Rušňovodič starého parného rušňa: Mašinu cítim všetkými zmyslami

Najväčší a najsilnejší parný rušeň Slovenska stál celé roky nepojazdný v múzeu. Našťastie sa ho ujala partia nadšencov a prinavrátila mu zašlú slávu. Rozprávali sme sa s jeho rušňovodičom.

Autor Dagmar Vinterová

Foto archív Milana Bauera

Dátum17. 7. 2019

Milan Bauer pracuje ako rušňovodič medzinárodných rýchlikov a vlakom sa venuje aj vo voľnom čase. Je členom ALBATROS klubu, v rámci ktorého jazdí na najvýkonnejšom parnom rušni, aký kedy u nás bol. Klub organizuje jazdy po celom Slovensku, kde mašinka, ako ju skúsený rušňovodič volá, ohuruje malých aj veľkých.

Porozprávali sme sa s ním, ako sa im podarilo kedysi nepojazdný dnes už 65-ročný stroj opraviť aj ako výlety týmto historickým dopravným prostriedkom vyzerajú.

Podeľte sa o zážitky z jázd historickými vlakmi so svojimi blízkymi vďaka rýchlej 4G sieti od O2. Viac informácií

Kam siahajú korene vášho vzťahu k železnici?

Som z veľkej železničiarskej rodiny. Keď som mal desať rokov, zobrali ma na mašinu, očarilo ma to a odvtedy ma to drží. Chodil som na železničiarske učilište, vyučil som sa ako mechanik motorových rušňov.

Foto: Milan Bauer

Dva roky som v depe pracoval ako opravár. Popri zamestnaní som si doplnil vzdelanie a stal som sa rušňovodičom.

Ako ste sa dostali k parným rušňom?

Priviedol ma k nim kamarát. V depe Bratislava hlavné vtedy opravovali rušeň Albatros. Priviezli ho nepojazdný z múzea a pomaly ho začali skladať a dávať do živého stavu. Prišiel som do rozbehnutej partie. V klube vedeli, že som vyučený mechanik, a povedali si, že keď viem opravovať motorové rušne, tak môžem opravovať aj parný.

Mašinu sme skladali doslova na kolene. Súčiastky sme opravovali alebo brali z iných rušňov. Ak v niektorom depe mali súčiastku, ktorú sme potrebovali, vymontovali ju a darovali nám ju.

Foto: Peter Hanák/archív ALBATROS klubu

Keď bola mašina po mesiacoch spoločnej práce poskladaná, zakúrili sme v nej a zobrali sme ju na skúšobnú jazdu do Kútov. Aby sme získali potrebné certifikáty, museli sme na trati dosiahnuť rýchlosť 140 km/h. Podarilo sa to. Bol to slávnostný moment a všetci sme boli šťastní.

Prvá jazda pre verejnosť bola na Deň detí. Požičali sme si malé historické vagóniky z depa Východné a viezli sme rodiny na výlet na Záhorie do Kuchyne. Vtedy som v klube pracoval ako mechanik.

Ako ste sa potom stali rušňovodičom parného rušňa?

Nebolo to zo dňa na deň, trvalo to niekoľko rokov. Veľmi ma chytila práca v depe a začal som tam chodiť častejšie. Niekto má veterány, my máme mašinu. Keď prišla ponuka urobiť si skúšky a stať sa kuričom, neváhal som.

Albatros je dva- až trikrát ťažší ako dnešné rušne. Je to nádherný pocit viesť 200-tonový kolos. V kabíne počuť hluk parného stroja. Nie sú tam žiadne ovládače ako v motorovom rušni, mašinu treba cítiť.

Rušňovodič a kurič sú jedno. Pracujú v malom priestore s rozpáleným kotlom. V hluku sa musia dohovoriť aj bez slov. Človek sa to musí naučiť, nie je to ako kúriť v malom sporáčiku.

Chodili s nami páni inštruktori, ktorí nás zaúčali a pomáhali nám. Niektorí z nich už, žiaľ, nie sú medzi nami. Naučili ma cítiť s mašinou, presne vedieť, kedy pridať a kedy ubrať. Albatros má výhodu, že sa už doň nehádže uhlie lopatou, má mechanický prikladač. Treba s ním však vedieť narábať, je to umenie.

Kuriča som robil tri roky. Zároveň som sledoval prácu rušňovodiča. Až potom som absolvoval parný kurz, kde sa stretli ľudia z celého Slovenska. Urobil som si štátne skúšky a stal som sa rušňovodičom parného rušňa.

Aká bola prvá jazda na najväčšom slovenskom parnom rušni?

Bola úžasná. Albatros je dva- až trikrát ťažší ako dnešné rušne. Je to nádherný pocit viesť 200-tonový kolos. V kabíne počuť hluk parného stroja. Nie sú tam žiadne ovládače ako v motorovom rušni, mašinu treba cítiť. Veľmi som si to užil a užívam si to pri každej jazde dodnes. Je to iné, ako voziť elektrické rušne.

Foto: Milan Bauer

Foto: P. Nikmon/archív ALBATROS klubu

Dnes väčšinou jazdím s Albatrosom ja. Mám „svojho“ kuriča Dušana Solára mladšieho, s ktorým sme dokonale zohratá dvojka. Jeho otec začal Albatros skladať a on išiel v jeho stopách. Je to elitný mechanik, dokáže vyriešiť akýkoľvek problém. Spolieham na naňho, že budeme mať s čím ísť, a on sa spolieha, že ja to v poriadku odveziem.

Ako vyzerá príprava na výlet parným vlakom?

Mašinku začneme pripravovať deň-dva pred akciou. Hneď ráno ju musíme namazať a začať rozpaľovať pec. Treba postupovať pomaličky, len rozpálenie kotla trvá až osem hodín. Začíname drevom a až po štyroch hodinách prikladáme uhlie.

Je to jedna z posledných vyrobených parných mašín, a tak sú na nej použité všetky vtedajšie výdobytky techniky. Obdivujem konštruktérov tej doby, že také niečo dokázali vymyslieť bez počítača.

Počas dňa sledujeme, či niečo netreba opraviť, či niečo neprasklo. V noci sa mašinka stráži, nachystá sa na ráno. Ráno ju namažeme, dolejeme oleje, nastavíme a skontrolujeme brzdu, dolejeme vodu do tendra (špeciálny vozeň so zásobou paliva a vody, pozn. red.) doplna, dosypeme uhlie.

Na príprave v priemere pracuje päť až šesť ľudí. Pomáhajú aj naši najmladší členovia. Zapriahneme si vagóniky, ešte raz všetko skontrolujeme a vydáme sa na jazdu.

Pritrafia sa vám počas jazdy nečakané situácie?

Mašina má 65 rokov, takže vždy sa môže pritrafiť niečo, čo nás prekvapí. Napríklad sa pridrie nejaké ložisko, takže sa musí namazať, prečistiť. Môže sa teda stať, že 15-20 minút stojíme. Vždy si radšej urobíme technickú prestávku skôr, ako by sa to malo úplne pokaziť a povedať, že nejdeme ďalej. Zatiaľ sme však, našťastie, vždy prišli do cieľa.

Foto: Milan Bauer (na snímke s Dušanom Solárom mladším)

Čo sa pokazí, to sa väčšinou prehreje. Vždy, keď máme čas, ochytávame s kuričom mašinu rukou, zaberie to dve až tri minútky. Ja idem z jednej strany, on z druhej, a keď necítime žiaden problém, môžeme ísť ďalej. Nemáme žiadny digitálny displej, ale mašinka nám vie povedať, keď sa jej niečo nepáči.

Pre nás je najlepšie, keď stále ideme. Meškanie a čakanie nie je dobré, pre kuriča je to naozaj náročné. V peci sa počas čakania vytvoria tzv. spekance, v dôsledku čoho zle horí uhlie, nevzniká para a to je problém.

Ako po jazde ukladáte Albatros do depa?

V ére parných vlakov boli mašiny stále zapálené. Kotol vyhasol, iba keď sa robili opravy. Keď chodíme na dlhšie jazdy, ani my nenechávame mašinku vyhasnúť. Celé dni a noci udržiavame v peci oheň.

Foto: Milan Bauer

Keby sme pec stále zapaľovali a nechali vyhasínať, tepelná rozťažnosť by mašinke neprospievala. Preto je lepšie, keď je v jednom stave – buď vyhasnutá, alebo zapálená.

Najlepšie by nám vyhovovalo, keby mašinka mohla byť stále v prevádzke. No keď ju treba uložiť do depa na dlhší čas, odstavíme vagóny a mašinku najskôr dáme pred depo. Poumývame a poutierame čo treba, aby to nehrdzavelo, keď bude dlho stáť, vypustíme zvyšky vody z kotla.

Skontrolujeme, či je všetko v poriadku, aby sme vedeli, čo bude treba opraviť na druhý deň. Mašinku necháme pomaly vychladnúť. Keďže je to kopa železa, v lete chladne aj týždeň.

V čom sa Albatros líši od iných parných rušňov, ktoré máme na Slovensku?

Je to jedna z posledných vyrobených parných mašín, a tak sú na nej použité všetky vtedajšie výdobytky techniky. Obdivujem konštruktérov tej doby, že také niečo dokázali vymyslieť bez počítača.

Paradox je, že naši kolegovia rušňovodiči o členstvo v klube nemajú veľký záujem. Vidia, akí sme celí špinaví od sadzí a to ich odrádza. Na to, aby človek mohol pracovať s parou, musí byť zapálený, nesmie mu prekážať špina, teplo ani sadze.

Fascinujúce je už len to, že všetky tyče, ktoré sú na bokoch, sa nepomiešajú, keď sa začnú točiť. Točia sa tak rýchlo, že ich v plnej rýchlosti nevidíte voľným okom, a vyhýbajú sa na centimeter presne.

Každá mašinka má svoje čaro. Pri malých mašinkách, ktoré voláme žartom šporheltíky alebo čajníky, prevádzka nie je taká nákladná, Albatros je však rýchlikový rušeň, je to obrovský kolos a má veľkú spotrebu. Je okolo neho kopu práce, takže sa nám vždy zíde pomocná ruka.

Ak má niekto záujem zoznámiť sa s Albatrosom, môže sa pridať k vám do partie?

Ktokoľvek, kto má záujem pomôcť a niečo sa naučiť, môže sa ozvať a prísť k nám. Nových členov obyčajne získavame na našich akciách. Radi ich privítame u nás v depe hlavné.

Foto: Milan Bauer

Všetci členovia klubu sú dobrovoľníci. Každý z nás má svoje zamestnanie, niekto pracuje na železnici, ale máme medzi sebou aj kuchárov, učiteľov, bankárov, ekonómov, ba dokonca letcov. A, samozrejme, aj školákov. Sme radi za každého človeka, ktorého baví história. Nie je podmienka vedieť riadiť rušeň, v našom klube vieme nájsť uplatnenie každému.

Paradox je, že naši kolegovia rušňovodiči o členstvo v klube nemajú veľký záujem. Vidia, akí sme celí špinaví od sadzí a to ich odrádza. Na to, aby človek mohol pracovať s parou, musí byť zapálený, nesmie mu prekážať špina, teplo ani sadze.

V klube sme výborná partia, všetci sme tým pobláznení. Niekto chodí do krčmy, my chodíme na paru. Berie to veľa času, ale je príjemné vedieť, že robíme niečo pre zachovanie našej histórie. Podobné partie fungujú aj v Poprade, vo Vrútkach, v Bratislave v depe východné aj vo Zvolene, v podstate na všetkých miestach, kde sa podarilo zachovať funkčné parné rušne.

Foto: Milan Bauer

Tešíme sa z toho, keď sa tešia ľudia. Sú radi, keď vidia, že nám to funguje, poprajú nám všetko dobré, a je pre nás príjemné, keď ocenia naše nadšenie.

Na akciách pôsobíte veľmi sympaticky, ste usmiaty, bavíte sa s deťmi aj s dospelými. Je to súčasť vašej práce?

Určite áno. Reprezentujem celý náš klub a rád ukážem našu prácu každému, kto je na ňu zvedavý. Ak sa chcú deti pozrieť, neodháňam ich. Robíme to predsa pre ľudí.

Je v tom aj kus nostalgie, Albatros bol súčasťou života mnohých – vozil ich do práce alebo na výlety. Niektorí kolegovia majú pri pohľade na rušeň slzy v očiach.

Foto: Martin Mezei/archív ALBATROS klubu

Kde sa dá odviezť vláčikom, ktorý ťahá Albatros?

Náš harmonogram si môžete pozrieť na webe ALBATROS klubu. Jazdíme po celom Slovensku a počas našich jázd sa dá pristúpiť na ktorejkoľvek zastávke. Len, prosím, dajte vedieť vopred, aby sme sa dohodli a urobili si v cestovnom poriadku časovú rezervu. Vieme si dohodnúť aj súkromné jazdy, môžeme vyraziť aj z iných miest než z Bratislavy.

V klube sa navyše staráme aj o historický reštauračný vozeň, ktorý tiež využívame pri našich jazdách, a návštevníci si môžu vychutnať aj jazdu v ňom.

Aby ste sa o zážitky z jázd historickými vlakmi mohli podeliť so svojimi blízkymi, vyberte si rýchly a spoľahlivý mobilný internet od O2, ktorý je vďaka 4G sieti dostupný už pre 97 % obyvateľov Slovenska. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/4g.

Milan Bauer

Je profesionálny rušňovodič medzinárodných rýchlikov. Je aktívnym členom ALBATROS klubu , ktorý funguje pri rušňovom depe Bratislava hlavné. V rámci svojich aktivít klub spojazdnil najväčší a najsilnejší parný rušeň na Slovensku Albatros, ktorý Milan riadi. Pochádza zo železničiarskej rodiny, má dve deti.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Psychologička Hana Šándorová: Vďačnosť je o miliónoch drobných okamihov, z ktorých sa skladá náš život. Keď si ich všimneme, bude nám ľahšie

Vďačnosť nie je o popieraní bolesti, ale o hľadaní malých svetielok radosti v náročných dňoch.

Autorka Natália Čerňancová

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum18. 12. 2025

Psychologička Hana Šándorová hovorí, že vďačnosť nie je o prehnanom optimizme, ale o schopnosti vnímať popri ťažkom aj to dobré. Vďačnosť pomáha rozšíriť pohľad, keď sa svet zúži len na to, čo nevyšlo, a vnáša viac pokoja do bežných dní. V rozhovore vysvetľuje, prečo vďačnosť prirovnáva k svalu, ktorý sa dá posilňovať, a ktoré drobné momenty jej dokážu priniesť radosť a pohodu.

Návod na šťastný život nenájdete v motivačných citátoch, hovorí happytarián Aleš Bednařík. Radšej spoznajte seba samého a venujte čas svojim blízkym.

V rozhovore so psychologičkou Hanou Šándorovou sa dočítate:

prečo nám je prirodzenejšie byť vďační za druhých než za seba,
čo všetko dokáže vďačnosť priniesť do každodenného života,
aký je rozdiel medzi úprimným ocenením a toxickou pozitivitou,
ktoré cvičenia vďačnosti odporúča,
čo môže oceniť človek, ktorý sa ocitol v náročnej životnej situácii,
a prečo je jednou z najúčinnejších foriem vďačnosti napísať list človeku, na ktorom nám záleží.

Čo pre vás znamená vďačnosť?

Často ju vnímame ako emóciu, no môžeme ju chápať aj ako postoj – vedomý spôsob, ako sa pozerať na situáciu. Spontánny pocit vďačnosti sa pritom objaví až neskôr ako dôsledok tohto postoja.

Ide vlastne o rozpoznanie, že sa niečo dobré deje – či už priamo nám, alebo vo svete okolo nás. Väčšinou ďakujeme za niekoho alebo niečo, čo prichádza zvonka. Omnoho menej vďačnosť smerujeme sami k sebe.

Prečo to takto máme?

Najčastejšie vplyvom výchovy alebo prostredia, ktoré nás formuje. Keď sa povie „buď vďačný“, okamžite myslíme na niečo zvonku. Sme k tomu skrátka vedení.

Vďačnosť nie je automatická a často sa upriamujeme skôr na negatívne než pozitívne okolnosti. Čo je príčinou tohto vnímania?

Hlavným dôvodom je, že máme prirodzenú tendenciu sústrediť sa na negatívne veci. Evolučne sme boli nastavení tak, aby sme prežili, a to znamená, že máme väčšiu šancu poučiť sa z negatívnych skúseností. Náš mozog je historicky naprogramovaný tak, aby negatívne veci vyvolávali silnejšiu pozornosť.

Ďalší dôvod je, že si ľahko zvykáme. Niečo môže byť príjemné a na začiatku sme za to vďační, ale postupne to berieme ako samozrejmosť. Vďačnosť je niečo, čo môžeme metaforicky prirovnať k svalu – musíme ho trénovať, vyživovať a sústrediť sa naň.

Za čo ste vďačná vy?

Za veľa vecí. Môžeme byť vďační za zdravie či rodinu. Ale praktizovanie má najväčší efekt vtedy, keď sme čo najkonkrétnejší. Mne sa najviac osvedčuje byť vďačná za drobné a často úplne situačné veci.

Napríklad keď ma niekto pustí z vedľajšej cesty. Alebo keď niekoho pustím ja a on či ona mi zabliká na znak vďaky. To ma vždy poteší.

Nie som od prírody super šťastný či výrazne optimistický človek. O to viac vnímam, že vďačnosť prináša do života priestor a ľahkosť.

Včera som napríklad mala dosť nanič deň. Keď som si ho večer prechádzala, bolo tam veľa malých negatívnych momentov, ktoré prevážili. A práve vtedy treba zapojiť spomínaný sval a k zlému si vedome priložiť aj to dobré. Napríklad som sa rozprávala s dcérinou triednou učiteľkou, ktorá je naozaj výborná.

A keď si to premietnem, normálne mi cez telo prejde príjemný pocit. Často sa s tým stretávam aj v terapii – klienti bývajú prekvapení, niekedy až sklamaní, že zlepšenie neprichádza cez veľké udalosti.

Podobne ako pri cvičení, aj pri vďačnosti platí, že desať opakovaní je viac než nula. Aj krátky moment vďačnosti je prínosný.

Niekedy áno, ale väčšinou je to práve o tých miliónoch drobných momentov, z ktorých sa skladá celý život. A keď si ich dokážeme všimnúť a zvedomiť, život sa výrazne zľahčí.

Vďačnosť prirovnávate k svalu, ktorý si vyžaduje tréning. Aké „cviky“ na to môžeme využívať?

Nápomocný je denník, do ktorého si na konci dňa zapíšeme tri až päť vecí, za ktoré sme vďační. Ale kľúčové nie je len napísať ich. Dôležité je, aby sme si ich vizualizovali, zvedomili a opätovne prežili. Aby sme si pripomenuli, ako sme sa v tej chvíli cítili, aj fyzicky, a na chvíľu si ten pocit podržali.

Nie každému však písanie sedí. Dnes existuje množstvo aplikácií, ktoré pošlú pripomienku alebo usmernia krátkym cvičením. Niekomu vyhovuje joga, meditácia alebo mindfulness. V slovenčine je známa napríklad meditácia láskavosti, ktorá spája všímavosť so súcitom a s vďačnosťou.

Pre niekoho to môže byť aj obyčajné dychové cvičenie, počas ktorého si pripomenie jednu príjemnú vec zo dňa.

Podľa výskumov je úplne najúčinnejšou sérotonínovou bombou napísať niekomu list. Opísať všetko, čo pre nás ten človek znamená, a úplne najlepší efekt má, keď mu list aj osobne prečítame. Výskumy ukazujú, že účinok takéhoto zážitku trvá aj niekoľko mesiacov.

A zrejme to má pozitívny vplyv aj na človeka, ktorému správu adresujeme.

Áno, má to dvojitý efekt. Niečo to urobí so mnou, ale zároveň to pôsobí aj na druhého človeka.

Už len jednoduché „ďakujem“ pri bežných službách. Aj elementárna slušnosť môže byť sama osebe prejavom vďačnosti a zároveň potešením pre druhú stranu. Stačí napríklad: „Ďakujem, že ste tu cez sviatky.“

Zostaňme ešte pri konkrétnych cvičeniach. Čo ľudia, ktorí nemajú toľko času, aby si písali denník alebo listy? Napríklad vysokopostavený manažér alebo mama, ktorá sa stará o deti.

Je pravda, že odporúčania typu „robte to 15 minút denne“ môžu veľa ľudí odradiť, pretože si v nabitom dni nevedia pre seba nájsť ani takú krátku chvíľku.

Jednoduché cvičenia sa však dajú robiť aj popri bežných veciach – pri umývaní zubov, na červenej alebo v autobuse. Stačí 30 sekúnd a už to má vplyv na našu nervovú sústavu. Prípadne nemusíme písať list, ale môžeme poslať krátku hlasovku. Podobne ako pri cvičení, aj tu platí, že desať opakovaní je viac než nula. Aj krátky moment vďačnosti je prínosný.

Herečka Eva Burešová v jednom rozhovore povedala, že má svoju mantru, pri ktorej si večer hovorí: „Ďakujem vám, nohy, že ste ma dnes niesli. Ďakujem vám, pľúca, že ste mi dali vzduch.“ Je aj toto jeden zo spôsobov, ako cvičiť?

Áno, určite. A nielen večer – aj pri športe alebo iných aktivitách je skvelé precítiť ten moment. Napríklad pri behu si môžeme uvedomiť, že nám prúdi vzduch do tela a môžeme dýchať. Aj takéto fyzicky náročnejšie situácie ukazujú, že má zmysel uvedomovať si, čo všetko nám je umožnené.

Rôzne štúdie ukazujú, že praktizovanie vďačnosti má pozitívny účinok na naše duševné zdravie a prežívanie. Môžete to zo svojej praxe potvrdiť?

Áno, pestovanie vďačnosti má výrazný vplyv na množstvo oblastí. Pomáha znižovať stres, zvyšovať psychickú odolnosť či lepšie zvládať traumatické zážitky. Dokonca sa ukazuje, že môže znižovať riziko rozvoja posttraumatickej stresovej poruchy.

Podľa výskumov je úplne najúčinnejšou sérotonínovou bombou napísať niekomu list. Opísať všetko, čo pre nás ten človek znamená, a úplne najlepší efekt má, keď mu list aj osobne prečítame.

Rovnako vieme, že ovplyvňuje aj naše správanie: ľudia častejšie chodia cvičiť, ľahšie dosahujú svoje ciele a sú v nich konzistentnejší. Spája sa to aj s optimistickejším pohľadom na život či na konkrétne situácie.

Zaujímavé je aj to, že ľudia, ktorí praktizujú vďačnosť, bývajú menej chorí. Ale vlastne to dáva zmysel, pretože vplyv psychiky na fyzické zdravie je dávno známy. Všetky cvičenia, ktoré podporujú náš wellbeing, znižujú chorobnosť.

Je vďačnosť spôsob, ako sa zastabilizovať a vnútorne upokojiť?

Áno, je to jeden z prístupov. Napríklad pred ťažkým mítingom alebo inou náročnou situáciou sa treba na chvíľu zastaviť, párkrát sa nadýchnuť a vybaviť si niekoho alebo niečo, za čo ste vďační.

Pre veľa ľudí sú to napríklad domáce zvieratá – ten pocit bezpodmienečnej láskavosti okamžite zreguluje nervový systém. Človek následne vstupuje do náročnej situácie s úplne iným nastavením. Vtedy je však dôležité, aby to bolo vedomé. Čiže nielenže si poviem „som za to vďačná“, ale skutočne si vybavím napríklad tvár konkrétneho človeka, spomeniem si, ako som sa pri ňom cítila, kde to cítim v tele, a až potom vydýchnem. Je to proces.

Často to ľuďom nejde práve preto, že ostanú len pri kognitívnej rovine – povedia si, že sú vďační, ale telo ten pocit nezachytí. Jednoducho očakávajú, že už len samotné pomenovanie im prinesie úľavu, ale takto to nefunguje.

Vďačnosť má efekt práve vtedy, keď si ju uvedomíme, keď prejde cez telo – cítime ju a to má svoj účinok: odľahčí nás, umožní sa nadýchnuť a dokáže nás zasiahnuť.

Mnoho ľudí nemá ľahký život a možno sa im ťažko hľadá niečo, za čo by mohli ďakovať. Napríklad žijú v krajine, ktorá sa ocitla vo vojnovom konflikte, alebo im zistili vážnu chorobu. Ako môžu vďačnosť hľadať oni?

Vďačnosť je ochranný faktor pri rôznych traumatických alebo stresových situáciách a môže sa prejavovať aj v drobnostiach. Nepopiera totiž to, čo sa stalo, ale pomáha sa na situáciu pozrieť inak.

Výsledok nášho prežívania je z 50 percent daný genetikou a s ňou veľa nespravíme. Iba 10 percent tvorí samotná udalosť, ktorá sa nám stala. Zvyšných 40 percent je to, čo vieme ovplyvniť – svoj postoj, spracovanie udalostí či aplikovanie nástrojov, ako je práve vďačnosť.

Naše prežívanie najviac ovplyvňuje to, akí sme od prírody a ako sa staviame k rôznym situáciám – aj k tým nepríjemným. To, čo sa nám v živote skutočne stane, tvorí len asi 10 percent toho, ako sa cítime.

Keď si človek uvedomí tento mechanizmus, dáva mu to nádej aj v ťažkých situáciách. Napokon, vidíme to vo svojom okolí alebo v médiách – niektorí sa majú skutočne horšie, ale majú lepší životný postoj. A naopak, niekto môže mať všetko a byť úplne nešťastný.

Spokojnosť a šťastie teda nekorešpondujú priamo s množstvom toho, čo máme.

Vďačnosť môže pomôcť aj tým, že sa zameriame na niečo mimo seba – napríklad že sa niečo dobré podarilo susedovi. Dokonca v tých najťažších situáciách, ako je vojnový konflikt, ľudia často prežívajú veľkú súdržnosť – pomáhajú si, radia sa a starajú sa jeden o druhého.

Tam je priestor na ľudskosť a uvedomenie si, že aj v hrôze sa deje niečo dobré, aj keď malé. Niekedy je to ešte viditeľnejšie než u uponáhľaného manažéra, ktorý musí vynaložiť veľa úsilia, aby si pekné drobnosti uvedomil.

Medzi vďačnosťou a toxickou pozitivitou však môže byť tenká hranica. Ako ju nájsť a zostať k sebe pravdivý, najmä keď niečo jednoducho nie je dobré?

Tento prístup si čiastočne nesieme z detstva. Keď sa nám stalo niečo zlé, veľakrát sme dostali rady typu: „Všetko zlé je na niečo dobré. To prebolí. Pozri sa, čo všetko máš.“

Toto nie je vďačnosť, ale toxická pozitivita, ktorá spočíva v pocite, že nemáme právo cítiť smútok, hnev alebo sklamanie. Že keď sa necítime dobre, je s nami niečo zle.

Skutočné praktizovanie vďačnosti by však malo znížiť tlak, nie ho zvýšiť. Nemá nám garantovať, že sa budeme cítiť super, má nám len trochu uvoľniť napätie.

Vďačnosť totiž neprikazuje ignorovať ťažké veci. Práve naopak, môžem si priznať, že som bola smutná, sklamaná, zranená, a zároveň k tomu priložiť aj to dobré, čo sa stalo.

Negatívne a ťažké pocity nám prirodzene zužujú vnímanie a potom vidíme len to, čo sa pokazilo. Vďačnosť nám však tento obraz rozšíri. Ukáže, že deň nebol iba o tom zlom, ale o celom spektre vecí.

Vďačnosťou chceme dosiahnuť reálny obraz. Nič nezľahčovať, nič nemaľovať na ružovo, nezmazať to, čo nás bolí. Ale zároveň popri tom ťažkom vidieť, že v našom živote existujú aj iné, možno malé, no pekné momenty.

Hana Šándorová

Hana Šándorová je psychologička a psychoterapeutka pôsobiaca v Bratislave. Vyštudovala psychológiu na Univerzite Komenského a dlhé roky pracovala ako školská psychologička. Absolvovala výcvik v logoterapii, existenciálnej analýze, EMDR a traumatoterapii. Poskytuje psychoterapiu a koučing pre dospelých aj tínedžerov, zameriava sa na zvládanie stresu, kríz a osobnostný rozvoj. Je členkou Spoločnosti pre logoterapiu a existenciálnu analýzu.

Páčil sa vám článok?

Albatros je dva- až trikrát ťažší ako dnešné rušne. Je to nádherný pocit viesť 200-tonový kolos. V kabíne počuť hluk parného stroja. Nie sú tam žiadne ovládače ako v motorovom rušni, mašinu treba cítiť.

Je to jedna z posledných vyrobených parných mašín, a tak sú na nej použité všetky vtedajšie výdobytky techniky. Obdivujem konštruktérov tej doby, že také niečo dokázali vymyslieť bez počítača.

Paradox je, že naši kolegovia rušňovodiči o členstvo v klube nemajú veľký záujem. Vidia, akí sme celí špinaví od sadzí a to ich odrádza. Na to, aby človek mohol pracovať s parou, musí byť zapálený, nesmie mu prekážať špina, teplo ani sadze.

Milan Bauer

Mohlo by vás zaujímať

Skladateľka Ľubica Čekovská: Aj hodinka v tichu dokáže ľudí obohatiť. Záleží na nás, koľko času mu venujeme

Stôl v kuchyni je miesto, kde sa spomaľuje čas – a kde sa učíme mať radi seba. Pre Kristínu a Evu zo Žufane je spoločné stolovanie rituálom blízkosti, radosti a prítomnosti

Skaut a podnikateľ Martin Macharik: Sloboda je veľmi dôležitá vec. Nežná revolúcia bola najväčšia udalosť v mojom živote

Hana Šándorová

Mohlo by vás zaujímať

Stôl v kuchyni je miesto, kde sa spomaľuje čas – a kde sa učíme mať radi seba. Pre Kristínu a Evu zo Žufane je spoločné stolovanie rituálom blízkosti, radosti a prítomnosti

Psychológ Michal Božík: Keď sme unavení, nehľadáme oddych, ale únik. Telefón sa vtedy zdá ako najlepší spôsob na vypnutie

Martin Novák: V kuchyni je šéfkuchár rovnako dôležitý ako ten, čo umýva riad. Ak chceme dobre navariť, musíme odložiť ego, spolupracovať a jasne komunikovať