Pozývame vás na návštevu do Hôrky pri Poprade k pani Annej Malej, ktorá dlhé roky uchováva živé spomienky na svojho brata. A hoci sú tieto spomienky ťaživé, je nesmierne dôležité aj po 50 rokoch hovoriť o udalostiach z augusta 1968.
Hôrka pri Poprade je dedina poskladaná z viacerých častí. Cestou z Popradu najprv miniete Kišovce, potom Ondrej a až potom prídete do časti, ktorá dala celej množine meno. Obec Hôrka, časť Hôrka. V tejto oblasti boli ešte po vojne funkčné železorudné bane, najmä v Kišovciach a susednej dedine Švábovce.
V jednom z domčekov postavených pre baníkov dodnes žije pani Anna Malá, ktorá veľmi zodpovedne uchováva pamiatku na svojho brata Jozefa Bonka. Jozef zomrel 21. augusta 1968 v Poprade na následky zranení, ktoré mu spôsobili varovné výstrely zo zbrane sovietskeho vojaka.
Hrozné obdobie pre celú rodinu, Jozef v lete dovŕšil 19 rokov
Jozef v júni maturoval a v júli dovŕšil 19 rokov, pani Anna mala v tom čase 28 rokov. „V to leto možno bola nádej, ale nebola istota. Nebol dostatok tovaru, zásobovanie bolo zlé, na mäso, ovocie aj chleba sa stáli dlhé rady. Obchod sme mali ďalej. Keď tam došiel tovar, tak sme kupovali aj navyše, lebo bola neistota, čo sa bude diať. Chodilo k nám vtedy pojazdné mäsiarstvo. Kým prišlo sem na Hôrku, tak už bolo len máločo kúpiť, lebo ľudia v tej trme-vrme nakupovali vo veľkom. Ja som zobrala salámu, aby sme mali aspoň niečo. Ten rok bol hrozný pre celú našu rodinu,“ spomína.
Pani Anna sedí v obývačke domčeka, ktorý bol pôvodne jednoizbový, no postupným rozrastaním rodiny získal svoju súčasnú podobu: „Brat bol vyučený ako strojný zámočník a chodil pracovať na týždňovky do Krajnej Poľany ku Svidníku. Mamka ho balili v nedeľu, ešte také zelené jabĺčka boli a mama mu hovoria, že to sú ešte dosť kyslé, tie jablká. A on že nie, že sú dobré od smädu. Tak ho nabalili, v pondelok šiel do Popradu do Piloimpregny a odtiaľ potom išli autom, gazíkom, s chlapmi na týždňovú robotu opravovať stroje,“ približuje.
Cez Hôrku vedie cesta, 18-tka, ktorá bola v čase augustových udalostí hlavným ťahom smerom na Poprad. Pani Anna si spomína, ako začiatkom týždňa začala na ceste zvláštna premávka. Pohybovali sa po nej tanky sovietskej armády, pričom mnohé z nich stáli pre poruchy odstavené vedľa cesty.
O smrti sa dozvedeli prostredníctvom odkazu, guľka ho trafila do pečene
„Pracovala som vtedy v škole, mala som malé deti a v stredu na obed prišiel odkaz, že v Poprade zastrelili Joža Bonka. Hneď sme volali do Spišskej Soboty, v Poprade vtedy nebola nemocnica. Vrátnik nám povedal, že áno, že má pri sebe občiansky preukaz,” opisuje pani Anna svoje spomienky.
„Neexistuje! Veď on je kilometre preč!“
„Mali sme vtedy malý televízor, tak sme pozerali v noci, z utorka na stredu, ako Svoboda prosil ľudí, aby sa nestavali na odpor, lebo sa môže strieľať. Boli sme vtedy zostrašení, ale neverili sme tomu. S mamou sme sa nejako dostali do Popradu, stretli sme sa so sestrami. Išli sme spolu do Spišskej Soboty, aby sme sa presvedčili. Vrátnik v nemocnici bol na nás dosť tvrdý, nechcel nás pustiť. Nakoniec nás však nejako pustil. Bolo to hrozné, nebola to ani márnica, len nejaká pivnica. Ležal tam na nosidlách, bol položený na zemi. Vrátnik nám zasvietil len baterkou. Išli sme k nemu,” opisuje situáciu pani Anna.
„Jožo? Jožo? Si to ty?“
„Keď sme prišli bližšie, videli sme kus leukoplastu na bruchu. Guľka ho trafila do pečene. Vykrvácal, krv mal až v topánkach,“ spomína s hrôzou.
Hlavná cesta smerom na Svit viedla kedysi centrom Popradu cez Námestie sv. Egídia, ktoré je dnes živou pešou zónou. Obyvatelia sa vtedy snažili stavať v meste provizórne barikády, na zákrute bolo prevrátené auto, ale pre ťažké tanky to neboli komplikované prekážky. Jedno z ťažkotonážnych vozidiel dokonca odbilo roh domu, v ktorom vtedy bola krčma Alfonz.
„Začala trma-vrma, a keď počul tú streľbu, chcel sa schovať do dverí jedného obchodu. A keď sa otočil, tak tá guľka ho trafila.”
Časom rodina pani Anny zrekonštruovala, čo sa stalo: „Ľudia sa zhromaždili a hádzali na prechádzajúcu kolónu dlažobné kocky. Jeden z vojakov, pravdepodobne z tanku 622, dostal rozkaz strieľať na výstrahu. Vojak strieľal do vzduchu, ale ako sa hýbal, zranil 14 ľudí. No a brat bol práve v Poprade.”
„Keď tam odchádzal, chcel vziať z domu zápalky, ale mamka mu povedali, nech ich neberie, lebo nebude mať z čoho ohňa spraviť. Nech sa pozrie v meste, či nemajú. Nebolo vtedy dostať ani zápalky. A tak šiel v Poprade do papiernictva. Začala trma-vrma, a keď počul tú streľbu, chcel sa schovať do dverí jedného obchodu. A keď sa otočil, tak tá guľka ho trafila,” opisuje osudný moment.
Jozef zomrel, zachránil tým však iného chlapca
Postrelený brat v tom momente spadol na chlapca, ktorý sa tiež schovával v rovnakých dverách. Pani Malá sa s rodinou tohto chlapca každoročne 21. augusta stretáva v Poprade. Na jednom zo stretnutí jej matka tohto chlapca povedala: „Prišiel môj syn domov celý skrvavený krvou vášho brata. Váš brat zahynul, ale zachránil môjho syna.”
Jozef Bonk vtedy ako jediný zraneniam podľahol. „Najprv ho dopravili do miestnej lekárne, ale lekárnik bol bezmocný, potom ho na nosidlách odviezli na polikliniku. Ďalší brat, ktorý pracoval v Poprade ako šofér v banke, pomáhal vtedy zachraňovať dvoch zranených chlapcov. Nevedel, že jeden z nich je Jozef. Doktor z polikliniky konštatoval, že to je prípad do nemocnice, naložili ho na nákladné auto a išli do Spišskej Soboty. Kým tam došli, sanitkár mu už len zatlačil oči. On nám potvrdil, že to bol brat Jozef. Tak skončil, v stredu na obed o jednej.”
Pani Anna počas svojho rozprávania vyzdvihne jeden absurdný detail: „Všetci jeho kamaráti odišli, lebo dostali povolávací rozkaz. Všetci, len on nie. Prišiel mu v piatok, keď mal pohreb. Povolávací rozkaz k tankistom.”
„Všetci jeho kamaráti odišli, lebo dostali povolávací rozkaz. Všetci, len on nie. Prišiel mu v piatok, keď mal pohreb. Povolávací rozkaz k tankistom.”
Po smrti označený za kontrarevolucionára, pomník mu postavili aj vďaka zbierke
Na pohreb rodina zabezpečila skromné pohostenie. Z Bratislavy prišiel Ondrej Slivka, ktorý ho celý fotografoval. Pohrebom milovaného brata sa však dôsledky 21. augusta pre rodinu pani Anny neskončili. Jozef bol označený za kontrarevolucionára, teda nepriateľa štátu. Rodina preto musela mlčať a pani Anna považuje 70. roky za naozaj strašné.
V rokoch 1973 a 1974 za pomoci verejnej zbierky (6 000 vtedajších korún) a ďalšej rodiny dali Jozefovi zhotoviť pomník, ktorý na cintoríne nahradil jednoduchý kríž. V tom čase bola na mieste, kde bol Jozef zastrelený, aj pamätná tabuľa. Neskôr dal predseda komunistickej strany v Poprade tabuľu rozbiť.
„Bola hodená v koši na tretoári (chodníku, pozn. red.). Brat aj švagor pracovali neďaleko, pán, ktorý tretoár opravoval, im prišiel o tabuli povedať. Oni tabuľu vzali a v dielni ju zlepili. Mali sme ju doma. Neskôr, ešte počas komunizmu, sa tabuľa na dva roky vrátila na svoje miesto. Dom, na ktorom bola, sa však mal búrať, tak sme ju opäť vzali domov. Vždy, keď som išla do mesta, zastavila som sa pri nej, no keď som tam nechala kytičku, o chvíľu ju niekto vybral. Aj v práci mi povedali, že nás asi sledujú,” konštatuje sestra zosnulého Jozefa.
Dnes sa pôvodná tabuľa nachádza v dome pani Anny. Na Námestí sv. Egídia je už nová tabuľa a nie je jediná. Pribudla vedľa nej ďalšia, s menami všetkých zranených ľudí z osudného 21. augusta 1968.
Pani Anna je stále aktívna v združeniach politických väzňov a svoj príbeh nerozprávala po prvýkrát. No i tak je evidentné, že silno bojuje s emóciami: „Keby som radšej vravela o nejakých veselých spomienkach.”
Pri odchode sa vo dverách dohodneme, že príbeh dostaneme k čo najviac ľuďom, aby jej obzretie sa za 50 rokov starou rodinnou tragédiou malo naozaj zmysel.
Téme augusta 1968 a tomu, ako vstup vojsk Varšavskej zmluvy zasiahol do životov bežných ľudí, sa venuje aj projekt Spýtaj sa vašich. V rámci projektu vznikne na stránke spytajsavasich.sk interaktívny online pamätník, kde môžete napísať svoje spomienky na tieto udalosti a pridať aj fotografie či zvukové nahrávky.
Pri príležitosti 50. výročia vznikol aj unikátny dokumentárny film Spýtaj sa vašich 68, v rámci ktorého režisérka Barbora Berezňáková vyzbierala dobové svedectvá od ľudí po celom Slovensku aj od Slovákov, ktorí po 21. auguste 1968 odišli do emigrácie.
Premiéra dokumentu je naplánovaná na pondelok 20. augusta v Bratislave. Film sa premietne po zotmení na stene OD Tesco na Kamennom námestí. V rovnaký deň sa uskutoční premietanie aj v Košiciach, Spišskej Novej Vsi a Banskej Štiavnici, 21. augusta vo Zvolene a postupne aj v ďalších mestách po celom Slovensku.
Vlastný program si pri príležitosti výročia augustových dní pripravila aj Nová Cvernovka. Dvojdňové podujatie Okupácia 1968 prinesie diskusie, špecifickú inštaláciu aj hudobný program.
Tento článok je súčasťou víkendového vydania magazínu Sóda o auguste 1968, ktoré vzniklo pri príležitosti 50. výročia augustových dní. Vydanie vzniklo v spolupráci s projektom Spýtaj sa vašich a občianskym združením Living Memory. Oba projekty a ich myšlienky podporuje aj Férová Nadácia O2.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Loading...
