Vzťahová a sexuálna výchova nie je náuka o polohách. Učí deti o zdravých vzťahoch, prevencii a vlastnom tele

Vekovo primeraná vzťahová a sexuálna výchova je na Slovensku len v zárodku, pritom je primárnou prevenciou sexuálneho a domáceho násilia.

Pri prvom kontakte so sexuálnou výchovou môžu mať dospelí predsudky – prečo by sa moje dieťa malo učiť o sexe, veď je ešte malé… Vzťahová a sexuálna výchova však vôbec nie je o zdieľaní skúseností či o sexe. Zuzana Bendíková a Radka Mikšík z organizácie InTYMYta, ktoré sa venujú odbornej, vekovo primeranej vzťahovej a sexuálnej výchove na školách, nám vysvetlili, ako vzťahová a sexuálna výchova učí o zdravých vzťahoch, aby mladí ľudia vedeli, na čo majú právo, ako sa v rôznych situáciách brániť a ako robiť rozhodnutia.

Každá desiata žena v EÚ si nemôže dovoliť kúpiť základné hygienické potreby. Ako vyzerá realita menštruačnej chudoby na Slovensku?

V rozhovore s odborníčkami sa dozviete:

  • ako vyzerá hodina vzťahovej a sexuálnej výchovy,
  • čo najčastejšie zaujíma deti,
  • aké následky má nedostatočná vzťahová a sexuálna výchova,
  • aké nedostatky majú v tejto téme dospelí,
  • ako vyzerala sexuálna výchova počas komunizmu 
  • a aký je priemerný vek dieťaťa, keď narazí na porno.

Ako je na tom Slovensko v otázke sexuality? Lebo z môjho laického pohľadu stále nesie isté momenty trápnosti – pri vyťahovaní vložky počas menštruácie sa červenáme, máme problém otvorene sa rozprávať vo vzťahoch a časť spoločnosti sa oháňa tradičnou rodinou.

Radka: Najvýpovednejšie sú dáta. Štatistiky o násilí a obťažovaní hovoria, že každá tretia žena zažíva domáce násilie a každá desiata sexuálne a rodovo podmienené násilie. Každá tridsiata ôsma tínedžerka je tehotná, Slovensko má piaty najhorší prístup k antikoncepcii spomedzi členských krajín Európskej únie a máme aj katastrofické čísla v rámci kyberobťažovania.

Zuzana: Pri tom kyberbezpečí dokonca čísla hovoria, že viac ako polovica rodičov ani nevie, že ich dieťa natrafilo na obsah, ktorý nie je vekovo adekvátny. Rodičia nevedia, s čím sa deti stretávajú a ako ich pred tým chrániť. Toto všetko sú životy reálnych ľudí.

Chýba nielen samotná výchova, ale aj rôzne služby. Na Slovensku vnímame regionálnu nedostupnosť služieb, neexistujúcu systematickú podporu a k tomu všetkému ešte musíme pripočítať stigmatizujúcu spoločnosť.

Je to následok neslobody a komunizmu, v ktorom naši rodičia vyrastali?

Zuzana: Práve naopak, Československo bolo v témach sexuality jednou z najprogresívnejších krajín.

Napríklad v Prahe fungovalo výskumné stredisko Inštitút sexuológie. Láska a poznanie charakteru budúceho partnera boli základom socialistickej rodiny. V príručkách o manželstve sexuológovia zhrnuli anatómiu tela, vývin pohlavných orgánov, pudy a sexualitu jedinca.

Študovali ženský orgazmus, kde porovnávali sexuálne prežívanie tehotných a neplodných žien. Prišli na to, že ženy, ktoré nezažili orgazmus, svojho partnera nemilovali. Zobrali si ho z praktických dôvodov: chceli odísť od rodičov alebo to bolo od nich očakávané.

Ako potom došlo k tomu, že sa situácia otočila? 

Zuzana: Toto je skôr moja teória, faktorov je viac. Počas komunizmu bolo zakázané verejne prejavovať svoju vieru, no keď padol režim, viera sa dostala aj do niektorých verejných otázok a politík. Prijali sme Vatikánske zmluvy, ktoré veľmi vplývajú na každodenný život v téme sexuálneho a reprodukčného zdravia až dodnes. 

Chceme deti naučiť znaky zdravého vzťahu, prečo je dôležité poznať svoje telo, ako komunikovať v ambulancii a rôzne iné témy. 

Ako teda vyzerá sexuálna výchova na školách dnes? 

Radka: Aktuálne máme na Slovensku prierezový predmet s názvom výchova k manželstvu a rodičovstvu. Už samotný názov je veľmi limitujúci a osnovy predmetu nereflektujú potreby dnešnej mládeže. Ide o predmet, ktorý sa vyučuje v rámci iných predmetov, ako je biológia, občianska výchova, etika a podobne.

Spôsob napĺňania osnov môže byť veľmi rozmanitý – škola si môže pozvať na workshop našu organizáciu, teda ľudí, ktorí majú odborné zázemie a vedia podať informácie didakticky vhodne a vekovo primerane, ale môže si pozvať aj lekárku, lekára s prednáškou či manželský pár, ktorému deti kladú otázky. Aj lekárske prednášky a besedy s jednotlivcami či pármi môžu byť v poriadku, len to nemôžeme definovať ako vzťahovú a sexuálnu výchovu v pravom slova zmysle.

Môže sa teda stať, že dieťa z jednej školy odchádza s úplne iným poznaním zo sexuálnej výchovy ako druhé z inej školy.

Zuzana: Áno, no to v podstate platí v prípade celého školstva. Pri vzťahovej a sexuálnej výchove je to však naozaj veľmi individuálne.

Ako by mala takáto výchova v ideálnom prípade vyzerať?

Zuzana: Keď niekto príde prvýkrát do kontaktu so vzťahovou a sexuálnou výchovou, môže mať predsudky. Často počujeme, že sa chceme rozprávať o sexe, o polohách a o vlastných skúsenostiach, no to nie je pravda. 

Chceme deti naučiť znaky zdravého vzťahu, prečo je dôležité poznať svoje telo, ako komunikovať v ambulancii a rôzne iné témy.

Prenesme sa na chvíľu do triedy. Ako vyzerá hodina sexuálnej a vzťahovej výchovy, ktorú vediete vy?

Radka: Keďže táto výchova zahŕňa mnoho tém, väčšinou do školy chodíme na polovicu dňa. Ešte pred hodinou si dotazníkom zistíme, aké znalosti a potreby deti majú. Vopred vieme aj ich vek, podľa toho vyberáme vekovo primeranú tému.

V triede na začiatok nastavíme pravidlá, aby sme mali bezpečné a rešpektujúce prostredie. My ako lektorky nikdy nemôžeme prinášať vlastnú skúsenosť, základ našej profesionality je v tom, že deťom prinášame modelové situácie, na ktorých môžu riešiť nejaké vekovo adekvátne problémy, ktoré sú v téme časté.

Deti počas hodín kladú otázky a v triede máme aj možnosť vhadzovať do krabice anonymné komentáre. Aktivít máme naozaj mnoho, či už je to myšlienková mapa, kde sa napríklad pýtame, čo je súhlas, alebo obľúbená aktivita, ktorú voláme škála. Na jeden koniec triedy umiestnime „áno“ a na druhý koniec „nie“. Deti sa stavajú na škálu podľa toho, ako súhlasia s rôznymi tvrdeniami, a zároveň argumentujú, prečo si to myslia. V rámci tejto aktivity sa okrem iného učia aj to, že zmeniť názor je v poriadku a počúvajú aj rôzne postoje k daným témam. To im pomáha správať sa k sebe navzájom s rešpektom, aj keď nesúhlasia.

Aktivity sa obmieňajú, no základom každého workshopu sú modelové situácie. Hodiny väčšinou uzatvárame tým, že si vyhodnotíme, aké sú možnosti pomoci a podpory v danej téme a kam sa obrátiť na dôveryhodné zdroje informácií.

Na čo sa deti najčastejšie pýtajú?

Zuzana: Deti kladú naozaj úžasné otázky, bolo by krásne, ak by sa takto pýtali aj dospelí. Napríklad sa pýtajú, či je v pohode pozerať porno a či je v poriadku, keď si dajú dve dievčatá pusu. V otázkach sa chcú uistiť, či nerobia niečo nebezpečné alebo nezdravé. Potom sa pýtajú aj špecifické veci, napríklad načo je kondóm, lebo tieto veci niekde započuli a teraz cítia príležitosť, že im na to niekto úprimne odpovie.

Radka: Mne napadla nedávna otázka, či mali aj neandertálci menštruáciu alebo čo mám robiť, keď mám frajera. Sú to naozaj milé a zaujímavé otázky.

Priemerný vek, kedy dieťa vidí porno prvýkrát, je 11 rokov. V tom veku to deti nevnímajú so žiadnym sexuálnym kontextom, práve naopak, zväčša sú zhrozené a je im to nechutné. 

Nedávno ste so skupinou odborníkov a odborníčok pripravovali nové osnovy pre vzťahovú a sexuálnu výchovu na školách, ktorá je súčasťou tzv. kurikulárnej reformy. Čo nové osnovy obsahujú? 

Zuzana: Vzťahovú a sexuálnu výchovu navrhujeme rozdeliť do troch hlavných oblastí: človek a príroda, človek a spoločnosťzdravie a pohyb.

V prvej časti človek a príroda by sme okrem iného chceli mládež naučiť viac o tele, o tom, ako funguje, načo sú jednotlivé orgány, ako sa starať o hygienu a ktoré časti tela sú súkromné a nemá sa ich dotýkať nikto bez súhlasu.

V pokročilejšej časti sa dozvedia o puberte, menštruácii a celkovo o akceptácii vlastného tela. V poslednom cykle z časti človek a príroda sa učí o prevencii pred pohlavne prenosnými infekciami alebo o neželanom tehotenstve. Legálny vek na pohlavný styk je 15 rokov, a preto je dôležité, aby mali informácie, podľa ktorých sa budú v budúcnosti zodpovedne a bezpečne rozhodovať.

Do oblasti človek a spoločnosť patrí napríklad prevencia sexuálneho násilia a obťažovania, súhlas a rešpektovanie nesúhlasu a rozprávame sa aj o základných vedomostiach o vzťahoch a prejavoch náklonnosti. Ďalej ide najmä o podrobnejšiu prevenciu šikanovania, diskriminácie, o mediálnu gramotnosť v kontexte tém sexuality a vzťahov. Dôležitou témou je emocionálna inteligencia, aby mládež vedela napríklad rozoznať vášeň od zamilovanosti.

A do časti zdravie a pohyb patrí zdravý životný štýl, v rámci ktorého hovoríme o strave, pohybe, spánku, pitnom režime a ďalších pilieroch, ktoré sú veľmi dôležité, no rovnako sa venujeme aj duševnému zdraviu.

Táto reforma by mala byť uzavretá na jar.

Ministerstvo školstva malo viaceré výhrady, napríklad k antikoncepcii. Medzi námietkami zaznelo, že deťom nemáme hovoriť, kde si môžu kúpiť kondóm, pričom sú dostupné pri pokladniach v bežných obchodoch. Nemáte občas pocit, že deti už niektoré informácie dávno majú?

Zuzana: Všetka odborná literatúra aktuálne hovorí, že mládež je presexualizovaná. To znamená, že majú informácie a vnemy zo sociálnych sietí, z rôznych videí a filmov, kde sú postavy presexualizované.

V dnešnej dobe je nevyhnutné rozprávať sa s deťmi o vzťahovej a sexuálnej výchove, pretože potrebujeme, aby nad týmito zdrojmi rozmýšľali kriticky. V niečom je to taká „dospelácka“ pohodlná pozícia – keď to nevidíme, tak sa to nedeje. To však nie je pravda.

Radka: Priemerný vek, kedy dieťa vidí porno prvýkrát, je 11 rokov. To je vekovo absolútne neadekvátne. V tom veku to deti nevnímajú so žiadnym sexuálnym kontextom, práve naopak. Sú zväčša zhrozené a je im to nechutné.

Prečítajte si tiež: Kvalitu nášho života zásadne ovplyvňuje, aký vzťah máme sami so sebou

Predpokladám, že zavedenie vekovo primeranej a odbornej vzťahovej a sexuálnej výchovy na školy by prinieslo pozitívne zmeny do celej spoločnosti. 

Zuzana: Svetová zdravotnícka organizácia hovorí, že keď máme kvalitné reprodukčné a sexuálne zdravie, zvyšuje to kvalitu nášho života, a keď, naopak, máme túto oblasť zanedbanú, kvalita života sa nám zníži až o 80 %.

Vzťahová a sexuálna výchova je tiež primárna prevencia voči sexuálnemu a domácemu násiliu. Mali by sme lepšie zdravotnícke služby, menej neželaných tehotenstiev.

Radka: Každý človek má nejaký vzťah, či už je to partnerský, kamarátsky, pracovný, rodinný, alebo vzťah so sebou. Na to, aby sme mali rovné a rešpektujúce vzťahy, potrebujeme nejaké vedomosti, zručnosti a postoje. A to je presne vzťahová a sexuálna výchova.

Vekovo primeraná a kvalitná vzťahová a sexuálna výchova znamená pozitívny dopad na zdravie, bezpečie a rešpekt v celej spoločnosti.

Stalo sa vám niekedy, že ani dospelí nevedeli niečo z tejto oblasti?

Zuzana: Keď máme workshopy pre rodičov, veľmi ich prekvapuje online prostredie a štatistiky o porne. Je pre nich nepredstaviteľné, že tieto čísla hovoria aj o ich deťoch. Pravidelne sa opakuje aj mýtus, že dievčatá nemôžu používať tampóny skôr, než majú prvý sex.

Radka: Viackrát nastalo prekvapenie, že biologicky má ženská anatómia tri otvory, nie dva. Rovnako sa často pýtajú, ako vyzerá klitoris a kde ho nájsť. Mnoho neznáma je aj o menštruačnom cykle. 

Stretávame sa však s otvorenosťou a vôľou pýtať sa. Okrem týchto otázok je pre rodičov zaujímavá téma queer detí – hovoria najmä o strachu, ako okolie prijme ich deti, ak by boli queer. Boja sa diskriminácie.

K pozitívnej zmene v spoločnosti môžeme prispieť aj menšími zmenami, napríklad pri výbere slov. Aké slová by sme nemali používať, ak chceme k téme sexuality pristupovať rešpektujúco? 

Zuzana: Konečne by sme mohli prestať hovoriť sexistické vtipy. Je to naozaj zbytočné a ničí to atmosféru vo všetkých kolektívoch.

Radka: Za mňa je to zľahčovanie násilia a vtipkovanie o súhlase. Prečo je v poriadku, že vrcholoví politici zľahčujú násilie? Dokonca to často ani tematicky nesúvisí s tým, čo hovoria. Pri politickom diskurze sa často sama seba pýtam, kde to žijeme.

Zuzana Bendíková a Radka Mikšík

Zuzana Bendíková je výkonná riaditeľka organizácie InTYMYta a súčasne aj lektorka vzťahovej a sexuálnej výchovy a autorka komiksu Dospej Matere. Radka Mikšík pôsobí v organizácii InTYMYta ako lektorka a venuje sa aj PR, rovnako písala kapitolu Prvýkrát pre Dospej Matere.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Terapia je lepšia cesta ako hnev. Odborníčky vysvetľujú, ako budovať sebaprijatie a zdravé vzťahy

Nielen vzťahy s okolím sú pre nás dôležité. Kvalitu nášho života zásadne ovplyvňuje, aký vzťah máme sami so sebou.

Naši rodičia to s nami síce mysleli dobre, no mohli na nás preniesť rôzne generačné traumy. Sú často neviditeľné, lebo vychádzajú z naučených vzorcov správania. Dobrou správou je, že sa dajú liečiť. Cesta k spokojnému životu sa totiž začína od momentu, keď si ich uvedomíme. O vzťahoch, ktoré si vytvárame, sme sa rozprávali so psychologičkou Dominikou Neprašovou a so zakladateľkou projektu Duše naše, mediátorkou Slavomírou Černákovou.

Ako zotrvať pri knihe, športe alebo aj vo vzťahu? Psychologička vysvetľuje, ako funguje motivácia

V rozhovore s poradkyňou a mediátorkou Slavomírou Černákovou a psychologičkou Dominikou Neprašovou sa dozviete:

  • prečo je dôležitá výchova dieťaťa do šiestich rokov,
  • prečo sa cítime previnilo, keď hovoríme nie, 
  • ako sebaúcta súvisí so správaním rodičov počas detstva a dospievania, 
  • ako si budovať rešpektujúce vzťahy
  • a ako zastaviť prenášanie tráum od našich rodičov.

Správame sa k ostatným rovnako, ako sa správame k sebe?

Dominika: Bohužiaľ, väčšinou sa k sebe správame omnoho horšie ako k ostatným. Mylne sa domnievame, že ostatní sú lepší, rýchlejší, šikovnejší, krajší, chudší… a seba dávame pod nich. Nevieme sa dostať na rovnocennú priečku s ostatnými a už vôbec nie nad nich, lebo sa bojíme, že nás spoločnosť bude vnímať ako namyslených a arogantných. Neustále sa s druhými porovnávame.

Prečo to niektorí ľudia majú takto nastavené?

Dominika: Vnímanie vlastnej hodnoty sa začína budovať v detstve, a keď je to v tom čase zanedbané, dobieha to človeka v dospelosti. Napríklad pri vystavení sa novej situácii má človek strach, že sa strápni alebo bude ponížený. Odráža sa v nás to, ako sa k nám správali naši rodičia alebo vychovávatelia a naše blízke okolie počas detstva. Nie každý mal šťastie byť obklopený ľuďmi, ktorí si uvedomovali dôležitosť budovania hodnoty v deťoch a dôležitosť budovania sebalásky už v takom útlom veku. 

Zároveň si myslím, že sa to líši aj podľa kultúry – my Slováci to máme historicky zakorenené. Boli sme utláčaný národ a sebavedomie u nás je nižšie.

Spomenuli ste slovo sebaláska. Vplyvom sociálnych sietí sa stalo tak trochu toxickým. Čo sebaláska znamená pre vás, ako si ju môžeme vysvetliť?

Slávka: Slovo sebaláska začalo na Slovensku rezonovať pred pár rokmi. Je to v podstate jedno veľké vrece, v ktorom je naše sebavedomie, sebaprijatie a sebaúcta, teda všetko, čo môžeme sami sebe dopriať.

Je potrebné dodať, že momentálne čelíme fenoménu extrémnej sebalásky – na sociálnych sieťach má istá skupina ľudí potrebu ukazovať, ako sa majú radi. Ani to však nemusí byť pre každého prirodzené.

Sebalásku si budujeme vo viacerých smeroch, no podstatná je výchova do šiestich rokov dieťaťa, pretože vtedy intenzívne naberáme všetko dobré aj zlé z nášho najbližšieho okolia. 

Ak nám rodičia neumožňujú dostatok priestoru na sebavyjadrenie, na naše názory alebo prístup, kritizujú, ale nie konštruktívne, nemáme jasne stanovené pravidlá, ktoré sa musia dodržiavať a v našom okolí sa iba rozkazuje, prikazuje, zakazuje, podmieňuje – máme vytvorenú „živnú pôdu“ na to, aby sa to začalo uberať neželaným smerom. . 

Na to, pre čo žijeme, ako fungujeme a správame sa (aj sami k sebe) tak, ako to máme nastavené, prídeme až neskôr. Často sa to deje vo veku 30-33 rokov, no niekto si to nemusí uvedomiť nikdy.

Zdravé sebaprijatie a sebaúcta sa dajú budovať v akomkoľvek veku, aj po päťdesiatke. Doležité je uvedomiť si, že niečo nie je v poriadku, a chcieť zmenu.

Je to aj dôvod, prečo majú niektorí ľudia výčitky svedomia, keď povedia nie?

Slávka: Detstvo je základom celého nášho ďalšieho života. Vyrastáme vo veľmi úzkom kruhu ľudí, zväčša dvoch osôb, a preto sú vzorce správania také intenzívne.

Pokiaľ je výchova veľmi striktná a autokratická, stáva sa, že dieťa jednoducho nemá priestor na to, aby mohlo niečo povedať, a ak aj povie, tak jeho myšlienky nie sú prijímané, prípadne je to vnímané ako neadekvátne správanie a môže nasledovať trest. Takto však nenaučíme dieťa vnímať, čo samo chce, ale má skôr potrebu vyhovieť všetkým ostatným.

Dominika: Predstavme si detstvo ako laboratórium, kde dieťa pozoruje rodiča a jeho správanie kopíruje. Ak rodičia nevedia otvorene komunikovať, buď sa tomu vyhýbajú, alebo, naopak, komunikácia je veľmi emocionálna, dieťa to odpozoruje. Vidí, že mama sa zavrie do izby a tam plače alebo že otec kričí, alebo že sa spolu nerozprávajú. Tieto rámce správania sa dieťa naučí a v budúcnosti nepôjde do konfliktu, pretože za tým vidí toto, a tak aj prestane hovoriť nie.

A tak si začíname budovať nezdravý vzťah sami so sebou…

Dominika: Keď nevnímame svoje hranice, nevšímame si svoje potreby, ženieme sa za niečím, čo nás nerobí šťastnými, za niečím, čo nám nerobí radosť, tak taký vzťah máme. Robíme veci zo zvyku, pretože sa to od nás očakáva, nie preto, že to my chceme.

Takže na nás rodičia pri výchove prenášajú svoje nedoliečené traumy?

Slávka: Raz som počula vetu: „Nikto nás neučil byť rodičmi.“ 

Rodičia robia to najlepšie, čo v danej chvíli či situácii vedia. Momentálne máme viac času a zdrojov uvažovať nad výchovou, ako mali naši rodičia či starí rodičia. V žiadnom prípade nie je na mieste ich súdiť alebo hodnotiť. Mali inú vedomosť, ako máme my dnes.

Keď nevnímame svoje hranice a robíme veci len zo zvyku, lebo sa to od nás očakáva, nemáme so sebou samým zdravý, ale toxický vzťah.

Dá sa s vlastnou spokojnosťou a vnímaním seba samého niečo urobiť, aj keď si to uvedomíme v neskoršom veku?

Slávka: V každom veku sa s tým dá niečo urobiť. Je len potrebné, aby sme si to uvedomili. Môže sa stať, že niektorí k tomuto poznaniu neprídu, následne sa to môže odraziť na kvalite ich života, najmä vo vzťahoch s inými ľuďmi. Prejavy nespokojnosti so samým sebou pritom môžu byť rôzne – nadávky, osočovanie, urážanie druhých – pretože je to ľahšia cesta ako vstúpiť do svojho vnútra a pracovať s tým.

My však máme na rozdiel od minulosti väčší rozhľad či prístup k informáciám. Dnes sa aj na sociálnych sieťach otvárajú rôzne dôležité témy, ktoré boli tabuizované alebo sa o nich nahlas nehovorilo a vďaka nim vidíme, že sa to dá inak. Aj toto nám pomôže nabrať odvahu a urobiť prvý krok k tomu, aby vyhľadali odbornú pomoc. Ak nás dostatočne nevie podporiť okolie, nenachádzame odpovede na naše trápenie, práve terapia nám môže pomôcť.

Dominika: Základom je uvedomiť si tento problém a chcieť zmenu, ciest k zmene je mnoho.

Spomenuli ste, že dnes máme širšie vedomosti o výchove, ako mali generácie pred nami. Myslíte si, že si viac uvedomujeme zodpovednosť, ktorú so sebou nesie rodičovstvo?

Slávka: Mnohí nie. Neuvedomujú si, že keď budú napríklad celý čas pozerať do telefónu, sú vzorom pre ich dieťa, ktoré bude robiť to isté, pretože to vidí u svojich najbližších a myslí si, že tak je to správne. Veľa rodičov však vedie svoje deti zodpovedne, s láskavosťou k sebe aj k iným.

Dominika: Budúci rodič, ktorý si cestou vyliečenia zo spleti nezdravých vzorcov správania prešiel, dokáže urobiť zmenu a „preťať“ dedenie rodičovskej traumy.

Keďže nechce byť ako jeho rodičia, takýto človek už urobil konkrétne kroky, napríklad išiel na terapiu, aby došlo k zmene. Máme právo hnevať sa na rodičov, no naozaj robili všetko najlepšie, ako vedeli. Terapia je omnoho lepšia cesta ako hnev.

Ako stavať hranice tak, aby sme nechali dieťaťu dostatočný priestor?

Slávka: Byť pri dieťati skutočne prítomný a prítomná. Znie to možno automaticky, no momentálne to je obrovský problém. Hrám sa s dieťaťom, no zároveň píšem správy. Sme na prechádzke, no zároveň s niekým telefonujem. Dieťa vníma všetko.

Dominika: Ja by som doplnila, že je dôležité vysvetľovanie. Čím skôr budeme pristupovať k deťom rovnocenne, tým lepší vzťah si budeme vytvárať. Dieťa plače a chce sa hrať, no rodič mu vysvetlí, že sa s ním teraz nemôže hrať, pretože musí variť. Ukáže hrniec, ukáže mu, čo robí. Takáto komunikácia prehlbuje vzťah.

Apel na jasnú a rovnú komunikáciu sa spomína aj pri partnerských vzťahoch. Je dôležité komunikovať svoje hranice hneď na začiatku vzťahu?

Dominika: Podľa mňa treba odkomunikovať všetky veci, ktoré sú pre nás dôležité. Tak či onak na ne budeme ďalej vo vzťahu narážať. Treba sa rozprávať priebežne, nie je zdravé kopiť v sebe všetky naše vzťahové otázniky.

Slávka: Netreba však zabudnúť, že aj o hraniciach môžeme hovoriť láskavo.

Dokážu ľudia prežiť celý život (spokojne) v jednom vzťahu aj napriek tomu, že sa menia a vyvíjajú ako jednotlivci?

Dominika: Podľa mňa za tým stojí najmä komunikácia, rešpekt, tolerovanie hraníc, vzájomná podpora, zdieľanie myšlienok, autenticita a spoločné záujmy. Toto sú také piliere, vďaka ktorým nezáleží na tom, že sa ľudia vyvíjajú a rastú. Vzťah tak môže porásť spolu s nimi.

Ako zvládať náročné situácie a konflikty na pracovisku? Poradíme vám s  koučkou osobného rozvoja

Pred pár rokmi sa objavil pojem situationship, teda druh voľného vzťahu, v ktorom sa dvaja neviažu, ale emócie predsa prežívajú. Môže existovať dlhodobo?

Dominika: Vždy to závisí od preferencie daných ľudí. Niekomu to naozaj môže vyhovovať, napríklad keď často cestuje za prácou a mení lokality. Vždy to však musí byť naše rozhodnutie, aby sa nestalo, že sme po rokoch nešťastní, že sme si nenašli dlhodobého partnera. A teda opäť sa vraciame k sebe – musíme najskôr zistiť a vedieť, čo chceme od života.

Viete na základe svojich skúseností opísať, ako vyzerá nezdravý vzťah?

Slávka: Nezdravý vzťah je o neschopnosti rešpektovať a byť rešpektovaný, prijímať a byť prijímaný. Vzťah, v ktorom jeden partner manipuluje, ponižuje či využíva druhého partnera.

Ďalšou kategóriou, aj keď nemusí ísť priamo o nezdravý vzťah, je odcudzenie partnerov po narodení dieťaťa, kde častou frázou býva „ty si len doma a staráš sa o dieťa, ja som ten, kto zarába“. Pri týchto slovách na terapiách vždy spozornieme.

A viete takto rozoznať aj zdravý vzťah?

Dominika: Z mojej skúsenosti veľa vidieť aj zo spôsobu, ako jeden hovorí o druhom. Či ho rešpektuje a váži si ho. Aj v slovách môžeme rozoznať lásku.

Slavomíra Černáková a Dominika Neprašová

Slavomíra Černáková je autorkou projektu Duše naše, venuje sa vzťahovému a výchovnému poradenstvu. V individuálnom poradenstve sa sústreďuje na motiváciu a rozvoj osobnosti. Okrem poradenstva organizuje aj rôzne vzdelávacie workshopy.

Dominika Neprašová pôsobí v projekte Duše naše ako psychologička, venuje sa najmä témam stresu, rozvoja a vzťahov alebo emocionálnemu prežívaniu klientov. Okrem psychológie pôsobí aj v oblasti ľudských zdrojov.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Fyzioterapeut Mateja Tótha radí rodičom: Všímajte si, ako vaše dieťa sedí, aj ako sa hrá

„Ak sa dieťa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave,“ hovorí Denis Freudenfeld.

Denis Freudenfeld pôsobil ako dvorný fyzioterapeut biatlonistky Naste Kuzminovej a dlhodobo spolupracuje s atlétom Matejom Tóthom, ktorého sprevádzal na nejednej olympiáde. Porozprávali sme sa s ním o dôležitosti pohybu pre dnešné deti aj o zdravotných problémoch, ktoré ich trápia.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • ako pandémia ovplyvnila pohyb detí,
  • na ktoré signály tela by rodičia mali u detí dávať pozor,
  • kedy treba vyhľadať fyzioterapeuta,
  • prečo treba venovať pozornosť správnemu dýchaniu.

Ako rozhýbať deti doma? Zacvičte si spolu s nimi podľa videí O2 Športovej akadémie Mateja Tótha

Ste fyzioterapeutom najúspešnejších slovenských športovcov. V čom presne spočíva vaša práca?

Pracujem vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici ako fyzioterapeut, ktorý sa stará o talentovaných športovcov. V centre zabezpečujeme prípravu štátnej športovej reprezentácie Slovenska na rôznych súťažiach a olympiádach.

Mojou úlohou ako fyzioterapeuta je diagnostika, liečba a prevencia rôznych pohybových problémov. To znamená, že občas pomasírujem alebo ponaprávam a ak za mnou príde športovec s nejakým problémom, diagnostikou sa snažím zistiť, z ktorej časti tela pochádza. Často sa totiž stáva, že problém je prenesený. To znamená, že niekoho bolí koleno, no v skutočnosti bolesť spočíva v zlom postavení chodidla, v posunutej panve alebo jej príčinou môžu byť aj kríže.

Niekedy je to taká detektívka, pri ktorej vyšetrujem konkrétneho športovca, a po následnej diagnostike sa cvičeniami snažíme uvoľniť alebo posilniť určité svalové partie na tele, ktoré jeho problém vyvolávajú.

Vychádzate pri svojej práci z konkrétnej metodiky?

Pracujem najmä s dynamickou neuromuskulárnou stabilizáciou. Je to metodika založená na dýchacích cvičeniach, pri ktorých sa svaly uvoľňujú. Dokonca aj bez toho, aby ich bolo nutné stláčať či klasicky masírovať. Pri práci so športovcami sa venujeme riadeniu ich pohybu. To znamená, že sa učíme novému pohybu alebo ho naprávame a dávame mu iný rozsah.

S Matejom spolu cvičíme, a keď treba, poskytujem mu regeneračné procedúry. Často pozeráme jeho videá z tréningu a na základe nich sa snažíme zdokonaliť jeho techniku, aby bol jeho pohyb ekonomickejší a rýchlejší a aby svoje telo čo najmenej preťažoval.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku.

Fyzioterapia upozorňuje na dôležitosť správneho pohybu. Ako veľmi je dôležitý pohyb pre deti a ako ho ovplyvnila pandémia?

Každé dieťa sa potrebuje hýbať – pohyb je pre jeho vývoj nesmierne dôležitý. Keď sú deti v škole, hýbu sa často. Po skončení hodiny vstanú, vyjdú na chodbu, naháňajú sa, majú hodinu telesnej výchovy, jednoducho stále niečo robia.

Je dôležité uvedomiť si, že kostra dieťaťa potrebuje pre svoj zdravý vývoj určité antigravitačné zaťaženie – nielen chrbtice, ale aj končatín. Tak ako sa vyvíja kostra, menia sa aj uhly v kĺboch. Bedrové i ramenné kĺby sa u malých detí vždy prispôsobujú záťaži, u väčších detí kosti zosilňujú.

Keď dieťa stojí alebo sa pohybuje, má zaťažené dolné končatiny i kardiovaskulárny aparát. Pri dištančnej výučbe sa to nedeje, pretože deti presedia celé hodiny doma pri počítači a mobile a nemajú zabezpečený dostatočný pohyb. Ten veľmi ovplyvňuje aj psychika, ktorá sa premieta do tela a pohybového aparátu detí.

Dôležitá je aj socializácia detí a správna dávka súťaživosti. Svoje tu zohráva už len to, že človek rozpráva a gestikuluje, používa reč tela. Zdravý vývoj dieťaťa značne ovplyvňuje aj obezita, ktorá neraz obmedzuje jeho pohyb, pričom dôsledky sa prejavia až o rok alebo o dva.

Čo by si mali všímať rodičia na svojich deťoch? 

Najdôležitejšie je všímať si guľatý chrbátik, kolienka a chodidlá. V prvom rade by mali sledovať, ako ich dieťa sedí. Či má guľatý, alebo vystretý chrbát, či nemá predsunutú hlavu, alebo či jeho krčná chrbtica nie je veľmi zaklonená.

Keď sa dieťa hrá a čupne si, je dôležité všímať si, či mu idú kolienka k sebe, alebo či nemá vytočené chodidlá do strany.

Kedy je čas vyhľadať fyzioterapeuta?

Ak napríklad rodič upozorní dieťa na zlé držanie tela a aj napriek tomu ho nedokáže korigovať, je to jasný signál, že niečo nie je v poriadku. Ak mu odstávajú rebrá, má preliačený hrudník alebo sa mu prepadáva klenba chodidiel, prípadne má nohy do X (kolená vbočené dovnútra k sebe), je čas vyhľadať odborníka.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku. Vtedy mu dokáže pomôcť práve fyzioterapeut, ktorý mu nastaví potrebné cvičenia.

Dieťaťu nestačí kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Veľa hovoríte aj o správnom dýchaní a potrebe bránicového dýchania, ku ktorému vediete aj športovcov. V čom je takéto dýchanie prínosné?

Rodič si niekedy môže myslieť, ako veľmi je jeho dieťa ohybné a flexibilné a ako dobre trénuje, pričom nevidí, že jeden pohyb nahrádza druhým alebo k nemu pridružuje ďalšie pohyby. Dýchanie u detí sa dnes mení, preto je nesmierne dôležité venovať mu pozornosť.

U nás pracujeme s vývojovou kineziológiou, ktorú cvičíme aj spolu s Matejom. Ide o jednoduché cviky, pri ktorých sa napodobňujú vývojové fázy dieťaťa a ktorých základom má byť bránicové dýchanie, treba teda správne dýchať do brucha. Bránica totiž nemá len dychovú, ale aj stabilizačnú posturálnu funkciu. Stabilizuje telo, čím pomáha, aby bol pohyb človeka jednoduchší a efektívnejší.

Dýchanie do brucha zabezpečuje pevnosť celej pohybovej sústavy. Pohyb je tak oveľa menej závislý od svalov a energeticky menej náročný.

Koľko času by mali deti tráviť pohybom?

Je to veľmi individuálne a závisí to od mnohých faktorov. Určite by však športové aktivity nemali rodičia deťom nanucovať. Treba brať do úvahy, či ide o malé dieťa, alebo tínedžera. Malé deti by mali mať zabezpečenú rôznorodosť pohybu, nemali by sme ich však dlhodobo zaťažovať. Staršie deti potrebujú viac trénovať.

Dôležitú úlohu v tom zohráva aj psychika, ktorú treba rešpektovať. Najlepšia je zlatá stredná cesta, ktorá sa u detí prejavuje príjemnou únavou, keď už nemajú chuť vymýšľať nič iné.

Čítajte aj: Príklad rodičov je pre deti dôležitý nielen v čase pandémie, hovorí detský tréner

Dieťa by malo robiť to, čo ho baví, rodič by sa preto nemal sústrediť iba na konkrétny šport. Potrebuje prirodzený pohyb. Nestačí mu kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Dieťa potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Veľkou témou je špecializácia detí na konkrétny šport, s ktorou sa často začína veľmi skoro. Kedy by s ňou dieťa malo začať?

Závisí od druhu športu, ktorému sa dieťa venuje. Odporúčam s ním však začať až na druhom stupni základnej školy. Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Ak je dieťa malé, je dobré, aby malo zabezpečenú rôznorodosť pohybu. Môže sa naučiť niečo z gymnastiky a z koordinačných cvičení pri rôznych druhoch športu, môže si precvičovať vytrvalosť i rýchlosť.

Dieťa je ako špongia − od útleho veku nasáva informácie. Ak sa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave.

Deti sa veľa učia pozorovaním alebo napodobňovaním, keď im niekto niečo vysvetľuje. Počúvajú, vidia, vnímajú, premietajú si to do tela a daný pohyb napodobňujú a kreujú. Voláme to motorické učenie, ktoré pomáha aj pri rozvoji koordinácie a iných pohybových kvalít. Čím viac sa teda dieťa učí, tým viac to zužitkuje v budúcnosti.

Na pohyb detí je zameraná aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá v čase zatvorených škôl a prerušených krúžkov začala zverejňovať videá na cvičenie doma. V čom vidíte ich hlavný prínos?

Akadémia je zameraná predovšetkým na deti na prvom stupni základných škôl, kde sa venujeme všeobecnému pohybovému rozvoju dieťaťa. Deti prostredníctvom hravých online videí Telesnej na doma môžu získať správny športový základ, ale aj pozitívny vzťah k pohybu.

Je to skvelá pomôcka pre rodičov i pre deti, ktoré počas pandémie nemohli chodiť do školy, a tak boli odrezané od pohybových aktivít, na ktoré boli zvyknuté. Cvičiť tak môžu v domácom prostredí. Tu je dôležité podotknúť, že nestačí iba cvičiť, treba aj vedieť, ako správne cvičiť, ako pri cvičení funguje telo, a to všetko Akadémia deti učí.

Denis Freudenfeld

Je jedným z najuznávanejších slovenských fyzioterapeutov. Fyzioterapii sa venuje od roku 2000, od roku 2005 pôsobí vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici. Na konte má veľa úspechov so špičkovými slovenskými športovcami. Pri svojej práci kladie dôraz na dynamickú neuromuskulárnu stabilizáciu, ktorej priekopníkom bol český fyzioterapeut Pavel Kolář. Pochádza zo Žiliny, momentálne žije v Banskej Bystrici, má dve deti.


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac