Zakladateľka a riaditeľka Kempelenovho inštitútu inteligentných technológií Mária Bieliková je mimoriadne úspešná v oblasti, v ktorej sú ženy stále skôr výnimkou. No veda či informačné technológie nie sú rodovo podmienené. Nemusíme sa snažiť o úplnú rovnakosť, ale zároveň pomôže, ak veci prestaneme stereotypne škatuľkovať na chlapčenské a dievčenské. S jednou z vedúcich osobností vedy na Slovensku Máriou Bielikovou sme sa porozprávali aj o tom, akú filozofiu v tejto problematike uplatňujú v KInIT-e, ktorý vedie.
V rozhovore s informatičkou a odborníčkou na umelú inteligenciu sa dočítate:
- ako vyzerá práca Kempelenovho inštitútu informačných technológií (KInIT-U),
- ako sa dostala do technologického segmentu,
- či existuje recept na úspešnú kariéru vo vede,
- ako sa počas životných období môžu meniť priority medzi kariérou a rodinou
- a čo môžeme robiť, aby sme motivovali viac dievčat do vedy a IT.
V súčasnosti vediete jeden z najatraktívnejších subjektov v našom vedeckom priestore a zároveň ste jednou z najznámejších osobností slovenskej vedy – v odvetví, ktoré ešte stále nie je rodovo vyvážené. Ak by chcel niekto zopakovať váš úspech, čo by ste mu poradili?
Asi najdôležitejšie je, aby mal človek radosť z toho, čo robí. Aj mňa v konečnom dôsledku vždy poháňa zaujímavá práca so zaujímavými ľuďmi, ktorí sú angažovaní.
Odporúčam aj trpezlivosť. Je na škodu, že mnohí mladí ľudia by toho chceli mať veľmi veľa veľmi rýchlo. Ja som akčný človek, ktorý sa vie nadchnúť pre rôzne myšlienky. Vždy som pracovala viac, ako je priemer, takže som napredovala asi trochu rýchlejšie. A práve preto som aj ja musela trénovať svoju trpezlivosť – vďaka tomu som dokázala postupovať vo svojej kariére v pokore a pokoji.
No a tretia rada je nebáť sa neúspechu. Neúspech v zmysle „niečo sa mi nepodarilo“ ani nie je neúspechom. Kto nerobí chyby, neučí sa. Aj kolegom zvyknem hovorievať, že keď sa im bude dlhodobo vo všetkom iba dariť, je najvyšší čas skúsiť iný prístup, aby sa posunuli.
V starších rozhovoroch spomínate, že ste v škole na matematike štrikovali. Ako ste si budovali vzťah k informačným a kybernetickým vedám?
Veľmi pomohlo, že mi doma nikto nehovoril, s čím sa mám hrať a čo by dievčatá mali alebo nemali robiť. Mám brata a sestru, brat je ku mne vekovo bližší, preto som sa častejšie hrávala s chlapcami a aj so stavebnicami. Ak sme sa hrali s bábikami, tak sme pre ne napríklad vyrábali nábytok. Ale prišlo aj obdobie, niekedy okolo trinástich, keď som sa aj o bábiky starala s radosťou.
Štrikovanie som mala dovolené od našej úžasnej pani matematikárky, bez ktorej by sa možno môj talent ani neprejavil. Videla, že mi učivo ide, čo zase využila na rôzne súťaže, a tak mi dovolila robiť niečo, aby som na hodine nevyrušovala. Zaujímala ma však aj psychológia a humanitné vedy, bola som vždy taký hybrid.
Napokon ste vyštudovali elektrotechnickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej (dnes STU, pozn. red).
Naša rodina má technické a zdravotnícke zázemie a to ma priviedlo k rozhodnutiu, že raz budem vyrábať prístroje pre zdravotníctvo. Šla som preto na elektrotechnickú fakultu, kde sa dala študovať kybernetika, bez ktorej by som tú prácu robiť nemohla.
Na vysokej škole som sa prvýkrát stretla s počítačom a veľmi sa mi to zapáčilo. Závidela som spolužiakom, ktorí s ním mohli pracovať, bol veľký ako jedna miestnosť. Napokon sa ukázalo, že kybernetika v zdravotníctve ako špecializácia nebude, tak som sa na poslednú chvíľu rozhodla prestúpiť na odbor elektronické počítače.
Na STU ste v roku 1989 skončili inžinierske štúdium a zostali ste tam učiť, neskôr ste pôsobili ako prodekanka a od roku 2015 ako dekanka. Po odchode z univerzity ste v roku 2020 založili Kempelenov inštitút inteligentných technológií. Aké bolo zakladať inštitút, ktorý bol na Slovensku unikátny?
Raz si hovorím, že sme vznikli neskoro, lebo spoločnosť niečo také ako KInIT naozaj potrebuje. Inokedy zase, že až príliš skoro na to, aby aj verejný priestor pochopil, uznal a podporil takéto formy inštitúcií. Časť akademickej obce to neprijala s pochopením a bránila sa. Beriem, že išlo o prirodzenú reakciu, vzniklo niečo nové a s tým aj neistota, čo to prinesie.
KInIT priťahuje ľudí, ktorí nielenže majú vášeň pre svoju prácu, ale aj veria v rešpekt ako jednu z dôležitých hodnôt.
Keď sme KInIT zakladali, bolo to skvelé a zároveň aj náročné obdobie. I keď som už na univerzite pôsobila v projektoch s firmami, byť bližšie k biznisu a stále akademik je škola pre mňa aj pre kolegov. Vznik KInIT-u je dôkazom, aká dôležitá je dôvera, lebo bez nej by nevznikol. Prišli sme s dobrou myšlienkou a plánom, že Slovensko potrebuje nezávislú inštitúciu, ktorá bude prepájať súkromný a akademický sektor.
Ideálne, aby bola financovaná z verejných aj zo súkromných zdrojov. No nebolo to len o myšlienke, ale aj o tom, kto ju priniesol. Som vďačná za to, že naši podporovatelia vložili dôveru do mňa a do mojich kolegov.
Ako si môžeme predstaviť prácu Kempelenovho inštitútu inteligentných technológií?
V KInIT-e prepájame vedu a prax, prepájame vedu s biznisom – s firmami, inštitúciami či ministerstvami, pričom gro nášho výskumu sa týka umelej inteligencie. V Nemecku je takýchto inštitútov viac ako stovka, u nás nebol pred naším vznikom ani jeden. Krajina a priemysel potrebujú omnoho viac, ako dokážu takéto inštitúty, dôležité je zapojiť univerzity a akadémiu vied a práve na takéto prepojenie vo veľkom je KInIT a podobné inštitúty dôležitý. To sa nedá bez toho, aby sme robili aj základný výskum.
Hlavná myšlienka inštitútu sa dá „pilotovať“ v hocijakej oblasti, no šanca získať finančné zdroje a podporu priemyslu vyžaduje dobrú tému. Umelá inteligencia teda bola naším šťastím. Venujeme sa viacerým témam vo viacerých oblastiach, ako energetika a životné prostredie, bezpečnosť, spracovanie webových dát, spracovanie prirodzeného jazyka, etika v umelej inteligencii. Verejnosť sa dnes môže prvýkrát rukolapne dostať k výsledkom umelej inteligencie cez chat GPT, my sa jazykovým modelom venujeme už dlhšie obdobie.
Máme viacero európskych projektov v doméne dezinformácií – CEDMO, vera.ai, Vigilant, DisAI. Vyvíjame napríklad prototyp nástroja na podporu overovania faktov. Overovanie faktov je dôležitá práca, pretože neexistuje – a verím, že ani nikdy nebude existovať – stroj, ktorý dokáže vo všeobecnosti potvrdiť, čo je pravda a čo nie je pravda. Ak aj nájde argumenty, pre ktoré by nejaká správa mohla byť pravdivá alebo nie, v mnohých prípadoch vyjadrenia nie sú jednoznačné a musí si to vyhodnotiť človek sám. A ani ľudia medzi sebou sa nemusia zhodnúť.
V procese tohto vyhodnocovania vieme využiť umelú inteligenciu. Napríklad sme vytvorili zrejme najväčší a stále sa rozširujúci dátový súbor overených faktov v rôznych jazykoch, čo umožňuje vyhľadanie už overených faktov. Prípadov, keď sú dezinformácie cezhraničné, je veľa, a ak ich už niekto vyvrátil, ušetríme veľa práce.
Rozprávame sa o asi najdynamickejšej oblasti, aká existuje. Mať v tomto odbore deti môže znamenať odchod na dlhšie obdobie, a teda aj vypadnutie z progresu, ktorý sa počas materskej udeje.
Ja IT vnímam ako prajnú oblasť pre mamy. Pretrvávajúci nedostatok ľudí v tejto oblasti znamená, že firmy aj všetci ostatní vítajú každého, kto má v tejto sfére nejaké znalosti a skúsenosti. Práca je možná aj na diaľku, čo sa dá pomerne dobre skĺbiť s rodinou.
Pri deťoch si priority nastavíte dynamicky, čo si všímam aj na mužských kolegoch, ktorí sa stanú otcami – zrazu sú efektívnejší.
Vy ste mali deti ešte počas štúdia, z prvej ruky teda viete, aké je mať ich v takomto nastavení.
Ja som za to vďačná, ale vďačná by som bola, aj keby to bolo o päť rokov neskôr, aj o desať, aj hocijako. Mala som šťastie, že moje deti bývali zdravé, a to až tak, že za mnou chodili a pýtali sa, prečo majú tak málo vymeškaných hodín. (smiech) Domáce práce, hranie aj prácu sme si aj vďaka pomoci mojej úžasnej mamy a svokry vedeli nastaviť do funkčného rytmu.
Pri druhom synovi som pracovala na projekte, nezáležalo na tom, že to bolo len päť až desať hodín týždenne, ale poskytlo mi to istý pokoj. Ja by som nemenila.
Dnes som babka, mama aj manželka, ale v prvom rade som „pilotovač“. Snažím sa skúšať rôzne spôsoby, akými je možné vylepšovať výskumný inovačný ekosystém na Slovensku. To je teraz vec, ktorej venujem najviac času.
Možno by sa rodina mohla pýtať, prečo nie sú na prvom mieste oni. Na to by som odpovedala, že to neznamená, že ich nemám rada – mám a nevedela by som bez nich žiť. Boli na prvom mieste v inom období a som kedykoľvek pripravená prepnúť nastavenie, ak vznikne taká situácia.
Sama ste sa počas kariéry angažovali za vyššie zastúpenie žien v IT. Ako vnímate situáciu v zastúpení žien vo vede na Slovensku dnes?
Veľmi sa teším, že približne posledných desať rokov je to téma už aj na Slovensku. Existujú viaceré iniciatívy, ako Aj ty v IT alebo Mini Tech MBA, ktoré robia skvelú prácu a pomohli už mnohým ženám dostať sa do IT v najrôznejších pozíciách. Keď som začínala na fakulte, informatiku tam prichádzalo študovať asi 6 % dievčat. Keď som odchádzala, pomer sa zvýšil na 14 až 15 %.
Na druhej strane stále žijeme v predsudkoch, ktoré sa nebúrajú ľahko – dievčatám patria bábiky, chlapcom autíčka a skladačky. Chcela by som však podčiarknuť, že IT je extrémne zaujímavá práca, pri ktorej robíte so zaujímavými ľuďmi super zaujímavé veci. Pomáhate ľuďom z rôznych kultúr komunikovať a takisto spoločnosti lepšie automatizovať svet. Treba dievčatám a ženám pomáhať, aby sa toho nebáli.
A ak otázku rozšírim na matematické, informatické a kybernetické vedy – ako to z vašej skúsenosti vyzerá s uplatnením žien tu?
Dlhé roky som učila na univerzite a videla som veľa šikovných žien. Aj dnes stretávam aj vo výskume, aj v biznise skvelé informatičky. No v tejto oblasti asi vždy bude viac mužov a ani nie je dobré snažiť sa o úplne rovnaké zastúpenie, lebo nie sme rovnakí.
Mne veľmi pomohlo, že mi doma nikto nehovoril, s čím sa mám hrať a čo by dievčatá mali alebo nemali robiť.
Ale informatika a kybernetika či robotika sú veľmi široké. Dá sa v nich nájsť uplatnenie ako technické, tak komunikačné, čiže také, ktoré zahŕňa aj definovanie požiadaviek na systémy a návrhy rozhraní. Komunikácia so strojmi sa stáva základnou zručnosťou pre takmer ľubovoľnú profesiu. To, verím, otvorí ženám dvere do sveta IT ešte viac.
Hovoríte, že na dosiahnutie vyššieho podielu žien v IT potrebujeme odstrániť predsudky, ale to je dlhoročná a celospoločenská misia. Zarezonovalo vo vás počas kariéry aj nejaké „rýchlejšie riešenie“?
Je to taká nekonečná hra a tá sa nedá hrať tak, že niečo rýchlo vyhrám. Predsudky sa vytvárajú generácie a ich zmena trvá tiež generácie, tak ako aj evolúcia. Bola som pri tom, keď vznikalo Aj ty v IT ešte na Fakulte informatiky a informačných technológií Slovenskej technickej univerzity.
Podarilo sa to najmä vďaka skvelým ľuďom, ktorí sa do tejto iniciatívy pustili a stále v nej pokračujú. Treba čo najviac príkladov a zapojiť do toho aj mužov, veď s nimi každý deň spolupracujeme.
Akú filozofiu v tejto otázke presadzujete v KInIT-e?
Snažíme sa rešpektovať inakosť a individualitu každého, byť čo najviac inkluzívni. Máme veľké šťastie v tom, že typ inštitúcie, ako je KInIT, priťahuje ľudí, ktorí nielenže majú vášeň pre to, čo robia, a radi sa učia, ale aj veria v rešpekt ako jednu z dôležitých hodnôt.
Keď sa na to pozrieme všeobecne, ako to je na Slovensku s talentom?
Hlavný problém, ktorý na Slovensku máme, je, že talent stále necirkuluje – no mal by. Je veľmi dobré, keď mladí ľudia idú do zahraničia, keď sú tam aj dlhšie a môžu tam aj ostať, ale potom k nám musia nejakí iní ľudia prísť.
Lenže talent môže cirkulovať len vtedy, ak sú v spoločnosti vytvorené dobré podmienky. A to nie je len o podmienkach v príslušnej inštitúcii, ale aj v infraštruktúre. V iných štátoch vybavíte víza za tri týždne. U nás to je koľko? Pol roka? Dlhšie? Niekedy to nevybavíte nikdy. Aj naši ľudia chcú pracovať v medzinárodných kolektívoch, ale tu to nemajú veľkú šancu zažiť.
V úvode som sa pýtala, ako sa inšpirovať vaším úspechom. Na záver sa teda spýtam, prečo by sa človek vôbec mal vydať touto cestou – a tým myslím nielen programátorstvo, ale aj vedu –, najmä na Slovensku, kde je výskumný ekosystém podfinancovaný.
Lebo to dáva zmysel. Môžem sa stále veľa učiť v rôznych oblastiach. Byť zvedavá je v náplni mojej práce. Môžem pilotovať nápady. Budovať prostredie založené na dôvere. Mám okolo seba skvelých ľudí. Moja perspektíva nie je konečná. Hrám nekonečnú hru.
Áno, výskumný a inovačný ekosystém je podfinancovaný. Keby bolo na správnych miestach viac zdrojov, dokázali by sme oveľa viac. Práve preto sa treba snažiť vymýšľať nové veci a nové formy fungovania, ako napríklad KInIT. Ešte sme nevyskúšali všetky možnosti.