Príbehy

BUDDY pomáha deťom, ktoré nemôžu vyrastať v rodine. Chce, aby sa mali komu zdôveriť

Môcť sa podeliť so svojimi radosťami aj trápeniami je pre väčšinu z nás samozrejmé, deťom z detských domovov však blízka osoba často chýba. Ich kamarátmi a sprievodcami na ceste životom sa môžu stať dobrovoľníci z programu BUDDY.

Autor Petra Nagyová

Foto Soňa Maletz

Dátum17. 12. 2020

Na Slovensku vyrastá asi 5 000 detí a mladých ľudí mimo rodiny. Potrebujú blízkeho človeka, ktorému môžu dôverovať, oprieť sa oňho v ťažkých chvíľach a plnohodnotne s ním tráviť čas. Program BUDDY spája deti a mladých ľudí s dobrovoľníkmi, ktorí sú ochotní venovať sa im.

Čítajte aj: Ako deti dobre pripraviť do života? Základom je, dôvera a pocit bezpečia

O význame programu a dôležitosti funkčných vzťahov sme sa porozprávali s jeho odbornou garantkou psychoterapeutkou Zuzanou Zimovou.

V rozhovore sa dozviete:

ako BUDDY funguje,
akú úlohu v projekte zohrávajú dobrovoľníci,
prečo je pre dieťa dôležité cítiť sa bezpečne,
ktoré príbehy sú pre Zuzanu Zimovú najsilnejšie.

Deti z centier pre deti a rodiny, v minulosti nazývaných aj detské domovy, často žijú s akousi nálepkou. Aké naozaj sú?

Sú to zranené deti. Keby sme zažili to, čo ony, správali by sme sa podobne. Boli by sme plní nedôvery alebo, naopak, veľmi dôverčiví a ochotní mať vzťah s kýmkoľvek, pretože by sme po ňom nesmierne túžili.

Sú to deti, ktoré sa naučili žiť v ťažkých podmienkach a často sa museli vedieť už v skorom veku postarať samy o seba. Zažili náročné chvíle.

Poznám napríklad dvoch súrodencov, z ktorých jeden mal len štyri a druhý tri roky, pričom starší zvládal aj starostlivosť o svojho mladšieho brata. Ak si predstavíme, čo všetko sa deti musia naučiť, aby prežili, je to nesmierna záťaž. Neraz z nej vzniká vnútorné napätie, s ktorým si nie vždy vedia deti poradiť.

V konfliktných situáciách potom vybuchnú a ľudia často vidia iba povrch. Posudzujú ich ako impulzívne deti plné hnevu, no to, čo sa ukrýva v hĺbke, je veľké psychologické zranenie.

Deti vyrastajúce v centrách boli často zanedbávané, zneužívané alebo týrané. Minimálne si zažili, že ich rodina bola bezradná v starostlivosti o ne, a preto z nej museli odísť. Nikto z nich nemal ľahký život.

Dnes pôsobíte ako odborná garantka programu BUDDY pri občianskom združení PRO VIDA. Čo je jeho cieľom?

Ide o jedinečný program, v rámci ktorého poskytujeme podporu dobrovoľníkom sprevádzajúcim deti, ktoré nemôžu vyrastať vo svojich rodinách. Momentálne sa staráme o 90 BUDDY dvojíc na západnom Slovensku, pričom vo viacerých mestách deti na svojho dobrovoľníka ešte čakajú. V decembri sme spustili aj náborovú kampaň pre nových dobrovoľníkov na východe – v Košiciach a v Prešove.

Deti vyrastajúce v centrách často nedokážu vedomosti a zážitky zužitkovať, pretože majú veľa tráum, ktoré ich limitujú. Sú vzťahovo také zranené, že si často nevedia udržať svoje súkromné či pracovné vzťahy.

Keď ma v roku 2014 oslovili, či by som chcela robiť odbornú garantku, bola som opatrná. Je veľa projektov, ktoré pomáhajú deťom cez rôzne aktivity, snažia sa im sprostredkovať vedomosti a zážitky, ale zabúdajú na budovanie vzťahov.

Deti vyrastajúce v centrách často nedokážu vedomosti a zážitky zužitkovať, pretože majú veľa tráum, ktoré ich limitujú. Sú vzťahovo také zranené, že si často nevedia udržať svoje súkromné či pracovné vzťahy. Keď príde kríza, zutekajú. Dá sa to napraviť jedine tým, že zažijú blízky vzťah, v ktorom sa presvedčia, že sú pre niekoho hodnotné.

Program BUDDY je práve o tom. Stavia na vzťahoch detí s dobrovoľníkmi, ktorí ich sprevádzajú až do dospelosti.

Ako možno docieliť, aby vzťah medzi dobrovoľníkom a dieťaťom fungoval?

Dobrovoľníci sú pre nás v tomto programe nesmierne dôležití, pretože sú tými, s ktorými si deti vytvárajú dlhodobý vzťah. Práve vďaka dobrovoľníkovi sa dieťa môže rozvíjať a rásť. Tomu prispôsobujeme aj ich výber, prípravu a školenie.

Veľmi dbáme na bezpečie detí v programe, pretože vieme, aké sú zraniteľné. Program sme nastavili tak, aby sa v ňom dobrovoľníci menili čo najmenej. Sprevádzanie dieťaťa sa začína ideálne od jeho dvanástich rokov a trvá až do dospelosti. Teda do času, kým dieťa neopustí centrum, nenájde si prácu alebo sa nestabilizuje.

Je podmienkou, aby bol vzťah medzi dobrovoľníkom a dieťaťom fyzický a stretávali sa osobne?

Je to veľmi dôležité, hoci v tomto pandemickom čase aj náročné. Aj my sme museli prejsť do online priestoru.

Základom programu BUDDY však je, aby mal dobrovoľník s dieťaťom fyzický kontakt. To znamená, aby sa spolu mohli prejsť, zájsť si na pizzu. Jednoducho, aby dieťa vnímalo prítomnosť človeka, ktorý ho sprevádza, a aby s ním zažilo skutočný vzťah. Aby sa malo komu zdôveriť, povedať mu o svojich radostiach i bolestiach.

Ako sa deťom prideľujú dobrovoľníci?

Výberový proces sme nastavili tak, aby sme od samého začiatku mali o našich dobrovoľníkoch čo najviac informácií. Poznáme ich zámer, povahové vlastnosti, ich záujmy a podľa toho vieme vyhodnotiť, s akým dieťaťom by si typovo sadli.

Základom programu BUDDY však je, aby mal dobrovoľník s dieťaťom fyzický kontakt. To znamená, aby sa spolu mohli prejsť, zájsť si na pizzu. Jednoducho, aby dieťa vnímalo prítomnosť človeka, ktorý ho sprevádza, a aby s ním zažilo skutočný vzťah.

Naše koordinátorky sú v kontakte s ľuďmi z centier pre deti a rodiny a spoločne rozmýšľajú, či sa dobrovoľník hodí ku konkrétnemu dieťaťu, či ho zvládne a či bude preň prínosom.

V centrách, kde už program funguje dlhšie, si deti často pýtajú dobrovoľníka samy. Keď vidia, že ich kamaráti zo skupiny ho už majú, chcú ho mať tiež. Niekedy je to samotný psychológ z centra alebo vychovávateľ, ktorý dieťaťu navrhne, či by nechcel svojho dobrovoľníka. Dieťa sa však napokon rozhodne samo.

Ktoré BUDDY príbehy sú pre vás najsilnejšie?

Tie, ktoré sú pre mňa dodnes niečím výnimočné. Napríklad príbehy detí, ktoré dobrovoľníkov nechceli. Neboli presvedčené o ich pomoci a neraz ich brali ako priepustku, pretože v sprievode dobrovoľníka ich vychovávatelia pustili bez obáv von.

Keď dovŕšili osemnásť rokov, rozhodli sa, že odídu z domova, aby mohli byť slobodné a nemuseli dodržiavať pravidlá výchovnej skupiny. Je to prirodzené, pretože centrum je inštitúcia a má svoje pravidlá.

Vonku mladí ľudia zrazu zistia, že to nie je také jednoduché. Prestanú chodiť do školy, nevedia, kde sa majú zamestnať, kde bývať a neraz sa hanbia zavolať svojim vychovávateľom, ktorí im hovorili z pozície rodiča, čo ich v reálnom svete čaká.

Hanbia sa priznať, že sa im nedarí, a tak je pre nich jednoduchšie zavolať dobrovoľníkovi a povedať mu, že sa nemajú dobre a potrebujú pomoc. Dobrovoľník, ktorý zažil zo strany dieťaťa roky vlažného odmietania, zrazu zažíva jeho dôveru a snaží sa mu pomôcť.

Program BUDDY poskytuje podporu deťom, ktoré nemôžu vyrastať vo svojich rodinách. Dopĺňa existujúci štátny systém a jeho cieľom je, aby každé dieťa malo aspoň jedného blízkeho človeka, ktorému dôveruje, a aby vedelo žiť samostatný a dôstojný život. BUDDY preto vytvára a priebežne podporuje bezpečné vzťahy medzi dieťaťom a dobrovoľníkom, ktorý mu pravidelne, nezištne a dlhodobo venuje svoj voľný čas a rozvíja jeho potenciál. Partnerom projektu je aj spoločnosť O2.

Vzťah medzi dobrovoľníkom a dieťaťom časom zrejme naberá na intenzite.

Zameriavame sa na deti, ktoré žijú v skupinách. Je pre ne dôležité, ak majú niekoho, s kým si môžu sadnúť, porozprávať sa a mať ho celý čas, ktorý spolu trávia, iba pre seba. Niekoho, kto ich skutočne počúva.

Niekedy trvá istý čas, kým sa medzi dobrovoľníkom a dieťaťom vytvorí vzťah. Ale keď zrazu po pol roku namáhavého kontaktovania príde okamih, že sa dieťa samo od seba ozve svojmu dobrovoľníkovi, je to veľká vec, hoci nám sa to môže javiť ako maličkosť.

Stále prijímate nových dobrovoľníkov?

Áno, sme radi, ak sa k nám prihlásia ďalší. Na webstránke tvojbuddy.sk sú vždy vypísané mestá, kde aktuálne hľadáme dobrovoľníkov. V Bratislave, Malackách, Bernolákove a Piešťanoch hľadáme iba mužov, v iných mestách mužov aj ženy. Ak niekto uvažuje nad tým, že by sa rád stal dobrovoľníkom, stačí, aby si podal prihlášku.

Niekedy trvá istý čas, kým sa medzi dobrovoľníkom a dieťaťom vytvorí vzťah. Ale keď zrazu po pol roku namáhavého kontaktovania príde okamih, že sa dieťa samo od seba ozve svojmu dobrovoľníkovi, je to veľká vec, hoci nám sa to môže javiť ako maličkosť.

Nemusí byť ešte pevne rozhodnutý. Na to slúžia ďalšie kroky, počas ktorých sa záujemca aj my môžeme rozhodnúť, či do programu vstúpi, alebo nie.

Mnoho detí zažilo veľmi ťažké situácie. Dá sa im pomôcť, aby im zranenia nekomplikovali život?

Ak dieťa nemá nikoho, kto mu pomôže, je veľká pravdepodobnosť, že to, čo si so sebou nesie, mu sťaží vzťahy, život v práci alebo hľadanie svojho miesta v živote.

Je dôležité, aby dieťa dostalo pomoc. Nielen takú, že sa dostane do prostredia, kde je fyzicky v bezpečí, bude mať čo jesť alebo bude chodiť do školy. Základom je, že bude mať bezpečné vzťahy. V centre to nie je vždy možné, pretože je tam spolu desať zranených detí. Nevedia vždy zvládať konflikty a tým, že sú v napätí, si vzájomne ubližujú.

Vychovávateľ musí byť neraz výchovný a nátlakový ako rodičia. Niektoré deti môžu vnímať vzhľadom na svoju skúsenosť ako zraňujúcu už len obyčajnú požiadavku, aby si plnili povinnosti.

Potrebujú aj psychologickú pomoc, čo nie je vždy možné, pretože na Slovensku nemáme dostatočný počet terapeutov a ľudí v pomáhajúcich profesiách. My takto aspoň čiastočne môžeme vykryť zážitok bezpečného vzťahu, ktorý je pre dieťa jedinečný.

Prečo je pre dieťa bezpečný vzťah taký dôležitý?

Detskí psychológovia už dávno vypozorovali a inštinktívne to vie aj veľa rodičov, že dieťa potrebuje lásku, opateru a prijatie. Možno to znie ako klišé, ale všetci podvedome cítime, že zdravé dieťa je milované a podporované.

Ak mu to chýba, bude musieť vynaložiť v živote oveľa viac energie a bude to mať oveľa ťažšie, či už vo vzťahu k sebe, alebo k iným ľuďom.

Potvrdzujú to aj neurobiologické vedy, ktoré skúmajú vývin mozgu. Tie jasne hovoria, že deti, ktorých rodičia dokážu vnímať ich psychologické a vzťahové potreby, sú pripravené čeliť rôznym životným výzvam. Neznamená to však, že budú mať iba dobré zážitky.

Cieľom je, aby dieťa malo istú odolnosť proti kritickým chvíľam, aby si dokázalo poradiť aj s náročnými momentmi v živote. Aby si dokázalo poradiť so smútkom a s hnevom, aby to dokázalo prežiť a ísť ďalej.

Toto napĺňanie potrieb sa spája s raným vekom dieťaťa a prebieha do prvých troch rokov života. Dieťa vtedy ešte nevníma rozumom, ale cez telesné zážitky a vzťahy. Práve v tomto období sa jeho mozog najviac vyvíja.

Deti z detských domovov aj vďaka programu BUDDY dostanú šancu zažiť nezištný bezpečný vzťah a nájsť si dôstojnú prácu a bývanie. Pomôžte deťom, ktoré nemôžu vyrastať v rodine, pripraviť sa na samostatný život. Projekt môžete podporiť na www.tvojbuddy.sk. K lepšej budúcnosti detí prispieva aj spoločnosť O2, ktorá časť z predaja vianočných Troch kráľov venuje práve na podporu tohto programu.

Zuzana Zimová

Vyštudovala špeciálnu pedagogiku, no napokon ju zlákala psychoterapia. Pracovala v pedagogicko-psychologickom poradenstve pri sprevádzaní mladých ľudí, kde ju začala zaujímať téma vzťahovej väzby. Skúmala ju aj pri práci s náhradnými rodinami v občianskom združení Návrat. Štyri roky sa usilovala o zlepšenie systému starostlivosti o deti v detských domovoch z pozície metodičky na ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny. Dnes je odborná garantka projektu BUDDY pri občianskom združení PRO VIDA.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Párová terapeutka Petra Páneková: Veľké romantické gestá nenahradia každodennú starostlivosť o vzťah. Skutočnú blízkosť si budujeme cez emočné napojenie na druhého aj maličkosti

Dobrý vzťah neznamená, že v ňom nie sú problémy. Dôležité je, ako sa k nim partneri postavia.

Autorka Natália Čerňancová

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum10. 4. 2025

Keď sa dvaja ľudia dokážu naladiť jeden na druhého a hovoriť o svojich pocitoch a potrebách bez akýchkoľvek obáv, fungujú ako zohratý tím. Takáto súhra však neprichádza automaticky – vyžaduje si vedomú starostlivosť, napojenie na druhého aj ochotu hľadať spoločné riešenia, hoci to nie je ľahké. Párovej terapeutky Petry Pánekovej sme sa opýtali, čo znamená fungovať vo vzťahu ako dobrý tím a čo pomáha udržať si blízkosť aj v náročnejších chvíľach.

Aj o priateľské vzťahy sa musíme vedome starať, aby fungovali. Psychologička radí, ako na to

V rozhovore s párovou terapeutkou nájdete niekoľko praktických modelových situácií zo vzťahov aj s riešeniami a dozviete sa:

aké piliere sú predpokladom spokojnosti vo vzťahu,
aká komunikácia môže úplne položiť vzťah,
kto sú štyria jazdci apokalypsy, ako a prečo sa im vyhnúť,
prečo je objatie či úsmev s dobrým načasovaním viac ako nárazové pozvanie na večeru,
ako správne balansovať medzi intimitou vo vzťahu a vlastnou autonómiou
a aj to, ako sa vo vzťahu prejavuje emocionálna závislosť.

Ako vyzerá zdravý, dobre fungujúci vzťah, v ktorom sú obaja partneri spokojní?

Začala by som tým, že žiaden vzťah nie je dokonalý ani bezchybný. Rozlišujeme však dva faktory, ktoré sú základným predpokladom spokojnosti vo vzťahu.

Prvým z nich je emocionálne napojenie partnerov. Ide o to, ako hlboko dokážem vnímať a cítiť toho druhého. Emočné napojenie je základným stavebným prvkom fungujúceho vzťahu.

Druhým kľúčovým faktorom spokojnosti vo vzťahu je pocit bezpečia a stability. Tento pocit zase úzko súvisí s mojím vnútorným prežívaním bezpečia a sebahodnoty – ako stabilne sa cítim vo svojom vnútri, ovplyvňuje aj to, ako sa cítim vo vzťahu.

Vnútorné bezpečie každého z partnerov dáva priestor pre skutočnú lásku so všetkými jej podobami. Jeho miera súvisí so vzťahovou väzbou, ktorá sa vytvára už v ranom detstve. Typ vzťahovej väzby ovplyvňuje ako neskôr fungujeme vo vzťahoch, ako ich nadväzujeme, udržiavame, ako sa v nich cítime, či vieme dôverovať alebo sa bojíme odmietnutia.

Takže ak necítim bezpečie sama v sebe a som vo vzťahu, môžem si napríklad svoje šťastie premietať do partnera?

Áno, v takom prípade môže vzniknúť emocionálna závislosť, ktorá je spojená s nedostatkom vnútorného bezpečia. Vzťahy nám poskytujú prijatie a uznanie a občas môžeme pociťovať strach z ich straty. Ak však tento strach prevládne, začne to vzťah poškodzovať.

Ako to v takomto nevyrovnanom vzťahu vyzerá?

Emocionálne závislá osoba často cíti, že si lásku partnera musí zaslúžiť, a preto robí viac, ako by mala. Nedokáže si predstaviť život bez neho a cíti prázdnotu pri pomyslení na odlúčenie. Uprednostňuje potreby partnera pred svojimi a toleruje aj nevhodné správanie, len aby si vzťah udržala.

Takíto ľudia môžu byť vo vzťahu nároční. Potrebujú časté uistenie o láske, sú žiarliví a ťažko znášajú aj malé náznaky odmietnutia. Často bránia partnerovi v aktivitách, pretože majú problém s jeho autonómiou. Ale rovnováha medzi intimitou a autonómiou je pre zdravý vzťah nevyhnutná.

Bez ohľadu na to, či je človek emocionálne závislý alebo nie, môže jeden z partnerov vo vzťahu nadobudnúť pocit, že dáva viac ako ten druhý.

Ideálny stav je v pomere 50 : 50 – teda že obaja partneri rovnako dávajú aj dostávajú. Áno, je to skôr teoretický ideál, preto je dôležité uvažovať nad tým, či ide len o dočasnú nerovnováhu spôsobenú životnými okolnosťami, napríklad keď má partner náročné obdobie v práci a potrebuje viac podpory, alebo je nerovnováha vo vzťahu dlhodobým vzorcom.

Dôležitým signálom, že niečo nie je v poriadku, je pocit frustrácie a nespokojnosti. Ak mám dlhodobo pocit, že dávam príliš veľa a nedostávam späť takmer nič, treba sa na to spoločne pozrieť a pomenovať, čo a prečo sa deje.

Zdravý vzťah nie je o sebaobetovaní, nevyhnutná je práve rovnováha medzi intimitou a autonómiou.

Ako?

Pomôcť môže objektívna analýza: V akých oblastiach mám pocit, že dávam viac? Je to starostlivosť o domácnosť, financie, emocionálna podpora? Alebo je problém v tom, že partner síce niečo dáva, ale iným spôsobom, než očakávam? Niekedy totiž nemusí ísť o skutočnú nerovnováhu, ale o rozdiel v jazykoch lásky. Každý prejavuje náklonnosť iným spôsobom, a ak partner prejavuje lásku spôsobom, ktorý nevidím alebo neočakávam, môžem mať pocit, že nič nedostávam, hoci on sa snaží. Preto je dôležité aj vnímať, akým spôsobom partner prejavuje lásku a ako sa aj v tomto smere dokážeme lepšie naladiť.

Partneri sú vlastne taký tím, ktorý, ako ste už spomenuli, môže dobre fungovať len vtedy, keď sú na seba obaja skutočne emočne napojení, vnímajú sa a prispôsobujú tomu druhému aj svoju dynamiku.

Tímová práca vo vzťahu je zásadná, pretože vzťah je o dvoch ľuďoch. No výskumy ukazujú, že dlhodobo fungujúce vzťahy nestoja na veľkých romantických gestách, ale na malých pravidelných prejavoch lásky.

Drahé darčeky či grandiózne prekvapenia ani nemôžu nahradiť každodennú starostlivosť o vzťah. Skutočná blízkosť sa totiž buduje práve cez malé prejavy pozornosti, a preto je podstatné, aby si partneri neustále vyjadrovali náklonnosť. Stačia drobnosti, ako úsmev, objatie, záujem o partnerov deň alebo úprimný kompliment. To sú tie drobné dávky lásky, ktoré vytvárajú pevné a trvalé partnerstvo.

Aj americký párový terapeut John Gottman prišiel k záveru, že úspech dlhodobého vzťahu spočíva v kontinuálnom dávkovaní lásky – každý deň po troškách, no neustále. Dôležité je, aby boli zapojení obaja partneri. Ak sa snaží iba jeden, vzťah nikdy nemôže dobre fungovať.

Aké situácie bývajú vo vzťahoch najväčšou skúškou?

Vzťahy môžu výrazne ovplyvniť aj rôzne životné situácie, ktoré prichádzajú zvonka. Napríklad narodenie dieťaťa, dlhodobá materská dovolenka alebo keď deti odídu z domu a nastane syndróm prázdneho hniezda. Aj finančné problémy, strata zamestnania alebo choroba môžu v partnerskom vzťahu vyvolávať stres.

V praxi sa veľmi často stretávam s problémami v komunikácii, lebo partneri nemajú čas porozprávať sa pre každodenné povinnosti a tlak na výkon, a takisto sa stretávam so stratou dôvery v dôsledku akéhokoľvek klamstva, nemusí ísť nutne o neveru.

K emocionálnemu vzďaľovaniu môže viesť aj rutina a stereotyp, ako aj narušená intimita a sexuálny život. A, samozrejme, ťažko sa buduje vzťah s toxickými vzorcami správania, ako je agresivita, verbálna neúcta alebo extrémna kontrola.

Úspech dlhodobého vzťahu spočíva v dávkovaní lásky – každý deň po troškách, no neustále.

Pristavme sa pri jednej z týchto kríz, povedzme, že partner stratí prácu. Ako mu byť oporou, zvládnuť to spoločne, no zároveň sa úplne nevyčerpať?

Prvá a veľmi dôležitá vec je všímavosť. V ťažkých životných obdobiach je nevyhnutné byť voči sebe navzájom pozorní. Vnímať, čo prežíva môj partner, ale aj to, ako celá situácia ovplyvňuje náš vzťah. Keď sa jeden z partnerov ocitne v kríze, môže reagovať rôzne – buď sa uzavrie do seba, je menej komunikatívny, prepadne obavám z budúcnosti a úzkosti, alebo, naopak, jeho frustrácia sa môže prejaviť podráždenosťou či hnevom.

V takejto situácii je kľúčová empatia. Dávať partnerovi verbálne aj neverbálne najavo, že si všímam jeho pocity, napríklad slovami: „Vidím, že si sklesnutý, že ťa to trápi. Môžem ti nejako pomôcť?“ Tým ukazujem, že som tu pre neho a že nie je na situáciu sám.

Zároveň je dôležité vyjadriť podporu spôsobom, ktorý nevyznieva ako ľútosť. Podpora môže byť aj praktická – môžem sa opýtať: „Ako ti môžem pomôcť? Chceš, aby som sa pozrela na tvoj životopis?“

Ak sa frustrácia prejavuje podráždenosťou alebo hnevom, môžem skúsiť zrkadliť jeho emócie a vyjadriť rešpekt k jeho pocitom: „Vidím, že si nahnevaný. Chápem to. Čo môžeme urobiť spoločne, aby sme túto situáciu zvládli?“ Tým dávam najavo, že rešpektujem jeho emócie, ale zároveň nastavujem hranicu – nesúhlasím s nepríjemným správaním, no uznávam, že má právo cítiť sa frustrovane.

Na záver je dôležité vyjadriť aj vlastné pocity: „Keď sa ku mne správaš odmerane, cítim sa zranene. Čo môžeme urobiť, aby sme si v tejto situácii boli navzájom oporou?“ Dôležité je, aby sa obaja partneri rozprávali a cítili, že v tom nie sú sami a že spolu hľadajú riešenie.

Ako riešiť situáciu, ak jeden z partnerov pociťuje, že deľba domácich prác nie je v rovnováhe?

Namiesto výčitiek a útokov je dôležité voliť konštruktívny prístup, inak sa diskusia ocitne v slepej uličke. Správna komunikácia pomáha jasne vyjadriť vlastné pocity a očakávania – teda nielen to, čo nám prekáža, ale aj to, čo by sme potrebovali. Napríklad: „Cítim sa veľmi vyčerpane, keď každý večer upratujem celú kuchyňu sama. Vedel by si mi s tým pomôcť?“

Okrem pomenovania problému upriamte pozornosť aj na jeho riešenie. Môžete skúsiť otázky ako: „Aký postup by si navrhoval? Ako by sme si mohli rozdeliť úlohy tak, aby to bolo pre oboch spravodlivé?“ Spoločná dohoda o rozdelení domácich prác môže výrazne uľaviť obom partnerom.

Do vzťahových kríz určite zasiahli aj sociálne siete. Mnoho párov zažíva situáciu, keď si partner alebo partnerka píše na internete s niekým iným alebo si napríklad lajkujú príspevky. Do akej miery je dôležité stanoviť si hranice v tomto ohľade?

Na túto situáciu sa môžeme pozrieť z dvoch uhlov pohľadu. Ak nás niečo vo vzťahu zraní, stojí za to zamyslieť sa, prečo to v nás vyvolalo takú silnú reakciu. Aké emócie sa mi aktivovali, keď vidím, že partner/ka si s niekým píše na Instagrame?

Dotklo sa to našej sebadôvery, pocitu bezpečia alebo možno starých rán z minulosti? Každý si do vzťahu prináša svoju vlastnú skúsenosť, a práve preto môžu podobné situácie otvoriť hlbšie témy. Druhá rovina je objektívna – zhodnotenie toho, čo sa skutočne stalo, aké správanie partner prejavil a kde leží hranica medzi prijateľným a neprijateľným. Každý vzťah funguje inak, preto je dôležité otvorene hovoriť o tom, čo obaja považujú za v poriadku a čo už presahuje ich hranice.

Keď sa rozprávame o tom, aká by mala byť komunikácia vo vzťahoch, zdá sa to jednoduché. V realite je to však oveľa ťažšie.

Spôsob, akým hovoríme, je kľúčový. Aj jednoduchá zmena formulácie vety robí zásadný rozdiel – a nevhodná komunikácia môže vzťah položiť. Pároví terapeuti John a Julie Gottmanovci tento fenomén nazvali štyria jazdci apokalypsy. Sú to komunikačné vzorce – ak sú prítomné v komunikácii, vzťah je vo veľkom ohrození.

Prvým vzorcom je, keď ma partner či partnerka neustále kritizuje. Vyčíta mi chyby, hodnotí ma miesto riešenia konkrétnej situácie.

Druhým je pohŕdanie a znevažovanie partnera či partnerky. Sem patria aj nevyžiadané sarkastické poznámky.

Vzťahu takisto ubližuje, ak partner či partnerka odmieta akúkoľvek zodpovednosť a používa výhovorky typu „Ja za to nemôžem“ alebo „To nie je moja vina“.

A posledným vzorcom je stavanie múru – a to je úplné uzavretie sa pred partnerom, ignorovanie konfliktu a odmietanie komunikácie.

Komunikácia nie je súťaž, ale spôsob, ako sa vzájomne pochopiť. Ak do toho vstupujem len s cieľom mať pravdu, nedopadne to dobre.

Keď sa nad tým zamyslím, aj s mojím partnerom často skĺzavame k obviňujúcim reakciám typu: „No ale veď ty…“

Najdôležitejšie je vyhýbať sa kritike a namiesto nej formulovať svoje pocity a potreby v prvej osobe. Namiesto toho, aby sme povedali „Ty na mňa nikdy nemáš čas“, môžeme povedať „Cítim sa osamelo, keď spolu netrávime čas“. Tento spôsob komunikácie nie je útočný a namiesto obviňovania otvára priestor na riešenie.

Dobrou stratégiou môže byť aj sendvičová technika. Spočíva v tom, že najskôr povieme niečo pozitívne, potom vyjadríme kritiku (konštruktívnym spôsobom) a nakoniec to opäť uzavrieme niečím pozitívnym. Partner sa tak necíti napadnutý a skôr prijme spätnú väzbu.

A, samozrejme, musíme aktívne počúvať partnera – skutočne vnímať, čo hovorí, overovať si, či sme to pochopili správne, a rešpektovať jeho pocity, nebagatelizovať ich. Nemusíme súhlasiť s partnerom, teda s tým, čo hovorí, ale môžeme prijať to, ako sa cíti.

Dá sa odísť z hádky bez toho, aby sme sa zranili?

Dôležité je nesnažiť sa za každú cenu vyhrať. Ak mi ide len o to, aby som mala pravdu, nemôže to dopadnúť dobre. Komunikácia nie je súťaž, ale spôsob, ako sa vzájomne pochopiť. Hádku by sme však mali vedieť zastaviť v správnom momente. Keď sa konflikt vyhrotí a atmosféra je príliš napätá, je dobré povedať: „Teraz je to už príliš, potrebujem chvíľu pauzu. Môžeme sa k tomu vrátiť neskôr?“ Niekedy je lepšie nechať emócie upokojiť a pokračovať v konverzácii, keď sme obaja pokojnejší.

Rozvodovosť na Slovensku je pomerne vysoká, aj keď v posledných rokoch mierne klesá. Priemerne sa pohybuje na úrovni 35 – 40 %, čiže rozvedie sa každý tretí pár. Ako spoznať, či má vzťah ešte zmysel a je možné obnoviť blízkosť aj po rokoch odcudzenia?

Vzťah má šancu na záchranu, ak existuje vôľa a zaangažovanosť oboch partnerov. No ak viac ubližuje, než dáva, ak sa v ňom necítime bezpečne a sú v ňom toxické vzorce správania, je dôležité zvážiť, či v ňom zotrvať. Niekedy je lepšie odísť než dlhodobo trpieť.Na druhej strane, blízkosť sa dá obnoviť aj po rokoch odcudzenia, ak sú obaja partneri ochotní na vzťahu pracovať. Dôležité je nečakať na zmenu toho druhého, ale položiť si otázku: Čo môžem urobiť ja? Podľa geštalt teórie poľa, keď sa zmení jedna časť poľa, zmení sa aj celé pole – ak teda začneme pracovať na sebe, môže to priniesť pozitívnu zmenu aj do vzťahu. Dočasné vzdialenie nemusí znamenať koniec a môžeme si k sebe opäť nájsť cestu.

Petra Páneková

Petra Páneková je klinická psychologička a psychoterapeutka pôsobiaca v Bratislave. Špecializuje sa na individuálnu psychoterapiu pre dospelých, párovú terapiu a psychodiagnostiku. Vo svojej praxi sa venuje širokému spektru tém vrátane podpory klientov v náročných životných situáciách, ako sú rozchody.

Páčil sa vám článok?

Deti vyrastajúce v centrách často nedokážu vedomosti a zážitky zužitkovať, pretože majú veľa tráum, ktoré ich limitujú. Sú vzťahovo také zranené, že si často nevedia udržať svoje súkromné či pracovné vzťahy.

Základom programu BUDDY však je, aby mal dobrovoľník s dieťaťom fyzický kontakt. To znamená, aby sa spolu mohli prejsť, zájsť si na pizzu. Jednoducho, aby dieťa vnímalo prítomnosť človeka, ktorý ho sprevádza, a aby s ním zažilo skutočný vzťah.

Niekedy trvá istý čas, kým sa medzi dobrovoľníkom a dieťaťom vytvorí vzťah. Ale keď zrazu po pol roku namáhavého kontaktovania príde okamih, že sa dieťa samo od seba ozve svojmu dobrovoľníkovi, je to veľká vec, hoci nám sa to môže javiť ako maličkosť.

Zuzana Zimová

Mohlo by vás zaujímať

Technologický riaditeľ O2 Slavomír Pšenák: Umelá inteligencia nikdy úplne nenahradí ľudí – no ľudia, ktorí s ňou vedia pracovať, budú mať obrovskú výhodu na pracovnom trhu

Mária Melková z projektu Zošívané rodiny: Pre mňa je tradičná rodina taká, kde dieťa nachádza prijatie a pocit bezpečia bez ohľadu na usporiadanie

„Aj ja som mala v hlave čierne myšlienky, ale paradoxne ma prebrali k životu,“ hovorí Zuzana Smatanová

Petra Páneková

Mohlo by vás zaujímať

Mária Melková z projektu Zošívané rodiny: Pre mňa je tradičná rodina taká, kde dieťa nachádza prijatie a pocit bezpečia bez ohľadu na usporiadanie

Vzťahová a sexuálna výchova nie je náuka o polohách. Učí deti o zdravých vzťahoch, prevencii a vlastnom tele

Terapia je lepšia cesta ako hnev. Odborníčky vysvetľujú, ako budovať sebaprijatie a zdravé vzťahy