Príbehy

Stĺpček Juraja Hipša: 5 pravidiel, ako (ne)konať dobro

O konaní dobrých skutkov sa popísali stovky strán.

Autor Juraj Hipš

Foto Archív autora

Dátum29. 6. 2018

Existujú celé pojednania o tom, čo je dobro a čo už nie, niektorí si na tom vystavali akademickú kariéru, iní robia dobro bez toho, aby o tom tušili. Tu je 5 pravidiel, ktoré vás môžu inšpirovať, ak sa rozhodnete páchať dobré skutky.

1. Pravidlo hviezdice

Keď som mal sedemnásť rokov, stal som sa vegetariánom. Videl som život zvierat vo veľkochove a odvtedy som prestal jesť mäso. Boli začiatky deväťdesiatych rokov, kedy neexistovali „raw vegan bio food“ podniky. Tlačil som do seba gumené sójové kocky, natieral si rožky rastlinným maslom a zapíjal to kofolou.

Od zdravej stravy to malo ďaleko, ale žil som s pocitom, že vďaka mne nemusela zomrieť žiadna krava. Spolužiaci sa ma so šunkovým chlebom v rukách spytovali, aký to má celé zmysel. Možno zachránim pár kráv, ale veľkochovy pôjdu aj tak ďalej.

Dookola som vtedy rozprával príbeh o hviezdici. Jedna stará žena chodila po pláži, zohla sa, zdvihla vyplavenú hviezdicu a hodila ju späť do mora. Tých hviezdic boli na pláži tisíce. Niekto na ňu zakričal, že je to zbytočné a nemá šancu ich všetky zachrániť. Žena sa opäť zohla, zobrala ďalšiu hviezdicu do ruky a povedala: „Táto ale bude žiť.“ A hodila ju do mora.

2. Pravidlo jedného

Rosa Parks, Mahátma Gándhí alebo Jane Goodall. Žena, ktorá odmietla uvoľniť v čase tvrdej segregácie miesto belochovi v autobuse. Vychudnutý muž, ktorý sa postavil s holými rukami svetovej veľmoci. Žena z džungle, ktorá pomáhala zachraňovať šimpanzy. Slávne mená, ktoré sú dnes ikonami zosobňujúcimi silu jednotlivca.

Videli ste zábery z poslednej reči, ktorú mal rumunský diktátor Nicolae Ceauşescu na verejnosti? Stál na balkóne, plamenne rečnil o svetlých zajtrajškoch a zrazu ho niekto v dave vypískal. Dodnes nevieme, kto bol ten človek, ktorý mal tú odvahu vzoprieť sa jednému z najkrutejších komunistických diktátorov. Tento jeden človek spustil rumunskú revolúciu, ktorá nakoniec diktátora zvrhla.

Mnohé veľké zmeny sa udiali vďaka odvahe jedného človeka. Niektorých poznáme, mnohí sú neznámi. Nikdy netušili, čo ich činy a slová môžu v danej chvíli spôsobiť. Bez týchto jednotlivcov by ale dejiny vyzerali inak.

3. Pravidlo mesiáša

Pri konaní dobra niektorých z nás strhne také oduševnenie, ktoré nám zatemní myseľ – začíname sa považovať za spasiteľov. V ranej fáze vegetariánstva som nevedel pochopiť, ako niekto môže ďalej jesť mäso. Mal som aj nálepku „Mäso je vražda“. Každému, kto bol ochotný počúvať, som vysvetľoval, prečo by nemal mäso jesť. A tým, čo ochotní počúvať neboli, som aspoň strčil do ruky leták. Istú dobu som bol nepochybne „vegetariánsky jehovista.“

Dnes viem, že to muselo byť pre okolie nesmierne otravné. Aj po štyridsiatke stále nejem mäso, ale už dávno tým nikoho neobťažujem. Žujem si svoje robi mäso a ticho hľadím do taniera.

Plamenné reči spasiteľov o konaní dobra viac odpudzujú, ako priťahajú. Ísť na nákup s plátennou taškou k miestnemu farmárovi na bicykli má svoj zmysel. Keď ale budeme nenávistne zazerať na tých, čo si do igelitky nakúpia klobásy v supermarkete, je najvyšší čas zosadnúť z bicykla a dať si tou plátennou taškou poza uši. Mastiť si ego konaním dobra je cestou pomýlených spasiteľov.

4. Pravidlo instantného dobra

Chceme všetko rýchlo a hneď. Ak sa nám nenačíta stránka do sekundy, mierime inam. Ak nedostaneme odpoveď na e-mail obratom, začíname byť nervózny. A ak sa so svojím start-upom neocitneme na obálke Forbes do jedného roka, začíname byť frustrovaní. Hľadáme instantné riešenia, ktoré majú rýchlu odozvu a potenciál zachrániť aspoň jednu galaxiu.

Ak nás prepadne chuť konať dobro, ktorého výsledky chceme vidieť ihneď v priamom prenose, je dobré sadnúť si do tieňa lipy. Ten, kto ten strom pred desiatkami rokov sadil, si blaho tieňa neužíva. Instantné lipy sa dajú sadiť vo Farm Village, ale v ich tieni si nikdy neoddýchnete. Mnohé veci chcú čas a veľa trpezlivosti.

5. Pravidlo starej matere (alebo deda)

Už som ju videl mnohokrát. Tie tri kilometre do obchodu u nás na lazoch si odšliape po svojich s prútenou nošou na chrbte. Vloží si tam chleba a nejaké cestoviny. Potom ide opäť pešo domov. Teta má možno raz tak rokov ako ja a spálila za celý svoj život toľko benzínu asi ako ja za týždeň.

Všímam si tých starolazníkov a vidím, že mnohí sú už od malička eco-friendly a ani o tom nevedia. Nelietajú na dovolenky na Srí Lanku ani na konferencie do Bruselu. Lebo kto by vyhnal kravy na pašu? Jedlo sa snažia využiť do posledného zbytku, aj keď v živote nepočuli o food waste. Mnohí majú aj také tie trendy bicykle, ktoré teraz fičia v Bratislave aj Kodani. Len tam nemajú žiadne GPS navigácie, tú cestu z doliny do doliny zvládnu aj so zavretými očami.

Ujčok povyše si nadojí mlieko od vlastnej kravy a ani netuší, aký je zero waste. Sused použil staré škridle na stodolu a keby sa odfotil, mohol byť v brožúre o cirkulárnej ekonomike.

Na sociálnych sieťach zdieľame najnovšie eko-bio-tech vychytávky a niekedy sa stačí pozrieť na start-upy starých materí a dedov. Dobré veci sa dajú ľahko odkukať, ak sa dobre dívame.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania Sódy zameraného na rôzne formy pomoci. Partnerom vydania je Férová Nadácia O2, ktorá v rámci svojich aktivít podporuje projekty, ktoré zo Slovenska robia vzdelanejšiu a otvorenejšiu krajinu. Viac informácií nájdete na www.spolocnost.o2.sk/ferova-nadacia.

Juraj Hipš

Je riaditeľom neziskovej organizácie Živica a zakladateľom Sokratovho inštitútu, ktorých mladých ľudí prostredníctvom vzdelávania aktivizuje k zlepšeniu svojho okolia. Ako rodený Bratislavčan sa presťahoval na lazy, kde zakladal prvú komunitnú školu a stál pri zrode Vzdelávacieho centra Zaježová. S manželkou a tromi deťmi na Zaježovej aj žije.

Páčil sa vám článok?

„Myslel som si, že sú stratený prípad. Dnes tvrdím pravý opak,“ hovorí šéf firmy, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu aj so závislosťou

Keď dáte ľuďom s náročnou minulosťou šancu a skutočne s nimi pracujete, odvďačia sa vám lojalitou.

Autor Zuzana Šifra Matusčáková

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum30. 6. 2026

Spoločnosť Gekkon búra mýty o „nezamestnateľných“ ľuďoch. Jej riaditeľ Richard Dianiška hovorí, že z človeka, ktorý kedysi neveril v druhé šance, sa stal niekto, kto na nich dnes stavia celú firemnú kultúru. Za ich vlastný projekt Druhá šanca získali od Nadácie Pontis ocenenie Via Bona pre zodpovedné firmy v kategórii inkluzívneho zamestnávania.

Aj pre spoločnosť IBL Software Engineering je dôležité zachovanie hodnôt a ľudskej tváre v biznise. Spoznajte jej príbeh.

V rozhovore s prevádzkovým riaditeľom spoločnosti Gekkon Richardom Dianiškom sa dozviete aj to:

prečo sa rozhodli zamestnávať ľudí, od ktorých dávajú iné firmy ruky preč,
aké konkrétne príbehy zmenili jeho predsudky,
ako sa im darí dosahovať nulovú mieru recidívy u zamestnancov,
akú úlohu v tom zohrávajú maratóny,
prečo inklúzia nie je o „charite“.

Čo pre vás znamená pojem druhá šanca?

Dnes už veľmi veľa, hoci som dlho patril k tým, ktorí tomu neverili. Aj ja som si myslel, že niekto, kto si prešiel závislosťou alebo väzením, je stratený prípad. Za posledné roky sme však vo firme zistili presný opak. Keď dáte týmto ľuďom šancu a skutočne s nimi pracujete, stávajú sa z nich verní zamestnanci, na ktorých sa dá spoľahnúť.

Osobná skúsenosť vám zmení pohľad na vec – aj takým tvrdohlavcom, akým som bol na začiatku ja. Práve preto som firmu prihlásil do súťaže Via Bona.

Náš majiteľ, ktorý s celým nápadom prišiel, vníma to, čo robíme, ako samozrejmosť, nie ako nejaký špeciálny projekt. Ja som však chcel, aby sa o tom vedelo.

Je zaujímavé, že ste do toho vstupovali s predsudkami.

Takmer každý človek má určité predsudky, no názor sa dá vždy zmeniť.

Bol nejaký prvý konkrétny prípad, ktorý vás osobne presvedčil, že to má zmysel?

Bol. A nie jeden. Ale ten, ktorý ma asi najviac formoval, bol príbeh človeka, pri ktorom sme skúsili niečo, čo sme dovtedy nerobili. Dali sme mu ako mentora a nadriadeného nielen manažéra, ale aj muža, ktorý si na vlastnej koži prešiel niečím podobným ako on.

Dnes teda máme v tíme dvoch ľudí, ktorí by sa podľa papierov nikde zamestnať nemali – jeden má podmienku, druhý stále nosí elektronický náramok. Jeden mentoruje druhého. A obaja rastú.

Ten starší, skúsenejší – vo svojom veku a s minulosťou, ktorú má za sebou – by za bežných okolností nemal šancu. My sme mu ju dali a on ju ďalej vracia. Dokáže ťahať ostatných aj celú firmu.

Niekto by sa mohol obávať, že sa budú navzájom ťahať dole.

Je to asi o vnímaní. My ich berieme ako ostatných kolegov. Tu sa neselektuje, či je niekto taký alebo onaký. Ako firma ideme jedným smerom, a až keď niekto vybočí z cesty, rieši sa to. Títo zamestnanci tvoria len malý zlomok tímu.

Ako vlastne prišiel nápad zamestnávať ľudí so závislosťami alebo po výkone trestu?

Nešlo o žiadny premyslený zámer ani o projekt v pravom slova zmysle – skôr sa to jednoducho stalo. Náš majiteľ je viac ako 12 rokov abstinujúci alkoholik. Prešiel si rôznymi štádiami aj náročnými situáciami, no v istom momente si povedal dosť.

Keď to zažijete, viete veci, ktoré sa nedajú naučiť z kníh. Spoznáte závislosť do hĺbky, rozumiete, aké má fázy, ako si ich človek postupne uvedomuje, čo potrebuje počuť a od koho. Vidíte veci, ktoré ostatní nevidia. Aj preto je ich mentorom. Stále sa s tým však hráme a skúšame, čo by bolo vhodné.

Pomáhame im dostať sa do bežného života a spájame ich do komunity, aby videli, že sa dá žiť inak a že to môže fungovať.

Gekkon pôsobí v ťažkom priemysle – vysokozdvižné vozíky, servis, zákazníci pod tlakom. To nie je práve prostredie, kde by sa očakávali čakali druhé šance.

Práve preto to má ešte väčšiu váhu. Naši zamestnanci dostávajú reálnu zodpovednosť, ovládajú stroje za desaťtisíce eur a často od nich závisí práca ďalších ľudí. Aj to ich posúva ďalej. Nehráme sa tu na žiadnu charitu. V pracovnom procese je to zamestnanec ako každý iný – má si robiť svoju prácu.

Ako ocenenie vníma majiteľ, ktorý s projektom prišiel?

On to ako projekt ani nevníma. Keď som mu povedal, že ideme firmu prihlásiť do súťaže, nechápal, čo je na tom zvláštne. Pre neho je to jednoducho život. Nepremýšľa nad tým, že to robí pre niečo.

Mnohým zamestnancom pomohol aj s bývaním či so zdravím, je skrátka ich mentorom.

Pri zapojených kolegoch hovoríte o nulovej miere recidívy v oblasti závislostí. Čo je podľa vás najdôležitejšie, aby nespadli späť do starých vzorcov?

Nedá sa to povedať vo všeobecnosti. Čo jedného drží hore, druhého nezaujíma. To, čo ich spája, je pocit, že niekam patria. Boli vyčlenení a zrazu cítia, že sú pre niekoho dôležití a že majú svoje miesto. Myslím si, že práve to ich posilňuje viac než čokoľvek iné.

Len práca však nestačí. V práci im vieme vytvoriť prostredie, v ktorom sa cítia dobre a ktoré im dáva určitý režim. No po šiestej večer s nimi už nie sme. A práve tam môže prísť zlom – v rodine, vo vzťahoch či v prostredí, kam sa vracajú. To ovplyvniť nevieme.

Čo však vidím veľmi často a vždy ma to prekvapí, je, koľkí z nich začnú športovať. A nielen rekreačne.

Laureáti ocenenia Via Bona 2025

Gekkon – ocenenie za inkluzívne zamestnávanie s projektom Druhá šanca

Lindström – víťaz v oblasti klimatickej zodpovednosti a cirkulárnej ekonomiky

Slovenská sporiteľňa – ocenenie za zodpovednú kampaň, konkrétne za Sloboda je vaša

Accenture – ocenenie za pozitívnu zmenu v komunite

Kaufland – ocenenie v kategórii veľká firma za dlhodobý a systematický prístup k zodpovednému podnikaniu

IBL Software Engineering – ocenenie v kategórii malých a stredných podnikov za prepájanie rastu firmy s ekologickou zodpovednosťou a podporou miestnej komunity

Čo tým myslíte?

Behajú polmaratóny a maratóny. Človek, ktorý bol na pervitíne, fajčil a pil, dnes beží 42 kilometrov. Niektorí hovoria, že vymenili jednu drogu za druhú. Ale ja vidím ľudí, ktorí prešli neskutočnou zmenou. Aj kolektív cíti, aké je to pre mnohých z nich dôležité.

Minule sa chalani zložili na štartovné pre iného kolegu, sami od seba – my sme o tom ani nevedeli. Prišli a povedali: „Choď.“ To vám povie viac než akákoľvek firemná politika.

Celá firma tým žije. Aj tí, ktorí mali predsudky. A mal ich každý – kto tvrdí opak, klame.

Ako ste pracovali s ľuďmi, ktorí si prešli závislosťou alebo výkonom trestu?

Stále na tom pracujeme. Keď nastane kríza, prvý reflex mnohých ľudí je: „To je ten.“ Aj dnes mám v tíme ľudí, ktorí keď vybuchnú, povedia veci priamo bez ohľadu na to, koho tým môžu zraniť. A potom ich vidíte, ako si to medzi sebou vyrozprávajú, potľapkajú sa po pleci a idú ďalej.

My to nenazývame problémom. Snažíme sa, aby títo ľudia boli prirodzenou súčasťou tímu – nie zvýhodnení ani hanlivo označení, jednoducho jeho plnohodnotnou súčasťou. A očakávame od nich to isté ako od ostatných, niekedy aj viac. Robíme to preto, lebo nás to posúva ako ľudí.

Keby sme to robili len pre biznis, nevydržali by sme to. Hodnota prichádza neskôr a nie vždy na papieri.

Často sa o inklúzii hovorí ako o pomoci. Vy však ukazujete, že môže prinášať hodnotu aj firme. V čom konkrétne?

Takýto človek, ktorý sa vám „vydarí“, ktorému dáte šancu a pomôžete mu v ťažkej životnej situácii, má úplne inú mieru lojality než bežný zamestnanec. Máme technikov, ktorí sú u nás už 15 rokov.

No nájdu sa aj takí, ktorí odídu, niekedy aj bez slova. Je to ľudsky nepríjemné, pretože sme do nich vložili čas, energiu a niekedy aj peniaze z vlastného vrecka. No treba s tým počítať. Takže áno, je to aj o biznise, no rozhodne nielen o ňom.

Ako vyzerá prijímací proces?

Každého zamestnanca mám na záverečnom pohovore ja – rozprávam sa s ním, riešime bežné veci. Vtedy vidím, ako reaguje a či je úprimný. Snažím sa vychádzať s každým. No ak ma niekto už na pohovore klame, viem, že s ním nebudem pracovať – nemá to zmysel ani pre neho, ani pre nás.

Sme rodinná firma a od prvého dňa k tomu tak pristupujeme. Dokážem pochváliť, ale aj „buchnúť“. A keď človek vidí, že dostáva úprimnú spätnú väzbu a že sa s ním nikto nehrá, dá sa s ním pracovať. Keď však veci skrýva alebo klame, má smolu.

Dá sa niečo podobné, čo ste vytvorili, preniesť aj do iných firiem?

Myslím si, že to takto jednoducho nejde. A keď sa nás na to pýtali pred komisiou ocenenia Via Bona, povedal som to priamo. Nedá sa to len tak skopírovať do korporátu. Nie je to totiž o procese – je to o ľuďoch. O konkrétnych osobách, ktoré sa rozhodnú, že to urobia. A musia do toho ísť z presvedčenia, rovnako ako náš majiteľ.

Čo vás na tejto práci najviac teší?

Keď prídem dole a vidím úsmevy ľudí napriek tomu, že sú pod každodenným tlakom termínov a náročnej práce, je to silný moment. A keď viem, že medzi nimi stojí človek, ktorý bol ešte nedávno psychicky na dne, ale dnes od neho závisí desať ďalších, je to ešte väčšia radosť. Vtedy si poviem: „Iní zamestnanci to nedali, ale tento to drží.“

Aký odkaz by si z vášho príbehu mohli odniesť ľudia, ktorí majú voči bývalým odsúdeným alebo ľuďom so závislosťou predsudky?

Bol som jedným z ľudí s predsudkami, takže im rozumiem. Názor som nezmenil preto, že som si prečítal nejakú štúdiu, ale preto, že som tých ľudí spoznal. Videl som, čím prešli a čo z nich môže byť, keď im niekto dá šancu. A to vás zmení.

Nielen v práci – zmení vás to aj v tom, ako sa pozeráte na ľudí na ulici či na problémy, ktoré sa vám predtým zdali veľké. Zrazu už také veľké nie sú. To sa nedá naučiť ani nasimulovať. Musíte to zažiť. A keď to raz zažijete, už sa k tomu starému pohľadu nevrátite.

Richard Dianiška

Pôsobí ako manažér v spoločnosti Gekkon, kde sa venuje najmä riadeniu prevádzky, stratégii a zlepšovaniu výrobných a firemných procesov. Má za sebou viac ako 20 rokov skúseností v rôznych riadiacich pozíciách naprieč viacerými odvetviami. Predtým pracoval ako senior interim manažér v spoločnosti Erago, skúsenosti s vedením firiem získal aj ako výkonný riaditeľ v Senators Group. Dlhšie obdobie pôsobil aj v spoločnosti SkyToll, kde sa podieľal na riadení prevádzky veľkých technologických systémov. V minulosti pôsobil ako asistent poslanca Národnej rady.