Rušňovodič starého parného rušňa: Mašinu cítim všetkými zmyslami

Najväčší a najsilnejší parný rušeň Slovenska stál celé roky nepojazdný v múzeu. Našťastie sa ho ujala partia nadšencov a prinavrátila mu zašlú slávu. Rozprávali sme sa s jeho rušňovodičom.

Autor Dagmar Vinterová

Foto archív Milana Bauera

Dátum17. 7. 2019

Milan Bauer pracuje ako rušňovodič medzinárodných rýchlikov a vlakom sa venuje aj vo voľnom čase. Je členom ALBATROS klubu, v rámci ktorého jazdí na najvýkonnejšom parnom rušni, aký kedy u nás bol. Klub organizuje jazdy po celom Slovensku, kde mašinka, ako ju skúsený rušňovodič volá, ohuruje malých aj veľkých.

Porozprávali sme sa s ním, ako sa im podarilo kedysi nepojazdný dnes už 65-ročný stroj opraviť aj ako výlety týmto historickým dopravným prostriedkom vyzerajú.

Podeľte sa o zážitky z jázd historickými vlakmi so svojimi blízkymi vďaka rýchlej 4G sieti od O2. Viac informácií

Kam siahajú korene vášho vzťahu k železnici?

Som z veľkej železničiarskej rodiny. Keď som mal desať rokov, zobrali ma na mašinu, očarilo ma to a odvtedy ma to drží. Chodil som na železničiarske učilište, vyučil som sa ako mechanik motorových rušňov.

Foto: Milan Bauer

Dva roky som v depe pracoval ako opravár. Popri zamestnaní som si doplnil vzdelanie a stal som sa rušňovodičom.

Ako ste sa dostali k parným rušňom?

Priviedol ma k nim kamarát. V depe Bratislava hlavné vtedy opravovali rušeň Albatros. Priviezli ho nepojazdný z múzea a pomaly ho začali skladať a dávať do živého stavu. Prišiel som do rozbehnutej partie. V klube vedeli, že som vyučený mechanik, a povedali si, že keď viem opravovať motorové rušne, tak môžem opravovať aj parný.

Mašinu sme skladali doslova na kolene. Súčiastky sme opravovali alebo brali z iných rušňov. Ak v niektorom depe mali súčiastku, ktorú sme potrebovali, vymontovali ju a darovali nám ju.

Foto: Peter Hanák/archív ALBATROS klubu

Keď bola mašina po mesiacoch spoločnej práce poskladaná, zakúrili sme v nej a zobrali sme ju na skúšobnú jazdu do Kútov. Aby sme získali potrebné certifikáty, museli sme na trati dosiahnuť rýchlosť 140 km/h. Podarilo sa to. Bol to slávnostný moment a všetci sme boli šťastní.

Prvá jazda pre verejnosť bola na Deň detí. Požičali sme si malé historické vagóniky z depa Východné a viezli sme rodiny na výlet na Záhorie do Kuchyne. Vtedy som v klube pracoval ako mechanik.

Ako ste sa potom stali rušňovodičom parného rušňa?

Nebolo to zo dňa na deň, trvalo to niekoľko rokov. Veľmi ma chytila práca v depe a začal som tam chodiť častejšie. Niekto má veterány, my máme mašinu. Keď prišla ponuka urobiť si skúšky a stať sa kuričom, neváhal som.

Albatros je dva- až trikrát ťažší ako dnešné rušne. Je to nádherný pocit viesť 200-tonový kolos. V kabíne počuť hluk parného stroja. Nie sú tam žiadne ovládače ako v motorovom rušni, mašinu treba cítiť.

Rušňovodič a kurič sú jedno. Pracujú v malom priestore s rozpáleným kotlom. V hluku sa musia dohovoriť aj bez slov. Človek sa to musí naučiť, nie je to ako kúriť v malom sporáčiku.

Chodili s nami páni inštruktori, ktorí nás zaúčali a pomáhali nám. Niektorí z nich už, žiaľ, nie sú medzi nami. Naučili ma cítiť s mašinou, presne vedieť, kedy pridať a kedy ubrať. Albatros má výhodu, že sa už doň nehádže uhlie lopatou, má mechanický prikladač. Treba s ním však vedieť narábať, je to umenie.

Kuriča som robil tri roky. Zároveň som sledoval prácu rušňovodiča. Až potom som absolvoval parný kurz, kde sa stretli ľudia z celého Slovenska. Urobil som si štátne skúšky a stal som sa rušňovodičom parného rušňa.

Aká bola prvá jazda na najväčšom slovenskom parnom rušni?

Bola úžasná. Albatros je dva- až trikrát ťažší ako dnešné rušne. Je to nádherný pocit viesť 200-tonový kolos. V kabíne počuť hluk parného stroja. Nie sú tam žiadne ovládače ako v motorovom rušni, mašinu treba cítiť. Veľmi som si to užil a užívam si to pri každej jazde dodnes. Je to iné, ako voziť elektrické rušne.

Foto: Milan Bauer

Foto: P. Nikmon/archív ALBATROS klubu

Dnes väčšinou jazdím s Albatrosom ja. Mám „svojho“ kuriča Dušana Solára mladšieho, s ktorým sme dokonale zohratá dvojka. Jeho otec začal Albatros skladať a on išiel v jeho stopách. Je to elitný mechanik, dokáže vyriešiť akýkoľvek problém. Spolieham na naňho, že budeme mať s čím ísť, a on sa spolieha, že ja to v poriadku odveziem.

Ako vyzerá príprava na výlet parným vlakom?

Mašinku začneme pripravovať deň-dva pred akciou. Hneď ráno ju musíme namazať a začať rozpaľovať pec. Treba postupovať pomaličky, len rozpálenie kotla trvá až osem hodín. Začíname drevom a až po štyroch hodinách prikladáme uhlie.

Je to jedna z posledných vyrobených parných mašín, a tak sú na nej použité všetky vtedajšie výdobytky techniky. Obdivujem konštruktérov tej doby, že také niečo dokázali vymyslieť bez počítača.

Počas dňa sledujeme, či niečo netreba opraviť, či niečo neprasklo. V noci sa mašinka stráži, nachystá sa na ráno. Ráno ju namažeme, dolejeme oleje, nastavíme a skontrolujeme brzdu, dolejeme vodu do tendra (špeciálny vozeň so zásobou paliva a vody, pozn. red.) doplna, dosypeme uhlie.

Na príprave v priemere pracuje päť až šesť ľudí. Pomáhajú aj naši najmladší členovia. Zapriahneme si vagóniky, ešte raz všetko skontrolujeme a vydáme sa na jazdu.

Pritrafia sa vám počas jazdy nečakané situácie?

Mašina má 65 rokov, takže vždy sa môže pritrafiť niečo, čo nás prekvapí. Napríklad sa pridrie nejaké ložisko, takže sa musí namazať, prečistiť. Môže sa teda stať, že 15-20 minút stojíme. Vždy si radšej urobíme technickú prestávku skôr, ako by sa to malo úplne pokaziť a povedať, že nejdeme ďalej. Zatiaľ sme však, našťastie, vždy prišli do cieľa.

Foto: Milan Bauer (na snímke s Dušanom Solárom mladším)

Čo sa pokazí, to sa väčšinou prehreje. Vždy, keď máme čas, ochytávame s kuričom mašinu rukou, zaberie to dve až tri minútky. Ja idem z jednej strany, on z druhej, a keď necítime žiaden problém, môžeme ísť ďalej. Nemáme žiadny digitálny displej, ale mašinka nám vie povedať, keď sa jej niečo nepáči.

Pre nás je najlepšie, keď stále ideme. Meškanie a čakanie nie je dobré, pre kuriča je to naozaj náročné. V peci sa počas čakania vytvoria tzv. spekance, v dôsledku čoho zle horí uhlie, nevzniká para a to je problém.

Ako po jazde ukladáte Albatros do depa?

V ére parných vlakov boli mašiny stále zapálené. Kotol vyhasol, iba keď sa robili opravy. Keď chodíme na dlhšie jazdy, ani my nenechávame mašinku vyhasnúť. Celé dni a noci udržiavame v peci oheň.

Foto: Milan Bauer

Keby sme pec stále zapaľovali a nechali vyhasínať, tepelná rozťažnosť by mašinke neprospievala. Preto je lepšie, keď je v jednom stave – buď vyhasnutá, alebo zapálená.

Najlepšie by nám vyhovovalo, keby mašinka mohla byť stále v prevádzke. No keď ju treba uložiť do depa na dlhší čas, odstavíme vagóny a mašinku najskôr dáme pred depo. Poumývame a poutierame čo treba, aby to nehrdzavelo, keď bude dlho stáť, vypustíme zvyšky vody z kotla.

Skontrolujeme, či je všetko v poriadku, aby sme vedeli, čo bude treba opraviť na druhý deň. Mašinku necháme pomaly vychladnúť. Keďže je to kopa železa, v lete chladne aj týždeň.

V čom sa Albatros líši od iných parných rušňov, ktoré máme na Slovensku?

Je to jedna z posledných vyrobených parných mašín, a tak sú na nej použité všetky vtedajšie výdobytky techniky. Obdivujem konštruktérov tej doby, že také niečo dokázali vymyslieť bez počítača.

Paradox je, že naši kolegovia rušňovodiči o členstvo v klube nemajú veľký záujem. Vidia, akí sme celí špinaví od sadzí a to ich odrádza. Na to, aby človek mohol pracovať s parou, musí byť zapálený, nesmie mu prekážať špina, teplo ani sadze.

Fascinujúce je už len to, že všetky tyče, ktoré sú na bokoch, sa nepomiešajú, keď sa začnú točiť. Točia sa tak rýchlo, že ich v plnej rýchlosti nevidíte voľným okom, a vyhýbajú sa na centimeter presne.

Každá mašinka má svoje čaro. Pri malých mašinkách, ktoré voláme žartom šporheltíky alebo čajníky, prevádzka nie je taká nákladná, Albatros je však rýchlikový rušeň, je to obrovský kolos a má veľkú spotrebu. Je okolo neho kopu práce, takže sa nám vždy zíde pomocná ruka.

Ak má niekto záujem zoznámiť sa s Albatrosom, môže sa pridať k vám do partie?

Ktokoľvek, kto má záujem pomôcť a niečo sa naučiť, môže sa ozvať a prísť k nám. Nových členov obyčajne získavame na našich akciách. Radi ich privítame u nás v depe hlavné.

Foto: Milan Bauer

Všetci členovia klubu sú dobrovoľníci. Každý z nás má svoje zamestnanie, niekto pracuje na železnici, ale máme medzi sebou aj kuchárov, učiteľov, bankárov, ekonómov, ba dokonca letcov. A, samozrejme, aj školákov. Sme radi za každého človeka, ktorého baví história. Nie je podmienka vedieť riadiť rušeň, v našom klube vieme nájsť uplatnenie každému.

Paradox je, že naši kolegovia rušňovodiči o členstvo v klube nemajú veľký záujem. Vidia, akí sme celí špinaví od sadzí a to ich odrádza. Na to, aby človek mohol pracovať s parou, musí byť zapálený, nesmie mu prekážať špina, teplo ani sadze.

V klube sme výborná partia, všetci sme tým pobláznení. Niekto chodí do krčmy, my chodíme na paru. Berie to veľa času, ale je príjemné vedieť, že robíme niečo pre zachovanie našej histórie. Podobné partie fungujú aj v Poprade, vo Vrútkach, v Bratislave v depe východné aj vo Zvolene, v podstate na všetkých miestach, kde sa podarilo zachovať funkčné parné rušne.

Foto: Milan Bauer

Tešíme sa z toho, keď sa tešia ľudia. Sú radi, keď vidia, že nám to funguje, poprajú nám všetko dobré, a je pre nás príjemné, keď ocenia naše nadšenie.

Na akciách pôsobíte veľmi sympaticky, ste usmiaty, bavíte sa s deťmi aj s dospelými. Je to súčasť vašej práce?

Určite áno. Reprezentujem celý náš klub a rád ukážem našu prácu každému, kto je na ňu zvedavý. Ak sa chcú deti pozrieť, neodháňam ich. Robíme to predsa pre ľudí.

Je v tom aj kus nostalgie, Albatros bol súčasťou života mnohých – vozil ich do práce alebo na výlety. Niektorí kolegovia majú pri pohľade na rušeň slzy v očiach.

Foto: Martin Mezei/archív ALBATROS klubu

Kde sa dá odviezť vláčikom, ktorý ťahá Albatros?

Náš harmonogram si môžete pozrieť na webe ALBATROS klubu. Jazdíme po celom Slovensku a počas našich jázd sa dá pristúpiť na ktorejkoľvek zastávke. Len, prosím, dajte vedieť vopred, aby sme sa dohodli a urobili si v cestovnom poriadku časovú rezervu. Vieme si dohodnúť aj súkromné jazdy, môžeme vyraziť aj z iných miest než z Bratislavy.

V klube sa navyše staráme aj o historický reštauračný vozeň, ktorý tiež využívame pri našich jazdách, a návštevníci si môžu vychutnať aj jazdu v ňom.

Aby ste sa o zážitky z jázd historickými vlakmi mohli podeliť so svojimi blízkymi, vyberte si rýchly a spoľahlivý mobilný internet od O2, ktorý je vďaka 4G sieti dostupný už pre 97 % obyvateľov Slovenska. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/4g.

Milan Bauer

Je profesionálny rušňovodič medzinárodných rýchlikov. Je aktívnym členom ALBATROS klubu , ktorý funguje pri rušňovom depe Bratislava hlavné. V rámci svojich aktivít klub spojazdnil najväčší a najsilnejší parný rušeň na Slovensku Albatros, ktorý Milan riadi. Pochádza zo železničiarskej rodiny, má dve deti.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Od outsidera k headlinerovi: Jureš Líška ukazuje, ako si aj odvážna hudba bez klišé dokáže získať srdcia ľudí

Tvorba Fallgrapp sa vymyká žánrom. Najdôležitejšia je emócia.

Autorka Veronika Šeliga Pilátová

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum21. 8. 2025

Je len málo hudobníkov, ktorí ani po rokoch na scéne nestratia skromnosť, pokoru a hodnoty. Frontman kapely Fallgrapp taký zostal aj po 12 rokoch od jej založenia. Možno je to folklórnym svetom, ktorý ho odmala formoval. A možno úctou k remeslu a ľuďom. Hudba Fallgrapp je intímna, melancholická, silná, dostáva sa pod kožu a ani rokmi nestarne. S talentovaným Jurešom Líškom sme sa rozprávali v jeho štúdiu v Dubnici nad Váhom, kde vyrastal a ešte stále sčasti žije. O hudbe aj o živote.

Zuzana Smatanová: Aj ja som mala v hlave čierne myšlienky, ale paradoxne ma prebrali k životu

V rozhovore s Jurešom Líškom sa dočítate:

prečo je preňho kľúčový „catchy moment“ a kedy skladba ešte „nestojí“,
čo ho naučilo vyrastanie mimo centra diania a ako vznikol Fallgrapp,
aké hodnoty usmerňujú jeho hudbu a ako do nej dostáva emóciu,
ako pracuje s textom a úprimnou kritikou, aby neupadol do klišé,
prečo verí pomalším, hĺbavejším piesňam a ako číta svoje publikum,
čo je jeho ikigai a ako vyzerá oddych po vydaní albumu.

Spomínaš si, kedy si prvýkrát cítil, že hudba môže byť viac než len zvuk – niesť emóciu, náladu a príbeh?

Odjakživa som vnímal, že hudba nesie všetky tieto prvky. Skôr naopak, nevedel som, že je to len zvuk, vnímal som ju ako celok. Až neskôr som ju začal analyzovať. Z detstva si pamätám program Zlatá brána či veci, ktoré mi púšťal otec, ale nič konkrétne si neviem vybaviť.

Si z folkloristickej rodiny, ľudová hudba ťa ovplyvňovala od detstva. Ako ťa to formovalo hudobne?

Samozrejme, formovali ma aj iné žánre, ale hrával som na husliach a neskôr na viole. Otec bol primáš, od decka som chodil na jeho vystúpenia, fascinovalo ma, ako vedie kapelu. Predstavoval som si, že to budem robiť aj ja.

Na škole som hral folklór, vážnu hudbu. Páčilo sa mi, že hráme spolu a niečo tvoríme. Držal som sa okolo partie ľudí, chodil som tam do veľkej miery kvôli nim.

Neskôr mi rodičia kúpili prvý počítač. Jasné, hrával som aj hry, ale potom mi kamarát „crackol“ jednoduchý program na skladanie hudby. Ničomu som v ňom nerozumel. Začal som experimentovať a uvedomil som si, že okrem mrhania časom nad hrami môžem aj niečo vytvárať, spájať zvuky. Mal som asi 11 rokov.

Musel si byť riadne „cool kid“.

Čo si, vôbec som nebol cool! (smiech) Nikto o mne nevedel. Neexistovali sociálne siete, nemal som sa s kým skontaktovať, youtubové návody nehrozili, musel som sa učiť na vlastných chybách. Vyprodukovanú hudbu som ani nemal kam zavesiť či komu ju poslať, aby ju hral.

Pre mňa je toto najväčšia haluz dnešnej doby. My sme začínali v čase, keď zvuky, z ktorých by si mohol skladať hudbu, neboli nikde voľne dostupné, programy boli jednoduché a limitované, skladal si si len doma a nemal si dať komu o sebe vedieť. Bol maximálne Pokec.

S riešením problémov si si musel poradiť sám, nemal si ako nájsť niekoho, kto robil to čo ty. Niekedy to trvalo mesiace či roky, dnes tie veci dokážeš vyriešiť okamžite.

Odvtedy si prešiel kus cesty. Máš svoju ranú tvorbu archivovanú?

Mám. Božemôj! Ale keď si to dnes pustím, je to stále celkom v pohode, dalo by sa to hrať na párty, keby to malo lepší zvuk. Robil som skôr elektronickú hudbu a techno. Až v roku 2003 som začal experimentovať.

Niektoré tie veci sú strašne staré a smiešne, ale pripomínajú mi časy, keď som prišiel zo školy domov a hneď som tvoril na slúchadlá, inak sa to vtedy na byte nedalo. Až niekedy v 28 rokoch som si zriadil toto štúdio, ktoré sa stalo mojím útočiskom.

Najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval.

Odklonil si sa v tom čase od folklóru?

Striedalo sa mi to vo vlnách a zároveň išlo ruka v ruke. Na chvíľu ma počítač vtiahol do tvorby elektroniky, ale stále som musel cvičiť husle. Niekedy v osemnástke som zase prepadol folklóru, začal som chodiť na festivaly a videl som, čo sa dá robiť s hudbou naživo. Bol to nový rozmer.

Vtedy som sa prihlásil na vysokú školu, chcel som študovať folklorizmus a muzikológiu. Popritom som stále tvoril. Kamarát mi dal novší a lepší program, prišla kopa nových problémov, možností a zvukov, opäť ma to pohltilo a folklór išiel do úzadia. Neskôr ma začali oslovovať folkloristi s tvorbou hudby a tieto dva zdanlivo odlišné svety sa mi začali opäť prepájať.

Si z Dubnice nad Váhom – do akej miery ťa formovalo vyrastať v menšom meste mimo centra kultúrneho diania?

To, že som bol izolovaný, hralo dosť zásadnú úlohu. Nebol som v Bratislave, nikdy som nenavštevoval kultové kluby. Mali sme jeden klub v parku, kde sa hrávala elektronika, veľmi som tam však nechodil. Bol som skôr outsider.

Vďaka folklóru som sa dostal do nových partií, videli ma v telke, na základe toho ma pozvali do ďalších súborov, ale stále som mal zázemie v Dubnici.

Do Bratislavy som sa dostal až po vydaní prvého albumu, dovtedy som zo scény nepoznal nikoho. Keď sme vyhrali album roka cez Radio_Head Awards a začali hrávať koncerty, bol som pokakaný. (smiech) Na afterparty sa zrazu so mnou muzikanti zhovárali a pre mňa to bol úplne nový svet.

Ako vznikla myšlienka preklopiť tvoju tvorbu do komplexnejšieho celku, z ktorého vzišiel Fallgrapp?

Počas experimentovania som si začal uvedomovať, že potrebujem vodiacu linku. Pesničky mi zrazu nedávali zmysel, keď boli len o hudbe. Chýbala mi výpoveď, element, vokál.

Oslovil som Agatu Siemaszko, chodil som za ňou do Poľska. Nejazdil tam autobus, musel som v zime pešo prechádzať hranice. Neuveriteľné, keď si spätne vybavím, ako som sa trepal zasneženou krajinou s plnou taškou nahrávacích vecí, aby sme nahrali prvé pesničky.

Prihlásil som tie „vydreté“ pesničky do súťaže, jednu to vyhralo, začali ma hrávať na Rádiu FM. Následne ma oslovil Junior, Robo Brieška, vtedajší manažér pre Red Bull. V podstate on je trošku zodpovedný za to, čo sa z nás stalo. Pozval ma hrať na festival Pohoda na ich Tour Bus. Mali sme nahraté len dve pesničky, bol to zlomový bod, museli sme to celé vymyslieť, aby sme vôbec mohli hrať naživo.

Tušíš, čo ľudia cítia, keď počúvajú vašu hudbu?

Ľudia mi píšu, chodia za nami po koncertoch. Po tohtoročnej Pohode prišiel za Norou malý chlapček a hovoril, ako krásne spievala. Vo všeobecnosti hovoria, že majú silné emócie. Je pekné, že takto vnímajú hudbu.

Sám som prešiel hudobným prerodom. Kedysi som potreboval vybiť energiu, neskôr mi však už nestačilo len rozbiť sa na „tupej párty“. Postupne som začal vnímať ďalšie vrstvy hudby. Stále ma baví tanečná sféra, ale chcel som od hudby niečo viac.

Teraz rozmýšľam, čo ďalej. Vydali sme štvrtý album, mám dojem, že robíme veľa pomalších, hĺbavých pesničiek. Teším sa, že ľudí naša hudba zasahuje. Každý muzikant chce, aby jeho tvorba bola počutá.

Ako premýšľaš nad skladbou hudby? Ideš po emócii a premýšľaš nad tým, čo chceš hudbou vyvolať, alebo opačne?

Záleží. Ale zmenil som svoje nastavenie. Na začiatku od teba nikto nič neočakáva, prvý album robíš podľa seba. Druhý bol oveľa ťažší, dávaš si mantinely, vieš, že to nesmie byť zlé. Tretí album bol vykúpením, mal som dojem, že som sa posunul aj vo svojich zručnostiach. Štvrtý sa robil ťažšie a dlho, zistil som však, že kľúčová je pre mňa emócia.

Či už to vyšlo z experimentu, alebo z obyčajného klavíra, musí to mať pre mňa ten „catchy moment“. Keď sa k tomu vraciam, púšťam si tú pesničku viackrát a stále ma baví, viem, že ma bude baviť ešte dlho.

Hudba Fallgrapp nie je jednoduchá a počúvateľná na prvú. Napriek tomu máte široké publikum. Čím to podľa teba je?

Naozaj neviem. Nie som vysoko študovaný muzikant, hocijaký jazzman by ma schoval do vačku. Tým, že som to chcel robiť možno len trochu zložitejšie, som sa zlepšil, ale stále si nemyslím, že naša hudba je komplikovaná. Stále je to… Ja vlastne ani nechcem používať názov pop, lebo mám dojem, že to má u ľudí negatívnu konotáciu. A pritom väčšina vecí je dnes pop – aj rap.

Zároveň je v našej hudbe veľa artových prvkov, ktoré by si popové kapely nedovolili. Teším sa, že sme sa ako kapela nikdy nezarámcovali žiadnym žánrom. Vždy sa mi páčilo tak strašne veľa žánrov a počúval som tak veľa muziky, až som mal dojem, že to chcem všetko pretaviť či pospájať.

Možno to je odpoveď na to, prečo nás počúva veľa rôznych ľudí. Naša tvorba nie je zaraditeľná.

Mne sa páči, že ste svojmu smerovaniu zostali verní. Nora spieva po slovensky, netlačíte na pílu a robíte si to po svojom.

Je to malý zázrak. Na novej generácii vidím, že začínajú naozaj veľa experimentovať a začína to byť pre nich schodné. Keď sme prišli my pred 12 rokmi, kapely sa takto neprofilovali. Keď sa na to pozerám s odstupom času, uvedomujem si, že fungujeme už naozaj dosť dlho, tak asi v nás niečo je. Inak by sme zakapali. Stále sa, samozrejme, potrebujeme zlepšovať a rozširovať.

Čo sú pre teba dôležité hodnoty?

Ťažká otázka. Hodnotné je pre mňa ceniť si, že sa človek niečomu venuje, chce sa posúvať, zároveň to nerobí pre mamon, ale preto, že chce a chce ľuďom niečo odovzdať. Pre mňa je podstatné, aby bol človek dobrý, robil dobré a pekné veci a pomáhal druhým.

Čo pociťuješ, keď prídeš do štúdia?

Keď som to tu založil, trávil som tu noci, keď sa mi dobre tvorilo, spával som na gauči. Bol som tu rád. Dodnes mám dobrý pocit. Je to niečo, čo som si vybudoval. Nie je to nič extra, ale je to môj priestor. Mám tu úplný pokoj, som od všetkých odrezaný, môžem si robiť, čo chcem. To cítim.

Pri skladbe Vietor sa zdá, že hudba priamo kopíruje význam slov. Ako vznikajú takéto momenty?

Konkrétne na túto pieseň si spomínam. Prišiel som namotivovaný do štúdia po tom, ako som počul nejakú skladbu, bola tam pekne naloopovaná gitara. Kostru tej pesničky som spravil za jeden deň, vedel som, ako sa bude vyvíjať. Trvalo ďalšieho 1,5 roka, kým sme ju dokončili.

Refrén som napísal ja, ale dopĺňali sme si texty aj s Norou. Keď robím texty k niektorým pesničkám, počujem melodiky a spevové linky. V tejto boli perkusie, ktoré vo mne evokovali vietor. Znelo to, ako keď vonku počuješ šušťanie. Vedel som, že tam musí byť vietor.

Rád píšeš texty?

Nenávidím to! Vždy môžu skĺznuť do klišé a potom máme s Norou výmeny názorov, aby sme sa nestratili v neulapiteľných veršoch a frázach. Chcem dať ľuďom aj niečo uchopiteľné. Album môže byť abstraktný, ale potrebujem, aby sa v pesničkách aj niečo udialo, aby ľudia dokázali pochopiť aspoň základ.

Myslíš si, že dnes musí byť muzikant tak trochu aj psychológom?

Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej. Uvedomujem si, že každý sme iná osobnosť a že to, čo poviem, môže pre mňa znamenať niečo úplne iné ako pre niekoho iného. Hlavne keď niečo riešime pod tlakom, napríklad na zvukovej skúške. Stále sa to učím. Ale už sa poznáme, tak vieme, kto kedy presiahne hranicu. Na korektné vzťahy musíš mať empatiu.

A k tvorbe – poznám trošku svoje publikum. Počúvajú nás dospelí ľudia, aj štyridsiatnici. Viem asi, čo by sa im mohlo páčiť. Ale niekedy sa z toho chcem naopak vymaniť a skúsiť niečo úplne iné.

Dokážeš ešte hudbu počúvať ako „bežný človek“?

Milujem počúvať hudbu! Ale uznávam, že v poslednom čase si už vyberám. Sledujem svojich hrdinov, čo v priebehu rokov vydávajú, a to ma stále baví. A hoci hudbu dokážem počúvať a užívať si ju aj ako normálny človek, ako muzikant vždy do určitej miery analyzujem. Zároveň sa mi to podprahovo niekde zbiera a potom to viem využiť vo svojej ďalšej tvorbe.

Kto sú tí tvoji hrdinovia?

Dlho to bol Bonobo, jeho nová tanečná tvorba ma však už obchádza. Obdivujem Jamesa Blaka, ktorý ma formuje, považujem ho za top umelca a inovátora, zároveň je roky konzistentný. Peknú hudbu robí Novozélanďan Jordan Rakei, americký hudobník Ryan Lott, zakladateľ Son Lux ma fascinuje v experimentovaní, robí aj hudbu do filmov. Kedysi som mal v zozname aj Prodigy, Massive Attack. Rokmi sa to, samozrejme, mení, ale toto sú naozaj dlhodobé stálice.

Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej.

Popri Fallgrappe sa venuješ aj hudobnej produkcii. Čo ťa baví na tomto formáte? A čo je pre teba ťažšie – úplná voľnosť alebo presné zadanie?

Záleží, veľakrát ma ľudia oslovia práve preto, že moju tvorbu poznajú. Očakávajú, že to bude také. Nepamätám si veľa zákaziek, kde by som mal robiť niečo úplne iné mimo svojho diapazónu pôsobnosti. Pri všetkých spoluprácach som mal obrovské šťastie vo veľkej miere voľnosti a viem, čo sa odo mňa očakáva. Neviem, či je to dobre, ale asi áno. Robím, čo ma baví.

Vieš si byť sám sebe kritikom?

Nie vždy. Mám svoj okruh muzikantov, ktorým posielam veci a komunikujeme o nich. Niekedy sa dokážem zaseknúť na blbosti a potrebujem to počuť. A najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval. Výsledkom toho je, že to buď zmením, alebo si poviem, že kašlem na to, a obhájim si to, aj keď sa to niekomu nepáči.

Prekvapilo ťa niekedy, že pesnička, od ktorej si to nečakal, vypálila úspešne a iné zostali nepovšimnuté?

Z prvého albumu som Vlasy nechcel dať na album. Stále som si nebol istý, nebavilo ma to, nevedel som, čo s tým. Nakoniec som to tam dal. Klip som však chcel točiť na úplne inú pesničku – Z tvojich pier. No keď som album poslal producentom, trvali na klipe na Vlasy. Dal som na nich a bol to jeden zo zlomových bodov v našej kariére.

Pesnička dostala klip, ktorý bol na tú dobu a za málo peňazí urobený skvelo. Dodnes mi chalani z reklamného prostredia hovoria, že to bol pre nich „vau moment“.

Viera v ďalších ľudí je veľmi podstatná, nie som egomaniak a diktátor, ktorý trvá na svojom. Niekedy potrebujem dostať emóciu, ale stále som otvorený nápadom a mám chuť robiť veci aj inak. Nie som dokonalý, nikto nie je.

Čo ti pomáha v ťažkých obdobiach?

Hudba. Síce som ju teraz dlhšie obdobie nerobil, ale to je normálne. Vždy keď dáme von album, potrebujem mať detox. Nie vždy to viem urobiť hneď. Pre mňa je to ikigai. Vieš, čo je to? (Japonský koncept, ktorý znamená „dôvod žiť“ alebo „dôvod vstať z postele“, pozn. red.)

Je to vec, ktorú chcem robiť do konca života a dáva mi najväčší zmysel. Doteraz som iný nenašiel. Hudba má pre mňa výpovednú hodnotu, má to zmysel pre mňa a zároveň to dokáže robiť radosť aj ďalším ľuďom.

Jureš Líška

Hudobník, producent a skladateľ, známy najmä ako zakladateľ a tvorivá duša kapely Fallgrapp. Jeho hudba prepája elektroniku s akustickými nástrojmi a silným emocionálnym nábojom. Pochádza z Dubnice nad Váhom, vyrastal obklopený folklórom, ktorý prirodzene pretiekol aj do jeho tvorby.

Fallgrapp je na scéne 12 rokov, má na konte štyri albumy a niekoľko ocenení, ktorými kapela potvrdila svoju vyzretosť, dôraz na detail a poetickosť výrazu. V jeho tvorbe rezonujú osobné i spoločenské témy, často sa vyjadruje aj k verejnému dianiu a situácii v kultúre. Jureš je výnimočný citom pre kompozíciu, vrstvením zvuku a schopnosťou prepájať rôzne svety – tradičné aj súčasné, intímne aj spoločensky angažované.

Páčil sa vám článok?

(Zatiaľ žiadne hodnotenia)

Albatros je dva- až trikrát ťažší ako dnešné rušne. Je to nádherný pocit viesť 200-tonový kolos. V kabíne počuť hluk parného stroja. Nie sú tam žiadne ovládače ako v motorovom rušni, mašinu treba cítiť.

Je to jedna z posledných vyrobených parných mašín, a tak sú na nej použité všetky vtedajšie výdobytky techniky. Obdivujem konštruktérov tej doby, že také niečo dokázali vymyslieť bez počítača.

Paradox je, že naši kolegovia rušňovodiči o členstvo v klube nemajú veľký záujem. Vidia, akí sme celí špinaví od sadzí a to ich odrádza. Na to, aby človek mohol pracovať s parou, musí byť zapálený, nesmie mu prekážať špina, teplo ani sadze.

Milan Bauer

Mohlo by vás zaujímať

Psychológ Karol Kováč: Keď niekto povie, že musí oddychovať, viem, že máme problém. Tichý stres sa maskuje za výkon

Bylinky zbierajú ručne a ich silu overujú farmaceuti. Rodinná firma Agrokarpaty vyrába čaje Elixír a verí, že kvalita nevzniká skratkami, ale v pokore k prírode

Stavajú nielen domy, ale najmä férové vzťahy. Šéf stavebnej firmy vysvetľuje, prečo na stavbe zbierajú batérie, na školách študentov a ako odolávajú pokušeniu ísť skratkou

Jureš Líška

Mohlo by vás zaujímať

Začínal s turistickou kamerou, dnes točí kampane aj pre svetové módne domy. Filmára Igora Smitku však najviac formovali chvíle neistoty, keď sa učil pýtať si pomoc

Speváčka Emma Drobná: Pekný Instagram nepresvedčí ľudí počúvať zlú hudbu

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce