Sma na to dvaja | O2 Sma na to dvaja | O2

Vzhľad topánok často vyhráva nad pohodlím, tvrdí zakladateľ značky obuvi na prirodzenú chôdzu

Snom Juraja Fehervariho je vyrobiť kompostovateľnú barefootovú topánku, ktorá sa raz kompletne rozloží.

Slovenskú značku Be Lenka mnohí poznajú vďaka kvalitným ekologickým topánkam, ktoré sú navrhnuté s cieľom napodobniť chôdzu naboso. Stojí za ňou dvojica rodených Žilinčanov, ktorí sa snažia zmeniť obúvacie návyky ľudí po celom svete. Ich barefooty dnes nosia ľudia v Česku, Nemecku, ba dokonca aj vo Fínsku a v USA. Juraj Fehervari, spoluzakladateľ značky, verí v slow fashion. To znamená kúpiť radšej raz a poriadne než často a nekvalitne. Jeho filozofiou je karma free biznis, ktorý pomáha ľuďom a čo najmenej zaťažuje planétu.  

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • čo je to barefoot obuv,
  • pre koho sú barefoot topánky vhodné,
  • prečo je vhodné vyskúšať si ich najprv v lese či pri šoférovaní,
  • ako vplývajú barefoot topánky na celkové zdravie.

Topánky, ktoré napodobňujú chôdzu naboso, sú známe aj ako barefoot obuv. Ako by ste vysvetlili tento pojem niekomu, kto ich nepozná?

Barefooty sú flexibilné topánky s ohybnou podrážkou, ktoré sa prispôsobujú chodidlám. Vytvárajú dojem, akoby v nich človek kráčal naboso, no zároveň ho neobmedzujú pri chôdzi. Sú zero drop, čo znamená, že prsty sú v jednej rovine s pätou.

Navyše špičky barefootov sú široké, čím dávajú priestor prstom na nohách. Pri chôdzi sa prirodzene rozložia a nie sú stlačené, ako to býva pri niektorých klasických topánkach.

Je tento druh obuvi vhodný pre všetkých? 

Barefooty sú určené všetkým, ak niekto vyslovene netrpí takými zdravotnými problémami, keď ich lekár neodporučí. Inak nevidím dôvod, aby človek nemal jeden pár barefootov doma a neobul si ich na prechádzku do prírody.

Barefooty nám dávajú skvelú spätnú väzbu, pretože veľa ľudí dnes nevie správne chodiť. Pri ich nosení veľmi rýchlo zistíte, ako na tom ste. Je to len o tom, že svojmu telu dáte príležitosť. Je veľa ľudí, ktorí si po vyskúšaní barefootov iné topánky už neobujú.

Pri chôdzi v barefootoch človek cíti povrch, čím dochádza k stimulácii nervových zakončení na chodidle. Mozog tak rýchlejšie vyhodnocuje podnety o teréne či teplote, zlepšuje sa koordinácia tela i balans. Naše barefooty nosia aj deti, ktoré v nich dokážu skákať po kameňoch, drevách a po povrchoch, po ktorých už majú dospelí neraz problém prejsť aj v klasickej obuvi.

Čítajte aj: Psychologička: Keď dieťa vylezie na strom, neposilňuje len svalstvo, učí sa aj kriticky myslieť

Kde topánky vyrábate?

Ak chce niekto vyrábať prvotriedne a kvalitné topánky, potrebuje spolupracovať s tými najlepšími. Chceme byť ekologickí a európski. Značka Be Lenka spolupracuje so štrnástimi výrobcami na Slovensku i v Českej republike.

Niektorí nám pripravujú zvršok topánok, niekde sa spodkujú, inde sa pripravujú podošvy alebo stielky do topánok, ktoré potom dávame dokopy. Máme svoje know-how, technologické zabezpečenie a vlastných odborníkov v tíme, vďaka čomu sa staráme o celý vývoj.

Be Lenka má aj vlastný dizajnérsky tím, ktorý neustále navrhuje nové modely a kolekcie. Tie, ktoré vyberieme, potom vyrábame. Snažíme sa k nám stiahnuť tých najlepších ľudí na trhu, aby sme barefooty mohli robiť na svetovej úrovni. Keďže je ich produkcia naozaj náročná, niektoré modely už budeme od ďalšieho roka vyrábať aj v Portugalsku.

Ako si spomínate na svoj prvý kontakt s barefootovou obuvou?

Moje deti ich začali nosiť skôr než ja, tak som sa k nim dostal. Môj trojročný syn je čistý barefooťák, iné topánky už nosiť ani nechce. Ak dáte chodidlu dieťaťa priestor, jeho noha sa môže prirodzene vyvíjať.

Veľmi mi pomohli pri bolestiach chrbta, zlepšilo sa mi držanie tela, až som postupne vymenil všetky svoje topánky za barefooty.

Spomínam si, keď som ich začal nosiť. Veľmi mi pomohli pri bolestiach chrbta, zlepšilo sa mi držanie tela, až som postupne vymenil všetky svoje topánky za barefooty.

Vašou snahou je zmeniť obúvacie návyky ľudí. Kde podľa vás robíme pri výbere obuvi najväčšiu chybu?

Problém je, že vizuál topánok často vyhráva nad komfortom. Doba sociálnych sietí nás núti k tomu, aby veci dobre vyzerali, pričom často zabúdame na ich kvalitu. Mnohí si tak vyberajú nepohodlné topánky. Obuv by však mala byť v prvom rade o kvalite a mala by nohám predovšetkým sadnúť. 

Vysoké podpätky alebo špicaté špičky nie sú vždy adekvátne pre chodidlá či dobré držanie tela. Aj preto dávame ľuďom prostredníctvom barefootov možnosť pohodlne a správne chodiť a urobiť niečo pre svoje zdravie. 

Snažíme sa im ukázať aj inú cestu. Be Lenka inšpiruje ľudí k tomu, aby si topánky sami skúsili a rozhodli sa, či ich chcú alebo nie. Chceme čo najviac udržateľne prezuť svet do kvalitných a ekologických topánok. 

Je vhodné striedať barefootovú obuv s klasickou?

Nechal by som to na pocite a rozhodnutí každého človeka. Ak ešte niekto nemá skúsenosť s barefootovou obuvou, odporúčam začať postupne. Ak človek nevie správne chodiť, dupe na päty alebo chodí na káčera, barefooty mu to dajú pocítiť.

Je dobré začať postupne a skúsiť chodiť po povrchoch, ktoré sa striedajú. Niekto si môže kúpiť barefooty na prechádzky do prírody, iný do kancelárie, až zistí, do akej miery sú mu pohodlné.

Máme zákazníkov, ktorí už iné topánky ani nenosia, ale ak to porovnáme s trendom nosenia barefootov v Českej republike alebo v Nemecku, na Slovensku máme stále čo dobiehať.

Dokáže sa chodidlo dospelého človeka zmeniť prostredníctvom nosenia barefootov?

Na začiatku nosenia barefootov sa môže stať, že vás zrazu začnú bolieť päty alebo prídu iné signály. Sú ľudia, ktorí majú problémy s chrbticou alebo sú zhrbení a málokedy si uvedomujú, že to súvisí s chôdzou a že veľa závisí od výberu správnych topánok.

Ak prídeme k fyzioterapeutovi, zrazu zistíme, kde je problém. Mnohí ľudia ani v dospelom veku nemajú správne držanie tela, nevedia chodiť, zle našľapujú, čo má potom dlhodobé zdravotné následky. 

Mali sme klientku, ktorá mala nábeh na haluxy. Pristúpila k svojim nohám zodpovedne, dokonca si u nás kúpila barefooty, cvičila a po čase si s nimi telo prirodzene poradilo.

Barefooty sú istým návratom k prirodzenosti, učia nás predovšetkým správne chodiť. Evolučne nie sme uspôsobení sedieť hodiny za počítačom alebo celý deň v aute. Malo by byť pre nás normálne, aby sme dokázali chodiť naboso.  

Kto sú vaši zákazníci?  

Naši zákazníci sú predovšetkým ľudia od 28 do 40 rokov, ktorým záleží na ich zdraví. Nie sú konzervatívni, sú otvorení, radi skúšajú nové veci a záleží im na kvalite a na tom, čo nosia.

Vedia, že Be Lenka je európska lokálna značka, ktorá je cenovo inde než čínske topánky. Ľudia, ktorí naše barefooty kupujú, chcú vedieť, kto ich vyrába, a radi svoju obľúbenú značku podporia.

Dnes máme veľa zákazníkov v Českej republike, Nemecku, Rakúsku, vo Francúzsku a dokonca aj vo Fínsku a v USA, kde sú medzi fanúšikmi barefootov aj starší ľudia. A potom sú aj takí, ktorí majú problémy s chodidlami a nič iné už nosiť nemôžu.

Ak porovnáme českých a slovenských zákazníkov, Česi sú otvorenejší inováciám. Na Slovensku sa nám komunita zákazníkov rýchlo rozrastá, hoci oproti zahraničiu je ich stále menej.

U Slovákov platí, že sú lojálni voči lokálnym značkám. Nakupujú u nás predovšetkým ženy, ktoré barefooty objednávajú aj svojim deťom, a naše topánky majú dokonca celé rodiny.

Ako premeniť hobby na profitabilný biznis? Prečítajte si rady od zakladateľov vydavateľstva Absynt

Spomínali ste, že ľudia väčšinou nakupujú topánky najmä podľa dizajnu. Rastie záujem ľudí alebo odborníkov o topánky, ktoré sú „zdravé“? 

Nedávno sme oslovili viac ako 6000 ľudí, či sú s našimi barefootmi spokojní a či by ich odporučili ďalším. Mnohí z nich odpovedali, že si ich kupujú, lebo našej značke dôverujú.

Na Slovensku máme aj fanúšikovskú základňu medzi fyzioterapeutmi. Počúvame ich a zaujíma nás ich názor, pretože pracujú s ľuďmi. Vo vyspelých zahraničných krajinách už barefooty bežne predpisujú aj samotní lekári a hradia ich poisťovne.

Našou misiou je, aby sme ich aj na Slovensku dostali do čo najširšieho povedomia ľudí, pretože sú nielen zdraviu prospešné, ale aj prudko návykové.

S kvalitou sa zvyšuje aj cena. Ako je to vo vašom prípade? Nesťažujú sa zákazníci, že si vaše barefooty nemôžu dovoliť?

Fast fashion je dnes šialený biznis, ale v topánkovom svete sa to už mení. Je predsa nezmysel vyhodiť topánku iba preto, že sa jej odlepila podrážka. Ľudia sa predtým veľmi nezamýšľali nad tým, prečo sú topánky lacné.

V kvalite, v akej ich vyrábame, ich však nedokážeme ponúknuť za nízku trhovú cenu. Naši zákazníci si to uvedomujú. Nechcú zanechávať zbytočnú environmentálnu stopu. Ak majú peniaze navyše, sú ochotní do seba investovať. Lokálne si viac vážia, čo posilnila aj pandémia. Verím tomu, že ak ľudia budú chcieť viac kvalitnejších a lepších topánok, dopytu sa prispôsobia aj veľké firmy.

Verím vo svet, v ktorom ľudia môžu navzájom zdieľať svoje skúsenosti, inšpirovať sa, hľadať riešenia a byť bližšie k sebe i k prírode. Naša firemná kultúra je nastavená tak, aby sa v Be Lenke mohol ktokoľvek slobodne realizovať a nachádzal zmysluplnosť vo svojej práci.

Doba sociálnych sietí nás núti k tomu, aby veci dobre vyzerali, pričom často zabúdame na ich kvalitu. Mnohí si tak vyberajú nepohodlné topánky.

Kladieme dôraz na podporu tradičných lokálnych výrobcov a do výroby vnášame moderné inovatívne princípy. Počúvame nielen svojich zákazníkov, ale aj ľudí, ktorí sú profesionálmi v obuvníctve. Vo firme máme ľudí s bohatými skúsenosťami. Teší nás, že sme vo fáze, keď si to už môžeme dovoliť. Najväčší kapitál je dnes práve v ľuďoch. Sú vždy tým najcennejším, čo firma má.

Keď nebol pojem barefoot ešte veľmi známy, častejšie sa spájal so športovcami – najmä s bežcami. Je barefoot obuv vhodná na každodenné nosenie?

Je na každom, ako to cíti. V ponuke máme rôzne druhy barefootovej obuvi – či už pre deti, zimné barefooty, do kancelárie, ba dokonca aj ultra tenké trailové modely na behanie.

V súčasnosti robíme na trekovom trailovom modeli, keďže topánka sa inak správa v náročnom teréne a noha musí byť zároveň fixovaná. Ideálne je začať prechádzkou po lese alebo si ich skúsiť počas šoférovania či v práci, aby si noha na barefootovú obuv zvykla.

Aké sú vaše plány so značkou? 

Topánky dnes posielame do 60 krajín sveta. Už na jar budúceho roka budú na svete dve nové značky. Jedna zameraná na trek trail a ďalšia bude určená štýlovej mladej generácii, ktorá sa hlási k vegánstvu a udržateľnosti.

Pracujeme aj na tom, aby sme pri výrobe barefootov mohli používať aj zvyšky z ananásov, jabĺk a rôznych organických materiálov. Vo vzorkovni už máme podrážky z kávy i sójových bôbov. Našou motiváciou je, aby sme boli najudržateľnejšou značkou v obuvníckom segmente.

Snažíme sa robiť karma free biznis – férovo k zamestnancom, partnerom i k životnému prostrediu. Svojimi topánkami nielen pomáhame ľuďom, ale chceme nimi čo najmenej zaťažiť životné prostredie a planétu. Mojím snom je vyrobiť kompostovateľnú barefootovú topánku, ktorú po jej doslúžení chytíte a vložíte do kompostu, kde sa kompletne rozloží.

Juraj Fehervari

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Zuzana pomáha rodinám ako babi zo susedstva. Deťom dáva najmä čas a pozornosť, na fúkanie do bublifuku im venuje aj celé popoludnie

Keď viete, že je pri vás niekto, o koho sa môžete oprieť, nemusíte byť stále silní. Niekedy stačí vedieť, že ak už nevládzete, niekto vás na chvíľu zastúpi.

Po odchode do dôchodku jej začali chýbať ľudia, výzvy aj pocit, že ju niekto potrebuje. Cez projekt Babi zo susedstva sa Zuzana spojila s rodinou, ktorú predtým nepoznala. Z pôvodnej predstavy o pomoci napokon vznikol vzťah založený na dôvere, blízkosti a vzájomnosti. Raz týždenne vyzdvihuje zo škôlky dvoch malých chlapcov a trávi s nimi čas. Niekedy sa vyberú na bicykloch cez Dunaj, inokedy na ihrisko či na zmrzlinu. Spolu zažívajú aj veci, ktoré sú pre chlapcov úplne nové. „Nešla som do projektu preto, že nemám čo robiť, ale chcela som robiť niečo, čo má zmysel,“ vysvetľuje Zuzana.

Prepájať ľudí naprieč generáciami je rovnako dôležité ako spájať deti z rôznych svetov. Vo svojej učiteľskej praxi sa o to usiluje aj ocenený pedagóg Michal Sivák.

V rozhovore so Zuzanou sa dočítate:

  • ako sa buduje dôvera medzi ľuďmi, ktorí sa predtým nepoznali,
  • čo ju prekvapilo na dnešnom rodičovstve,
  • ako sa od rodičov učí rešpektujúcej výchove,
  • čím ju obohacujú chlapci, o ktorých sa stará, a čo odovzdáva ona im,
  • ktorá vlastnosť je podľa nej najdôležitejšia pre ľudí, ktorí sa chcú do projektu zapojiť,
  • prečo si myslí, že starí rodičia sú často trpezlivejší, než boli kedysi ako rodičia.

Ako by ste sa opísali niekomu, kto vás nepozná?

Celý život som bola aktívna. Pracovala som vo výskume v oblasti sociológie, psychológie a vzdelávania, kde sa človek musí neustále učiť a pýtať. Mala som na starosti rôzne projekty, zhodou okolností som sa venovala aj otázkam zosúlaďovania pracovného a rodinného života.

Moja práca ma napĺňala, prinášala veľa rozhodovania a veľa práce s ľuďmi. Navyše, vo voľnom čase sa od mladosti venujem rôznym športom, ako sú bicyklovanie či bežkovanie. Keď som odišla do dôchodku, začali mi chýbať ľudia, výzvy a najmä pocit, že ma niekto potrebuje.

Prvýkrát po rokoch som pocítila akési prázdno a vedela som, že musím niečo podniknúť. Dôchodok je v istom zmysle návrat k osobným záujmom a človek nanovo hľadá, čo ho baví.

Ako to myslíte?

Roky robíte, čo treba, plníte nejaké roly: ako pracovníčka, manželka, mama či kolegyňa. A zrazu roly zaniknú a vy stojíte pred otázkou, kto ste, keď už nemusíte nič. Je to naoko oslobodzujúce, ale aj trochu problematické.

Keďže som prirodzene aktívna, v mojom prípade nešlo ani tak o to, aby som si vyplnila čas, ale chcela som si ho naplniť niečím, čo má zmysel.

Pri chlapcoch sa znovu učím pozerať sa na svet detskými očami. Je to veľké privilégium.

Búrate teda mýtus o osamelej žene na dôchodku, ktorá nemá čo robiť, a tak sa prihlásila do programu.

Nenazvala by som to mýtus. Motivácie môžu byť rôzne. To však nebol môj prípad, skôr naopak.

Niektorí ľudia v mojom okolí mi hovoria, že mám toho priveľa a mala by som už zvoľniť, ale mňa to nijako nezaťažuje.

Chcem byť aktívna a užitočná, pretože mi to dodáva energiu. Šport je taká moja investícia: čo teraz vložím do pohybu a ďalších aktivít, to si o desať rokov nebudem musieť kupovať v lekárni.

A nie som v tom sama. V programe je viac žien, ktoré sú mi podobné. Majú za sebou bohatý pracovný život, svoje záľuby aj plný kalendár. Neprichádzajú preto, že by nemali čo robiť, ale preto, že majú čo dať.

Ako ste sa dozvedeli o projekte Babi zo susedstva?

Poslala mi ho kamarátka, ktorá ma dobre pozná. Hneď ma zaujal. Pre človeka je dôležité cítiť, že je potrebný. Prihlásila som sa teda cez webovú stránku, kde môžu rodiny aj ženy v zrelom veku vyplniť dotazník a prejaviť záujem. Následne som dostala anotácie od viacerých rodín a po čase som si vybrala tú svoju.

Bola som rada, že môžem dať niekomu to, čo mi chýbalo, keď som vychovávala svoje tri deti. Bola som v cudzom meste úplne sama – bez mamy, svokry či kamarátok. Chodila som do práce na plný úväzok, vtedy som si často želala, aby pri mne aspoň na chvíľu niekto bol.

Dnes môžete byť tá, ktorá poskytuje oporu iným. Aký je to pocit?

Dáva mi to veľký zmysel. Keď je pri vás niekto, kto vám podá ruku, nemusíte byť silná stále. Stačí vedieť, že keď nevládzete, niekto to na chvíľu podrží za vás.

Vidím to aj pri „mojej“ rodine v úplných maličkostiach. Napríklad, že si manželia po príchode z práce stihnú v pokoji vymeniť pár slov, kým som ja ešte s chlapcami. Alebo keď jeden z chlapcov ochorie, rodičia si nemusia hneď brať voľno v práci, pretože vedia, že mi môžu zavolať. Treba však povedať, že je to vzájomné.

Ja im pomáham, ale oni mi na oplátku dávajú pocit, že som vítaná.

Čo ešte dáva program vám osobne?

Dostala som oveľa viac, než som čakala. Prihlásila som sa s tým, že chcem byť nablízku deťom, a napokon som si našla celú rodinu. Je to veľmi pekná rodina. Postupne sme zistili, že máme mnoho spoločného, či už kultúru, cestovanie, alebo aj šport.

Je príjemné, že sa mám o čom rozprávať nielen s chlapcami, ale aj s ich rodičmi. Napríklad ráno pred prácou si spolu vypijeme kávu, dokonca sme boli spolu v divadle. Nie som pre nich len pomoc s deťmi, sme si stále bližší.

A ako obohacuje vaša spoločnosť deti?

Chlapcom môžem dať to, čo je podľa mňa najcennejšie – čas a pozornosť. Ja sa nikam neponáhľam. Takže keď chcú so mnou hodinu fúkať do bublifuku alebo sa rozprávať o dinosauroch, máme na to celé popoludnie.

Takže sa obohacujete navzájom.

Áno, to je na tom to najkrajšie. Nie je to služba, ale vzťah založený na dobrovoľnosti. A vzťah nikdy nefunguje len jedným smerom.

Ako funguje projekt Babi zo susedstva

Mnohé rodiny nemajú starých rodičov v blízkosti a chýba im človek, ktorému môžu dôverovať. Na druhej strane sú aktívne ženy na dôchodku, ktoré majú energiu, skúsenosti a chuť odovzdávať ich ďalej mladším generáciám. Práve na tomto princípe stojí projekt Babi zo susedstva, ktorý oba svety spája.

Komunitný projekt založila Bratislavčanka Daniela Nemcová, ktorá prepája rodiny s deťmi so staršími aktívnymi ženami ochotnými venovať im svoj čas. Cieľom nie je vytvoriť profesionálnu opatrovateľskú službu, ale budovať medzigeneračné vzťahy založené na dôvere a blízkosti.

A vďaka čomu váš vzťah funguje?

Vďaka vzájomnému rešpektu. Ja rešpektujem rozhodnutia rodiny a oni zas mňa, moje skúsenosti aj môj čas. Nikto nikomu nič neprikazuje, skôr sa dopĺňame.

Ako si spomínate na začiatky?

Prvý rok sme sa s chlapcami stretávali vždy v prítomnosti ich mamy. Až neskôr som začala sama vyzdvihovať staršieho zo škôlky. Mama bola stále nablízku, a keď mohla, pridala sa k nám.

Postupne získala istotu, že sú chlapci v dobrých rukách, a mohla si počas našich stretnutí vybavovať vlastné veci.

Časom ste sa teda zoznamovali a budovali si dôveru?

Áno, dôvera sa nedá uponáhľať. Medzi nami sa to prelomilo, keď počas prvého roka jeden z chlapcov ochorel a nemal s ním kto zostať. Mama mi vtedy zverila kľúče od bytu a ja som s ním zostala doma sama. Pamätám si, že som si v tej chvíli uvedomila, že už nie som len pani zo susedstva, ale niekto, komu naozaj dôverujú.

Dnes s chlapcami podnikáme všeličo. Ideme na bicykloch cez Dunaj, autobusom k jazeru alebo sa len prejdeme na zmrzlinu. Predtým autobusom veľa necestovali, takže s nimi môžem zažiť množstvo vecí po prvý raz.

Pri chlapcoch sa znovu učím pozerať sa na svet detskými očami. Je to veľké privilégium.

Myslím si, že veľa ľudí je lepšími starými rodičmi, než boli kedysi rodičmi. Niežeby svoje deti ľúbili menej, ale dnes na to majú pokoj, čas a viac skúseností.

Bolo niečo, čo vás prekvapilo?

Asi najviac to, ako sa zmenilo fungovanie rodín. Keď som mala malé deti ja, starostlivosť o domácnosť aj o ne ležala prevažne na mame. Dnes je to oveľa vyrovnanejšie. Otec chlapcov kúpe, varí, ide s nimi k lekárovi a nikto to nepovažuje za nič výnimočné. Rodičia sa prirodzene striedajú a dopĺňajú.

A prekvapilo ma aj to, ako rešpektujúco sa k deťom správajú. Učím sa od nich, pretože za našich čias to bolo iné. Obdivujem, s akou trpezlivosťou veci vysvetľujú. My sme často povedali: „Lebo som to povedala.“ A bolo. Oni si k dieťaťu čupnú, pozrú sa mu do očí a vysvetlia, aké správanie sa od neho očakáva a prečo.

Dieťa pre nich nie je podriadený, ale plnohodnotný človek s vlastnými pocitmi a názormi, ktorý má právo byť vypočutý. Neznamená to, že mu všetko dovolia. Hranice existujú, len sa k nim dieťa vedie vysvetľovaním, nie strachom. Toto sú veci, ktoré som sa musela naučiť.

Bolo to niečo, čo ste si na začiatku nastavili s rodičmi?

Nie, žiadne formálne pravidlá sme si nedávali. Ja som sa skôr naladila na rodinu a postupne som vnímala ich spôsob fungovania. Pozorovala som, ako sa s chlapcami rozprávajú, čo je pre nich dôležité, a keď som si nebola istá, jednoducho som sa opýtala.

Som presvedčená, že rodič vie najlepšie, čo jeho dieťa potrebuje. Moja úloha nie je vychovávať po svojom, ale nadviazať na to, čo si doma sami budujú.

Takže ste museli pracovať aj na sebe a učiť sa nové veci?

Áno. Som však pomerne zvedavý a otvorený človek, takže ma to skôr baví, než by mi to prekážalo. Možno toto niektorým starším ľuďom chýba. Majú pevnú predstavu, ako majú veci byť, pretože tak to predsa robili celý život. A z toho potom vznikajú nezhody s mladými rodičmi.

Otvorenosť je podľa mňa možno najdôležitejšia vlastnosť, ktorú by mal mať človek, ak sa chce do takého programu zapojiť. Neprichádzate doň ako niekto, kto vie všetko lepšie. Prichádzate do cudzej rodiny, ktorá má svoje pravidlá a svoj spôsob života.

Keď ste ochotní sa učiť, zistíte, že aj v mojom veku sa dá ešte veľa objaviť.

Obzeráte sa vďaka tejto skúsenosti aj na vlastné rodičovstvo?

Áno, s odstupom času premýšľam, aká mama som bola ja. Každý rodič je tak trochu prvolezec. Nikto vám nedá návod, všetko sa učíte za pochodu a mnohé veci pochopíte, až keď je neskoro ich zmeniť.

Dnes viem byť oveľa prítomnejšia, než som bola kedysi pri vlastných deťoch. Vtedy som mala hlavu plnú práce, nákupov a toho, čo treba stihnúť. Teraz je mojou jedinou úlohou byť s chlapcami a venovať im čas. Nič iné ma pri tom netlačí.

Myslím si, že veľa ľudí je lepšími starými rodičmi, než boli kedysi rodičmi. Niežeby svoje deti ľúbili menej, ale dnes na to majú pokoj, čas a viac skúseností.

Čo by ste poradili starším ľuďom, ktorí váhajú, či sa do niečoho podobného zapojiť?

Nič neriskujete. Ak nebudete na začiatku vzťahu zdržanliví, ale otvorení, časom sa uvidí, či si s rodinkou padnete do oka. Príliš veľké očakávania môžu byť kontraproduktívne. 

Veľa sme hovorili o osobnom prínose, ale vnímam aj spoločenský prínos. Ľudia majú príležitosť spoznávať sa, byť na seba lepší, tvoriť komunitu. Komu chýba odvaha, nech sa spojí s inými, ktorí jej majú o trochu viac.

O projekte Babi zo susedstva

Mnohé rodiny nemajú starých rodičov v blízkosti a chýba im človek, ktorému môžu dôverovať. Na druhej strane sú aktívne ženy na dôchodku, ktoré majú energiu, skúsenosti a chuť odovzdávať ich ďalej mladším generáciám. Práve na tomto princípe stojí projekt Babi zo susedstva, ktorý oba svety spája.

 

Komunitný projekt založila Bratislavčanka Daniela Nemcová (na snímke), ktorá prepája rodiny s deťmi so staršími aktívnymi ženami ochotnými venovať im svoj čas. Cieľom nie je vytvoriť profesionálnu opatrovateľskú službu, ale budovať medzigeneračné vzťahy založené na dôvere a blízkosti.

Páčil sa vám článok?
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.