Rušňovodič starého parného rušňa: Mašinu cítim všetkými zmyslami

Najväčší a najsilnejší parný rušeň Slovenska stál celé roky nepojazdný v múzeu. Našťastie sa ho ujala partia nadšencov a prinavrátila mu zašlú slávu. Rozprávali sme sa s jeho rušňovodičom.

Autor Dagmar Vinterová

Foto archív Milana Bauera

Dátum17. 7. 2019

Milan Bauer pracuje ako rušňovodič medzinárodných rýchlikov a vlakom sa venuje aj vo voľnom čase. Je členom ALBATROS klubu, v rámci ktorého jazdí na najvýkonnejšom parnom rušni, aký kedy u nás bol. Klub organizuje jazdy po celom Slovensku, kde mašinka, ako ju skúsený rušňovodič volá, ohuruje malých aj veľkých.

Porozprávali sme sa s ním, ako sa im podarilo kedysi nepojazdný dnes už 65-ročný stroj opraviť aj ako výlety týmto historickým dopravným prostriedkom vyzerajú.

Podeľte sa o zážitky z jázd historickými vlakmi so svojimi blízkymi vďaka rýchlej 4G sieti od O2. Viac informácií

Kam siahajú korene vášho vzťahu k železnici?

Som z veľkej železničiarskej rodiny. Keď som mal desať rokov, zobrali ma na mašinu, očarilo ma to a odvtedy ma to drží. Chodil som na železničiarske učilište, vyučil som sa ako mechanik motorových rušňov.

Foto: Milan Bauer

Dva roky som v depe pracoval ako opravár. Popri zamestnaní som si doplnil vzdelanie a stal som sa rušňovodičom.

Ako ste sa dostali k parným rušňom?

Priviedol ma k nim kamarát. V depe Bratislava hlavné vtedy opravovali rušeň Albatros. Priviezli ho nepojazdný z múzea a pomaly ho začali skladať a dávať do živého stavu. Prišiel som do rozbehnutej partie. V klube vedeli, že som vyučený mechanik, a povedali si, že keď viem opravovať motorové rušne, tak môžem opravovať aj parný.

Mašinu sme skladali doslova na kolene. Súčiastky sme opravovali alebo brali z iných rušňov. Ak v niektorom depe mali súčiastku, ktorú sme potrebovali, vymontovali ju a darovali nám ju.

Foto: Peter Hanák/archív ALBATROS klubu

Keď bola mašina po mesiacoch spoločnej práce poskladaná, zakúrili sme v nej a zobrali sme ju na skúšobnú jazdu do Kútov. Aby sme získali potrebné certifikáty, museli sme na trati dosiahnuť rýchlosť 140 km/h. Podarilo sa to. Bol to slávnostný moment a všetci sme boli šťastní.

Prvá jazda pre verejnosť bola na Deň detí. Požičali sme si malé historické vagóniky z depa Východné a viezli sme rodiny na výlet na Záhorie do Kuchyne. Vtedy som v klube pracoval ako mechanik.

Ako ste sa potom stali rušňovodičom parného rušňa?

Nebolo to zo dňa na deň, trvalo to niekoľko rokov. Veľmi ma chytila práca v depe a začal som tam chodiť častejšie. Niekto má veterány, my máme mašinu. Keď prišla ponuka urobiť si skúšky a stať sa kuričom, neváhal som.

Albatros je dva- až trikrát ťažší ako dnešné rušne. Je to nádherný pocit viesť 200-tonový kolos. V kabíne počuť hluk parného stroja. Nie sú tam žiadne ovládače ako v motorovom rušni, mašinu treba cítiť.

Rušňovodič a kurič sú jedno. Pracujú v malom priestore s rozpáleným kotlom. V hluku sa musia dohovoriť aj bez slov. Človek sa to musí naučiť, nie je to ako kúriť v malom sporáčiku.

Chodili s nami páni inštruktori, ktorí nás zaúčali a pomáhali nám. Niektorí z nich už, žiaľ, nie sú medzi nami. Naučili ma cítiť s mašinou, presne vedieť, kedy pridať a kedy ubrať. Albatros má výhodu, že sa už doň nehádže uhlie lopatou, má mechanický prikladač. Treba s ním však vedieť narábať, je to umenie.

Kuriča som robil tri roky. Zároveň som sledoval prácu rušňovodiča. Až potom som absolvoval parný kurz, kde sa stretli ľudia z celého Slovenska. Urobil som si štátne skúšky a stal som sa rušňovodičom parného rušňa.

Aká bola prvá jazda na najväčšom slovenskom parnom rušni?

Bola úžasná. Albatros je dva- až trikrát ťažší ako dnešné rušne. Je to nádherný pocit viesť 200-tonový kolos. V kabíne počuť hluk parného stroja. Nie sú tam žiadne ovládače ako v motorovom rušni, mašinu treba cítiť. Veľmi som si to užil a užívam si to pri každej jazde dodnes. Je to iné, ako voziť elektrické rušne.

Foto: Milan Bauer

Foto: P. Nikmon/archív ALBATROS klubu

Dnes väčšinou jazdím s Albatrosom ja. Mám „svojho“ kuriča Dušana Solára mladšieho, s ktorým sme dokonale zohratá dvojka. Jeho otec začal Albatros skladať a on išiel v jeho stopách. Je to elitný mechanik, dokáže vyriešiť akýkoľvek problém. Spolieham na naňho, že budeme mať s čím ísť, a on sa spolieha, že ja to v poriadku odveziem.

Ako vyzerá príprava na výlet parným vlakom?

Mašinku začneme pripravovať deň-dva pred akciou. Hneď ráno ju musíme namazať a začať rozpaľovať pec. Treba postupovať pomaličky, len rozpálenie kotla trvá až osem hodín. Začíname drevom a až po štyroch hodinách prikladáme uhlie.

Je to jedna z posledných vyrobených parných mašín, a tak sú na nej použité všetky vtedajšie výdobytky techniky. Obdivujem konštruktérov tej doby, že také niečo dokázali vymyslieť bez počítača.

Počas dňa sledujeme, či niečo netreba opraviť, či niečo neprasklo. V noci sa mašinka stráži, nachystá sa na ráno. Ráno ju namažeme, dolejeme oleje, nastavíme a skontrolujeme brzdu, dolejeme vodu do tendra (špeciálny vozeň so zásobou paliva a vody, pozn. red.) doplna, dosypeme uhlie.

Na príprave v priemere pracuje päť až šesť ľudí. Pomáhajú aj naši najmladší členovia. Zapriahneme si vagóniky, ešte raz všetko skontrolujeme a vydáme sa na jazdu.

Pritrafia sa vám počas jazdy nečakané situácie?

Mašina má 65 rokov, takže vždy sa môže pritrafiť niečo, čo nás prekvapí. Napríklad sa pridrie nejaké ložisko, takže sa musí namazať, prečistiť. Môže sa teda stať, že 15-20 minút stojíme. Vždy si radšej urobíme technickú prestávku skôr, ako by sa to malo úplne pokaziť a povedať, že nejdeme ďalej. Zatiaľ sme však, našťastie, vždy prišli do cieľa.

Foto: Milan Bauer (na snímke s Dušanom Solárom mladším)

Čo sa pokazí, to sa väčšinou prehreje. Vždy, keď máme čas, ochytávame s kuričom mašinu rukou, zaberie to dve až tri minútky. Ja idem z jednej strany, on z druhej, a keď necítime žiaden problém, môžeme ísť ďalej. Nemáme žiadny digitálny displej, ale mašinka nám vie povedať, keď sa jej niečo nepáči.

Pre nás je najlepšie, keď stále ideme. Meškanie a čakanie nie je dobré, pre kuriča je to naozaj náročné. V peci sa počas čakania vytvoria tzv. spekance, v dôsledku čoho zle horí uhlie, nevzniká para a to je problém.

Ako po jazde ukladáte Albatros do depa?

V ére parných vlakov boli mašiny stále zapálené. Kotol vyhasol, iba keď sa robili opravy. Keď chodíme na dlhšie jazdy, ani my nenechávame mašinku vyhasnúť. Celé dni a noci udržiavame v peci oheň.

Foto: Milan Bauer

Keby sme pec stále zapaľovali a nechali vyhasínať, tepelná rozťažnosť by mašinke neprospievala. Preto je lepšie, keď je v jednom stave – buď vyhasnutá, alebo zapálená.

Najlepšie by nám vyhovovalo, keby mašinka mohla byť stále v prevádzke. No keď ju treba uložiť do depa na dlhší čas, odstavíme vagóny a mašinku najskôr dáme pred depo. Poumývame a poutierame čo treba, aby to nehrdzavelo, keď bude dlho stáť, vypustíme zvyšky vody z kotla.

Skontrolujeme, či je všetko v poriadku, aby sme vedeli, čo bude treba opraviť na druhý deň. Mašinku necháme pomaly vychladnúť. Keďže je to kopa železa, v lete chladne aj týždeň.

V čom sa Albatros líši od iných parných rušňov, ktoré máme na Slovensku?

Je to jedna z posledných vyrobených parných mašín, a tak sú na nej použité všetky vtedajšie výdobytky techniky. Obdivujem konštruktérov tej doby, že také niečo dokázali vymyslieť bez počítača.

Paradox je, že naši kolegovia rušňovodiči o členstvo v klube nemajú veľký záujem. Vidia, akí sme celí špinaví od sadzí a to ich odrádza. Na to, aby človek mohol pracovať s parou, musí byť zapálený, nesmie mu prekážať špina, teplo ani sadze.

Fascinujúce je už len to, že všetky tyče, ktoré sú na bokoch, sa nepomiešajú, keď sa začnú točiť. Točia sa tak rýchlo, že ich v plnej rýchlosti nevidíte voľným okom, a vyhýbajú sa na centimeter presne.

Každá mašinka má svoje čaro. Pri malých mašinkách, ktoré voláme žartom šporheltíky alebo čajníky, prevádzka nie je taká nákladná, Albatros je však rýchlikový rušeň, je to obrovský kolos a má veľkú spotrebu. Je okolo neho kopu práce, takže sa nám vždy zíde pomocná ruka.

Ak má niekto záujem zoznámiť sa s Albatrosom, môže sa pridať k vám do partie?

Ktokoľvek, kto má záujem pomôcť a niečo sa naučiť, môže sa ozvať a prísť k nám. Nových členov obyčajne získavame na našich akciách. Radi ich privítame u nás v depe hlavné.

Foto: Milan Bauer

Všetci členovia klubu sú dobrovoľníci. Každý z nás má svoje zamestnanie, niekto pracuje na železnici, ale máme medzi sebou aj kuchárov, učiteľov, bankárov, ekonómov, ba dokonca letcov. A, samozrejme, aj školákov. Sme radi za každého človeka, ktorého baví história. Nie je podmienka vedieť riadiť rušeň, v našom klube vieme nájsť uplatnenie každému.

Paradox je, že naši kolegovia rušňovodiči o členstvo v klube nemajú veľký záujem. Vidia, akí sme celí špinaví od sadzí a to ich odrádza. Na to, aby človek mohol pracovať s parou, musí byť zapálený, nesmie mu prekážať špina, teplo ani sadze.

V klube sme výborná partia, všetci sme tým pobláznení. Niekto chodí do krčmy, my chodíme na paru. Berie to veľa času, ale je príjemné vedieť, že robíme niečo pre zachovanie našej histórie. Podobné partie fungujú aj v Poprade, vo Vrútkach, v Bratislave v depe východné aj vo Zvolene, v podstate na všetkých miestach, kde sa podarilo zachovať funkčné parné rušne.

Foto: Milan Bauer

Tešíme sa z toho, keď sa tešia ľudia. Sú radi, keď vidia, že nám to funguje, poprajú nám všetko dobré, a je pre nás príjemné, keď ocenia naše nadšenie.

Na akciách pôsobíte veľmi sympaticky, ste usmiaty, bavíte sa s deťmi aj s dospelými. Je to súčasť vašej práce?

Určite áno. Reprezentujem celý náš klub a rád ukážem našu prácu každému, kto je na ňu zvedavý. Ak sa chcú deti pozrieť, neodháňam ich. Robíme to predsa pre ľudí.

Je v tom aj kus nostalgie, Albatros bol súčasťou života mnohých – vozil ich do práce alebo na výlety. Niektorí kolegovia majú pri pohľade na rušeň slzy v očiach.

Foto: Martin Mezei/archív ALBATROS klubu

Kde sa dá odviezť vláčikom, ktorý ťahá Albatros?

Náš harmonogram si môžete pozrieť na webe ALBATROS klubu. Jazdíme po celom Slovensku a počas našich jázd sa dá pristúpiť na ktorejkoľvek zastávke. Len, prosím, dajte vedieť vopred, aby sme sa dohodli a urobili si v cestovnom poriadku časovú rezervu. Vieme si dohodnúť aj súkromné jazdy, môžeme vyraziť aj z iných miest než z Bratislavy.

V klube sa navyše staráme aj o historický reštauračný vozeň, ktorý tiež využívame pri našich jazdách, a návštevníci si môžu vychutnať aj jazdu v ňom.

Aby ste sa o zážitky z jázd historickými vlakmi mohli podeliť so svojimi blízkymi, vyberte si rýchly a spoľahlivý mobilný internet od O2, ktorý je vďaka 4G sieti dostupný už pre 97 % obyvateľov Slovenska. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/4g.

Milan Bauer

Je profesionálny rušňovodič medzinárodných rýchlikov. Je aktívnym členom ALBATROS klubu , ktorý funguje pri rušňovom depe Bratislava hlavné. V rámci svojich aktivít klub spojazdnil najväčší a najsilnejší parný rušeň na Slovensku Albatros, ktorý Milan riadi. Pochádza zo železničiarskej rodiny, má dve deti.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

S potrebou blízkosti sa rodíme všetci. Zuzana ako jedna z Dominík pre Kukulíka chodí za opustenými bábätkami do nemocnice, aby cítili, že na tomto svete nie sú samy

Privinúť si a pohladiť dieťatko je nesmierne dôležité pre jeho budúci citový aj fyzický vývoj.

Autor Natália Čerňancová

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum14. 10. 2026

Predstavte si, že ste práve prišli na tento svet – všetko je nové, neznáme a náročné. Keď je pri vás niekto, kto si vás vezme do náručia, privinie a zostane pri vás, je to ľahšie. Pre bábätká, ktoré po narodení ostávajú v nemocnici opustené, toto však nie je normálna realita. OZ Návrat preto prišlo s projektom Dominika pre Kukulíka, aby opustené bábätká mali pri sebe osobu, ktorá sa im venuje fyzicky aj mentálne. Jednou z Dominík je aj Zuzana Mittelmann, ktorá bábätku dotykom, hlasom a objatím dáva pocítiť, že na tomto svete nie je samo.

V rozhovore so Zuzkou Mittelman, jednou z Dominík pre Kukulíka, sa dočítate:

čo sa deje s bábätkom, ktoré prvé dni života trávi v nemocnici bez blízkeho človeka,
prečo bábätko hneď potrebuje niekoho, kto ho vezme do náručia,
čo znamená Dominika pre Kukulíka,
ako si Dominiky každý deň rozdeľujú návštevy, aby bábätká nezostávali samy ani cez víkendy a sviatky,
ako si Zuzka vytvára puto s bábätkom, o ktorom vie, že sa s ním bude musieť rozlúčiť,
čo prežíva, keď bábätko odchádza do náhradnej rodiny,
a ako jej skúsenosť zmenila pohľad na blízkosť.

Prečo je prítomnosť blízkej osoby krátko po narodení pre bábätko mimoriadne dôležitá?

Je dokázané, že mozog dieťaťa sa vyvíja inak, keď má pri sebe blízkeho človeka. Bábätká totiž od prvého momentu potrebujú cítiť blízkosť, najlepšie matky. Keď však mama prítomná nie je, je dôležité, aby sa mohli adaptovať na niekoho konkrétneho, kto im poskytne pocit bezpečia a prijatia.

Bábätko si vytvára väzbu na konkrétneho človeka a získava pocit, že na tomto svete nie je samo. Ak dieťa v ranom veku nemá možnosť vytvoriť si bezpečnú väzbu, môže to ovplyvniť jeho ďalší citový vývoj. Veľmi dôležité sú aj dotyky. Ak v ranom období života chýbali, deti môžu mať neskôr problém s prijímaním fyzického kontaktu.

Ak má bábätko zdravotné problémy a zároveň mu kontakt chýba, v náročných situáciách sa môže vzdávať – akoby nemalo prečo bojovať.

Pri slabých alebo chorých bábätkách, ktoré sa dostanú do inkubátora, je to ešte výraznejšie. Kedysi sa často postupovalo tak, že dieťa bolo od mamy oddelené a kontakt s ním súvisel najmä so zdravotnou starostlivosťou – niečo mu pichli, rýchlo ho prebalili, ošetrili. Veľa týchto dotykov bolo nepríjemných alebo bolestivých.

Preto je také dôležité, aby popri nevyhnutnej zdravotnej starostlivosti bol pri dieťatku aj niekto, kto ho jednoducho vezme do náručia, privinie si ho, pohladí a dá mu pocit, že je v bezpečí.

V občianskom združení Návrat preto vznikol projekt Dominika pre Kukulíka. Keď sa narodí bábätko so štatútom opusteného dieťaťa, tzv. Dominiky prichádzajú na pomoc – hneď v prvých hodinách nastupujú do roly mamy. Jednou z Dominík som aj ja.

Spomínate si na prvé návštevy, keď ste za bábätkami ešte len začínali chodiť?

Áno. Bábo má na rúčkach dva náramky, z ktorých jeden patrí mamine. V začiatkoch som zámerne ten jej zakrývala, pretože som si nechcela pripomínať, že stratilo mamu a zostalo samo.

Za tri roky som sa však naučila pozerať sa na to trochu inak. Myslím na to, že po narodení sa dieťatko dostane do dobrej rodiny. A zároveň by sme mamu nemali odsudzovať. Nikdy nevieme, v akej situácii sa ocitla a prečo musela dieťa v nemocnici nechať.

Ako sa dozviete, že je v nemocnici bábätko, ktoré vás potrebuje? Ako to vlastne celé funguje?

Informáciu dostaneme krátko po narodení dieťaťa. Potom si zavoláme s ostatnými Dominikami a dohodneme sa, ktorá z nás môže na druhý deň prísť a venovať sa bábätku.

Sme tam len pre dieťa – spievame mu, nosíme ho, prihovárame sa mu. Tento rytmus sa opakuje denne vrátane víkendov a sviatkov až do momentu, kým bábätko neodchádza z pôrodnice do náhradnej rodiny.

Každé bábätko má svoj vlastný kufrík. Vkladáme doň darčeky, píšeme mu denníček, robíme fotky, a ak sa podarí, zoženieme aj noviny z dňa jeho narodenia.

Tento kufrík s ním ide ďalej životom a je dôkazom, že na začiatku jeho cesty boli ľudia, ktorí ho mali radi. Aby vnímalo aj neskôr v náhradnej rodine, že na ňom záležalo od začiatku jeho života, že ani v najcitlivejších prvých dňoch nebolo samo, a vedelo, kto bol v jeho živote pri ňom.

S potrebou blízkosti sa rodíme všetci

Zuzana Nováková, sociálna poradkyňa z OZ Návrat, o projekte Dominika pre Kukulíka

Keď sme začali uvažovať o potrebe takejto služby, vedeli sme o konkrétnych deťoch, ktoré trávili osamote prvé a najdôležitejšie okamihy svojho života.

Kolegyňa z centra Návrat Banská Bystrica Dana Koníček Žilinčíková, inšpirovaná podobnými projektmi zo zahraničia, preto ponúkla pilotný projekt spolupráce s nemocnicou vo svojom regióne. Projekt začal fungovať v roku 2019 v Brezne. Odvtedy sa postupne rozšíril aj do Banskej Bystrice, Zvolena, Trenčína a Bratislavy.

Cieľom bolo poskytovať deťom priamu psychosociálnu podporu v kľúčovom období raného vývinu, keď v nemocnici čakajú na vstup do novej náhradnej rodiny.

S potrebou blízkosti sa rodíme všetci. Už v prvých dňoch a týždňoch života sa vytvára základný pocit bezpečia – či je svet miestom, ktorému môžeme dôverovať, či dokážeme budovať blízke vzťahy a či máme v živote nádej. Preto je dôležité, aby dieťa čo najskôr po narodení zažívalo láskavý a bezpečný fyzický kontakt, rešpekt k svojim potrebám a citlivú starostlivosť.

Súčasťou podpory, ktorú Dominika poskytuje Kukulíkovi, je aj zachytávanie histórie dieťatka cez kufrík pre jeho budúcnosť – zaznamenávanie prvých dní po narodení, aby neskôr mohlo poznať svoj príbeh – ako vyzeralo, ako sa mu darilo, no najmä to, že tu boli konkrétni ľudia, ktorí sa z neho tešili.

Poznávanie vlastného príbehu pravdivo a zároveň pozitívne a primerane veku od prvých dní podporuje budovanie zdravej identity dieťaťa, ako aj sebaúcty: som človek hodný lásky, záleží na mne, som prijatý a mám svoje miesto vo svete.

V súčasnosti má Návrat naplnený stav Dominík pre Kukulíkov, preto v najbližšom čase nebude robiť ďalší výber.

Čím všetkým ste si prešli, aby ste sa stali jednou z Dominík?

Začnem od úplne prvého momentu – keď som mala asi dvanásť rokov, v televízii som videla, že niečo podobné robia v Anglicku. Nejaké tety chodia za bábätkami, ktoré nemajú mamy. Nikdy dovtedy som neriešila, či chcem alebo nechcem deti. Správaním som sa považovala skôr za chalana, ale tá reportáž ma veľmi zaujala.

A ono to napokon prišlo. Na Facebooku som zbadala výzvu od OZ Návrat s dotazníkom a povedala som si: „Wow, toto musím robiť.“

Také jednoduché to bolo?

Práveže nie. Hneď po prvotnej eufórii sa ozval rozum a s ním aj otázky, či to zvládnem. Bolo to však silné. Dávnejšie som cvičila vodiace psy, a keď som s tým prestala, zostala vo mne taká nevyužitá časť. Mám neustálu potrebu nejakým spôsobom robiť dobročinnosť a niečo nad rámec svojej práce. Preto som sa porozprávala s rodinou a dotazník rýchlo vyplnila.

Napísala som do Návratu, že som vždy chcela niečo podobné robiť, mám deti a myslím si, že som vhodná adeptka.

Nanešťastie mi prišla odpoveď, že výber je už uzavretý. Skoro som zošalela. Všetko som vyriešila a teraz sa mi to nepodarí? Povedala som si, že to len tak nenechám.

Ako ste ich presvedčili?

Napísala som im dlhý mail, v ktorom som vysvetlila, prečo by som bola vhodným človekom. Myslím si, že ma na základe toho mailu vrátili do výberového procesu.

Neskôr sme absolvovali viacero niekoľkohodinových psychotestov. Vôbec som nerátala s tým, že by ma vybrali. No tak veľmi som to chcela robiť a verila som, že na mne vidno, ako veľmi o to stojím, že to možno vyjde.

Výber Dominiky pre Kukulíka podlieha náročným kritériám a testom, spomedzi približne 200 uchádzačiek sa Dominikou stalo len deväť z nás.

Zároveň platí, že uchádzačky musia byť ženy, ktoré už majú deti, ale ďalšie nechcú. Aby u nich nevznikol pocit, že si chcú bábätko samy nechať. V tomto som tiež mala jasno.

Vy máte svoje vlastné deti, dve dcéry, ktoré vás tiež potrebujú. Spomenuli ste, že ste to celé konzultovali aj s rodinou. Ako to vaša rodina prijala?

Skôr ako som sa do projektu zapojila, zvolala som rodinnú radu. Vedela som, že prihlasovací dotazník nemôžem odoslať, kým sa o tom neporozprávam s rodinou. Najmä mladšia dcéra je na mňa viac naviazaná a dodnes ma veľmi potrebuje.

Manžel aj deti sa ma pýtali, či to budem popri všetkých povinnostiach stíhať. Nevedeli si predstaviť, že budem chodiť za krehkým bábätkom, ktoré nemá rodinu a ktovie, aký osud ho čaká. Je to emočne náročné. Manžel mi však povedal, že mi drží palce.

Staršia dcéra zas povedala niečo v zmysle, že je to fajn a že sa mi to hodí. Vedela som však, že musia súhlasiť všetci. Inak do toho nepôjdem.

Mladšia síce zostala najskôr zarazená, ale po chvíli sa na mňa pozrela a povedala: „Mami, ty máš toľko lásky v srdiečku, že ju môžeš rozdávať aj iným deťom. Ja s tým tiež súhlasím.“ To bolo pre mňa neskutočne silné.

Ako to vníma po rokoch, čo sa tejto aktivite venujete?

Našu väzbu vidno aj teraz. Keď prídem od bábätiek domov, ona mi spraví kávu a ja jej musím o nich rozprávať. Potom ju pomojkám, aby vedela, že ona je bábätkom v našej rodine. Prežívame to vlastne všetci štyria spoločne.

Prečo Dominika pre Kukulíka?

Ide o hlavné postavy z knihy Najkrajšie na svete od Márie Ďuríčkovej. Názov teda vychádza z príbehu dievčatka Dominiky, ktorá v záhrade nájde veľkú tekvicu, z ktorej sa narodí jej braček Kukulík. Dominika sa o neho stará a spolu postupne zisťujú, na čom v živote naozaj záleží.

Kukulík je bábätko, za ktorým dobrovoľníčka, univerzálne nazvaná Dominika, prichádza. Opustené bábätká často nemajú meno alebo je utajené. Veľakrát im ho potom vyberajú sestričky, aby ich mohli na oddelení nejako volať.

Tipujem však, že určité materinské cítenie musí u Dominiky byť.

To áno. Ja som napríklad v minulosti zvlášť nevnímala materinský pud, ale pri bábätku ho cítim veľmi silno.

A ono to spojenie vníma tiež. Na druhý až štvrtý deň na mňa začína reagovať a dokonca na mňa čaká. Napríklad, keď ho sestričky nakŕmia, vypije mlieko, ale nezaspí, kým neprídem.

Vidno na ňom, ako sa blízky vzťah postupne vytvára. Ako si zvyká na môj hlas, dotyk, vôňu a mojkanie.

Čo zvyknete robiť, keď ste spolu?

V nemocnici bývam od tretej do šiestej poobede. Počas tých troch hodín máme náš spoločný čas. Dám si dieťatko na hruď, aby sa cítilo bezpečne, a ono buď pokojne leží, alebo sa trochu mrví.

Občas sedávame na gauči, ktorý v nemocnici majú.

Často mu niečo hovorím alebo spievam a pozerám sa, ako reaguje. Sestričky sa mi chichúňajú, že ony na to nemajú čas a ja sa s ním „vykecávam“. (Smiech.)

Bábätko zvyknem aj kŕmiť alebo prebaľovať. Niekedy mi sestričky rovno pri príchode podajú fľašku s tým, aby som mu dala papať. Samozrejme, môžem o to požiadať sestry, pretože je to ich práca, ale beriem to tak, že aj pri takýchto obyčajných činnostiach si môžeme nachádzať k sebe cestu.

Mne dieťa dáva pocit pokoja a ja mu dávam blízkosť, ktorú potrebuje. Je to krásne.

Musí byť náročné držať emócie na uzde a nevytvárať si s bábätkom hlbší vzťah.

Áno, emóciám sa človek nevyhne. Aj spätne sa vraciam v myšlienkach k bábätkám a premýšľam nad nimi.

Dnes sa však už dokážem viac uzemniť a oddeliť svoj život od života s nimi.

Keď prichádzam do pôrodnice, mám všeličo v hlave. No už vo výťahu viem, že som tu, a všetko, čo som počas dňa riešila, nechávam za sebou. Prišla som len za dieťatkom a v tej chvíli sa chcem venovať len jemu.

Naopak, keď odchádzam, hovorím si, že viac som spraviť nemohla. A že zajtra prídem znova.

Ako zvládate lúčenie?

Vždy je to ťažké. Prídem sa naň ešte aj trikrát pozrieť, hoci už som zbalená a tašky mám v rukách.

Snažím sa byť racionálna a urobiť rázny rez, ale každé jedno dieťatko oplačem.

Viem, že sa treba rozlúčiť, pretože potom príde sociálny pracovník a bábätko vezme niekam ďalej. Už tam nemusím chodiť. Situáciu predýcham a zároveň si poviem, že som pre tento svet spravila aspoň trochu niečoho dobrého.

Cítim veľkú vďačnosť za to, že to môžem robiť. A že práve mne sa dostalo takéhoto šťastia.

Môžete sa niekomu zveriť a deliť sa o tieto skúsenosti?

Áno. Máme to vymyslené tak, že po návšteve nemocnice zavolám alebo napíšem sociálnej poradkyni Zuzke Novákovej a poviem jej, ako bolo. Pýta sa ma na bábätko, či je všetko v poriadku a čo sme spolu robili.

Ja už však mám aj svoj vlastný spôsob, ako sa nad to povzniesť a celú situáciu spracovať.

Zmenila Dominika, ktorá chodí za Kukulíkom, nejako aj Zuzku?

Uvedomila som si, ako veľmi človek potrebuje dotyky a objatia.

Znie to možno ako klišé, ale zvykla som si aj v blízkom kruhu kamarátov na to, že ich objímem. Niektorí sú single, rodičov majú ďaleko. Tak prečo sa neobjať, keď sa máme radi? Alebo sa pri rozhovore len tak dotkneme. Dotyky sú dôležité od narodenia a človek ich potrebuje v každom veku.

Projekt Dominika pre Kukulíka sa deje aj vďaka podpore vedenia novorodeneckého oddelenia, v spolupráci s lekármi a sestričkami.

Zuzana Mittelmann

Zuzana má vyštudovanú stavebnú fakultu, preto sa v profesionálnom živote venuje marketingu a komunikácii najmä v tejto oblasti. V minulosti bola inštruktorkou vo Výcvikovej škole pre vodiace psy. Pomoc druhým pre ňu nie je iba príležitostnou aktivitou – je prirodzenou súčasťou jej života a hodnotového nastavenia. Preto sa zapojila aj do projektu Dominika pre Kukulíka, ktorý zastrešuje občianske združenie Návrat.

Páčil sa vám článok?

Albatros je dva- až trikrát ťažší ako dnešné rušne. Je to nádherný pocit viesť 200-tonový kolos. V kabíne počuť hluk parného stroja. Nie sú tam žiadne ovládače ako v motorovom rušni, mašinu treba cítiť.

Je to jedna z posledných vyrobených parných mašín, a tak sú na nej použité všetky vtedajšie výdobytky techniky. Obdivujem konštruktérov tej doby, že také niečo dokázali vymyslieť bez počítača.

Paradox je, že naši kolegovia rušňovodiči o členstvo v klube nemajú veľký záujem. Vidia, akí sme celí špinaví od sadzí a to ich odrádza. Na to, aby človek mohol pracovať s parou, musí byť zapálený, nesmie mu prekážať špina, teplo ani sadze.

Milan Bauer

Mohlo by vás zaujímať

Ako hovoriť s deťmi o škodlivom obsahu na internete? Psychologička radí, ako na to bez zákazov a výčitiek

Zuzana pomáha rodinám ako babi zo susedstva. Deťom dáva najmä čas a pozornosť, na fúkanie do bublifuku im venuje aj celé popoludnie

Ako zachrániť život bez paralyzujúceho strachu? S inštruktorkou prvej pomoci Andreou Stískalovou vás to naučíme

S potrebou blízkosti sa rodíme všetci

Prečo Dominika pre Kukulíka?

Zuzana Mittelmann

Mohlo by vás zaujímať

Predsudky často vznikajú jednoducho preto, že sa nepoznáme. Učiteľ Michal Sivák hovorí, ako pomohol deťom z Bratislavy a rómskej komunity nájsť si k sebe cestu

Ako dievča sa vzdala sna o štúdiu. Dnes omama Maťa pomáha deťom, aby mali viac šancí než generácie pred nimi

Daniel Hevier: „Nečakajte, kým budete mať istotu. Odvaha pre mňa vždy znamenala zostať verný sám sebe, aj keď podmienky neboli ideálne.“