Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Valentína Sedileková: Komentovanie tela niekoho iného je najľahší spôsob, ako mu ublížiť

„Máme sedem programov na pomoc ľuďom s poruchami príjmu potravy a o každý je veľký záujem,“ hovorí zakladateľka projektu Chuť žiť.

Valentína Sedileková stojí za projektom Chuť žiť, ktorý pomáha ľuďom s poruchami príjmu potravy. Anorexiou a bulímiou sama prešla, a tak jej práve vlastná skúsenosť, empatia a nadhľad pomáhajú vnímať problém citlivo a komplexne. Rozprávali sme sa o ochorení, ktoré si so sebou nesie veľa mýtov, ale aj o novej bezplatnej linke pomoci pre ľudí s poruchami príjmu potravy.

V článku sa ďalej dozviete: 

  • čo sú to poruchy príjmu potravy,
  • kde môžu ľudia vyhľadať pomoc,
  • aké sú konkrétne kroky v rámci prevencie,
  • čo je to bodyshaming,
  • ako sociálne siete vplývajú na psychické zdravie,
  • ako môže každý z nás vhodnou reakciou pomôcť.

Čítajte aj: Je dôležité priznať si, keď nám nie je dobre, hovorí moderátor Šarkan

Na Instagrame ma zaujal post, v ktorom si písala, že keď si dokázala o svojej chorobe žartovať, vedela si, že si na dobrej ceste. Kedy si získala nadhľad? 

Psychiater Viktor Frankl, ktorý prežil koncentračný tábor, kedysi povedal, že humor bol jedným zo spôsobov, ako to dokázali zvládnuť. Ak človek prežíva niečo náročné a dokáže v tom nájsť humor, zrazu sa mu dýcha ľahšie. Aj humor však musí byť citlivý, pretože sa veľmi rýchlo môže niekoho dotknúť a ublížiť mu. Ak by napríklad môj priateľ zľahčoval to, čím prechádzam, bolo by to zraňujúce. 

Spomínam si na situáciu, keď som bola u kamošky, ktorá sa tiež liečila z anorexie. Bola už noc a opýtala sa ma, či nechcem niečo malé na jedenie, napríklad mrkvu. Ja som jej odpovedala: „Nie, Kati, ja mám žuvačku.“ V tom momente sme sa na seba pozreli a začali sa smiať. Uvedomili sme si, že áno, je to blbé, čím prechádzame, ale sme v tom spolu, vieme sa podporiť a zľahčiť situáciu, ktorá by iným spôsobom bola ťaživá. 

Predpokladám, že keď má človek poruchu príjmu potravy, nefunguje to tak, že sa vylieči a celé to zrazu hodí za seba. Čo funguje tebe v rámci prevencie? 

Univerzálna rada na liečbu neexistuje, pretože každý prípad je iný. Rady, ktoré som potrebovala, keď som sa liečila z anorexie, boli úplne iné ako rady, ktoré som potrebovala pred tromi rokmi pri bulímii.

Dôležité je dnes pre mňa neísť do rešktrikcie, a teda nič si nezakazovať. Mať dostatočný príjem jedla a rešpektovať svoje telo. Jedlo môže byť stále moja slabina, ale dnes už dokážem počúvať kontrolky, ktoré mi svietia. Viem, čo mám robiť, a viem si to v hlave racionálne oddeliť. 

Čo robíš, keď sa ozve kontrolka? 

Dôležité je uvedomiť si, čo je moja slabá stránka, a vybudovať si zdravé mechanizmy. Som unavená, som v strese, prejem sa. To bol starý mechanizmus. Nový mechanizmus je taký, že som unavená, som v strese, zastavím sa v tej situácii a uvedomím si, že sa nechcem prejesť, chcem spať, prípadne mám úzkosť a potrebujem ju spracovať.

Jedlo môže byť stále moja slabina, ale dnes už dokážem počúvať kontrolky, ktoré mi svietia.

Zverím sa so svojimi pocitmi priateľovi alebo si idem ľahnúť a pustím si príjemnú hudbu. Keď mám v živote väčší stres, väčšiu záťaž alebo jednoducho ťažšie obdobie, viac sa sústredím na zdravé zvládacie mechanizmy, ktoré mi fungujú a ktoré som sa naučila počas liečby. To však neznamená, že nikdy nevybočím cesty. Môže sa to stať, ale viem, ako sa dostať naspäť.

Dávnejšie si v jednom rozhovore vysvetľovala, že malókto vníma poruchy príjmu potravy ako psychickú poruchu. Ako to vnímaš dnes?

Celkovo je okolo tejto témy stále veľa mýtov. Ľudia sa o tom viac rozprávajú, mám však pocit, že tej podstate ochorenia nerozumejú. Stále sa to pripisuje mladým dievčatám, ktoré sa chcú páčiť chlapcom. Často sa stretávame s tvrdeniami, že dievča chce byť pekné, tak sa nechce najesť, a je to súčasť dospievania. 

Ako prvé si ľudia predstavia anorexiu alebo bulímiu. Čo vlastne sú poruchy príjmu potravy?

Štatisticky môžeme iba 6 % ľudí s poruchami príjmu potravy kategorizovať ako podvyživených. A pritom to, čo si predstavíme, je tých 6 % – vychudnuté dievča, ktoré nechce jesť. Ide o formu reštriktívnej anorexie, na spektre porúch príjmu potravy však je tých diagnóz viac. Mentálna bulímia, mentálna anorexia, záchvatové prejedanie… A mohli by sme ich deliť ďalej. Aj pri bulímii si ľudia predstavia anorektičku, pričom ľudia s bulímiou často nie sú vychudnutí. 

Diagnóza záchvatového prejedania napríklad nie je na Slovensku oficiálnou diagnózou, v Amerike áno. Ďalej spomeniem napríklad ARFID (Avoidant and Restrictive Food Intake Disorder, pozn. red), poruchu, kde človek nie je zameraný na svoje telo, ale skôr má pocit, že ak zje nejakú potravinu, tak sa zadusí alebo ochorie, a preto sa jej vyhýba. Alebo ortorexia, bigorexia… Je toho veľa. 

S projektom Chuť žiť pomáhate ľuďom cez rôzne programy pomoci, kde sú zapojení psychológovia či nutriční špecialisti. Nedávno ste spustili linku pomoci. Čo bolo impulzom? 

Mrzelo ma, že sme nevedeli ľuďom pomôcť hneď, keď to potrebovali. Mali sme online poradňu, ktorá fungovala dve hodiny každý pracovný deň, ale aj tam bolo potrebné rezervovať si termín vopred. Posledné mesiace nám dievčatá začali volať na Instagram alebo nám písali, že potrebujú pomoc. Pokiaľ nie je k dispozícii odborník, nemáme veľa možností pomôcť im na Instagrame. Museli sme im teda povedať – prosím, vydrž to, zarezervuj si konzultáciu na zajtra. Ten človek však potreboval pomoc v ten daný moment.

Stavy po záchvatoch prejedania sú hrozné. Silný pocit znechutenia, výčitiek, sebanenávisti. Pamätám si, že keď som sa liečila ja, volala som na americké linky, nevedela som nájsť takúto formu pomoci na Slovensku. Vtedy som si hovorila, že raz sa to musí zmeniť.

Ako linka pomoci funguje?

Každý deň funguje šesť hodín, najneskôr do ôsmej. Mojím cieľom je posunúť to na desiatu hodinu večer, momentálne však nemáme ľudské ani finančné kapacity. Noc je najproblémovejšia, veľa úzkostí a prejedaní prebieha v noci alebo večer. 

Prečítajte si: Pochybnosť o vlastnej hodnote je veľkou témou nielen pre single ľudí, hovorí psychoterapeutka

Na linke pomoci riešime poruchy príjmu potravy, ale aj problémy so sebaprijatím, s jedlom, úzkosti, bodyshaming. Jednoducho všetko, čo sa týka týchto tém. 

Spomenula si bodyshaming. Čo si pod tým môžeme predstaviť? 

Je to určitý druh šikany, šikany zameranej na telo. Telesná hmotnosť patrí medzi jeden z najčastejších dôvodov šikany medzi deťmi. Bodyshaming je negatívne komentovanie tela niekoho iného. 

Neuvedomujeme si, že slová môžu mať trvalé následky. V online prostredí sa potrebujeme vyjadrovať k všetkému, vytráca sa citlivosť. Mali by sme myslieť na to, čo chceme vyjadrením dosiahnuť. Chceme niekoho povzbudiť alebo mu ublížiť? Pretože pri slovách „si tučná“ mi vychádza iba to, že chcem niekomu ublížiť. Ak však idem po ulici a stretnem známu, nepoviem jej, že „ty si ale nabrala“, pravdepodobne sa opýtam, ako sa má. Bodyshaming je najľahší spôsob, ako niekomu ublížiť, a preto je podľa mňa taký frekventovaný. 

Posledné mesiace nám začali volať dievčatá na Instagram alebo nám písali, že potrebujú pomoc. Aj to bol podnet, aby vznikla linka pomoci.

Je to smutné, ale mnoho takýchto komentárov prichádza od rodiny. Bodyshaming je niekedy vedomý, ale veľakrát aj nevedomý. Je určitá časť rodičov, ktorí týmto ubližujú bez toho, aby si to uvedomovali. Niekedy to myslia naozaj dobre. Pre svoje dieťa chcú to najlepšie, nechcú, aby bolo šikanované za svoju hmotnosť. Práve preto majú túžbu vystríhať ho – nejedz, lebo budeš tučný/á. Je to veľmi bežný, ale zároveň veľmi zlý spôsob. 

S pandémiou sa začalo viac hovoriť o potrebe mentálneho zdravia. Mnoho ľudí sa rozhodlo vyhľadať psychológa. Majú ľudia väčšiu odvahu zdieľať svoje strachy?

Vnímame nárast prípadov a čo si ceníme, aj veľký záujem o pomoc. Máme sedem dlhodobých programov pomoci a o každý je veľký záujem. Nedávno vyšla štúdia o tom, že pandémia zvýšila výskyt porúch príjmu potravy o 25 % v porovnaní s pred-pandemickými trendmi.

Už to, že sa ľudia ozvú, je veľmi odvážny krok. Mnohí však nenapíšu, nenazbierajú odvahu alebo si ani sami nepriznajú, že je to problém. Čo by si poradila všímať si ich blízkym? 

Celosvetovo len 25 % ľudí s poruchami príjmu potravy vyhľadá odbornú pomoc, čo je šialene nízke číslo. Poruchy príjmu potravy sú založené na silnom pocite menejcennosti. Človek často nechce vyhľadať pomoc, pretože si povie, že on dosť netrpí, druhí ľudia trpia omnoho viac a pomoc si zaslúžia oni. 

Buďme vnímaví a všímaví. Viac ako na hmotnosť sa sústreďme na to, aký ten človek je, ako sa správa, aké má stravovacie návyky, ale hlavne na to, aký vzťah má k samému sebe. Vyhľadať psychológa by nemala byť len intervencia, ale aj prevencia. 

Priemerná dĺžka PPP v živote človeka je šesť až sedem rokov. Ak človek príde na začiatku, keď sa ochorenie iba rozvíja, po pár mesiacoch vie opäť plnohodnotne fungovať. Preto je dôležité vnímať, prihovoriť sa človeku, ak niečo nie je v poriadku, a zalarmovať pomoc. Nerobiť diagnózy, len ho podporiť a nasmerovať k odbornej pomoci.

Ozývajú sa vám niekedy ako prví rodičia či kamaráti?

Volajú a píšu rodičia aj rodinní príslušníci. Keď napíšu partneri, väčšinou ide o úprimný záujem a vnímavosť. Medzi najťažšie prípady patria tzv. rodičia „popierači“, ako sme si ich interne nazvali. Vtedy nastávajú situácie, keď sa dieťa, povedzme tínedžer, chce liečiť, ale nemôže. 

Mali sme prípad, keď dievča bolo v ťažkej podvýžive, ale kontaktovala nás až jeho teta, pretože rodičia to odmietali vidieť. Sú to náročné situácie, ale je ich našťastie menej. Vo väčšine prípadov je rodič citlivý a chce dieťaťu pomôcť. 

Body shaming je negatívne komentovanie tela niekoho iného a zároveň najľahší spôsob, ako niekomu ublížiť.

S projektom Chuť žiť aktívne komunikujete na Instagrame. Je to kanál, cez ktorý sa primárne dostávate k mladým ľuďom?

Najaktívnejší sme na Instagrame, trochu menej na Facebooku. Chceme, aby bol náš profil Chuť žiť o povzbudení, vzdelávaní a podpore toho, čo robíme. Časom by sme chceli prinášať ozdravujúci obsah aj na TikTok, ale zatiaľ mám pred touto sociálnou sieťou rešpekt. 

Dnes už nie je žiadne tajomstvo, že TikTok môže byť pre ľudí s poruchami príjmu potravy nebezpečný. Počas pandémie boli populárne napríklad videá, na ktorých si ľudia dávali okolo pása rúško – ak sa opásali, tak to znamenalo, že je človek štíhly. 

Veľa podobného obsahu pochádza z ázijských krajín, kde sú štandardy krásy často ešte tvrdšie. Ďalším trendom je, že dievčatá vo videách ukazujú, čo zjedli počas dňa, často je to veľmi nízky energetický príjem. Navyše, aj keď budem jesť rovnako ako niekto, koho obdivujem, nikdy nebudem vyzerať ako on. Pretože má inú genetiku, iné potreby, iný životný štýl.

Ako vnímaš celkovo sociálne siete z hľadiska porúch príjmu potravy?

Sociálne ako také nie sú zlé. Ked človek sleduje profily, ktoré propagujú napr. telesnú neutralitu, nemyslím si, že ho to negatívne ovplyvní. Sociálne siete však majú negatívny vplyv  na duševné zdravie celkovo. Je tam veľa nenávistných komentárov, porovnávania. 

Vnímam na sebe, že keď si pozerám obsah na Instagrame, tak mi to v niektorých momentoch dokáže znížiť sebavedomie. Sociálne siete sú nástroj. Každý by mal byť k sebe úprimný – ak cítim, že mi to ubližuje, zasvieti mi kontrolka, dám si odstup, prípadne vymažem profily, ktoré už sledovať nechcem.

Ako sa staráš o svoje psychické zdravie?

Prestala som čítať komentáre na Facebooku (úsmev). Vnímam, že je to určitá ochrana duševného zdravia. Viac sa snažím počúvať seba a už nejsť za hranicu, ktorú často prekračujem kvôli práci. 

Učím sa počúvať svoje telo, keď som unavená, hladná, plná, keď nevládzem. Učím sa povedať nie a zároveň sa snažím nastaviť hranice a dohovárať si, že aj zajtra je deň a keď nevládzem, nemusím okamžite odpísať každému, kto potrebuje pomoc. Výstražným prstom bol pre mňa moment, keď mi priateľ povedal, že veľa pracujem a nemáme čas na seba. Uvedomila som si, že aj keď projekt Chuť žiť pre mňa veľa znamená a mám rada aj firmu, v ktorej pracujem, nechcem im obetovať vzťahy, ktoré milujem. 

Každý má nádej vyliečiť sa z porúch príjmu potravy. Vznik prvej telefonickej linky na Slovensku, ktorá je zameraná na pomoc ľuďom s poruchami príjmu potravy podporila Férová Nadácia O2 spolu s O2 Business Services. Prostredníctvom bezlatnej telefónnej linky Chuť žiť sú ľuďom s poruchami príjmu potravy a ich blízkym každý pracovný deň k dispozícii skúsení odborníci.

Valentína Sedileková

Je zakladateľkou celoslovenského projektu Chuť žiť venujúceho sa poruchám príjmu potravy, ktorými aj ona sama prešla. V projekte poskytujú prevenciu, vzdelávanie a podporné programy liečby a najnovšie aj linku pomoci. Valentína študovala v Bratislave na medzinárodnej škole LEAF Academy. O svojej skúsenosti s anorexiou napísala knihu Chuť žiť.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Od outsidera k headlinerovi: Jureš Líška ukazuje, ako si aj odvážna hudba bez klišé dokáže získať srdcia ľudí

Tvorba Fallgrapp sa vymyká žánrom. Najdôležitejšia je emócia.

Je len málo hudobníkov, ktorí ani po rokoch na scéne nestratia skromnosť, pokoru a hodnoty. Frontman kapely Fallgrapp taký zostal aj po 12 rokoch od jej založenia. Možno je to folklórnym svetom, ktorý ho odmala formoval. A možno úctou k remeslu a ľuďom. Hudba Fallgrapp je intímna, melancholická, silná, dostáva sa pod kožu a ani rokmi nestarne. S talentovaným Jurešom Líškom sme sa rozprávali v jeho štúdiu v Dubnici nad Váhom, kde vyrastal a ešte stále sčasti žije. O hudbe aj o živote.

Zuzana Smatanová: Aj ja som mala v hlave čierne myšlienky, ale paradoxne ma prebrali k životu

V rozhovore s Jurešom Líškom sa dočítate:

  • prečo je preňho kľúčový „catchy moment“ a kedy skladba ešte „nestojí“,
  • čo ho naučilo vyrastanie mimo centra diania a ako vznikol Fallgrapp,
  • aké hodnoty usmerňujú jeho hudbu a ako do nej dostáva emóciu,
  • ako pracuje s textom a úprimnou kritikou, aby neupadol do klišé,
  • prečo verí pomalším, hĺbavejším piesňam a ako číta svoje publikum,
  • čo je jeho ikigai a ako vyzerá oddych po vydaní albumu.

Spomínaš si, kedy si prvýkrát cítil, že hudba môže byť viac než len zvuk – niesť emóciu, náladu a príbeh?

Odjakživa som vnímal, že hudba nesie všetky tieto prvky. Skôr naopak, nevedel som, že je to len zvuk, vnímal som ju ako celok. Až neskôr som ju začal analyzovať. Z detstva si pamätám program Zlatá brána či veci, ktoré mi púšťal otec, ale nič konkrétne si neviem vybaviť. 

Si z folkloristickej rodiny, ľudová hudba ťa ovplyvňovala od detstva. Ako ťa to formovalo hudobne?

Samozrejme, formovali ma aj iné žánre, ale hrával som na husliach a neskôr na viole. Otec bol primáš, od decka som chodil na jeho vystúpenia, fascinovalo ma, ako vedie kapelu. Predstavoval som si, že to budem robiť aj ja.

Na škole som hral folklór, vážnu hudbu. Páčilo sa mi, že hráme spolu a niečo tvoríme. Držal som sa okolo partie ľudí, chodil som tam do veľkej miery kvôli nim. 

Neskôr mi rodičia kúpili prvý počítač. Jasné, hrával som aj hry, ale potom mi kamarát „crackol“ jednoduchý program na skladanie hudby. Ničomu som v ňom nerozumel. Začal som experimentovať a uvedomil som si, že okrem mrhania časom nad hrami môžem aj niečo vytvárať, spájať zvuky. Mal som asi 11 rokov. 

Musel si byť riadne „cool kid“.

Čo si, vôbec som nebol cool! (smiech) Nikto o mne nevedel. Neexistovali sociálne siete, nemal som sa s kým skontaktovať, youtubové návody nehrozili, musel som sa učiť na vlastných chybách. Vyprodukovanú hudbu som ani nemal kam zavesiť či komu ju poslať, aby ju hral.

Pre mňa je toto najväčšia haluz dnešnej doby. My sme začínali v čase, keď zvuky, z ktorých by si mohol skladať hudbu, neboli nikde voľne dostupné, programy boli jednoduché a limitované, skladal si si len doma a nemal si dať komu o sebe vedieť. Bol maximálne Pokec. 

S riešením problémov si si musel poradiť sám, nemal si ako nájsť niekoho, kto robil to čo ty. Niekedy to trvalo mesiace či roky, dnes tie veci dokážeš vyriešiť okamžite.

Odvtedy si prešiel kus cesty. Máš svoju ranú tvorbu archivovanú?

Mám. Božemôj! Ale keď si to dnes pustím, je to stále celkom v pohode, dalo by sa to hrať na párty, keby to malo lepší zvuk. Robil som skôr elektronickú hudbu a techno. Až v roku 2003 som začal experimentovať.

Niektoré tie veci sú strašne staré a smiešne, ale pripomínajú mi časy, keď som prišiel zo školy domov a hneď som tvoril na slúchadlá, inak sa to vtedy na byte nedalo. Až niekedy v 28 rokoch som si zriadil toto štúdio, ktoré sa stalo mojím útočiskom.

Najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval.

Odklonil si sa v tom čase od folklóru?

Striedalo sa mi to vo vlnách a zároveň išlo ruka v ruke. Na chvíľu ma počítač vtiahol do tvorby elektroniky, ale stále som musel cvičiť husle. Niekedy v osemnástke som zase prepadol folklóru, začal som chodiť na festivaly a videl som, čo sa dá robiť s hudbou naživo. Bol to nový rozmer. 

Vtedy som sa prihlásil na vysokú školu, chcel som študovať folklorizmus a muzikológiu. Popritom som stále tvoril. Kamarát mi dal novší a lepší program, prišla kopa nových problémov, možností a zvukov, opäť ma to pohltilo a folklór išiel do úzadia. Neskôr ma začali oslovovať folkloristi s tvorbou hudby a tieto dva zdanlivo odlišné svety sa mi začali opäť prepájať.

Si z Dubnice nad Váhom – do akej miery ťa formovalo vyrastať v menšom meste mimo centra kultúrneho diania?

To, že som bol izolovaný, hralo dosť zásadnú úlohu. Nebol som v Bratislave, nikdy som nenavštevoval kultové kluby. Mali sme jeden klub v parku, kde sa hrávala elektronika, veľmi som tam však nechodil. Bol som skôr outsider.

Vďaka folklóru som sa dostal do nových partií, videli ma v telke, na základe toho ma pozvali do ďalších súborov, ale stále som mal zázemie v Dubnici. 

Do Bratislavy som sa dostal až po vydaní prvého albumu, dovtedy som zo scény nepoznal nikoho. Keď sme vyhrali album roka cez Radio_Head Awards a začali hrávať koncerty, bol som pokakaný. (smiech) Na afterparty sa zrazu so mnou muzikanti zhovárali a pre mňa to bol úplne nový svet.

Ako vznikla myšlienka preklopiť tvoju tvorbu do komplexnejšieho celku, z ktorého vzišiel Fallgrapp?

Počas experimentovania som si začal uvedomovať, že potrebujem vodiacu linku. Pesničky mi zrazu nedávali zmysel, keď boli len o hudbe. Chýbala mi výpoveď, element, vokál.

Oslovil som Agatu Siemaszko, chodil som za ňou do Poľska. Nejazdil tam autobus, musel som v zime pešo prechádzať hranice. Neuveriteľné, keď si spätne vybavím, ako som sa trepal zasneženou krajinou s plnou taškou nahrávacích vecí, aby sme nahrali prvé pesničky. 

Prihlásil som tie „vydreté“ pesničky do súťaže, jednu to vyhralo, začali ma hrávať na Rádiu FM. Následne ma oslovil Junior, Robo Brieška, vtedajší manažér pre Red Bull. V podstate on je trošku zodpovedný za to, čo sa z nás stalo. Pozval ma hrať na festival Pohoda na ich Tour Bus. Mali sme nahraté len dve pesničky, bol to zlomový bod, museli sme to celé vymyslieť, aby sme vôbec mohli hrať naživo. 

Tušíš, čo ľudia cítia, keď počúvajú vašu hudbu?

Ľudia mi píšu, chodia za nami po koncertoch. Po tohtoročnej Pohode prišiel za Norou malý chlapček a hovoril, ako krásne spievala. Vo všeobecnosti hovoria, že majú silné emócie. Je pekné, že takto vnímajú hudbu. 

Sám som prešiel hudobným prerodom. Kedysi som potreboval vybiť energiu, neskôr mi však už nestačilo len rozbiť sa na „tupej párty“. Postupne som začal vnímať ďalšie vrstvy hudby. Stále ma baví tanečná sféra, ale chcel som od hudby niečo viac. 

Teraz rozmýšľam, čo ďalej. Vydali sme štvrtý album, mám dojem, že robíme veľa pomalších, hĺbavých pesničiek. Teším sa, že ľudí naša hudba zasahuje. Každý muzikant chce, aby jeho tvorba bola počutá.

Ako premýšľaš nad skladbou hudby? Ideš po emócii a premýšľaš nad tým, čo chceš hudbou vyvolať, alebo opačne?

Záleží. Ale zmenil som svoje nastavenie. Na začiatku od teba nikto nič neočakáva, prvý album robíš podľa seba. Druhý bol oveľa ťažší, dávaš si mantinely, vieš, že to nesmie byť zlé. Tretí album bol vykúpením, mal som dojem, že som sa posunul aj vo svojich zručnostiach. Štvrtý sa robil ťažšie a dlho, zistil som však, že kľúčová je pre mňa emócia. 

Či už to vyšlo z experimentu, alebo z obyčajného klavíra, musí to mať pre mňa ten „catchy moment“. Keď sa k tomu vraciam, púšťam si tú pesničku viackrát a stále ma baví, viem, že ma bude baviť ešte dlho.

Hudba Fallgrapp nie je jednoduchá a počúvateľná na prvú. Napriek tomu máte široké publikum. Čím to podľa teba je?

Naozaj neviem. Nie som vysoko študovaný muzikant, hocijaký jazzman by ma schoval do vačku. Tým, že som to chcel robiť možno len trochu zložitejšie, som sa zlepšil, ale stále si nemyslím, že naša hudba je komplikovaná. Stále je to… Ja vlastne ani nechcem používať názov pop, lebo mám dojem, že to má u ľudí negatívnu konotáciu. A pritom väčšina vecí je dnes pop – aj rap. 

Zároveň je v našej hudbe veľa artových prvkov, ktoré by si popové kapely nedovolili. Teším sa, že sme sa ako kapela nikdy nezarámcovali žiadnym žánrom. Vždy sa mi páčilo tak strašne veľa žánrov a počúval som tak veľa muziky, až som mal dojem, že to chcem všetko pretaviť či pospájať. 

Možno to je odpoveď na to, prečo nás počúva veľa rôznych ľudí. Naša tvorba nie je zaraditeľná.

Mne sa páči, že ste svojmu smerovaniu zostali verní. Nora spieva po slovensky, netlačíte na pílu a robíte si to po svojom. 

Je to malý zázrak. Na novej generácii vidím, že začínajú naozaj veľa experimentovať a začína to byť pre nich schodné. Keď sme prišli my pred 12 rokmi, kapely sa takto neprofilovali. Keď sa na to pozerám s odstupom času, uvedomujem si, že fungujeme už naozaj dosť dlho, tak asi v nás niečo je. Inak by sme zakapali. Stále sa, samozrejme, potrebujeme zlepšovať a rozširovať.

Čo sú pre teba dôležité hodnoty?

Ťažká otázka. Hodnotné je pre mňa ceniť si, že sa človek niečomu venuje, chce sa posúvať, zároveň to nerobí pre mamon, ale preto, že chce a chce ľuďom niečo odovzdať. Pre mňa je podstatné, aby bol človek dobrý, robil dobré a pekné veci a pomáhal druhým.

Čo pociťuješ, keď prídeš do štúdia?

Keď som to tu založil, trávil som tu noci, keď sa mi dobre tvorilo, spával som na gauči. Bol som tu rád. Dodnes mám dobrý pocit. Je to niečo, čo som si vybudoval. Nie je to nič extra, ale je to môj priestor. Mám tu úplný pokoj, som od všetkých odrezaný, môžem si robiť, čo chcem. To cítim.

Pri skladbe Vietor sa zdá, že hudba priamo kopíruje význam slov. Ako vznikajú takéto momenty?

Konkrétne na túto pieseň si spomínam. Prišiel som namotivovaný do štúdia po tom, ako som počul nejakú skladbu, bola tam pekne naloopovaná gitara. Kostru tej pesničky som spravil za jeden deň, vedel som, ako sa bude vyvíjať. Trvalo ďalšieho 1,5 roka, kým sme ju dokončili.

Refrén som napísal ja, ale dopĺňali sme si texty aj s Norou. Keď robím texty k niektorým pesničkám, počujem melodiky a spevové linky. V tejto boli perkusie, ktoré vo mne evokovali vietor. Znelo to, ako keď vonku počuješ šušťanie. Vedel som, že tam musí byť vietor.

Rád píšeš texty?

Nenávidím to! Vždy môžu skĺznuť do klišé a potom máme s Norou výmeny názorov, aby sme sa nestratili v neulapiteľných veršoch a frázach. Chcem dať ľuďom aj niečo uchopiteľné. Album môže byť abstraktný, ale potrebujem, aby sa v pesničkách aj niečo udialo, aby ľudia dokázali pochopiť aspoň základ.

Myslíš si, že dnes musí byť muzikant tak trochu aj psychológom?

Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej. Uvedomujem si, že každý sme iná osobnosť a že to, čo poviem, môže pre mňa znamenať niečo úplne iné ako pre niekoho iného. Hlavne keď niečo riešime pod tlakom, napríklad na zvukovej skúške. Stále sa to učím. Ale už sa poznáme, tak vieme, kto kedy presiahne hranicu. Na korektné vzťahy musíš mať empatiu. 

A k tvorbe – poznám trošku svoje publikum. Počúvajú nás dospelí ľudia, aj štyridsiatnici. Viem asi, čo by sa im mohlo páčiť. Ale niekedy sa z toho chcem naopak vymaniť a skúsiť niečo úplne iné.

Dokážeš ešte hudbu počúvať ako „bežný človek“?

Milujem počúvať hudbu! Ale uznávam, že v poslednom čase si už vyberám. Sledujem svojich hrdinov, čo v priebehu rokov vydávajú, a to ma stále baví. A hoci hudbu dokážem počúvať a užívať si ju aj ako normálny človek, ako muzikant vždy do určitej miery analyzujem. Zároveň sa mi to podprahovo niekde zbiera a potom to viem využiť vo svojej ďalšej tvorbe.

Kto sú tí tvoji hrdinovia?

Dlho to bol Bonobo, jeho nová tanečná tvorba ma však už obchádza. Obdivujem Jamesa Blaka, ktorý ma formuje, považujem ho za top umelca a inovátora, zároveň je roky konzistentný. Peknú hudbu robí Novozélanďan Jordan Rakei, americký hudobník Ryan Lott, zakladateľ Son Lux ma fascinuje v experimentovaní, robí aj hudbu do filmov. Kedysi som mal v zozname aj Prodigy, Massive Attack. Rokmi sa to, samozrejme, mení, ale toto sú naozaj dlhodobé stálice.

Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej.

Popri Fallgrappe sa venuješ aj hudobnej produkcii. Čo ťa baví na tomto formáte? A čo je pre teba ťažšie – úplná voľnosť alebo presné zadanie?

Záleží, veľakrát ma ľudia oslovia práve preto, že moju tvorbu poznajú. Očakávajú, že to bude také. Nepamätám si veľa zákaziek, kde by som mal robiť niečo úplne iné mimo svojho diapazónu pôsobnosti. Pri všetkých spoluprácach som mal obrovské šťastie vo veľkej miere voľnosti a viem, čo sa odo mňa očakáva. Neviem, či je to dobre, ale asi áno. Robím, čo ma baví.

Vieš si byť sám sebe kritikom?

Nie vždy. Mám svoj okruh muzikantov, ktorým posielam veci a komunikujeme o nich. Niekedy sa dokážem zaseknúť na blbosti a potrebujem to počuť. A najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval. Výsledkom toho je, že to buď zmením, alebo si poviem, že kašlem na to, a obhájim si to, aj keď sa to niekomu nepáči.

Prekvapilo ťa niekedy, že pesnička, od ktorej si to nečakal, vypálila úspešne a iné zostali nepovšimnuté?

Z prvého albumu som Vlasy nechcel dať na album. Stále som si nebol istý, nebavilo ma to, nevedel som, čo s tým. Nakoniec som to tam dal. Klip som však chcel točiť na úplne inú pesničku – Z tvojich pier. No keď som album poslal producentom, trvali na klipe na Vlasy. Dal som na nich a bol to jeden zo zlomových bodov v našej kariére. 

Pesnička dostala klip, ktorý bol na tú dobu a za málo peňazí urobený skvelo. Dodnes mi chalani z reklamného prostredia hovoria, že to bol pre nich „vau moment“.

Viera v ďalších ľudí je veľmi podstatná, nie som egomaniak a diktátor, ktorý trvá na svojom. Niekedy potrebujem dostať emóciu, ale stále som otvorený nápadom a mám chuť robiť veci aj inak. Nie som dokonalý, nikto nie je.

Čo ti pomáha v ťažkých obdobiach?

Hudba. Síce som ju teraz dlhšie obdobie nerobil, ale to je normálne. Vždy keď dáme von album, potrebujem mať detox. Nie vždy to viem urobiť hneď. Pre mňa je to ikigai. Vieš, čo je to? (Japonský koncept, ktorý znamená „dôvod žiť“ alebo „dôvod vstať z postele“, pozn. red.)

Je to vec, ktorú chcem robiť do konca života a dáva mi najväčší zmysel. Doteraz som iný nenašiel. Hudba má pre mňa výpovednú hodnotu, má to zmysel pre mňa a zároveň to dokáže robiť radosť aj ďalším ľuďom.

Jureš Líška

Hudobník, producent a skladateľ, známy najmä ako zakladateľ a tvorivá duša kapely Fallgrapp. Jeho hudba prepája elektroniku s akustickými nástrojmi a silným emocionálnym nábojom. Pochádza z Dubnice nad Váhom, vyrastal obklopený folklórom, ktorý prirodzene pretiekol aj do jeho tvorby.

 

Fallgrapp je na scéne 12 rokov, má na konte štyri albumy a niekoľko ocenení, ktorými kapela potvrdila svoju vyzretosť, dôraz na detail a poetickosť výrazu. V jeho tvorbe rezonujú osobné i spoločenské témy, často sa vyjadruje aj k verejnému dianiu a situácii v kultúre. Jureš je výnimočný citom pre kompozíciu, vrstvením zvuku a schopnosťou prepájať rôzne svety – tradičné aj súčasné, intímne aj spoločensky angažované.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.