To, že pohyb priaznivo vplýva na celkové zdravie, je všeobecne známe. Menej známe je, že jeho absencia v ranom detstve môže negatívne ovplyvniť vývin, školskú pripravenosť, ako aj schopnosť správne dýchať, písať či sústrediť sa. Navštívili sme extra hodinu telesnej výchovy od O2 Športovej akadémie Mateja Tótha na spojenej škole v Modre, kde sme sa s Katarínou Jelenčiakovou rozprávali aj o tom, ako pohyb zlepšuje život žiakom so zdravotným znevýhodnením.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
- ako pohyb pomáha deťom so zdravotným znevýhodnením,
- pre ktoré deti je vhodnou voľbou špeciálna škola,
- ako pohyb ovplyvňuje držanie tela, rozprávanie či písanie,
- prečo by sme deti nemali zamestnávať mobilom.
Na Slovensku máme cca 70-tisíc detí, ktoré majú určitý stupeň mentálneho postihnutia. Niektoré chodia do bežných škôl, niektoré do špeciálnych. Aké výhody prináša špeciálna škola pre deti s postihnutím?
Dnes sa v mnohých krajinách tlačí na inklúziu detí s postihnutím spolu s deťmi bez postihnutia spôsobom začleňovania detí so znevýhodnením do bežných tried. Nemyslím si, že je to nesprávne, ale nie pre všetky deti so zdravotným znevýhodnením je to správny prístup. Deti s postihnutím či poruchou učenia potrebujú iný prístup, niektoré iný obsah (modifikovaný) aj spôsob vzdelávania.
Obsah vzdelávania v základných školách je odlišný od obsahu v špeciálnych školách a naše deti okrem bežného vyučovania potrebujú terapie, potrebujú viac odpočívať, mať menší kolektív, pokojnejšie prostredie a viac učiteľov, ktorí majú skôr rodinný prístup.
Je na takúto inklúziu v bežných školách kapacita?
Školy na to nie sú pripravené. Stačí, ak má učiteľ v triede jedno dieťa, ktoré má poruchu učenia, Aspergerov syndróm alebo len drobné zdravotné znevýhodnenie, a z čisto kapacitných dôvodov s tým v triede môže mať problém. Učiteľ nemôže robiť naraz učiteľa, asistenta a ešte aj psychológa.
Spojená škola Pezinok – Modra má naozaj široký záber. Môžete priblížiť, čomu sa jednotlivé triedy venujú?
Škola sa venuje deťom so zdravotným znevýhodnením a má niekoľko častí: špeciálnu materskú školu pre deti s poruchou autistického spektra a materskú školu pre deti s narušenou komunikačnou schopnosťou.
Ďalej máme špeciálnu základnú školu, praktickú školu, školský klub detí a centrum špeciálnopedagogického poradenstva. Súčasťou základnej školy je aj prípravný ročník pre deti so zdravotným znevýhodnením a pre deti s poruchou autistického spektra.
Stačí, ak má učiteľ v triede jedno dieťa, ktoré má poruchu učenia, a z čisto kapacitných dôvodov s tým v triede môže mať problém.
Akou cestou sa deti dostanú do vašich škôl? Musia prejsť testom u odborníka alebo ich tam prihlási rodič?
V materskej škole sa robia skríningy školskej zrelosti, ktoré vedie psychológ. Pokiaľ sa psychológovi niečo nezdá, tak dieťa pozve na tzv. veľké testy školskej zrelosti. Pre zdravé deti ich robí centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie a pre deti so zdravoným znevýhodnením centrum špeciálnopedagogického poradenstva. Všetky deti musia prejsť týmito testami a my už vieme, čo ďalej.
Čo znamená začleniť deti s poruchami medzi zdravé deti?
Kedysi sme sa na vysokej škole učili, že cieľom inklúzie je, aby sa dieťa „stratilo“ v zmysle, že nebude vytŕčať. Bude užitočné, akceptované, bude mať kamarátov a zaradí sa.
Obávam sa, že ak vo veľkom rozsahu budeme deti so znevýhodnením začleňovať do bežných tried so zdravými deťmi, nebudú spolu šťastné už len preto, lebo majú diametrálne odlišné vzdelávacie potreby. Môžu sa navzájom brzdiť, niektoré deti nebudú stíhať alebo sa budú navzájom rušiť. Inklúzia sa musí začať zdola, v bežnom živote.
Je to síce veľmi konkrétny príklad, ale niekedy stačí zdravé dieťa povzbudiť, aby na ihrisku pobehlo s autistickým dieťaťom – jedno je hrdé, ako niekomu pomohlo, a druhé šťastné, že sa s niekým kamarátilo. Takto vzniká vzťah a takto sa deti učia navzájom si pomáhať. Takto sa buduje inklúzia od základu a k tomu by sme mali deti viesť.
Na hodinách sa do veľkej miery venujete pohybu. Čo je pre deti z tohto hľadiska najväčšou výzvou?
Mnoho detí má problém s dýchaním do bránice, s trupovou stabilizáciou (pevným centrom tela), s priestorovou orientáciou či grafomotorikou – úchopom ceruzky, čo následne vplýva na písanie a kreslenie. Niektoré zas nedostatočne cítia (uvedomujú si) svoje telo, čo znamená, že sa napríklad nevedia bez zrakovej kontroly chytiť inej časti tela.
Ak zdravé dieťa pobehne s autistom, je hrdé, ako niekomu pomohlo, a druhé šťastné, že sa s niekým kamarátilo. Takto vzniká inklúzia a k tomu by sme mali deti viesť.
Venujete sa aj rozvoju hrubej a jemnej motoriky. Ako spolu súvisia?
Hrubá motorika, teda hybnosť celého tela, správne sedenie či držanie tela, úzko súvisí s jemnou motorikou, napríklad s úchopom ceruzky. Dieťa môže držať ceruzku správne len pri pevnom trupe a spevnenej stabilnej chrbtici. Môže sa tak správne posadiť, oprieť si ruku a izolovane pohybovať zápästím či prstami.
Dôležitým svalom je bránica, ktorú sa dieťa takisto potrebuje naučiť správne používať, pretože ovplyvňuje rytmus reči a dýchania. Dieťa sa musí naučiť rozpohybovať a ovládať jednotlivé svaly natoľko, aby sa naučilo správne hýbať, ale aj rozprávať či skoordinovať pohyb ruky s pohybom očí.
Ak vzniká nejaká porucha, dá sa pomerne rýchlo napraviť ešte v škôlke alebo je to dlhoročná práca?
Pri deťoch s ťažším postihnutím to trvá dlho a často sa to úplne nepodarí. Pri negenetických poruchách, ktoré sú dnes čoraz častejšie, to ide rýchlejšie. Aj zdravé deti (bez znevýhodnenia) začínajú mať problém, lebo namiesto toho, aby v detstve lozili, trénujú mozgové centrum pre pohyb palca, t. j. sú na mobile. Nehovoriac o tom, čo mobilné zariadenia robia s rečou a myslením.
Chodia teda do prípravného ročníka aj deti, ktoré nemajú genetickú poruchu a ktoré by vo vašej škole nemuseli byť, ak by bola ich starostlivosť do troch rokov vedená správne?
To by som nepovedala. Doba je dnes taká, že sa praktizuje veľa rôznych teórií vzdelávania, výchovy, rodičovstva aj materstva. Aj preto deti v niektorých smeroch vôbec nie sú na rovnakej úrovni vývinu.
Dieťa môže držať ceruzku správne len pri pevnom trupe a spevnenej stabilnej chrbtici.
Ako prebieha základné pohybové vyšetrenie motoriky vo vašom centre?
S rodičmi detí, ktoré prídu k nám do centra, preberiem základnú anamnézu. Spýtam sa ich, ako sa dieťa vyvíjalo v ranom veku. Potom spravím vyšetrenie stability trupu, koordinácie, hrubej aj jemnej motoriky. Ak niečo nie je v poriadku, rodičom poradím, ako by mali s dieťaťom cvičiť, prípadne ich pošlem za odborníkom.
Nezvyknú byť rodičia citliví na možnú chybnú diagnózu?
Určite, no mnohí zostávajú prekvapení. Minule ma navštívila jedna maminka, že jej dieťa má problém s písaním. Ja som jej poradila, aby navštívila fyzioterapeuta, pretože malo ťažkosti s koordináciou, rovnováhou a stabilitou. Vraj sa na jej dieťa ešte nikto takto nepozrel a vo výsledku to pomohlo.
Uvediem aj ďalší príklad, keď mala žiačka ťažkosti so vzdelávaním na podklade ťažkej skoliózy, ktorá jej spôsobovala bolesť, únavu, neschopnosť sústrediť sa a obsedieť. Ak sa dieťaťu zlepší držanie tela, bude sa mu aj lepšie učiť, a to aj vtedy, ak vzdelávacie ťažkosti ostanú (napr. porucha učenia). Ani pohyb nie je úplný všeliek, aj keď významne pomáha.
Navštívili sme vás s deťmi na extra hodine telesnej výchovy ŠAMT. Čo sa deti naučili za pol roka?
Deti v dôsledku pandémie cvičili len dva mesiace, ale ja si myslím, že si na hodinách osvojili mnoho vecí. Spomínam si, že sa vôbec nevedeli plaziť, a na poslednej hodine im to šlo naozaj výborne. No nie je to len vďaka nám. Deti majú vrodené pohybové vzorce, ktoré im pomáhame rozvíjať. Cvičenie pomáha telu rozpamätať sa na ne. Zároveň treba dodať, že sme cvičili s deťmi s normointelektom, nie s postihnutím.
Čo to znamená?
Deti so zdravotným znevýhodnením, ktoré začínajú školskú dochádzku v prípravnom ročníku, majú zväčša intelekt v pásme normy. V prípravnom ročníku rozvíjajú grafomotoriku a komunikačné zručnosti. Väčšina z nich v septembri nastúpi do bežnej základnej školy. Deti s poruchou autistického spektra, ktoré sú vysokofunkčné, si tu vedia zlepšiť sociálne a komunikačné zručnosti a potom sa začlenia do bežných základných škôl.
Dá sa pohybom pomôcť aj deťom s ľahkým aj ťažkým postihnutím práve metódou, ktorú praktizujete na hodinách ŠAMT?
Pri ľahšom postihnutí asi áno, treba však cvičiť trochu iným spôsobom. Pri ťažšom postihnutí je to s motorikou už o dosť horšie. Mne by sa veľmi páčilo, ak by sa s nimi pracovalo do takej miery, aby sa im aspoň upravila pozornosť. To však tiež nie je vždy len problémom pohybovej nezrelosti.
Vy ste pôvodne vyštudovaná zdravotná sestra, dnes sa venujete pohybovej príprave detí zo špeciálnych škôl. Aká bola vaša cesta?
Ja som sa nikdy nezaujímala o pohybovú prípravu ani o rehabilitáciu a už vôbec nie o výchovu a vzdelávanie detí s poruchou autistického spektra. Dnes robím s autistami a zaoberám sa motorikou. Skrátka – videla som, že je to potrebné.
Ak chcem dieťa naučiť písať alebo rozprávať, najskôr ho musím naučiť zapájať správne svaly. Vždy sa snažím pozrieť sa na problém cez jeho príčinu, no asi hlavným problémom je, že jeden život na jeho vyriešenie nestačí.
Čo by ste v tomto smere poradili rodičom?
Rodičia sa dieťaťu majú hlavne venovať a dopriať mu veľa prirodzeného pohybu. Ich zodpovednosťou je dávať deťom také podnety, aby sa mali chuť hýbať, a hlavne ich nezamestnávať mobilom. Nechať ich loziť, nebáť sa ich pustiť a nemať prehnaný strach. Dôležitý je aj dotyk. A ak sa rodičovi niečo nezdá, nech ide za lekárom alebo fyzioterapeutom, aj keby ho to malo stáť vyššie výdavky.
Loading...
