Vedkyňa Mária Bieliková: Doma mi nikto nehovoril, s čím sa mám hrať a čo by som ako dievča mala robiť

Prečo je v technologickom sektore stále málo žien a čo môžeme urobiť, aby sme odstránili predsudky?

Zakladateľka a riaditeľka Kempelenovho inštitútu inteligentných technológií Mária Bieliková je mimoriadne úspešná v oblasti, v ktorej sú ženy stále skôr výnimkou. No veda či informačné technológie nie sú rodovo podmienené. Nemusíme sa snažiť o úplnú rovnakosť, ale zároveň pomôže, ak veci prestaneme stereotypne škatuľkovať na chlapčenské a dievčenské. S jednou z vedúcich osobností vedy na Slovensku Máriou Bielikovou sme sa porozprávali aj o tom, akú filozofiu v tejto problematike uplatňujú v KInIT-e, ktorý vedie.

Sociológ: Ženy musia v zamestnaní a na vyšších pozíciách neustále dokazovať, že na to majú

V rozhovore s informatičkou a odborníčkou na umelú inteligenciu sa dočítate:

  • ako vyzerá práca Kempelenovho inštitútu informačných technológií (KInIT-U),
  • ako sa dostala do technologického segmentu,
  • či existuje recept na úspešnú kariéru vo vede,
  • ako sa počas životných období môžu meniť priority medzi kariérou a rodinou
  • a čo môžeme robiť, aby sme motivovali viac dievčat do vedy a IT.

V súčasnosti vediete jeden z najatraktívnejších subjektov v našom vedeckom priestore a zároveň ste jednou z najznámejších osobností slovenskej vedy – v odvetví, ktoré ešte stále nie je rodovo vyvážené. Ak by chcel niekto zopakovať váš úspech, čo by ste mu poradili?

Asi najdôležitejšie je, aby mal človek radosť z toho, čo robí. Aj mňa v konečnom dôsledku vždy poháňa zaujímavá práca so zaujímavými ľuďmi, ktorí sú angažovaní.

Odporúčam aj trpezlivosť. Je na škodu, že mnohí mladí ľudia by toho chceli mať veľmi veľa veľmi rýchlo. Ja som akčný človek, ktorý sa vie nadchnúť pre rôzne myšlienky. Vždy som pracovala viac, ako je priemer, takže som napredovala asi trochu rýchlejšie. A práve preto som aj ja musela trénovať svoju trpezlivosť – vďaka tomu som dokázala postupovať vo svojej kariére v pokore a pokoji.

No a tretia rada je nebáť sa neúspechu. Neúspech v zmysle „niečo sa mi nepodarilo“ ani nie je neúspechom. Kto nerobí chyby, neučí sa. Aj kolegom zvyknem hovorievať, že keď sa im bude dlhodobo vo všetkom iba dariť, je najvyšší čas skúsiť iný prístup, aby sa posunuli.

V starších rozhovoroch spomínate, že ste v škole na matematike štrikovali. Ako ste si budovali vzťah k informačným a kybernetickým vedám?

Veľmi pomohlo, že mi doma nikto nehovoril, s čím sa mám hrať a čo by dievčatá mali alebo nemali robiť. Mám brata a sestru, brat je ku mne vekovo bližší, preto som sa častejšie hrávala s chlapcami a aj so stavebnicami. Ak sme sa hrali s bábikami, tak sme pre ne napríklad vyrábali nábytok. Ale prišlo aj obdobie, niekedy okolo trinástich, keď som sa aj o bábiky starala s radosťou.

Štrikovanie som mala dovolené od našej úžasnej pani matematikárky, bez ktorej by sa možno môj talent ani neprejavil. Videla, že mi učivo ide, čo zase využila na rôzne súťaže, a tak mi dovolila robiť niečo, aby som na hodine nevyrušovala. Zaujímala ma však aj psychológia a humanitné vedy, bola som vždy taký hybrid.

Napokon ste vyštudovali elektrotechnickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej (dnes STU, pozn. red).

Naša rodina má technické a zdravotnícke zázemie a to ma priviedlo k rozhodnutiu, že raz budem vyrábať prístroje pre zdravotníctvo. Šla som preto na elektrotechnickú fakultu, kde sa dala študovať kybernetika, bez ktorej by som tú prácu robiť nemohla.

Na vysokej škole som sa prvýkrát stretla s počítačom a veľmi sa mi to zapáčilo. Závidela som spolužiakom, ktorí s ním mohli pracovať, bol veľký ako jedna miestnosť. Napokon sa ukázalo, že kybernetika v zdravotníctve ako špecializácia nebude, tak som sa na poslednú chvíľu rozhodla prestúpiť na odbor elektronické počítače.

Na STU ste v roku 1989 skončili inžinierske štúdium a zostali ste tam učiť, neskôr ste pôsobili ako prodekanka a od roku 2015 ako dekanka. Po odchode z univerzity ste v roku 2020 založili Kempelenov inštitút inteligentných technológií. Aké bolo zakladať inštitút, ktorý bol na Slovensku unikátny?

Raz si hovorím, že sme vznikli neskoro, lebo spoločnosť niečo také ako KInIT naozaj potrebuje. Inokedy zase, že až príliš skoro na to, aby aj verejný priestor pochopil, uznal a podporil takéto formy inštitúcií. Časť akademickej obce to neprijala s pochopením a bránila sa. Beriem, že išlo o prirodzenú reakciu, vzniklo niečo nové a s tým aj neistota, čo to prinesie.

KInIT priťahuje ľudí, ktorí nielenže majú vášeň pre svoju prácu, ale aj veria v rešpekt ako jednu z dôležitých hodnôt.

Keď sme KInIT zakladali, bolo to skvelé a zároveň aj náročné obdobie. I keď som už na univerzite pôsobila v projektoch s firmami, byť bližšie k biznisu a stále akademik je škola pre mňa aj pre kolegov. Vznik KInIT-u je dôkazom, aká dôležitá je dôvera, lebo bez nej by nevznikol. Prišli sme s dobrou myšlienkou a plánom, že Slovensko potrebuje nezávislú inštitúciu, ktorá bude prepájať súkromný a akademický sektor.

Ideálne, aby bola financovaná z verejných aj zo súkromných zdrojov. No nebolo to len o myšlienke, ale aj o tom, kto ju priniesol. Som vďačná za to, že naši podporovatelia vložili dôveru do mňa a do mojich kolegov.

Ako si môžeme predstaviť prácu Kempelenovho inštitútu inteligentných technológií?

V ​​KInIT-e prepájame vedu a prax, prepájame vedu s biznisom – s firmami, inštitúciami či ministerstvami, pričom gro nášho výskumu sa týka umelej inteligencie. V Nemecku je takýchto inštitútov viac ako stovka, u nás nebol pred naším vznikom ani jeden. Krajina a priemysel potrebujú omnoho viac, ako dokážu takéto inštitúty, dôležité je zapojiť univerzity a akadémiu vied a práve na takéto prepojenie vo veľkom je KInIT a podobné inštitúty dôležitý. To sa nedá bez toho, aby sme robili aj základný výskum.

Hlavná myšlienka inštitútu sa dá „pilotovať“ v hocijakej oblasti, no šanca získať finančné zdroje a podporu priemyslu vyžaduje dobrú tému. Umelá inteligencia teda bola naším šťastím. Venujeme sa viacerým témam vo viacerých oblastiach, ako energetika a životné prostredie, bezpečnosť, spracovanie webových dát, spracovanie prirodzeného jazyka, etika v umelej inteligencii. Verejnosť sa dnes môže prvýkrát rukolapne dostať k výsledkom umelej inteligencie cez chat GPT, my sa jazykovým modelom venujeme už dlhšie obdobie.

Máme viacero európskych projektov v doméne dezinformácií – CEDMO, vera.ai, Vigilant, DisAI. Vyvíjame napríklad prototyp nástroja na podporu overovania faktov. Overovanie faktov je dôležitá práca, pretože neexistuje – a verím, že ani nikdy nebude existovať – stroj, ktorý dokáže vo všeobecnosti potvrdiť, čo je pravda a čo nie je pravda. Ak aj nájde argumenty, pre ktoré by nejaká správa mohla byť pravdivá alebo nie, v mnohých prípadoch vyjadrenia nie sú jednoznačné a musí si to vyhodnotiť človek sám. A ani ľudia medzi sebou sa nemusia zhodnúť.

V procese tohto vyhodnocovania vieme využiť umelú inteligenciu. Napríklad sme vytvorili zrejme najväčší a stále sa rozširujúci dátový súbor overených faktov v rôznych jazykoch, čo umožňuje vyhľadanie už overených faktov. Prípadov, keď sú dezinformácie cezhraničné, je veľa, a ak ich už niekto vyvrátil, ušetríme veľa práce. 

Rozprávame sa o asi najdynamickejšej oblasti, aká existuje. Mať v tomto odbore deti môže znamenať odchod na dlhšie obdobie, a teda aj vypadnutie z progresu, ktorý sa počas materskej udeje.

Ja IT vnímam ako prajnú oblasť pre mamy. Pretrvávajúci nedostatok ľudí v tejto oblasti znamená, že firmy aj všetci ostatní vítajú každého, kto má v tejto sfére nejaké znalosti a skúsenosti. Práca je možná aj na diaľku, čo sa dá pomerne dobre skĺbiť s rodinou.  

Pri deťoch si priority nastavíte dynamicky, čo si všímam aj na mužských kolegoch, ktorí sa stanú otcami – zrazu sú efektívnejší.

Vy ste mali deti ešte počas štúdia, z prvej ruky teda viete, aké je mať ich v takomto nastavení.

Ja som za to vďačná, ale vďačná by som bola, aj keby to bolo o päť rokov neskôr, aj o desať, aj hocijako. Mala som šťastie, že moje deti bývali zdravé, a to až tak, že za mnou chodili a pýtali sa, prečo majú tak málo vymeškaných hodín. (smiech) Domáce práce, hranie aj prácu sme si aj vďaka pomoci mojej úžasnej mamy a svokry vedeli nastaviť do funkčného rytmu.

Pri druhom synovi som pracovala na projekte, nezáležalo na tom, že to bolo len päť až desať hodín týždenne, ale poskytlo mi to istý pokoj. Ja by som nemenila.

Dnes som babka, mama aj manželka, ale v prvom rade som „pilotovač“. Snažím sa skúšať rôzne spôsoby, akými je možné vylepšovať výskumný inovačný ekosystém na Slovensku. To je teraz vec, ktorej venujem najviac času.

Možno by sa rodina mohla pýtať, prečo nie sú na prvom mieste oni. Na to by som odpovedala, že to neznamená, že ich nemám rada – mám a nevedela by som bez nich žiť. Boli na prvom mieste v inom období a som kedykoľvek pripravená prepnúť nastavenie, ak vznikne taká situácia.

Sama ste sa počas kariéry angažovali za vyššie zastúpenie žien v IT. Ako vnímate situáciu v zastúpení žien vo vede na Slovensku dnes?

Veľmi sa teším, že približne posledných desať rokov je to téma už aj na Slovensku. Existujú viaceré iniciatívy, ako Aj ty v IT alebo Mini Tech MBA, ktoré robia skvelú prácu a pomohli už mnohým ženám dostať sa do IT v najrôznejších pozíciách. Keď som začínala na fakulte, informatiku tam prichádzalo študovať asi 6 % dievčat. Keď som odchádzala, pomer sa zvýšil na 14 až 15 %.

Ak chceme viac žien v technologickom priemysle, v prvom rade by sme nemali veci nálepkovať na chlapčenské či dievčenské

Na druhej strane stále žijeme v predsudkoch, ktoré sa nebúrajú ľahko – dievčatám patria bábiky, chlapcom autíčka a skladačky. Chcela by som však podčiarknuť, že IT je extrémne zaujímavá práca, pri ktorej robíte so zaujímavými ľuďmi super zaujímavé veci. Pomáhate ľuďom z rôznych kultúr komunikovať a takisto spoločnosti lepšie automatizovať svet. Treba dievčatám a ženám pomáhať, aby sa toho nebáli.

A ak otázku rozšírim na matematické, informatické a kybernetické vedy – ako to z vašej skúsenosti vyzerá s uplatnením žien tu?

Dlhé roky som učila na univerzite a videla som veľa šikovných žien. Aj dnes stretávam aj vo výskume, aj v biznise skvelé informatičky. No v tejto oblasti asi vždy bude viac mužov a ani nie je dobré snažiť sa o úplne rovnaké zastúpenie, lebo nie sme rovnakí.

Mne veľmi pomohlo, že mi doma nikto nehovoril, s čím sa mám hrať a čo by dievčatá mali alebo nemali robiť.

Ale informatika a kybernetika či robotika sú veľmi široké. Dá sa v nich nájsť uplatnenie ako technické, tak komunikačné, čiže také, ktoré zahŕňa aj definovanie požiadaviek na systémy a návrhy rozhraní. Komunikácia so strojmi sa stáva základnou zručnosťou pre takmer ľubovoľnú profesiu. To, verím, otvorí ženám dvere do sveta IT ešte viac.

Hovoríte, že na dosiahnutie vyššieho podielu žien v IT potrebujeme odstrániť predsudky, ale to je dlhoročná a celospoločenská misia. Zarezonovalo vo vás počas kariéry aj nejaké „rýchlejšie riešenie“?

Je to taká nekonečná hra a tá sa nedá hrať tak, že niečo rýchlo vyhrám. Predsudky sa vytvárajú generácie a ich zmena trvá tiež generácie, tak ako aj evolúcia. Bola som pri tom, keď vznikalo Aj ty v IT ešte na Fakulte informatiky a informačných technológií Slovenskej technickej univerzity.

Podarilo sa to najmä vďaka skvelým ľuďom, ktorí sa do tejto iniciatívy pustili a stále v nej pokračujú. Treba čo najviac príkladov a zapojiť do toho aj mužov, veď s nimi každý deň spolupracujeme.

Akú filozofiu v tejto otázke presadzujete v KInIT-e?

Snažíme sa rešpektovať inakosť a individualitu každého, byť čo najviac inkluzívni. Máme veľké šťastie v tom, že typ inštitúcie, ako je KInIT, priťahuje ľudí, ktorí nielenže majú vášeň pre to, čo robia, a radi sa učia, ale aj veria v rešpekt ako jednu z dôležitých hodnôt.

Keď sa na to pozrieme všeobecne, ako to je na Slovensku s talentom?

Hlavný problém, ktorý na Slovensku máme, je, že talent stále necirkuluje – no mal by. Je veľmi dobré, keď mladí ľudia idú do zahraničia, keď sú tam aj dlhšie a môžu tam aj ostať, ale potom k nám musia nejakí iní ľudia prísť.

Lenže talent môže cirkulovať len vtedy, ak sú v spoločnosti vytvorené dobré podmienky. A to nie je len o podmienkach v príslušnej inštitúcii, ale aj v infraštruktúre. V iných štátoch vybavíte víza za tri týždne. U nás to je koľko? Pol roka? Dlhšie? Niekedy to nevybavíte nikdy. Aj naši ľudia chcú pracovať v medzinárodných kolektívoch, ale tu to nemajú veľkú šancu zažiť.

V úvode som sa pýtala, ako sa inšpirovať vaším úspechom. Na záver sa teda spýtam, prečo by sa človek vôbec mal vydať touto cestou – a tým myslím nielen programátorstvo, ale aj vedu –, najmä na Slovensku, kde je výskumný ekosystém podfinancovaný.

Lebo to dáva zmysel. Môžem sa stále veľa učiť v rôznych oblastiach. Byť zvedavá je v náplni mojej práce. Môžem pilotovať nápady. Budovať prostredie založené na dôvere. Mám okolo seba skvelých ľudí. Moja perspektíva nie je konečná. Hrám nekonečnú hru.

Áno, výskumný a inovačný ekosystém je podfinancovaný. Keby bolo na správnych miestach viac zdrojov, dokázali by sme oveľa viac. Práve preto sa treba snažiť vymýšľať nové veci a nové formy fungovania, ako napríklad KInIT. Ešte sme nevyskúšali všetky možnosti. 

Mária Bieliková

Slovenská informatička a expertka na umelú inteligenciu je jednou z vedúcich osobností vedy na Slovensku. V roku 2020 založila a dodnes vedie KInIT – Kempelenov inštitút inteligentných technológií, nezávislý a neziskový inštitút, ktorý sa zaoberá výskumom, združuje a vychováva expertov na umelú inteligenciu a viaceré oblasti informatiky aj v prepojení na ďalšie disciplíny. Do roku 2020 pôsobila na Fakulte informatiky a informačných technológií STU v Bratislave, ktorú od roku 2015 štyri roky viedla. V roku 2016 získala ocenenie IT osobnosť a takisto je držiteľkou ocenenia Osobnosť vedy a techniky 2010 a Vedec roka 2022 v kategórii osobnosť medzinárodnej spolupráce.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Sociológ Roman Džambazovič: Zabúdame, že nerovnosťami v spoločnosti aj odriekame slobodu ľuďom, ktorých sa to týka

Ak si chceme lepšie rozumieť, musíme najskôr pochopiť, že nemáme rovnaké príležitosti.

Ako sa k nám bude správať naše okolie a aké budeme mať šance, aký budeme mať prístup ku vzdelaniu, pracovným príležitostiam aj možnostiam v súkromnom živote, sa často rozhodne už pri narodení. So sociológom a vedúcim katedry sociológie Romanom Džambazovičom sme sa rozprávali o Slovensku, na ktorom sa pracovné pozície stále delia na ženské a mužské, no aj o Slovensku, ktoré je každý deň bližšie k zmene k lepšiemu. 

Menštruácia sa vás nepýta, či na ňu máte peniaze. O menštruačnej chudobe nepočujeme často, a predsa sa nás týka

V rozhovore so sociológom Romanom Džambazovičom sa dočítate aj o tom:

  • čo je to fenomén zlých adries,
  • ako je možné, že ľudia, ktorí sú „krajší“, majú lepšie príležitosti,
  • prečo chlapcov vychovávame inak ako dievčatá,
  • ako nahliadame na ženy a mužov v práci
  • a kedy sa prelomí stigma okolo otcovskej dovolenky.

Ako by ste ako sociológ opísali Slovensko z pohľadu sociálnych nerovností?

Ako krajinu s hlbokými nerovnosťami v rozvrstvení spoločnosti. Skúsme si to povedať na príklade. Ideálne rozvrstvenie si väčšina z nás predstaví ako šišatú loptu na rugby – najširšia časť je stredná vrstva a bohatá aj chudobná vrstva je tá menšia, zúžená. Ak rozvrstvenie spoločnosti pripomína iný útvar a vnímame to ako nespravodlivé a odstrániteľné, tak ide o výrazný sociálny problém. Stredná vrstva u nás v prípade straty práce, dlhotrvajúcej choroby, nutnosti starostlivosti o niekoho v rodine môže mať výrazné finančné problémy.

Aj na Slovensku je bohatším pridané a chudobným aj to málo odobrané. Bohatí idú míľovými krokmi dopredu a chudobných nechávajú ďaleko za sebou.

Ako to vplýva na našu spoločnosť?

Tak, že sa prehlbujú ďalšie nerovnosti. Vidíme napríklad nerovný prístup k vzdelaniu alebo nerovnosť z hľadiska veku, keď trh práce znevýhodňuje ľudí nad 45 rokov. Vidíme aj feminizáciu chudoby – ženy sa dožívajú vyššieho veku, po úmrtí partnera zostávajú samy, v dôsledku rozvodu či zmeny na partnerskom trhu samy vychovávajú dieťa a z malého príjmu či dôchodku nedokážu vyžiť.

Na Slovensku je viditeľná aj etnická nerovnosť, napríklad pri rómskej etnicite, ale máme aj znevýhodnenie vo vzťahu k priestoru. Voláme to fenomén „zlých adries“. Je totiž rozdiel, či sa narodíte do časti obce či mesta so zlou infraštruktúrou a s kumuláciou sociálnych problémov. Veľkou otázkou je aj rodová nerovnosť.

Ďalšou z nerovností je takzvaný lookizmus, teda nerovnosť na základe vzhľadu. Ešte stále majú v spoločnosti lepšie postavenie tí, ktorí sa čo najviac približujú k ideálom krásy. Efekt vzhľadu má pritom jednoznačné ekonomické dôsledky. Keď sme „pekní“, rýchlejšie získame partnera či partnerku, ale aj prácu na pohovore.

Sociálne nerovnosti existujú v každej spoločnosti, neexistuje miesto, kde by neboli.

Predpokladám, že toľko nerovností prispieva aj k polarizácii v spoločnosti.

Ak časť spoločnosti vníma nerovnosť ako nespravodlivú, teda ako niečo, čo sa dá odstrániť, vtedy narastá aj polarizácia. Je to taký paradox. Vnímame to ako nespravodlivé, chceme, aby to štát riešil, ale na druhej strane stigmatizujeme obeť. Naša solidarita je podmienená. Sme ochotní dať, no len ľuďom, ktorí plnia nami zadané podmienky.

Máme nastavené spoločenské normy, vplyvom ktorých majú muži vyšší plat. Takže sa mužovi oplatí ísť do práce a žene zostať doma na materskej – to však nie je slobodné rozhodnutie.

Popritom však zabúdame, že nerovnosťami časti spoločnosti odriekame slobodu. Keď som chudobný, nemôžem si slobodne zvoliť, čo budú moje deti jesť alebo do akej školy ich dám. Nemám slobodnú voľbu v tom, ako si zariadim svoj život, keď sa stanem matkou alebo otcom, lebo tu máme nastavené nejaké spoločenské normy a štruktúry, vplyvom ktorých majú napríklad muži vyšší plat – takže mužovi sa oplatí ísť do práce a žene zostať doma a už to nie je o slobodnom rozhodnutí. Tlačí nás nutnosť naplniť očakávania živiteľa rodiny a strážkyne domáceho krbu.

Nie je to naša slobodná voľba, dotlačil nás do nej systém fungovania spoločnosti.

Z toho predsa nemôže benefitovať ani systém.

Nerád hovorím o ekonomických dôsledkoch, lebo je hrozné, že sociálne následky, ktoré som vymenoval, ako argument nestačia. Malo by záležať najmä na životoch ľudí.

Ak napríklad vyčleníme starších, ženy či etnické skupiny z trhu práce, tak na to doplatíme všetci. Využívanie ľudského potenciálu znamená obrovské ekonomické plus pre každú spoločnosť.

Prečo teda tolerujeme nerovný prístup?

Často sme ochotní privrieť zrak a zvoliť pštrosiu stratégiu – nás sa to netýka, dokonca obviňujeme samotné obete, zľahčujeme a ironizujeme ich ujmu. Aj dáta hovoria jasne – napríklad v dosiahnutí rodovej rovnosti sme dlhodobo podpriemerní. Z hľadiska Indexu rodovej rovnosti sme v rámci Európskej únie štvrtí od konca.

Všimla som si prieskum o polarizácii v spoločnosti, kde sa Slovákov a Sloveniek okrem iného pýtali, či súhlasia, že medzi mužmi a ženami na Slovensku je nerovnosť v neprospech žien a treba to zmeniť. Na téme rodovej nerovnosti sa zhodla väčšia časť spoločnosti.

Je to problém merateľný cez rôzne ukazovatele. Napríklad či majú ženy a muži rovnaké ekonomické prostriedky alebo ako je rozdelená platená a neplatená práca v domácnosti. Ako som spomínal, Slovensko je dlhodobo horšie, ako je priemer krajín EÚ.

Samotný pojem neplatená práca nám napovedá o probléme – s takouto formuláciou to totiž ľudia vnímajú ako menej dôležité. Neplatenú prácu častejšie vykonávajú ženy a takéto vnímanie sa na ne prenáša. Naopak, muž s platenou prácou je chápaný ako živiteľ a chlebodarca. Tieto postavenia nie sú rovnocenné. Rozdelenie neplatenej práce je jedna dimenzia rodovej rovnosti hodná skúmania, no aj platená práca má ďaleko od rovného postavenia.

Ženy na Slovensku majú o 16,6 % nižšie platy ako muži.
Rozdiel v dôchodkoch medzi mužmi a ženami je 10,7 % v neprospech žien.
(dáta za rok 2021)

Na Slovensku je napríklad prítomná nielen vertikálna nerovnosť, teda že vysoké manažérske posty zastávajú muži, ale aj horizontálna nerovnosť, teda horizontálna segregácia na trhu práce. To znamená, že istý typ práce zastávajú väčšinou iba muži alebo iba ženy. Napríklad na Slovensku máme väčšiu prevahu učiteliek, dentálnych hygieničiek, sestričiek a podobne. A to isté platí aj naopak, muži zastávajú istý typ povolaní.

V roku 2021 bolo na manažérskych postoch len 34,7 % žien.

Študentom často hovorím takýto príklad: Predstavte si kanceláriu, v ktorej je pracovný stôl, na ktorom je množstvo papierov. Keď poviem, že ide o stôl muža, napadne nám, že má chudák veľa práce. Žena je, naopak, bordelárka, ktorá si nestíha robiť svoju prácu. Muž nie je pri pracovnom stole? Asi išiel na nejaké dôležité stretnutie. Žena klebetí pri káve alebo si išla nakúpiť.

Tieto stereotypy sú zakorenené hlboko v nás a ženy musia v zamestnaní a na vyšších pozíciách neustále dokazovať, že na to majú.

Aj hudba môže byť hlasom spravodlivosti. Tieto piesne prispeli k rovnoprávnosti

Čím to je spôsobené? Vychádza to zo socializmu a z obdobia neslobody?

Nie, to určite nie. Počas socializmu sa vybojovali také veci, ktoré v západnej Európe trvali feministickému hnutiu výrazne dlhšie. Rodové stereotypy sú v nás kultúrne zakorenené a prejavujú sa v tradičnom vymedzení postavenia mužov a žien a zároveň v očakávaniach, ako bude medzi nimi vyzerať deľba práce vo verejnom aj v súkromnom priestore.

Súvisí to aj so spôsobom, akým vychovávame deti?

Určite áno. Od raného veku máme odlišné očakávania smerom k deťom odlišného pohlavia. Dokonca si dovolím povedať, že už v brušku, keď sa rodičia dozvedia pohlavie dieťaťa. Stačí, keď dieťa kopne – chlapcovi povieme, že kope ako futbalista, a dievčatku, že tancuje v brušku. Pritom je to rovnaký pohyb.

Takéto správanie potvrdzujú aj výskumy – ak máte chlapca, ľudia sa k nemu prihovárajú ako k silnému valibukovi, zatiaľ čo dievčatko je krásna a jemná bábika. Aj knihy a hračky nakupujeme a vyberáme rozdielne, podľa pohlavia.

Pociťujú nejaké znevýhodnenia aj muži?

Vo veľkej väčšine ide o znevýhodnenie žien. No medzi „mužské“ príklady patrí napríklad chápanie roly otca. Keď chce muž zostať na rodičovskej dovolenke, ešte stále nesie v spoločnosti stigmu, že je „pod papučou“ alebo že nedokáže zabezpečiť starostlivosť o dieťa či domácnosť ako matka a žena.

Vnímate však, že sa napriek tejto stigme zvyšuje záujem o otcovskú dovolenku?

Áno, no na Slovensku túto skutočnosť znepríjemňuje nastavenie verejných politík. Jednak vidíme odklad rodičovstva, ktorý zapríčiňuje ekonomická situácia, no na druhej strane je odchod matky zo zamestnania finančne výhodnejší. Často to nie je to slobodné, ale racionálne rozhodnutie.

Pomaličky však prichádza zmena. I keď ešte vždy muži hovoria o tom, že pomáhajú v domácnosti. Prečo hovoria o pomoci a nie o plnohodnotnom zapojení sa do výchovy, domácich prác, starostlivosti o chorých? Obaja partneri majú participovať rovnakým dielom, ak je to možné.

Často uvažujem, či si vôbec muži uvedomujú, čo všetko ženy na materskej musia vedieť zabezpečiť a ako to determinuje ich budúce možnosti na trhu práce.

Muž je obetavý, lebo pomáha, a ženu prirovnávame ku karieristke.

Áno, toto je jeden z najčastejších stereotypov. Často uvažujem, či si vôbec muži uvedomujú, čo všetko ženy na materskej a rodičovskej musia vedieť zabezpečiť a ako to determinuje ich budúce možnosti na trhu práce. Napríklad ak majú 2-3 deti a sú 6 rokov mimo pracovného trhu, ide pri  nastavení našej spoločnosti o znevýhodňujúcu situáciu, ktorá sa často nedá dobehnúť. Prejavuje sa v nerovnostiach z hľadiska platu, možnostiach pracovného postupu, neskôr vo výške dôchodku a podobne.

Najlepší príklad je akademické prostredie. Je tu mnoho žien odborných asistentiek, no čoraz menej ich je docentiek či profesoriek, pretože počas rodičovskej dovolenky nepublikujú a nerobia výskum. Tie roky im chýbajú. Nie je to pravidlo, no je to silná forma nerovnosti.

Spoločnosť na ženy pozerá inak. Političiek sa v rozhovoroch často pýtajú, ako stíhajú svoju prácu a súčasne deti alebo domácnosť. V rozhovore s politikom som túto otázku nikdy nepočul.

Je to taký dvojaký meter. Asi by sa inak pozeralo na predsedníčku parlamentu, ktorá by mala 12 detí s rôznymi mužmi, a inak sa pozeráme na muža.

Áno, je to úplne odlišné. Žena má byť v jednom stabilnom vzťahu a viac partnerstiev, aj keď sériovo monogamných, by ju stigmatizovalo a v očiach verejnosti znevýhodnilo. V prípade muža je to dôkaz jeho sily, mužnosti a moci.

Vnímate v téme rodovej nerovnosti aj nejaké zlepšenie?

Samozrejme, keď si porovnáme len posledné 3 desaťročia, vidíme posun. Spoločenská klíma sa mení veľmi pomaly, ale mení sa. Začíname byť citlivejší na prejavy nespravodlivosti. Kým donedávna sme prejavy rodovej nerovnosti vnímali ako individuálny problém, dnes sa stáva problémom, ktorý riešime naprieč celou spoločnosťou. Citlivo reagujeme na prejavy domáceho násilia, sexuálneho obťažovania, na prejavy diskriminácie spojené s vekom, národnosťou, sexuálnou orientáciou. 

Rodová nerovnosť je tak hlboko v nás, že si to niekedy ani neuvedomujeme.

Rodová rovnosť je ideálny stav. V podstate to znamená, že si v živote môžem vyberať z možností bez obmedzenia, či som sa narodila ako žena alebo ako muž. Ak ste vo vzťahu, skúste porozmýšľať, kto vyberá film, keď idete do kina.

U čích priateľov oslavujete Silvestra? Rozprávali ste sa, kto zostane doma, keď dieťa ochorelo, alebo to bolo automaticky na partnerke? Kto sa postará o vašich zostarnutých rodičov? Kto spraví večeru, nakúpi, uprace, zoberie auto do opravy? Robíte neustále ústupky alebo komunikujete o týchto rozhodnutiach so svojou polovičkou?

Každý vzťah má svoje spôsoby fungovania, no nikto by nemal byť automaticky v nevýhode len pre svoje pohlavie.

doc. Roman Džambazovič

Docent Roman Džambazovič je sociológ a vedúci Katedry sociológie na FiF UK v Bratislave. Medzi hlavné oblasti jeho záujmu patria sociálne nerovnosti, sociálna stratifikácia a mobilita, rodina, intimita, sexualita, subkultúry mládeže aj dospievanie. O týchto témach napísal niekoľko kníh a množstvo vedeckých štúdií. Ako riešiteľ spolupracuje na mnohých vedeckých grantoch a projektoch.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Fyzioterapeut Mateja Tótha radí rodičom: Všímajte si, ako vaše dieťa sedí, aj ako sa hrá

„Ak sa dieťa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave,“ hovorí Denis Freudenfeld.

Denis Freudenfeld pôsobil ako dvorný fyzioterapeut biatlonistky Naste Kuzminovej a dlhodobo spolupracuje s atlétom Matejom Tóthom, ktorého sprevádzal na nejednej olympiáde. Porozprávali sme sa s ním o dôležitosti pohybu pre dnešné deti aj o zdravotných problémoch, ktoré ich trápia.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • ako pandémia ovplyvnila pohyb detí,
  • na ktoré signály tela by rodičia mali u detí dávať pozor,
  • kedy treba vyhľadať fyzioterapeuta,
  • prečo treba venovať pozornosť správnemu dýchaniu.

Ako rozhýbať deti doma? Zacvičte si spolu s nimi podľa videí O2 Športovej akadémie Mateja Tótha

Ste fyzioterapeutom najúspešnejších slovenských športovcov. V čom presne spočíva vaša práca?

Pracujem vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici ako fyzioterapeut, ktorý sa stará o talentovaných športovcov. V centre zabezpečujeme prípravu štátnej športovej reprezentácie Slovenska na rôznych súťažiach a olympiádach.

Mojou úlohou ako fyzioterapeuta je diagnostika, liečba a prevencia rôznych pohybových problémov. To znamená, že občas pomasírujem alebo ponaprávam a ak za mnou príde športovec s nejakým problémom, diagnostikou sa snažím zistiť, z ktorej časti tela pochádza. Často sa totiž stáva, že problém je prenesený. To znamená, že niekoho bolí koleno, no v skutočnosti bolesť spočíva v zlom postavení chodidla, v posunutej panve alebo jej príčinou môžu byť aj kríže.

Niekedy je to taká detektívka, pri ktorej vyšetrujem konkrétneho športovca, a po následnej diagnostike sa cvičeniami snažíme uvoľniť alebo posilniť určité svalové partie na tele, ktoré jeho problém vyvolávajú.

Vychádzate pri svojej práci z konkrétnej metodiky?

Pracujem najmä s dynamickou neuromuskulárnou stabilizáciou. Je to metodika založená na dýchacích cvičeniach, pri ktorých sa svaly uvoľňujú. Dokonca aj bez toho, aby ich bolo nutné stláčať či klasicky masírovať. Pri práci so športovcami sa venujeme riadeniu ich pohybu. To znamená, že sa učíme novému pohybu alebo ho naprávame a dávame mu iný rozsah.

S Matejom spolu cvičíme, a keď treba, poskytujem mu regeneračné procedúry. Často pozeráme jeho videá z tréningu a na základe nich sa snažíme zdokonaliť jeho techniku, aby bol jeho pohyb ekonomickejší a rýchlejší a aby svoje telo čo najmenej preťažoval.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku.

Fyzioterapia upozorňuje na dôležitosť správneho pohybu. Ako veľmi je dôležitý pohyb pre deti a ako ho ovplyvnila pandémia?

Každé dieťa sa potrebuje hýbať – pohyb je pre jeho vývoj nesmierne dôležitý. Keď sú deti v škole, hýbu sa často. Po skončení hodiny vstanú, vyjdú na chodbu, naháňajú sa, majú hodinu telesnej výchovy, jednoducho stále niečo robia.

Je dôležité uvedomiť si, že kostra dieťaťa potrebuje pre svoj zdravý vývoj určité antigravitačné zaťaženie – nielen chrbtice, ale aj končatín. Tak ako sa vyvíja kostra, menia sa aj uhly v kĺboch. Bedrové i ramenné kĺby sa u malých detí vždy prispôsobujú záťaži, u väčších detí kosti zosilňujú.

Keď dieťa stojí alebo sa pohybuje, má zaťažené dolné končatiny i kardiovaskulárny aparát. Pri dištančnej výučbe sa to nedeje, pretože deti presedia celé hodiny doma pri počítači a mobile a nemajú zabezpečený dostatočný pohyb. Ten veľmi ovplyvňuje aj psychika, ktorá sa premieta do tela a pohybového aparátu detí.

Dôležitá je aj socializácia detí a správna dávka súťaživosti. Svoje tu zohráva už len to, že človek rozpráva a gestikuluje, používa reč tela. Zdravý vývoj dieťaťa značne ovplyvňuje aj obezita, ktorá neraz obmedzuje jeho pohyb, pričom dôsledky sa prejavia až o rok alebo o dva.

Čo by si mali všímať rodičia na svojich deťoch? 

Najdôležitejšie je všímať si guľatý chrbátik, kolienka a chodidlá. V prvom rade by mali sledovať, ako ich dieťa sedí. Či má guľatý, alebo vystretý chrbát, či nemá predsunutú hlavu, alebo či jeho krčná chrbtica nie je veľmi zaklonená.

Keď sa dieťa hrá a čupne si, je dôležité všímať si, či mu idú kolienka k sebe, alebo či nemá vytočené chodidlá do strany.

Kedy je čas vyhľadať fyzioterapeuta?

Ak napríklad rodič upozorní dieťa na zlé držanie tela a aj napriek tomu ho nedokáže korigovať, je to jasný signál, že niečo nie je v poriadku. Ak mu odstávajú rebrá, má preliačený hrudník alebo sa mu prepadáva klenba chodidiel, prípadne má nohy do X (kolená vbočené dovnútra k sebe), je čas vyhľadať odborníka.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku. Vtedy mu dokáže pomôcť práve fyzioterapeut, ktorý mu nastaví potrebné cvičenia.

Dieťaťu nestačí kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Veľa hovoríte aj o správnom dýchaní a potrebe bránicového dýchania, ku ktorému vediete aj športovcov. V čom je takéto dýchanie prínosné?

Rodič si niekedy môže myslieť, ako veľmi je jeho dieťa ohybné a flexibilné a ako dobre trénuje, pričom nevidí, že jeden pohyb nahrádza druhým alebo k nemu pridružuje ďalšie pohyby. Dýchanie u detí sa dnes mení, preto je nesmierne dôležité venovať mu pozornosť.

U nás pracujeme s vývojovou kineziológiou, ktorú cvičíme aj spolu s Matejom. Ide o jednoduché cviky, pri ktorých sa napodobňujú vývojové fázy dieťaťa a ktorých základom má byť bránicové dýchanie, treba teda správne dýchať do brucha. Bránica totiž nemá len dychovú, ale aj stabilizačnú posturálnu funkciu. Stabilizuje telo, čím pomáha, aby bol pohyb človeka jednoduchší a efektívnejší.

Dýchanie do brucha zabezpečuje pevnosť celej pohybovej sústavy. Pohyb je tak oveľa menej závislý od svalov a energeticky menej náročný.

Koľko času by mali deti tráviť pohybom?

Je to veľmi individuálne a závisí to od mnohých faktorov. Určite by však športové aktivity nemali rodičia deťom nanucovať. Treba brať do úvahy, či ide o malé dieťa, alebo tínedžera. Malé deti by mali mať zabezpečenú rôznorodosť pohybu, nemali by sme ich však dlhodobo zaťažovať. Staršie deti potrebujú viac trénovať.

Dôležitú úlohu v tom zohráva aj psychika, ktorú treba rešpektovať. Najlepšia je zlatá stredná cesta, ktorá sa u detí prejavuje príjemnou únavou, keď už nemajú chuť vymýšľať nič iné.

Čítajte aj: Príklad rodičov je pre deti dôležitý nielen v čase pandémie, hovorí detský tréner

Dieťa by malo robiť to, čo ho baví, rodič by sa preto nemal sústrediť iba na konkrétny šport. Potrebuje prirodzený pohyb. Nestačí mu kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Dieťa potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Veľkou témou je špecializácia detí na konkrétny šport, s ktorou sa často začína veľmi skoro. Kedy by s ňou dieťa malo začať?

Závisí od druhu športu, ktorému sa dieťa venuje. Odporúčam s ním však začať až na druhom stupni základnej školy. Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Ak je dieťa malé, je dobré, aby malo zabezpečenú rôznorodosť pohybu. Môže sa naučiť niečo z gymnastiky a z koordinačných cvičení pri rôznych druhoch športu, môže si precvičovať vytrvalosť i rýchlosť.

Dieťa je ako špongia − od útleho veku nasáva informácie. Ak sa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave.

Deti sa veľa učia pozorovaním alebo napodobňovaním, keď im niekto niečo vysvetľuje. Počúvajú, vidia, vnímajú, premietajú si to do tela a daný pohyb napodobňujú a kreujú. Voláme to motorické učenie, ktoré pomáha aj pri rozvoji koordinácie a iných pohybových kvalít. Čím viac sa teda dieťa učí, tým viac to zužitkuje v budúcnosti.

Na pohyb detí je zameraná aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá v čase zatvorených škôl a prerušených krúžkov začala zverejňovať videá na cvičenie doma. V čom vidíte ich hlavný prínos?

Akadémia je zameraná predovšetkým na deti na prvom stupni základných škôl, kde sa venujeme všeobecnému pohybovému rozvoju dieťaťa. Deti prostredníctvom hravých online videí Telesnej na doma môžu získať správny športový základ, ale aj pozitívny vzťah k pohybu.

Je to skvelá pomôcka pre rodičov i pre deti, ktoré počas pandémie nemohli chodiť do školy, a tak boli odrezané od pohybových aktivít, na ktoré boli zvyknuté. Cvičiť tak môžu v domácom prostredí. Tu je dôležité podotknúť, že nestačí iba cvičiť, treba aj vedieť, ako správne cvičiť, ako pri cvičení funguje telo, a to všetko Akadémia deti učí.

Denis Freudenfeld

Je jedným z najuznávanejších slovenských fyzioterapeutov. Fyzioterapii sa venuje od roku 2000, od roku 2005 pôsobí vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici. Na konte má veľa úspechov so špičkovými slovenskými športovcami. Pri svojej práci kladie dôraz na dynamickú neuromuskulárnu stabilizáciu, ktorej priekopníkom bol český fyzioterapeut Pavel Kolář. Pochádza zo Žiliny, momentálne žije v Banskej Bystrici, má dve deti.


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac