Učiteľka a trénerka: Deti sa na hodine lepšie sústreďujú, ak si tri minúty zacvičíme

Tatiana Sedláková vysvetľuje, ako aj krátky pohyb vplýva na pozornosť detí. „Na žiadnej mojej hodine, dokonca ani na matematike nesedia žiaci celých 45 minút,“ hovorí.

Pohyb pomáha deťom lepšie zvládať záťažové situácie, učí ich zodpovednosti, vytrvalosti a prispieva k psychickej pohode. Ako však vplýva množstvo a kvalita pohybu na pozornosť detí na vyučovaní? Učiteľka a trénerka Tatiana Sedláková sa tejto téme venovala v štúdii spolu s odborníkmi z O2 Športovej akadémie Mateja Tótha. Opýtali sme sa jej, čo v rámci štúdie zistili a aké sú jej skúsenosti z praxe.

6. ročník súťaže O2 Športovej akadémie Mateja Tótha je tu

Prihláste vašu školu, hlasujte a vyhrajte špeciálnu športovú prípravu na vašej škole – v každom samosprávnom kraji môžu vyhrať Akadémiu 3 školy na jeden rok zadarmo. Prihlásiť sa a hlasovať môžete tu, hlasovať môžete aj v článkoch o pohybe na Sóde do konca novembra.

Prihlasovanie sa spúšťa 5. 10. 2022, a hlasovanie 20. 10. 2022. Podporiť vašu školu môže ktokoľvek – učitelia, rodičia, deti, kamaráti.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • čo je vývojová kineziológia a prečo by sme podľa nej mali cvičiť,
  • koľko minút rozcvičky potrebujú deti na zlepšenie sústredenosti,
  • v ktorom čase sa deti vedia sústrediť najlepšie,
  • aké cvičenia sa dajú vykonať aj v laviciach.

Na ktoré signály tela by rodičia mali u detí dávať pozor? Prečítajte si rady fyzioterapeuta

Ste učiteľka a športová trénerka. Ako sa vám podarilo skĺbiť dva profesijné smery? 

Popri štúdiu som zistila, že mi ku koncentrácii pomáhala joga. Po cvičení som sa vedela lepšie sústrediť. Zároveň mám rada rozmanitosť v pohybe a chcela som sa venovať viacerým druhom športu, preto som sa rozhodla spraviť si kurz power jogy aj detskej atletiky, a uvidím, čo mi to v budúcnosti prinesie. 

Je pre vás dôležité, aby aj deti mali všestranný pohyb? 

Určite. Všestrannosť je veľmi dôležitá aj preto, aby deti mohli hlavne v ranom veku skúšať nové veci a experimentovať.

Aký typ pohybu by sa mali deti učiť už od malička a na aký si je lepšie počkať? 

Deti sa prirodzene hýbu rady. Skok, beh, chôdza alebo hádzanie sú pohyby, ktoré deti vykonávajú najčastejšie a sú im prirodzené. My sa ich snažíme len usmerňovať, no ponechať im voľnosť v tom, ako sa hýbu – preto hovoríme o všeobecnom rozvoji. Osobne by som vyzdvihla vývojovú kineziológiu, na ktorú sa sústreďuje aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha.

Vývojová kineziológia rešpektuje základné pohyby, ktoré vykonávaju deti už od prvých mesiacov. Ako človek dospieva, v čase nadobúda rôzne zlozvyky. Dlhodobým sedením, chodením alebo pozeraním do telefónov. Cvičeniami vývojovej kineziológie sa snažíme o správnosť vykonávania pohybov a zároveň sa vraciame do obdobia, keď bol náš chrbát a celkové držanie tela bez akýchkoľvek zlozvykov. 

Ako cvičenie s deťmi vyzerá v praxi?

ŠAMT krúžok deťom ponúka všestranný pohybový rozvoj v podobe dvoch hodín do týždňa v poobedných hodinách. Podľa špeciálnej metodiky, ktorá rozvíja ich pohybové schopnosti, sa deti v materských a základných školách učia, ako sa hýbať viac a zdravšie. Okrem toho sa snažíme žiakov motivovať a nabádať ich k zdravému životnému štýlu. 

S deťmi pracujete denne. S čím majú najväčší problém, čo sa týka pohybovej zdatnosti? 

Nechcem byť pesimista ani hádzať všetkých do jedného vreca, ale aj na výsledkoch vidno, že veľa detí nezvláda ani obyčajný kotúľ či hod. Tieto pohyby by mali byť pre ne prirodzené, no práve tento prirodzený pohyb je u nich dosť deformovaný.

Sú deti, ktoré sa hýbu aj mimo školy, no sú aj také, ktoré k športu nemajú vzťah vôbec. Dnes dokonca poznáme aj opačný extrém, keď sú deti už v ôsmich rokoch preťažované trojfázovými tréningmi. 

Deti sú po cvičeniach viac zvedavé, viac počúvajú, vedia sa lepšie sústrediť a pred písomkou nie sú také vystresované. 

O2 Športová akadémia Mateja Tótha sa snaží šíriť osvetu nielen medzi deťmi, ale aj medzi učiteľmi,  trénermi, pretože veľa učiteľov na základných školách vzťah k pohybu ani nemá. Ako potom chceme motivovať deti? 

Na jar ste realizovali štúdiu, ktorá skúmala, ako vplýva pohyb na pozornosť detí. Z akého predpokladu ste vychádzali? 

Športová akadémia už jednu štúdiu v roku 2019 realizovala a v nej sa potvrdilo, že pohybová činnosť pozitívne ovplyvňuje centrálny nervový systém a zlepšuje koncentráciu, ktorá zas vedie k zlepšeniu v učení. Myslím si, že aj práve toto bolo pre O2 pohnútkou na ďalší výskum, ktorý už však chceli vyskúšať v reálnom školskom prostredí. 

Na akej vzorke ste štúdiu vykonávali a ako prebiehala? 

Štúdia sa realizovala počas ôsmich týždňov v školskom prostredí. Testovali sme tri triedy osemročných žiakov druhého ročníka základnej školy, dokopy ich bolo 61. Vytvorili sa tri skupiny, pričom prvá skupina mala telesnú výchovu s povinnou časovou dotáciou dve hodiny týždenne.

Čítajte aj: Psychologička: Keď dieťa vylezie na strom, neposilňuje len svalstvo, učí sa aj kriticky myslieť

V druhej triede bola telesná navýšená o jednu hodinu týždenne a tretia skupina, ktorú som viedla ja, boli deti, ktoré mali dve hodiny telesnej výchovy a okrem toho bolo ich vyučovanie obohatené o krátke telovýchovné chvíľky. To v praxi znamená, že na začiatku každej vyučovacej hodiny deti cvičili spoločne tri až päť minút.

Čo ste zistili? 

Deti mali vstupné a výstupné testovanie, ktoré vytvorila aj realizovala psychologička Andrea Antalová. Okrem toho sme deťom merali pozornosť počas trvania celej štúdie, raz do týždňa sme im o ôsmej ráno dali vyplniť krátky testík. Podľa výsledkov sa potvrdila hypotéza, že zvýšenie pohybovej aktivity pozitívne ovplyvňuje pozornosť. 

Takže môžeme povedať, že vo všeobecnosti sú deti menej sústredené a je lepšie, ak sa určitým pohybovým rituálom nabudia? 

Áno, cvičením sa na učenie pripravujú. Ako poznáme z pedagogického prostredia, deti postupne strácajú pozornosť. Najlepšiu pozornosť majú ráno a krivka ich pozornosti postupne klesá.

Prekvapili vás niektoré výsledky štúdie?

Krátke telovýchovné cvičenia sa ukázali dokonca ešte efektívnejšie ako navýšenie hodín telesnej výchovy z dvoch hodín na tri. Stačili tri minútky obyčajnej pohybovej aktivity na začiatku každej vyučovacej hodiny a deti sa stali oveľa sústredenejšími. Cvikov a ich kombinácií je naozaj neúrekom. Zaujímavosťou bolo, že dievčatá boli v meraní o čosi úspešnejšie.

Aké cviky sa dajú s deťmi stihnúť za tri minúty v laviciach? 

Ja som sa napríklad snažila kombinovať rôzne drepy, sedy, stoje so zdvihnutím jednej nohy. Vychádzala som z teórie tzv. mozgovokompatibilného učenia, keď sa počas a do vyučovacieho procesu zapájajú všetky zmysly. Snažila som sa o prepojenie pravej a ľavej hemisféry – keď napríklad poviete „pravá“’ a detičky majú vykonať pohyb ľavou zároveň so zdvihnutím nohy.

Krátke telovýchovné cvičenia sa ukázali dokonca ešte efektívnejšie ako navýšenie hodín telesnej výchovy z dvoch hodín na tri.

V čom sa žiaci zlepšili, keď ste cvičenia začali zapájať do hodín?

Deti sú po cvičeniach viac zvedavé, viac počúvajú, vedia sa na písomku lepšie sústrediť a nie sú také vystresované. Dokonca aj po troch týždnoch dištančného vzdelávania si samy cvičenia pochvaľovali. Na začiatku online hodiny už stáli v pozore a pýtali sa, aké cvičenie idú robiť. Po čase som zistila, že do vyučovania sa zapájali všetci aktívnejšie, boli zvedavejší a celkovo viac naladení na učenie. 

Ak by ste sa mali pozrieť s odstupom na svoj prístup k výučbe, v čom je dnes iný? 

Ako učiteľka prvého stupňa mám vzťah k športu a mám aj svoje zaužívané a overené cvičebné metódy. Ešte sa mi však nestalo, že by som mala vyučovaciu hodinu, či už matematiku, alebo slovenčinu, počas ktorej by deti celých 45 minút sedeli. Cez pohybové a aktivizačné cvičenia, ktoré podporujú pozornosť, sa deti lepšie nabudia na učenie.

Pozornosť u detí asi nie je úplne prirodzená, no dá sa naučiť. Dalo by sa povedať, že pohybová skúsenosť je prenosná do skúsenosti psychologickej? 

Určite. Ak chce športovec vykonať nejaký pohyb, musí si ho najskôr predstaviť. V učení to prebieha podobne. Žiak si pohybom cibrí aj schopnosť predstavivosti, svoju obrazotvornosť a fantáziu a schopnosť akútne riešiť rôzne situácie. Môžeme to aplikovať aj v učení, napríklad pri zvládaní stresových situácií.

Čo môžu urobiť v tomto smere rodičia?

Rodičom by som odporučila, aby boli pre svoje deti vzorom a zároveň im dali dostatok priestoru na čerstvom vzduchu. Neodporučila by som im ísť na to cestou výčitiek alebo rozkazov typu: „Choď von, zacvič si.“ Taký prístup ovocie určite neprinesie. My sme pre deti vzorom a to, čo robíme my, sčasti budú robiť aj ony. 


Hľadáte inšpiráciu, ako si zacvičiť so svojimi deťmi? Zatrénujte si podľa videí Telesná na doma, ktoré vytvorili skúsení tréneri O2 Športovej akadémie Mateja Tótha.

O Tatiane Sedlákovej

Už od malička vedela, že chce byť učiteľkou. Vyštudovala odbor učiteľstvo pre primárne vzdelávanie na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Ako učiteľka prvého stupňa na Nábreží mládeže v Nitre dostala ponuku pracovať v O2 Športovej akadémii Mateja Tótha. Popri učení sa venuje aj power joge, turistike a behu.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Ako vybrať mobil pre školáka? Máme pre vás 8 tipov

Čítaj viac

Kto si ešte ani raz neurobil zlú selfie, nech hodí kameňom. Vyskúšajte týchto 11 tipov a stane sa z vás selfie špecialista

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac