Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

BUDDY pomáha deťom, ktoré nemôžu vyrastať v rodine. Chce, aby sa mali komu zdôveriť

Môcť sa podeliť so svojimi radosťami aj trápeniami je pre väčšinu z nás samozrejmé, deťom z detských domovov však blízka osoba často chýba. Ich kamarátmi a sprievodcami na ceste životom sa môžu stať dobrovoľníci z programu BUDDY.

Na Slovensku vyrastá asi 5 000 detí a mladých ľudí mimo rodiny. Potrebujú blízkeho človeka, ktorému môžu dôverovať, oprieť sa oňho v ťažkých chvíľach a plnohodnotne s ním tráviť čas. Program BUDDY spája deti a mladých ľudí s dobrovoľníkmi, ktorí sú ochotní venovať sa im.

Čítajte aj: Ako deti dobre pripraviť do života? Základom je, dôvera a pocit bezpečia

O význame programu a dôležitosti funkčných vzťahov sme sa porozprávali s jeho odbornou garantkou psychoterapeutkou Zuzanou Zimovou.

V rozhovore sa dozviete:

  • ako BUDDY funguje,
  • akú úlohu v projekte zohrávajú dobrovoľníci,
  • prečo je pre dieťa dôležité cítiť sa bezpečne,
  • ktoré príbehy sú pre Zuzanu Zimovú najsilnejšie.

Deti z centier pre deti a rodiny, v minulosti nazývaných aj detské domovy, často žijú s akousi nálepkou. Aké naozaj sú?

Sú to zranené deti. Keby sme zažili to, čo ony, správali by sme sa podobne. Boli by sme plní nedôvery alebo, naopak, veľmi dôverčiví a ochotní mať vzťah s kýmkoľvek, pretože by sme po ňom nesmierne túžili.

Sú to deti, ktoré sa naučili žiť v ťažkých podmienkach a často sa museli vedieť už v skorom veku postarať samy o seba. Zažili náročné chvíle.

Poznám napríklad dvoch súrodencov, z ktorých jeden mal len štyri a druhý tri roky, pričom starší zvládal aj starostlivosť o svojho mladšieho brata. Ak si predstavíme, čo všetko sa deti musia naučiť, aby prežili, je to nesmierna záťaž. Neraz z nej vzniká vnútorné napätie, s ktorým si nie vždy vedia deti poradiť.

V konfliktných situáciách potom vybuchnú a ľudia často vidia iba povrch. Posudzujú ich ako impulzívne deti plné hnevu, no to, čo sa ukrýva v hĺbke, je veľké psychologické zranenie.

Deti vyrastajúce v centrách boli často zanedbávané, zneužívané alebo týrané. Minimálne si zažili, že ich rodina bola bezradná v starostlivosti o ne, a preto z nej museli odísť. Nikto z nich nemal ľahký život.

Dnes pôsobíte ako odborná garantka programu BUDDY pri občianskom združení PRO VIDA. Čo je jeho cieľom?

Ide o jedinečný program, v rámci ktorého poskytujeme podporu dobrovoľníkom sprevádzajúcim deti, ktoré nemôžu vyrastať vo svojich rodinách. Momentálne sa staráme o 90 BUDDY dvojíc na západnom Slovensku, pričom vo viacerých mestách deti na svojho dobrovoľníka ešte čakajú. V decembri sme spustili aj náborovú kampaň pre nových dobrovoľníkov na východe – v Košiciach a v Prešove.

Deti vyrastajúce v centrách často nedokážu vedomosti a zážitky zužitkovať, pretože majú veľa tráum, ktoré ich limitujú. Sú vzťahovo také zranené, že si často nevedia udržať svoje súkromné či pracovné vzťahy.

Keď ma v roku 2014 oslovili, či by som chcela robiť odbornú garantku, bola som opatrná. Je veľa projektov, ktoré pomáhajú deťom cez rôzne aktivity, snažia sa im sprostredkovať vedomosti a zážitky, ale zabúdajú na budovanie vzťahov.

Deti vyrastajúce v centrách často nedokážu vedomosti a zážitky zužitkovať, pretože majú veľa tráum, ktoré ich limitujú. Sú vzťahovo také zranené, že si často nevedia udržať svoje súkromné či pracovné vzťahy. Keď príde kríza, zutekajú. Dá sa to napraviť jedine tým, že zažijú blízky vzťah, v ktorom sa presvedčia, že sú pre niekoho hodnotné.

Program BUDDY je práve o tom. Stavia na vzťahoch detí s dobrovoľníkmi, ktorí ich sprevádzajú až do dospelosti.

Ako možno docieliť, aby vzťah medzi dobrovoľníkom a dieťaťom fungoval?

Dobrovoľníci sú pre nás v tomto programe nesmierne dôležití, pretože sú tými, s ktorými si deti vytvárajú dlhodobý vzťah. Práve vďaka dobrovoľníkovi sa dieťa môže rozvíjať a rásť. Tomu prispôsobujeme aj ich výber, prípravu a školenie.

Veľmi dbáme na bezpečie detí v programe, pretože vieme, aké sú zraniteľné. Program sme nastavili tak, aby sa v ňom dobrovoľníci menili čo najmenej. Sprevádzanie dieťaťa sa začína ideálne od jeho dvanástich rokov a trvá až do dospelosti. Teda do času, kým dieťa neopustí centrum, nenájde si prácu alebo sa nestabilizuje.

Je podmienkou, aby bol vzťah medzi dobrovoľníkom a dieťaťom fyzický a stretávali sa osobne?

Je to veľmi dôležité, hoci v tomto pandemickom čase aj náročné. Aj my sme museli prejsť do online priestoru.

Základom programu BUDDY však je, aby mal dobrovoľník s dieťaťom fyzický kontakt. To znamená, aby sa spolu mohli prejsť, zájsť si na pizzu. Jednoducho, aby dieťa vnímalo prítomnosť človeka, ktorý ho sprevádza, a aby s ním zažilo skutočný vzťah. Aby sa malo komu zdôveriť, povedať mu o svojich radostiach i bolestiach.

Ako sa deťom prideľujú dobrovoľníci?

Výberový proces sme nastavili tak, aby sme od samého začiatku mali o našich dobrovoľníkoch čo najviac informácií. Poznáme ich zámer, povahové vlastnosti, ich záujmy a podľa toho vieme vyhodnotiť, s akým dieťaťom by si typovo sadli.

Základom programu BUDDY však je, aby mal dobrovoľník s dieťaťom fyzický kontakt. To znamená, aby sa spolu mohli prejsť, zájsť si na pizzu. Jednoducho, aby dieťa vnímalo prítomnosť človeka, ktorý ho sprevádza, a aby s ním zažilo skutočný vzťah.

Naše koordinátorky sú v kontakte s ľuďmi z centier pre deti a rodiny a spoločne rozmýšľajú, či sa dobrovoľník hodí ku konkrétnemu dieťaťu, či ho zvládne a či bude preň prínosom.

V centrách, kde už program funguje dlhšie, si deti často pýtajú dobrovoľníka samy. Keď vidia, že ich kamaráti zo skupiny ho už majú, chcú ho mať tiež. Niekedy je to samotný psychológ z centra alebo vychovávateľ, ktorý dieťaťu navrhne, či by nechcel svojho dobrovoľníka. Dieťa sa však napokon rozhodne samo.

Ktoré BUDDY príbehy sú pre vás najsilnejšie? 

Tie, ktoré sú pre mňa dodnes niečím výnimočné. Napríklad príbehy detí, ktoré dobrovoľníkov nechceli. Neboli presvedčené o ich pomoci a neraz ich brali ako priepustku, pretože v sprievode dobrovoľníka ich vychovávatelia pustili bez obáv von.

Keď dovŕšili osemnásť rokov, rozhodli sa, že odídu z domova, aby mohli byť slobodné a nemuseli dodržiavať pravidlá výchovnej skupiny. Je to prirodzené, pretože centrum je inštitúcia a má svoje pravidlá.

Vonku mladí ľudia zrazu zistia, že to nie je také jednoduché. Prestanú chodiť do školy, nevedia, kde sa majú zamestnať, kde bývať a neraz sa hanbia zavolať svojim vychovávateľom, ktorí im hovorili z pozície rodiča, čo ich v reálnom svete čaká.

Hanbia sa priznať, že sa im nedarí, a tak je pre nich jednoduchšie zavolať dobrovoľníkovi a povedať mu, že sa nemajú dobre a potrebujú pomoc. Dobrovoľník, ktorý zažil zo strany dieťaťa roky vlažného odmietania, zrazu zažíva jeho dôveru a snaží sa mu pomôcť.

Program BUDDY poskytuje podporu deťom, ktoré nemôžu vyrastať vo svojich rodinách. Dopĺňa existujúci štátny systém a jeho cieľom je, aby každé dieťa malo aspoň jedného blízkeho človeka, ktorému dôveruje, a aby vedelo žiť samostatný a dôstojný život. BUDDY preto vytvára a priebežne podporuje bezpečné vzťahy medzi dieťaťom a dobrovoľníkom, ktorý mu pravidelne, nezištne a dlhodobo venuje svoj voľný čas a rozvíja jeho potenciál. Partnerom projektu je aj spoločnosť O2.

Vzťah medzi dobrovoľníkom a dieťaťom časom zrejme naberá na intenzite.

Zameriavame sa na deti, ktoré žijú v skupinách. Je pre ne dôležité, ak majú niekoho, s kým si môžu sadnúť, porozprávať sa a mať ho celý čas, ktorý spolu trávia, iba pre seba. Niekoho, kto ich skutočne počúva.

Niekedy trvá istý čas, kým sa medzi dobrovoľníkom a dieťaťom vytvorí vzťah. Ale keď zrazu po pol roku namáhavého kontaktovania príde okamih, že sa dieťa samo od seba ozve svojmu dobrovoľníkovi, je to veľká vec, hoci nám sa to môže javiť ako maličkosť.

Stále prijímate nových dobrovoľníkov?

Áno, sme radi, ak sa k nám prihlásia ďalší. Na webstránke tvojbuddy.sk sú vždy vypísané mestá, kde aktuálne hľadáme dobrovoľníkov. V Bratislave, Malackách, Bernolákove a Piešťanoch hľadáme iba mužov, v iných mestách mužov aj ženy. Ak niekto uvažuje nad tým, že by sa rád stal dobrovoľníkom, stačí, aby si podal prihlášku.

Niekedy trvá istý čas, kým sa medzi dobrovoľníkom a dieťaťom vytvorí vzťah. Ale keď zrazu po pol roku namáhavého kontaktovania príde okamih, že sa dieťa samo od seba ozve svojmu dobrovoľníkovi, je to veľká vec, hoci nám sa to môže javiť ako maličkosť.

Nemusí byť ešte pevne rozhodnutý. Na to slúžia ďalšie kroky, počas ktorých sa záujemca aj my môžeme rozhodnúť, či do programu vstúpi, alebo nie.

Mnoho detí zažilo veľmi ťažké situácie. Dá sa im pomôcť, aby im zranenia nekomplikovali život?

Ak dieťa nemá nikoho, kto mu pomôže, je veľká pravdepodobnosť, že to, čo si so sebou nesie, mu sťaží vzťahy, život v práci alebo hľadanie svojho miesta v živote.

Je dôležité, aby dieťa dostalo pomoc. Nielen takú, že sa dostane do prostredia, kde je fyzicky v bezpečí, bude mať čo jesť alebo bude chodiť do školy. Základom je, že bude mať bezpečné vzťahy. V centre to nie je vždy možné, pretože je tam spolu desať zranených detí. Nevedia vždy zvládať konflikty a tým, že sú v napätí, si vzájomne ubližujú.

Vychovávateľ musí byť neraz výchovný a nátlakový ako rodičia. Niektoré deti môžu vnímať vzhľadom na svoju skúsenosť ako zraňujúcu už len obyčajnú požiadavku, aby si plnili povinnosti.

Potrebujú aj psychologickú pomoc, čo nie je vždy možné, pretože na Slovensku nemáme dostatočný počet terapeutov a ľudí v pomáhajúcich profesiách. My takto aspoň čiastočne môžeme vykryť zážitok bezpečného vzťahu, ktorý je pre dieťa jedinečný.

Prečo je pre dieťa bezpečný vzťah taký dôležitý?  

Detskí psychológovia už dávno vypozorovali a inštinktívne to vie aj veľa rodičov, že dieťa potrebuje lásku, opateru a prijatie. Možno to znie ako klišé, ale všetci podvedome cítime, že zdravé dieťa je milované a podporované.

Ak mu to chýba, bude musieť vynaložiť v živote oveľa viac energie a bude to mať oveľa ťažšie, či už vo vzťahu k sebe, alebo k iným ľuďom.

Potvrdzujú to aj neurobiologické vedy, ktoré skúmajú vývin mozgu. Tie jasne hovoria, že deti, ktorých rodičia dokážu vnímať ich psychologické a vzťahové potreby, sú pripravené čeliť rôznym životným výzvam. Neznamená to však, že budú mať iba dobré zážitky.

Cieľom je, aby dieťa malo istú odolnosť proti kritickým chvíľam, aby si dokázalo poradiť aj s náročnými momentmi v živote. Aby si dokázalo poradiť so smútkom a s hnevom, aby to dokázalo prežiť a ísť ďalej.

Toto napĺňanie potrieb sa spája s raným vekom dieťaťa a prebieha do prvých troch rokov života. Dieťa vtedy ešte nevníma rozumom, ale cez telesné zážitky a vzťahy. Práve v tomto období sa jeho mozog najviac vyvíja.


Deti z detských domovov aj vďaka programu BUDDY dostanú šancu zažiť nezištný bezpečný vzťah a nájsť si dôstojnú prácu a bývanie. Pomôžte deťom, ktoré nemôžu vyrastať v rodine, pripraviť sa na samostatný život. Projekt môžete podporiť na www.tvojbuddy.sk. K lepšej budúcnosti detí prispieva aj spoločnosť O2, ktorá časť z predaja vianočných Troch kráľov venuje práve na podporu tohto programu.

Zuzana Zimová

Vyštudovala špeciálnu pedagogiku, no napokon ju zlákala psychoterapia. Pracovala v pedagogicko-psychologickom poradenstve pri sprevádzaní mladých ľudí, kde ju začala zaujímať téma vzťahovej väzby. Skúmala ju aj pri práci s náhradnými rodinami v občianskom združení Návrat. Štyri roky sa usilovala o zlepšenie systému starostlivosti o deti v detských domovoch z pozície metodičky na ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny. Dnes je odborná garantka projektu BUDDY pri občianskom združení PRO VIDA.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Svet, v ktorom netreba nič dokazovať. Japonsko Michala naučilo, že niektoré veci sa nedajú urýchliť. Hodnotu vieme nachádzať aj v procese

Analytik Michal Tonder z O2 prepadol Japonsku a ukázal nám, ako veľa nás dokáže naučiť nový jazyk.

Michal Tonder trávi svoje pracovné dni analýzou dát v O2, no jeho skutočnou vášňou je svet, kde sa „číta vzduch“ a ego ustupuje celku. Japonsko precestoval krížom-krážom a za svoje výnimočné jazykové schopnosti získal aj ocenenie. Hoci sa jeho profesia analytika môže zdať na prvý pohľad vzdialená od japonskej filozofie a spirituálnych tradícií, práve vďaka tejto inakosti našiel rovnováhu, ktorú si prenáša aj do dynamického pracovného prostredia.

Ak sa chcete zdokonaliť v jazyku, pripravili sme výber apiek, ktoré vám to uľahčia. A travel blogeri nám dali odporúčania na apky, s ktorými sa nestratíte ani v Japonsku.

V rozhovore s Michalom Tonderom z O2 sa môžete ponoriť do japonskej kultúry a dozviete sa:

  • prečo sa pred siedmimi rokmi rozhodol pre jeden z najťažších jazykov sveta,
  • ako učenie jazyka menilo jeho vlastné uvažovanie,
  • v čom spočíva umenie „čítať vzduch“ (kuuki yomu) a prečo Japonci považujú spontánnosť či autenticitu za prejav nekompetenciu,
  • ako v japončine mizne ego,
  • prečo sú pre neho návraty na Slovensko kultúrnym šokom
  • tipy na „skryté poklady“ Japonska.

Čím vás uchvátilo Japonsko tak veľmi, že ste sa začali učiť po japonsky?

To očarenie prichádzalo vo vlnách. Na začiatku som nevedel presne pomenovať, čo ma na tejto krajine tak fascinuje. Všetci poznáme tie klišé: vlaky chodia na sekundu presne, všade je čisto a ľudia sú k sebe nesmierne zdvorilí. Človek by čakal, že na dosiahnutie takéhoto stavu musíte vynaložiť obrovské úsilie, no v Japonsku to plynie akosi prirodzene.

Práve táto neuchopiteľná inakosť prítomná na každom kroku ma zaujímala. Chcel som jej prísť na koreň, no narazil som na jazykovú bariéru. Stretnutia s miestnymi boli príjemné, ale keďže po anglicky sa tam veľmi nedohovoríte, chýbala mi hĺbka. 

Tak som sa rozhodol, že sa naučím japončinu.

To vám pomohlo preniknúť hlbšie?

Áno. Zistil som, ako veľmi je ich jazyk previazaný s kultúrou. Japončina nie je len komunikačný nástroj, ale spôsob, akým človek štruktúruje realitu. Na rozdiel od európskych jazykov v nej takmer úplne mizne dôraz na „ja“. 

Extrémnym príkladom tohto rozdielu v myslení je to, že kým v slovenčine či angličtine povieme „chcem tortu“, v japončine to znie ako „torta chce byť zjedená“. Celá situácia je opísaná bez toho, aby ste sám seba postavili do stredu vesmíru. 

Keď som začal chápať tieto nuansy, zrazu mi začalo dávať zmysel aj to, prečo sa Japonci správajú tak, ako sa správajú.

Menilo učenie tohto jazyka aj vaše vlastné uvažovanie?

Určite. Funguje to podobne ako zmena prostredia. Keď žijete v hluku, vnímate svet istým spôsobom. Ak sa však presuniete do úplného ticha, začujete aj jemné zvuky, ktoré predtým zanikali.

Podobný posun nastal aj u mňa. Keď prestanete neustále používať slovo „ja“, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná. Až vďaka japončine som si uvedomil, ako často sme v našich európskych jazykoch v defenzíve alebo v útoku. Bežne druhým skáčeme do reči, hodnotíme a presadzujeme svoj názor. V japonskej štruktúre jazyka sa to nedeje. 

Keď som prvýkrát otvoril učebnicu, prekvapila ma veta, že v tomto jazyku nejde o pravdu. Hlavným cieľom komunikácie je udržať harmóniu.

Nie je niekedy harmónia vykúpená stratou autenticity?

Určite áno, vôbec nechcem japonskú kultúru len idealizovať. Konflikty sa tam často len schovajú pod povrch a veľa vecí sa nepovie priamo. Japonci majú obrovskú schopnosť udržiavať príjemnú atmosféru, ale zároveň to znamená, že človek musí neustále čítať medzi riadkami. 

Majú na to dokonca aj výraz kuuki yomu – „čítanie vzduchu“, teda schopnosť vycítiť náladu, kontext a to, čo zostalo nepovedané. Ak som sa napríklad neusmial v momente, keď sa to očakávalo, druhá strana má vytušiť, že jej tým dávam nejaký signál. 

Neuvádzať druhých do rozpakov je prejavom sociálnej kompetencie, takže vám nikdy nepovedia veci na rovinu.

Ako ste si na túto nepriamu komunikáciu zvykali?

Je to proces. Spomínam si na jednu situáciu, keď som bol s japonskými kamarátkami v kaviarni. Pochválili mi parfum a vypytovali sa naň, napríklad aj koľkokrát si ho zvyknem streknúť. Až po rokoch mi došlo, že to nebola zvedavosť, ale spätná väzba, že voniam až príliš intenzívne (smiech). 

V Japonsku je „neobťažovanie“ okolia jednou z kľúčových zručností – či už ide o hluk, narúšanie osobného priestoru v rade, alebo príliš silnú vôňu. Podobne to funguje aj pri bežných návrhoch. Ak Japonca pozvete na pivo a on odpovie „možno nabudúce“, je to jasné odmietnutie. 

Pre nás cudzincov je to vyčerpávajúce, pretože stále premýšľame, či sme niečo nepokazili alebo nepochopili signály nesprávne. Aj preto tam veľa expatov ostáva izolovaných.

Je toto prostredie pre vás stále inšpirujúce alebo občas pociťujete aj frustráciu?

Nehodnotím to, skôr s úžasom sledujem spoločnosť postavenú na iných princípoch. V našom prostredí cítime potrebu na všetko reagovať a okamžite sa vymedzovať. V Japonsku som prvýkrát zažil konverzácie, kde som nemal pocit, že musím niečo dokazovať. 

Tí ľudia sa nesnažia byť zaujímavejší než vy. Skôr vytvárajú priestor, v ktorom sa dobre cíti celá skupina. A paradoxne práve vtedy často začnete hovoriť úprimnejšie. Aj spomínaná autenticita je v Japonsku braná úplne inak ako u nás.

Japonské skryté poklady 

Michal sa do Japonska pravidelne vracia už sedem rokov. Ak vás jeho pohľad na krajinu inšpiruje, tu sú jeho osobné tipy na miesta, kde namiesto turistických pascí nájdete načerpáte pokoj a hĺbku japonskej kultúry.

Onsen ako rituál duše

Ak hľadáte intenzívny mentálny reset, vyskúšajte japonské termálne kúpele. Nejde len o kúpanie, ale aj o vnútornú očistu a rituál, v ktorom sa človek učí prijímať ticho a spoločný priestor bez slov.

  • Hotel Urashima (Katsuura): Unikátne kúpele vybudované priamo v jaskyni s výhľadom na oceán vyrážajúcim dych; horúca voda sa mieša so zvukom lámajúcich sa vĺn.
  • Kusatsu Onsen (Gunma): Horské kúpele s ikonickým polom yubatake (drevené žľaby na chladenie vody), ktoré dýchajú tradičnou atmosférou.
  • Nyuuto Onsen: Skryté horské hostince (ryokany) s dlhou tradíciou, kde nájdete absolútny pokoj a minimum turistov.
  • Beppu: Mesto s najväčšou rozmanitosťou kúpeľov – od klasických cez parné až po bahenné.

Trasy pre hľadačov ticha

Ak hľadáte miesta, kde sa môžete „rozplynúť“ bez davov turistov, vyskúšajte tieto alternatívy:

  • Shimanami Kaidó: Fascinujúca cyklotrasa, ktorá spája ostrovy medzi Honšú a Šikoku. Ponúka výhľady na more a pokojný rytmus vidieka.
  • Naoshima: Ostrov, kde sa moderná architektúra a súčasné umenie organicky spájajú s prírodou. Ideálne miesto na kontempláciu.
  • Tsuwano: Malé historické mestečko prezývané „malé Kjóto“, ktoré si zachovalo atmosféru starého Japonska bez komerčného nánosu.
  • Pobrežné trate z Izumo: Zabudnite na šinkansen a nastúpte na lokálny vlak. Pomalé cestovanie pozdĺž pobrežia vám ukáže tvár krajiny, ktorá sa nikam neponáhľa.

Ako to myslíte?

Spontánnosť a autenticita sú vnímané ako nekompetencia. Nie je dôležité „byť sám sebou“, ale vedieť správne fungovať v kontexte. To znamená už spomínaná schopnosť čítať situáciu, reagovať primerane, nie impulzívne a nenarúšať sociálny celok.

Jednotlivec je vnímaný predovšetkým ako súčasť širšieho celku a veľká časť komunikácie smeruje k tomu, aby sa zachovala harmónia skupiny. Existujú pojmy ako tatemae (verejná „fasáda“) a honne (skutočný vnútorný postoj). To, čo pre nás môže pôsobiť neautenticky je v Japonsku prejavom ohľaduplnosti voči ostatným a spôsob, ako predísť zbytočným konfliktom.

Najťažšou disciplínou je skupinová konverzácia. Keď sa Japonci rozprávajú v reštaurácii, je to fascinujúci, dokonale synchronizovaný proces. Nikto nikomu neskáče do reči, témy na seba prirodzene nadväzujú a celá skupina akoby spoločne udržiava rytmus rozhovoru.

Prirovnávam to k rozdielu medzi americkým futbalom a tenisom. Náš západný spôsob je ako americký futbal: hráč chytí loptu a beží s ňou – teraz hovorím ja a ostatní počúvajte. V Japonsku je to ako spoločná hra v tenise, kde je prvoradé udržať loptičku vo vzduchu. 

Majú dokonca špeciálne výrazy na pritakávanie, ktorými priebežne dávajú najavo, že vás vnímajú a počúvajú. Ak to nerobíte, hovoriaci začne byť neistý.

Čo vám toto dlhoročné skúmanie inej kultúry dalo do bežného života?

Bez preháňania môžem povedať, že japončina mi zmenila život. Keď som do toho pred siedmimi rokmi spadol, prestal som takmer so všetkými ostatnými koníčkami. Vyhľadal som japonskú komunitu v Bratislave a dodnes sa jazyku venujem na dennej báze. 

Ráno si 20 minút čítam, cestou do práce počúvam japonské podcasty a cez víkendy mávam online konverzácie. Už to vôbec nevnímam ako námahu, je to môj prirodzený režim, ktorý ma naučil disciplíne a konzistentnosti.

Asi najviac zo všetkého vo mne toto skúmanie inakosti vzbudilo neutíchajúcu zvedavosť. Učím sa trpezlivosti a tomu, že niektoré veci sa skrátka nedajú urýchliť. Pochopil som, že skutočná hodnota často spočíva v samotnom procese, nie v rýchlom výsledku.

Pripomína mi to japonský koncept kodawari – absolútnu, až spirituálnu oddanosť remeslu. Je to napríklad tradičný výrobca mečov, ktorý sa tej istej repetitívnej práci venuje 50 rokov a každý jeden deň sa snaží byť o niečo lepší. 

Je to tá tichá cesta k dokonalosti, o ktorej netreba rozprávať, ale ktorú žijete. Ak o niekom v Japonsku povedia, že má kodawari, je to obrovská pocta. 

Pre mňa je týmto „remeslom“ samotná japončina.

Keď prestaneme neustále používať slovo ‚ja’, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná.

Pôsobí to tak, že Japonsko vám nedalo len koníček, ale aj istý druh vnútorného pokoja. Je to ten povestný zen, o ktorom sa v súvislosti s touto krajinou toľko hovorí?

Možno to tak nazvať, hoci v mojom podaní je to skôr o zmene perspektívy. Tento „zen“ pre mňa znamená vedomie, že na ničom v konečnom dôsledku nezáleží, čo mi paradoxne dáva slobodu snažiť sa o veci bez ochromujúceho stresu.

Vďaka japončine som zistil, že spoločnosť môže fungovať na úplne iných princípoch. To, ako žijeme u nás, je len jedna z verzií reality a toto vedomie ma napĺňa zvláštnym pokojom. Keď vám odpadne potreba neustále sa presadzovať a byť v defenzíve, uvoľní sa priestor na úplne iné vnímanie.

Aké sú pre vás potom návraty na Slovensko?

Býva to veľký kultúrny šok (smiech). Človek sa vráti domov plný dojmov a fascinácie, no keď sa o tie nové obzory pokúsi podeliť, narazí na rôzne reakcie. Stačí spomenúť inakosť Japonska a z okolia neraz počujem:„To je hrozné, to si ani neviem predstaviť.“

Zrazu sa pristihnem pri tom, ako obhajujem niečo, čo je mojím subjektívnym pocitom a osobnou skúsenosťou. Vtedy mi v duchu napadne: „Aha, toto by sa mi v Japonsku nestalo.“

Napadá vám ešte niečo, čo ste si preniesli napríklad do pracovnej sféry? 

Harmónia, o ktorej hovoríme, má aj svoju odvrátenú stránku, preto by som ich pracovné prostredie príliš neidealizoval. Napríklad kritizovať šéfa alebo ísť otvorene proti autorite by pre nás boli krokmi späť.

Čo je však cenné, je rešpekt v komunikácii. To, že sa názor hneď nehodnotí, ale pátra sa po tom, odkiaľ prichádza. Často si práve pri návratoch na Slovensko najsilnejšie uvedomím našu neustálu potrebu okamžite hodnotiť. 

Zaujímavý je aj ich prístup k mítingom, kde je väčšina vecí dohodnutá vopred (nemawashi) a samotné stretnutie je len testom atmosféry, či si tímy ľudsky sadnú. Všetky interakcie sú ritualizované, čo znižuje neistotu. Keď sa stretnú dvaja neznámi, konverzácia má jasnú štruktúru, takže nemusíte riešiť, ako na druhého zapôsobiť. Z európskeho pohľadu to môže pôsobiť ako rigidita, ale vnútri ich systému ide o formu každodennej empatie.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.