Stĺpček Juraja Hipša: 5 pravidiel, ako (ne)konať dobro
O konaní dobrých skutkov sa popísali stovky strán.
Autor Juraj Hipš
Foto Archív autora
Dátum
Existujú celé pojednania o tom, čo je dobro a čo už nie, niektorí si na tom vystavali akademickú kariéru, iní robia dobro bez toho, aby o tom tušili. Tu je 5 pravidiel, ktoré vás môžu inšpirovať, ak sa rozhodnete páchať dobré skutky.
1. Pravidlo hviezdice
Keď som mal sedemnásť rokov, stal som sa vegetariánom. Videl som život zvierat vo veľkochove a odvtedy som prestal jesť mäso. Boli začiatky deväťdesiatych rokov, kedy neexistovali „raw vegan bio food“ podniky. Tlačil som do seba gumené sójové kocky, natieral si rožky rastlinným maslom a zapíjal to kofolou.
Od zdravej stravy to malo ďaleko, ale žil som s pocitom, že vďaka mne nemusela zomrieť žiadna krava. Spolužiaci sa ma so šunkovým chlebom v rukách spytovali, aký to má celé zmysel. Možno zachránim pár kráv, ale veľkochovy pôjdu aj tak ďalej.
Dookola som vtedy rozprával príbeh o hviezdici. Jedna stará žena chodila po pláži, zohla sa, zdvihla vyplavenú hviezdicu a hodila ju späť do mora. Tých hviezdic boli na pláži tisíce. Niekto na ňu zakričal, že je to zbytočné a nemá šancu ich všetky zachrániť. Žena sa opäť zohla, zobrala ďalšiu hviezdicu do ruky a povedala: „Táto ale bude žiť.“ A hodila ju do mora.
2. Pravidlo jedného
Rosa Parks, Mahátma Gándhí alebo Jane Goodall. Žena, ktorá odmietla uvoľniť v čase tvrdej segregácie miesto belochovi v autobuse. Vychudnutý muž, ktorý sa postavil s holými rukami svetovej veľmoci. Žena z džungle, ktorá pomáhala zachraňovať šimpanzy. Slávne mená, ktoré sú dnes ikonami zosobňujúcimi silu jednotlivca.
Videli ste zábery z poslednej reči, ktorú mal rumunský diktátor Nicolae Ceauşescu na verejnosti? Stál na balkóne, plamenne rečnil o svetlých zajtrajškoch a zrazu ho niekto v dave vypískal. Dodnes nevieme, kto bol ten človek, ktorý mal tú odvahu vzoprieť sa jednému z najkrutejších komunistických diktátorov. Tento jeden človek spustil rumunskú revolúciu, ktorá nakoniec diktátora zvrhla.
Mnohé veľké zmeny sa udiali vďaka odvahe jedného človeka. Niektorých poznáme, mnohí sú neznámi. Nikdy netušili, čo ich činy a slová môžu v danej chvíli spôsobiť. Bez týchto jednotlivcov by ale dejiny vyzerali inak.
3. Pravidlo mesiáša
Pri konaní dobra niektorých z nás strhne také oduševnenie, ktoré nám zatemní myseľ – začíname sa považovať za spasiteľov. V ranej fáze vegetariánstva som nevedel pochopiť, ako niekto môže ďalej jesť mäso. Mal som aj nálepku „Mäso je vražda“. Každému, kto bol ochotný počúvať, som vysvetľoval, prečo by nemal mäso jesť. A tým, čo ochotní počúvať neboli, som aspoň strčil do ruky leták. Istú dobu som bol nepochybne „vegetariánsky jehovista.“
Dnes viem, že to muselo byť pre okolie nesmierne otravné. Aj po štyridsiatke stále nejem mäso, ale už dávno tým nikoho neobťažujem. Žujem si svoje robi mäso a ticho hľadím do taniera.
Plamenné reči spasiteľov o konaní dobra viac odpudzujú, ako priťahajú. Ísť na nákup s plátennou taškou k miestnemu farmárovi na bicykli má svoj zmysel. Keď ale budeme nenávistne zazerať na tých, čo si do igelitky nakúpia klobásy v supermarkete, je najvyšší čas zosadnúť z bicykla a dať si tou plátennou taškou poza uši. Mastiť si ego konaním dobra je cestou pomýlených spasiteľov.
4. Pravidlo instantného dobra
Chceme všetko rýchlo a hneď. Ak sa nám nenačíta stránka do sekundy, mierime inam. Ak nedostaneme odpoveď na e-mail obratom, začíname byť nervózny. A ak sa so svojím start-upom neocitneme na obálke Forbes do jedného roka, začíname byť frustrovaní. Hľadáme instantné riešenia, ktoré majú rýchlu odozvu a potenciál zachrániť aspoň jednu galaxiu.
Ak nás prepadne chuť konať dobro, ktorého výsledky chceme vidieť ihneď v priamom prenose, je dobré sadnúť si do tieňa lipy. Ten, kto ten strom pred desiatkami rokov sadil, si blaho tieňa neužíva. Instantné lipy sa dajú sadiť vo Farm Village, ale v ich tieni si nikdy neoddýchnete. Mnohé veci chcú čas a veľa trpezlivosti.
5. Pravidlo starej matere (alebo deda)
Už som ju videl mnohokrát. Tie tri kilometre do obchodu u nás na lazoch si odšliape po svojich s prútenou nošou na chrbte. Vloží si tam chleba a nejaké cestoviny. Potom ide opäť pešo domov. Teta má možno raz tak rokov ako ja a spálila za celý svoj život toľko benzínu asi ako ja za týždeň.
Všímam si tých starolazníkov a vidím, že mnohí sú už od malička eco-friendly a ani o tom nevedia. Nelietajú na dovolenky na Srí Lanku ani na konferencie do Bruselu. Lebo kto by vyhnal kravy na pašu? Jedlo sa snažia využiť do posledného zbytku, aj keď v živote nepočuli o food waste. Mnohí majú aj také tie trendy bicykle, ktoré teraz fičia v Bratislave aj Kodani. Len tam nemajú žiadne GPS navigácie, tú cestu z doliny do doliny zvládnu aj so zavretými očami.
Ujčok povyše si nadojí mlieko od vlastnej kravy a ani netuší, aký je zero waste. Sused použil staré škridle na stodolu a keby sa odfotil, mohol byť v brožúre o cirkulárnej ekonomike.
Na sociálnych sieťach zdieľame najnovšie eko-bio-tech vychytávky a niekedy sa stačí pozrieť na start-upy starých materí a dedov. Dobré veci sa dajú ľahko odkukať, ak sa dobre dívame.
Je riaditeľom neziskovej organizácie Živica a zakladateľom Sokratovho inštitútu, ktorých mladých ľudí prostredníctvom vzdelávania aktivizuje k zlepšeniu svojho okolia. Ako rodený Bratislavčan sa presťahoval na lazy, kde zakladal prvú komunitnú školu a stál pri zrode Vzdelávacieho centra Zaježová. S manželkou a tromi deťmi na Zaježovej aj žije.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Liberty Blake Simon: „Byť sama sebou nie je len o odvahe jednotlivca. Je to aj o ľuďoch a prostredí, ktoré nám dovolí prestať sa skrývať.“
Sebaprijatie je proces. Zmena nemá vychádzať z pocitu nedostatočnosti.
Autor Zuzana Šifra Matuščáková
Foto Magdaléna Tomalová
Dátum
„Najsilnejší pocit, že toto som naozaj ja, prišiel až po začiatku tranzície,“ hovorí Liberty. Až vtedy si dovolila naplno žiť v súlade so sebou. Uvedomila si, že jej život už nie je len generálkou, ale že toto je skutočne ona. Rovnaký pocit prijatia a bezpečia sa dnes snaží vytvárať aj pre mladých ľudí v projekte Queer Time Out. Na spoločných stretnutiach pritom často ani nepríde reč na ťažké témy. Deti chcú predovšetkým zažiť priestor, kde môžu byť samy sebou a cítiť pokoj. „Pustíme si Pelíšky na projektore, smejeme sa na hláškach a jednoducho len tak sme,“ dodáva Liberty.
V rozhovore s transrodovou ženou a modelkou Liberty Blake Simon sa dozviete:
aká bola jej cesta k sebaprijatiu,
kedy prvýkrát pocítila, že môže byť sama sebou,
akú úlohu na tejto ceste zohrali ľudia v jej okolí,
čo sa deje s človekom, keď už nemusí neustále vysvetľovať, obhajovať alebo dokazovať svoju hodnotu,
kto jej ukázal, že láska existuje aj mimo rodiny,
čo by povedala malej Liberty, ktorá sa vždy snažila byť dokonalá.
Čo pre teba znamená prijatie samej seba?
Osobne si ho vysvetľujem ako schopnosť vnímať samu seba celistvo – so svojimi silnými stránkami, ale aj s chvíľami, keď som slabá, keď potrebujem pomoc, keď jednoducho nevládzem a som na dne. A aj napriek týmto momentom sa dokážem mať rada a prijať sa taká, aká práve som.
Sebaprijímanie vnímam v istom zmysle aj ako sebarodičovstvo. Snažím sa predstaviť si tú malú Liby a pýtať sa jej, čo by v danej chvíli potrebovala, čo by jej pomohlo a čo by jej prinieslo pocit bezpečia.
Moja terapeutka mi raz povedala veľmi peknú vec: „Predstav si, že stojíš na okraji bazéna a niekto na teba kričí, že musíš skočiť, aby si dokázala, že si odvážna. Ale niekedy je úplne v poriadku do toho bazéna neskočiť.“
Namiesto neustáleho tlačenia na seba a na to, čo by si mala, si môžeš budovať súcit k sebe. A práve súcit so sebou podľa mňa veľmi úzko súvisí so sebaprijatím.
Často však zabúdame, že to nie je len nejaké individuálne rozhodnutie alebo motivačný citát, ktorý si vsugerujeme do hlavy, a zrazu máme všetko vyriešené.
Presne tak. Možno sa mi na sebe niečo nepáči, možno sú veci, ktoré chcem zmeniť. Ale nemám rada, keď tieto zmeny vychádzajú z pocitu nedostatočnosti. Ak má byť moje prijatie podmienené zmenou, ktorú musím najskôr spraviť, tak to vlastne nie je skutočné sebaprijatie.
Keď sa dokážeme prijať aj so svojimi rezervami a s vecami, s ktorými nie sme úplne spokojní, dokážeme s nimi oveľa lepšie pracovať a v konečnom dôsledku ich aj meniť.
Nič ma nepoteší viac, ako keď si spravím pekné vlasy, pekné nechty, keď si doprajem chvíľu starostlivosti o seba alebo keď každý deň cvičím. No nie je to moja primárna motivácia. Chcem sa o svoje telo starať preto, že si uvedomujem, čím všetkým si prešlo a že dodnes nesie traumy, ktoré som zažívala ako dieťa.
Často premýšľam nad tým, do akej miery bola moja tranzícia vonkajším procesom a do akej miery bola v skutočnosti skôr procesom vnútorným.
Ako to myslíš?
To, čo sa deje vo mne, je oveľa pomalší a stále prebiehajúci proces. Napríklad vzťah k telu vnímam ako neustály dialóg. Keď sedím u terapeutky a rozprávame sa o ťažkých veciach, často sa ma spýta: „Kde to teraz cítiš v tele?“
Trasú sa mi ruky? Cítim bolesť v bruchu? Chcem utiecť? Práve cez telo sa snažím komunikovať sama so sebou, pretože každá emócia sa v ňom nejakým spôsobom ukladá. Takže to nie je len o tom, ako sa cítim ako žena – je to aj o tom, ako sa dokážem znovu vrátiť k svojmu telu a liečiť to, čo sa v ňom celé roky hromadilo.
Pamätáš si na moment, keď si prvýkrát pocítila, že môžeš byť sama sebou?
Najsilnejšie to bolo asi po začiatku tranzície, keď som si dovolila byť tým, kým naozaj som. No najmä som precítila, že si to zaslúžim. Že už to nie je len generálka môjho života, ale že toto som naozaj ja.
V minulosti som zažila situácie, keď som premýšľala, či tu ešte chcem byť – najmä preto, že som nechcela zraniť svoju rodinu. Bojovala som sama so sebou a s otázkou, či som vo svojom vnútri dobrá alebo zlá. Naozaj sa to vtedy zúžilo len na túto jednu vec.
Niekedy v tom období som sa rozhodla, že v základe mňa je dobro, láska, radosť a krása. A práve z tohto malého zrniečka som si potom vybudovala ženu, ktorá je dnes tu s vami.
Čo túto ženu charakterizuje?
Napadá mi pocit samoty, ktorý je stále niekde vo mne a veľmi ma formoval. Pamätám si na momenty, keď mi rodičia, sestra aj babka s dedkom hovorili, ako ma ľúbia, no ja som si vsugerovala, že to nemôže byť úplne pravda, pretože o mne vedia veľmi málo. „Keby vedeli, aká je moja skutočná realita, aké je moje skutočné prežívanie, tá láska by už neplatila.“
V istej miere to vo mne ostáva dodnes. Ako kvír ľudia sme často prežili veľkú časť života s pocitom, že sme jediní. Nepoznali sme ostatných ľudí, ktorí by nám boli podobní. Mnohí z nás sme žili v akomsi bunkri, do ktorého nikto ďalší nepatril. Nehovorili sme o tom, čo prežívame, pretože sme sa báli.
Tento typ samoty bol a stále je vo mne veľmi silný napriek tomu, že mám dnes okolo seba úžasných a blízkych priateľov.
V konečnom dôsledku aj sebaprijatie do veľkej miery súvisí s naším okolím. Je to aj o ľuďoch, ktorí nám dovolia byť sami sebou.
Občas si musím vedome pripomínať, že už nie som sama. Že už nie som to dieťa, ktoré sedí samo v kúte triedy a je šikanované.
Kto bol takým človekom pre teba?
Veľkú úlohu zohrala moja skúsenosť s House of Vinyard – jedným z takzvaných ballroom houses. Ballroom kultúra vznikla v 70. rokoch v Harleme a dodnes funguje po celom svete. Ja som sa s ňou stretla v Holandsku.
Je to v podstate rodinná bunka, ktorú si vytvorili najmä čierni a latino kvír a transrodoví ľudia v čase, keď ich vlastné biologické rodiny odvrhli. Fungujú ako náhradná rodina – majú svoju „mamu“ domu, „otca“ aj súrodencov.
Chodia spolu na plesy, kde súťažia v tanci a rôznych performance kategóriách a vyhrávajú ceny, ale predovšetkým sa pravidelne stretávajú, varia si spolu a starajú sa jeden o druhého tak, ako by to mala robiť rodina.
Bola som súčasťou tohto sveta a práve tam som pochopila, že láska existuje aj mimo rodiny, do ktorej sa človek narodí. Podľa mňa je jedno z najväčších privilégií kvír ľudí to, že si môžeme vybrať svoju rodinu. Ľudí, ktorí síce nie sú našou biologickou rodinou, ale stanú sa ňou. Sú to ľudia, ktorí nás prijmú takých, akí naozaj sme.
Čím to bolo, že si sa pri nich cítila bezpečne a mohla byť pri nich sama sebou? Čo robili inak?
Vedela som, že im nemusím nič vysvetľovať. Každý z nás prechádzal alebo si prešiel niečím veľmi podobným. Je to druh prepojenia, ktorý sa len ťažko vytvára niekde inde.
Keď so mnou sedel niekto z mojich „súrodencov“ v tom dome, vedela som, že okrem toho, že sú kvír, sú napríklad aj čierni alebo sa inak odlišujú od bielej majority. Prežívali veľmi podobný typ stresu – aj ten, ktorý si človek nesie vnútri, aj ten, ktorý mu spoločnosť dáva pocítiť zvonku.
Tam sa vlastne nikto nikdy nepýtal na transrodovosť. Jednoducho sme spolu varili, počúvali hudbu, pozerali filmy, tancovali, chodili na plesy a pripravovali si outfity.
A práve tento pocit mi dal najväčšiu slobodu – že moja odlišnosť nebola vnímaná ani pozitívne, ani negatívne. Nebola to vec, ktorá by určovala, ako sa na mňa ľudia pozerajú. Bola to jednoducho súčasť mňa, informácia, ktorú sme všetci brali prirodzene na vedomie.
Čo sa deje s človekom, keď nemusí neustále vysvetľovať, obhajovať alebo dokazovať svoju hodnotu?
Zrazu má energiu na niečo iné, pretože už nemusí neustále hrať rolu, ktorú od neho spoločnosť očakáva.
Ja som sa odmala snažila kompenzovať svoje „tajomstvo“ tým, že budem perfektným dieťaťom – že budem mať samé jednotky, chodiť na každú olympiádu, venovať sa športu. Akoby som si svojím perfekcionizmom a workoholizmom musela zaslúžiť miesto, ktoré by mi inak nepatrilo.
Teraz dokážem trochu viac poľaviť a pripustiť si, že nemusím byť perfektná, nemusím byť dokonale krásna ani upravená. Môžem ísť von aj v tričku s mastnými vlasmi. Pretože viem, že jednoducho som.
Šťastie už nehľadám v tom, ako vyzerám alebo koľko toho dokážem, ale v pocite bezpečia, priateľstvách a rodine.
Akú úlohu v tom podľa teba zohráva reprezentácia – vidieť niekoho podobného vo verejnom priestore?
Obrovskú. Aj preto beriem šírenie svojho príbehu ako poslanie. Viem, že to doslova zachraňuje ľudské životy, a mnohé deti a mladí ľudia, s ktorými sa stretávam, mi za to ďakujú.
Keď vidia, že niekto ako ja – alebo ako oni – dokáže žiť normálny, dokonca úspešný život, prestáva to byť len abstraktná predstava a stáva sa to niečím reálnym a dosiahnuteľným. To je podľa mňa najväčšia sila reprezentácie. Nie presviedčanie, ale ukázanie, že sa to naozaj dá.
Zároveň si uvedomujem, že som extrémne privilegovaná biela transrodová žena, ktorá robí modeling. Niekedy sa stáva, že ma ľudia pozvú najmä preto, aby mohli ukázať, že majú zastúpenú diverzitu – ako niekoho, kto je „prijateľná“ verzia inakosti.
Ak viem svoj vzhľad a ďalšie privilégiá využiť na to, aby sa citlivé témy dostali čo najďalej, beriem to.
Uvedomujem si však, že moja skúsenosť nie je realitou bežného kvír človeka na Slovensku. Nebola by som tam, kde som dnes, napríklad bez mojej rodiny, ktorá ma prijala a vytvorila mi bezpečné prostredie. Aj preto mám veľkú empatiu k transrodovým ľuďom na Slovensku, ktorí takúto oporu nemajú.
O čom ti hovoria mladí ľudia, keď sa s nimi stretávaš v „kluboch“, ktoré organizuješ?
Projekt Queer Time Out som začínala s predstavou, že tam budeme riešiť vážne témy a terapeutické prístupy. Ale tie deti často chcú len byť medzi štyrmi stenami, ktoré sú absolútne bezpečné, a rozprávať sa o tom, čo mali na obed, čo sa deje v škole, kto robí slam poetry alebo drag performance.
Málokedy tam riešime naozaj ťažké veci. A keď áno, tak skôr takým rodinným spôsobom, že každý niečo poradí a navzájom sa podporíme. Tie deti chcú mať najmä pocit prijatia, bezpečia a úplného pokoja.
Pustíme si Pelíšky na projektore, smejeme sa na hláškach a jednoducho len tak sme.
Takže im vlastne dávaš to, čo si si kedysi našla v Holandsku.
Presne tak. Dávam im prijatie a priestor, v ktorom môžu byť sebou a nemusia nič vysvetľovať.
Čo pre teba dnes znamená byť sama sebou? Kedy najviac zažívaš pocit „toto som ja“?
Keď mi hrá pesnička, do ktorej sa práve zamilujem. Alebo keď sa rútim na bicykli dole kopcom a cítim sa úplne slobodná. Vietor, rýchlosť – vtedy sa cítim naozaj dobre. Je to práve v týchto jednoduchých momentoch – bez mejkapu a bez toho, aby ma niekto videl –, vtedy sa cítim najviac sama sebou.
Občas sa aj zamyslím nad tým, čo by som povedala tej malej Liby, ktorá sa celý život snažila byť dokonalá.
Čo by to bolo?
Že nemusí byť super, krásna, nemusí nič dokazovať. Že si to všetko už zaslúži a môže jednoducho byť presne taká, aká je.
Aj za to, že svojou otvorenosťou pomáha kvír ľuďom cítiť prijatie, bola Liberty laureátkou Cena Inakosti 2026 v katetórii pozitívne zviditeľnenie. Iniciatíva Inakosť, ktorej dlhodobým partnerom je Férová nadácia O2, každoročne oceňuje osobnosti, ktoré svojím pôsobením prinášajú druhým nádej a silu aj v zložitých časoch.
Liberty Blake Simon
Transrodová žena, modelka a aktivistka, ktorá otvorene hovorí o skúsenostiach transľudí na Slovensku, o duševnom zdraví a o význame rešpektujúcej komunikácie. Ako projektová manažérka Ligy za duševné zdravie a spolupracovníčka medzinárodných organizácií sa venuje podpore zraniteľných skupín a budovaniu inkluzívnejšej spoločnosti. Je zakladateľkou projektu Queer Time Out, ktorý vytvára bezpečný priestor pre deti a mladých ľudí z kvír komunity.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
