Budovať a prevádzkovať sieť znamená mať ideálny pomer medzi prácou v kancelárii a v prírode. A aj dostatok adrenalínu, lebo každý deň (aj noc) prináša nepredvídateľnú výzvu, pri ktorej okrem technických schopností využijete aj základy horolezectva či dobrú odolnosť proti poveternostným podmienkam – ako Tomáš prezradil, najviac porúch siete sa udeje v najhoršom možnom počasí. Pozrite sa do zákulisia jeho práce, ktorá kombinuje šikovnosť, trpezlivosť aj odhodlanie.
V rozhovore s inžinierom sietí Tomášom Kinikom sa dozviete aj to:
- prečo pri rozširovaní signálu musia riešiť nájomné zmluvy,
- ako riešia „duchárske“ poruchy siete,
- prečo niekedy chodia do práce o tretej ráno,
- a dal nám aj niekoľko tipov na krásne a málo známe miesta na turistiku na Slovensku.
Čo rozhoduje o tom, že na niektorých miestach máme výborný signál a inde je slabší?
To závisí od viacerých faktorov. Napríklad od toho, v ako veľmi zaľudnenej oblasti sa práve nachádzame, aký je na mieste terén a ako ďaleko sme od vysielača. Samozrejme, čím sme bližšie k vysielaču, tým je signál silnejší.
Najlepšie sa šíri priamo v otvorenom priestore, kde mu nič nezavadzia. Na plánovanie máme dnes softvéry, takže to vieme navrhnúť precízne, no často nás pri tom zastaví ľudský faktor, a tak riešime nájomné zmluvy, vzťahy, „nevysporiadané“ pozemky, pamiatkové budovy a chránené oblasti.
Ak by sme mali voľnú ruku a mohli postaviť vysielače všade, kde chceme, mali by sme ideálnu sieť. V realite to však nie je možné.
Pozrime sa na to bližšie. Čo všetko sa deje, keď chcete postaviť alebo rozšíriť sieť?
Myšlienkou postavenia stožiara sa to len začína. Častokrát je potrebné vysporiadať pozemky alebo dostať elektrickú prípojku na miesto 5 až 10 km od dediny, čo je náročné. Je potrebné najskôr nájsť vlastníkov a získať súhlasy – to neraz v praxi môže znamenať aj stovky podpisov.
Následne všetko detailne pomeriame a navrhneme tak, aby bolo vysielanie funkčné, postavíme vysielač alebo umiestnime anténu na vybrané miesto, skontrolujeme a spustíme prevádzku. To som povedal len v skratke, môže to byť aj rok-dva náročnej práce mojich kolegov.
Ja do toho vstupujem na začiatku a úplne na konci. Vo fáze projektovania vysielača riešim najmä praktické hľadisko, napríklad, či sa tam moji chlapi bezpečne dostanú. Na záver kontrolujem jeho kvalitu, či spĺňa naše prísne štandardy z technického aj bezpečnostného hľadiska. Vysielač musí zvládnuť vysielať vo všetkých podmienkach, poveternostných aj záťažových.
Na štvorkolkách sme zapadli mnohokrát, raz aj pod snežné delo, a keď sme sa konečne vyhrabali, vyzerali sme ako snehuliaci.
V telekomunikáciách pracuješ už 17 rokov, to je naozaj pekné obdobie. Mal si možnosť venovať sa aj iným častiam výstavby siete?
Áno, je to 17 rokov a prešiel som si takmer všetkými časťami celej výstavby. Začínal som hneď po vysokej škole v externej firme, ktorá stavala vysielače pre O2. Bol som v pozícii dodávateľa, riešil som papierovačky aj fyzickú montáž.
Následne som mal na starosti prevádzkové poruchové služby. Boli sme k dispozícii 24/7 a hovorili sme si lovci búrok, lebo v zlom počasí je, pochopiteľne, najviac porúch; práve vtedy musíš ísť do terénu.
Odtiaľ som prešiel priamo do O2 a dnes som na vedúcej pozícii chlapom, ktorí riešia prevádzku siete. Keďže som to sám predtým robil, tak ma len tak neoklamú, že sa niečo nedá. (Smiech.) Samozrejme im verím, sme dobrý tím.
Tvoja práca je teda takým ideálnym balansom medzi kanceláriou a terénom.
Preto to mám tak rád. Dnes však už mám aj tú vymoženosť, že sa sám rozhodujem – ráno sa zobudím a je pekne, idem do terénu. Prší? Mierim do „kanclu“. (Smiech.)
Samozrejme, žartujem. Aj keď ma zastihne zlé počasie, robím ďalej, no už nenaháňam búrky. Kedysi som bol viac v teréne, dnes máme už mnoho vecí zautomatizovaných, moji chlapci mi posielajú fotky z terénu a mne pribúda administratíva. Prácu v teréne mám však stále rád. Celý deň strávim v lese, keď vyleziem na stožiar, mám pri práci obrovský pokoj a nikto ma neruší.
Na druhej strane mám aj dostatok adrenalínu – na to však máme špeciálne postupy, platné školenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a aj základy horolezectva. Prešli sme si aj školou jazdy v off-roade.
Na štvorkolkách sme zapadli veľakrát, raz sme na Bachledke zapadli rovno pod snežným delom. Keď sa nám podarilo konečne vyhrabať, vyzerali sme ako snehuliaci.
V zime, keď sa celý stožiar obalí ľadom, sú veľké extrémy. Aby sme vedeli vyjsť hore oklepať antény od ľadu, musíme si najskôr vysekať rebrík z ľadu. Keby sme ich nechali tak, znižovalo by nám to kvalitu signálu alebo by sa stratilo spojenie.
Bežný človek vníma výjazdy do prírody ako niečo výnimočné. Pre nás je to rutina, preto je z hľadiska efektivity ideálne dostať sa k vysielačom čo najbližšie a najrýchlejšie, preto potrebujeme terénne vozidlo – džíp, štvorkolku, snežný skúter. Niektoré miesta však nie sú vozidlom dostupné, najmä v zime. Preto máme aj snežnice alebo malé big foot lyže, ktoré sa dajú obuť na vibramy. Je to super, akurát dole ideš so smrťou v očiach. (Smiech.)
Čo musíte mať ešte pri sebe, keď nie ste v kancelárii?
Nevyhnutnosťou je kvalitné outdoorové oblečenie. No a využívame aj lezecké postroje, lebo lezieme, visíme, zlaňujeme.
Na mnohé miesta sa ani autom nedostaneme, napríklad k vysielačom na Chopku sa musíme vyviezť lanovkami.
Živá téma v spoločnosti sú medvede. Ty si v lesoch často, stretávaš zver?
Medveďa som ešte nestretol, videl som len stopy. Ale diviaky a vysoká zver sú bežné, občas utekajú oproti nám. Keď diviaka vyplašíš, sú len dve možnosti: buď sa zľakne, alebo sa naštve. Zatiaľ sa vždy zľakol. (Smiech.)
Zvláštne situácie nastávajú vtedy, keď sa na miestach a v časoch, keď by ste to nečakali, objaví človek. Raz som bol na montáži pri stožiari o tretej ráno a z lesa sa vynoril spoza mňa človek. Pozdravil sa: „Dobrý večer,“ akoby nič. Mal som husiu kožu.
Tipy na pekné miesta v prírode na Slovensku od Tomáša Kinika
Veľa chodíš do prírody, často na miesta, kde sa len tak bežne turista nevyberie. Ktoré sú tvoje obľúbené?
Určite Kojšovská hoľa. Zaujímavá je najvýchodnejšie položená dedina Nová Sedlica. Vrch Kremenec je trojhraničným bodom, kde sa stretáva Slovensko, Poľsko a Ukrajina. Spravíš tri kroky a prejdeš tri štáty. Rozprestiera sa tu pôvodný zachovaný karpatský prales Stužica, ktorý je zapísaný v Zozname svetového dedičstva UNESCO.
V Beňatine je kameňolom, kde sa ťažil biely kameň, aktuálne je zatopený krásnou azúrovou vodou. Tatry sú samozrejmosťou, z televízneho spotu poznajú diváci zase prostredie Chlebu.
To sú celkom záťažové skúšky, mentálne aj fyzicky. Ako pracuješ so strachom?
Musíš mať takú povahu, no veľakrát sa musíš len zaťať. Aj na výšky si vieš zvyknúť. Je pri tom dôležité nastavenie psychiky, presvedčiť samého seba a uvedomiť si, že ak sa dobre zaistím, som v bezpečí.
Ešte v prvej firme kolega asi v 40 m dostal taký blok, že sa nevedel pohnúť ani hore, ani dole. Museli prísť hasiči, presvedčili ho, aby sa k nim pripol a zlanili ho dole.
No už som zažil aj situácie, že vonku lialo, otvorená technologická skriňa, na klávesnici voda a už sa len modlíš, aby ten notebook neporazilo, aby som tú opravu dokončil. (Smiech.) Teda, to je úplne iný typ strachu.
Čo by sa stalo, keby sa to nepodarilo?
Nesmie sa to stať. Sme zo zákona tlačení vysielať kvôli pohotovostným a zásahovým zložkám (112, 158, 150 a 155). Interne to máme nastavené tak, že poruchy riešime do dvoch, štyroch alebo ôsmich hodín podľa dôležitosti pokazeného vysielača.
Akú najzložitejšiu situáciu si pri poruche riešil?
Najhoršie nie sú tie fyzicky ťažké, ale tie, ktorým v našom slangu hovoríme duchárčiny. V noci ťa zobudia, že máš pohotovosť. Predstav si, že ti svieti alarm, a kým tam prídeš, zhasne. Urobíš diagnostiku, odchádzaš o jednej ráno s pocitom, že všetko funguje. O tretej ti volajú znova, vraciaš sa naspäť a nevieš odhaliť chybu. V prípade chybného dielu meníme kus za kus, máme to modulovo riešené. Niekedy to však nie je o chybnom kuse.
Raz nám blesk udrel priamo do stožiara a odpálil nám kompletne všetko. Diely sme našli aj 6 m od stožiara, niektoré vôbec, takže sa museli roztopiť alebo vypariť. Často sa stáva, že nám kravy alebo ovce poškodia vysielač, traktoristi nám oraním presekávajú káble pod zemou alebo nám káble a stožiare rozoberajú ľudia kvôli železu.
V takých prípadoch fungujú vysielače na elektrocentrály, až kým sa porucha neodstráni. Je to náročné nielen na spotrebu, ale aj na obsluhu, lebo tam musíme chodiť dolievať benzín. Neraz som bol odvolaný ako pohotovosť aj na Vianoce či na Silvestra, porucha si nevyberá.
Keď sa povie vysielač, väčšinou si predstavíme samostatne stojaci stožiar niekde ďaleko za mestom. V praxi to však vyzerá inak – môže to byť anténa umiestnená na streche budovy, komíne či veži, ktorá zabezpečí šírenie signálu. Na aké nevšedné miesta ich umiestňujete?
Vysielač dokážeme dať všade, kde si len predstavíte. Máme vysielač na veži pri Štrbskom plese s výhľadom na Tatry aj na Kojšovskej holi, na najvyššom kopci košickej kotliny. Máme ich v obchodných centrách, ale aj v kostoloch a to tak, že si ich letmým pohľadom ani nevšimnete.
Na mnohé miesta sa ani autom nedostaneme, napríklad k vysielačom na Chopku či pod Lomnickým štítom sa musíme vyviezť lanovkami.
Ako to vyzerá s pokrytím dnes?
Aktuálne pokrývame 4G sieťou viac ako 98 % obyvateľov a 5G sieť môže využívať viac ako 85 % populácie, čo je 1 400 lokalít.
Prioritne pokrývame veľké mestá, potom prímestské oblasti a následne dediny. Pred pár rokmi sme pokryli aj tzv. biele miesta, čiže málo zaľudnené obce s pár obyvateľmi. Aktuálne riešime aj dokrývanie časti vlakových tranzitných koridorov.
A je také dôležité mať najrýchlejšiu 5G sieť? Nestačí nám 3G alebo 4G?
Čím je rýchlejšie spojenie, tým je jednoduchšia, ľahšia a spoľahlivejšia komunikácia so svetom. Niekto chce sťahovať rýchlejšie dáta, niekto potrebuje mať veľmi rýchlu odozvu kvôli práci – no 5G ponúka naozaj novú dimenziu v komunikácii a vzájomnom prepojení.
Pre predstavu: 4G bolo zhruba 50-krát rýchlejšie ako 3G. 5G je 2 až 3-krát efektívnejšie ako 4G. V praxi to znamená, že sieť dokáže byť veľmi rýchla a zároveň ponúka aj násobne vyššiu prenosovú kapacitu. Rýchle spojenie nie je dôležité len pre bežné denné používanie či zábavu, ale je mimoriadne dôležité napríklad pri vývoji a vede, pre komunikáciu áut, pre firmy, ale aj v zdravotníctve… A to je zásadné skvalitnenie života.
Existujú v sieťach aj nejaké trendy?
Trendom v moderných sieťach je, že čas odozvy (latencia) sa znižuje. Zároveň sa zvyšuje prenosová rýchlosť a kapacita siete z pohľadu pripojených zariadení. Vďaka 5G dokážeme výrazne jednoduchšie pokryť veľké festivaly, teda obslúžiť obrovské množstvá zákazníkov na relatívne malej ploche.
Pracuje sa už aj na 6G sieťach, ktoré majú prísť niekedy po roku 2030. Mali by poskytovať špičkové prenosové rýchlosti na úrovni od 50 Gbit/s s dobou odozvy 0,1-1 ms – a to je už komunikácia v reálnom čase.
Kto bude využívať 6G?
Bežní ľudia, ale aj firmy, bude sa využívať v robotike, autách, virtuálnej a rozšírenej realite. Pre nás sú to zatiaľ nepredstaviteľné aplikácie, no vo všeobecnosti platí – čím rýchlejšia sieť, tým viac možností nám ponúka.
Poďme sa to pozrieť z opačnej strany. Čo by sa dialo, ak by nám nefungoval internet?
V dnešej dobe by to už asi bol problém. Internet a sieť nepotrebujeme len na naše správy a hovory. Prakticky každý z nás ho využíva niekoľkokrát denne a nemusí si to ani uvedomiť.
Napríklad keď platí svoj nákup kartou alebo si kupuje lístok na MHD mobilom. Na pozadí bežného života funguje aj IoT (internet of things), čiže internet vecí.
To v praxi znamená, že napríklad elektromer môže byť napojený cez našu 4G/5G sieť a hlásiť elektrárňam spotrebu. Rovnako vďaka tomu dokážu aj plynárne na diaľku regulovať či úplne vypnúť prívod plynu. Sieť sa využíva aj v moderných automobiloch na vzdialené ovládanie. Tých aktuálnych možností využitia je nespočetné množstvo a stále pribúdajú nové.
Loading...
