Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Vzhľad topánok často vyhráva nad pohodlím, tvrdí zakladateľ značky obuvi na prirodzenú chôdzu

Snom Juraja Fehervariho je vyrobiť kompostovateľnú barefootovú topánku, ktorá sa raz kompletne rozloží.

Slovenskú značku Be Lenka mnohí poznajú vďaka kvalitným ekologickým topánkam, ktoré sú navrhnuté s cieľom napodobniť chôdzu naboso. Stojí za ňou dvojica rodených Žilinčanov, ktorí sa snažia zmeniť obúvacie návyky ľudí po celom svete. Ich barefooty dnes nosia ľudia v Česku, Nemecku, ba dokonca aj vo Fínsku a v USA. Juraj Fehervari, spoluzakladateľ značky, verí v slow fashion. To znamená kúpiť radšej raz a poriadne než často a nekvalitne. Jeho filozofiou je karma free biznis, ktorý pomáha ľuďom a čo najmenej zaťažuje planétu.  

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • čo je to barefoot obuv,
  • pre koho sú barefoot topánky vhodné,
  • prečo je vhodné vyskúšať si ich najprv v lese či pri šoférovaní,
  • ako vplývajú barefoot topánky na celkové zdravie.

Topánky, ktoré napodobňujú chôdzu naboso, sú známe aj ako barefoot obuv. Ako by ste vysvetlili tento pojem niekomu, kto ich nepozná?

Barefooty sú flexibilné topánky s ohybnou podrážkou, ktoré sa prispôsobujú chodidlám. Vytvárajú dojem, akoby v nich človek kráčal naboso, no zároveň ho neobmedzujú pri chôdzi. Sú zero drop, čo znamená, že prsty sú v jednej rovine s pätou.

Navyše špičky barefootov sú široké, čím dávajú priestor prstom na nohách. Pri chôdzi sa prirodzene rozložia a nie sú stlačené, ako to býva pri niektorých klasických topánkach.

Je tento druh obuvi vhodný pre všetkých? 

Barefooty sú určené všetkým, ak niekto vyslovene netrpí takými zdravotnými problémami, keď ich lekár neodporučí. Inak nevidím dôvod, aby človek nemal jeden pár barefootov doma a neobul si ich na prechádzku do prírody.

Barefooty nám dávajú skvelú spätnú väzbu, pretože veľa ľudí dnes nevie správne chodiť. Pri ich nosení veľmi rýchlo zistíte, ako na tom ste. Je to len o tom, že svojmu telu dáte príležitosť. Je veľa ľudí, ktorí si po vyskúšaní barefootov iné topánky už neobujú.

Pri chôdzi v barefootoch človek cíti povrch, čím dochádza k stimulácii nervových zakončení na chodidle. Mozog tak rýchlejšie vyhodnocuje podnety o teréne či teplote, zlepšuje sa koordinácia tela i balans. Naše barefooty nosia aj deti, ktoré v nich dokážu skákať po kameňoch, drevách a po povrchoch, po ktorých už majú dospelí neraz problém prejsť aj v klasickej obuvi.

Čítajte aj: Psychologička: Keď dieťa vylezie na strom, neposilňuje len svalstvo, učí sa aj kriticky myslieť

Kde topánky vyrábate?

Ak chce niekto vyrábať prvotriedne a kvalitné topánky, potrebuje spolupracovať s tými najlepšími. Chceme byť ekologickí a európski. Značka Be Lenka spolupracuje so štrnástimi výrobcami na Slovensku i v Českej republike.

Niektorí nám pripravujú zvršok topánok, niekde sa spodkujú, inde sa pripravujú podošvy alebo stielky do topánok, ktoré potom dávame dokopy. Máme svoje know-how, technologické zabezpečenie a vlastných odborníkov v tíme, vďaka čomu sa staráme o celý vývoj.

Be Lenka má aj vlastný dizajnérsky tím, ktorý neustále navrhuje nové modely a kolekcie. Tie, ktoré vyberieme, potom vyrábame. Snažíme sa k nám stiahnuť tých najlepších ľudí na trhu, aby sme barefooty mohli robiť na svetovej úrovni. Keďže je ich produkcia naozaj náročná, niektoré modely už budeme od ďalšieho roka vyrábať aj v Portugalsku.

Ako si spomínate na svoj prvý kontakt s barefootovou obuvou?

Moje deti ich začali nosiť skôr než ja, tak som sa k nim dostal. Môj trojročný syn je čistý barefooťák, iné topánky už nosiť ani nechce. Ak dáte chodidlu dieťaťa priestor, jeho noha sa môže prirodzene vyvíjať.

Veľmi mi pomohli pri bolestiach chrbta, zlepšilo sa mi držanie tela, až som postupne vymenil všetky svoje topánky za barefooty.

Spomínam si, keď som ich začal nosiť. Veľmi mi pomohli pri bolestiach chrbta, zlepšilo sa mi držanie tela, až som postupne vymenil všetky svoje topánky za barefooty.

Vašou snahou je zmeniť obúvacie návyky ľudí. Kde podľa vás robíme pri výbere obuvi najväčšiu chybu?

Problém je, že vizuál topánok často vyhráva nad komfortom. Doba sociálnych sietí nás núti k tomu, aby veci dobre vyzerali, pričom často zabúdame na ich kvalitu. Mnohí si tak vyberajú nepohodlné topánky. Obuv by však mala byť v prvom rade o kvalite a mala by nohám predovšetkým sadnúť. 

Vysoké podpätky alebo špicaté špičky nie sú vždy adekvátne pre chodidlá či dobré držanie tela. Aj preto dávame ľuďom prostredníctvom barefootov možnosť pohodlne a správne chodiť a urobiť niečo pre svoje zdravie. 

Snažíme sa im ukázať aj inú cestu. Be Lenka inšpiruje ľudí k tomu, aby si topánky sami skúsili a rozhodli sa, či ich chcú alebo nie. Chceme čo najviac udržateľne prezuť svet do kvalitných a ekologických topánok. 

Je vhodné striedať barefootovú obuv s klasickou?

Nechal by som to na pocite a rozhodnutí každého človeka. Ak ešte niekto nemá skúsenosť s barefootovou obuvou, odporúčam začať postupne. Ak človek nevie správne chodiť, dupe na päty alebo chodí na káčera, barefooty mu to dajú pocítiť.

Je dobré začať postupne a skúsiť chodiť po povrchoch, ktoré sa striedajú. Niekto si môže kúpiť barefooty na prechádzky do prírody, iný do kancelárie, až zistí, do akej miery sú mu pohodlné.

Máme zákazníkov, ktorí už iné topánky ani nenosia, ale ak to porovnáme s trendom nosenia barefootov v Českej republike alebo v Nemecku, na Slovensku máme stále čo dobiehať.

Dokáže sa chodidlo dospelého človeka zmeniť prostredníctvom nosenia barefootov?

Na začiatku nosenia barefootov sa môže stať, že vás zrazu začnú bolieť päty alebo prídu iné signály. Sú ľudia, ktorí majú problémy s chrbticou alebo sú zhrbení a málokedy si uvedomujú, že to súvisí s chôdzou a že veľa závisí od výberu správnych topánok.

Ak prídeme k fyzioterapeutovi, zrazu zistíme, kde je problém. Mnohí ľudia ani v dospelom veku nemajú správne držanie tela, nevedia chodiť, zle našľapujú, čo má potom dlhodobé zdravotné následky. 

Mali sme klientku, ktorá mala nábeh na haluxy. Pristúpila k svojim nohám zodpovedne, dokonca si u nás kúpila barefooty, cvičila a po čase si s nimi telo prirodzene poradilo.

Barefooty sú istým návratom k prirodzenosti, učia nás predovšetkým správne chodiť. Evolučne nie sme uspôsobení sedieť hodiny za počítačom alebo celý deň v aute. Malo by byť pre nás normálne, aby sme dokázali chodiť naboso.  

Kto sú vaši zákazníci?  

Naši zákazníci sú predovšetkým ľudia od 28 do 40 rokov, ktorým záleží na ich zdraví. Nie sú konzervatívni, sú otvorení, radi skúšajú nové veci a záleží im na kvalite a na tom, čo nosia.

Vedia, že Be Lenka je európska lokálna značka, ktorá je cenovo inde než čínske topánky. Ľudia, ktorí naše barefooty kupujú, chcú vedieť, kto ich vyrába, a radi svoju obľúbenú značku podporia.

Dnes máme veľa zákazníkov v Českej republike, Nemecku, Rakúsku, vo Francúzsku a dokonca aj vo Fínsku a v USA, kde sú medzi fanúšikmi barefootov aj starší ľudia. A potom sú aj takí, ktorí majú problémy s chodidlami a nič iné už nosiť nemôžu.

Ak porovnáme českých a slovenských zákazníkov, Česi sú otvorenejší inováciám. Na Slovensku sa nám komunita zákazníkov rýchlo rozrastá, hoci oproti zahraničiu je ich stále menej.

U Slovákov platí, že sú lojálni voči lokálnym značkám. Nakupujú u nás predovšetkým ženy, ktoré barefooty objednávajú aj svojim deťom, a naše topánky majú dokonca celé rodiny.

Ako premeniť hobby na profitabilný biznis? Prečítajte si rady od zakladateľov vydavateľstva Absynt

Spomínali ste, že ľudia väčšinou nakupujú topánky najmä podľa dizajnu. Rastie záujem ľudí alebo odborníkov o topánky, ktoré sú „zdravé“? 

Nedávno sme oslovili viac ako 6000 ľudí, či sú s našimi barefootmi spokojní a či by ich odporučili ďalším. Mnohí z nich odpovedali, že si ich kupujú, lebo našej značke dôverujú.

Na Slovensku máme aj fanúšikovskú základňu medzi fyzioterapeutmi. Počúvame ich a zaujíma nás ich názor, pretože pracujú s ľuďmi. Vo vyspelých zahraničných krajinách už barefooty bežne predpisujú aj samotní lekári a hradia ich poisťovne.

Našou misiou je, aby sme ich aj na Slovensku dostali do čo najširšieho povedomia ľudí, pretože sú nielen zdraviu prospešné, ale aj prudko návykové.

S kvalitou sa zvyšuje aj cena. Ako je to vo vašom prípade? Nesťažujú sa zákazníci, že si vaše barefooty nemôžu dovoliť?

Fast fashion je dnes šialený biznis, ale v topánkovom svete sa to už mení. Je predsa nezmysel vyhodiť topánku iba preto, že sa jej odlepila podrážka. Ľudia sa predtým veľmi nezamýšľali nad tým, prečo sú topánky lacné.

V kvalite, v akej ich vyrábame, ich však nedokážeme ponúknuť za nízku trhovú cenu. Naši zákazníci si to uvedomujú. Nechcú zanechávať zbytočnú environmentálnu stopu. Ak majú peniaze navyše, sú ochotní do seba investovať. Lokálne si viac vážia, čo posilnila aj pandémia. Verím tomu, že ak ľudia budú chcieť viac kvalitnejších a lepších topánok, dopytu sa prispôsobia aj veľké firmy.

Verím vo svet, v ktorom ľudia môžu navzájom zdieľať svoje skúsenosti, inšpirovať sa, hľadať riešenia a byť bližšie k sebe i k prírode. Naša firemná kultúra je nastavená tak, aby sa v Be Lenke mohol ktokoľvek slobodne realizovať a nachádzal zmysluplnosť vo svojej práci.

Doba sociálnych sietí nás núti k tomu, aby veci dobre vyzerali, pričom často zabúdame na ich kvalitu. Mnohí si tak vyberajú nepohodlné topánky.

Kladieme dôraz na podporu tradičných lokálnych výrobcov a do výroby vnášame moderné inovatívne princípy. Počúvame nielen svojich zákazníkov, ale aj ľudí, ktorí sú profesionálmi v obuvníctve. Vo firme máme ľudí s bohatými skúsenosťami. Teší nás, že sme vo fáze, keď si to už môžeme dovoliť. Najväčší kapitál je dnes práve v ľuďoch. Sú vždy tým najcennejším, čo firma má.

Keď nebol pojem barefoot ešte veľmi známy, častejšie sa spájal so športovcami najmä s bežcami. Je barefoot obuv vhodná na každodenné nosenie?

Je na každom, ako to cíti. V ponuke máme rôzne druhy barefootovej obuvi – či už pre deti, zimné barefooty, do kancelárie, ba dokonca aj ultra tenké trailové modely na behanie.

V súčasnosti robíme na trekovom trailovom modeli, keďže topánka sa inak správa v náročnom teréne a noha musí byť zároveň fixovaná. Ideálne je začať prechádzkou po lese alebo si ich skúsiť počas šoférovania či v práci, aby si noha na barefootovú obuv zvykla.

Aké sú vaše plány so značkou? 

Topánky dnes posielame do 60 krajín sveta. Už na jar budúceho roka budú na svete dve nové značky. Jedna zameraná na trek trail a ďalšia bude určená štýlovej mladej generácii, ktorá sa hlási k vegánstvu a udržateľnosti.

Pracujeme aj na tom, aby sme pri výrobe barefootov mohli používať aj zvyšky z ananásov, jabĺk a rôznych organických materiálov. Vo vzorkovni už máme podrážky z kávy i sójových bôbov. Našou motiváciou je, aby sme boli najudržateľnejšou značkou v obuvníckom segmente.

Snažíme sa robiť karma free biznis – férovo k zamestnancom, partnerom i k životnému prostrediu. Svojimi topánkami nielen pomáhame ľuďom, ale chceme nimi čo najmenej zaťažiť životné prostredie a planétu. Mojím snom je vyrobiť kompostovateľnú barefootovú topánku, ktorú po jej doslúžení chytíte a vložíte do kompostu, kde sa kompletne rozloží.

Juraj Fehervari

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Skaut a podnikateľ Martin Macharik: Sloboda je veľmi dôležitá vec. Nežná revolúcia bola najväčšia udalosť v mojom živote

Hodnotu slobody treba pripomínať aj dnes a učiť o nej aj mladšie generácie.

Martin Macharik vyrastal v čase, keď bol skauting zakázaný a sloboda len vzdialeným snom. Po Nežnej revolúcii ju však naplno prijal – precestoval desiatky krajín, založil firmu, opravil desiatky domov a vdýchol nový život Banskej Štiavnici a jej kalvárii. Dnes hovorí o tom, prečo je sloboda záväzkom, nie samozrejmosťou a prečo má zmysel starať sa o svoje okolie a krajinu.

Narodili sa po novembri ’89, no jeho odkaz vnímajú a šíria. Spoznajte mladých ľudí, ktorí svojou slobodou posúvajú Slovensko vpred.

V rozhovore s Martinom Macharikom sa dočítate:

  • ako za komunizmu dokázal skauting fungovať v ilegalite,
  • aké zručnosti sa učia mladí skauti a skautky,
  • prečo je sloboda dôležitá, ale nemala by byť bezbrehá,
  • čo človeka naučí stopovanie a cestovanie po viac ako 60 krajinách,
  • ako sa oprava jedného domu dokáže zmeniť na dvadsaťročný projekt obnovy celého mesta
  • a prečo by sme nemali čakať, že problémy za nás vyrieši niekto iný.

Skautom ste sa stali už počas komunizmu, keď bol skauting oficiálne zakázaný. Ako je to možné?

Koncom sedemdesiatych rokov sa do Modry, odkiaľ pochádzam, prisťahoval bývalý politický väzeň Pavol Fandák. Venoval sa ochrane prírody a vytvoril aj krúžok ochrancov prírody.

V tom krúžku sme prakticky vykonávali skautskú činnosť – mali sme rovnošaty, družinový systém, letné tábory –, len to slovo sa nesmelo používať, aby z toho neboli problémy. Členom som sa stal, keď som mal osem rokov. Bola to pre mňa najkrajšia časť detstva.

Nebáli ste sa problémov?

To vykrýval náš vodca. Chodil na výsluchy, ale dokázal v tom plávať. Ja som to naplno začal vnímať až tesne pred revolúciou, keď som videl, ako sa starší chalani začali politicky angažovať a aké tlaky na nich boli vyvíjané.

Čo vás naučil skauting?

Toho je hrozne veľa. Keď som mal osem rokov, boli sme týždeň v Prahe v jarnom tábore. V našom oddiele sme sa museli vedieť postarať sami o seba. Predstavte si 8-ročné dieťa, ktoré je týždeň v Prahe a musí si samo nakúpiť, navariť, prezliecť sa. Bola to obrovská škola života. Od rodičov som dostal vreckové 200 korún a naspäť domov som doniesol dve koruny, kým väčšina detí bola už po pár dňoch „švorc“. Bol som na seba hrdý, že som takto zvládol hospodáriť.

Dnes ako manažér cítim, že kľúčovou skúsenosťou pre mňa bolo aj vedenie skautského oddielu. Mal som na starosti 20 detí, musel som im vymyslieť program, riešiť konflikty, motivovať ich… Keď toto robíte zopár rokov, získate zručnosti, aké vás nenaučí žiadna fakulta manažmentu.

Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu.

Ako by ste opísali skauting niekomu, kto s ním nemá žiadnu skúsenosť?

Deti sa formálne vzdelávajú v škole, neformálne doma a potom je tu akýsi tretí priestor mimo školy a rodiny, kde trávia veľa času. Skauting má ambíciu ponúknuť na tento čas zmysluplný a štruktúrovaný program, ktorý deti niekam posunie.

Z mojej osobnej skúsenosti je hlavným cieľom skautingu pripraviť zodpovedných samostatných občanov. Zodpovedných voči životnému prostrediu, ľuďom v ich okolí, sebe samým alebo aj Bohu.

Druhým rozmerom skautingu je samostatnosť. Nemusí byť rovno vojna, stačí, keď sú napríklad záplavy a rodina musí stráviť tri dni v telocvični. Ľudia si nevedia uvariť jedlo z konzervy alebo sa vyspať v spacáku. Skauting sa snaží pripraviť deti aj na takéto situácie.

Akú rolu hrá v skautingu komunita?

Deti potrebujú kolektív rovesníkov, lebo v istom veku je najviac formujúce to, čo zažijeme v ňom. Buď sa tento kolektív spontánne vyskladá na ulici, so všetkými otáznikmi a nástrahami, alebo to môžu rodičia skúsiť cez skauting.

Skauting pomáha budovať aj sociálne zručnosti. Deti, ktoré nie sú v kolektíve, majú menej príležitostí učiť sa riešiť konflikty. A potom prídu do dospelosti, bývajú s partnerom a objavia sa situácie, na ktoré ich nik nepripravil. Má byť okno v obývačke otvorené alebo zatvorené? Má hrať hudba v pozadí alebo nie? Keď je človek naučený rozhodovať sa len podľa seba, narazí – a ak aj ten druhý vyrastal sám, vznikne konflikt.

Do konfliktu treba vstupovať s pochopením, nie s cieľom vyhrať ho. To je niečo, čo sa človek učí len v spoločnosti iných – keď je odkázaný dohodnúť sa, hľadať kompromisy, rešpektovať iné názory. V skautingu to deti zažívajú prirodzene. Dva týždne v tábore, v jednom stane – musia sa dohodnúť, spolupracovať, niekedy sa aj pohádať, ale potom to vyriešiť. To sú tie skutočné sociálne zručnosti.

Okrem praktických zručností ponúka skauting deťom aj hodnotové ukotvenie. Snaží sa ich viesť k tomu, aby boli aktívnymi členmi spoločnosti a duchovne bohatými či slobodnými ľuďmi. Čo znamená sloboda pre vás osobne?

Mám pocit, že môj zážitok so slobodou je generačne neprenosný, lebo som prakticky a emocionálne zažil, čo je to komunizmus. Našťastie som to vnímal len krátko, čiže tým nie som výrazne poznačený, ale totálne si to pamätám.

Keď prišla revolúcia, bola to najväčšia udalosť v mojom živote. Vplyv novembra ’89 u mňa ešte donedávna emocionálne prevyšoval všetky moje ďalšie úspechy a zážitky.

Sloboda je pre mňa strašne dôležitá vec, ani to neviem opísať, je to neoddeliteľná súčasť môjho života. Uvedomujem si, aký obrovský rozdiel je medzi tým, čo bolo predtým, a tým, čo máme teraz.

Obávam sa však, že tí, čo neslobodu nezažili, nie sú celkom schopní rozumieť hodnote slobody. Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k nej dokáže získať len hlbokým vzdelávaním o histórii.

Môže mať človek priveľa slobody?

Áno, myslím si, že hej. Ľudia majú pocit, že sloboda znamená, že si môžu robiť, čo len chcú. Ale tak to proste nie je. Vaša sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého človeka. Bezbrehá sloboda je ilúzia, ktorá ľuďom škodí.

Vy ste slobodu, ktorú ste získali po páde komunizmu, naplno využili na cestovanie. Navštívili ste už viac ako 60 krajín. Kde sa vo vás prebudila láska k cestovaniu?

Cestovanie ma už od detstva strašne vzrušovalo. Mama mala k nemu podobný vzťah, aj keď nemala veľa možností cestovať. Mali sme však strýka v Kalifornii, ktorý k nám každý rok chodil na prázdniny. Vždy to bolo, ako keby prišlo UFO – rozprával, kde všade bol, čo všetko zažil, a ja som ho napäto počúval.

V živote som ukradol len jednu vec, a to školský atlas. Mám ho dodnes. Strávil som nad ním stovky hodín a zakresľujem si tam všetky svoje cesty.

Akú krajinu ste navštívili naposledy?

Prednedávnom sme sa vrátili z južnej Afriky, navštívili sme Botswanu, Namíbiu, Zimbabwe. A začiatkom roka som bol so šestnásťročným synom v Azerbajdžane a Gruzínsku. Manželka nám dovolila ísť len pod podmienkou, že nepôjdeme do Náhorného Karabachu ani na demonštráciu do Tbilisi. No, nevyšlo to, boli sme tam aj tam. (smiech)

Chcel som, aby syn trošku videl svet. V Náhornom Karabachu videl, ako je všetko zbombardované, a na demonštrácii v Tbilisi pochopil, čo znamená bojovať za slobodu. Ľudia sú tam v bezvýchodiskovej situácii, človeka z toho až mrazí. Myslím si, že aj syn to cítil. To je to vzdelávanie o slobode.

Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.

Pomáha vám cestovanie rozširovať obzory a získavať nové pohľady? Mali by cestovať všetci?

Určite. Cestovanie pomáha pochopiť, ako svet funguje. Aj deťom som hovoril, nech cestujú, čo to dá. Ale nemal by to byť len taký hedonizmus, „selfíčka“ na pláži a all-inclusive hotely. Kľúčové je snažiť sa pochopiť, ako funguje daná krajina a jej spoločnosť. Zažiť, čo oni riešia a ako žijú. Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.

Veľa som stopoval a bola to tá najlepšia škola geopolitiky. No treba sa o to zaujímať. Zažil som kopu stopárov, ktorí precestovali viac ako ja, ale podľa mňa sa nič nenaučili. Mali zoznam, kde všade boli, čo všetko videli, ale nič sa nenaučili od ľudí, ktorých stretli. Ja som bol rád, keď som si stopol jehovistu alebo poslanca, zaujímalo ma, ako žijú, rozprávali sme sa donekonečna. Zvedavosť je podľa mňa najdôležitejšia vlastnosť.

Okrem krajín ste „precestovali“ aj kariérami – boli ste vo vedení slovenského skautingu, zabŕdli ste do politiky, máte stavebnú firmu aj penzión. Často to boli veľké životné zmeny. Čo vám pomáha robiť správne rozhodnutia?

Nemyslím si, že mám na to recept. Celú strednú školu som si myslel, že budem študovať kartografiu, a nakoniec som išiel na geológiu. A teraz sa venujem stavebníctvu, pamiatkam a manažmentu, čo je tiež niečo úplne iné.

Dôležitá je flexibilita a pripravenosť na zmenu. Treba s ňou počítať. Ako sa hovorí v skautingu, treba byť pripravený. Možno tú zručnosť nikdy nevyužiješ, možno nikdy nebudeš potrebovať zakladať oheň z vlhkého dreva, ale je lepšie byť pripravený na všetko. Vždy keď prišla nejaká nová pracovná ponuka a videl som, že mám zručnosti, ktoré by sa na ňu hodili, povedal som si, že to vyskúšam.

Jedna z vecí, ktoré ste si pomerne úspešne vyskúšali, je obnova Banskej Štiavnice, ktorej sa venujete už 20 rokov. Ako sa to celé začalo?

Miestny skautský zbor za korunu kúpil budovu, kde je dnes Skautský dom. Podmienkou bolo, že musia do jej rekonštrukcie investovať v prepočte asi 2 milióny eur. V Banskej Štiavnici sa vtedy dali takto lacno kupovať nehnuteľnosti, lebo tu bolo veľa zničených a rozpadnutých domov.

Pustili sa do rekonštrukcie, ale v istom bode začali dochádzať financie. Tú budovu by sme museli vrátiť, čo by bolo veľmi nepríjemné, keďže sme už boli v polovici projektu. Často som to sem chodil riešiť a nakoniec som sa sem presťahoval aj s rodinou s tým, že tento problém skúsim vyriešiť osobne na mieste.

Našťastie sa to podarilo relatívne rýchlo a nám sa tu zapáčilo, tak sme tu ostali. Pôvodne sme mysleli, že maximálne na 5 rokov. A sme tu už 20 rokov.

Ako sa mohlo stať, že v takom bohatom banskom meste bolo tak veľa zničených domov?

Úpadok Banskej Štiavnice sa začal už pred viac ako 150 rokmi krízou baníctva v regióne. Bane boli vyťažené, vo svete sa našli lepšie ložiská a profitabilita klesala.

A to najhoršie prišlo po druhej svetovej vojne. Komunisti nevedeli hospodáriť a toto mesto bolo svojimi podmienkami naozaj náročné. Boli tu veľké domy, v ktorých kedysi žili bohatí mešťania, a nasťahovali sa do nich bežní ľudia, ktorí nemali peniaze na ich údržbu. A keď niečo neopravujete 40 rokov, aj to tak bude vyzerať.

Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k slobode získa len hlbokým vzdelávaním o histórii.

Ako ste sa od rekonštrukcie Skautského domu dostali k rekonštrukciám ďalších domov v Banskej Štiavnici a nakoniec aj k samotnej kalvárii?

Ja som dovtedy veľa o stavebníctve nevedel, ale práce na Skautskom dome ma mnohému naučili. Potom prišla možnosť lacno kúpiť ďalšiu zrúcaninu a mne to pripadalo ako dobrý nápad. (smiech) Dnes je z nej pekný penzión.

To bolo obdobie, keď tu nehnuteľnosti boli ešte lacné. Keďže som veľa cestoval, videl som, ako mestá vyzerajú vonku, aké pekné dokážu byť a že to môže byť aj biznis. Začali sme nakupovať nehnuteľnosti na úvery, opravovať ich a potom predávať. Takto sme už opravili asi 30 domov. A kalvária prišla popri tom.

Jej opravu ste iniciovali vy?

Keď som sem prišiel pred 20 rokmi a videl som, v akom je katastrofálnom stave, nechápal som prečo. Veď všade inde by to bola atrakcia ako Eiffelovka. Všetci mi hovorili, že je to komplikované a drahé a že to už skúšali aj väčší ako ja a nedali to.

Vždy keď počujem, že sa niečo nedá, trochu ma to provokuje. Zobral som si to teda na starosti s požehnaním pána farára. Podľa mňa ani neveril, že to pôjde, ale išlo to. A nebol som na to sám, stretol som architektku Katku Voškovú, ktorá téme rozumela z odbornej stránky a dodnes spolupracujeme.

Rekonštrukcia kalvárie je náročný projekt. Čo vám dávalo nádej, že to zvládnete?

Ja som celoživotný optimista. V mladosti som zažil, že sa veci dokážu zlepšiť, tak mi to ostalo. Pri kalvárii sme sa do toho pustili s tým, že všetko sa dá spraviť, keď sa chce. A keď sa to podarí, bude to super; keď sa to nepodarí, tak sa to nepodarí.

Plánovať si život veľmi dopredu, robiť si veľké plány a upínať sa na konkrétne výsledky je nebezpečné pre vlastné psychické zdravie. Treba byť pripravený na to, že niečo môže nevyjsť. Príliš sa nefixovať. Ako som hovoril, treba byť pripravený a otvorený zmenám.

Ako vnímate, že ste museli prísť až vy, aby sa to vyriešilo? Čo hovoríte na to, že občianska spoločnosť musí do istej miery suplovať inštitúcie?

Myslím si, že historicky na našom území verejná správa a štát nikdy veľmi nefungovali. Ak ľudia chceli mať viac, ako dokázal ponúknuť štát, museli sa o to pričiniť sami.

Nečakať, že to niekto urobí za mňa. Ako keby sme tú krajinu ani nevlastnili. Ale občiansky princíp západnej liberálnej demokracie hovorí, že je to naša krajina, naše veci, a teda aj naša robota a naša zodpovednosť.

Aj príbeh kalvárie je dlhý. Viem, prečo dopadol tak, ako dopadol, ale to už nezmením.  Môžem to však opraviť. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu. Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie.


Martin Macharik

Narodil sa v Modre, no viac ako dve desaťročia žije s rodinou v Banskej Štiavnici. Vyštudoval geológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od detstva je aktívnym skautom, pôsobil ako riaditeľ Ústredia slovenského skautingu a dnes zastáva pozíciu hospodára organizácie. Popritom podniká v oblasti stavebníctva, turizmu a pamiatkovej obnovy. V Banskej Štiavnici sa zaslúžil o záchranu kalvárie a obnovu približne 30 historických domov. Je ženatý a má dvoch synov a dcéru.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.