Rišo Tury je fenomén – zo dňa na deň sa dostal do povedomia celého Slovenska so športom, ktorý dovtedy vnímal málokto. Jeho skejtová jazda na olympiádu v Paríži pritom vôbec nebola taká priamočiara – podomácky vyrobené prekážky z paliet, konflikty s policajtmi, tvrdé tréningy, pády aj zranenia a kopec predsudkov. Napriek tomu hovorí, že aj v tom najhoršom období všetko zlé prevýši radosť z jazdy.
V rozhovore s olympionikom Rišom Turym sa dočítate aj to:
- prečo ľudia kedysi vnímali skejťákov ako rebelov a vyhadzovali ich z námestí či parkov,
- či sa dá na súťaži „premotivovať“ a ako sa mu podarilo zajazdiť životnú jazdu práve na olympiáde,
- ako vyzerá tréning vrcholového skejťáka a prečo okrem tela trénuje aj myseľ,
- aké to je, keď vás na ulici začnú spoznávať ľudia, a či ho sláva zmenila,
- prečo je pre neho skejtpark viac než len betón a rampy a kde cíti skutočnú komunitu.
Za súťažami dnes cestuješ po celom svete – od Kanady cez Francúzsko až po Čínu. Pamätáš sa ešte vôbec na svoju prvú súťaž?
Veľa si z nej nepamätám, ale viem, že som bol úplne najmladší účastník. Kamarát ma vtedy presvedčil, aby som sa zúčastnil, a ja som sa strašne bál. Boli to úplné začiatky, akurát postavili prvý skejtpark v Košiciach. Mal som len osem rokov a súťažil som v jednej kategórii s 18- alebo 20-ročnými.
Kde si trénoval, keď ešte neboli skejtparky?
Začínal som na basketbalovom ihrisku na našom sídlisku v košických Ťahanovciach. S kamošmi sme si sami vyrobili prekážky, nič špeciálne – len nejaké palety, hromozvod, zábradlie a tyčka. Bolo to v roku 2000 a v Košiciach nič také ako skejtpark neexistovalo. Schádzali sme sa partia 15 ľudí, niekto mal skejt, niekto bicykel BMX a spoločne sme jazdili.
My sme s kamarátmi začali, pretože sme hrali videohru Tony Hawk’s Pro Skater 2 a poznali sme tento svet. Postupne ho spoznali aj naše rodiny, no pre väčšinu to stále bolo niečo nové. Vnímali nás ako rebelov a často sme si museli vyhádať svoje miesto na ihrisku – ostatní chceli hrať hokej, futbal, basketbal a my sme vždy boli nútení dať si svoje prekážky bokom. Je to taká sranda – keď sa spätne zamyslím, boli sme tí iní.
Myslíš si, že „to iné“ vnímali aj cez predsudky? Dodnes si niektorí skejtovú kultúru spájajú s vandalizmom či drogami.
Ja dnes vlastne ani nechápem, že nás nechali jazdiť na sídlisku medzi panelákmi – teraz si už neviem predstaviť, že by s tým boli susedia spokojní, no v tom čase s tým nikto nemal problém.
Keď sme však išli z Ťahanoviec do centra mesta alebo do okolia škôlok, kde bol kopec schodov a „kochlíkov“, ktoré sme mohli využívať ako prekážky, tak bolo zle. Volali na nás policajtov – bola to normálna vec, že nás niekto prišiel vyhodiť. Hovorili, že všetko ničíme a že sme vandali, ktorí berú drogy. Taká klasika.
Máš pocit, že sa postoj verejnosti zmenil, alebo stále vyhadzujeme skejťákov z ulíc?
Určite sa s tým stále stretávame, no vďaka tomu, že sa viac začali stavať skejtparky, si na nás ostatní zvykli. Veľmi chcem veriť tomu, že nás spoločnosť vníma lepšie ako pred pätnástimi rokmi.
Určite veľa zmenila aj olympiáda. Ako vnímala skejťácka komunita, že sa zo „zábavky z ulice“ zrazu stal olympijský šport?
Skejtbording bol prvýkrát zaradený na olympiádu v Tokiu v roku 2021 a skejťáci sa rozdelili na dve skupiny – jedna časť naozaj nechápala, že chceme chodiť na súťaže a byť atléti.
Nefixujte sa na úspechy, sponzorov či slávu. Robte všetko celým srdcom tak, ako to cítite – to je vždy najsprávnejšia cesta.
Pre všetkých to bolo nové – ani mne v začiatkoch, keď som ešte jazdil ako malý chlapec, žiadna olympiáda ani len nenapadla. No už vtedy som vedel, že chcem byť profík ako z videohry.
Skejtbording na olympiáde dostal dosť veľa hejtu, no dnes to už opadlo – najmä preto, že takáto prezentácia samotnému skejtbordingu veľmi pomohla.
Čo sa pre skejtbording zmenilo?
Možno by so mnou americkí jazdci nesúhlasili, no ja to vnímam z pohľadu Slovenska. Zdá sa mi, že vidím čoraz viac mladých aj starších so skejtom. Začali sa organizovať skejtové kempy – od Bratislavy až po Liptovský Mikuláš. V mestách pribúdajú nové skejtparky.
Spropagovanie skejtbordingu na olympiáde pomohlo aj rozšíreniu podpory od štátu a najmä zabezpečeniu financií od sponzorov – zrazu majú záujem aj o tento netradičný šport. Samozrejme, sponzori prišli aj preto, že ma po olympiáde začali ľudia spoznávať na ulici.
Ako si si na túto novú slávu zvykol?
Stále je to pre mňa zvláštne, aj rok po olympiáde ma ľudia spoznávajú. Nemal som ani medailu, bol som piaty, no aj tak ma poznajú. Nemyslím si, že ma to zmenilo, skôr je to pre mňa motivácia ešte viac na sebe pracovať. Je to však zvláštne – som stále rovnaký Rišo a nie som o nič špeciálnejší ako hocikto iný na tejto planéte.
Rišo, ktorý bol na najväčšom športovom podujatí – na olympiáde. Aký to bol pocit?
Úprimne, bol som veľmi prekvapený, ako som to zvládol. Myslel som si, že vyhorím a nič mi nevyjde. Napokon som bol schopný prebojovať sa do finále a zajazdiť tú najlepšiu jazdu, aká sa mi kedy podarila. Posledný rok pred olympiádou bol veľmi náročný, keďže prebiehal kvalifikačný proces. Musel som sa udržať v skupine 24 najlepších jazdcov a bol som naozaj rád, že sa mi to podarilo.
Ak sa chceš udržať medzi najlepšími, musíš aj poctivo trénovať. Ako vyzerá tvoj tréning?
Mám to rozdelené, niekedy sa sústreďujem len na konkrétne triky, inokedy na celú samotnú jazdu. Súčasťou mojej prípravy je aj posilňovanie, cviky na mobilitu, strečing a regenerácia – cieľom je, aby moje telo stále držalo pokope a aby som stále mohol prekonávať svoje limity.
Dnes sme už na takom leveli, že jazdci pred sebou skrývajú triky a existuje obrovská konkurencia. Skejtbording je šport ako každý iný – všetkým ide o čo najlepšie miesto na súťaži a aj medzi nami je rivalita. Stane sa, že niektorý skejťák počas jazdy druhého povie „ten to nedá, netrénuje toľko ako ja“. Zároveň je medzi nami uvoľnená atmosféra, ktorú ste videli aj na olympiáde – medzi jazdami si dávame high-five a s viacerými sme už dobrí kamaráti.
Na skejte jazdím 25 rokov, no stále sa musím učiť niečo nové a vymýšľať, čo by som mohol porote ukázať. Na každej súťaži musím predviesť niečo, čo zaujme ľudí, a stále sa musím posúvať.
Vďaka tomu, že sa viac začali stavať skejtparky, si na nás ostatní zvykli. Veľmi chcem veriť tomu, že nás spoločnosť vníma lepšie ako pred pätnástimi rokmi.
Tipujem, že keď sa snažíš posúvať limity vo svojom športe, nevyhneš sa občasným zraneniam… Je skejtbording fyzicky náročný šport?
Určite áno. Ja sa napríklad ani v posilňovni nedokážem tak „rozbiť“ ako na skejte. Patria k tomu aj zranenia. Stokrát za deň musíte skočiť z desiatich schodov a v hre je každá sekunda – môže sa stať hocičo. Je to nebezpečný šport – v ruke mám titán a umelé kĺby, postupne začínam cítiť aj kolená.
Možno to ľudí prekvapí, ale skejtbording je hlavne mentálne náročný šport. Byť na vrchole je veľmi stresujúce. V posledných rokoch spolupracujem s mentálnymi koučmi, bez toho to nejde. Keď mám jazdiť vrcholovú ligu, tak sa s tým musím nejako vyrovnať. Veľakrát sa mi stalo, že som sa na súťaži tak sústredil a tak veľmi mi záležalo na výsledku, že som všetko pokazil.
Našiel si už pre seba recept, ako zvládať stres či neúspechy počas súťaží? Máš nejaké osvedčené tipy?
Pred súťažou mám rôzne rituály, takú svoju rutinu, ktorú dodržiavam. Najdôležitejšie je mať z toho srandu a baviť sa vlastnou prácou alebo športom. Beriem to vážne, no samotný skejt ma baví tak veľmi, že úspechy a „sláva“ sú pre mňa len bonus.
Hlavne by som všetkým poradil, nech robia to, čo ich napĺňa, či je to skejtbording, alebo niečo iné. Nechcite hneď niečo dosiahnuť, nefixujte sa na úspechy, sponzorov či slávu. Robte všetko celým srdcom tak, ako to cítite – to je vždy najsprávnejšia cesta.
K tomu všetkému pridajte veľkú dávku trpezlivosti a nevšímajte si názor okolia. Mne sa vždy v škole smiali, že som skejťák. Bol som inak oblečený, vytŕčal som z davu plného futbalistov. Stále som iný, pochopil som však, že na tom nie je nič zlé.
Zažil si už obdobie, keď ťa skejtbording prestal baviť?
Jasné, veľakrát. Keď máš obdobie, keď sa ti nedarí, máš zlé umiestnenia na súťažiach a zranenia, tak sa pýtaš samého seba, či ti to za to stojí. Mňa však drží obrovská radosť z jazdy – to prevýši všetko zlé. Stále je to rovnaká radosť, ako keď som mal osem rokov a bol som na svojej prvej súťaži.
Čo ťa motivuje teraz, keď si už dosiahol olympiádu, ktorá je pre mnohých absolútnym vrcholom kariéry?
Chcel by som to zažiť znova. Dostať sa do najlepšej trojice, siahnuť na medailu. Ako som povedal, kvalifikácia je veľmi náročná cesta, no stále ma drží túžba pokračovať. Chcem si môcť povedať, že som zo svojho skejtového potenciálu vyťažil úplné maximum. Neviem, čo bude ďalej a či ma bude telo takto poslúchať aj v tridsaťpäťke, no určite som motivovaný to znova skúsiť.
Skejtbording je v tomto jedinečný šport – pri väčšine iných športov len málokedy súťažíš najvyššiu ligu aj po tridsiatke. V olympijskom finále si bol najstarší, ako si to vnímal?
Snažím sa nad tým nejako extra neuvažovať. Som rád, že vo svojom veku som stále konkurencia a dokážem súťažiť aj s 13-ročnými, to je pre mňa najdôležitejšie. Nie vek, ale to, ako človek jazdí. Na súťažiach sú však aj skejteri starší ako ja.
Takže platí „raz skejťák, navždy skejťák“?
Určite. Vidím to aj na svojom trénerovi, ktorý je o 10 rokov starší a stále so mnou jazdí. Pozrite sa aj na priekopníkov, ako je Tony Hawk – táto generácia je stále aktívna.
Myslím si, že aktuálny vekový priemer skejťákov na Slovensku je 30 a viac rokov. To sa mi na skejtovaní páči – môžeš naďalej jazdiť bez predsudkov aj v dospelosti. Dokonca aj v tridsiatke sa dá začať.
Je to šport, ktorý je ľahko dostupný pre všetkých.
Áno, kúpiš si skejt a vstup do skejtparku máš zadarmo. Keď niekto príde prvýkrát, vidieť, že sa hanbí, nikoho nepozná. Toto však trvá päť minút – sme veľká skupina a nováčikov sa vždy niekto ujme a poradí. Povedal by som, že sme taká jedna veľká rodina – bez toho by nebol skejt skejtom.
V skejtparkoch to vždy žije, odkedy som bol dieťa, a rovnako je to aj dnes. Stále sú v našej spoločnosti ľudia, ktorí sa pri každej výstavbe nového skejtparku hnevajú a protestujú, že budeme hluční a že tam nikto nebude chodiť. No nech sa pozrú z okna – skejtparky sú celoročne plné ľudí a vytvárajú dôležité komunity.
Loading...
