Príbehy

Valentína Sedileková: Komentovanie tela niekoho iného je najľahší spôsob, ako mu ublížiť

„Máme sedem programov na pomoc ľuďom s poruchami príjmu potravy a o každý je veľký záujem,“ hovorí zakladateľka projektu Chuť žiť.

Autorka Simona Lichá

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum13. 10. 2021

Valentína Sedileková stojí za projektom Chuť žiť, ktorý pomáha ľuďom s poruchami príjmu potravy. Anorexiou a bulímiou sama prešla, a tak jej práve vlastná skúsenosť, empatia a nadhľad pomáhajú vnímať problém citlivo a komplexne. Rozprávali sme sa o ochorení, ktoré si so sebou nesie veľa mýtov, ale aj o novej bezplatnej linke pomoci pre ľudí s poruchami príjmu potravy.

V článku sa ďalej dozviete:

čo sú to poruchy príjmu potravy,
kde môžu ľudia vyhľadať pomoc,
aké sú konkrétne kroky v rámci prevencie,
čo je to bodyshaming,
ako sociálne siete vplývajú na psychické zdravie,
ako môže každý z nás vhodnou reakciou pomôcť.

Čítajte aj: Je dôležité priznať si, keď nám nie je dobre, hovorí moderátor Šarkan

Na Instagrame ma zaujal post, v ktorom si písala, že keď si dokázala o svojej chorobe žartovať, vedela si, že si na dobrej ceste. Kedy si získala nadhľad?

Psychiater Viktor Frankl, ktorý prežil koncentračný tábor, kedysi povedal, že humor bol jedným zo spôsobov, ako to dokázali zvládnuť. Ak človek prežíva niečo náročné a dokáže v tom nájsť humor, zrazu sa mu dýcha ľahšie. Aj humor však musí byť citlivý, pretože sa veľmi rýchlo môže niekoho dotknúť a ublížiť mu. Ak by napríklad môj priateľ zľahčoval to, čím prechádzam, bolo by to zraňujúce.

Spomínam si na situáciu, keď som bola u kamošky, ktorá sa tiež liečila z anorexie. Bola už noc a opýtala sa ma, či nechcem niečo malé na jedenie, napríklad mrkvu. Ja som jej odpovedala: „Nie, Kati, ja mám žuvačku.“ V tom momente sme sa na seba pozreli a začali sa smiať. Uvedomili sme si, že áno, je to blbé, čím prechádzame, ale sme v tom spolu, vieme sa podporiť a zľahčiť situáciu, ktorá by iným spôsobom bola ťaživá.

Predpokladám, že keď má človek poruchu príjmu potravy, nefunguje to tak, že sa vylieči a celé to zrazu hodí za seba. Čo funguje tebe v rámci prevencie?

Univerzálna rada na liečbu neexistuje, pretože každý prípad je iný. Rady, ktoré som potrebovala, keď som sa liečila z anorexie, boli úplne iné ako rady, ktoré som potrebovala pred tromi rokmi pri bulímii.

Dôležité je dnes pre mňa neísť do rešktrikcie, a teda nič si nezakazovať. Mať dostatočný príjem jedla a rešpektovať svoje telo. Jedlo môže byť stále moja slabina, ale dnes už dokážem počúvať kontrolky, ktoré mi svietia. Viem, čo mám robiť, a viem si to v hlave racionálne oddeliť.

Čo robíš, keď sa ozve kontrolka?

Dôležité je uvedomiť si, čo je moja slabá stránka, a vybudovať si zdravé mechanizmy. Som unavená, som v strese, prejem sa. To bol starý mechanizmus. Nový mechanizmus je taký, že som unavená, som v strese, zastavím sa v tej situácii a uvedomím si, že sa nechcem prejesť, chcem spať, prípadne mám úzkosť a potrebujem ju spracovať.

Jedlo môže byť stále moja slabina, ale dnes už dokážem počúvať kontrolky, ktoré mi svietia.

Zverím sa so svojimi pocitmi priateľovi alebo si idem ľahnúť a pustím si príjemnú hudbu. Keď mám v živote väčší stres, väčšiu záťaž alebo jednoducho ťažšie obdobie, viac sa sústredím na zdravé zvládacie mechanizmy, ktoré mi fungujú a ktoré som sa naučila počas liečby. To však neznamená, že nikdy nevybočím cesty. Môže sa to stať, ale viem, ako sa dostať naspäť.

Dávnejšie si v jednom rozhovore vysvetľovala, že malókto vníma poruchy príjmu potravy ako psychickú poruchu. Ako to vnímaš dnes?

Celkovo je okolo tejto témy stále veľa mýtov. Ľudia sa o tom viac rozprávajú, mám však pocit, že tej podstate ochorenia nerozumejú. Stále sa to pripisuje mladým dievčatám, ktoré sa chcú páčiť chlapcom. Často sa stretávame s tvrdeniami, že dievča chce byť pekné, tak sa nechce najesť, a je to súčasť dospievania.

Ako prvé si ľudia predstavia anorexiu alebo bulímiu. Čo vlastne sú poruchy príjmu potravy?

Štatisticky môžeme iba 6 % ľudí s poruchami príjmu potravy kategorizovať ako podvyživených. A pritom to, čo si predstavíme, je tých 6 % – vychudnuté dievča, ktoré nechce jesť. Ide o formu reštriktívnej anorexie, na spektre porúch príjmu potravy však je tých diagnóz viac. Mentálna bulímia, mentálna anorexia, záchvatové prejedanie… A mohli by sme ich deliť ďalej. Aj pri bulímii si ľudia predstavia anorektičku, pričom ľudia s bulímiou často nie sú vychudnutí.

Diagnóza záchvatového prejedania napríklad nie je na Slovensku oficiálnou diagnózou, v Amerike áno. Ďalej spomeniem napríklad ARFID (Avoidant and Restrictive Food Intake Disorder, pozn. red), poruchu, kde človek nie je zameraný na svoje telo, ale skôr má pocit, že ak zje nejakú potravinu, tak sa zadusí alebo ochorie, a preto sa jej vyhýba. Alebo ortorexia, bigorexia… Je toho veľa.

S projektom Chuť žiť pomáhate ľuďom cez rôzne programy pomoci, kde sú zapojení psychológovia či nutriční špecialisti. Nedávno ste spustili linku pomoci. Čo bolo impulzom?

Mrzelo ma, že sme nevedeli ľuďom pomôcť hneď, keď to potrebovali. Mali sme online poradňu, ktorá fungovala dve hodiny každý pracovný deň, ale aj tam bolo potrebné rezervovať si termín vopred. Posledné mesiace nám dievčatá začali volať na Instagram alebo nám písali, že potrebujú pomoc. Pokiaľ nie je k dispozícii odborník, nemáme veľa možností pomôcť im na Instagrame. Museli sme im teda povedať – prosím, vydrž to, zarezervuj si konzultáciu na zajtra. Ten človek však potreboval pomoc v ten daný moment.

Stavy po záchvatoch prejedania sú hrozné. Silný pocit znechutenia, výčitiek, sebanenávisti. Pamätám si, že keď som sa liečila ja, volala som na americké linky, nevedela som nájsť takúto formu pomoci na Slovensku. Vtedy som si hovorila, že raz sa to musí zmeniť.

Ako linka pomoci funguje?

Každý deň funguje šesť hodín, najneskôr do ôsmej. Mojím cieľom je posunúť to na desiatu hodinu večer, momentálne však nemáme ľudské ani finančné kapacity. Noc je najproblémovejšia, veľa úzkostí a prejedaní prebieha v noci alebo večer.

Prečítajte si: Pochybnosť o vlastnej hodnote je veľkou témou nielen pre single ľudí, hovorí psychoterapeutka

Na linke pomoci riešime poruchy príjmu potravy, ale aj problémy so sebaprijatím, s jedlom, úzkosti, bodyshaming. Jednoducho všetko, čo sa týka týchto tém.

Spomenula si bodyshaming. Čo si pod tým môžeme predstaviť?

Je to určitý druh šikany, šikany zameranej na telo. Telesná hmotnosť patrí medzi jeden z najčastejších dôvodov šikany medzi deťmi. Bodyshaming je negatívne komentovanie tela niekoho iného.

Neuvedomujeme si, že slová môžu mať trvalé následky. V online prostredí sa potrebujeme vyjadrovať k všetkému, vytráca sa citlivosť. Mali by sme myslieť na to, čo chceme vyjadrením dosiahnuť. Chceme niekoho povzbudiť alebo mu ublížiť? Pretože pri slovách „si tučná“ mi vychádza iba to, že chcem niekomu ublížiť. Ak však idem po ulici a stretnem známu, nepoviem jej, že „ty si ale nabrala“, pravdepodobne sa opýtam, ako sa má. Bodyshaming je najľahší spôsob, ako niekomu ublížiť, a preto je podľa mňa taký frekventovaný.

Posledné mesiace nám začali volať dievčatá na Instagram alebo nám písali, že potrebujú pomoc. Aj to bol podnet, aby vznikla linka pomoci.

Je to smutné, ale mnoho takýchto komentárov prichádza od rodiny. Bodyshaming je niekedy vedomý, ale veľakrát aj nevedomý. Je určitá časť rodičov, ktorí týmto ubližujú bez toho, aby si to uvedomovali. Niekedy to myslia naozaj dobre. Pre svoje dieťa chcú to najlepšie, nechcú, aby bolo šikanované za svoju hmotnosť. Práve preto majú túžbu vystríhať ho – nejedz, lebo budeš tučný/á. Je to veľmi bežný, ale zároveň veľmi zlý spôsob.

S pandémiou sa začalo viac hovoriť o potrebe mentálneho zdravia. Mnoho ľudí sa rozhodlo vyhľadať psychológa. Majú ľudia väčšiu odvahu zdieľať svoje strachy?

Vnímame nárast prípadov a čo si ceníme, aj veľký záujem o pomoc. Máme sedem dlhodobých programov pomoci a o každý je veľký záujem. Nedávno vyšla štúdia o tom, že pandémia zvýšila výskyt porúch príjmu potravy o 25 % v porovnaní s pred-pandemickými trendmi.

Už to, že sa ľudia ozvú, je veľmi odvážny krok. Mnohí však nenapíšu, nenazbierajú odvahu alebo si ani sami nepriznajú, že je to problém. Čo by si poradila všímať si ich blízkym?

Celosvetovo len 25 % ľudí s poruchami príjmu potravy vyhľadá odbornú pomoc, čo je šialene nízke číslo. Poruchy príjmu potravy sú založené na silnom pocite menejcennosti. Človek často nechce vyhľadať pomoc, pretože si povie, že on dosť netrpí, druhí ľudia trpia omnoho viac a pomoc si zaslúžia oni.

Buďme vnímaví a všímaví. Viac ako na hmotnosť sa sústreďme na to, aký ten človek je, ako sa správa, aké má stravovacie návyky, ale hlavne na to, aký vzťah má k samému sebe. Vyhľadať psychológa by nemala byť len intervencia, ale aj prevencia.

Priemerná dĺžka PPP v živote človeka je šesť až sedem rokov. Ak človek príde na začiatku, keď sa ochorenie iba rozvíja, po pár mesiacoch vie opäť plnohodnotne fungovať. Preto je dôležité vnímať, prihovoriť sa človeku, ak niečo nie je v poriadku, a zalarmovať pomoc. Nerobiť diagnózy, len ho podporiť a nasmerovať k odbornej pomoci.

Ozývajú sa vám niekedy ako prví rodičia či kamaráti?

Volajú a píšu rodičia aj rodinní príslušníci. Keď napíšu partneri, väčšinou ide o úprimný záujem a vnímavosť. Medzi najťažšie prípady patria tzv. rodičia „popierači“, ako sme si ich interne nazvali. Vtedy nastávajú situácie, keď sa dieťa, povedzme tínedžer, chce liečiť, ale nemôže.

Mali sme prípad, keď dievča bolo v ťažkej podvýžive, ale kontaktovala nás až jeho teta, pretože rodičia to odmietali vidieť. Sú to náročné situácie, ale je ich našťastie menej. Vo väčšine prípadov je rodič citlivý a chce dieťaťu pomôcť.

Body shaming je negatívne komentovanie tela niekoho iného a zároveň najľahší spôsob, ako niekomu ublížiť.

S projektom Chuť žiť aktívne komunikujete na Instagrame. Je to kanál, cez ktorý sa primárne dostávate k mladým ľuďom?

Najaktívnejší sme na Instagrame, trochu menej na Facebooku. Chceme, aby bol náš profil Chuť žiť o povzbudení, vzdelávaní a podpore toho, čo robíme. Časom by sme chceli prinášať ozdravujúci obsah aj na TikTok, ale zatiaľ mám pred touto sociálnou sieťou rešpekt.

Dnes už nie je žiadne tajomstvo, že TikTok môže byť pre ľudí s poruchami príjmu potravy nebezpečný. Počas pandémie boli populárne napríklad videá, na ktorých si ľudia dávali okolo pása rúško – ak sa opásali, tak to znamenalo, že je človek štíhly.

Veľa podobného obsahu pochádza z ázijských krajín, kde sú štandardy krásy často ešte tvrdšie. Ďalším trendom je, že dievčatá vo videách ukazujú, čo zjedli počas dňa, často je to veľmi nízky energetický príjem. Navyše, aj keď budem jesť rovnako ako niekto, koho obdivujem, nikdy nebudem vyzerať ako on. Pretože má inú genetiku, iné potreby, iný životný štýl.

Ako vnímaš celkovo sociálne siete z hľadiska porúch príjmu potravy?

Sociálne ako také nie sú zlé. Ked človek sleduje profily, ktoré propagujú napr. telesnú neutralitu, nemyslím si, že ho to negatívne ovplyvní. Sociálne siete však majú negatívny vplyv na duševné zdravie celkovo. Je tam veľa nenávistných komentárov, porovnávania.

Vnímam na sebe, že keď si pozerám obsah na Instagrame, tak mi to v niektorých momentoch dokáže znížiť sebavedomie. Sociálne siete sú nástroj. Každý by mal byť k sebe úprimný – ak cítim, že mi to ubližuje, zasvieti mi kontrolka, dám si odstup, prípadne vymažem profily, ktoré už sledovať nechcem.

Ako sa staráš o svoje psychické zdravie?

Prestala som čítať komentáre na Facebooku (úsmev). Vnímam, že je to určitá ochrana duševného zdravia. Viac sa snažím počúvať seba a už nejsť za hranicu, ktorú často prekračujem kvôli práci.

Učím sa počúvať svoje telo, keď som unavená, hladná, plná, keď nevládzem. Učím sa povedať nie a zároveň sa snažím nastaviť hranice a dohovárať si, že aj zajtra je deň a keď nevládzem, nemusím okamžite odpísať každému, kto potrebuje pomoc. Výstražným prstom bol pre mňa moment, keď mi priateľ povedal, že veľa pracujem a nemáme čas na seba. Uvedomila som si, že aj keď projekt Chuť žiť pre mňa veľa znamená a mám rada aj firmu, v ktorej pracujem, nechcem im obetovať vzťahy, ktoré milujem.

Každý má nádej vyliečiť sa z porúch príjmu potravy. Vznik prvej telefonickej linky na Slovensku, ktorá je zameraná na pomoc ľuďom s poruchami príjmu potravy podporila Férová Nadácia O2 spolu s O2 Business Services. Prostredníctvom bezlatnej telefónnej linky Chuť žiť sú ľuďom s poruchami príjmu potravy a ich blízkym každý pracovný deň k dispozícii skúsení odborníci.

Valentína Sedileková

Je zakladateľkou celoslovenského projektu Chuť žiť venujúceho sa poruchám príjmu potravy, ktorými aj ona sama prešla. V projekte poskytujú prevenciu, vzdelávanie a podporné programy liečby a najnovšie aj linku pomoci. Valentína študovala v Bratislave na medzinárodnej škole LEAF Academy. O svojej skúsenosti s anorexiou napísala knihu Chuť žiť.

Páčil sa vám článok?

„Každý si v práci nosí svoj vlastný batoh starostí aj radostí. O to dôležitejšie je mať pri sebe parťáka, s ktorým si ho viete spoločne poupratovať,“ hovoria šéfovia komunikácie z O2

Tým, že si veria a sú naladení na rovnakú vlnu, spolupráca prirodzene funguje a je oveľa jednoduchšia.

Autor Natália Čerňancová

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum2. 7. 2026

Môžu byť kolegovia aj kamaráti? A môže takýto vzťah fungovať aj medzi ľuďmi na rôznych úrovniach riadenia firmy? Riaditeľka komunikácie a značky O2 Lucia Petrášová a líder pre komunikáciu a značku Štefan Póša hovoria, že byť si blízki je v poriadku, no stále treba myslieť na profesionalitu a zdravé hranice. Lucia so Števkom si z pozície svojich úloh kryjú chrbát už niekoľko rokov. V realite to pre nich znamená, že si navzájom veria a vedia, že sa môžu jeden na druhého spoľahnúť s vedomím, že každý svoju prácu urobí dobre a zodpovedne. A ak aj nastane kritická situácia, otvorenosť im pomáha riešiť problém skôr, než vôbec vznikne.

Je super, keď sa môžete oprieť o kolegu – napríklad aj pri učení sa o umelej inteligencii, s ktorou sa každý z nás zoznamuje vlastným tempom.

V rozhovore s Luciou Petrášovou a Štefanom Póšom sa dozviete:

ako sa začala ich spolupráca a aké majú dnes roly,
čo si Lucia pomyslela, keď Števka prvýkrát videla na pohovore,
ako riešia situácie, keď medzi nimi vznikne napätie, a akým spôsobom si dávajú spätnú väzbu,
či je podľa nich možné, aby boli kolegovia aj kamarátmi,
kedy Lucia naposledy pocítila, že sa môže spoľahnúť na Števka a jeho tím,
ako vznikal komunikačný koncept Sme na to dvaja
a či môže táto myšlienka presahovať aj do spoločnosti a pomáhať ľuďom viac sa spájať a byť si oporou.

Lucia, ty si prišla do O2 v roku 2011, Števko o šesť rokov neskôr. Spomínate si na to, keď ste sa prvýkrát stretli?

Števko: Ešte popri štúdiu marketingu som hľadal novú pracovnú príležitosť a v tom čase malo O2 vypísanú pozíciu asistenta na oddelení predaja.

Následne mi však zavolali, že ma na túto pozíciu nevezmú, pretože mali kandidátku, ktorá sa na ňu hodila viac. Prvých pár sekúnd mi to bolo ľúto, no hneď nato mi povedali, že majú otvorenú ešte inú pozíciu, na ktorú by som sa im hodil. Išlo o pozíciu marketingového špecialistu v rámci BTL oddelenia.

Prešiel som ďalšími kolami výberového procesu, mali sme aj praktické výberové kolo, kde som prvýkrát videl Luciu. A tam sa vlastne začal písať môj príbeh v O2 a aj príbeh nás dvoch.

Lucia: Veľmi dobre si na to výberové konanie spomínam, pretože to bola pozícia, na ktorú som pred rokmi do O2 nastupovala aj ja.

Bolo tam viacero kandidátov, ale Števka si pamätám najmä pre spôsob, akým komunikoval. Pôsobil výrazne – bolo ho jednoducho viac vidno, nebál sa ozvať. Vtedy som si povedala, že by to mohlo fungovať, pretože bol iný typ ako ja.

Števko: To je pre mňa nová informácia, ale príjemne sa to počúva (smiech).

Už prešla takmer dekáda, odkedy si tu. Ako sa rokmi rozvíjala spolupráca medzi vami?

Števko: Na začiatku sme spolu veľmi úzko nespolupracovali, lebo Lucia viedla celé oddelenie komunikácie a značky a medzi nami bol ešte medzičlánok – tím, do ktorého som patril.

Zlom prišiel až vtedy, keď sme v O2 začali od nuly vymýšľať a budovať digitálneho operátora v apke Radosť. V tom čase som vedel, že sa chcem viac zapájať do väčších projektov a posunúť sa aj mimo BTL, teda viac do nadlinkovej komunikácie a digitálu.

Mali sme viac diskusií o tom, kam by sa moja cesta mohla ďalej uberať. Lucia ma v tom podporila a dala mi dôveru, vďaka ktorej som sa mohol zapojiť do Radosti prakticky od úplného začiatku.

Postupne to prirodzene prerástlo do toho, že keď sa robili prvé ATL kampane pre Radosť a prvé digitálne kampane, začali ma pravidelne prizývať do debát a ja som sa čoraz viac zapájal do celého procesu.

Tým sa naštartovala intenzívnejšia spolupráca – pri týchto témach sme boli spolu čoraz častejšie, až to postupne prerástlo do obdobia, keď sme v O2 prechádzali agilnou transformáciou vo firme. Vtedy som dostal možnosť viesť vlastný tím, ktorý sa už samostatne venuje značkám O2 a Radosť.

A ako je to teraz – v čom spočívajú vaše úlohy a ako sa navzájom prelínajú?

Lucia: Štefanov tím má na starosti všetky kampane, ktoré vidíme v televízii, online aj offline. Zároveň je pre mňa hlavnou spojkou s tímom aj pri koordinácii kampaní – vďaka tomu viem do procesu v prípade potreby vstúpiť. Jeho kolegovia fungujú dosť samostatne, no Štefan je pre nich zároveň aj mentorom, aj manažérom.

Pre mňa je kľúčové, že sa na neho viem spoľahnúť, pretože ide o veľkú časť toho, čo je v O2 najviditeľnejšie – kampane, značka, pozicioning aj hodnoty. Zároveň je pre nás dôležitá orientácia na zákazníka, takže je zásadné, aby to robili ľudia, ktorí tomu veria a vedia to robiť dobre.

Aj preto mu veľmi dôverujem. Spolupracujeme úzko, ale zároveň je to postavené na dôvere a slobode, ktorú jeho tím má.

Čiže aj na základe dôvery, ktorú v neho máš, a spoločných hodnôt si ho nasmerovala k pozícii, na ktorej je dnes.

Lucia: Určite áno. Na víziu O2 sa pozeráme veľmi podobne. Aj keď máme niekedy odlišné názory, vieme si ich otvorene povedať a spoločne si ich vydiskutovať. Okrem Štefanovej strategickej a vizionárskej stránky je pre mňa dôležité hlavne to, že sa môžem spoľahnúť, že keď sa na niečom dohodneme, tak to aj dotiahne – a dobre.

Števko je jednoducho zodpovedný človek, čo si na ňom veľmi cením. A to je presne tá výhoda, ktorú v ňom mám – a rozhodne to nie je samozrejmosť.

Pre každého šéfa je veľká úľava mať tím, na ktorý sa môže spoľahnúť, lebo inak človek skončí pri mikromanažovaní a neustálom riešení, či sa veci naozaj urobia.

Štefan, v čom vnímaš Luciin prínos v rámci práce?

Lucia o svojej úlohe hovorí skôr skromne, ale jej zapojenie do tém, ktoré spolu riešime, je pre mňa a náš tím veľmi dôležité. Ide o oblasti, ktoré sú kľúčové nielen pre značku, ale aj pre celé O2.

Môj tím funguje v agilnom nastavení a v O2 máme model, kde komunikační experti pracujú priamo v jednotlivých produktových tímoch na konkrétnych témach. Zároveň sme museli nastaviť aj spoluprácu s poradnou časťou tímu, ktorá zastrešuje odborné oblasti mimo týchto tímov.

Cieľom bolo, aby tieto dva svety spolu prirodzene fungovali a nešli proti sebe.

Ľudia v tímoch majú veľkú mieru autonómie a riešia svoje témy, ale zároveň je dôležité, aby niekto udržiaval strategický smer a širšiu víziu. A práve to je jedna z kľúčových úloh, ktorú Lucia v tomto celom má – samozrejme, v úzkej koordinácii s nami.

Je prirodzené, že medzi kolegami nastávajú situácie, keď má každý iný názor. Ako sa vám vtedy darí zosúlaďovať?

Lucia: Števko sa nebojí povedať svoj názor a niekedy je zaujímavá aj forma, akou to povie – hovorím to v dobrom, často aj s nadhľadom alebo humorom. Dôležité ale je, že keď s niečím nesúhlasí alebo to vidí inak, povie to otvorene.

A to si na ňom vážim – že sa ozve a overí si: „Chápem ťa správne, že to myslíš takto?“ Niekedy poviem: „Áno, presne tak som to myslela.“ Ale často poviem aj: „Nie, toto som tak nemyslela.“ Vtedy sa to jednoducho vyjasní.

Nebolo by totiž nič horšie, ako keby odišiel s tým, že som to myslela inak, vznikol by z toho problém a on by si to potom riešil sám v sebe alebo, nedajbože, ešte s kolegami.

Preto je podľa mňa dôležité veci si povedať priamo a vysvetliť si, ako to kto myslel. Často sa stáva, aj že mám iný pohľad než Števko, no on ma presvedčí, že ten jeho je správny, a inokedy je to presne naopak.

Števko: Úprimnosť a autenticita sú podľa mňa základ toho, aby komunikácia fungovala a aby bola spolupráca dobrá. Keď si ľudia veci nehovoria priamo alebo sa niektorým témam vyhýbajú, skôr či neskôr to aj tak vypláva na povrch.

Či už ide o samotnú prácu, alebo spôsob, akým veci robíme. Keby sme fungovali len tak, že si hovoríme, že je všetko v poriadku a nič netreba riešiť, nikam by sme sa neposunuli.

Lucia, je to aj u teba tak? Števko sa teda názorov nebojí. A ty si tiež typ, ktorý vie úprimne dať spätnú väzbu, aj keď ide o niečo náročnejšie a treba povedať priamo, že toto asi nie je úplne správne?

Som skôr empatický typ človeka – dosť vnímam, ako sa ľudia cítia, a nerada im ubližujem. Preto pre mňa nebolo prirodzené dávať spätnú väzbu a dlho som sa to musela učiť. Stále na tom pracujem.

A práve Štefan je pre mňa v tomto aj inšpiráciou, pretože ukazuje, že sa to dá povedať priamo, ale zároveň citlivo a s rešpektom.

Čo sa od seba navzájom učíte?

Lucia: Števko na sebe veľa pracuje aj v oblasti personálneho manažovania ľudí a často ma príjemne prekvapí tým, ako sa na ľudí pozerá a ako s nimi pracuje.

Myslím si, že aj podriadený vie inšpirovať svojho šéfa. Nikto nemá patent na rozum a ja určite nie som expert na všetko, takže aj v tomto je pre mňa Števko veľkou inšpiráciou.

Števko: Veľa z toho, čo dnes v práci viem, som sa naučil práve od nej. Lucia mi zároveň ukazuje, že niektoré veci potrebujú čas a nie je dobré ich hneď siliť alebo rýchlo uzatvárať.

Mám skôr tendenciu veci riešiť hneď, ale časom viac a viac rozumiem, že to nemusí byť vždy najlepší prístup. V tomto je pre mňa jej rozvaha veľmi cenná a veľakrát mi pomohla spomaliť a pozrieť sa na veci inak.

Každý si do práce nosíme svoj vlastný batoh starostí aj radostí, ktoré riešime. Som rád, že Lucia je človek, pri ktorom viem, že keď je toho veľa, nemusím jej ho len odhodiť, ale vieme sa v tom spolu zorientovať, veci si pomenovať, upratať a posunúť ďalej tak, aby to dávalo zmysel.

Vaše pracovné spojenie pôsobí harmonicky. Čím to je?

Števko: Tým, že v Lucii mám oporu a viem sa na ňu spoľahnúť. Verím tomu, ako veci vidí, dobrému úmyslu za nimi a ako nad nimi premýšľa. Keby mi to nedávalo zmysel, tak by tá spolupráca nemohla fungovať a skôr by sme išli proti sebe.

Ale tým, že si veríme a sme naladení na rovnakú vlnu – v tom, čo chceme dosiahnuť, v stratégii aj v komunikácii –, to celé prirodzene funguje a je to jednoduchšie.

Tipujem však, že nastali aj napäté situácie. Ako ste k nim pristúpili?

Števko: Určite áno. Myslím si však, že u nás žiadna napätá situácia netrvala dlhšie než pár hodín. Je to najmä tým, že veci riešime hneď, ako vzniknú. Paradoxne to môže navonok pôsobiť, že si konflikt otvárame, ale v skutočnosti mu tým skôr predchádzame, lebo ho pomenujeme skôr, než stihne narásť.

Keď sa spätne zamyslím, bolo len pár situácií, ktoré boli naozaj vypätejšie. Ale práve tie boli dôležité – posunuli nás aj v tom, ako spolu fungujeme a ako spolu pracujeme. Vďaka tomu mám ešte väčšiu istotu, že keď niečo vidím alebo potrebujem povedať, môžem to otvorene pomenovať a nie je z toho žiadny problém.

Lucia má v témach, ktoré riešime, viac skúseností, a preto je pre mňa dôležité získať od nej pohľad, ktorý ja občas nevidím.

Lucia, ty si spomínaš na nejaké vypäté momenty?

Áno, spomínam. Je pravda, že sa občas nešťastne vyjadrím. Často si píšeme rýchlo, robím veľa preklepov, a keď si to potom spätne prečítam, môže to vyznieť aj dosť ostro alebo urážlivo.

A Štefan sa nikdy neštíti spýtať: „Chcela si tým naozaj povedať toto?“ A ja si vtedy poviem: „Fúha, to som fakt napísala?“

Stalo sa aj to, že mal pocit, že som voči nemu bola neférová, alebo sa obával, že keď mi to povie, tak sa naňho nahnevám alebo to naruší náš vzťah. Verím však, že som ho presvedčila, že to tak nie je. Aj keď, samozrejme, v tej chvíli mi to nebolo príjemné.

A priznám sa, že ma v niektorých situáciách aj zranilo, keď som mala pocit, že si o mne myslí, že som niečo myslela so zlým úmyslom. Zároveň som si veľmi vážila, že sme si to vždy vedeli vysvetliť.

Často sa totiž stáva, že si ľudia niečo myslia, nepovedia to a človek potom ani nemá šancu to uviesť na pravú mieru. Preto si na Štefanovi vážim najmä to, že keď niečo pokazím alebo je niečo nejasné, povie mi to otvorene.

Števko: Podľa mňa boli niekedy aj slzy (smiech).

Lucia: U teba určite (smiech).

Števko: Áno, je to autentické a zdravé nenechávať si to len v sebe, samozrejme, s mierou (smiech).

Paradoxne práve v týchto chvíľach prichádzalo skutočné zosúladenie. To, čo sa dialo vo vnútri, sa dostalo aj von. A boli to dôležité, formujúce momenty. Keby neprišli, každý by si myslel svoje, navonok by to možno vyzeralo v poriadku, ale práve tieto situácie sú kľúčové, aby partnerstvo fungovalo.

A aj preto môže byť claim Sme na to dvaja naozaj živý. Lebo povedať to vie hocikto, ale podstata je v tom, že to naozaj žijeme.

Dvaja v dobrých chvíľach, keď veci fungujú, ale aj v tých náročných, keď treba počuť aj nepríjemnejšie veci a vyriešiť ich, aby sme sa mohli posunúť späť k tým dobrým.

Obaja ste naznačili, že prišli aj momenty, ktoré sa vás dotkli a ktoré sa znášali ťažšie, čo je úplne prirodzené. Ako sa teda dá spracovať negatívnejšia spätná väzba tak, aby ju človek prijal s nadhľadom?

Števko: Je to niečo, čo sa človek musí naučiť.

Keď sa pozriem späť na seba pred deviatimi rokmi, keď som prišiel na pohovor a dostával prvé spätné väzby, viem, že ma to vtedy dosť „bralo“. Veľa vecí som vnímal úplne inak než dnes.

Postupne som sa naučil nebrať „feedback“ tak, že ma niekto chce skritizovať alebo potopiť, aby ukázal, že vie viac. Skôr ho vnímať ako snahu pomôcť – ako niečo, z čoho sa môžem posunúť a niečo si zobrať. A najmä ako prejav dobrého úmyslu.

Keď si človek uvedomí, že spätná väzba prichádza s dobrým zámerom a nie preto, aby ho niekto zhodil, je to veľmi oslobodzujúce. A časom sa z toho môže stať aj niečo, čo si človek sám pýta – ako taký kontrolný bod, či ide správnym smerom.

Viete sa navzájom pochváliť?

Števko: Pre mňa je to veľmi dôležitá súčasť práce. Je potrebné povedať, keď niečo nefunguje, no rovnako dôležité je aj to, keď veci fungujú. Je to veľká motivácia posúvať sa ďalej a zároveň signál, že ideme správnym smerom.

Lucia to skôr dáva najavo neverbálne. Keď je spokojná a veci fungujú, je to na nej jednoducho vidno – na jej postoji, výraze, celkovom dojme. Vtedy viem, že sme na dobrej ceste. A keď si nie som istý, tak si tú spätnú väzbu jednoducho vypýtam. Ak by som to k niečomu mal prirovnať, je to pre mňa trochu, ako keď je človek hladný – vie, že si musí povedať, že potrebuje niečo jesť.

Veľakrát to však prichádza aj prirodzene. A keď sa niečo podarí, máme aj dobrý zvyk to osláviť – ísť si ako tím spolu sadnúť alebo si aspoň na chvíľu uvedomiť, že sa to podarilo a že sa z toho tešíme.

Lucia, máš to rovnako? Potrebuješ počuť, že si niečo urobila dobre?

Skôr som to mala nastavené tak, že hľadám to, čo povedal Števko – že to na človeku vidno. Takú nepriamu pochvalu. Sama nie som úplne typ, ktorý by vedel s veľkou ľahkosťou prijímať komplimenty, a preto som ich ani v minulosti veľmi nedávala. Mala som pocit, že veď je predsa vidno, keď je človek spokojný.

Zároveň je pravda, že Števko si spätnú väzbu často pýtal, a to ma prinútilo sa nad tým viac zamyslieť. Niekedy som mala pocit, že povedať dobrá práca alebo perfektné môže znieť neúprimne, ale dnes to vnímam inak – že je dôležité to aj nahlas povedať.

To, že ja to možno nepotrebujem vo verbálnej podobe a viac to vnímam cez správanie, ešte neznamená, že to tak majú aj ostatní. Toto pre mňa bolo dôležité uvedomenie – aj to, že ľudia o spätnú väzbu vedia aj sami požiadať.

Dnes sa preto snažím viac vedome hovoriť aj pozitívnu spätnú väzbu, keď ju skutočne cítim.

Môžete povedať, že ste nielen kolegovia, ale aj kamaráti? Sú pracoviská, kde sa razí teória, že v práci si kamarátov nehľadáme.

Števko: Veľa vecí, o ktorých sa s Luciou rozprávame, sa netýka len práce, ale aj osobnej roviny. Myslím si, že je dôležité, aby si ľudia rozumeli aj mimo pracovných tém.

Zároveň je pravda, že spolu netrávime voľný čas. Ale keď s niekým fungujete od pondelka do piatka osem a viac hodín denne, je prirodzené, že o sebe niečo viete – čo človek rieši, čo ho baví, ako žije mimo práce. Inak by to bolo dosť neosobné a pre mňa aj trochu nudné.

Takže Luciu nevnímam len ako šéfku, ale aj ako človeka, ktorý je mi blízky, hoci netrávime spolu čas mimo práce.

Lucia: Ja by som skôr odlíšila kamaráti a byť si blízki, pretože je v tom rozdiel – práve aj v tom, ako spolu fungujeme mimo práce. So Štefanom sme si určite blízki, hovoríme si aj osobnejšie veci a vieme, že ostávajú medzi nami.

Myslím si, že z pracovného vzťahu sa môže časom stať aj kamarátstvo, ale nie je úplne ideálne, keď sa to deje opačne – teda keď sa kamarátstvo prenesie do práce. Vtedy to vie byť náročné hlavne pri spätnej väzbe a nastavovaní očakávaní.

Zároveň to neznamená, že si ľudia nemajú byť blízki alebo že sa k sebe nemajú správať normálne a rešpektujúco. Každý to môže mať nastavené inak a je to v poriadku.

Zdá sa mi však ako „red flag“, keď firmy hovoria, že sú ako rodina. Ani v rodine to nie je vždy jednoduché. V práci by podľa mňa mala byť základom profesionalita. Blízkosť tam môže vzniknúť, ale nemala by nahrádzať profesionalitu.

Nový komunikačný koncept Sme na to dvaja sa nesie práve v duchu určitej opory a vzájomnej pomoci. Ako vznikal aj v kontexte, ako „žijete vašu značku“?

Lucia: Náš dlhodobý pozicioning je od začiatku výrazne postavený na zákazníkovi. Hodnoty otvorenosti a férovosti sú pre nás stabilné a držíme ich dlhodobo. Prešli sme viacerými komunikačnými konceptmi aj claimami, ktorými sme sa snažili čo najpresnejšie vystihnúť to, že nám na zákazníkovi a jeho spokojnosti úprimne záleží.

Skúšali sme rôzne spôsoby, ako to uchopiť aj kreatívne. Posledný claim Pretože nám záleží to mal vystihnúť, ale uvedomili sme si, že viac hovoríme o sebe než priamo k zákazníkovi.

Preto sme spravili interný workshop s kolegami z rôznych tímov – aj trochu netradične, napríklad formou divadla, kde sme riešili, čo pre nás značka znamená. Z toho nám postupne vyšlo, že kľúčové je pre nás naozaj to, ako stojíme pri zákazníkovi.

Dôležité pre nás je, ako zákazníkovi pomáhame, ako mu kryjeme chrbát a ako máme produkty nastavené tak, aby mu život uľahčovali, nie komplikovali.

Následne sme vyberali reklamnú agentúru a v spolupráci s ňou vznikol claim Sme na to dvaja, ktorý má vyjadriť nás aj zákazníka – najmä v tom, že v práci s technológiami ho nenechávame samého.

Števko: Keby sme v tom nevideli reálnosť a uveriteľnosť, tak by sme do toho nešli. Keď sa pozriem na to, ako fungujeme, sme firma, ktorá veľa vecí rieši cez spoluprácu a skupinovú dynamiku – aj agilný spôsob práce je postavený na tom, že ľudia robia veci spolu.

Sme na to dvaja pre mňa neznamená len jeden plus jeden, ale skôr v zmysle všetci spolu. Hodnota sa tvorí spoločne. A aj keď sa tu veľa rozprávame o našom vzťahu, dôležité sú aj všetky tie ostatné roviny – tímy, ľudia, rôzne pohľady a expertízy.

Každý tím je zložený z rôznych osobností a práve tá pestrosť vytvára výsledok. Keď niečo riešim, viem, že tam je vždy niekto, kto mi vie pomôcť alebo sa na to pozrieť inak. A aj voči zákazníkovi to funguje rovnako – nechceme mu hovoriť: „Urob to takto.“ Skôr chceme byť partnerom, ktorý stojí vedľa neho a je tam, keď ho potrebuje.

Spomínate si aj na konkrétne situácie, keď ste si s úľavou povedali: „Našťastie, že tu je.“?

Lucia: Spomeniem jednu situáciu, ktorá súvisela so zmenou kreatívneho konceptu. Pre značku je to vždy trochu neistota – ísť do zmeny alebo radšej zostať pri tom, čo funguje, a nevyčnievať z davu. Aj ja som mala vtedy pochybnosti, či do toho ísť.

Števo so svojím tímom však prišli s iniciatívou, že niektoré veci treba zmeniť. Moja prvá reakcia bola: „Fú, je toho veľa, neviem, či to zvládneme.“ A oni na to: „Zvládneme, poďme do toho.“

Mali veľkú odvahu pustiť sa do zmeny, aj keď to znamenalo viac práce. A ja si to veľmi vážim – že som ich do toho nemusela tlačiť, ale prišli s tým sami. Pomohlo mi to prekonať vlastné pochybnosti a posunúť sa ďalej. Vnímala som od nich veľkú podporu aj energiu niečo posunúť.

O našej spoločnosti sa často hovorí, že je rozdelená na rôzne tábory. Môže mať myšlienka Sme na to dvaja aj širší presah – aby sa Slováci aj napriek rozdielnym názorom vedeli skôr spájať, než hľadať to, čo ich rozdeľuje?

Lucia: Pred spustením konceptu sme si robili medzi Slovákmi prieskum, kde sme sa pozerali na to, ako sa cítia pri používaní technológií a ako si pri nich veria. Ukázalo sa, že ľudia sú vo všeobecnosti dosť skeptickí a často ani nečakajú, že im niekto pomôže.

Zároveň sa potvrdilo, že keď podporu cítia, funguje sa im lepšie a prirodzene ju vyhľadávajú – či už v rodine, medzi blízkymi, alebo aj pri značkách. Takáto podpora im potom dodáva odvahu skúšať veci, do ktorých by sa sami možno nepustili.

Myslím si, že v dnešnej dobe, keď je spoločnosť často skeptická a rozdelená, je dôležité pripomínať, že na veci nemusíme byť sami a že si vieme pomáhať. Už samotný pocit, že sa máme o koho oprieť, môže byť veľmi cenný.

Lucia Petrášová a Štefan Póša

Lucia Petrášová

Svoju kariéru začínala v niekoľkých reklamných agentúrach na Slovensku a v Bulharsku. V roku 2011 nastúpila do O2 ako senior BTL špecialistka. V rámci firmy postupne prešla viacerými pozíciami, až sa v roku 2021 stala riaditeľkou úseku Značky a komunikácie, kde zodpovedá za marketingovú komunikáciu, stratégiu značky, PR a CSR aktivity. Lucia je fanúšičkou hodnotovo orientovanej komunikácie a prozákazníckej orientácie.

Štefan Póša

Aktuálne v O2 pôsobí ako líder pre komunikáciu a značku, pričom vedie tím zodpovedný za marketingovú komunikáciu značky a produktov. Počas svojej kariéry sa podieľal na viacerých kampaniach, ktoré získali domáce aj zahraničné ocenenia za kreativitu aj efektivitu.
Medzi najvýraznejšie projekty, na ktorých spolupracoval, patria kampane Nebuď pirát, Dátuj zodpovedne a 400 metrov na displeji je priveľa, ktoré upozorňovali na tému bezpečného a zodpovedného používania internetu a získali uznanie doma aj v zahraničí. Zároveň sa podieľal na uvedení plne digitálnej značky mobilného operátora Radosť.

Páčil sa vám článok?

Valentína Sedileková

Mohlo by vás zaujímať

„Myslel som si, že sú stratený prípad. Dnes tvrdím pravý opak,“ hovorí šéf firmy, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu aj so závislosťou

Slovenský softvér predpovedá počasie od Ameriky po Antarktídu. Doma o ňom takmer nikto nepočul

O hline a láske, ktorá sa vypaľuje v peci: Veronika s babkou sú pripomienkou toho, že niektoré veci sú v živote krajšie práve preto, že na ne nie sme sami

Lucia Petrášová a Štefan Póša

Mohlo by vás zaujímať

„Myslel som si, že sú stratený prípad. Dnes tvrdím pravý opak,“ hovorí šéf firmy, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu aj so závislosťou

Slovenský softvér predpovedá počasie od Ameriky po Antarktídu. Doma o ňom takmer nikto nepočul

O hline a láske, ktorá sa vypaľuje v peci: Veronika s babkou sú pripomienkou toho, že niektoré veci sú v živote krajšie práve preto, že na ne nie sme sami