoľník hodí ku konkrétnemu dieťaťu, či ho zvládne a či bude preň prínosom.

V centrách, kde už program funguje dlhšie, si deti často pýtajú dobrovoľníka samy. Keď vidia, že ich kamaráti zo skupiny ho už majú, chcú ho mať tiež. Niekedy je to samotný psychológ z centra alebo vychovávateľ, ktorý dieťaťu navrhne, či by nechcel svojho dobrovoľníka. Dieťa sa však napokon rozhodne samo.

Ktoré BUDDY príbehy sú pre vás najsilnejšie?

Tie, ktoré sú pre mňa dodnes niečím výnimočné. Napríklad príbehy detí, ktoré dobrovoľníkov nechceli. Neboli presvedčené o ich pomoci a neraz ich brali ako priepustku, pretože v sprievode dobrovoľníka ich vychovávatelia pustili bez obáv von.

Keď dovŕšili osemnásť rokov, rozhodli sa, že odídu z domova, aby mohli byť slobodné a nemuseli dodržiavať pravidlá výchovnej skupiny. Je to prirodzené, pretože centrum je inštitúcia a má svoje pravidlá.

Vonku mladí ľudia zrazu zistia, že to nie je také jednoduché. Prestanú chodiť do školy, nevedia, kde sa majú zamestnať, kde bývať a neraz sa hanbia zavolať svojim vychovávateľom, ktorí im hovorili z pozície rodiča, čo ich v reálnom svete čaká.

Hanbia sa priznať, že sa im nedarí, a tak je pre nich jednoduchšie zavolať dobrovoľníkovi a povedať mu, že sa nemajú dobre a potrebujú pomoc. Dobrovoľník, ktorý zažil zo strany dieťaťa roky vlažného odmietania, zrazu zažíva jeho dôveru a snaží sa mu pomôcť.

Program BUDDY poskytuje podporu deťom, ktoré nemôžu vyrastať vo svojich rodinách. Dopĺňa existujúci štátny systém a jeho cieľom je, aby každé dieťa malo aspoň jedného blízkeho človeka, ktorému dôveruje, a aby vedelo žiť samostatný a dôstojný život. BUDDY preto vytvára a priebežne podporuje bezpečné vzťahy medzi dieťaťom a dobrovoľníkom, ktorý mu pravidelne, nezištne a dlhodobo venuje svoj voľný čas a rozvíja jeho potenciál. Partnerom projektu je aj spoločnosť O2.

Vzťah medzi dobrovoľníkom a dieťaťom časom zrejme naberá na intenzite.

Zameriavame sa na deti, ktoré žijú v skupinách. Je pre ne dôležité, ak majú niekoho, s kým si môžu sadnúť, porozprávať sa a mať ho celý čas, ktorý spolu trávia, iba pre seba. Niekoho, kto ich skutočne počúva.

Niekedy trvá istý čas, kým sa medzi dobrovoľníkom a dieťaťom vytvorí vzťah. Ale keď zrazu po pol roku namáhavého kontaktovania príde okamih, že sa dieťa samo od seba ozve svojmu dobrovoľníkovi, je to veľká vec, hoci nám sa to môže javiť ako maličkosť.

Stále prijímate nových dobrovoľníkov?

Áno, sme radi, ak sa k nám prihlásia ďalší. Na webstránke tvojbuddy.sk sú vždy vypísané mestá, kde aktuálne hľadáme dobrovoľníkov. V Bratislave, Malackách, Bernolákove a Piešťanoch hľadáme iba mužov, v iných mestách mužov aj ženy. Ak niekto uvažuje nad tým, že by sa rád stal dobrovoľníkom, stačí, aby si podal prihlášku.

Niekedy trvá istý čas, kým sa medzi dobrovoľníkom a dieťaťom vytvorí vzťah. Ale keď zrazu po pol roku namáhavého kontaktovania príde okamih, že sa dieťa samo od seba ozve svojmu dobrovoľníkovi, je to veľká vec, hoci nám sa to môže javiť ako maličkosť.

Nemusí byť ešte pevne rozhodnutý. Na to slúžia ďalšie kroky, počas ktorých sa záujemca aj my môžeme rozhodnúť, či do programu vstúpi, alebo nie.

Mnoho detí zažilo veľmi ťažké situácie. Dá sa im pomôcť, aby im zranenia nekomplikovali život?

Ak dieťa nemá nikoho, kto mu pomôže, je veľká pravdepodobnosť, že to, čo si so sebou nesie, mu sťaží vzťahy, život v práci alebo hľadanie svojho miesta v živote.

Je dôležité, aby dieťa dostalo pomoc. Nielen takú, že sa dostane do prostredia, kde je fyzicky v bezpečí, bude mať čo jesť alebo bude chodiť do školy. Základom je, že bude mať bezpečné vzťahy. V centre to nie je vždy možné, pretože je tam spolu desať zranených detí. Nevedia vždy zvládať konflikty a tým, že sú v napätí, si vzájomne ubližujú.

Vychovávateľ musí byť neraz výchovný a nátlakový ako rodičia. Niektoré deti môžu vnímať vzhľadom na svoju skúsenosť ako zraňujúcu už len obyčajnú požiadavku, aby si plnili povinnosti.

Potrebujú aj psychologickú pomoc, čo nie je vždy možné, pretože na Slovensku nemáme dostatočný počet terapeutov a ľudí v pomáhajúcich profesiách. My takto aspoň čiastočne môžeme vykryť zážitok bezpečného vzťahu, ktorý je pre dieťa jedinečný.

Prečo je pre dieťa bezpečný vzťah taký dôležitý?

Detskí psychológovia už dávno vypozorovali a inštinktívne to vie aj veľa rodičov, že dieťa potrebuje lásku, opateru a prijatie. Možno to znie ako klišé, ale všetci podvedome cítime, že zdravé dieťa je milované a podporované.

Ak mu to chýba, bude musieť vynaložiť v živote oveľa viac energie a bude to mať oveľa ťažšie, či už vo vzťahu k sebe, alebo k iným ľuďom.

Potvrdzujú to aj neurobiologické vedy, ktoré skúmajú vývin mozgu. Tie jasne hovoria, že deti, ktorých rodičia dokážu vnímať ich psychologické a vzťahové potreby, sú pripravené čeliť rôznym životným výzvam. Neznamená to však, že budú mať iba dobré zážitky.

Cieľom je, aby dieťa malo istú odolnosť proti kritickým chvíľam, aby si dokázalo poradiť aj s náročnými momentmi v živote. Aby si dokázalo poradiť so smútkom a s hnevom, aby to dokázalo prežiť a ísť ďalej.

Toto napĺňanie potrieb sa spája s raným vekom dieťaťa a prebieha do prvých troch rokov života. Dieťa vtedy ešte nevníma rozumom, ale cez telesné zážitky a vzťahy. Práve v tomto období sa jeho mozog najviac vyvíja.

Deti z detských domovov aj vďaka programu BUDDY dostanú šancu zažiť nezištný bezpečný vzťah a nájsť si dôstojnú prácu a bývanie. Pomôžte deťom, ktoré nemôžu vyrastať v rodine, pripraviť sa na samostatný život. Projekt môžete podporiť na www.tvojbuddy.sk. K lepšej budúcnosti detí prispieva aj spoločnosť O2, ktorá časť z predaja vianočných Troch kráľov venuje práve na podporu tohto programu.

Zuzana Zimová

Vyštudovala špeciálnu pedagogiku, no napokon ju zlákala psychoterapia. Pracovala v pedagogicko-psychologickom poradenstve pri sprevádzaní mladých ľudí, kde ju začala zaujímať téma vzťahovej väzby. Skúmala ju aj pri práci s náhradnými rodinami v občianskom združení Návrat. Štyri roky sa usilovala o zlepšenie systému starostlivosti o deti v detských domovoch z pozície metodičky na ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny. Dnes je odborná garantka projektu BUDDY pri občianskom združení PRO VIDA.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Ako zachrániť život bez paralyzujúceho strachu? S inštruktorkou prvej pomoci Andreou Stískalovou vás to naučíme

Stačí si pravidelne opakovať pár základných krokov a poznať jednoduchý trik, ktorý pomôže zvládnuť stres.

Autor Kubo Stank

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum28. 9. 2026

V kútiku duše dúfate, že prvú pomoc nebudete musieť nikdy poskytovať? Kým väčšina z nás si pod ňou predstavuje najmä resuscitáciu, prvou pomocou je aj ošetrenie popáleniny či správna reakcia pri úpale. Výskumy však ukazujú, že vedomosti o prvej pomoci si v hlave udržíme približne len 6 mesiacov. S inštruktorkou prvej pomoci Andreou Stískalovou si ich zopakujeme a naučíme sa aj pracovať so strachom aj stresom, ktorý pri poskytovaní prvej pomoci môžeme zažívať.

Aj taká „banalita“ ako schopnosť zaviazať si šnúrku súvisí s neskorším rozvojom čitateľských a jazykových zručností. Všetko je totiž v mozgu prepojené, hovorí autorka Vizuálnej techniky učenia.

V rozhovore s inštruktorkou prvej pomoci Andreou Stískalovou sa dočítate:

ako funguje pravidlo 3N – nádych, nadhľad, nasmerovanie –, ktoré vás vytiahne z prvotného šoku pri prvej pomoci,
aký je rozdiel medzi linkami 112 a 155,
čo robiť v prípade, ak máte podozrenie, že niekto v okolí má infarkt alebo mŕtvicu,
prečo nezakláňať hlavu pri krvácaní z nosa a nevyťahovať jazyk,
kde mať v aute lekárničku, aby bola naozaj užitočná.

Ako definujeme prvú pomoc?

Na školeniach sa vždy pýtam: „Poskytovali ste niekedy prvú pomoc?“ Až 85 % ľudí pokrúti hlavou, že nikdy. Majú zafixované, že prvá pomoc sa rovná resuscitácia.

Myslia si, že keď nepotrebovali niekoho oživovať, prvú pomoc vlastne neposkytovali.

Snažím sa im ukázať jej druhú tvár. Prvá pomoc je presne to, čo urobíte doma, keď si dieťa udrie hlavu, keď sa popálite, porežete alebo keď je kolegyni odrazu nevoľno a vy jej pomôžete ľahnúť si na zem a zdvihnete jej nohy.

Sú to jednoduché kroky, ktoré človeku prinesú úľavu. To je skutočná prvá pomoc.

Ak je prvá pomoc predovšetkým snaha pomôcť človeku, ktorému nie je dobre, čo sú úplne prvé kroky, keď niekoho vidíme ležať na zemi?

Začali sme nesprávne. (Úsmev.) Často si myslíme, že musíme pomáhať len ľuďom, ktorí bezvládne ležia pri lavičke. Pomoc však potrebuje aj človek, ktorý je pri vedomí, no jeho vedomie sa mení.

Môže to byť starý rodič, ktorý bol dlho na slnku a má úpal – je dezorientovaný, malátny a bolí ho hlava. S takýmto stavom sa v každodennom živote stretávame častejšie, než si možno uvedomujeme, či už doma, v práci, alebo napríklad na festivale.

Pri akomkoľvek kolapse je kľúčové ovládať dve veci – skontrolovať vedomie a skontrolovať dýchanie. Práve pri tom robia ľudia najväčšie chyby.

Keďže operátor na tiesňovej linke situáciu nevidí, potrebuje od vás presné informácie. Všetky podstatné kroky sa odvíjajú práve od kontroly vedomia a dýchania.

Pri akomkoľvek kolapse je kľúčové ovládať dve veci – skontrolovať vedomie a skontrolovať dýchanie.

Ako skontrolovať vedomie a dýchanie?

Ak zranený rozpráva, kričí alebo plače, máme čas, pretože dýcha a bije mu srdce. Ticho je moment, keď musíme konať okamžite.

Najskôr sa uistite, že je bezpečné k človeku pristúpiť. Nahlas ho oslovte, napríklad: „Počujete ma? Ste v poriadku?“ a jemne sa dotknite jeho ramien. Ak reaguje, je pri vedomí, no ďalej sledujte jeho stav. Ak nereaguje, okamžite volajte 155, zapnite hlasitý odposluch a postupujte podľa pokynov operátora.

Dýchanie kontrolujte najviac desať sekúnd. Jemne zakloňte hlavu, nadvihnite bradu a priložte ucho k ústam človeka.

Sledujte, či sa mu dvíha hrudník, počúvajte dych a vnímajte prúd vzduchu, napríklad naklonením ucha k ústam. Lapanie po dychu, nepravidelné chrčanie ani občasné nádychy sa nepovažujú za normálne dýchanie. Ak človek nedýcha normálne, začnite s resuscitáciou. Ak dýcha normálne, ale stále nereaguje, kontrolujte ho až do príchodu záchranárov a riaďte sa pokynmi operátora.

S prvou pomocou súvisí silný psychologický blok – strach, že zranenému človeku ublížime. Ako so strachom pracovať?

Strach je úplne prirodzený. Bojíme sa vtedy, keď nemáme vedomosti.

Stres je však v kritickej situácii dobrý pomocník, pretože naštartuje telo adrenalínom. Musíme sa ho len naučiť usmerniť, lebo bez správnej techniky mozog zamrzne a človek si v panike nespomenie ani na núdzové číslo.

Aj so mnou to v kritickom momente zatrasie, ale viem, že mne pomáha čupnúť si alebo si sadnúť, vtedy môj mozog prepne do režimu záchrany. Inému pomôže päť hlbokých nádychov. Musíme myslieť na to, že prvá pomoc nemá byť len rýchla, ale aj správna.

Svojich klientov učím jednoduchú metódu 3N, ktorá pomáha pracovať s paralyzujúcim strachom:

Nádych: Na päť sekúnd sa zhlboka nadýchnite, aby sa mozog okysličil a upokojil.
Nadhľad: Riešte len to, čo reálne vidíte. Nevymýšľajte diagnózy. Ak má niekto bolesť medzi lopatkami, neriešte, o aký typ infarktu ide, ale fakt, že mu je zle.
Nasmerovanie: Dajte sebe aj okoliu konkrétny príkaz: „Monika, dones lekárničku! Laco, volaj 155!“ Rozprávajte nahlas, pomáha to plynulo dýchať.

Je z hľadiska prvej pomoci nejaký rozdiel medzi dospelým človekom a dieťaťom?

Postup je v zásade rovnaký pri bábätkách, väčších deťoch aj dospelých, ale pri malých bábätkách musí byť záklon hlavy pri spriechodňovaní dýchacích ciest iba veľmi mierny, pretože majú kratší krk.

Prílišný záklon by im dýchacie cesty neotvoril správne. Pri starších deťoch a dospelých je záklon výraznejší, čo dýchacie cesty bezpečne otvorí.

Ak ste v strese a neviete, čo robiť, vezmite telefón, zavolajte 112, dajte hlasitý odposluch a rozprávajte sa s operátorom.

Ako sa táto prvotná reakcia trénuje? Je predsa iné zažívať bežný stres a iné vidieť, ako sa dieťa po páde nehýbe a tečie z neho krv.

Stres síce poznáme, no nepoznáme sami seba. Na školeniach hovorím klientom, nech si predstavia tú úplne najhoršiu situáciu a povedia mi, čo vtedy robí ich telo. Často sa hanbia alebo si to na prvú nevedia vybaviť.

Keď im poviem, že mne sa trasú ruky, začnem sa potiť a rozbúši sa mi srdce, zdôveria sa a spomenú, že podobné pocity poznajú.

Často si neuvedomujeme, že skôr, než reálne začneme pomáhať a zachraňovať, musíme potlačiť šok a znovu zapnúť racio. V opačnom prípade je výsledkom panika alebo paralýza.

Platí, že v kritickej situácii je lepšie urobiť nedokonale aspoň niečo ako neurobiť nič?

Vždy je lepšie urobiť aspoň niečo. Prvá pomoc v strese nebude nikdy dokonalá. Dokonalí nie sú ani profesionálni záchranári. Podstatné je zvládnuť prvotnú emóciu a spraviť prvý krok, napríklad nahlas zavolať o pomoc.

Na záchranu by ste nemali byť sami. Ak sú okolo ľudia, preberte iniciatívu a adresne niekoho oslovte: „Vy, v tom čiernom tričku, poďte mi pomôcť.“

Keď ľudia vidia človeka, ktorý sa ujme iniciatívy, radi sa pridajú. Ak ste úplne sami, vezmite telefón a päťkrát stlačte bočné tlačidlo. Na väčšine telefónov tým vytočíte núdzovú linku 112 (skontrolujte si svoje nastavenia v mobile a riaďte sa podľa inštrukcií, aby vám to fungovalo). Zapnite hlasitý odposluch a rozprávajte sa s operátorom.

V tej chvíli je vaším partnerom na mieste on alebo ona a ťarcha celej situácie už nebude len na vašich pleciach.

Na firemných školeniach prvej pomoci je krásne vidieť, ako toto vzdelávanie stmeľuje kolektív. Ľudia sa v modelových situáciách učia spoznávať samých seba, kto sa chopí iniciatívy, komu sa zatočí hlava, kto radšej volá záchranku a kto vie, kde je na pracovisku lekárnička.

Desatoro prvej pomoci:

Najskôr skontrolujte, či je bezpečné k zranenému pristúpiť.
Na svoj stres použite pravidlo 3N: nádych, nadhľad (riešim len to, čo vidím) a nasmerovanie (Monika, dones lekárničku!)
Zraneného nahlas oslovte, dotknite sa jeho ramien a skontrolujte dýchanie počas desiatich sekúnd.
Ak nereaguje, volajte 155, zapnite hlasitý odposluch a riaďte sa pokynmi operátora.
Operátorovi povedzte, komu pomáhate, kde sa nachádzate a čo ste už urobili.
Lapanie po dychu, chrčanie ani občasné nádychy nie sú normálne dýchanie.
Pri resuscitácii stláčajte stred hrudníka do hĺbky 5 až 6 centimetrov – približne do výšky krabičky od Tic Tacu.
Striedajte 30 stlačení s 2 vdychmi. Ak vdychy neviete podať, hrudník nepretržite stláčajte.
Masívne krvácanie zastavte ako prvé. Turniket na stiahnutie krvácania patrí iba na končatinu, približne päť centimetrov nad ranu, nikdy nie na kĺb.
Nezakláňajte hlavu pri krvácaní z nosa, nevyťahujte jazyk a človeka v bezvedomí nefackajte ani nestavajte na nohy.

Mnoho ľudí váha, či volať 155 alebo 112. Ktorá linka je správna?

Obe čísla sú správne a na oboch vám pomôžu. Rozdiel je v tom, že na čísle 112 vám hovor nezdvihne priamo zdravotný operátor, takže vás musia prepojiť. V strese každá sekunda navyše zvyšuje paniku. Preto ľudí vždy učím – pri akomkoľvek zdravotnom probléme volajte priamo 155.

Môžete použiť jednoduchú pomôcku – máte 1 hlavu, 5 prstov na jednej ruke a 5 prstov na druhej – 155.

Máme teda na linke operátora. Čo potrebujeme povedať ako prvé?

V prvom rade sa vás operátor/-ka bude snažiť upokojiť. Zodpovedajte jej tri základné otázky. Nemusíte si ich pamätať, na núdzovej linke sú profesionáli, ktorí vedia, ako postupovať:

Koho máte pred sebou – napríklad muž, asi 30 rokov, pri vedomí, ale zmätený.
Kde presne sa nachádzate – presná adresa alebo orientačné body – rieka, park, križovatka.
Akú pomoc ste už poskytli.

Potom vás už operátor/-ka naviguje ďalej. Platí aj to, že hovor nikdy neukončujte ako prví, položiť musí operátor/ka.

Okolo prvej pomoci koluje aj množstvo mýtov či „zaručených právd“, ktoré sa v kolektívnom vedomí stále objavujú. Ktoré sú najnebezpečnejšie?

Moje „obľúbené“ je zakláňanie hlavy pri krvácaní z nosa alebo prikladanie studeného uteráka na krk. Sú to prežitky, ktoré nefungujú. Pri záklone krv zateká do žalúdka a človek môže začať vracať.

Ďalším mýtom je vyťahovanie jazyka či strkanie prstov do úst pri dusení a epileptickom záchvate. Stratíte tým čas a riskujete zranenie.

A nakoniec – človeka v bezvedomí alebo pri nevoľnosti nikdy nefackajte, neudierajte ani nestavajte na nohy; môžete mu skutočne ublížiť. K zraneným musíme pristupovať s empatiou, nie s agresivitou z akčných filmov.

Predstavme si teda konkrétnu situáciu – cyklista po páde chrčí, zrejme je pri vedomí, no dýcha nepravidelne. Ako postupovať?

V tomto prípade zrejme ide o vyrazený dych. Človek je pri vedomí, teda komunikuje rukami alebo vás odháňa. Ak však po páde nereaguje, postupujte takto:

Nemanipulujte s ním: Pri páde z bicykla hrozí poranenie chrbtice.
Oslovte ho a skontrolujte vedomie: Kľaknite si k nemu a zakričte: „Si v poriadku?“ Ak nereaguje, použite bolestivý podnet – silno stlačte trapézový sval nad ramenom alebo miesto pod uchom za čeľusťou.
Privolajte pomoc: Ak nereaguje, okamžite volajte 155, zapnite hlasitý odposluch a až potom kontrolujte dýchanie.
Skontrolujte dýchanie: Jemne mu zakloňte hlavu, čím uvoľníte dýchacie cesty. Priložte svoje ucho k jeho ústam a počas celých 10 sekúnd počúvajte dych, vnímajte vzduch na líci a sledujte hrudník.
Vyhodnoťte stav: Ak dýcha pravidelne, nepohybujte ním a kontrolujte ho do príchodu záchranárov. Ak nedýcha pravidelne alebo len lapá po dychu, musíte začať s resuscitáciou.

Práve resuscitácia je pre mnohých strašiakom. Ako ju zvládnuť?

Hrot dlane silnejšej ruky položte na stred hrudnej kosti – do stredu hrudníka, medzi prsnými bradavkami. Stláčajte do hĺbky päť až šesť centimetrov – približne do výšky krabičky od Tic Tacu. Ľudí často prekvapí, ako hlboko to je.

V tej chvíli sa stávate srdcom dotyčného človeka a pumpujete kyslík do mozgu, kde bunky bez neho odumierajú už po štyroch minútach.

Štandardný postup je 30 stlačení a 2 vdychy do úst.

Ak však neviete, ako správne vdýchnuť, alebo ide o cudzieho človeka, iba nepretržite stláčajte hrudník. Aj samotné stláčanie bez dýchania z úst do úst môže zachrániť život.

V odborných kruhoch sa opäť hovorí o turniketoch, teda škrtidlách, na zastavenie masívneho krvácania. Aký je váš pohľad?

Podľa najnovších odporúčaní Európskej resuscitačnej rady sa certifikovaný turniket oficiálne vrátil do prvej pomoci. Ak máte masívne krvácanie na končatine a máte turniket, použite ho.

Masívne krvácanie musíte zastaviť ako prvé – inak by ste z človeka pri resuscitácii krv len vypumpovali.

Turniket patrí výhradne na končatiny, približne päť centimetrov nad ranu, nikdy nie na kĺb.

Utiahnutie neskutočne bolí, no zachraňuje život pred vykrvácaním.

Často sa hovorí o mozgových príhodách a infarktoch, no len veľmi všeobecne. Aké sú prvotné príznaky u starších ľudí, ktoré si všímať, aby sme rozpoznali, že ide o kritický problém, nielen napríklad o dehydratáciu v horúčave?

Pri zlyhávaní srdca môžu príznaky prichádzať postupne, pokojne aj dni či týždne pred samotným zlyhaním. Človek hovorí, že ho páli záha, bolí ho ruka alebo cíti tlak medzi lopatkami. Pri záťaži alebo v horúčave potom príde dýchavičnosť, potenie, malátnosť a zmätenosť. Pri podozrení okamžite volajte 155.

Pri cievnej mozgovej príhode (tzv. mŕtvici) si všimnite najmä tvár a ruky.

Tvár: Klesne jeden ústny kútik. Keď človeka požiadate, aby sa usmial, úsmev je krivý.
Ruky: Požiadajte ho, aby predpažil obe ruky. Človek s mozgovou príhodou jednu ruku neudrží alebo ňou nedokáže pohnúť.

Ak sa človek dostane do nemocnice včas, lekári dokážu následky mozgovej príhody výrazne zredukovať. Netreba čakať, kým to prejde.

Máte na záver praktický tip, ako vybaviť domácu lekárničku alebo autolekárničku?

Doma fungujem s priehľadnými zipsovacími vreckami v košíku, ktoré sú jasne popísané – krvácanie, horúčka, trávenie. Vďaka tomu ich v strese ľahko nájde každý člen rodiny.

V aute mám lekárničku pri sedadle spolujazdca, nielen v kufri. Ak do vás niekto narazí zozadu, do kufra sa nemusíte dostať. Zbalila som si do nej zásobu ochranných rukavíc, nožnice a rezadlo na bezpečnostné pásy. Bez rukavíc sa zraneného nedotýkam – moja bezpečnosť je vždy na prvom mieste.

Prvá pomoc nemá byť splašená, ale bezpečná a správna.

Andrea Stískalová

Andrea Stískalová je inštruktorka prvej pomoci, zakladateľka ABClife a strategická partnerka firiem v oblasti bezpečnosti a krízovej pripravenosti zamestnancov. Vychádza z viac než 20-ročnej praxe v oblasti zdravotníctva. Firmám pomáha budovať tímy, ktoré v kritickej situácii konajú s istotou a správne, a to prostredníctvom dlhodobých programov pripravenosti. Zároveň sa venuje vzdelávaniu verejnosti a osvete na sociálnych sieťach. ABClife je držiteľom akreditácie MZ SR pre kurzy prvej pomoci a kurzy neodkladnej podpory životných funkcií.

Páčil sa vám článok?

Deti vyrastajúce v centrách často nedokážu vedomosti a zážitky zužitkovať, pretože majú veľa tráum, ktoré ich limitujú. Sú vzťahovo také zranené, že si často nevedia udržať svoje súkromné či pracovné vzťahy.

Základom programu BUDDY však je, aby mal dobrovoľník s dieťaťom fyzický kontakt. To znamená, aby sa spolu mohli prejsť, zájsť si na pizzu. Jednoducho, aby dieťa vnímalo prítomnosť človeka, ktorý ho sprevádza, a aby s ním zažilo skutočný vzťah.

Niekedy trvá istý čas, kým sa medzi dobrovoľníkom a dieťaťom vytvorí vzťah. Ale keď zrazu po pol roku namáhavého kontaktovania príde okamih, že sa dieťa samo od seba ozve svojmu dobrovoľníkovi, je to veľká vec, hoci nám sa to môže javiť ako maličkosť.

Zuzana Zimová

Mohlo by vás zaujímať

Mesiac voľna môže zmeniť viac, než čakáme. Získame cenný nadhľad, ktorý si odnesieme späť do práce, života aj vzťahov

Predsudky často vznikajú jednoducho preto, že sa nepoznáme. Učiteľ Michal Sivák hovorí, ako pomohol deťom z Bratislavy a rómskej komunity nájsť si k sebe cestu

Párová terapeutka: „Počas zamilovanosti sme zahalení do krásneho závoja, no samotná láska na fungujúci vzťah nestačí.“ Čo rozhoduje o tom, či pár zvládne aj náročné obdobia?

Andrea Stískalová

Mohlo by vás zaujímať

Mesiac voľna môže zmeniť viac, než čakáme. Získame cenný nadhľad, ktorý si odnesieme späť do práce, života aj vzťahov

Predsudky často vznikajú jednoducho preto, že sa nepoznáme. Učiteľ Michal Sivák hovorí, ako pomohol deťom z Bratislavy a rómskej komunity nájsť si k sebe cestu

Párová terapeutka: „Počas zamilovanosti sme zahalení do krásneho závoja, no samotná láska na fungujúci vzťah nestačí.“ Čo rozhoduje o tom, či pár zvládne aj náročné obdobia?