Stĺpček Norberta Maura: Rodičia, buďme prísni nielen na učiteľov, ale aj na seba

Zmeny, ktoré očakávame od politikov a učiteľov, by mali byť aj súčasťou našich rodín. Potom môžeme byť prísni aj na nich.

Cestovanie a kempovanie s obytnou dodávkou mení mne a mojej rodine pohľad na svet. Dovoľuje nám vybrať si, kde strávime deň, s napätím očakávať, kde prespíme. Udržuje nás v neustálom pohybe a pripravuje na meniace sa podmienky.

Malý priestor auta podporuje ohľaduplnejšie správanie, trpezlivosť a schopnosť navzájom spolupracovať. A z bývania v obytnej dodávke máme zároveň nesmiernu radosť. Pripravenosť na zmeny, tolerantnosť a radosť sú hodnoty, o ktoré sa ako rodina delíme počas cestovania campervanom.

Mám to šťastie, že tieto hodnoty môžem rozvíjať aj v rámci svojej práce v Nadácii Pontis. S programom Generácia 3.0 chceme dosiahnuť, aby sme na Slovensku mali deti a mladých ľudí s rozvinutým potenciálom, vedomosťami, zručnosťami a postojmi, ktoré sú potrebné pre život v 21. storočí. To znamená, aby boli pripravení na zmeny, ktoré nás v nasledujúcich rokoch pre rýchly rast technológií čakajú. Vyhľadávame inovatívne vzdelávacie prístupy a pomáhame ich šíriť v školách.

Skutočnosť, že deti sa učia zastaralo a nepripravujú sa na dynamickú budúcnosť, prisudzuje spoločnosť buď politikom, alebo učiteľom. Dokonca aj otázky v prieskumoch a anketách sú stavané tak, že poukazujú práve na zodpovednosť týchto dvoch skupín. Na jednej strane je to prirodzené prepojenie. Na druhej strane však musíme byť kritickí aj k sebe samým. Predstavme si, čo všetko môžeme pre zmenu vo vzdelávaní a pripravenosť našich detí na budúcnosť urobiť my rodičia.

Ak hovoríme o kritickom myslení, povedzme si úprimne, koľko príležitostí vytvárame v rodinách pre jeho rozvoj? Stačí napríklad každodenná spoločná večera a diskusia počas nej.

Spolupráca a schopnosť riešenia problémov sa tiež považujú za top zručnosti. Deti milujú experimentovanie a blízkosť druhých. Spoločné víkendové objavovanie, či už v prírode, alebo doma, im prináša radosť a zároveň ich posilňuje.

Mladým ľuďom môže v živote zásadne pomôcť schopnosť čítať s porozumením a argumentovať. Jedným z nástrojov, ako to docieliť, je práve čítanie. Ak rodič trávi s dieťaťom čas pri knihe, je to preň silná motivácia, aby aj v budúcnosti pri čítaní zostalo. Vo veku 7 až 8 rokov je pre dieťa dokonca kľúčové spoločné čítanie.

Nie je však potrebné našim potomkom neustále vymýšľať program. Aj nuda je dobrá. Dokonca prispeje k tomu, aby dieťa bolo kreatívne.

Už teraz, v tejto minúte, vieme robiť jednoduché veci, ktoré pomôžu pripraviť deti na budúcnosť. Zmeny, ktoré očakávame od politikov a učiteľov, by mali byť aj súčasťou našich rodín. Potom môžeme byť prísni aj na nich.

Nápadov a nástrojov, ako to docieliť, je nespočetne veľa. V našej rodine nám pomáha napríklad aj kempingové auto.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania magazínu Sóda o vzdelávaní v 21. storočí. Partnerom vydania je Férová Nadácia O2, ktorá sa v rámci svojich aktivít zameriava aj na podporu vzdelávania a vyhľadáva projekty a organizácie, ktoré ho chápu inak a snažia sa deti dobre pripraviť na rýchlo sa meniace podmienky. Viac informácií o Férovej Nadácii O2 a jej aktivitách nájdete na spolocnost.o2.sk/ferova-nadacia.

Norbert Maur

Pracuje 10 rokov v Nadácii Pontis, kde vedie tím, ktorý sa zaoberá zmenou vzdelávania na Slovensku. Zodpovedá za program Generácia 3.0, ktorý pomáha na Slovensku šíriť overené inovatívne vzdelávacie prístupy a ktorého partnerom je aj Férová Nadácia O2. Ako vyštudovaný sociálny antropológ rád pozoruje a analyzuje spoločenské javy a využíva ich pri svojej práci v nadácii. Rád kempuje a cestuje s rodinným campervanom.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Tereza Molnár z Férovej Nadácie O2: Vzdelanie má deťom ukazovať nielen stromy, ale aj les

Šéfka Komunikácie O2 prezradila, prečo sa modrý operátor pustil do podpory vzdelávacích projektov a ako k nej pristupujú.

Keď som svojho syna odprevádzala počas jeho prvých dní do školy, charakteristická vôňa školských šatní a pripravovaného obeda z jedálne, mi pripomenuli zabudnutý pocit akéhosi strachu.

Strachu, či som pri písaní úloh neprešvihla okraj, či poučka povedaná vlastnými slovami dáva zmysel, či má pero správnu modrú farbu. V súčasnosti vyznieva absurdne. Ale naozaj?

Školstvo, či chcelo, alebo nie, tu dlhé roky vychovávalo generácie ľudí, u ktorých bolo sebavedomie na škodu, iný názor býval nepochopený alebo potrestaný a najlepšie bolo, keď všetci písali rovnakým modrým perom.

A či si to priznáme, alebo nie, tento prístup nás ovplyvňoval celý život a úplne sa nevytratil ani po štúdiu či pobyte v zahraničí. Nechcime, aby naše deti zažívali to isté. Už na to nie je dôvod. Nie je tu povinná ideológia, uniformita a potreba potláčať jednotlivca.

„Už nie je povinná ideológia, uniformita a potreba potláčať jednotlivca. Nechcime, aby to zažívali naše deti.“

Pri pohľade na dnešnú triedu, kde je namiesto tabule whiteboard a lavice nie sú v prísnych radoch, kde linoleum nahradil koberec a katedra si konečne nenárokuje ústredné postavenie v triede, mi je lepšie, ale pri definíciách o skupenstvách vody v učebnici prírodovedy môjho tretiaka mi je jasné, že pred sebou máme stále dlhú cestu.

A práve preto, že pocit, ktorý v nás vyvoláva vôňa školskej jedálne, nevymizne ani po rokoch a môže ovplyvniť celý náš život, je veľmi dôležité, aby mali naše deti iný základ. Nemusia o polnoci vedieť, že bitka pri Moháči bola v roku 1526, a pritom nevedieť, prečo je dôležitá. Možno postačí vedieť, že bola niekedy v 16. storočí, ale radšej poznať jej vplyv na našu históriu.

Nemyslím si, že potrebujeme úplne alternatívne prístupy založené na bezbrehom liberalizme a potlačení autority učiteľa. Nechceme, aby sa deti namiesto učenia násobilky len hrali alebo stavali hmyzie hotely. Ide len o to, aby sa násobilku učili iným, hravým spôsobom chápajúc, ako dospeli k výsledku.

Stačí, aby sme v deťoch nepotláčali zdravý rozum, aby im kritické myslenie nebolo na škodu. Aby mali radosť z toho, že sa učia a najmä aby pochopili, načo sa to všetko učia. Potrebujeme im dať možnosť stretnúť sa s realitou, obchytať si ju, aj keby nás to stálo o poučku menej, ktorú do detí „vtlčieme“. Tú aj tak zabudnú, ale na zážitok nie.

„Nechceme, aby sa deti namiesto učenia násobilky len hrali alebo stavali hmyzie hotely. Ide len o to, aby sa násobilku učili iným, hravým spôsobom.“

Preto sa vo Férovej Nadácii O2 zameriavame na podporu vzdelávania, hľadáme iné cesty a projekty, ktoré sa snažia vzdelávanie chápať INAK. Preto nás nadchol Daniel Hevier, ktorý cestuje po Slovensku a ukazuje žiakom v školách, že hodina slovenčiny môže vyzerať aj inak ako bifľovanie vybraných slov a predsa sa ich deti počas nej naučia.

Preto fandíme projektu iKids, ktorý namiesto učenia sa definície HDP umožňuje deckám zažiť, čo všetko je za podnikaním. A preto podporujeme Sokratov inštitút, ktorý učí neustále sa pýtať a hľadať odpovede a riešenia.

Každý však môže pomôcť svojej škole, učiteľom a deťom. Nie finančne, ale svojím časom a záujmom. Napríklad ponúknuť čosi zo svojich profesijných znalostí a porozprávať žiakom o svojej práci, aby mali kontakt s realitou. Hodina bude hneď iná a deti si vďaka tomu viac zapamätajú. Môžete ísť pomôcť učiteľovi či učiteľke ovládať interaktívnu tabuľu alebo im poradiť, ako písať žiadosti na projekty a ako ich rozumne využiť.

A ešte čosi – dôverovať im. Pretože aj strach z neustálej kritiky rodičov ich môže zväzovať robiť veci inak.

Cítime potrebu posilňovať to zdravé, čo v školstve a v deťoch je, aby pri spomienkach na školu nemali žalúdočné vredy, ale, naopak, aby s radosťou spomínali, čo sa v nej naučili. A to inak ako zážitkom nepôjde.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania magazínu Sóda o vzdelávaní v 21. storočí. Partnerom vydania je Férová Nadácia O2, ktorá sa v rámci svojich aktivít zameriava aj na podporu vzdelávania a vyhľadáva projekty a organizácie, ktoré ho chápu inak a snažia sa deti dobre pripraviť na rýchlo sa meniace podmienky. Viac informácií o Férovej Nadácii O2 a jej aktivitách nájdete na spolocnost.o2.sk/ferova-nadacia.

Tereza Molnár

Je šéfkou Komunikácie O2 a zároveň zodpovedá za Férovú Nadáciu O2, ktorá sa zameriava na podporu vzdelávania, podnikania a inovácií, ale aj kritického myslenia a ľudských hodnôt. Má dve deti, ktorým najradšej sprostredkováva krásu prírody, hôr a vody.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac