Šport sa zo životov mnohých detí vytráca, veľkú rolu hrajú v tomto smere počítače, ale aj výchova. Prispelo k tomu aj dlhé obdobie, keď deti trávili viac času doma a online než na čerstvom vzduchu a v kolektíve. Ako v nich prebudiť radosť z pohybu, prezradila v rozhovore psychologička Andrea Antalová z O2 Športovej akadémie Mateja Tótha.
So psychologičkou Andreou Antalovou sme sa porozprávali aj o tom:
- na základe ktorých faktorov vybrať pre dieťa vhodnú športovú aktivitu,
- prečo je dôležité zapájať dieťa do domácich prác,
- ako nastaviť deťom v lete režim,
- prečo je pre rozvoj dieťaťa potrebná aj nuda,
- čo znamená zdravá motivácia a prečo materiálne odmeny nie sú najlepším riešením.
Pôsobíte ako psychologička v O2 Športovej akadémii Mateja Tótha. Čím sa zaoberáte v rámci športovej psychológie?
Venujem sa najmä individuálnej a skupinovej psychologickej príprave športovcov. Zároveň pripravujem formou školení trénerov na prácu s deťmi. Mentálna príprava detí je totiž veľmi dôležitá aj pri športe. Je cestou k ich úspechu, výdrži, lepšej motivácii aj k radosti z pohybu a zo športu. Učíme deti šport milovať a mať z pohybu radosť.
Aký vzťah majú podľa vás dnešné deti k športu?
Pozorujem, že deti sú z roka na rok menej pohyblivé. Nemyslím si, že je to preto, že by prestali mať rady šport, ide skôr o to, že športovanie sa postupne z ich života vytráca. Dnešná doba s nekonečnými možnosťami a veľkou dávkou stresu vplýva nielen na dospelých, ale aj na deti a na to, ako trávia svoj voľný čas. A dokonca aj na to, či si ho vôbec dokážu užiť.
Prečo sa šport zo života dnešných detí vytráca?
Môže ísť o väčšie množstvo povinností, finančné náklady na šport, časovú zaneprázdnenosť rodičov, stres či strach vyvolaný predošlou zlou skúsenosťou alebo nátlakom na výkon, vysokú návykovosť sociálnych sietí či dokonca o preferenciu online sveta. Veľkú rolu zohrávajú počítače, smartfóny, rôzne technológie, ale aj výchova.
Akú rolu vo vzťahu detí k športu zohráva prístup rodičov?
Mnohí rodičia sú toho názoru, že v súčasnosti treba viesť deti hlavne k tomu, aby sa vzdelávali. Doma nemusia pomáhať a nemusia vykonávať žiadne domáce práce. Rodičia deťom doslova hovoria, aby sa venovali hlavne škole, aby z nich niečo bolo.
Z praxe môžem potvrdiť, že práve tie deti, ktoré rodičia domácimi prácami vedú k samostatnosti, spolupatričnosti a zodpovednosti, si vedia lepšie zorganizovať čas a sú úspešnejšie v škole. A ak majú vo svojom voľnom čase aj pravidelnú športovú aktivitu, je to pre ne výhra. Práve vďaka tomu sú fyzicky, ako aj psychicky odolnejšie.
Deti, ktoré rodičia domácimi prácami vedú k samostatnosti, spolupatričnosti a zodpovednosti, si vedia lepšie zorganizovať čas a sú úspešnejšie v škole.
Od ktorého veku treba deti cielene viesť k pohybu a športu a ktoré aktivity im vyberať?
Čím skôr deti začneme k pohybu viesť, tým skôr sa stane súčasťou ich života. Pohybové hry a aktivity by sme mali vyberať podľa veku, osobnosti aj podľa zdravotného stavu dieťaťa. Organizmus musí byť na daný pohyb pripravený, aby sme ho nepreťažovali. Nie je vhodné pohybový aparát dieťaťa jednostranne zaťažovať. Prejavilo by sa to nielen na jeho fyzickom, ale aj psychickom zdraví.
Malým deťom postačia klasické hry, ako sú naháňačky. Dôležité je zabaviť ich tak, aby mali z pohybu radosť. Staršie deti dokáže k športu pritiahnuť kolektív a ich rovesníci. Deti si berú príklad od rodičov, preto je veľkým plusom, ak sa pohybu venujú aj oni. Deti tak pohyb vnímajú ako bežnú súčasť každodenného života.
Ako v deťoch opäť prebudiť radosť z pohybu, aby chceli odložiť počítače, smartfóny a ísť von hýbať sa?
Najsilnejším motivátorom je vždy rodič, a to aj u starších detí, hoci tie sa ťahajú do rovesníckych skupín. To, čo deti vidia, doslova kopírujú. Ak sa rodičia hýbu, zdravo sa stravujú, dokonca aj to, ako reagujú na záťažové situácie, deti nasávajú a podľa toho sa správajú. Rodičia sú pre deti príkladom. Nemôžu od dieťaťa chcieť, aby sa hýbalo, ak oni trávia väčšinu času pred počítačom a sami sa hýbu minimálne.
Treba deti k pohybu nejako špeciálne viesť?
Deti sa chcú hýbať. Čím je dieťa mladšie, tým je preň pohyb prirodzenejší. Je to vlastne naša životná potreba. Malé deti vďaka pohybu objavujú svet, objavujú všetko nové vo svojom okolí. Žiaľ, práve rodičia im v mnohom bránia v dobrej viere, že ich tak chránia pred potenciálnymi úrazmi a podobne.
Ako to myslíte?
Časté vety rodičov sú: Neutekaj, nejaš sa, tam nevyliezaj, lebo spadneš. A pritom také lezenie cez prekážky, šplhanie na stromy či lozenie po preliezačkách dopomáha k psychickej pohode detí. Práve vďaka tradičným hrám a aktivitám sa deti naučia vyrovnávať s rizikom, rozvíjajú si zdravé sebavedomie a tým aj svoje emocionálne zdravie.
Keď dieťa vylezie na strom, neposilňuje si len svalstvo, ale precvičuje aj rovnováhu, jemnú a hrubú motoriku a navyše sa učí kriticky myslieť. Samo sa musí rozhodnúť, pokiaľ môže vyliezť, a rovnako musí vyhodnotiť bezpečnosť. Nehovoriac o pozitívnom vplyve na jeho psychiku, kognitívne funkcie a ďalšie fyzické benefity.
Niektoré deti môžu z kolektívnych športov ťažiť, no u iných môžu vyvolávať vysokú mieru stresu či nepohody.
Rodičovská ochrana je pri malých deťoch dôležitá, nadmerné ochraňovanie detí pred nástrahami života však paradoxne negatívne vplýva na ich fyzický a emocionálny rozvoj.
Mnohí rodičia deti k pohybu motivujú odmenou. Zmrzlina za zvládnutie túry alebo za gól… Je to správne?
Vonkajšia motivácia, motivácia peniazmi alebo akoukoľvek materiálnou hodnotou môže byť dvojsečná zbraň. Na istý čas môže produkovať dobré výsledky, napríklad pri koncentrácii alebo pri dosahovaní určitého cieľa. No ak si na to deti zvyknú, stane sa to súčasťou ich manipulácie a časom už pre ne nič nebude mať takú hodnotu, aby pre to podali nejaký výkon. Takéto deti zvyknú byť aj v dospelosti nespokojné so svojím životom.
Ak chce rodič motivovať svoje dieťa materiálne alebo finančne − a nielen pri športe − nemal by to robiť často a pravidelne. A čo je najdôležitejšie, materiálnymi vecami by nemal kompenzovať svoju neprítomnosť a nezáujem o dieťa.
Čo ak sa deťom do nejakého športu priveľmi nechce?
Je dôležité nenútiť deti do niečoho, čo nechcú, aby sme v nich nevybudovali skôr odpor. Radšej im dajme na výber, aby sa samy rozhodli, akou formou sa rozhýbu. Menšie deti veľmi dobre reagujú na rôzne hry, príbehy, rozprávky.
So staršími deťmi sa môžeme porozprávať o tom, prečo je pohyb dôležitý a aké benefity nám prináša. Menšie deti poteší prítomnosť rodičov a tie staršie, ak sa k nim pridajú aj ich priatelia či rovesníci.
Netlačiť je dôležité nielen v športe, ale aj vo vzdelávaní. Práve tým podporíme vnútornú motiváciu dieťaťa, ktorá im zvykne vydržať celý život. Vonkajšia motivácia napr. formou odmien totiž vydrží len určitý čas.
Sú pre deti vhodnejšie kolektívne športy, kde sa navzájom potiahnu?
V prvom rade treba vziať do úvahy osobnosť dieťaťa. Niektoré deti môžu z kolektívnych športov ťažiť, no u iných môžu vyvolávať vysokú mieru stresu či nepohody. Introvertnejšie deti sa cítia lepšie v individuálnych športoch, extroverti, naopak, v kolektívnych. Aj jedno, aj druhé ich veľa naučí a dá im veľa aj z fyzickej a psychickej stránky.
Čím dokážu kolektívne športy obohatiť deti?
Umožnia im lepšie sa napojiť na druhých ľudí, rozvíjajú empatiu, kooperáciu a tímovú spoluprácu. Menšie deti sa vďaka kolektívnym športom naučia spolupracovať, socializujú sa a sú aj viac motivované, pretože sa tešia na hru s ostatnými a na kontakt s kamarátmi.
Dieťa by malo vyskúšať viacero pohybových aktivít, kým sa rozhodne pre jednu, v ktorej sa bude rozvíjať.
No sú aj výnimky. Preto by mal v prvom rade rodič odsledovať, či sa dieťa na tréning teší. Ak nie, treba zistiť príčinu. Môže to byť dané osobnosťou dieťaťa, môže to byť prístupom rodičov, ale môže byť aj šikanované.
Ako zistiť, ktorý šport je pre dieťa vhodný?
Ak dáme dokopy genetické predispozície dieťaťa, jeho pohybové schopnosti a možnosti tela, vytrvalosť (ktorej sa dieťa vie aj naučiť) a záujmy dieťaťa, vyjdú nám vhodné športy, z ktorých môžeme vyberať. Vhodné športy môžeme zistiť aj na základe športového testovania, nápomocní môžu byť aj tréneri.
Aj tu budujeme na základoch, ktoré deti nadobudli do deviatich rokov. Znamená to, koľko sa hýbali a ako sa o svoje telo starali z hľadiska pohybu. Z dieťaťa, ktoré sa odmalička hýbalo minimálne a s pohybom začalo až okolo jedenástich rokov, ťažko vychováme gymnastu.
Treba však podotknúť, že existujú aj výnimky, keď sa staršie dieťa rozhodlo uspieť v nejakom športe, a práve svojou vytrvalosťou, entuziazmom, záujmom, snahou a pravidelným trénovaním sa mohlo postaviť na stupienky víťazov.
Je pre deti lepšie vyskúšať z každého rožka troška alebo sa odmalička sústrediť na jeden šport a v ňom cibriť svoje zdatnosti?
Dieťa by malo vyskúšať viacero pohybových aktivít, kým sa rozhodne pre jednu, v ktorej sa bude rozvíjať. Pre menšie deti by mala byť dôležitá všeobecná príprava ako ochutnávka zo všetkých športov a všestranný rozvoj. Pevné rozhodnutie prichádza najčastejšie okolo jedenásteho roku.
Návrat do kolektívu a socializácia je pre mnohých dospelých po mesiacoch home office pomerne náročné. Je to tak aj u detí?
To, ako rodičia hovorili o vzniknutej situácii, dokáže vo veľkej miere ovplyvniť psychickú pohodu dieťaťa. Rodičia a ich reakcie majú veľký vplyv na emocionálne nastavenie a duševnú pohodu detí. A je jedno, či je to batoľa, pubertiak, adolescent alebo dospelý človek.
Lockdown trval pomerne dlho, čo môže samo osebe spôsobiť náročnejší návrat do normálu. Niektoré deti treba možno iba mierne postrčiť, no niektoré môžu mať s návratom väčšie problémy, a to najmä pre dosah spomínanej situácie na psychiku.
Aké prejavy by si mali rodičia všímať, aby zistili, že ich dieťa má s návratom „do normálu“ pravdepodobne problém?
Môžete si všimnúť, že dieťa je spočiatku opatrné, nesmelé či napäté, no tieto príznaky odznejú v lepšom prípade už po krátkom čase. Dosah na detskú psychiku môže byť aj závažnejší, a to napríklad vo forme depresií a úzkostí, ktoré sa u menších detí môžu prejaviť v správaní. Málokedy povedia, že sú smutné a že sa im chce stále plakať. Ak si rodičia, starí rodičia, súrodenci či učitelia všimnú, že sa dieťa správa inak ako pred lockdownom, treba zbystriť pozornosť.
Je potrebné nechať deti aj nudiť sa, aby boli samostatnejšie a rozvíjali si tak kreativitu.
Skúsme vymenovať niektoré symptómy, pri ktorých by mali zbystriť pozornosť.
Môžu byť plačlivejšie, podráždenejšie, nepozornejšie, viac visieť na svojich rodičoch, boja sa od nich vzdialiť. Staršie deti sa viac uzatvárajú do seba, môžu byť depresívnejšie a úzkostnejšie. Pozorovať môžete aj zhoršenie akademických výsledkov. Môžu tráviť viac času na sociálnych sieťach. Aj tu deti kopírujú správanie a reakcie dospelých na záťažové situácie.
Rodič by mal byť všímavý, nemal by sa sústrediť len na vonkajšie prejavy. S deťmi by sa mal aj pravidelne rozprávať a tráviť s nimi čas. Takýto rodič si skôr všimne, ak s jeho dieťaťom nie je niečo v poriadku.
Je vhodné nastaviť deťom počas leta režim?
Vďaka rutine a pravidelne opakujúcim sa veciam budujeme u detí stabilitu a psychickú pohodu. K základným rituálom by malo patriť napríklad ukladanie dieťaťa do postele, čítanie rozprávky alebo spoločné stolovanie, ktoré sa, žiaľ, z mnohých rodín vytráca.
Dokonca aj my dospelí sme vo väčšej psychickej rovnováhe, ak máme nastavený režim dňa alebo akýkoľvek denný rituál (ranná kávička). A je jedno, či sme doma alebo niekde na dovolenke.
Ako môže vyzerať zdravý a optimálny pohyb detí počas leta?
Doobedňajšie a podvečerné hodiny bývajú chladnejšie, tento čas môžeme dieťaťu vymedziť napríklad na prechádzky so psom, návštevu parku či hranie rôznych športových hier.
Nesmieme zabúdať ani na kontakt s kamarátmi či na tábory. Stále však musíme brať ohľad na ich bezpečnosť a dodržiavať protipandemické opatrenia.
Dôležité je dieťa nepreťažovať v akejsi snahe „dohnať” zameškané. Nemusíme mu naplánovať prázdniny do poslednej sekundy. Je potrebné nechať deti aj nudiť sa, aby boli samostatnejšie a rozvíjali si tak kreativitu. Aj v detských táboroch majú deti denný režim nastavený tak, aby mali popoludní priestor na takzvanú nudu, v rámci ktorej robia, čo chcú (samozrejme, v mantineloch vytýčených hraníc). Hoci nám sa to nezdá, pre deti je to plnohodnotne strávený čas.
Loading...
