Rušňovodič starého parného rušňa: Mašinu cítim všetkými zmyslami

Najväčší a najsilnejší parný rušeň Slovenska stál celé roky nepojazdný v múzeu. Našťastie sa ho ujala partia nadšencov a prinavrátila mu zašlú slávu. Rozprávali sme sa s jeho rušňovodičom.

Autor Dagmar Vinterová

Foto archív Milana Bauera

Dátum17. 7. 2019

Milan Bauer pracuje ako rušňovodič medzinárodných rýchlikov a vlakom sa venuje aj vo voľnom čase. Je členom ALBATROS klubu, v rámci ktorého jazdí na najvýkonnejšom parnom rušni, aký kedy u nás bol. Klub organizuje jazdy po celom Slovensku, kde mašinka, ako ju skúsený rušňovodič volá, ohuruje malých aj veľkých.

Porozprávali sme sa s ním, ako sa im podarilo kedysi nepojazdný dnes už 65-ročný stroj opraviť aj ako výlety týmto historickým dopravným prostriedkom vyzerajú.

Podeľte sa o zážitky z jázd historickými vlakmi so svojimi blízkymi vďaka rýchlej 4G sieti od O2. Viac informácií

Kam siahajú korene vášho vzťahu k železnici?

Som z veľkej železničiarskej rodiny. Keď som mal desať rokov, zobrali ma na mašinu, očarilo ma to a odvtedy ma to drží. Chodil som na železničiarske učilište, vyučil som sa ako mechanik motorových rušňov.

Foto: Milan Bauer

Dva roky som v depe pracoval ako opravár. Popri zamestnaní som si doplnil vzdelanie a stal som sa rušňovodičom.

Ako ste sa dostali k parným rušňom?

Priviedol ma k nim kamarát. V depe Bratislava hlavné vtedy opravovali rušeň Albatros. Priviezli ho nepojazdný z múzea a pomaly ho začali skladať a dávať do živého stavu. Prišiel som do rozbehnutej partie. V klube vedeli, že som vyučený mechanik, a povedali si, že keď viem opravovať motorové rušne, tak môžem opravovať aj parný.

Mašinu sme skladali doslova na kolene. Súčiastky sme opravovali alebo brali z iných rušňov. Ak v niektorom depe mali súčiastku, ktorú sme potrebovali, vymontovali ju a darovali nám ju.

Foto: Peter Hanák/archív ALBATROS klubu

Keď bola mašina po mesiacoch spoločnej práce poskladaná, zakúrili sme v nej a zobrali sme ju na skúšobnú jazdu do Kútov. Aby sme získali potrebné certifikáty, museli sme na trati dosiahnuť rýchlosť 140 km/h. Podarilo sa to. Bol to slávnostný moment a všetci sme boli šťastní.

Prvá jazda pre verejnosť bola na Deň detí. Požičali sme si malé historické vagóniky z depa Východné a viezli sme rodiny na výlet na Záhorie do Kuchyne. Vtedy som v klube pracoval ako mechanik.

Ako ste sa potom stali rušňovodičom parného rušňa?

Nebolo to zo dňa na deň, trvalo to niekoľko rokov. Veľmi ma chytila práca v depe a začal som tam chodiť častejšie. Niekto má veterány, my máme mašinu. Keď prišla ponuka urobiť si skúšky a stať sa kuričom, neváhal som.

Albatros je dva- až trikrát ťažší ako dnešné rušne. Je to nádherný pocit viesť 200-tonový kolos. V kabíne počuť hluk parného stroja. Nie sú tam žiadne ovládače ako v motorovom rušni, mašinu treba cítiť.

Rušňovodič a kurič sú jedno. Pracujú v malom priestore s rozpáleným kotlom. V hluku sa musia dohovoriť aj bez slov. Človek sa to musí naučiť, nie je to ako kúriť v malom sporáčiku.

Chodili s nami páni inštruktori, ktorí nás zaúčali a pomáhali nám. Niektorí z nich už, žiaľ, nie sú medzi nami. Naučili ma cítiť s mašinou, presne vedieť, kedy pridať a kedy ubrať. Albatros má výhodu, že sa už doň nehádže uhlie lopatou, má mechanický prikladač. Treba s ním však vedieť narábať, je to umenie.

Kuriča som robil tri roky. Zároveň som sledoval prácu rušňovodiča. Až potom som absolvoval parný kurz, kde sa stretli ľudia z celého Slovenska. Urobil som si štátne skúšky a stal som sa rušňovodičom parného rušňa.

Aká bola prvá jazda na najväčšom slovenskom parnom rušni?

Bola úžasná. Albatros je dva- až trikrát ťažší ako dnešné rušne. Je to nádherný pocit viesť 200-tonový kolos. V kabíne počuť hluk parného stroja. Nie sú tam žiadne ovládače ako v motorovom rušni, mašinu treba cítiť. Veľmi som si to užil a užívam si to pri každej jazde dodnes. Je to iné, ako voziť elektrické rušne.

Foto: Milan Bauer

Foto: P. Nikmon/archív ALBATROS klubu

Dnes väčšinou jazdím s Albatrosom ja. Mám „svojho“ kuriča Dušana Solára mladšieho, s ktorým sme dokonale zohratá dvojka. Jeho otec začal Albatros skladať a on išiel v jeho stopách. Je to elitný mechanik, dokáže vyriešiť akýkoľvek problém. Spolieham na naňho, že budeme mať s čím ísť, a on sa spolieha, že ja to v poriadku odveziem.

Ako vyzerá príprava na výlet parným vlakom?

Mašinku začneme pripravovať deň-dva pred akciou. Hneď ráno ju musíme namazať a začať rozpaľovať pec. Treba postupovať pomaličky, len rozpálenie kotla trvá až osem hodín. Začíname drevom a až po štyroch hodinách prikladáme uhlie.

Je to jedna z posledných vyrobených parných mašín, a tak sú na nej použité všetky vtedajšie výdobytky techniky. Obdivujem konštruktérov tej doby, že také niečo dokázali vymyslieť bez počítača.

Počas dňa sledujeme, či niečo netreba opraviť, či niečo neprasklo. V noci sa mašinka stráži, nachystá sa na ráno. Ráno ju namažeme, dolejeme oleje, nastavíme a skontrolujeme brzdu, dolejeme vodu do tendra (špeciálny vozeň so zásobou paliva a vody, pozn. red.) doplna, dosypeme uhlie.

Na príprave v priemere pracuje päť až šesť ľudí. Pomáhajú aj naši najmladší členovia. Zapriahneme si vagóniky, ešte raz všetko skontrolujeme a vydáme sa na jazdu.

Pritrafia sa vám počas jazdy nečakané situácie?

Mašina má 65 rokov, takže vždy sa môže pritrafiť niečo, čo nás prekvapí. Napríklad sa pridrie nejaké ložisko, takže sa musí namazať, prečistiť. Môže sa teda stať, že 15-20 minút stojíme. Vždy si radšej urobíme technickú prestávku skôr, ako by sa to malo úplne pokaziť a povedať, že nejdeme ďalej. Zatiaľ sme však, našťastie, vždy prišli do cieľa.

Foto: Milan Bauer (na snímke s Dušanom Solárom mladším)

Čo sa pokazí, to sa väčšinou prehreje. Vždy, keď máme čas, ochytávame s kuričom mašinu rukou, zaberie to dve až tri minútky. Ja idem z jednej strany, on z druhej, a keď necítime žiaden problém, môžeme ísť ďalej. Nemáme žiadny digitálny displej, ale mašinka nám vie povedať, keď sa jej niečo nepáči.

Pre nás je najlepšie, keď stále ideme. Meškanie a čakanie nie je dobré, pre kuriča je to naozaj náročné. V peci sa počas čakania vytvoria tzv. spekance, v dôsledku čoho zle horí uhlie, nevzniká para a to je problém.

Ako po jazde ukladáte Albatros do depa?

V ére parných vlakov boli mašiny stále zapálené. Kotol vyhasol, iba keď sa robili opravy. Keď chodíme na dlhšie jazdy, ani my nenechávame mašinku vyhasnúť. Celé dni a noci udržiavame v peci oheň.

Foto: Milan Bauer

Keby sme pec stále zapaľovali a nechali vyhasínať, tepelná rozťažnosť by mašinke neprospievala. Preto je lepšie, keď je v jednom stave – buď vyhasnutá, alebo zapálená.

Najlepšie by nám vyhovovalo, keby mašinka mohla byť stále v prevádzke. No keď ju treba uložiť do depa na dlhší čas, odstavíme vagóny a mašinku najskôr dáme pred depo. Poumývame a poutierame čo treba, aby to nehrdzavelo, keď bude dlho stáť, vypustíme zvyšky vody z kotla.

Skontrolujeme, či je všetko v poriadku, aby sme vedeli, čo bude treba opraviť na druhý deň. Mašinku necháme pomaly vychladnúť. Keďže je to kopa železa, v lete chladne aj týždeň.

V čom sa Albatros líši od iných parných rušňov, ktoré máme na Slovensku?

Je to jedna z posledných vyrobených parných mašín, a tak sú na nej použité všetky vtedajšie výdobytky techniky. Obdivujem konštruktérov tej doby, že také niečo dokázali vymyslieť bez počítača.

Paradox je, že naši kolegovia rušňovodiči o členstvo v klube nemajú veľký záujem. Vidia, akí sme celí špinaví od sadzí a to ich odrádza. Na to, aby človek mohol pracovať s parou, musí byť zapálený, nesmie mu prekážať špina, teplo ani sadze.

Fascinujúce je už len to, že všetky tyče, ktoré sú na bokoch, sa nepomiešajú, keď sa začnú točiť. Točia sa tak rýchlo, že ich v plnej rýchlosti nevidíte voľným okom, a vyhýbajú sa na centimeter presne.

Každá mašinka má svoje čaro. Pri malých mašinkách, ktoré voláme žartom šporheltíky alebo čajníky, prevádzka nie je taká nákladná, Albatros je však rýchlikový rušeň, je to obrovský kolos a má veľkú spotrebu. Je okolo neho kopu práce, takže sa nám vždy zíde pomocná ruka.

Ak má niekto záujem zoznámiť sa s Albatrosom, môže sa pridať k vám do partie?

Ktokoľvek, kto má záujem pomôcť a niečo sa naučiť, môže sa ozvať a prísť k nám. Nových členov obyčajne získavame na našich akciách. Radi ich privítame u nás v depe hlavné.

Foto: Milan Bauer

Všetci členovia klubu sú dobrovoľníci. Každý z nás má svoje zamestnanie, niekto pracuje na železnici, ale máme medzi sebou aj kuchárov, učiteľov, bankárov, ekonómov, ba dokonca letcov. A, samozrejme, aj školákov. Sme radi za každého človeka, ktorého baví história. Nie je podmienka vedieť riadiť rušeň, v našom klube vieme nájsť uplatnenie každému.

Paradox je, že naši kolegovia rušňovodiči o členstvo v klube nemajú veľký záujem. Vidia, akí sme celí špinaví od sadzí a to ich odrádza. Na to, aby človek mohol pracovať s parou, musí byť zapálený, nesmie mu prekážať špina, teplo ani sadze.

V klube sme výborná partia, všetci sme tým pobláznení. Niekto chodí do krčmy, my chodíme na paru. Berie to veľa času, ale je príjemné vedieť, že robíme niečo pre zachovanie našej histórie. Podobné partie fungujú aj v Poprade, vo Vrútkach, v Bratislave v depe východné aj vo Zvolene, v podstate na všetkých miestach, kde sa podarilo zachovať funkčné parné rušne.

Foto: Milan Bauer

Tešíme sa z toho, keď sa tešia ľudia. Sú radi, keď vidia, že nám to funguje, poprajú nám všetko dobré, a je pre nás príjemné, keď ocenia naše nadšenie.

Na akciách pôsobíte veľmi sympaticky, ste usmiaty, bavíte sa s deťmi aj s dospelými. Je to súčasť vašej práce?

Určite áno. Reprezentujem celý náš klub a rád ukážem našu prácu každému, kto je na ňu zvedavý. Ak sa chcú deti pozrieť, neodháňam ich. Robíme to predsa pre ľudí.

Je v tom aj kus nostalgie, Albatros bol súčasťou života mnohých – vozil ich do práce alebo na výlety. Niektorí kolegovia majú pri pohľade na rušeň slzy v očiach.

Foto: Martin Mezei/archív ALBATROS klubu

Kde sa dá odviezť vláčikom, ktorý ťahá Albatros?

Náš harmonogram si môžete pozrieť na webe ALBATROS klubu. Jazdíme po celom Slovensku a počas našich jázd sa dá pristúpiť na ktorejkoľvek zastávke. Len, prosím, dajte vedieť vopred, aby sme sa dohodli a urobili si v cestovnom poriadku časovú rezervu. Vieme si dohodnúť aj súkromné jazdy, môžeme vyraziť aj z iných miest než z Bratislavy.

V klube sa navyše staráme aj o historický reštauračný vozeň, ktorý tiež využívame pri našich jazdách, a návštevníci si môžu vychutnať aj jazdu v ňom.

Aby ste sa o zážitky z jázd historickými vlakmi mohli podeliť so svojimi blízkymi, vyberte si rýchly a spoľahlivý mobilný internet od O2, ktorý je vďaka 4G sieti dostupný už pre 97 % obyvateľov Slovenska. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/4g.

Milan Bauer

Je profesionálny rušňovodič medzinárodných rýchlikov. Je aktívnym členom ALBATROS klubu , ktorý funguje pri rušňovom depe Bratislava hlavné. V rámci svojich aktivít klub spojazdnil najväčší a najsilnejší parný rušeň na Slovensku Albatros, ktorý Milan riadi. Pochádza zo železničiarskej rodiny, má dve deti.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Aj cesty do úplného neznáma nás môžu priviesť späť k sebe. Komunikačná expertka Dominika Šugareková nechala dobrú prácu a odišla na ostrov Lombok učiť deti ako dobrovoľníčka

Žiť tak, ako naozaj chceme, často znamená ísť proti očakávaniam a začať naplno veriť sebe.

Autorka Ester Viktória Bukovinská

Foto Dominika Behúlová

Dátum29. 5. 2025

Koľkokrát ste rozmýšľali nad zásadnou zmenou vo svojom živote? Dominika mala stabilnú prácu, no cítila, že potrebuje zmenu. Namiesto hypotéky si kúpila letenku, aby na indonézskom ostrove Lombok učila deti angličtinu. Sama získala vzácne lekcie – naučila sa, ako spomaliť, ako odlíšiť, čo je naozaj dôležité, a ako sa nebáť hľadať zmysel života, aj keď nám spoločnosť podsúva stereotypy o živote dospelej ženy. Po návrate sa zamestnala v O2 a aj cez firemnú komunikáciu sa snaží o to isté: aby veci dávali zmysel. Nie iba na papieri, ale najmä v živote.

Psychológ: Prežívať strach je prirodzené. No uvedomovanie si seba samého pomáha zvládnuť výzvy, z ktorých máme obavy

V rozhovore s Dominikou Šugarekovou sa dočítate:

prečo je niekedy správne rozhodnúť sa skôr, než vás stihne niekto odhovoriť,
čo sa stane, keď zistíte, že „normálny stereotypný život“ nie je vaša cieľová destinácia,
kedy sa oplatí riskovať úspory,
ako deti z opačného konca sveta naučili Dominiku viac než akákoľvek škola,
ako je možné nájsť väčší zmysel pri akejkoľvek práci,
a čo si odniesla z ostrova, kde „zajtra“ môže znamenať aj o štyri dni, a prečo by takéto vnímanie času nezaškodilo ani nám na Slovensku.

Dominika, vždy si bola dobrodružný typ?

Asi áno – povedala by som, že mám cestovateľského ducha, aj keď som ho v detstve úplne nenapĺňala. Som z menšieho mesta a s rodinou sme najčastejšie výletovali v Tatrách, len raz začas sa podarilo ísť k moru.

Od strednej školy som začala túžiť po väčšom meste – kamarátky sa mi smiali, že ak by som mohla, išla by som aj na kraj sveta. Keď som si hľadala vysokú školu, nič okrem Bratislavy, Prahy a Brna neprichádzalo do úvahy. Nakoniec som zakotvila v Bratislave a hneď v druhom ročníku som išla na pobyt do USA, neskôr na Erasmus do Talianska.

Napokon si na ten „kraj sveta“ odišla – teda na opačnú stranu zemegule, na indonézsky ostrov Lombok. Ako sa rodí takéto rozhodnutie?

Celkom rýchlo. Bolo to v roku 2022, tri roky po ukončení vysokej školy. Mala som stabilnú prácu, v ktorej ohlásili organizačné zmeny. Zrazu som mala pocit, že aj ja sama potrebujem „organizačnú zmenu“.

Pociťovala som taký vnútorný boj, pocit nenaplnenia a zároveň „nutkanie“ odísť do zahraničia. Keď sa na to takto spätne pozerám, bola som celkom frustrovaná – aj napriek tomu, že som mala svoju vtedajšiu prácu a kolegov rada.

Zrazu som sa tak z výšky pozerala na svoj život a uvažovala, či robím všetko tak, ako naozaj chcem. Chcela som sa priblížiť viac k sebe samej a dostať nový vietor do života.

Vedela si hneď, že chceš ísť pomáhať, resp. dobrovoľníčiť?

Prišlo to úplnou náhodou. Počúvala som podcast s bývalou dobrovoľníčkou, ktorá tiež pomáhala na Lomboku ako učiteľka angličtiny. Veľmi sa mi to páčilo.

Potom to už išlo rýchlo – ozvala som sa českej neziskovej organizácii Kintari a do týždňa som mala telefonát s riaditeľkou, ktorá mi o projekte povedala viac. Náš rozhovor ukončila otázkou Kedy môžeš prísť? Tak som si kúpila letenky.

Vedela som, že pôjdem na mesiac a že si prípadne budem môcť pobyt predĺžiť.

Na veľké rozhodnutia nikdy nie je úplne ideálny čas, vždy existuje nejaké mínus. No predsa sa opýtam. Mala si stabilnú prácu a všetko si tu nechala. Nemala si žiadne obavy?

Pred odletom to na mňa začalo doliehať. Lúčila som sa s kolegami a zrazu som mala pocit, že strácam pevnú pôdu pod nohami. Náročné bolo, aj keď som toto rozhodnutie oznamovala blízkym, lebo časť rodiny sa to dozvedela len dva týždne pred odletom.

Povedala som im to na poslednú chvíľu, aby ma nikto neodhováral. Ja som bola rozhodnutá, ale všetky neistoty prichádzali práve z môjho blízkeho okolia – pýtali sa a spochybňovali moje rozhodnutie otázkami: Prečo tu neostaneš? Prečo si nekúpiš byt? Prečo si nenájdeš partnera? Prečo nejdeš do „normálnej“ práce?

Je náročné dôverovať vlastnému pocitu, keď ho okolie podkopáva. Čo to v tebe zanechalo a ako si s tými pochybnosťami pracovala?

Hnevalo ma, aké má táto spoločnosť očakávania – najmä od žien. Po škole sa máš zamestnať, vydať sa, mať deti a do toho super kariéru, nič iné sa nepripúšťa. Musím sa však priznať, že to aj mnou zamávalo.

Prvýkrát som išla niekam sama, bolo to veľmi ďaleko, mala som v pláne minúť úspory a nevedela som, čo bude, keď sa vrátim späť. Zrazu to bolo celé strašidelné, no (našťastie) nebolo cesty späť – mala som už letenku. V tom momente bolo dôležité, aby som sa zastala samej seba a verila svojmu rozhodnutiu. Samozrejme, že som v okolí mala aj výnimky, no celkovo ma prekvapilo, ako ťažko sa moje rozhodnutie niektorým chápalo. Môj dôvod bol pre nich príliš zrejme príliš abstraktný – ako keby túžba odísť nebola dostatočná motivácia.

Najväčšiu odvahu niekedy potrebujeme na to, aby sme si dovolili veci cítiť inak ako ostatní.

Ustála si všetky pochybnosti a na Lombok si odišla. Cez dobrovoľníctvo aj svoje rozhodnutie si hľadala aj naplnenie. Priniesol ti ho Lombok?

Nielen pocit naplnenia, ale aj oveľa viac! Na ostrove som pracovala ako učiteľka angličtiny. Počas detstva som chcela byť učiteľkou, napokon som sa však od toho odklonila.

Aj keď sú deti na zahraničných lektorov zvyknutí, bola som prvá dobrovoľníčka po pandemickom 2 a pol roku, keď bol ostrov pre cudzincov uzatvorený.

Učila som triedu 27 detí vo vekovom rozpätí od 9 do 11 rokov. Učili sme sa úplné základy – zvieratá, členov rodiny, dni v týždni, časti tela, emócie. Bolo vidieť, že po covide to ide ťažšie, no decká boli veľmi šikovné. Najväčší problém mali s písaním v angličtine. Všetko totiž písali tak, ako slová počuli. Bolo to veľmi náročné, no učili sme sa navzájom – aj ja som sa dozvedela veľa.

Čo ťa deti naučili?

Ja som sa snažila nemať žiadne očakávania, preto ma mnoho situácií prekvapilo. Pamätám si, ako sme sa učili o členoch rodiny. Chodila som po triede a postupne som sa pýtala detí, koľko majú súrodencov. Naozaj veľa žiakov nevedelo odpovedať, problém však nebol v angličtine.

V čom bol problém?

Na Lomboku sa žije komunitný život – najmenšie deti nevedia rozoznať, kto je ich brat a kto sused. V komunite sa každý stará o každého. Naozaj teda nevedeli, koľko majú súrodencov – to som nečakala.

Súbežne som učila aj malú skupinu 17-ročných dievčat, ktoré boli v angličtine pokročilé a mali veľký potenciál.

Boli síce na strednej škole, kde študovali cestovný ruch, no keď som otvorila mapu sveta, vôbec nechápali, ako vyzerá život mimo Lomboku. Za 17 rokov svojho života neboli ani vo vedľajšom meste, ktoré bolo vzdialené 14 kilometrov.

Nemali na to priestor, lebo vo „voľnom“ čase sa starali o ryžové polia, kravy alebo o mladších súrodencov. Počas ryžovej sezóny ani nechodili do školy. Spolu s ďalšou učiteľkou sa nám podarilo zobrať ich aspoň do susedného mesta. Bolo úžasné ich sledovať, všade sa fotili a boli veľmi šťastné.

Takže ti život na ostrove ukázal, ako veľmi nás formuje prostredie, v ktorom vyrastáme, a aké inšpiratívne môže byť stretnúť sa s úplne iným pohľadom na svet.

Jednoznačne. Dievčatá veľmi obdivovali, akú mám bledú pleť – biela pleť je pre nich sen a prianie. Bohatý človek bol pre nich ten, ktorý mal kravu. Ani vzdelávací systém veľmi nepodporoval rozmýšľanie v širších perspektívach – všetky chceli byť recepčné, pretože poznali len málo možností.

Výnimkou bolo dievča, ktoré som pripravovala na skúšky na Českú zemědělskú univerzitu v Prahe, kam jej pomohla organizácia Kintari. Čaká na ňu život, ktorý si ešte ani ona sama nedokázala vysnívať. Bolo pre mňa naozaj motivujúce vidieť, že charitatívne organizácie naozaj menia ľuďom celý svet.

S odstupom času už asi vieš aj inak zhodnotiť, čo všetko ti dala celá táto skúsenosť.

Odchádzalo sa mi naozaj veľmi ťažko, napokon som ostala dva mesiace. Okrem detí som čas trávila aj s domácimi a spoločne sme cestovali po ostrove. Všetky tieto pozorovania mi dali veľa.

Naučila som sa, že na moslimskom ostrove sú veľmi úctiví k ženám, aj keď sa často tomuto náboženstvu stereotypne pripisuje opak. Ľudia si veľmi vážili matky, pretože darovali život. Všetci boli vždy ochotní pomôcť, nič za to neočakávali – jednoducho boli láskaví. A potom tu bola jedna celá skúška mojej trpezlivosti. Lombočania totiž čas vnímajú úplne inak, len tak na okrasu. Prídem o pár minút v skutočnosti znamená prídem o tri hodiny, zajtra znamená o štyri dni neskôr. Nikto sa tam prosto neponáhľal.

Aj ty si spomalila?

Moja európska hlava mi stále hovorila, že meškáme, nestíhame, no neskôr som sa snažila zobrať si čo najviac zo životného prístupu tu a teraz.

Na Lomboku neexistoval stres, podľa mňa to slovo ani nepoznajú. Naučila som sa trpezlivosti a v pokoji som si dokázala povedať, že niektoré veci naozaj môžeme odložiť na zajtra – a fakt sa nič nestane. Veľa mi dal aj ich komunitný život – na ulici to vždy žilo, každý sa rozprával so susedmi, vnímal okolie a žil v prítomnom okamihu. Predsa v Bratislave len málokto pozná ľudí, ktorí bývajú v okolí. Zabuchneme dvere a nestaráme sa o to, čo sa deje na druhej strane steny.

Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.

Uchovala si si toto nastavenie aj po návrate naspäť? Alebo inak sa spýtam: stále žiješ „s lombockými hodinkami“?

Nebudem klamať, náš rýchly spôsob života ma niekedy zomelie. Ale áno, snažím sa niekedy zastaviť a spomenúť si na Lombok.

Po tejto ceste mám väčšiu pokoru vo vzťahu k životu – snažím sa viac si ho užívať s mojimi najbližšími a naučila som sa urobiť dva kroky späť a spýtať sa samej seba, či je to naozaj taká katastrofa, alebo či je to len scenár a tlak v mojej hlave.

Sú to také minilekcie, ktoré vieme aplikovať do rôznych častí nášho života. Napríklad, po návrate som si začala hľadať prácu a vedela som, že tentokrát chcem, aby bola viac v súlade s tým, čo som na Lomboku pochopila o sebe aj o svete.

Ako vyzeralo hľadanie si práce po návrate?

Vrátila som sa, pretože som musela – nemohla som už byť dlhšie bez príjmu. Vyštudovala som marketing, a tak som si hľadala prácu v tomto odbore, čo sa napokon podarilo. V práci trávime väčšinu dňa, a preto je podľa mňa dôležité robiť pod značkou, s ktorou sa aj osobne stotožňujeme. Aj preto som sa neskôr presunula do O2.

Niekto by však mohol povedať, že marketing je povrchný a ty si si predsa hľadala prácu, ktorej môžeš dať zmysel.

Pracujem ako expertka na komunikáciu a myslím si, že v dnešnej dobe má spôsob, akým komunikujeme, veľký zmysel. Pri hľadaní práce som vedela, že nechcem robiť reklamu firme, ktorá propaguje alkohol alebo tabak.

V O2 to ale nie je len o produktoch. Je mi sympatické, že O2 sú blízke aj témy nežnej revolúcie, kvír témy či téma bezpečnosti na internete.

Aj keď už nie som učiteľka angličtiny na Lomboku, všetky skúsenosti využívam aj v tejto práci.

Príkladom je jednoduchosť, ktorá je najväčším umením moderného marketingu – v práci sa snažím komunikovať myšlienku tak, aby zasiahla čo najviac ľudí a aby jej všetci porozumeli. O to som sa snažila aj pred tabuľou v Lomboku. Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.

Dominika Šugareková

Dominika vyštudovala marketing a skúsenosti zbierala doma aj v zahraničí. Keď pocítila, že potrebuje v živote zmenu, kúpila si letenku „na druhý koniec sveta“ a dva mesiace učila angličtinu deti na ostrove Lombok v Indonézii. Dnes pracuje v O2 ako expertka na komunikáciu a verí, že aj zdanlivo obyčajné slová môžu mať veľký význam – ak sa používajú s citom, férovosťou a úmyslom robiť veci inak. V práci aj v živote hľadá zmysel, nielen výkony.

Páčil sa vám článok?

Albatros je dva- až trikrát ťažší ako dnešné rušne. Je to nádherný pocit viesť 200-tonový kolos. V kabíne počuť hluk parného stroja. Nie sú tam žiadne ovládače ako v motorovom rušni, mašinu treba cítiť.

Je to jedna z posledných vyrobených parných mašín, a tak sú na nej použité všetky vtedajšie výdobytky techniky. Obdivujem konštruktérov tej doby, že také niečo dokázali vymyslieť bez počítača.

Paradox je, že naši kolegovia rušňovodiči o členstvo v klube nemajú veľký záujem. Vidia, akí sme celí špinaví od sadzí a to ich odrádza. Na to, aby človek mohol pracovať s parou, musí byť zapálený, nesmie mu prekážať špina, teplo ani sadze.

Milan Bauer

Mohlo by vás zaujímať

Eva Petričková: Ak dcére ráno nepovieme, kam ideme a čo bude nasledovať, riskujeme odpor alebo kolaps. Autizmus úplne zresetoval fungovanie našej rodiny, ale naučil nás vážiť si každú maličkosť

Vo vylúčených komunitách nestačí mať sen – ľuďom často chýba niekto, kto v nich úprimne verí. Monika si našla oporu v mentorke Silvii a dnes si stavia vlastný dom, o ktorom snívala

Najskôr ju naučila jesť paradajkovú polievku, ona potom pochopila, čo znamená blízkosť. Simona a Linda si vybudovali priateľstvo, ktoré pretrvalo, lebo mnohokrát uprednostnili porozumenie pred egom

Dominika Šugareková

Mohlo by vás zaujímať

Technologický riaditeľ O2 Slavomír Pšenák: Umelá inteligencia nikdy úplne nenahradí ľudí – no ľudia, ktorí s ňou vedia pracovať, budú mať obrovskú výhodu na pracovnom trhu

Ako funguje signál, ktorý spája krajinu? „Lovec búrok“ odhaľuje dobrodružné zákulisie budovania najmodernejšej siete

Na Ceste hrdinov SNP som chcel premýšľať nad životom, no diaľková turistika veľmi vyčerpáva hlavu. Keď uvažujete nad každým krokom, na filozofovanie nie je priestor