Svoju diagnózu môžete mať pod kontrolou aj bez návštevy ambulancie. Slováci vynašli svetovú technológiu, ktorá pomáha zachraňovať životy

Na telemedicínu ani neminiete veľa peňazí – „mozgom“ technológie je totiž smartfón.

Medicína dnes dokáže naozaj veľké zázraky. Lenže na lekárske zákroky či vyšetrenia si treba dlho počkať. Firma Goldmann Systems v spolupráci so Samsungom a O2 Business Services našla spôsob, ako riešiť zásadný problém nášho zdravotníctva – preťaženie celého sektora. Unikátna technológia dokáže prepojiť lekára a pacienta na diaľku s maximalizáciou úspechu liečby. Nie je v tom žiadny fígeľ – lekár denne vidí merania svojich pacientov v aplikácii, vďaka čomu dokáže rýchlo odhaliť možné riziko alebo zhoršujúci sa stav.

Šikovní Slováci inovujú aj v športe. Martin Benko a Matúš Kiczko sa postarali o revolúciu v zjazdovom lyžovaní

O tom, ako celý proces funguje, sme sa rozprávali s Ľubošom Petríkom zo spoločnosti Goldmann Systems. Okrem toho sa v rozhovore dočítate:

  • prečo sa cukrovkárom zlepšuje stav pri domácom monitoringu,
  • či bolo náročné presvedčiť lekárov, aby začali pracovať s technológiou,
  • akým pacientom môže aplikácia zachrániť život,
  • ako je možné, že je systém jednoduchý aj pre seniorov či „netechnické typy“
  • a prečo je telemedicína kľúčom k úspechu slovenského zdravotníctva.

Vyvinuli ste užitočnú technológiu na kontrolu zdravia, vďaka ktorej môže lekár na diaľku monitorovať pacientov. Ako to vyzerá v reálnom živote?

Venujeme sa najmä domácemu monitoringu fyziologických funkcií od váhy, telesnej teploty, podielu tuku, krvného tlaku cez okysličenie krvi, glykémiu, EKG až po výkon pľúc či hladinu cukru v krvi. Tieto parametre sú kľúčové pri najčastejších ochoreniach Slovákov a Sloveniek a vďaka ich sledovaniu môžeme včas zachytiť zhoršujúci sa stav – a tým aj odbremeniť ambulancie a nemocnice.

Fungujeme v dvoch scenároch – máme pacientov, ktorí dostanú všetky tieto meracie zariadenia od nás, pretože ich na monitoring navrhol lekár, s ktorým naša firma spolupracuje.

Súčasťou takéhoto balíčka je aj telefón, ktorý cez aplikáciu výsledky zaznamenáva a posiela do nášho dátového centra, kde ich vidí lekár a dokáže zhodnotiť stav a riziká pacienta. V tejto verzii sa staráme o celý proces, učíme pacienta, ako sa správne odmerať, a pomáhame aj v prípade, že sa niektorý zo strojov pokazí.

A ako fungujete pri druhom scenári?

Ide o ľudí, ktorí si sami nakúpia potrebnú techniku a stiahnu si našu dostupnú aplikáciu do svojho telefónu. Takéto meracie prístroje stoja niekoľko desiatok až pár stoviek eur, takže aj tento scenár je finančne dostupný pre množstvo ľudí.

V oboch prípadoch je postup rovnaký – namerané dáta sa prenášajú cez mobil a zapisujú do aplikácie.

Dáta, ktoré sa týkajú zdravia, sú však veľmi citlivé.

V prípade, že máme na starosti celý proces – teda ide o náš telefón, ktorý požičiavame –, sú dáta vysoko chránené. Spolupracujeme so Samsungom a s O2 Business Services.

Samsung nám dodáva telefón, ktorý je úplne pod našou kontrolou v tzv. kioskovom režime – to znamená, že na ňom pacient nemôže robiť nič iné, len si pozrieť v aplikácii svoje výsledky. Ide o dôležitý posun v bezpečnosti, pretože najviac hrozieb je práve doma, u našich používateľov.

Vďaka O2 Business máme zase zabezpečenú konektivitu – teda sieť, ktorá chráni dáta – od momentu, kým sa dostanú do telefónu, až kým dorazia na náš server. Sme radi, že môžeme pracovať so špičkovými partnermi, ktorí posúvajú našu technológiu ďalej.

Spolupráca, vďaka ktorej už digitálna ambulancia nie je sci-fi

Martin Ďurov
obchodný riaditeľ O2 Business Services

Pojem telemedícína na Slovensku poznáme jedine tak z televízie, no reálna skúsenosť nám chýba. Keď robila firma Goldmann Systems súťaž na poskytovateľa mobilných služieb a zistili sme, že chcú projektom skvalitňovať zdravotnú starostlivosť, okamžite nás zaujali.

V O2 Business Services nám totiž záleží nielen na tom, aby boli naši zákazníci úspešní. Rovnako sa zaujímame aj o to, na čo sa služby siete využívajú – lebo si uvedomujeme, že s poskytovaním siete preberáme aj zodpovednosť.

V Goldmann Systems pracujú na projekte experti v oblasti telemedicíny, zariadenia od Samsungu spolu s ich Mobile Device Managementom sú špičkou na trhu a my v O2 zas rozumieme našej oblasti sietí.

Aj preto sme na spoločných stretnutiach odporučili napríklad využitie privátneho APN, čo znamená, že dáta síce putujú po mobilnej sieti, ale úplne oddelene od (nebezpečného) internetu.

A čo v prípade vlastného smartfónu?

Pri scenári, kde si používatelia sami nakúpia stroje a používajú vlastný telefón, používame šifrovanú komunikáciu a chránený transport dát – teda rovnaké metódy, aké sú v mobilnom bankovníctve.

V tom druhom prípade, ktorý je dostupný pre všetkých, je asi potrebné aj presvedčiť svojho lekára, aby následne sledoval výsledky v aplikácii. Alebo to funguje inak?

Áno, v tomto prípade by mala prísť iniciatíva zo strany pacienta, ktorý môže doviesť lekára k našej technológii, no platí to aj naopak.

Zlyhanie srdca je jedna z najčastejších diagnóz, ktorá si vyžaduje pobyt v nemocnici, no vďaka domácemu monitoringu ju dokážeme odvrátiť.

Máme lekárov, ktorí odporúčajú našu aplikáciu. Keďže ide o finančne nenáročný spôsob, ako urobiť o krok viac pre svoje zdravie, naša technológia je čoraz populárnejšia.

V aplikácii máme 3000 pacientov a 400-tisíc meraní vitálnych funkcií. Sú to skvelé výsledky, no na Slovensku je stále množstvo pacientov, ktorí chodia do ambulancie – pritom by im stačilo využívať naše technológie. Naše zdravotníctvo je z pohľadu informačných technológií pomerne zastaraný sektor, pomaly sa to však mení.

Preto ma zaujíma aj vaša motivácia zlepšovať zdravotníctvo. Predtým ste pôsobili v bankovom sektore, ktorý je omnoho pokrokovejší.

Pred 4 rokmi sme sa rozhodli, že chceme začať s novým projektom, no stále sme uvažovali, do akého odvetvia prejsť. Hľadali sme smer, kde môže informačná technológia veľmi pomáhať, a našli sme telemedicínu. Sektor, v ktorom môžeme zachraňovať životy.

A podarilo sa už niekoho zachrániť?

Vieme napríklad o pacientovi, ktorého sa podarilo rýchlejšie hospitalizovať, lebo lekár videl jeho zhoršujúci sa stav a výsledky v reálnom čase. Ak by ho včas nepreviezli do nemocnice, tak by veľmi pravdepodobne zomrel.

Pri akých iných diagnózach môže byť telemedicína nápomocná?

Pracujeme s mnohými špecialistami, ktorí nám tlmočia svoje zistenia. V oblasti diabetológie už teraz vidíme jej benefity – cukrovkár, ktorý je ochotný sa pravidelne merať, dosahuje lepšie liečebné výsledky, pretože vie, že ho lekár „sleduje a kontroluje“. Výsledky v aplikácii vidí aj pacient a vníma, že dodržiavanie dobrej životosprávy a predpísanej liečby prináša ovocie.

Okrem toho má lekár vďaka telemedicíne v ambulancii len diabetikov, ktorí to skutočne potrebujú. Momentálne chodia na Slovensku pacienti s cukrovkou do ambulancie štyrikrát ročne. Pri telemedicíne to môže klesnúť až na polovicu, a teda chodia len dvakrát, čo je zásadná úspora záťaže medicínskeho personálu.

Vnímate, že by telemedicína mohla odbremeniť nielen ambulancie, ale aj nemocnice?

Už teraz spolupracujeme s viacerými nemocnicami, najzásadnejšie s Rooseveltovou nemocnicou v Banskej Bystrici. Špecialista na ochorenia pečene doktor Skladaný nám tlmočil, že po operáciách či transplantáciách pečene dokáže pacientov vďaka nášmu systému posielať domov o 10 aj viac dní skôr. Voľné lôžko znamená pre nemocnicu možnosť pomôcť viacerým pacientom za rovnaké peniaze – a presne o to nám ide. 

K týmto zisteniam ste však mohli dospieť až po tom, ako vám lekári dali šancu. Bolo ťažké získať ich dôveru?

Od začiatku sme hľadali lekárov, ktorí majú radi technológie a nie sú proti zmenám. Samozrejme, natrafili sme aj na takých, ktorí nám vraveli, že lekár musí vždy vidieť pacienta v ambulancii a že ho nemôže sledovať „len“ takto diaľkovo.

Sústreďujeme sa však na tých, ktorí sú ochotní vyskúšať našu aplikáciu a meniť zaužívané. Náš projekt je založený na komunikácii, lekár musí byť ochotný rozprávať sa s pacientmi. Treba ich presvedčiť, že je to dobrý nápad, pretože pacientom sa nie vždy chce robiť niečo navyše.

Diabetici chodia do ambulancie 4-krát ročne. Pri telemedicíne návštevy poklesnú na polovicu, čo sa môže zdať málo, no je to zásadná zmena pre lekárov.

Možno sa pacienti boja aj toho, že sa neodmerajú správne.

Táto technológia je veľmi prívetivá. Najhoršie, čo sa môže stať, je, že si napríklad zle zapnete manžetu na tlakomere a vyjde vám zlé číslo. Týmto ľudským chybám sa nevyhneme, no stačí, že meranie zopakujete.

Inak sa však nie je čoho báť. Keď proces iniciuje lekár (teda ide o prvý scenár), tak môžete mať telefón celý čas v šuflíku – staráte sa len o to, aby bol nabitý.

Takže je to vhodné aj pre tých, ktorí sa s modernými telefónmi nekamošia?

Áno, bežne máme aj pacientov nad 60 rokov a tým najstarším môžu pomôcť aj rodinní príslušníci. Samozrejme, máme aj zákaznícke centrum, ktoré je vždy k dispozícii – to bolo aj pre lekárov veľmi dôležité, aby im pacienti nevolali do ambulancie, keď sa im niečo pokazí.

Keď lekári povedia pacientom všetky tieto benefity, ich presviedčanie by malo byť jednoduché.

Ohlasy, ktoré sme doposiaľ nazbierali, hovoria, že najľahšie sa presviedčajú novodiagnostikovaní pacienti, ktorí sú disciplinovaní a majú záujem zlepšiť svoje zdravie. Tým nezodpovedným by nepomohla ani naša technológia, lebo v prvom rade treba chcieť.

V jednom rozhovore ste spomínali, že viac zdravotníkov nebude, pacientov však áno. Mohla by byť telemedicína riešením pre slovenský zdravotnícky systém?

Áno, lebo pacienti nebudú chodiť do ambulancie, keď to nebudú potrebovať – a technológia, ktorá ich pravidelne monitoruje a funguje aj ako prevencia, môže odľahčiť systém. To vytvára priestor zdravotníckemu personálu, aby sa venoval tým, ktorí to naozaj potrebujú, keď napríklad treba inak nastaviť liečbu. 

Veľmi ma frustruje, že sa na Slovensku dookola hovorí o stavaní nemocníc a nových lôžkach. Áno, je dôležité, aby sme zrekonštruovali nemocnice a aby sme mali moderné stroje, no musíme otvoriť aj debatu o tom, čo urobiť, aby bolo v nemocnici čoraz menej ľudí. Nové nemocnice sú zbytočné – lôžko v nemocnici je najdrahšia zdravotná starostlivosť, aká existuje, všetko ostatné je lacnejšie.

Takmer každé tretie dieťa môže mať problém s váhou. Lekárka vysvetľuje, čo ovplyvňuje obezitu

Moderné zahraničné krajiny sa snažia udržať pacienta čo najdlhšie mimo nemocnice a presne v tomto je naša technológia zlomová. Nehovorím, že je to jediný nástroj, no menej pacientov v ambulanciách a nemocniciach zvýši výkonnosť nášho zdravotníctva.

Spomínali ste zahraničie. Aké krajiny vás v tomto smere inšpirujú?

Zaujímavá je Veľká Británia alebo Saudská Arábia, kde už majú koncept digitálnej nemocnice. Takto odpadajú náklady na priestor, dopravu a pacienti sa liečia diaľkovo. Pre Slovensko by však mohlo byť príkladom Holandsko, ktoré je podobne veľké.

Je dôležité, aby sme mali zrekonštruované nemocnice, no musíme otvoriť aj debatu o tom, čo urobiť, aby bolo v nemocniciach menej ľudí. Len minimum pacientov dokáže zvýšiť výkonnosť nášho zdravotníctva.

V Holandsku sa začali zameriavať na telemedicínu, pretože analýza obyvateľstva im ukázala, že ak nepríde k nejakej zásadnej zmene, ich zdravotný systém o 10-15 rokov skolabuje. Presne toto čaká aj Slovensko, hoci o tom nepočujem nikoho hovoriť.

Možno sa pacientom viac páči, keď môžu chodiť do ambulancie, no o niekoľko rokov nebudú mať za kým chodiť a to im musíme čo najskôr vysvetliť.

Čo plánujete do budúcnosti?

Chceli by sme sa presadiť v zahraničí. Máme kvalitnú slovenskú technológiu, ktorá môže zažiariť aj v cudzine. Už teraz rokujeme s Českom, Chorvátskom, Egyptom, so Saudskou Arábiou, Spojenými arabskými emirátmi či Senegalom.

Okrem nových krajín však chceme zlepšiť aj technológie. Chceme viac pracovať s umelou inteligenciou, napríklad by nám mohla vyrábať predikcie pre pacientov a upozorňovať na profily, ktoré sú z hľadiska zdravia rizikové.

No kým lekárom posunieme robotických poradcov, veľa sa musí zmeniť. Medicínsky sektor je veľmi konzervatívny, ale teší ma, že sa ľady postupne hýbu.

Ľuboš Petrík

Zastáva post predsedu predstavenstva firmy Goldmann Systems, ktorá pôsobí v oblasti riadenia a digitalizácie financií a telemedicíny. Vo firme sa venuje najmä rozvoju obchodu a strategickému smerovaniu spoločnosti.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Ondrej Kubovič z ESET-u: Čo raz napíšete či pošlete online, je navždy. Nepomôže ani posielanie fotiek na jedno pozretie

Odborníka na digitálnu bezpečnosť sme sa pýtali, ako sa na internete správať zodpovedne a ako deťom vytvoriť bezpečné prostredie aj online.

Byť offline je dnes fenomén: s telefónom sa ráno prebúdzame a chodíme spať, ale aj si skvalitňujeme život – len predstava, že by sme počas pandémie nedokázali nadviazať kontakt s rodinou či kamarátmi, je pre mnohých desivá. No čím viac možností poskytuje internet svojim používateľom, tým viac získavajú útočníci, podvodníci a tienisté ľudské stránky. S odborníkom na digitálnu bezpečnosť zo spoločnosti ESET Ondrejom Kubovičom sme preto hľadali možnosti, ako byť čo najviac v bezpečí aj v online prostredí.

Môže byť používanie filtrov na sociálnych sieťach pre dospievajúce deti aj prospešné? Opýtali sme sa psychologičky

V rozhovore so špecialistom Ondrejom Kubovičom sa dozviete: 

  • kto je najohrozenejšou skupinou na internete,  
  • prečo je dôležité, aby rodič poznal sociálne siete, ktoré dieťa používa,
  • prečo tvrdý zákaz nie je dobrou taktikou pri digitálnej bezpečnosti detí,
  • aké nástroje a nastavenia môžu rodičom pomôcť pri kontrole, ktorá rešpektuje aj súkromie dieťaťa, 
  • ktoré aplikácie sú bezpečné na posielanie správ 
  • a s akými podvodmi sa môžeme na internete často stretnúť.

Často počúvame, že seniori sú najzraniteľnejšou skupinou v online priestore. Nie sú rovnako ohrozené aj deti, ktoré s technológiami vyrastajú, ale nemajú ešte rozvinuté kritické myslenie?

Tieto skupiny sú dosť odlišné. Mnoho seniorov už nejakú digitálnu gramotnosť má, no nemajú technológie intuitívne zaužívané v každodennom živote. Pre deti sú zase technológie prirodzené, no nemajú ešte rozvinuté kritické myslenie, bývajú menej opatrné a kliknú aj na veci, ktoré si dospelý človek vie vyhodnotiť ako možné riziko.

Deti môžu mať už naučené situácie, ktorým by sa mali vyhnúť, napríklad že sa nemajú rozprávať s cudzími ľuďmi, no zároveň sú spôsoby, ako takúto situáciu na internete podať iným spôsobom. A zrazu dieťa cudzieho človeka prestane vnímať ako cudzieho, a tak sa s ním začne rozprávať. Dieťa si jednoducho nevie podobný scenár dostatočne abstraktne rozšíriť, že aha, toto môže byť problém, aby pochopilo celú situáciu komplexne. Preto môžu aj deti veľmi ľahko naletieť na podvody na internete.

Aké sú najčastejšie digitálne nástrahy, na ktoré môžu deti natrafiť?

Keďže pracujem vo firme, ktorá rieši digitálnu bezpečnosť, pozerám sa na to najmä z tohto pohľadu: deti môžu natrafiť na nejaký škodlivý kód, ktorý im bude zobrazovať reklamy, alebo si môžu stiahnuť falošnú hru, ktorá bude posielať esemesky na pozadí. Prípadne ak je v telefóne uložená platobná karta, môžu si objednať nejakú službu, o ktorej rodičia nevedia, a budú takto vyrábať „škody“. Všetky tieto „technické“ podvody však vieme jednoducho odhaliť a blokovať.

Existuje však množstvo psychologických ohrození, pri ktorých sú nástroje na reguláciu a ochranu obmedzenejšie. Keď vás útočník na internete obťažuje, máte možnosť zablokovať ho. No on v tom môže pokračovať – stačí, ak si vytvorí ďalšie konto pod falošným menom. Nehovoriac o tom, ako sociálne siete kyberšikanu zosilnili – kým v minulosti mal agresor len obmedzený priestor, v ktorom fungoval, dnes môže terorizovať obeť kedykoľvek a pred oveľa širším okruhom ľudí. Toto je niečo, čoho sa aj ja ako otec veľmi obávam. 

Na druhej strane si ani deti niekedy nemusia uvedomovať, že svojím správaním niekomu ubližujú. Rodič má aj v tomto prípade veľmi dôležitú úlohu vysvetliť, že internet nie je bublina, a ak dieťa robí niekomu zle online, je to rovnako zlé ako v reálnom svete.

Mali by byť sociálne siete pre deti zakázané?

Sociálne siete aj sú zakázané, na Slovensku si dieťa do 13 rokov nemôže založiť väčšinu z nich, v Česku je to povolené až od 15 rokov. Realita však ukazuje, že oklamať dátumom narodenia pri registrácii nie je problém, a tak je bežné, že decká majú aktívne profily už medzi 8 až 10 rokmi.  

Rozumiem týmto vekovým hraniciam, no keď dieťa vidí, že v triede má 18 z 20 detí sociálnu sieť a ono patrí k menšine, tak ho tlak okolia donúti vytvoriť si ju. Navyše, len čo rodičia zavedú tvrdé obmedzenia a zákazy, dieťa si nájde nejaký spôsob, ako to obísť. Deti sú v tomto veľmi šikovné, s technológiami vyrastajú a sociálne siete tieto možnosti ponúkajú.

Keď rodičia zavedú tvrdé obmedzenia a zákazy, napríklad pri sociálnych sieťach, dieťa si nájde nejaký spôsob, ako to obísť. Je oveľa lepšie, ak o tom rodič vie.

V tomto prípade je preto oveľa lepšie, ak o tom rodič vie a pomáha dieťaťu kriticky vyhodnocovať množstvo toxického obsahu, psychologických problémov a rizík. Rodičia by preto mali byť dostatočne uvedomelí a mali by vedieť, čo robiť, aby bolo dieťa aj v digitálnom svete v bezpečí.

Ako teda kontrolovať dieťa tak, aby bolo na internete v bezpečí, ale zároveň sme rešpektovali jeho súkromie?

Rodič by nemal byť „kontrolór“, ktorý nad dieťaťom stále stojí a všetko si pozerá. Tak mu zasahuje do súkromia, a aj ohýba predstavu o súkromí, čo môže dieťa negatívne poznačiť aj do budúcna. Lepšie je byť otvoreným poradcom, byť pri dieťati, keď sa s niečím stretne, nerozumie tomu alebo sa o tom chce rozprávať. Samozrejme, je dôležité previesť ho prvými krokmi, ako napríklad založenie profilu, nastavenie súkromia a celkovo čo najbezpečnejšie nastavenia.

K podobnému záveru sme dospeli aj pri rozhovore s psychologičkou o vplyve skrášľovacích filtrov na deti. Ich používanie nemusí byť len škodlivé, pri budovaní identity v puberte môže pomôcť, ale rodič musí byť v celom procese prítomný, otvorený a vedieť, o čo ide.

Toto platí nielen o sociálnych sieťach, ale napríklad aj o hrách. Veľa rodičov dá dieťaťu tablet a ďalej neriešia, ako a čo sa hrajú. Rodič by si mal nad hru s dieťaťom sadnúť, možno na chvíľu zahrať, aby videl, ako to vyzerá, čo sa v hre deje a ako funguje.

Sám si uvedomí možné riziká a zhodnotí, či je hra vôbec pre dieťa vhodná. Rodič môže urobiť aj nejaký predvýber hier a previesť nimi dieťa. Dôležité je, aby tam bol rodič naozaj prítomný – pri hrách, sociálnych sieťach, na internete.

A okrem toho existujú aj technické nástroje, ktoré mu pri tomto môžu pomôcť.

Môžeme si povedať nejaké príklady?

Základné kontroly rodičovskej ochrany sú zabudované v operačných systémoch všetkých mobilných zariadení. Existujú však aj externé nástroje, ktoré majú rozšírenú funkcionalitu, známe ako parental control. Dá sa pomocou nich obmedziť aj lokalizácia dieťaťa, ak chcete, aby dieťa ostalo v rámci bloku či na ihrisku. Ak vyjde za nastavenú hranicu, zablokuje sa mu telefón, pošle vám (rodičovi) upozornenie a môžete mu hneď zavolať, či je v poriadku.

Aby to nebolo len o obmedzeniach, umožňuje aj jednoduchú komunikáciu dieťaťa s rodičmi – napríklad ak chce byť dlhšie na YouTube alebo podobne, môže jednoducho poslať upozornenie aj so zdôvodnením rodičovi. Sú tam však aj možnosti blokovania konkrétnych kategórií webstránok. Môžete si vybrať, ktoré bude blokovať plošne, a tak môžete dieťa chrániť pred vekovo neprimeraným obsahom.

Lektorka vzťahovej a sexuálnej výchovy: Priemerný vek, keď dieťa vidí porno, je 11 rokov

Technicky zdatnejší rodičia si môžu doma upraviť DNS servery, cez ktoré sa zariadenia z domácej wi-fi pripájajú na internet. Funguje to v podstate ako telefónny zoznam, cez ktorý router prekladá vami zadaný názov stránky, napríklad Soda.O2.sk na čísla IP adresy, a podľa nich vyhľadá na internete príslušnú stránku. Existuje pritom DNS server, ktorý zo zoznamu vymaže všetky takéto preklady pre pornografické stránky, čo spôsobí, že z pohľadu zariadení u vás doma tieto weby prestanú „existovať“.

Čo v prípade, že chce dieťa tvoriť videá na TikToku? Medzi mladými je to jedna z najpopulárnejších sietí, a tak je prirodzené, že na nej chcú byť. Zároveň sa obsah môže veľmi jednoducho dostať k obrovskému množstvu ľudí na celom svete. 

Asi neviem povedať jednoznačné áno alebo nie. Pre ich súkromie by bolo najlepšie, keby to nerobili vôbec. Aj tu však môže pomôcť sa s dieťaťom o tom rozprávať. Vysvetliť mu, už keď si TikTok zakladá, s čím sa tam môže stretnúť, oboznámiť ho aj s negatívami a možnými nebezpečenstvami. Teda ak to musí byť, najlepšie je ho tým celým sprevádzať. A byť prítomný aj pri tvorbe videí, pomáhať mu s tým. Takto bude aj rodič vedieť, čo dieťa publikuje.

TikTok veľmi zasahuje do súkromia, podobne ako iné sociálne siete, no pri jeho návykovosti môžu byť riziká väčšie. To si veľa ľudí neuvedomuje. TikTok síce už sľúbil, že pridá nejaké obmedzenia, napríklad že deti na ňom budú môcť tráviť maximálne hodinu, no zatiaľ je jeho hlavným cieľom, aby na ňom človek strávil čo najviac času a zdieľal čo najviac obsahu.

Čo teda zverejňovať a čo nezverejňovať na sociálnych sieťach? 

Ja odporúčam nezdieľať nič. Možno paranoidný prístup, ale vychádza aj z charakteru mojej práce.

Ak už niečo zdieľame, dobrý prístup je zdieľať fotky či statusy s oneskorením. Čiže fotku z lode či útesu pri západe slnka zdieľajte, až keď tam už nie ste. Online zločincom totiž môžete nevedomky dať množstvo informácií o vašom správaní, zvykoch a vašej polohe. Ak napríklad zdieľate, kam chodíte behať, znamená to, že zdieľate lokalitu, kde sa pravidelne nachádzate, a tak vás ľahko môže niekto sledovať.

A to ani nehovorím o rizikách zdieľania vašich detí na sociálnych sieťach. Aj z takýchto fotiek sa dá vytiahnuť kvantum informácií, takže radšej prekryte dieťaťu tvár emotikonom alebo farebnou šmuhou. Bez toho vytvárate dieťaťu digitálnu identitu, s ktorou nikdy predtým nesúhlasilo.

V Česku majú verejne dostupné databázy fotiek detí, ktoré boli raz zdieľané na internete, kde presne vidíte, koľko mali videní. Fotky nahých detí z bazénov majú desaťtisíce pozretí, bežné fotky stovky. To asi o niečom hovorí.

Fotku z dovolenky zdieľajte, až keď tam nebudete. Zločincom totiž môžete nevedomky dať množstvo informácií.

Existujú aplikácie na bezpečné posielanie fotiek či správ? Na WhatsAppe aj v iných aplikáciách máme možnosť posielať fotky len na jedno pozretie, fotka tak nezostane v čete.

Posielanie fotiek na jedno pozretie je fajn fukcionalita, ale stále si ju niekto môže screenshotnúť. Internet je jednoducho navždy a žiadna aplikácia nie je dostatočne bezpečná. Ak má druhá strana nejakú motiváciu ublížiť, môže si fotku screenshotnúť, upraviť alebo z nej spraviť meme. A to je niečo, čo sa môže s dieťaťom ťahať počas celej školy.

Pri WhatsAppe je navyše problém, že spadá pod Facebook – poslané fotky už boli spracované serverom tejto spoločnosti, ktorá v ochrane dát nie je práve najlepšia.

Existuje stránka, ktorá porovnáva úroveň bezpečnosti rôznych platforiem na posielanie správ. Messenger od Facebooku je červený takmer odhora dole a napríklad ani Telegram nepatrí medzi odporúčané. Naproti tomu Signal, Wire alebo Threema majú dobrú bezpečnostnú povesť.

5 praktických tipov na bezpečný internet od Ondreja Kuboviča:

  1. Nenechávajte si heslá uložené v prehliadači.

Takto uložené heslá majú nulovú bezpečnosť. Prekrytie hesla čiernymi bodkami v prehliadači nie je žiadna ochrana a útočníkovi ich dávate v podstate zadarmo.

  1. Na ukladanie hesiel použite radšej password manager.

Teda dostupný externý softvér, ktorý heslá uloží, ale zároveň spoľahlivo šifruje, nielen prekrýva. Heslá sú v ňom uložené ako v trezore.

  1. Silné heslo a dvojfaktorová autentifikácia sú nevyhnutné aj pri mailovom účte. 

Dvojfaktorová autentifikácia znamená, že svoje prihlásenie budete overovať ešte iným spôsobom ako vyplnením hesla. Na vaše telefónne číslo prípadne vo vybranej aplikácií dostanete kód, ktorý musíte zadať pri prihlásení. 

  1. Skontrolujte stránku, na ktorej vypĺňate údaje.

Základom phishingového podvodu je neoprávnené získavanie údajov, pričom sa podvodníci tvária ako organizácia – kopírujú štýl stránok, vkladajú logá, aby boli takéto podvodné stránky vnímané ako oficiálne. 

Pred zadávaním údajov v riadku s adresou preto vždy skontrolujte, či ste na oficiálnej stránke alebo aplikácii. Aplikácie sťahujte len z oficiálnych obchodov.

  1. Vypnite si zdieľanie polohy.

Zbytočne takto poskytujete údaje tretím stranám a je to užitočnejšie opatrenie ako napríklad prekrytie prednej kamery na počítači. Ak si aplikácia vyžaduje vašu lokalizáciu, nechajte ju zapnutú len počas používania aplikácie.

Ako je to so zdieľaním polohy cez čet? Väčšina platforiem to ponúka ako možnosť a napríklad rodičom to môže slúžiť na zistenie polohy dieťaťa.

Bezpečnejšie je kontrolovať dieťa cez nástroj rodičovskej kontroly, vtedy komunikuje zariadenie so zariadením a nejde to cez tretiu stranu. Nevidím v tom však zásadný problém, keď sa potrebujete s niekým nájsť v cudzom meste alebo na festivale, teda na krátky čas. Dal by som si pozor na výber appky pri takomto zdieľaní, keďže bezpečnosť Messengera je horšia ako povedzme Signalu.

To znamená, že je lepšie nechať si lokalizáciu vypnutú?

Určite vypnutú. V mapách a podobných aplikáciách, kde sa vyžaduje lokalizácia, odporúčam nechať zapnuté zdieľanie polohy len pri používaní aplikácie.

Google napríklad má možnosť detailného zaznamenávania polohy používateľa. Vie z toho  spraviť aj report, mapku, na ktorej presne vidíte, kde ste v akom čase boli aj akým typom dopravného prostriedku ste cestovali. Myslela som si, že je to celkom dobrá funkcia. 

Ja som počul o prípade, keď chalan chodil za milenkou a vďaka tejto funkcii o tom Google vedel – dnes je už rozvedený. Z tých dát sa dá vydedukovať veľa vecí a Google zbytočne vie niečo, čo o vás nemusí vedieť žiadny človek. Ja si vážim svoje súkromie a som radšej, keď o mne apky nevedia nič.

Pri bezpečnosti na sociálnych sieťach môže byť problémom aj krádež profilu. Je to stále aktuálna téma?

Prístupy do sociálnych sietí patria na dark webe medzi tie najhodnotnejšie údaje. Dôvodom je, že s nimi viete robiť veľmi veľa vecí. Vo veľkom stále vidíme phishingové stránky, ktoré sa tvária ako Facebook alebo Instagram. V praxi to vyzerá tak, že vám príde link, kde sa máte prihlásiť, pričom si myslíte, že ide o obsah na Facebooku. Ak nemáte zapnuté overenie ďalším faktorom a zadáte svoje meno a heslo, je otázkou pár sekúnd, aby vám zmenili heslo. Ak navyše útočník získa vaše prihlasovacie údaje, skúsi ich automatizovane použiť na všetkých ďalších sociálnych sieťach.

Čo môže útočník z týchto dát získať?   

Primárnou motiváciou za väčšinou zlých vecí, ktoré sa dejú na internete, sú peniaze. Na sociálnych sieťach máme obrovské kvantum informácií. Keby si útočník stiahol len všetky staré čety, ktoré tam máme, má veľké množstvo osobných informácií. Mnoho z nás cez takéto nezabezpečené kanály zdieľa občianske preukazy alebo fotky dôležitých dokumentov a aj fotografie, ktoré sa dajú použiť napríklad na vydieranie.

Ak útočník dostane prístup napríklad do Messengera, jedným klikom v nastaveniach si môže stiahnuť všetko, čo tam máte. Ak získa plnú kontrolu nad vaším profilom, ide aj o krádež identity. Útočník sa môže za vás vydávať, posielať vašim kamarátom, známym či rodine správy a nebezpečné linky.

Ondrej Kubovič

Vo firme ESET pracuje na pozícii Security Awareness Specialist, kde šíri povedomie o aktuálnych hrozbách v online prostredí a o tom, ako im predchádzať. Predtým pracoval roky ako novinár, v ESET-e dnes pracuje už ôsmy rok. Okrem iného školí deti, učiteľov, dospelých, ale pripravuje aj prezentácie pre odborníkov, najmä v Európe a z rôznych oblastí. Je spoluautorom materiálov o digitálnej bezpečnosti pre učiteľov.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac