Patríte medzi rodičov, ktorí túžia mať zo svojho dieťaťa ďalšieho Hamšíka alebo Cháru? Alebo práve hľadáte spôsob, ako deti priviesť k tomu, aby sa viac hýbali a pohyb ich tešil? S olympionikom Matejom Tóthom sme sa porozprávali o tom, ako u detí budovať zdravý vzťah k pohybu a zbytočne ich nepreťažovať.
V rozhovore sa ďalej dozviete:
- ako deti motivovať na pohyb,
- čo okrem kondície môže dieťa získať vďaka športu,
- kedy je dieťa pripravené na športový krúžok,
- ako deťom kompenzovať presedený deň.
Ešte pred zhoršením aktuálnej situácie a sprísnením opatrení si Matej Tóth pre Sódu zapózoval aj so svojimi dcérami Emmkou a Ninkou.
Hýbu sa dnešné deti málo?
V minulosti sa rozhodne hýbali viac. Dnešné deti majú viac stimulov, ktoré ich lákajú, a to zapríčiňuje, že majú pohybu menej ako kedysi. Možností síce neubudlo, ale na deti číha omnoho viac lákadiel vo forme technológií.
Aké sú hlavné dôvody, prečo by mali rodičia viesť deti viac k pohybu a športu?
Pevne verím, že nie je nutné vysvetľovať, že pohyb a šport patria k zdravému vývoju dieťaťa. Nie každý však vie, že pravidelný šport pomáha aj v rozvoji osobnosti. Ja som začínal s organizovaným športom ako desaťročný a teraz viem s istotou povedať, že mi pomohol aj s rozvojom osobnosti. Vďaka športu a výchove svojich rodičov som nadobudol úžasné schopnosti.
Od ľudí z personálnych agentúr dokonca viem, že pri výbere zamestnanca často uprednostnia bývalého profesionálneho športovca. Vedia totiž, že disponuje cieľavedomosťou, zodpovednosťou a najmä schopnosťou rozhodovať sa. To sú dnes veľmi cenené vlastnosti.
Ako by mali s pohybom začínať škôlkari? Stačí, keď sa hrajú na preliezačkách alebo je dobré ich už zapísať na nejaký krúžok?
Škôlka je výborná v tom, že deti v nej ešte nesedia väčšinu dňa za stolom a nepíšu. Majú teda viac priestoru hýbať sa. Dobré materské školy zvyknú mať vypracovaný aj pohybový program.
Aj my v O2 Športovej akadémii Mateja Tótha ponúkame materským školám cvičenia podľa našej metodiky, ale často stačí vnímavá pani učiteľka, ktorá robí s deťmi každý deň nejakú pohybovú činnosť.
Pevne verím, že nie je nutné vysvetľovať, že pohyb a šport patria k zdravému vývoju dieťaťa. Nie každý však vie, že pravidelný šport pomáha aj v rozvoji osobnosti.
V škôlke je pohyb ešte prirodzený. Zlom nastáva pri prechode zo škôlky do školy, keď deti začínajú viac sedieť. Škôlkarov by som preto ešte nezaťažoval výraznejšou aktivitou.
Samozrejme, sú aj krúžky ako gymnastika a plávanie, s ktorými sa začína oveľa skôr, pretože deťom raný tréning môže pomôcť v budúcej športovej kariére.
Ak vidíme u dieťaťa pohybový talent, oplatí sa rozmýšľať už v predškolskom veku nad výberom konkrétneho športu?
Z môjho pohľadu je v takomto veku na rozvíjanie športovej špecializácie veľmi skoro. Ak vidíme, že dieťa sa rado hýbe, je dobré ho v pohybe podporovať a vymýšľať mu rozmanité aktivity.
Dieťa ešte nedokáže posúdiť, či chce byť futbalista, cyklista, tenista alebo sa chce venovať inému športu. Vníma však, že pohyb ho baví, v čom ho treba podporovať. Dôležité je aj to, aby sa hýbalo vtedy, keď chce a má chuť.
Ak je dieťa pohybovo veľmi aktívne a rodičia nemajú čas sa mu v tomto smere venovať, dal by som mu možnosť vyskúšať si gymnastiku, atletiku alebo plávanie. V žiadnom prípade by som však neplánoval dopredu vychovať z predškoláka Hamšíka alebo Sagana.
Niektorí rodičia veria, že ak nedajú dieťa na gymnastiku alebo atletiku už ako štvorročné, neskôr nebude stíhať za deťmi, ktoré trénujú od raného veku. Čo by ste poradili rodičom, ktorí majú podobné ambície?
Aj gymnastika sa dá riešiť v rámci všeobecnej pohyblivosti, napríklad lezením po strome či na preliezačkách alebo skákaním na trampolíne. To je v zásade gymnastika, ktorá dieťaťu v tomto veku úplne stačí.
Skorým zaradením do krúžku by sme mohli dieťa aj odradiť. Ja som zástanca prirodzenej prípravy na športovú kariéru.
Deti v predškolskom veku sa rady hýbu a rodičia sa preto o ne často boja. Sú tieto obavy oprávnené alebo je dobré dať deťom viac voľnosti?
Je to veľmi individuálne. Spomínam si, aké neposedné boli v tomto období naše deti. Moje dcéry majú teraz desať a dvanásť rokov a dnes si skôr vravím, že by som ich spätne povzbudzoval na preliezačkách a nabádal k vymýšľaniu ešte viac. (smiech)
Rozumiem, že je niekedy na nevydržanie pozorovať, čo deti stvárajú, ale považujem to za dôležitú súčasť detstva, keď je dieťa aktívne a formuje si pohybový základ, z ktorého sa potom odvíja všetko ostatné.
Skorým zaradením do krúžku by sme mohli dieťa aj odradiť. Ja som zástanca prirodzenej prípravy na športovú kariéru.
Hovorili ste, že problém nastáva vtedy, keď dieťa začne chodiť do školy. V čom je ten zlom?
V škôlke sa dieťa hrá, lozí po koberci a chodí každý deň na prechádzku alebo na dvor. A zrazu príde do školy, kde od ôsmej do jednej až na krátke prestávky v podstate sedí. Je to zlomový bod, keď pohyb treba suplovať alebo nahrádzať poobednou aktivitou.
V minulosti bolo prirodzené ísť po príchode zo školy von, kde deti liezli po stromoch, hrali futbal, hokejbal, a tak si pohyb nahrádzali. Nemali veľa možností, čo by mohli robiť. V televízii boli dva programy a smartfóny, počítače ani tablety ešte neboli.
V súčasnosti príde dieťa zo školy domov a väčšinou si unavené ľahne pred televízor alebo vezme do ruky tablet, nevykoná teda kompenzáciu sedenia. Preto je dôležité nahrádzať mu to organizovane.
Dnes sa vonku zídu možno dve-tri deti, ktoré majú ambíciu športovať, ale nevytvoria ani futbalový tím. Tu je vhodnejšie nahradiť prirodzený pohyb organizovaným, najmä ak ani rodič nestíha pre svoje povinnosti.
Treba deťom organizovať pohyb? Čo môže spôsobiť nedostatok pohybu u školákov?
Väčšina detí má správne pohybové vzory geneticky dané a nepotrebuje dozor. Ak však neustálym sedením zaťažujú chrbticu, pohybové vzory začnú strácať. Chrbtica sa postupne zakrivuje, poskytuje telu nesprávnu oporu, v dôsledku čoho sa zaťažujú nesprávne svaly a tieto chyby spôsobujú skoliózu, krivú chrbticu alebo poruchy kĺbov.
Je niečo, čo by sa malo zmeniť v školách?
Ideálne by bolo, keby sa deti mohli viac hýbať. Ak je však v triede na 25 detí jedna pani učiteľka, nie je to reálne. Ak nie je iná možnosť, mali by sa aspoň počas prestávky poprechádzať a prebehnúť po dvore, aby telo dostalo nejakú kompenzáciu. To však na zachovanie pohybových vzorov, samozrejme, nestačí.
Väčšina detí má správne pohybové vzory geneticky dané a nepotrebuje dozor. Ak však neustálym sedením zaťažujú chrbticu, pohybové vzory začnú strácať.
Keby ste mali vytvoriť ideálnu školu zameranú nielen na šport, ako by to v nej vyzeralo? Bola by v nej veľká telocvičňa?
Telocvičňa by určite nechýbala. (smiech) Súčasťou vyučovania by boli každý deň aj pohybové aktivity. Počas dňa by deti trávili niekoľko hodín učením sa teórie a striedali by to s praxou vonku na vzduchu. Rozložil by som to tak, aby deti nesedeli štyri alebo päť hodín na jednom mieste.
Spomínali ste, že malé deti by sa ešte nemali špecializovať na šport. Od akého veku to už má zmysel?
Už na prvom stupni základnej školy je vhodné zapojiť športovú aktivitu, ale mala by byť skôr všeobecná než špecializovaná. Neznamená to, že dieťa by nemalo navštevovať krúžok zameraný na konkrétny šport. Dôležitú úlohu tu zohráva tréner, ktorý by mal dbať na všeobecné danosti a rozvoj dieťaťa a nebazírovať na výkone u sedem- či osemročného dieťaťa.
Lenže nie každý tréner to tak robí. Aj preto sme sa rozhodli založiť O2 Športovú akadémiu Mateja Tótha, ktorej cieľom je dať deťom práve všeobecný základ. Snažíme sa prilákať deti k športu a ukázať im, že to môže byť aj zábavné.
V Akadémii sú aj deti, ktoré už nejaký športový krúžok navštevujú, a my im ponúkame chýbajúci všeobecný a kondičný základ. Veľa detí chodí napríklad dvakrát do týždňa na futbal a dvakrát k nám. Povedať však dieťaťu, že z neho vyrastie futbalista, je v tomto veku stále priskoro.
V akom veku sa už dá posúdiť, na ktorý šport má dieťa predpoklady? Čo ak dieťa chodí na futbal, ale viac by sa hodilo na tenis?
Vek 10 rokov je hranica, keď prichádza čas na konkrétnejšiu špecializáciu. V rámci Akadémie sa okrem iného snažíme aj odhaliť, na ktorý šport má dieťa predpoklady, čo uľahčuje jeho ďalšie smerovanie.
Ak má dieťa dobrý základ a na tréningoch sa venovali aj všeobecnej príprave, netreba mať obavy z toho, keď sa v tomto veku rozhodne, že ho futbal prestal baviť a chcelo by vyskúšať iný šport.
V tomto veku je už dieťa rozumné a vie posúdiť, čo ho baví. Výnimkou sú už spomínané športy ako gymnastika a atletika, kde deti vo veku desať rokov už pomaly dosahujú vrcholové výkony.
Koľko by sa malo dieťa na prvom stupni základnej školy denne hýbať?
Malo by sa hýbať každý deň. Svetová zdravotnícka organizácia odporúča, aby sa deti a dospievajúca mládež vo veku od 5 do 17 rokov hýbali minimálne 60 minút denne.
Do toho sa počíta aj telesná výchova dva- či trikrát do týždňa, samozrejme, nie v tejto výnimočnej situácii, cesta do školy na bicykli alebo pešo i prechádzka so psom. Osobne som zástanca práve takýchto aktivít, ktoré dokážu odbremeniť aj rodiča.
Dieťa by sa malo hýbať každý deň. Svetová zdravotnícka organizácia odporúča, aby sa deti a dospievajúca mládež vo veku od 5 do 17 rokov hýbali minimálne 60 minút denne.
Dieťa by malo prirodzene chcieť tráviť čas hrou vonku. Svoju úlohu tu zohráva aj rodič, ktorý by mu mal byť vzorom a ísť sa s ním bicyklovať, korčuľovať alebo vybehnúť na kolobežku.
Čo robiť, ak dieťa už robí šport systematicky a darí sa mu, ale zrazu príde vek, keď sa mu prestane chcieť alebo ho niektoré veci na tréningu nebavia? Ako nájsť hranicu medzi tým, keď dieťa ešte máme motivovať, a tým, keď už nemá význam ďalej ho trápiť?
Má to rôzne úrovne. Pri prvej negatívnej skúsenosti netreba hneď dieťaťu povedať, aby skončilo. Naopak, treba ho podržať a hľadať cestu, ako problém vyriešiť. Či už porozprávať sa s trénerom, alebo sa pokúsiť niečo zmeniť v prístupe. Ak sa to však po týždňoch či mesiacoch nezlepšuje a dieťa stále cíti odpor, už by som to nesilil.
Práve vo veku 13-14 rokov sa vo väčšine športov začína reálne makať. A v tomto momente to veľa detí vzdá, lebo si uvedomia, že šport, ktorý brali ako zábavu, je odrazu makačka. Dieťa musí byť samo presvedčené, že robí to, čo ho baví. Zároveň by malo byť schopné obetovať niektoré aktivity, ktoré robia jeho spolužiaci či kamaráti.
Treba si uvedomiť, že z každého dieťaťa nemusí vyrásť športovec. Samozrejme, podporovať pohyb ako lyžovanie či plávanie je výbornou náhradou organizovaného športu. Je dobré motivovať dieťa aspoň na hobby šport.
Nevadí, ak sa dieťa nerozhodne pre kariéru profesionálneho športovca, dôležité je, že športovalo a robilo niečo pre svoje zdravie a rozvoj osobnosti. Aj keď rodičia možno mali predstavu, že z ich dieťaťa vyrastie úspešný športovec, vynaložený čas a peniaze určite dobre investovali do jeho zdravia a rozvoja.
Loading...
