Možno vás súčasná práca až tak nebaví a uvažujete, že by ste skúsili nové kariérne smerovanie alebo sa len presťahovali na iné miesto, lebo by to pre vás bolo z nejakého dôvodu lepšie. No vtom sa v hlave ozve niekoľko výstražných signálov, scenáre plné pochybností a radšej to necháte tak. Strach z nových vecí či výziev je prirodzený, ale nemusí vás obmedzovať. Psychológa Martina Milera sme sa spýtali, ako sa svojim strachom, najmä pri zásadných rozhodnutiach či skúšaní nových vecí, vzoprieť.
S psychológom a psychoterapeutom Martinom Milerom sme sa rozprávali aj o tom:
- odkiaľ sa vôbec strach vzal,
- ako funguje náš mozog, keď sa rozhodneme pre zmenu,
- ako utlmiť vnútorný hlas, ktorý neustále zneisťuje naše rozhodnutia,
- ako nás pri prežívaní strachu formovalo detstvo,
- prečo je dôležité sebapoznanie
- a ako sa dá naučiť pracovať s emóciami v náš prospech.
Začnem úplne od základu. Prečo sa vôbec bojíme?
Strach, podobne ako akákoľvek iná emócia, vzniká ako reakcia na naplnenie alebo nenaplnenie nejakej potreby. V tomto prípade ide o nenaplnenie potreby bezpečia.
Na jednej strane sme vybavení strachom, aby nás chránil, ale na druhej strane aj zvedavosťou, potrebou objavovať svet okolo seba a meniť ho. Keď je napríklad dieťa v bezpečnom prostredí a nič dramatické sa okolo neho nedeje, tak môže pokojne zisťovať, ako svet funguje. Ak je v ohrození, tak pravdepodobne pocíti strach, ktorý mu hovorí, že niečo nie je v poriadku. Reaguje na to hnevom alebo zamrzne, aby bolo neviditeľné a aby ho imaginárny predátor nezožral.
Takže strach evolučne vychádza z dávnych čias, keď nás ohrozovali reálne predátory?
Áno. Dnes síce žijeme v spoločnosti, kde podobné ohrozenia neexistujú, no či sa nám to páči, alebo nie, máme telá a mozgy lovcov a zberačov.
Sme dobre vybavení na život v nejakej prérii, kde je potrava, ktorú si vieme buď pozbierať, alebo uloviť. Sú tam aj predátory, ktoré nás môžu napadnúť, ale vieme pred nimi utiecť alebo ich premôcť. Na tento život je naša emocionálna výbava vynikajúca.
Aké sú teda súčasné spúšťače strachu?
Dnes potrebujeme prekonávať iné typy predátorov, ktoré ani zďaleka nie sú také ohrozujúce ako tie v minulosti. No prežívame ich podobne. Naše strachy sa väčšinou spájajú so spoločenskými alebo kultúrnymi fenoménmi.
Keď má niekto vystúpiť a hovoriť na verejnosti, tak má strach. Ak by to aj nedopadlo dobre, tak ho nikto nepríde zjesť – my to však pociťujeme, ako keby nás niekto naozaj mal prísť zjesť. Rozum síce hovorí, že môžeme zostať pokojní, veď sa nič nedeje. Lenže kultúrno-spoločenské dôvody nám našepkávajú, že sa strápnime, čo si o nás ľudia pomyslia, klesne nám akýsi sociálny status. Keď sa na to pozrieme racionálne, tak si uvedomíme, že je to úplne irelevantné.
Intenzita strachu, ktorý prežívame, hoci aj pri rovnakej veci, sa môže medzi nami výrazne líšiť. Prečo?
Závisí to od toho, aké vzorce súvisiace so strachom sme dostali (predovšetkým) od rodiny. Učenie neprebieha tak, že nám rodičia hovoria: „Tohto sa boj a tohto už nie.“ Väčšinu z toho, čo nám odovzdávajú, si často ani neuvedomujú.
Keď sa mama bojí psa a jej reakcia je v zmysle „dávaj si pozor, aby ťa neuhryzol“, dieťa sa naučí, že je pes nebezpečný. Dospelý to ani nemusí pomenovať, ale dieťa, čím je menšie, tým lepšie nasáva emócie. Strachom sa teda učíme.
Potom je veľká výzva vedieť rozpoznať, čo je môj strach a čo som sa nevedomky naučil alebo prebral od niekoho iného.
Každá emócia, ktorú prežívame, má svoju funkciu. Mali by sme ju vnímať ako poradný hlas.
Je teda pravdepodobné, že aj obavy pustiť sa do niečoho nového sme nadobudli od rodičov, ktorí vyrástli v období plnom strachu?
Strach je v nás evolučne zakorenený a poskytoval nám akýsi pocit istoty a bezpečia. Minulý režim, v ktorom žili naši rodičia, veľmi nepodporoval skúšanie nových vecí, preto vybočenie z nalinajkovanej cesty nebolo veľmi časté. Je preto prirodzené, že rodičia prenášajú svoju skúsenosť aj na súčasnosť a vedia ponúknuť množstvo príkladov, keď to nevyšlo alebo zle dopadlo.
Naša schopnosť konať je však možná aj napriek tomu, že nás okolie odrádza. Keď chceme ísť ďalej či vybočiť, je to najmä v našich rukách.
Keby to bolo úplne bez strachu, obavy alebo neistoty, postrádalo by to aj dobrodružstvo. Na ceste môžeme natrafiť aj na prekážky, ale ak máme motiváciu, prečo na ten kopec lezieme, tak je dobré sa tam vydať. Určite sa nájdu ľudia, ktorí vám budú hovoriť, aby ste tam nechodili, lebo sa šmyknete, padnete, oderiete sa, niečo si zlomíte… Potenciálne riziká budú vždy.
Ako na to, aby spomínaná motivácia zafungovala a možné obavy okolia nás nebrzdili?
Keď veríme svojim schopnostiam a dôverujeme si, že máme dostatočnú výbavu, aby sme sa na spomínaný kopec vyškriabali, tak je namieste strach prekonať. Vtedy môžeme povedať blízkym, že počujeme, čo nám hovoria, ale veľmi nám to nepomáha. Zároveň treba zdôrazniť, že je to naša cesta.
My po nej potrebujeme kráčať a potrebujeme si ju vyskúšať. To, čo pritom zažijeme, môže byť dobrou skúsenosťou do budúcna. Či sa nám to páči, alebo nie, oveľa viac sa učíme zo situácií, ktoré sa nám úplne nepodaria na prvý pokus. V opačnom prípade si ani neuvedomíme, ako sme sa k tomu dopracovali. Keď sú tam nejaké úskalia a niekde aj padneme, tak sa naučíme, že to nabudúce potrebujeme obísť alebo urobiť inak.
Veľké obavy môžeme mať aj z dôležitých životných rozhodnutí, ako je zmena práce, ukončenie vzťahu či sťahovanie. Vieme, že by nám podobná zmena mohla prospieť, ale aj tak sa do nej radšej nepustíme, lebo sa bojíme, čo by prišlo.
Strach je súčasťou ľudskej výbavy. Zvieratá sa na rozdiel od nás snažia opustiť prostredie, ktoré im nevyhovuje. Keď nemajú dosť potravy, vedia, že ak zmenu neurobia, tak neprežijú.
My vieme, že prežijeme, a presviedčame sa, že aj keď je to zlé, tak to poznáme a aspoň vieme, čo nás čaká. Stále to bude asi rovnako zlé, ale vieme s tým nejako narábať, čiže napokon je jednoduchšie v tom zotrvať.
Každá zmena si vyžaduje istú energiu. Ak som na mieste, ktoré mi energiu výrazne konzumuje, môžem mať pocit, že už nemám žiadne záložné zdroje, aby som to zmenil. Kariérna zmena či nový vzťah je niečo, čo možno nepoznám, a môžem snívať, aké by to mohlo byť fajn, ale nikto mi nepotvrdí, že mi v tom bude na 100 % dobre.
Kde nabrať odvahu, aby sme sa do takýchto zmien napokon pustili?
Základ je nastaviť si hranice, za ktoré už nie som ochotný ísť. Súvisí to aj s mierou utrpenia, ktorú práve zažívame. Je dostatočne veľká na to, aby sme zmenu uskutočnili? Vtedy pomáha zamyslieť sa a pýtať sa samého seba, či mi to naozaj takto vyhovuje.
Je dobré sa pozrieť aj do minulosti, lebo často máme mylný pocit, že stav, ktorý prežívame tu a teraz, tu bol vždy.
Je zmena, ktorú vnímam ako lepšiu, naozaj taká ohrozujúca, ako ju prežívam? Cítim sa schopný ju zvládnuť, aj keď prídu nástrahy? Podstata je v tom, ako poznám samého seba a viem sa o seba oprieť a postarať.
To znamená, že pri práci so strachom je dôležitá aj sebareflexia?
Určite áno, je to jeden zo základných pilierov nášho fungovania. Ak som vedel fungovať v nejakej práci predtým, tak to budem vedieť aplikovať aj v tej ďalšej. Som schopný naučiť sa aj niečo nové a možno viem urobiť aj niečo, čo v tejto chvíli ani netuším.
Preto je dobré sa pozrieť aj do minulosti, lebo často máme mylný pocit, že stav, ktorý prežívame tu a teraz, tu bol vždy. Pred 20 rokmi sme predsa boli niekde inde a za tých x rokov sme sa aj niečo naučili a niekam sa posunuli.
Za normálnych okolností sme schopní rastu až do staroby. Aj zdravý 70-, 80-ročný človek sa môže začať učiť cudzí jazyk. Nepôjde mu to tak dobre, ako keď bol mladší, ale mozog stále používa.
Čo robiť v prípade, keď mám v rozhodovaní stále zmätok a môj vnútorný hlas ma bojkotuje?
Ak napríklad chcem zmeniť prácu, môžem z toho pociťovať strach, lebo idem do niečoho nového – nepoznám to a neviem, či to vyjde. No v tomto procese sa objavujú aj iné emócie ako strach a s nimi má zmysel pracovať a uvedomovať si ich.
Môžem cítiť túžbu to vyskúšať, som zvedavý, aké to bude, keď sa do toho pustím, cítim vzrušenie, keď premýšľam, aké by to bolo. Môžem byť aj nahnevaný, lebo vnímam, že nenapĺňam svoj potenciál.
To všetko sú dôležité informácie a bolo by dobré sa na chvíľu zastaviť, navnímať ich a pomenovať. Zrazu zistím, že nič z toho, čo tam je, nie je proti mne, každá emócia má svoju funkciu a pôsobí ako akýsi poradný hlas.
Podstata je v tom, ako dobre poznám samého seba a viem sa o seba oprieť a postarať.
Na nové aktivity, väčšie či menšie zmeny bude však potrebný aj dostatok energie.
Mozog je úžasný optimalizátor využívania energetických zdrojov. Niektoré stereotypné činnosti vieme vykonávať „na autopilota“ – tak, že si ich ani neuvedomujeme. Ak ho však chceme preprogramovať, potrebujeme na to energiu.
Napríklad, keď sa učíme šoférovať, na začiatku vnímame jeden, druhý, tretí pedál, potom značky, iné autá, daj prednosť v jazde, chodcov, cyklistov… No keď už šoférujeme dostatočne dlho, prestaneme to intenzívne vnímať, dokonca sa môžeme pri jazde aj s niekým rozprávať alebo počúvať hudbu.
Takže vidíme, že aj veľmi sofistikovaná činnosť sa dá automatizovať. Keď však vycestujeme do Británie, kde sa jazdí na opačnej strane, tak chvíľku potrvá, kým si to prehodíme, no napokon nastane preprogramovanie nášho autopilota.
Dá sa to aplikovať aj do iných oblastí života?
Autopilot vie fungovať aj na oveľa vyšších úrovniach. Ovplyvňuje aj náš pracovný výkon, partnerskú dynamiku, vzťahy s kolegami, priateľmi a inými ľuďmi. Niekde naše nastavenia môžu byť optimálne a niekde potrebujú zmenu. Treba rátať s tým, že na to budeme potrebovať nejakú energiu a že bude aj nejaký čas trvať, kým sa to naučíme a osvojíme si nové návyky.
Je ešte niečo, čo môžem urobiť, aby sa mi v súvislosti so strachom z nového žilo ľahšie?
Ja som veľký fanúšik sebapoznania. Ide o akési odstúpenie od seba a uvedomenie si všetkých myšlienok a emócií, ktoré v danej chvíli prežívam. V tomto prípade hovorím o človeku, ktorý je dostatočne emočne a aj kognitívne kompetentný.
Ak by to bolo také jednoduché, tak by to ľudia aj častejšie robili. Mnohí sú práve uväznení v niektorej z emócií, napríklad zostávajú v strachu, a vtedy je ťažké odstúpiť od seba.
Poznanie je proces, ktorého je každý do nejakej miery schopný. Nehovoríme o nejakej patológii, ale nie je to zadarmo, musíme sa tomu venovať. Bolo by úplne najlepšie, keby nás tým vybavili už rodičia. Ale aj tí najlepšie vybavení to stále potrebujú nejakým spôsobom trénovať a aktualizovať.
Loading...
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
