Príbehy

BUDDY pomáha deťom, ktoré nemôžu vyrastať v rodine. Chce, aby sa mali komu zdôveriť

Môcť sa podeliť so svojimi radosťami aj trápeniami je pre väčšinu z nás samozrejmé, deťom z detských domovov však blízka osoba často chýba. Ich kamarátmi a sprievodcami na ceste životom sa môžu stať dobrovoľníci z programu BUDDY.

Autor Petra Nagyová

Foto Soňa Maletz

Dátum17. 12. 2020

Na Slovensku vyrastá asi 5 000 detí a mladých ľudí mimo rodiny. Potrebujú blízkeho človeka, ktorému môžu dôverovať, oprieť sa oňho v ťažkých chvíľach a plnohodnotne s ním tráviť čas. Program BUDDY spája deti a mladých ľudí s dobrovoľníkmi, ktorí sú ochotní venovať sa im.

Čítajte aj: Ako deti dobre pripraviť do života? Základom je, dôvera a pocit bezpečia

O význame programu a dôležitosti funkčných vzťahov sme sa porozprávali s jeho odbornou garantkou psychoterapeutkou Zuzanou Zimovou.

V rozhovore sa dozviete:

ako BUDDY funguje,
akú úlohu v projekte zohrávajú dobrovoľníci,
prečo je pre dieťa dôležité cítiť sa bezpečne,
ktoré príbehy sú pre Zuzanu Zimovú najsilnejšie.

Deti z centier pre deti a rodiny, v minulosti nazývaných aj detské domovy, často žijú s akousi nálepkou. Aké naozaj sú?

Sú to zranené deti. Keby sme zažili to, čo ony, správali by sme sa podobne. Boli by sme plní nedôvery alebo, naopak, veľmi dôverčiví a ochotní mať vzťah s kýmkoľvek, pretože by sme po ňom nesmierne túžili.

Sú to deti, ktoré sa naučili žiť v ťažkých podmienkach a často sa museli vedieť už v skorom veku postarať samy o seba. Zažili náročné chvíle.

Poznám napríklad dvoch súrodencov, z ktorých jeden mal len štyri a druhý tri roky, pričom starší zvládal aj starostlivosť o svojho mladšieho brata. Ak si predstavíme, čo všetko sa deti musia naučiť, aby prežili, je to nesmierna záťaž. Neraz z nej vzniká vnútorné napätie, s ktorým si nie vždy vedia deti poradiť.

V konfliktných situáciách potom vybuchnú a ľudia často vidia iba povrch. Posudzujú ich ako impulzívne deti plné hnevu, no to, čo sa ukrýva v hĺbke, je veľké psychologické zranenie.

Deti vyrastajúce v centrách boli často zanedbávané, zneužívané alebo týrané. Minimálne si zažili, že ich rodina bola bezradná v starostlivosti o ne, a preto z nej museli odísť. Nikto z nich nemal ľahký život.

Dnes pôsobíte ako odborná garantka programu BUDDY pri občianskom združení PRO VIDA. Čo je jeho cieľom?

Ide o jedinečný program, v rámci ktorého poskytujeme podporu dobrovoľníkom sprevádzajúcim deti, ktoré nemôžu vyrastať vo svojich rodinách. Momentálne sa staráme o 90 BUDDY dvojíc na západnom Slovensku, pričom vo viacerých mestách deti na svojho dobrovoľníka ešte čakajú. V decembri sme spustili aj náborovú kampaň pre nových dobrovoľníkov na východe – v Košiciach a v Prešove.

Deti vyrastajúce v centrách často nedokážu vedomosti a zážitky zužitkovať, pretože majú veľa tráum, ktoré ich limitujú. Sú vzťahovo také zranené, že si často nevedia udržať svoje súkromné či pracovné vzťahy.

Keď ma v roku 2014 oslovili, či by som chcela robiť odbornú garantku, bola som opatrná. Je veľa projektov, ktoré pomáhajú deťom cez rôzne aktivity, snažia sa im sprostredkovať vedomosti a zážitky, ale zabúdajú na budovanie vzťahov.

Deti vyrastajúce v centrách často nedokážu vedomosti a zážitky zužitkovať, pretože majú veľa tráum, ktoré ich limitujú. Sú vzťahovo také zranené, že si často nevedia udržať svoje súkromné či pracovné vzťahy. Keď príde kríza, zutekajú. Dá sa to napraviť jedine tým, že zažijú blízky vzťah, v ktorom sa presvedčia, že sú pre niekoho hodnotné.

Program BUDDY je práve o tom. Stavia na vzťahoch detí s dobrovoľníkmi, ktorí ich sprevádzajú až do dospelosti.

Ako možno docieliť, aby vzťah medzi dobrovoľníkom a dieťaťom fungoval?

Dobrovoľníci sú pre nás v tomto programe nesmierne dôležití, pretože sú tými, s ktorými si deti vytvárajú dlhodobý vzťah. Práve vďaka dobrovoľníkovi sa dieťa môže rozvíjať a rásť. Tomu prispôsobujeme aj ich výber, prípravu a školenie.

Veľmi dbáme na bezpečie detí v programe, pretože vieme, aké sú zraniteľné. Program sme nastavili tak, aby sa v ňom dobrovoľníci menili čo najmenej. Sprevádzanie dieťaťa sa začína ideálne od jeho dvanástich rokov a trvá až do dospelosti. Teda do času, kým dieťa neopustí centrum, nenájde si prácu alebo sa nestabilizuje.

Je podmienkou, aby bol vzťah medzi dobrovoľníkom a dieťaťom fyzický a stretávali sa osobne?

Je to veľmi dôležité, hoci v tomto pandemickom čase aj náročné. Aj my sme museli prejsť do online priestoru.

Základom programu BUDDY však je, aby mal dobrovoľník s dieťaťom fyzický kontakt. To znamená, aby sa spolu mohli prejsť, zájsť si na pizzu. Jednoducho, aby dieťa vnímalo prítomnosť človeka, ktorý ho sprevádza, a aby s ním zažilo skutočný vzťah. Aby sa malo komu zdôveriť, povedať mu o svojich radostiach i bolestiach.

Ako sa deťom prideľujú dobrovoľníci?

Výberový proces sme nastavili tak, aby sme od samého začiatku mali o našich dobrovoľníkoch čo najviac informácií. Poznáme ich zámer, povahové vlastnosti, ich záujmy a podľa toho vieme vyhodnotiť, s akým dieťaťom by si typovo sadli.

Základom programu BUDDY však je, aby mal dobrovoľník s dieťaťom fyzický kontakt. To znamená, aby sa spolu mohli prejsť, zájsť si na pizzu. Jednoducho, aby dieťa vnímalo prítomnosť človeka, ktorý ho sprevádza, a aby s ním zažilo skutočný vzťah.

Naše koordinátorky sú v kontakte s ľuďmi z centier pre deti a rodiny a spoločne rozmýšľajú, či sa dobrovoľník hodí ku konkrétnemu dieťaťu, či ho zvládne a či bude preň prínosom.

V centrách, kde už program funguje dlhšie, si deti často pýtajú dobrovoľníka samy. Keď vidia, že ich kamaráti zo skupiny ho už majú, chcú ho mať tiež. Niekedy je to samotný psychológ z centra alebo vychovávateľ, ktorý dieťaťu navrhne, či by nechcel svojho dobrovoľníka. Dieťa sa však napokon rozhodne samo.

Ktoré BUDDY príbehy sú pre vás najsilnejšie?

Tie, ktoré sú pre mňa dodnes niečím výnimočné. Napríklad príbehy detí, ktoré dobrovoľníkov nechceli. Neboli presvedčené o ich pomoci a neraz ich brali ako priepustku, pretože v sprievode dobrovoľníka ich vychovávatelia pustili bez obáv von.

Keď dovŕšili osemnásť rokov, rozhodli sa, že odídu z domova, aby mohli byť slobodné a nemuseli dodržiavať pravidlá výchovnej skupiny. Je to prirodzené, pretože centrum je inštitúcia a má svoje pravidlá.

Vonku mladí ľudia zrazu zistia, že to nie je také jednoduché. Prestanú chodiť do školy, nevedia, kde sa majú zamestnať, kde bývať a neraz sa hanbia zavolať svojim vychovávateľom, ktorí im hovorili z pozície rodiča, čo ich v reálnom svete čaká.

Hanbia sa priznať, že sa im nedarí, a tak je pre nich jednoduchšie zavolať dobrovoľníkovi a povedať mu, že sa nemajú dobre a potrebujú pomoc. Dobrovoľník, ktorý zažil zo strany dieťaťa roky vlažného odmietania, zrazu zažíva jeho dôveru a snaží sa mu pomôcť.

Program BUDDY poskytuje podporu deťom, ktoré nemôžu vyrastať vo svojich rodinách. Dopĺňa existujúci štátny systém a jeho cieľom je, aby každé dieťa malo aspoň jedného blízkeho človeka, ktorému dôveruje, a aby vedelo žiť samostatný a dôstojný život. BUDDY preto vytvára a priebežne podporuje bezpečné vzťahy medzi dieťaťom a dobrovoľníkom, ktorý mu pravidelne, nezištne a dlhodobo venuje svoj voľný čas a rozvíja jeho potenciál. Partnerom projektu je aj spoločnosť O2.

Vzťah medzi dobrovoľníkom a dieťaťom časom zrejme naberá na intenzite.

Zameriavame sa na deti, ktoré žijú v skupinách. Je pre ne dôležité, ak majú niekoho, s kým si môžu sadnúť, porozprávať sa a mať ho celý čas, ktorý spolu trávia, iba pre seba. Niekoho, kto ich skutočne počúva.

Niekedy trvá istý čas, kým sa medzi dobrovoľníkom a dieťaťom vytvorí vzťah. Ale keď zrazu po pol roku namáhavého kontaktovania príde okamih, že sa dieťa samo od seba ozve svojmu dobrovoľníkovi, je to veľká vec, hoci nám sa to môže javiť ako maličkosť.

Stále prijímate nových dobrovoľníkov?

Áno, sme radi, ak sa k nám prihlásia ďalší. Na webstránke tvojbuddy.sk sú vždy vypísané mestá, kde aktuálne hľadáme dobrovoľníkov. V Bratislave, Malackách, Bernolákove a Piešťanoch hľadáme iba mužov, v iných mestách mužov aj ženy. Ak niekto uvažuje nad tým, že by sa rád stal dobrovoľníkom, stačí, aby si podal prihlášku.

Niekedy trvá istý čas, kým sa medzi dobrovoľníkom a dieťaťom vytvorí vzťah. Ale keď zrazu po pol roku namáhavého kontaktovania príde okamih, že sa dieťa samo od seba ozve svojmu dobrovoľníkovi, je to veľká vec, hoci nám sa to môže javiť ako maličkosť.

Nemusí byť ešte pevne rozhodnutý. Na to slúžia ďalšie kroky, počas ktorých sa záujemca aj my môžeme rozhodnúť, či do programu vstúpi, alebo nie.

Mnoho detí zažilo veľmi ťažké situácie. Dá sa im pomôcť, aby im zranenia nekomplikovali život?

Ak dieťa nemá nikoho, kto mu pomôže, je veľká pravdepodobnosť, že to, čo si so sebou nesie, mu sťaží vzťahy, život v práci alebo hľadanie svojho miesta v živote.

Je dôležité, aby dieťa dostalo pomoc. Nielen takú, že sa dostane do prostredia, kde je fyzicky v bezpečí, bude mať čo jesť alebo bude chodiť do školy. Základom je, že bude mať bezpečné vzťahy. V centre to nie je vždy možné, pretože je tam spolu desať zranených detí. Nevedia vždy zvládať konflikty a tým, že sú v napätí, si vzájomne ubližujú.

Vychovávateľ musí byť neraz výchovný a nátlakový ako rodičia. Niektoré deti môžu vnímať vzhľadom na svoju skúsenosť ako zraňujúcu už len obyčajnú požiadavku, aby si plnili povinnosti.

Potrebujú aj psychologickú pomoc, čo nie je vždy možné, pretože na Slovensku nemáme dostatočný počet terapeutov a ľudí v pomáhajúcich profesiách. My takto aspoň čiastočne môžeme vykryť zážitok bezpečného vzťahu, ktorý je pre dieťa jedinečný.

Prečo je pre dieťa bezpečný vzťah taký dôležitý?

Detskí psychológovia už dávno vypozorovali a inštinktívne to vie aj veľa rodičov, že dieťa potrebuje lásku, opateru a prijatie. Možno to znie ako klišé, ale všetci podvedome cítime, že zdravé dieťa je milované a podporované.

Ak mu to chýba, bude musieť vynaložiť v živote oveľa viac energie a bude to mať oveľa ťažšie, či už vo vzťahu k sebe, alebo k iným ľuďom.

Potvrdzujú to aj neurobiologické vedy, ktoré skúmajú vývin mozgu. Tie jasne hovoria, že deti, ktorých rodičia dokážu vnímať ich psychologické a vzťahové potreby, sú pripravené čeliť rôznym životným výzvam. Neznamená to však, že budú mať iba dobré zážitky.

Cieľom je, aby dieťa malo istú odolnosť proti kritickým chvíľam, aby si dokázalo poradiť aj s náročnými momentmi v živote. Aby si dokázalo poradiť so smútkom a s hnevom, aby to dokázalo prežiť a ísť ďalej.

Toto napĺňanie potrieb sa spája s raným vekom dieťaťa a prebieha do prvých troch rokov života. Dieťa vtedy ešte nevníma rozumom, ale cez telesné zážitky a vzťahy. Práve v tomto období sa jeho mozog najviac vyvíja.

Deti z detských domovov aj vďaka programu BUDDY dostanú šancu zažiť nezištný bezpečný vzťah a nájsť si dôstojnú prácu a bývanie. Pomôžte deťom, ktoré nemôžu vyrastať v rodine, pripraviť sa na samostatný život. Projekt môžete podporiť na www.tvojbuddy.sk. K lepšej budúcnosti detí prispieva aj spoločnosť O2, ktorá časť z predaja vianočných Troch kráľov venuje práve na podporu tohto programu.

Zuzana Zimová

Vyštudovala špeciálnu pedagogiku, no napokon ju zlákala psychoterapia. Pracovala v pedagogicko-psychologickom poradenstve pri sprevádzaní mladých ľudí, kde ju začala zaujímať téma vzťahovej väzby. Skúmala ju aj pri práci s náhradnými rodinami v občianskom združení Návrat. Štyri roky sa usilovala o zlepšenie systému starostlivosti o deti v detských domovoch z pozície metodičky na ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny. Dnes je odborná garantka projektu BUDDY pri občianskom združení PRO VIDA.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Skaut a podnikateľ Martin Macharik: Sloboda je veľmi dôležitá vec. Nežná revolúcia bola najväčšia udalosť v mojom živote

Hodnotu slobody treba pripomínať aj dnes a učiť o nej aj mladšie generácie.

Autor Šimon Betina

Foto Magdaléna Tomalova

Dátum14. 11. 2025

Martin Macharik vyrastal v čase, keď bol skauting zakázaný a sloboda len vzdialeným snom. Po Nežnej revolúcii ju však naplno prijal – precestoval desiatky krajín, založil firmu, opravil desiatky domov a vdýchol nový život Banskej Štiavnici a jej kalvárii. Dnes hovorí o tom, prečo je sloboda záväzkom, nie samozrejmosťou a prečo má zmysel starať sa o svoje okolie a krajinu.

Narodili sa po novembri ’89, no jeho odkaz vnímajú a šíria. Spoznajte mladých ľudí, ktorí svojou slobodou posúvajú Slovensko vpred.

V rozhovore s Martinom Macharikom sa dočítate:

ako za komunizmu dokázal skauting fungovať v ilegalite,
aké zručnosti sa učia mladí skauti a skautky,
prečo je sloboda dôležitá, ale nemala by byť bezbrehá,
čo človeka naučí stopovanie a cestovanie po viac ako 60 krajinách,
ako sa oprava jedného domu dokáže zmeniť na dvadsaťročný projekt obnovy celého mesta
a prečo by sme nemali čakať, že problémy za nás vyrieši niekto iný.

Skautom ste sa stali už počas komunizmu, keď bol skauting oficiálne zakázaný. Ako je to možné?

Koncom sedemdesiatych rokov sa do Modry, odkiaľ pochádzam, prisťahoval bývalý politický väzeň Pavol Fandák. Venoval sa ochrane prírody a vytvoril aj krúžok ochrancov prírody.

V tom krúžku sme prakticky vykonávali skautskú činnosť – mali sme rovnošaty, družinový systém, letné tábory –, len to slovo sa nesmelo používať, aby z toho neboli problémy. Členom som sa stal, keď som mal osem rokov. Bola to pre mňa najkrajšia časť detstva.

Nebáli ste sa problémov?

To vykrýval náš vodca. Chodil na výsluchy, ale dokázal v tom plávať. Ja som to naplno začal vnímať až tesne pred revolúciou, keď som videl, ako sa starší chalani začali politicky angažovať a aké tlaky na nich boli vyvíjané.

Čo vás naučil skauting?

Toho je hrozne veľa. Keď som mal osem rokov, boli sme týždeň v Prahe v jarnom tábore. V našom oddiele sme sa museli vedieť postarať sami o seba. Predstavte si 8-ročné dieťa, ktoré je týždeň v Prahe a musí si samo nakúpiť, navariť, prezliecť sa. Bola to obrovská škola života. Od rodičov som dostal vreckové 200 korún a naspäť domov som doniesol dve koruny, kým väčšina detí bola už po pár dňoch „švorc“. Bol som na seba hrdý, že som takto zvládol hospodáriť.

Dnes ako manažér cítim, že kľúčovou skúsenosťou pre mňa bolo aj vedenie skautského oddielu. Mal som na starosti 20 detí, musel som im vymyslieť program, riešiť konflikty, motivovať ich… Keď toto robíte zopár rokov, získate zručnosti, aké vás nenaučí žiadna fakulta manažmentu.

Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu.

Ako by ste opísali skauting niekomu, kto s ním nemá žiadnu skúsenosť?

Deti sa formálne vzdelávajú v škole, neformálne doma a potom je tu akýsi tretí priestor mimo školy a rodiny, kde trávia veľa času. Skauting má ambíciu ponúknuť na tento čas zmysluplný a štruktúrovaný program, ktorý deti niekam posunie.

Z mojej osobnej skúsenosti je hlavným cieľom skautingu pripraviť zodpovedných samostatných občanov. Zodpovedných voči životnému prostrediu, ľuďom v ich okolí, sebe samým alebo aj Bohu.

Druhým rozmerom skautingu je samostatnosť. Nemusí byť rovno vojna, stačí, keď sú napríklad záplavy a rodina musí stráviť tri dni v telocvični. Ľudia si nevedia uvariť jedlo z konzervy alebo sa vyspať v spacáku. Skauting sa snaží pripraviť deti aj na takéto situácie.

Akú rolu hrá v skautingu komunita?

Deti potrebujú kolektív rovesníkov, lebo v istom veku je najviac formujúce to, čo zažijeme v ňom. Buď sa tento kolektív spontánne vyskladá na ulici, so všetkými otáznikmi a nástrahami, alebo to môžu rodičia skúsiť cez skauting.

Skauting pomáha budovať aj sociálne zručnosti. Deti, ktoré nie sú v kolektíve, majú menej príležitostí učiť sa riešiť konflikty. A potom prídu do dospelosti, bývajú s partnerom a objavia sa situácie, na ktoré ich nik nepripravil. Má byť okno v obývačke otvorené alebo zatvorené? Má hrať hudba v pozadí alebo nie? Keď je človek naučený rozhodovať sa len podľa seba, narazí – a ak aj ten druhý vyrastal sám, vznikne konflikt.

Do konfliktu treba vstupovať s pochopením, nie s cieľom vyhrať ho. To je niečo, čo sa človek učí len v spoločnosti iných – keď je odkázaný dohodnúť sa, hľadať kompromisy, rešpektovať iné názory. V skautingu to deti zažívajú prirodzene. Dva týždne v tábore, v jednom stane – musia sa dohodnúť, spolupracovať, niekedy sa aj pohádať, ale potom to vyriešiť. To sú tie skutočné sociálne zručnosti.

Okrem praktických zručností ponúka skauting deťom aj hodnotové ukotvenie. Snaží sa ich viesť k tomu, aby boli aktívnymi členmi spoločnosti a duchovne bohatými či slobodnými ľuďmi. Čo znamená sloboda pre vás osobne?

Mám pocit, že môj zážitok so slobodou je generačne neprenosný, lebo som prakticky a emocionálne zažil, čo je to komunizmus. Našťastie som to vnímal len krátko, čiže tým nie som výrazne poznačený, ale totálne si to pamätám.

Keď prišla revolúcia, bola to najväčšia udalosť v mojom živote. Vplyv novembra ’89 u mňa ešte donedávna emocionálne prevyšoval všetky moje ďalšie úspechy a zážitky.

Sloboda je pre mňa strašne dôležitá vec, ani to neviem opísať, je to neoddeliteľná súčasť môjho života. Uvedomujem si, aký obrovský rozdiel je medzi tým, čo bolo predtým, a tým, čo máme teraz.

Obávam sa však, že tí, čo neslobodu nezažili, nie sú celkom schopní rozumieť hodnote slobody. Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k nej dokáže získať len hlbokým vzdelávaním o histórii.

Môže mať človek priveľa slobody?

Áno, myslím si, že hej. Ľudia majú pocit, že sloboda znamená, že si môžu robiť, čo len chcú. Ale tak to proste nie je. Vaša sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého človeka. Bezbrehá sloboda je ilúzia, ktorá ľuďom škodí.

Vy ste slobodu, ktorú ste získali po páde komunizmu, naplno využili na cestovanie. Navštívili ste už viac ako 60 krajín. Kde sa vo vás prebudila láska k cestovaniu?

Cestovanie ma už od detstva strašne vzrušovalo. Mama mala k nemu podobný vzťah, aj keď nemala veľa možností cestovať. Mali sme však strýka v Kalifornii, ktorý k nám každý rok chodil na prázdniny. Vždy to bolo, ako keby prišlo UFO – rozprával, kde všade bol, čo všetko zažil, a ja som ho napäto počúval.

V živote som ukradol len jednu vec, a to školský atlas. Mám ho dodnes. Strávil som nad ním stovky hodín a zakresľujem si tam všetky svoje cesty.

Akú krajinu ste navštívili naposledy?

Prednedávnom sme sa vrátili z južnej Afriky, navštívili sme Botswanu, Namíbiu, Zimbabwe. A začiatkom roka som bol so šestnásťročným synom v Azerbajdžane a Gruzínsku. Manželka nám dovolila ísť len pod podmienkou, že nepôjdeme do Náhorného Karabachu ani na demonštráciu do Tbilisi. No, nevyšlo to, boli sme tam aj tam. (smiech)

Chcel som, aby syn trošku videl svet. V Náhornom Karabachu videl, ako je všetko zbombardované, a na demonštrácii v Tbilisi pochopil, čo znamená bojovať za slobodu. Ľudia sú tam v bezvýchodiskovej situácii, človeka z toho až mrazí. Myslím si, že aj syn to cítil. To je to vzdelávanie o slobode.

Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.

Pomáha vám cestovanie rozširovať obzory a získavať nové pohľady? Mali by cestovať všetci?

Určite. Cestovanie pomáha pochopiť, ako svet funguje. Aj deťom som hovoril, nech cestujú, čo to dá. Ale nemal by to byť len taký hedonizmus, „selfíčka“ na pláži a all-inclusive hotely. Kľúčové je snažiť sa pochopiť, ako funguje daná krajina a jej spoločnosť. Zažiť, čo oni riešia a ako žijú. Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.

Veľa som stopoval a bola to tá najlepšia škola geopolitiky. No treba sa o to zaujímať. Zažil som kopu stopárov, ktorí precestovali viac ako ja, ale podľa mňa sa nič nenaučili. Mali zoznam, kde všade boli, čo všetko videli, ale nič sa nenaučili od ľudí, ktorých stretli. Ja som bol rád, keď som si stopol jehovistu alebo poslanca, zaujímalo ma, ako žijú, rozprávali sme sa donekonečna. Zvedavosť je podľa mňa najdôležitejšia vlastnosť.

Okrem krajín ste „precestovali“ aj kariérami – boli ste vo vedení slovenského skautingu, zabŕdli ste do politiky, máte stavebnú firmu aj penzión. Často to boli veľké životné zmeny. Čo vám pomáha robiť správne rozhodnutia?

Nemyslím si, že mám na to recept. Celú strednú školu som si myslel, že budem študovať kartografiu, a nakoniec som išiel na geológiu. A teraz sa venujem stavebníctvu, pamiatkam a manažmentu, čo je tiež niečo úplne iné.

Dôležitá je flexibilita a pripravenosť na zmenu. Treba s ňou počítať. Ako sa hovorí v skautingu, treba byť pripravený. Možno tú zručnosť nikdy nevyužiješ, možno nikdy nebudeš potrebovať zakladať oheň z vlhkého dreva, ale je lepšie byť pripravený na všetko. Vždy keď prišla nejaká nová pracovná ponuka a videl som, že mám zručnosti, ktoré by sa na ňu hodili, povedal som si, že to vyskúšam.

Jedna z vecí, ktoré ste si pomerne úspešne vyskúšali, je obnova Banskej Štiavnice, ktorej sa venujete už 20 rokov. Ako sa to celé začalo?

Miestny skautský zbor za korunu kúpil budovu, kde je dnes Skautský dom. Podmienkou bolo, že musia do jej rekonštrukcie investovať v prepočte asi 2 milióny eur. V Banskej Štiavnici sa vtedy dali takto lacno kupovať nehnuteľnosti, lebo tu bolo veľa zničených a rozpadnutých domov.

Pustili sa do rekonštrukcie, ale v istom bode začali dochádzať financie. Tú budovu by sme museli vrátiť, čo by bolo veľmi nepríjemné, keďže sme už boli v polovici projektu. Často som to sem chodil riešiť a nakoniec som sa sem presťahoval aj s rodinou s tým, že tento problém skúsim vyriešiť osobne na mieste.

Našťastie sa to podarilo relatívne rýchlo a nám sa tu zapáčilo, tak sme tu ostali. Pôvodne sme mysleli, že maximálne na 5 rokov. A sme tu už 20 rokov.

Ako sa mohlo stať, že v takom bohatom banskom meste bolo tak veľa zničených domov?

Úpadok Banskej Štiavnice sa začal už pred viac ako 150 rokmi krízou baníctva v regióne. Bane boli vyťažené, vo svete sa našli lepšie ložiská a profitabilita klesala.

A to najhoršie prišlo po druhej svetovej vojne. Komunisti nevedeli hospodáriť a toto mesto bolo svojimi podmienkami naozaj náročné. Boli tu veľké domy, v ktorých kedysi žili bohatí mešťania, a nasťahovali sa do nich bežní ľudia, ktorí nemali peniaze na ich údržbu. A keď niečo neopravujete 40 rokov, aj to tak bude vyzerať.

Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k slobode získa len hlbokým vzdelávaním o histórii.

Ako ste sa od rekonštrukcie Skautského domu dostali k rekonštrukciám ďalších domov v Banskej Štiavnici a nakoniec aj k samotnej kalvárii?

Ja som dovtedy veľa o stavebníctve nevedel, ale práce na Skautskom dome ma mnohému naučili. Potom prišla možnosť lacno kúpiť ďalšiu zrúcaninu a mne to pripadalo ako dobrý nápad. (smiech) Dnes je z nej pekný penzión.

To bolo obdobie, keď tu nehnuteľnosti boli ešte lacné. Keďže som veľa cestoval, videl som, ako mestá vyzerajú vonku, aké pekné dokážu byť a že to môže byť aj biznis. Začali sme nakupovať nehnuteľnosti na úvery, opravovať ich a potom predávať. Takto sme už opravili asi 30 domov. A kalvária prišla popri tom.

Jej opravu ste iniciovali vy?

Keď som sem prišiel pred 20 rokmi a videl som, v akom je katastrofálnom stave, nechápal som prečo. Veď všade inde by to bola atrakcia ako Eiffelovka. Všetci mi hovorili, že je to komplikované a drahé a že to už skúšali aj väčší ako ja a nedali to.

Vždy keď počujem, že sa niečo nedá, trochu ma to provokuje. Zobral som si to teda na starosti s požehnaním pána farára. Podľa mňa ani neveril, že to pôjde, ale išlo to. A nebol som na to sám, stretol som architektku Katku Voškovú, ktorá téme rozumela z odbornej stránky a dodnes spolupracujeme.

Rekonštrukcia kalvárie je náročný projekt. Čo vám dávalo nádej, že to zvládnete?

Ja som celoživotný optimista. V mladosti som zažil, že sa veci dokážu zlepšiť, tak mi to ostalo. Pri kalvárii sme sa do toho pustili s tým, že všetko sa dá spraviť, keď sa chce. A keď sa to podarí, bude to super; keď sa to nepodarí, tak sa to nepodarí.

Plánovať si život veľmi dopredu, robiť si veľké plány a upínať sa na konkrétne výsledky je nebezpečné pre vlastné psychické zdravie. Treba byť pripravený na to, že niečo môže nevyjsť. Príliš sa nefixovať. Ako som hovoril, treba byť pripravený a otvorený zmenám.

Ako vnímate, že ste museli prísť až vy, aby sa to vyriešilo? Čo hovoríte na to, že občianska spoločnosť musí do istej miery suplovať inštitúcie?

Myslím si, že historicky na našom území verejná správa a štát nikdy veľmi nefungovali. Ak ľudia chceli mať viac, ako dokázal ponúknuť štát, museli sa o to pričiniť sami.

Nečakať, že to niekto urobí za mňa. Ako keby sme tú krajinu ani nevlastnili. Ale občiansky princíp západnej liberálnej demokracie hovorí, že je to naša krajina, naše veci, a teda aj naša robota a naša zodpovednosť.

Aj príbeh kalvárie je dlhý. Viem, prečo dopadol tak, ako dopadol, ale to už nezmením. Môžem to však opraviť. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu. Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie.

Martin Macharik

Narodil sa v Modre, no viac ako dve desaťročia žije s rodinou v Banskej Štiavnici. Vyštudoval geológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od detstva je aktívnym skautom, pôsobil ako riaditeľ Ústredia slovenského skautingu a dnes zastáva pozíciu hospodára organizácie. Popritom podniká v oblasti stavebníctva, turizmu a pamiatkovej obnovy. V Banskej Štiavnici sa zaslúžil o záchranu kalvárie a obnovu približne 30 historických domov. Je ženatý a má dvoch synov a dcéru.

Páčil sa vám článok?

Deti vyrastajúce v centrách často nedokážu vedomosti a zážitky zužitkovať, pretože majú veľa tráum, ktoré ich limitujú. Sú vzťahovo také zranené, že si často nevedia udržať svoje súkromné či pracovné vzťahy.

Základom programu BUDDY však je, aby mal dobrovoľník s dieťaťom fyzický kontakt. To znamená, aby sa spolu mohli prejsť, zájsť si na pizzu. Jednoducho, aby dieťa vnímalo prítomnosť človeka, ktorý ho sprevádza, a aby s ním zažilo skutočný vzťah.

Niekedy trvá istý čas, kým sa medzi dobrovoľníkom a dieťaťom vytvorí vzťah. Ale keď zrazu po pol roku namáhavého kontaktovania príde okamih, že sa dieťa samo od seba ozve svojmu dobrovoľníkovi, je to veľká vec, hoci nám sa to môže javiť ako maličkosť.

Zuzana Zimová

Mohlo by vás zaujímať

Šport vás naučí nevzdávať sa a stále bojovať, hovorí fyzioterapeut Dávid Líška. Napriek tomu treba vedieť, kedy poľaviť, aby sme sa vyhli zraneniam

Psychológ Michal Božík: Keď sme unavení, nehľadáme oddych, ale únik. Telefón sa vtedy zdá ako najlepší spôsob na vypnutie

Niekedy stačí aj lavička, aby si boli ľudia bližší. Odborníčky na verejné priestory Barbara Zavarská a Illah van Oijen vysvetľujú, ako takéto „tretie miesta“ rozhodujú o kvalite nášho života

Martin Macharik

Mohlo by vás zaujímať

Niekedy stačí aj lavička, aby si boli ľudia bližší. Odborníčky na verejné priestory Barbara Zavarská a Illah van Oijen vysvetľujú, ako takéto „tretie miesta“ rozhodujú o kvalite nášho života

Z košického sídliska Ťahanovce až na olympijské pódium. Richard Tury ukazuje, že skejtbording nie je len o víťazstvách, ale hlavne o vytrvalosti, komunite a radosti

Aj cesty do úplného neznáma nás môžu priviesť späť k sebe. Komunikačná expertka Dominika Šugareková nechala dobrú prácu a odišla na ostrov Lombok učiť deti ako dobrovoľníčka