Psychologička Hana Šándorová hovorí, že vďačnosť nie je o prehnanom optimizme, ale o schopnosti vnímať popri ťažkom aj to dobré. Vďačnosť pomáha rozšíriť pohľad, keď sa svet zúži len na to, čo nevyšlo, a vnáša viac pokoja do bežných dní. V rozhovore vysvetľuje, prečo vďačnosť prirovnáva k svalu, ktorý sa dá posilňovať, a ktoré drobné momenty jej dokážu priniesť radosť a pohodu.
V rozhovore so psychologičkou Hanou Šándorovou sa dočítate:
- prečo nám je prirodzenejšie byť vďační za druhých než za seba,
- čo všetko dokáže vďačnosť priniesť do každodenného života,
- aký je rozdiel medzi úprimným ocenením a toxickou pozitivitou,
- ktoré cvičenia vďačnosti odporúča,
- čo môže oceniť človek, ktorý sa ocitol v náročnej životnej situácii,
- a prečo je jednou z najúčinnejších foriem vďačnosti napísať list človeku, na ktorom nám záleží.
Čo pre vás znamená vďačnosť?
Často ju vnímame ako emóciu, no môžeme ju chápať aj ako postoj – vedomý spôsob, ako sa pozerať na situáciu. Spontánny pocit vďačnosti sa pritom objaví až neskôr ako dôsledok tohto postoja.
Ide vlastne o rozpoznanie, že sa niečo dobré deje – či už priamo nám, alebo vo svete okolo nás. Väčšinou ďakujeme za niekoho alebo niečo, čo prichádza zvonka. Omnoho menej vďačnosť smerujeme sami k sebe.
Prečo to takto máme?
Najčastejšie vplyvom výchovy alebo prostredia, ktoré nás formuje. Keď sa povie „buď vďačný“, okamžite myslíme na niečo zvonku. Sme k tomu skrátka vedení.
Vďačnosť nie je automatická a často sa upriamujeme skôr na negatívne než pozitívne okolnosti. Čo je príčinou tohto vnímania?
Hlavným dôvodom je, že máme prirodzenú tendenciu sústrediť sa na negatívne veci. Evolučne sme boli nastavení tak, aby sme prežili, a to znamená, že máme väčšiu šancu poučiť sa z negatívnych skúseností. Náš mozog je historicky naprogramovaný tak, aby negatívne veci vyvolávali silnejšiu pozornosť.
Ďalší dôvod je, že si ľahko zvykáme. Niečo môže byť príjemné a na začiatku sme za to vďační, ale postupne to berieme ako samozrejmosť. Vďačnosť je niečo, čo môžeme metaforicky prirovnať k svalu – musíme ho trénovať, vyživovať a sústrediť sa naň.
Za čo ste vďačná vy?
Za veľa vecí. Môžeme byť vďační za zdravie či rodinu. Ale praktizovanie má najväčší efekt vtedy, keď sme čo najkonkrétnejší. Mne sa najviac osvedčuje byť vďačná za drobné a často úplne situačné veci.
Napríklad keď ma niekto pustí z vedľajšej cesty. Alebo keď niekoho pustím ja a on či ona mi zabliká na znak vďaky. To ma vždy poteší.
Nie som od prírody super šťastný či výrazne optimistický človek. O to viac vnímam, že vďačnosť prináša do života priestor a ľahkosť.
Včera som napríklad mala dosť nanič deň. Keď som si ho večer prechádzala, bolo tam veľa malých negatívnych momentov, ktoré prevážili. A práve vtedy treba zapojiť spomínaný sval a k zlému si vedome priložiť aj to dobré. Napríklad som sa rozprávala s dcérinou triednou učiteľkou, ktorá je naozaj výborná.
A keď si to premietnem, normálne mi cez telo prejde príjemný pocit. Často sa s tým stretávam aj v terapii – klienti bývajú prekvapení, niekedy až sklamaní, že zlepšenie neprichádza cez veľké udalosti.
Podobne ako pri cvičení, aj pri vďačnosti platí, že desať opakovaní je viac než nula. Aj krátky moment vďačnosti je prínosný.
Niekedy áno, ale väčšinou je to práve o tých miliónoch drobných momentov, z ktorých sa skladá celý život. A keď si ich dokážeme všimnúť a zvedomiť, život sa výrazne zľahčí.
Vďačnosť prirovnávate k svalu, ktorý si vyžaduje tréning. Aké „cviky“ na to môžeme využívať?
Nápomocný je denník, do ktorého si na konci dňa zapíšeme tri až päť vecí, za ktoré sme vďační. Ale kľúčové nie je len napísať ich. Dôležité je, aby sme si ich vizualizovali, zvedomili a opätovne prežili. Aby sme si pripomenuli, ako sme sa v tej chvíli cítili, aj fyzicky, a na chvíľu si ten pocit podržali.
Nie každému však písanie sedí. Dnes existuje množstvo aplikácií, ktoré pošlú pripomienku alebo usmernia krátkym cvičením. Niekomu vyhovuje joga, meditácia alebo mindfulness. V slovenčine je známa napríklad meditácia láskavosti, ktorá spája všímavosť so súcitom a s vďačnosťou.
Pre niekoho to môže byť aj obyčajné dychové cvičenie, počas ktorého si pripomenie jednu príjemnú vec zo dňa.
Podľa výskumov je úplne najúčinnejšou sérotonínovou bombou napísať niekomu list. Opísať všetko, čo pre nás ten človek znamená, a úplne najlepší efekt má, keď mu list aj osobne prečítame. Výskumy ukazujú, že účinok takéhoto zážitku trvá aj niekoľko mesiacov.
Podľa výskumov je úplne najúčinnejšou sérotonínovou bombou napísať niekomu list. Opísať všetko, čo pre nás ten človek znamená, a úplne najlepší efekt má, keď mu list aj osobne prečítame. Výskumy ukazujú, že účinok takéhoto zážitku trvá aj niekoľko mesiacov.
A zrejme to má pozitívny vplyv aj na človeka, ktorému správu adresujeme.
Áno, má to dvojitý efekt. Niečo to urobí so mnou, ale zároveň to pôsobí aj na druhého človeka.
Už len jednoduché „ďakujem“ pri bežných službách. Aj elementárna slušnosť môže byť sama osebe prejavom vďačnosti a zároveň potešením pre druhú stranu. Stačí napríklad: „Ďakujem, že ste tu cez sviatky.“
Zostaňme ešte pri konkrétnych cvičeniach. Čo ľudia, ktorí nemajú toľko času, aby si písali denník alebo listy? Napríklad vysokopostavený manažér alebo mama, ktorá sa stará o deti.
Je pravda, že odporúčania typu „robte to 15 minút denne“ môžu veľa ľudí odradiť, pretože si v nabitom dni nevedia pre seba nájsť ani takú krátku chvíľku.
Jednoduché cvičenia sa však dajú robiť aj popri bežných veciach – pri umývaní zubov, na červenej alebo v autobuse. Stačí 30 sekúnd a už to má vplyv na našu nervovú sústavu. Prípadne nemusíme písať list, ale môžeme poslať krátku hlasovku. Podobne ako pri cvičení, aj tu platí, že desať opakovaní je viac než nula. Aj krátky moment vďačnosti je prínosný.
Herečka Eva Burešová v jednom rozhovore povedala, že má svoju mantru, pri ktorej si večer hovorí: „Ďakujem vám, nohy, že ste ma dnes niesli. Ďakujem vám, pľúca, že ste mi dali vzduch.“ Je aj toto jeden zo spôsobov, ako cvičiť?
Áno, určite. A nielen večer – aj pri športe alebo iných aktivitách je skvelé precítiť ten moment. Napríklad pri behu si môžeme uvedomiť, že nám prúdi vzduch do tela a môžeme dýchať. Aj takéto fyzicky náročnejšie situácie ukazujú, že má zmysel uvedomovať si, čo všetko nám je umožnené.
Rôzne štúdie ukazujú, že praktizovanie vďačnosti má pozitívny účinok na naše duševné zdravie a prežívanie. Môžete to zo svojej praxe potvrdiť?
Áno, pestovanie vďačnosti má výrazný vplyv na množstvo oblastí. Pomáha znižovať stres, zvyšovať psychickú odolnosť či lepšie zvládať traumatické zážitky. Dokonca sa ukazuje, že môže znižovať riziko rozvoja posttraumatickej stresovej poruchy.
Podľa výskumov je úplne najúčinnejšou sérotonínovou bombou napísať niekomu list. Opísať všetko, čo pre nás ten človek znamená, a úplne najlepší efekt má, keď mu list aj osobne prečítame.
Rovnako vieme, že ovplyvňuje aj naše správanie: ľudia častejšie chodia cvičiť, ľahšie dosahujú svoje ciele a sú v nich konzistentnejší. Spája sa to aj s optimistickejším pohľadom na život či na konkrétne situácie.
Zaujímavé je aj to, že ľudia, ktorí praktizujú vďačnosť, bývajú menej chorí. Ale vlastne to dáva zmysel, pretože vplyv psychiky na fyzické zdravie je dávno známy. Všetky cvičenia, ktoré podporujú náš wellbeing, znižujú chorobnosť.
Je vďačnosť spôsob, ako sa zastabilizovať a vnútorne upokojiť?
Áno, je to jeden z prístupov. Napríklad pred ťažkým mítingom alebo inou náročnou situáciou sa treba na chvíľu zastaviť, párkrát sa nadýchnuť a vybaviť si niekoho alebo niečo, za čo ste vďační.
Pre veľa ľudí sú to napríklad domáce zvieratá – ten pocit bezpodmienečnej láskavosti okamžite zreguluje nervový systém. Človek následne vstupuje do náročnej situácie s úplne iným nastavením. Vtedy je však dôležité, aby to bolo vedomé. Čiže nielenže si poviem „som za to vďačná“, ale skutočne si vybavím napríklad tvár konkrétneho človeka, spomeniem si, ako som sa pri ňom cítila, kde to cítim v tele, a až potom vydýchnem. Je to proces.
Často to ľuďom nejde práve preto, že ostanú len pri kognitívnej rovine – povedia si, že sú vďační, ale telo ten pocit nezachytí. Jednoducho očakávajú, že už len samotné pomenovanie im prinesie úľavu, ale takto to nefunguje.
Vďačnosť má efekt práve vtedy, keď si ju uvedomíme, keď prejde cez telo – cítime ju a to má svoj účinok: odľahčí nás, umožní sa nadýchnuť a dokáže nás zasiahnuť.
Mnoho ľudí nemá ľahký život a možno sa im ťažko hľadá niečo, za čo by mohli ďakovať. Napríklad žijú v krajine, ktorá sa ocitla vo vojnovom konflikte, alebo im zistili vážnu chorobu. Ako môžu vďačnosť hľadať oni?
Vďačnosť je ochranný faktor pri rôznych traumatických alebo stresových situáciách a môže sa prejavovať aj v drobnostiach. Nepopiera totiž to, čo sa stalo, ale pomáha sa na situáciu pozrieť inak.
Výsledok nášho prežívania je z 50 percent daný genetikou a s ňou veľa nespravíme. Iba 10 percent tvorí samotná udalosť, ktorá sa nám stala. Zvyšných 40 percent je to, čo vieme ovplyvniť – svoj postoj, spracovanie udalostí či aplikovanie nástrojov, ako je práve vďačnosť.
Naše prežívanie najviac ovplyvňuje to, akí sme od prírody a ako sa staviame k rôznym situáciám – aj k tým nepríjemným. To, čo sa nám v živote skutočne stane, tvorí len asi 10 percent toho, ako sa cítime.
Keď si človek uvedomí tento mechanizmus, dáva mu to nádej aj v ťažkých situáciách. Napokon, vidíme to vo svojom okolí alebo v médiách – niektorí sa majú skutočne horšie, ale majú lepší životný postoj. A naopak, niekto môže mať všetko a byť úplne nešťastný.
Spokojnosť a šťastie teda nekorešpondujú priamo s množstvom toho, čo máme.
Vďačnosť môže pomôcť aj tým, že sa zameriame na niečo mimo seba – napríklad že sa niečo dobré podarilo susedovi. Dokonca v tých najťažších situáciách, ako je vojnový konflikt, ľudia často prežívajú veľkú súdržnosť – pomáhajú si, radia sa a starajú sa jeden o druhého.
Tam je priestor na ľudskosť a uvedomenie si, že aj v hrôze sa deje niečo dobré, aj keď malé. Niekedy je to ešte viditeľnejšie než u uponáhľaného manažéra, ktorý musí vynaložiť veľa úsilia, aby si pekné drobnosti uvedomil.
Medzi vďačnosťou a toxickou pozitivitou však môže byť tenká hranica. Ako ju nájsť a zostať k sebe pravdivý, najmä keď niečo jednoducho nie je dobré?
Tento prístup si čiastočne nesieme z detstva. Keď sa nám stalo niečo zlé, veľakrát sme dostali rady typu: „Všetko zlé je na niečo dobré. To prebolí. Pozri sa, čo všetko máš.“
Toto nie je vďačnosť, ale toxická pozitivita, ktorá spočíva v pocite, že nemáme právo cítiť smútok, hnev alebo sklamanie. Že keď sa necítime dobre, je s nami niečo zle.
Skutočné praktizovanie vďačnosti by však malo znížiť tlak, nie ho zvýšiť. Nemá nám garantovať, že sa budeme cítiť super, má nám len trochu uvoľniť napätie.
Vďačnosť totiž neprikazuje ignorovať ťažké veci. Práve naopak, môžem si priznať, že som bola smutná, sklamaná, zranená, a zároveň k tomu priložiť aj to dobré, čo sa stalo.
Negatívne a ťažké pocity nám prirodzene zužujú vnímanie a potom vidíme len to, čo sa pokazilo. Vďačnosť nám však tento obraz rozšíri. Ukáže, že deň nebol iba o tom zlom, ale o celom spektre vecí.
Vďačnosťou chceme dosiahnuť reálny obraz. Nič nezľahčovať, nič nemaľovať na ružovo, nezmazať to, čo nás bolí. Ale zároveň popri tom ťažkom vidieť, že v našom živote existujú aj iné, možno malé, no pekné momenty.
Loading...
