Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

BUDDY pomáha deťom, ktoré nemôžu vyrastať v rodine. Chce, aby sa mali komu zdôveriť

Môcť sa podeliť so svojimi radosťami aj trápeniami je pre väčšinu z nás samozrejmé, deťom z detských domovov však blízka osoba často chýba. Ich kamarátmi a sprievodcami na ceste životom sa môžu stať dobrovoľníci z programu BUDDY.

Na Slovensku vyrastá asi 5 000 detí a mladých ľudí mimo rodiny. Potrebujú blízkeho človeka, ktorému môžu dôverovať, oprieť sa oňho v ťažkých chvíľach a plnohodnotne s ním tráviť čas. Program BUDDY spája deti a mladých ľudí s dobrovoľníkmi, ktorí sú ochotní venovať sa im.

Čítajte aj: Ako deti dobre pripraviť do života? Základom je, dôvera a pocit bezpečia

O význame programu a dôležitosti funkčných vzťahov sme sa porozprávali s jeho odbornou garantkou psychoterapeutkou Zuzanou Zimovou.

V rozhovore sa dozviete:

  • ako BUDDY funguje,
  • akú úlohu v projekte zohrávajú dobrovoľníci,
  • prečo je pre dieťa dôležité cítiť sa bezpečne,
  • ktoré príbehy sú pre Zuzanu Zimovú najsilnejšie.

Deti z centier pre deti a rodiny, v minulosti nazývaných aj detské domovy, často žijú s akousi nálepkou. Aké naozaj sú?

Sú to zranené deti. Keby sme zažili to, čo ony, správali by sme sa podobne. Boli by sme plní nedôvery alebo, naopak, veľmi dôverčiví a ochotní mať vzťah s kýmkoľvek, pretože by sme po ňom nesmierne túžili.

Sú to deti, ktoré sa naučili žiť v ťažkých podmienkach a často sa museli vedieť už v skorom veku postarať samy o seba. Zažili náročné chvíle.

Poznám napríklad dvoch súrodencov, z ktorých jeden mal len štyri a druhý tri roky, pričom starší zvládal aj starostlivosť o svojho mladšieho brata. Ak si predstavíme, čo všetko sa deti musia naučiť, aby prežili, je to nesmierna záťaž. Neraz z nej vzniká vnútorné napätie, s ktorým si nie vždy vedia deti poradiť.

V konfliktných situáciách potom vybuchnú a ľudia často vidia iba povrch. Posudzujú ich ako impulzívne deti plné hnevu, no to, čo sa ukrýva v hĺbke, je veľké psychologické zranenie.

Deti vyrastajúce v centrách boli často zanedbávané, zneužívané alebo týrané. Minimálne si zažili, že ich rodina bola bezradná v starostlivosti o ne, a preto z nej museli odísť. Nikto z nich nemal ľahký život.

Dnes pôsobíte ako odborná garantka programu BUDDY pri občianskom združení PRO VIDA. Čo je jeho cieľom?

Ide o jedinečný program, v rámci ktorého poskytujeme podporu dobrovoľníkom sprevádzajúcim deti, ktoré nemôžu vyrastať vo svojich rodinách. Momentálne sa staráme o 90 BUDDY dvojíc na západnom Slovensku, pričom vo viacerých mestách deti na svojho dobrovoľníka ešte čakajú. V decembri sme spustili aj náborovú kampaň pre nových dobrovoľníkov na východe – v Košiciach a v Prešove.

Deti vyrastajúce v centrách často nedokážu vedomosti a zážitky zužitkovať, pretože majú veľa tráum, ktoré ich limitujú. Sú vzťahovo také zranené, že si často nevedia udržať svoje súkromné či pracovné vzťahy.

Keď ma v roku 2014 oslovili, či by som chcela robiť odbornú garantku, bola som opatrná. Je veľa projektov, ktoré pomáhajú deťom cez rôzne aktivity, snažia sa im sprostredkovať vedomosti a zážitky, ale zabúdajú na budovanie vzťahov.

Deti vyrastajúce v centrách často nedokážu vedomosti a zážitky zužitkovať, pretože majú veľa tráum, ktoré ich limitujú. Sú vzťahovo také zranené, že si často nevedia udržať svoje súkromné či pracovné vzťahy. Keď príde kríza, zutekajú. Dá sa to napraviť jedine tým, že zažijú blízky vzťah, v ktorom sa presvedčia, že sú pre niekoho hodnotné.

Program BUDDY je práve o tom. Stavia na vzťahoch detí s dobrovoľníkmi, ktorí ich sprevádzajú až do dospelosti.

Ako možno docieliť, aby vzťah medzi dobrovoľníkom a dieťaťom fungoval?

Dobrovoľníci sú pre nás v tomto programe nesmierne dôležití, pretože sú tými, s ktorými si deti vytvárajú dlhodobý vzťah. Práve vďaka dobrovoľníkovi sa dieťa môže rozvíjať a rásť. Tomu prispôsobujeme aj ich výber, prípravu a školenie.

Veľmi dbáme na bezpečie detí v programe, pretože vieme, aké sú zraniteľné. Program sme nastavili tak, aby sa v ňom dobrovoľníci menili čo najmenej. Sprevádzanie dieťaťa sa začína ideálne od jeho dvanástich rokov a trvá až do dospelosti. Teda do času, kým dieťa neopustí centrum, nenájde si prácu alebo sa nestabilizuje.

Je podmienkou, aby bol vzťah medzi dobrovoľníkom a dieťaťom fyzický a stretávali sa osobne?

Je to veľmi dôležité, hoci v tomto pandemickom čase aj náročné. Aj my sme museli prejsť do online priestoru.

Základom programu BUDDY však je, aby mal dobrovoľník s dieťaťom fyzický kontakt. To znamená, aby sa spolu mohli prejsť, zájsť si na pizzu. Jednoducho, aby dieťa vnímalo prítomnosť človeka, ktorý ho sprevádza, a aby s ním zažilo skutočný vzťah. Aby sa malo komu zdôveriť, povedať mu o svojich radostiach i bolestiach.

Ako sa deťom prideľujú dobrovoľníci?

Výberový proces sme nastavili tak, aby sme od samého začiatku mali o našich dobrovoľníkoch čo najviac informácií. Poznáme ich zámer, povahové vlastnosti, ich záujmy a podľa toho vieme vyhodnotiť, s akým dieťaťom by si typovo sadli.

Základom programu BUDDY však je, aby mal dobrovoľník s dieťaťom fyzický kontakt. To znamená, aby sa spolu mohli prejsť, zájsť si na pizzu. Jednoducho, aby dieťa vnímalo prítomnosť človeka, ktorý ho sprevádza, a aby s ním zažilo skutočný vzťah.

Naše koordinátorky sú v kontakte s ľuďmi z centier pre deti a rodiny a spoločne rozmýšľajú, či sa dobrovoľník hodí ku konkrétnemu dieťaťu, či ho zvládne a či bude preň prínosom.

V centrách, kde už program funguje dlhšie, si deti často pýtajú dobrovoľníka samy. Keď vidia, že ich kamaráti zo skupiny ho už majú, chcú ho mať tiež. Niekedy je to samotný psychológ z centra alebo vychovávateľ, ktorý dieťaťu navrhne, či by nechcel svojho dobrovoľníka. Dieťa sa však napokon rozhodne samo.

Ktoré BUDDY príbehy sú pre vás najsilnejšie? 

Tie, ktoré sú pre mňa dodnes niečím výnimočné. Napríklad príbehy detí, ktoré dobrovoľníkov nechceli. Neboli presvedčené o ich pomoci a neraz ich brali ako priepustku, pretože v sprievode dobrovoľníka ich vychovávatelia pustili bez obáv von.

Keď dovŕšili osemnásť rokov, rozhodli sa, že odídu z domova, aby mohli byť slobodné a nemuseli dodržiavať pravidlá výchovnej skupiny. Je to prirodzené, pretože centrum je inštitúcia a má svoje pravidlá.

Vonku mladí ľudia zrazu zistia, že to nie je také jednoduché. Prestanú chodiť do školy, nevedia, kde sa majú zamestnať, kde bývať a neraz sa hanbia zavolať svojim vychovávateľom, ktorí im hovorili z pozície rodiča, čo ich v reálnom svete čaká.

Hanbia sa priznať, že sa im nedarí, a tak je pre nich jednoduchšie zavolať dobrovoľníkovi a povedať mu, že sa nemajú dobre a potrebujú pomoc. Dobrovoľník, ktorý zažil zo strany dieťaťa roky vlažného odmietania, zrazu zažíva jeho dôveru a snaží sa mu pomôcť.

Program BUDDY poskytuje podporu deťom, ktoré nemôžu vyrastať vo svojich rodinách. Dopĺňa existujúci štátny systém a jeho cieľom je, aby každé dieťa malo aspoň jedného blízkeho človeka, ktorému dôveruje, a aby vedelo žiť samostatný a dôstojný život. BUDDY preto vytvára a priebežne podporuje bezpečné vzťahy medzi dieťaťom a dobrovoľníkom, ktorý mu pravidelne, nezištne a dlhodobo venuje svoj voľný čas a rozvíja jeho potenciál. Partnerom projektu je aj spoločnosť O2.

Vzťah medzi dobrovoľníkom a dieťaťom časom zrejme naberá na intenzite.

Zameriavame sa na deti, ktoré žijú v skupinách. Je pre ne dôležité, ak majú niekoho, s kým si môžu sadnúť, porozprávať sa a mať ho celý čas, ktorý spolu trávia, iba pre seba. Niekoho, kto ich skutočne počúva.

Niekedy trvá istý čas, kým sa medzi dobrovoľníkom a dieťaťom vytvorí vzťah. Ale keď zrazu po pol roku namáhavého kontaktovania príde okamih, že sa dieťa samo od seba ozve svojmu dobrovoľníkovi, je to veľká vec, hoci nám sa to môže javiť ako maličkosť.

Stále prijímate nových dobrovoľníkov?

Áno, sme radi, ak sa k nám prihlásia ďalší. Na webstránke tvojbuddy.sk sú vždy vypísané mestá, kde aktuálne hľadáme dobrovoľníkov. V Bratislave, Malackách, Bernolákove a Piešťanoch hľadáme iba mužov, v iných mestách mužov aj ženy. Ak niekto uvažuje nad tým, že by sa rád stal dobrovoľníkom, stačí, aby si podal prihlášku.

Niekedy trvá istý čas, kým sa medzi dobrovoľníkom a dieťaťom vytvorí vzťah. Ale keď zrazu po pol roku namáhavého kontaktovania príde okamih, že sa dieťa samo od seba ozve svojmu dobrovoľníkovi, je to veľká vec, hoci nám sa to môže javiť ako maličkosť.

Nemusí byť ešte pevne rozhodnutý. Na to slúžia ďalšie kroky, počas ktorých sa záujemca aj my môžeme rozhodnúť, či do programu vstúpi, alebo nie.

Mnoho detí zažilo veľmi ťažké situácie. Dá sa im pomôcť, aby im zranenia nekomplikovali život?

Ak dieťa nemá nikoho, kto mu pomôže, je veľká pravdepodobnosť, že to, čo si so sebou nesie, mu sťaží vzťahy, život v práci alebo hľadanie svojho miesta v živote.

Je dôležité, aby dieťa dostalo pomoc. Nielen takú, že sa dostane do prostredia, kde je fyzicky v bezpečí, bude mať čo jesť alebo bude chodiť do školy. Základom je, že bude mať bezpečné vzťahy. V centre to nie je vždy možné, pretože je tam spolu desať zranených detí. Nevedia vždy zvládať konflikty a tým, že sú v napätí, si vzájomne ubližujú.

Vychovávateľ musí byť neraz výchovný a nátlakový ako rodičia. Niektoré deti môžu vnímať vzhľadom na svoju skúsenosť ako zraňujúcu už len obyčajnú požiadavku, aby si plnili povinnosti.

Potrebujú aj psychologickú pomoc, čo nie je vždy možné, pretože na Slovensku nemáme dostatočný počet terapeutov a ľudí v pomáhajúcich profesiách. My takto aspoň čiastočne môžeme vykryť zážitok bezpečného vzťahu, ktorý je pre dieťa jedinečný.

Prečo je pre dieťa bezpečný vzťah taký dôležitý?  

Detskí psychológovia už dávno vypozorovali a inštinktívne to vie aj veľa rodičov, že dieťa potrebuje lásku, opateru a prijatie. Možno to znie ako klišé, ale všetci podvedome cítime, že zdravé dieťa je milované a podporované.

Ak mu to chýba, bude musieť vynaložiť v živote oveľa viac energie a bude to mať oveľa ťažšie, či už vo vzťahu k sebe, alebo k iným ľuďom.

Potvrdzujú to aj neurobiologické vedy, ktoré skúmajú vývin mozgu. Tie jasne hovoria, že deti, ktorých rodičia dokážu vnímať ich psychologické a vzťahové potreby, sú pripravené čeliť rôznym životným výzvam. Neznamená to však, že budú mať iba dobré zážitky.

Cieľom je, aby dieťa malo istú odolnosť proti kritickým chvíľam, aby si dokázalo poradiť aj s náročnými momentmi v živote. Aby si dokázalo poradiť so smútkom a s hnevom, aby to dokázalo prežiť a ísť ďalej.

Toto napĺňanie potrieb sa spája s raným vekom dieťaťa a prebieha do prvých troch rokov života. Dieťa vtedy ešte nevníma rozumom, ale cez telesné zážitky a vzťahy. Práve v tomto období sa jeho mozog najviac vyvíja.


Deti z detských domovov aj vďaka programu BUDDY dostanú šancu zažiť nezištný bezpečný vzťah a nájsť si dôstojnú prácu a bývanie. Pomôžte deťom, ktoré nemôžu vyrastať v rodine, pripraviť sa na samostatný život. Projekt môžete podporiť na www.tvojbuddy.sk. K lepšej budúcnosti detí prispieva aj spoločnosť O2, ktorá časť z predaja vianočných Troch kráľov venuje práve na podporu tohto programu.

Zuzana Zimová

Vyštudovala špeciálnu pedagogiku, no napokon ju zlákala psychoterapia. Pracovala v pedagogicko-psychologickom poradenstve pri sprevádzaní mladých ľudí, kde ju začala zaujímať téma vzťahovej väzby. Skúmala ju aj pri práci s náhradnými rodinami v občianskom združení Návrat. Štyri roky sa usilovala o zlepšenie systému starostlivosti o deti v detských domovoch z pozície metodičky na ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny. Dnes je odborná garantka projektu BUDDY pri občianskom združení PRO VIDA.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Za inováciou vo svetovom lyžovaní sú Slováci. Martin Benko a Matúš Kiczko inovovali meranie tratí aj na zimnej olympiáde

Využívanie digitálnych technológií v lyžovaní prináša nielen presnejšie merania, z dát benefitujú aj tréneri, pretekári, pretekárky, metodici a média.

Keď boli rodáci z Liptova Martin Benko a Matúš Kiczko pred niekoľkými rokmi ako fanúšikovia podporiť Petru Vlhovú, všimli si zastarané postupy merania zjazdových tratí a bránok. Nedalo im to, a tak z vlastnej iniciatívy vymysleli systém, ako jednoducho, presne a efektívne merať bránky.

Už 5. sezónu je ich technológia štandardnou súčasťou merania tratí na svetových a európskych pohároch FIS. V roku 2026 sa posunula na ďalší míľnik: technológia vyvinutá Slovákmi je použitá na zimných olympijských hrách.

Drámu z olympiády môžete sledovať aj na HBO Max. Ak máte O2 Paušál, HBO Max máte v jeho cene

Fascinovalo ich, že hoci sú vzdialenosti medzi bránkami, ich rozostavenie a terén najdôležitejšou zložkou zjazdového lyžovania, podľa ktorej musia pretekári a pretekárky vyvíjať silu a aktivovať celé telo, na pretekoch ju v minulosti merali len pásmom.

Sami od seba priniesli technológiu založenú na najmodernejších satelitných systémoch, ktorá okrem presných dát už priniesla aj nové prvky pre zlepšenie pretekov, TV prenosov a prevencie úrazov.

V rozhovore s Martinom Benkom a Matúšom Kiczkom sa dočítate: 

  • čo bolo za nápadom digitalizovať zjazdové lyžovanie, 
  • ako systém digitálneho merania funguje a aké má benefity, 
  • prečo je digitalizovanie a technologický pokrok v športe, najmä v zjazdovom lyžovaní, pomalší,
  • ako vyzerá digitálne meranie brán a tratí priamo na súťažiach,
  • ako na ich nápad zareagovala Medzinárodná lyžiarska federácia (FIS).

Stojíte za systémom digitalizácie lyžiarskych tratí. Pomáhali ste merať zjazdové trate aj na tohtoročnej olympiáde?

Martin Benko: Áno. Momentálne sa naším systémom merajú trate na všetkých svetových aj európskych pohároch mužov a žien Medzinárodnej lyžiarskej federácie (FIS) a je použitá aj na zimných olympijských hrách v Miláne a Cortine.

Čo vás viedlo k tomu prísť s takýmto inovačným riešením rovno na svetové a európske poháre? 

Martin Benko: Náš príbeh sa začal písať pred niekoľkými rokmi, keď sme išli na preteky pozrieť Peťu Vlhovú ako fanúšikovia. Prekvapilo nás, že vzdialenosti medzi bránkami, ktoré sú v zjazdovom lyžovaní mimoriadne dôležité, merali len pásmom. Nechceli sme tomu uveriť, veď toto je 18. storočie a v dnešnej dobe technológií nám to pripadalo také „zaostalé a neprogresívne“. 

So synovcom Matúšom nám to nedalo a zisťovali sme, aké sú možnosti. Veľmi dynamicky sa rozvíja satelitná služba GNSS (globálny navigačný satelitný systém), ktorým je možné merať vzdialenosti s centimetrovou presnosťou. Ide o absolútne novú inovačnú technológiu, ktorá slúži najmä geodetom a autonómnym vozidlám. Osvojili sme si ju, naštudovali a využívame ju pri meraní.

Náš systém merania využíva GNSS tak, že máme nami naprojektovaný GNSS prijímač s anténou a k nej pripojený mobilný telefón Samsung s mobilnými dátami od O2. Na telefóne beží nami vyvinutá špeciálna aplikácia, ktorá spracováva dáta v reálnom čase a údaje zobrazuje.

Výsledkom pritom nie je len mapa trate, ale dátová vrstva, ktorá je opakovateľná a porovnateľná. Práve tieto vlastnosti sú kľúčové, lebo prinášajú vyššiu transparentnosť a umožňujú spätne pracovať s tým, ako presne bola trať postavená.

Ako vyzerá meranie trate týmto zariadením v praxi? 

Martin Benko: Zjednodušene to vyzerá tak, že autor trate, ktorým je zväčša tréner, stavia bránky a my ideme za ním a prístrojom meriame presnú polohu bránky.

Matúš Kiczko: Ja by som to ešte trochu doplnil. Staviteľ trate je zväčša tréner niektorého z tímov, pri pretekoch táto funkcia rotuje. Na stavanie trate a rozloženie bránok dohliada aj riaditeľ pretekov, teda človek z FIS, ktorý robí metodický dozor, aby trať spĺňala všetky podmienky. Sú tam, samozrejme, aj asistenti, ktorí pomáhajú, podávajú palice, navrtávajú a skrutkujú tyče a tak ďalej. Súčasťou tohto procesu je aj náš tím a zariadenie.

Vaša funkcia (a digitalizácia) sa teda začína, až keď je trať postavená. 

Matúš Kiczko: Áno, my sme tam až po postavení trate, meriame jej správne nastavenie. Prídeme s naším zariadením a ideme od bránky k bránke, pričom na zariadení sa postupne zobrazujú parametre ako vzdialenosť, prevýšenie, uhol natočenia, stav terénu aj teplota snehu. Keď domeriame, má staviteľ trate a riaditeľ pretekov prehľadnú štatistiku o trati a rozmiestnení bránok. 

Naše výstupy sú aj nosnými dátami pre televízne zobrazenie časových rozdielov, čím sa zvýšili atraktivita TV prenosov.

Inovátorom vždy hovorím: Nevymýšľaj len preto, aby si bol milionár. Vymýšľaj, aby si sa realizoval, aby si sám seba niekam dostal, aby si si veril. 

Na záver systém vyhodnotí, či sú splnené všetky kritériá FIS. Ak sú, vytvorí sa report, ktorý sa rozposiela jednotlivým tímom, a z nameraných údajov si určia kritické miesta trate. Nenahrádza to síce fyzickú obhliadku trate, ktorú si musia lyžiari urobiť s trénerom, ale majú to kvantifikované a môžu si to porovnať. Pre tímy ide o nový typ dát. Sú to presné záznamy toho, ako bola trať v konkrétny deň a čas postavená. Dáta tak neslúžia len na prípravu pred pretekmi, ale aj na dlhodobé porovnávanie tratí, sezón a výkonov. Pokiaľ trať nespĺňa parametre, systém na to upozorní a tyč sa presunie.

Takže vďaka tomuto systému dostanú aj tímy prvý plán trate, podľa ktorého sa lepšie pripravia na obhliadku a aj na preteky. 

Matúš Kiczko: Áno, no takéto meranie si robili jednotlivé tímy aj predtým, ale prostredníctvom pásma. Pre organizátorov to však začalo byť problematické, pretože sú čoraz väčšie problémy so snehom a príprava podložky trate je náročná.

Predtým sa postavila trať, na ktorej si tréneri z každého tímu robili merania ručne pásmom a prácne ich zapisovali. To však znamenalo, že než sa spustil prvý pretekár, už prešlo 32 párov lyží (16 tímov, pričom z každého tímu išli vždy dvaja tréneri). Zošúchali tak prácne pripravenú trať, a keďže sa posúvali od brány k bráne, boli pri nich nahrnuté kôpky snehu, čo bol problém. Trať sa nemôže zošúchať ešte pred pretekmi a udržať ju v dobrom stave vôbec nie je lacné. Vďaka nášmu systému sa toto vyriešilo – tímy dostanú pred obhliadkou naše merania, čím sa aj šetrí trať.

V kontexte dnešného alpského lyžovania, ktoré je pod tlakom bezpečnosti a férovosti má digitálne zachytenie trate čoraz väčší význam. Presné dáta o nastavení trate pomáhajú aj znižovať riziká.

Digitálne meranie vaším systémom je teda nielen presnejšie, bezpečnejšie pre pretekárov a pretekárky, pomáha v súťaži, ale je aj oveľa efektívnejšie. 

Matúš Kiczko: Keďže tréneri a pretekári robia túto prácu dlho, vzdialenosti majú často v oku, ale také prevýšenie už určia ťažšie. Naším systémom sa k tomu pridali údaje, ktoré sa predtým zmerať ani nedali. Hlavným bonusom sú určite dáta o vyosení brán, uhol zatočenia v bráne a aj sklon terénu, ktoré pohľadom zmerať neviete a sú najdôležitejším údajom z pohľadu taktiky či výberu lyží.

S dátami môžu tréneri navyše pracovať aj po sezóne a porovnávať ich s chybami zverencov.

Navyše, keď sa merali trate len pásmom, mohli vzniknúť celkom zásadné odchýlky.

Martin Benko: Áno, tréner len odhadol, kam by tyč postavil, a pásmo slúžilo len na kontrolu vzdialenosti, či je to podľa pravidiel.

Matúš Kiczko: Pri akomkoľvek meraní môže nastať chyba. Ak meriate vzdialenosť len pásmom, neberiete do úvahy rôzne povrchy svahu či naklonenie tyčí – závisí od toho, kam priložíte pásmo. Rozdiel pri meraní pásmom môže byť aj 50-60 cm, čo nie je zanedbateľné, najmä pri slalome. My vieme presne zamerať bod, kde sa bránka stýka so zemou.

Bolo by do budúcna možné pomáhať stavať trať už pri rozmiestňovaní bránok? 

Martin Benko: Na niektorých typoch pretekov je tendencia postaviť každú sezónu trať na istom mieste rovnako, napríklad keď sa súťaží v zjazde v Kitzbüheli.

Kým v iných oblastiach sa digitalizuje skokovo, v športe to ide postupne.

Už prebehla dokonca aj diskusia, či by vo federácii nemal byť nejaký profesionálny autor tratí, ktorý by ich staval, aby to neboli tréneri. To však má športový problém. Stavanie tratí je súčasťou taktiky tímu. Tréneri takto môžu postaviť trať podľa toho, čo majú natrénované, alebo, naopak, postaviť trať „proti súperovi“.

Digitálne vytyčovanie brán v zjazdovom lyžovaní je budúcnosť. Dnes už postupne rozširujeme digitálny obraz trate aj o 3D modely terénu a mobilné skenovanie svahov (LIDAR). Keďže sa sneh v dôsledku klimatickej krízy mení a je ho čoraz menej, možno sa raz pristúpi k tomu, aby sa dáta z nášho systému použili aj na vytyčovanie, teda stavbu trate. Tomu však predchádza zber dát, ktorý popri meraní robíme.

Meranie pásmom malo veľa nevýhod. Nikto pred vami nevyvinul snahu o digitalizáciu meraní? Ani samotná FIS?

Martin Benko: Pokusy boli, systém vymýšľali aj v Nórsku, aj vo Švajčiarsku, ale nedospeli k našim výsledkom. Bolo potrebné prísť s inováciou, ktorá bude využívať moderné technológie, pričom to malo byť aj technologicky jednoduché, aj presné, ale nie drahé.

Matúš Kiczko: A nenáročné na obsluhu.

Martin Benko: Áno, presne, nám sa podarilo urobiť systém používateľsky jednoduchý a to je na tom revolučné, preto sme predbehli ostatných. Na obsluhu nášho zariadenia nepotrebujete mať na svahu ďalších geodetov, ktorí budú zariadenie obsluhovať.

Vymysleli ste teda jednoduchý a efektívny systém a išli ste s tým rovno do FIS? 

Martin Benko: Prvýkrát sme s tým prišli v roku 2022 na svetový pohár do Jasnej, tam sme to ukázali. Riaditeľov svetových pohárov FIS to okamžite zaujalo a povedali, že to chcú. Dohodli sme sa, že najskôr pôjdeme prototypovo, aby sme to vyvinuli, no túto sezónu sme odovzdali už štyri zariadenia, takže si trate môžu merať sami.

Na niektoré preteky ešte chodíme, ak by bol problém, no naša technológia by mala byť predaná FIS, aby sa všetky preteky merali týmto systémom. Dostanú tak aj veľké dáta, ktoré môžu pomôcť pretekárom, mladým talentom, ale aj predchádzať zraneniam a zvyšovať bezpečnosť. Taký je teraz cieľ a my vytrvalo pokračujeme a ďalej systém vyvíjame. Lebo technologický progres v tejto oblasti je enormný.

Keď ste vyvíjali prototyp, mali ste nejakú finančnú alebo materiálnu podporu od partnerov? Alebo ste požiadali o grantovú pomoc?

Martin Benko: Na Slovensku nejaké granty na inovácie sú, ale sú slabo vybudované, je v tom obrovská byrokracia. Aj grant 3000 eur je spojený s byrokoraciou.

Našli sme však partnerov, ako je O2 Business Servises, ktorí nám dodávajú mobilné dáta všade, kde sa konajú preteky. Stabilné mobilné dátové služby od O2 umožňujú prenos, synchronizáciu a rýchlu dostupnosť dát priamo v teréne, čo je nevyhnutné pri úroveni medzinárodných pretekov.

Samsung nám vďaka O2 partnersky poskytol zariadenia na pilotnú prevádzku. A podporila nás aj Stavebná fakulta STU, Katedra geodézie a globálnej geoinformatiky. V reálnych horských podmienkach pritom nerozhoduje len presnosť merania, ale aj konektivita.

Spojenie týchto partnerov nás naozaj povzbudilo, ľudia za tým nehľadali biznis alebo nejaké čísla. Inovácie sú presne o tom – že sa spoločne dáme dokopy, aby sme vytvorili niečo väčšie. Ďakujeme O2 aj ostatným partnerom, že nám pomáhajú a vidia v tom zmysel. Ide o náš obľúbený šport a v technológiách nechceme zaostávať za skvelými športovými výkonmi.

Ozývali sa vám aj zo zahraničia, že by systém od vás kúpili?

Martin Benko: Áno už viacerí tréneri, ale aj poprední pretekári a pretekárky dostávajú výstupy z nášho systému a pochvaľujú si, že im to dáva nové informácie, oceňujú to. Každá nová vec potrebuje však čas a špeciálne v tomto športe, kde nové digitálne údaje zmenia zabehnuté procesy a postupy. Máme záujem, aby systémy používali aj národné lyžiarske federácie, už spolupracujeme s rakúskym, francúzskym a čiastočne aj s americkým lyžiarskym zväzom.  

A chcete ho posunúť, resp. predať do zahraničia?

Martin Benko: Technologické riešenie je naše know-how, chránené duševné vlastníctvo, ktoré si ponecháme. Aplikačné riešenie budeme postupne predávať do sveta.

Vďaka príbehom, ako je ten váš, sa ako Slováci môžeme cítiť veľmi hrdo, podarila sa vám naozaj revolučná vec. Myslíte si, že máme na Slovensku dosť inovátorov a inovátoriek?

Martin Benko: Ja si myslím, že áno. Niektorí sa však hneď snažia inováciu skomercializovať a predať. Kritizoval som startupy, ktoré dostali granty z verejných zdrojov, ale potom startup predali do zahraničia a na Slovensku sa v konečnom dôsledku nič nevyrábalo. Trhový výnos zostal mimo našej krajiny. Neprispieva to ani k rastu hospodárstva, ani k zmene vnímania našej krajiny, aby sme neboli len montážnou krajinou, ale aj krajinou mozgov.

Anketa s vedcami a vedkyňami: Nedávajme technologickému sektoru zbytočné nálepky „pre dievčatá“ a „pre chlapcov“

Mali by ste pre mladé talenty nejaký odkaz?

Martin Benko: Občas chodím medzi inovátorov, ja som tam najstarší. Problémom je, že niektorí sú často motivovaní a vymýšľajú nové veci len preto, aby na tom zarobili. Ja im však vravím: „Vymýšľaj, aby si sa realizoval, aby si sám seba niekam dostal, aby si si veril, nevymýšľaj, len aby si bol milionár, to nie je dobré.

Vnímam však veľa nápadov, ale aj na školách by mohli byť lepšie podmienky, aby mohla myšlienka zahniezdiť a rásť ďalej. Myslím si, že tu nie je taká podpora ako napríklad v Rakúsku či Čechách. Je to možno aj tým, že sa mladým ľuďom a inovátorom až tak neverí – a to nie zo strany štátu, ale zo strany podnikateľov, ktorí majú ten nápad uchopiť. Možno je to však otázka konkurenčného vývoja, niektoré firmy sú na trhu už 30 rokov.

Naspať k nášmu projektu, ten sa dá adaptovať a využiť aj v presnom agropriemysle, keď napríklad mrkvu môžeme siať na centimetre presne a samozrejme aj iné veci. Verím, že na Slovensku tie nápady sú. Škoda, že náš inovačný ekosystém nie je efektívny a nápady aj s ľuďmi unikajú preč. Naše elity, ktoré riadia túto krajinu nevnímajú význam inovačného prostredia.

Martin Benko a Matúš Kiczko

Obaja majú lyžiarske korene a žijú inovačným prostredím. Martin Benko vyštudoval Strojnícku fakultu STU v Bratislave, pôsobil aj ako diplomat a generálny tajomník Slovenského olympijského výboru. Dnes podniká v inováciách a pôsobí aj ako business developer. Jeho synovec Matúš Kiczko vyštudoval Technickú univerzitu v Lyone a zaoberá sa umelou inteligenciou. Matúš vytvoril softvér, na základe ktorého sa v zariadení na digitálne meranie tratí využívajú služby GNSS.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.