Príbehy

Vzhľad topánok často vyhráva nad pohodlím, tvrdí zakladateľ značky obuvi na prirodzenú chôdzu

Snom Juraja Fehervariho je vyrobiť kompostovateľnú barefootovú topánku, ktorá sa raz kompletne rozloží.

Autorka Petra Nagyová

Foto Veronika Šeliga Pilátová

Dátum19. 9. 2021

Slovenskú značku Be Lenka mnohí poznajú vďaka kvalitným ekologickým topánkam, ktoré sú navrhnuté s cieľom napodobniť chôdzu naboso. Stojí za ňou dvojica rodených Žilinčanov, ktorí sa snažia zmeniť obúvacie návyky ľudí po celom svete. Ich barefooty dnes nosia ľudia v Česku, Nemecku, ba dokonca aj vo Fínsku a v USA. Juraj Fehervari, spoluzakladateľ značky, verí v slow fashion. To znamená kúpiť radšej raz a poriadne než často a nekvalitne. Jeho filozofiou je karma free biznis, ktorý pomáha ľuďom a čo najmenej zaťažuje planétu.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

čo je to barefoot obuv,
pre koho sú barefoot topánky vhodné,
prečo je vhodné vyskúšať si ich najprv v lese či pri šoférovaní,
ako vplývajú barefoot topánky na celkové zdravie.

Topánky, ktoré napodobňujú chôdzu naboso, sú známe aj ako barefoot obuv. Ako by ste vysvetlili tento pojem niekomu, kto ich nepozná?

Barefooty sú flexibilné topánky s ohybnou podrážkou, ktoré sa prispôsobujú chodidlám. Vytvárajú dojem, akoby v nich človek kráčal naboso, no zároveň ho neobmedzujú pri chôdzi. Sú zero drop, čo znamená, že prsty sú v jednej rovine s pätou.

Navyše špičky barefootov sú široké, čím dávajú priestor prstom na nohách. Pri chôdzi sa prirodzene rozložia a nie sú stlačené, ako to býva pri niektorých klasických topánkach.

Je tento druh obuvi vhodný pre všetkých?

Barefooty sú určené všetkým, ak niekto vyslovene netrpí takými zdravotnými problémami, keď ich lekár neodporučí. Inak nevidím dôvod, aby človek nemal jeden pár barefootov doma a neobul si ich na prechádzku do prírody.

Barefooty nám dávajú skvelú spätnú väzbu, pretože veľa ľudí dnes nevie správne chodiť. Pri ich nosení veľmi rýchlo zistíte, ako na tom ste. Je to len o tom, že svojmu telu dáte príležitosť. Je veľa ľudí, ktorí si po vyskúšaní barefootov iné topánky už neobujú.

Pri chôdzi v barefootoch človek cíti povrch, čím dochádza k stimulácii nervových zakončení na chodidle. Mozog tak rýchlejšie vyhodnocuje podnety o teréne či teplote, zlepšuje sa koordinácia tela i balans. Naše barefooty nosia aj deti, ktoré v nich dokážu skákať po kameňoch, drevách a po povrchoch, po ktorých už majú dospelí neraz problém prejsť aj v klasickej obuvi.

Čítajte aj: Psychologička: Keď dieťa vylezie na strom, neposilňuje len svalstvo, učí sa aj kriticky myslieť

Kde topánky vyrábate?

Ak chce niekto vyrábať prvotriedne a kvalitné topánky, potrebuje spolupracovať s tými najlepšími. Chceme byť ekologickí a európski. Značka Be Lenka spolupracuje so štrnástimi výrobcami na Slovensku i v Českej republike.

Niektorí nám pripravujú zvršok topánok, niekde sa spodkujú, inde sa pripravujú podošvy alebo stielky do topánok, ktoré potom dávame dokopy. Máme svoje know-how, technologické zabezpečenie a vlastných odborníkov v tíme, vďaka čomu sa staráme o celý vývoj.

Be Lenka má aj vlastný dizajnérsky tím, ktorý neustále navrhuje nové modely a kolekcie. Tie, ktoré vyberieme, potom vyrábame. Snažíme sa k nám stiahnuť tých najlepších ľudí na trhu, aby sme barefooty mohli robiť na svetovej úrovni. Keďže je ich produkcia naozaj náročná, niektoré modely už budeme od ďalšieho roka vyrábať aj v Portugalsku.

Ako si spomínate na svoj prvý kontakt s barefootovou obuvou?

Moje deti ich začali nosiť skôr než ja, tak som sa k nim dostal. Môj trojročný syn je čistý barefooťák, iné topánky už nosiť ani nechce. Ak dáte chodidlu dieťaťa priestor, jeho noha sa môže prirodzene vyvíjať.

Veľmi mi pomohli pri bolestiach chrbta, zlepšilo sa mi držanie tela, až som postupne vymenil všetky svoje topánky za barefooty.

Spomínam si, keď som ich začal nosiť. Veľmi mi pomohli pri bolestiach chrbta, zlepšilo sa mi držanie tela, až som postupne vymenil všetky svoje topánky za barefooty.

Vašou snahou je zmeniť obúvacie návyky ľudí. Kde podľa vás robíme pri výbere obuvi najväčšiu chybu?

Problém je, že vizuál topánok často vyhráva nad komfortom. Doba sociálnych sietí nás núti k tomu, aby veci dobre vyzerali, pričom často zabúdame na ich kvalitu. Mnohí si tak vyberajú nepohodlné topánky. Obuv by však mala byť v prvom rade o kvalite a mala by nohám predovšetkým sadnúť.

Vysoké podpätky alebo špicaté špičky nie sú vždy adekvátne pre chodidlá či dobré držanie tela. Aj preto dávame ľuďom prostredníctvom barefootov možnosť pohodlne a správne chodiť a urobiť niečo pre svoje zdravie.

Snažíme sa im ukázať aj inú cestu. Be Lenka inšpiruje ľudí k tomu, aby si topánky sami skúsili a rozhodli sa, či ich chcú alebo nie. Chceme čo najviac udržateľne prezuť svet do kvalitných a ekologických topánok.

Je vhodné striedať barefootovú obuv s klasickou?

Nechal by som to na pocite a rozhodnutí každého človeka. Ak ešte niekto nemá skúsenosť s barefootovou obuvou, odporúčam začať postupne. Ak človek nevie správne chodiť, dupe na päty alebo chodí na káčera, barefooty mu to dajú pocítiť.

Je dobré začať postupne a skúsiť chodiť po povrchoch, ktoré sa striedajú. Niekto si môže kúpiť barefooty na prechádzky do prírody, iný do kancelárie, až zistí, do akej miery sú mu pohodlné.

Máme zákazníkov, ktorí už iné topánky ani nenosia, ale ak to porovnáme s trendom nosenia barefootov v Českej republike alebo v Nemecku, na Slovensku máme stále čo dobiehať.

Dokáže sa chodidlo dospelého človeka zmeniť prostredníctvom nosenia barefootov?

Na začiatku nosenia barefootov sa môže stať, že vás zrazu začnú bolieť päty alebo prídu iné signály. Sú ľudia, ktorí majú problémy s chrbticou alebo sú zhrbení a málokedy si uvedomujú, že to súvisí s chôdzou a že veľa závisí od výberu správnych topánok.

Ak prídeme k fyzioterapeutovi, zrazu zistíme, kde je problém. Mnohí ľudia ani v dospelom veku nemajú správne držanie tela, nevedia chodiť, zle našľapujú, čo má potom dlhodobé zdravotné následky.

Mali sme klientku, ktorá mala nábeh na haluxy. Pristúpila k svojim nohám zodpovedne, dokonca si u nás kúpila barefooty, cvičila a po čase si s nimi telo prirodzene poradilo.

Barefooty sú istým návratom k prirodzenosti, učia nás predovšetkým správne chodiť. Evolučne nie sme uspôsobení sedieť hodiny za počítačom alebo celý deň v aute. Malo by byť pre nás normálne, aby sme dokázali chodiť naboso.

Kto sú vaši zákazníci?

Naši zákazníci sú predovšetkým ľudia od 28 do 40 rokov, ktorým záleží na ich zdraví. Nie sú konzervatívni, sú otvorení, radi skúšajú nové veci a záleží im na kvalite a na tom, čo nosia.

Vedia, že Be Lenka je európska lokálna značka, ktorá je cenovo inde než čínske topánky. Ľudia, ktorí naše barefooty kupujú, chcú vedieť, kto ich vyrába, a radi svoju obľúbenú značku podporia.

Dnes máme veľa zákazníkov v Českej republike, Nemecku, Rakúsku, vo Francúzsku a dokonca aj vo Fínsku a v USA, kde sú medzi fanúšikmi barefootov aj starší ľudia. A potom sú aj takí, ktorí majú problémy s chodidlami a nič iné už nosiť nemôžu.

Ak porovnáme českých a slovenských zákazníkov, Česi sú otvorenejší inováciám. Na Slovensku sa nám komunita zákazníkov rýchlo rozrastá, hoci oproti zahraničiu je ich stále menej.

U Slovákov platí, že sú lojálni voči lokálnym značkám. Nakupujú u nás predovšetkým ženy, ktoré barefooty objednávajú aj svojim deťom, a naše topánky majú dokonca celé rodiny.

Ako premeniť hobby na profitabilný biznis? Prečítajte si rady od zakladateľov vydavateľstva Absynt

Spomínali ste, že ľudia väčšinou nakupujú topánky najmä podľa dizajnu. Rastie záujem ľudí alebo odborníkov o topánky, ktoré sú „zdravé“?

Nedávno sme oslovili viac ako 6000 ľudí, či sú s našimi barefootmi spokojní a či by ich odporučili ďalším. Mnohí z nich odpovedali, že si ich kupujú, lebo našej značke dôverujú.

Na Slovensku máme aj fanúšikovskú základňu medzi fyzioterapeutmi. Počúvame ich a zaujíma nás ich názor, pretože pracujú s ľuďmi. Vo vyspelých zahraničných krajinách už barefooty bežne predpisujú aj samotní lekári a hradia ich poisťovne.

Našou misiou je, aby sme ich aj na Slovensku dostali do čo najširšieho povedomia ľudí, pretože sú nielen zdraviu prospešné, ale aj prudko návykové.

S kvalitou sa zvyšuje aj cena. Ako je to vo vašom prípade? Nesťažujú sa zákazníci, že si vaše barefooty nemôžu dovoliť?

Fast fashion je dnes šialený biznis, ale v topánkovom svete sa to už mení. Je predsa nezmysel vyhodiť topánku iba preto, že sa jej odlepila podrážka. Ľudia sa predtým veľmi nezamýšľali nad tým, prečo sú topánky lacné.

V kvalite, v akej ich vyrábame, ich však nedokážeme ponúknuť za nízku trhovú cenu. Naši zákazníci si to uvedomujú. Nechcú zanechávať zbytočnú environmentálnu stopu. Ak majú peniaze navyše, sú ochotní do seba investovať. Lokálne si viac vážia, čo posilnila aj pandémia. Verím tomu, že ak ľudia budú chcieť viac kvalitnejších a lepších topánok, dopytu sa prispôsobia aj veľké firmy.

Verím vo svet, v ktorom ľudia môžu navzájom zdieľať svoje skúsenosti, inšpirovať sa, hľadať riešenia a byť bližšie k sebe i k prírode. Naša firemná kultúra je nastavená tak, aby sa v Be Lenke mohol ktokoľvek slobodne realizovať a nachádzal zmysluplnosť vo svojej práci.

Doba sociálnych sietí nás núti k tomu, aby veci dobre vyzerali, pričom často zabúdame na ich kvalitu. Mnohí si tak vyberajú nepohodlné topánky.

Kladieme dôraz na podporu tradičných lokálnych výrobcov a do výroby vnášame moderné inovatívne princípy. Počúvame nielen svojich zákazníkov, ale aj ľudí, ktorí sú profesionálmi v obuvníctve. Vo firme máme ľudí s bohatými skúsenosťami. Teší nás, že sme vo fáze, keď si to už môžeme dovoliť. Najväčší kapitál je dnes práve v ľuďoch. Sú vždy tým najcennejším, čo firma má.

Keď nebol pojem barefoot ešte veľmi známy, častejšie sa spájal so športovcami – najmä s bežcami. Je barefoot obuv vhodná na každodenné nosenie?

Je na každom, ako to cíti. V ponuke máme rôzne druhy barefootovej obuvi – či už pre deti, zimné barefooty, do kancelárie, ba dokonca aj ultra tenké trailové modely na behanie.

V súčasnosti robíme na trekovom trailovom modeli, keďže topánka sa inak správa v náročnom teréne a noha musí byť zároveň fixovaná. Ideálne je začať prechádzkou po lese alebo si ich skúsiť počas šoférovania či v práci, aby si noha na barefootovú obuv zvykla.

Aké sú vaše plány so značkou?

Topánky dnes posielame do 60 krajín sveta. Už na jar budúceho roka budú na svete dve nové značky. Jedna zameraná na trek trail a ďalšia bude určená štýlovej mladej generácii, ktorá sa hlási k vegánstvu a udržateľnosti.

Pracujeme aj na tom, aby sme pri výrobe barefootov mohli používať aj zvyšky z ananásov, jabĺk a rôznych organických materiálov. Vo vzorkovni už máme podrážky z kávy i sójových bôbov. Našou motiváciou je, aby sme boli najudržateľnejšou značkou v obuvníckom segmente.

Snažíme sa robiť karma free biznis – férovo k zamestnancom, partnerom i k životnému prostrediu. Svojimi topánkami nielen pomáhame ľuďom, ale chceme nimi čo najmenej zaťažiť životné prostredie a planétu. Mojím snom je vyrobiť kompostovateľnú barefootovú topánku, ktorú po jej doslúžení chytíte a vložíte do kompostu, kde sa kompletne rozloží.

Juraj Fehervari

S Lenkou Cenigovou založil úspešnú medzinárodnú značku Be Lenka. Na začiatku spolupráce bol biznis postavený na výrobe šatiek a ergonomických nosičov pre deti, ku ktorým sa po roku pridali barefoot topánky. Barefooty sú teraz hlavným artiklom značky Be Lenka. Spolu s tímom Be Lenka chce zmeniť obúvacie návyky ľudí na celom svete.

Páčil sa vám článok?

„Každý si v práci nosí svoj vlastný batoh starostí aj radostí. O to dôležitejšie je mať pri sebe parťáka, s ktorým si ho viete spoločne poupratovať,“ hovoria šéfovia komunikácie z O2

Tým, že si veria a sú naladení na rovnakú vlnu, spolupráca prirodzene funguje a je oveľa jednoduchšia.

Autor Natália Čerňancová

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum2. 7. 2026

Môžu byť kolegovia aj kamaráti? A môže takýto vzťah fungovať aj medzi ľuďmi na rôznych úrovniach riadenia firmy? Riaditeľka komunikácie a značky O2 Lucia Petrášová a líder pre komunikáciu a značku Štefan Póša hovoria, že byť si blízki je v poriadku, no stále treba myslieť na profesionalitu a zdravé hranice. Lucia so Števkom si z pozície svojich úloh kryjú chrbát už niekoľko rokov. V realite to pre nich znamená, že si navzájom veria a vedia, že sa môžu jeden na druhého spoľahnúť s vedomím, že každý svoju prácu urobí dobre a zodpovedne. A ak aj nastane kritická situácia, otvorenosť im pomáha riešiť problém skôr, než vôbec vznikne.

Je super, keď sa môžete oprieť o kolegu – napríklad aj pri učení sa o umelej inteligencii, s ktorou sa každý z nás zoznamuje vlastným tempom.

V rozhovore s Luciou Petrášovou a Štefanom Póšom sa dozviete:

ako sa začala ich spolupráca a aké majú dnes roly,
čo si Lucia pomyslela, keď Števka prvýkrát videla na pohovore,
ako riešia situácie, keď medzi nimi vznikne napätie, a akým spôsobom si dávajú spätnú väzbu,
či je podľa nich možné, aby boli kolegovia aj kamarátmi,
kedy Lucia naposledy pocítila, že sa môže spoľahnúť na Števka a jeho tím,
ako vznikal komunikačný koncept Sme na to dvaja
a či môže táto myšlienka presahovať aj do spoločnosti a pomáhať ľuďom viac sa spájať a byť si oporou.

Lucia, ty si prišla do O2 v roku 2011, Števko o šesť rokov neskôr. Spomínate si na to, keď ste sa prvýkrát stretli?

Števko: Ešte popri štúdiu marketingu som hľadal novú pracovnú príležitosť a v tom čase malo O2 vypísanú pozíciu asistenta na oddelení predaja.

Následne mi však zavolali, že ma na túto pozíciu nevezmú, pretože mali kandidátku, ktorá sa na ňu hodila viac. Prvých pár sekúnd mi to bolo ľúto, no hneď nato mi povedali, že majú otvorenú ešte inú pozíciu, na ktorú by som sa im hodil. Išlo o pozíciu marketingového špecialistu v rámci BTL oddelenia.

Prešiel som ďalšími kolami výberového procesu, mali sme aj praktické výberové kolo, kde som prvýkrát videl Luciu. A tam sa vlastne začal písať môj príbeh v O2 a aj príbeh nás dvoch.

Lucia: Veľmi dobre si na to výberové konanie spomínam, pretože to bola pozícia, na ktorú som pred rokmi do O2 nastupovala aj ja.

Bolo tam viacero kandidátov, ale Števka si pamätám najmä pre spôsob, akým komunikoval. Pôsobil výrazne – bolo ho jednoducho viac vidno, nebál sa ozvať. Vtedy som si povedala, že by to mohlo fungovať, pretože bol iný typ ako ja.

Števko: To je pre mňa nová informácia, ale príjemne sa to počúva (smiech).

Už prešla takmer dekáda, odkedy si tu. Ako sa rokmi rozvíjala spolupráca medzi vami?

Števko: Na začiatku sme spolu veľmi úzko nespolupracovali, lebo Lucia viedla celé oddelenie komunikácie a značky a medzi nami bol ešte medzičlánok – tím, do ktorého som patril.

Zlom prišiel až vtedy, keď sme v O2 začali od nuly vymýšľať a budovať digitálneho operátora v apke Radosť. V tom čase som vedel, že sa chcem viac zapájať do väčších projektov a posunúť sa aj mimo BTL, teda viac do nadlinkovej komunikácie a digitálu.

Mali sme viac diskusií o tom, kam by sa moja cesta mohla ďalej uberať. Lucia ma v tom podporila a dala mi dôveru, vďaka ktorej som sa mohol zapojiť do Radosti prakticky od úplného začiatku.

Postupne to prirodzene prerástlo do toho, že keď sa robili prvé ATL kampane pre Radosť a prvé digitálne kampane, začali ma pravidelne prizývať do debát a ja som sa čoraz viac zapájal do celého procesu.

Tým sa naštartovala intenzívnejšia spolupráca – pri týchto témach sme boli spolu čoraz častejšie, až to postupne prerástlo do obdobia, keď sme v O2 prechádzali agilnou transformáciou vo firme. Vtedy som dostal možnosť viesť vlastný tím, ktorý sa už samostatne venuje značkám O2 a Radosť.

A ako je to teraz – v čom spočívajú vaše úlohy a ako sa navzájom prelínajú?

Lucia: Štefanov tím má na starosti všetky kampane, ktoré vidíme v televízii, online aj offline. Zároveň je pre mňa hlavnou spojkou s tímom aj pri koordinácii kampaní – vďaka tomu viem do procesu v prípade potreby vstúpiť. Jeho kolegovia fungujú dosť samostatne, no Štefan je pre nich zároveň aj mentorom, aj manažérom.

Pre mňa je kľúčové, že sa na neho viem spoľahnúť, pretože ide o veľkú časť toho, čo je v O2 najviditeľnejšie – kampane, značka, pozicioning aj hodnoty. Zároveň je pre nás dôležitá orientácia na zákazníka, takže je zásadné, aby to robili ľudia, ktorí tomu veria a vedia to robiť dobre.

Aj preto mu veľmi dôverujem. Spolupracujeme úzko, ale zároveň je to postavené na dôvere a slobode, ktorú jeho tím má.

Čiže aj na základe dôvery, ktorú v neho máš, a spoločných hodnôt si ho nasmerovala k pozícii, na ktorej je dnes.

Lucia: Určite áno. Na víziu O2 sa pozeráme veľmi podobne. Aj keď máme niekedy odlišné názory, vieme si ich otvorene povedať a spoločne si ich vydiskutovať. Okrem Štefanovej strategickej a vizionárskej stránky je pre mňa dôležité hlavne to, že sa môžem spoľahnúť, že keď sa na niečom dohodneme, tak to aj dotiahne – a dobre.

Števko je jednoducho zodpovedný človek, čo si na ňom veľmi cením. A to je presne tá výhoda, ktorú v ňom mám – a rozhodne to nie je samozrejmosť.

Pre každého šéfa je veľká úľava mať tím, na ktorý sa môže spoľahnúť, lebo inak človek skončí pri mikromanažovaní a neustálom riešení, či sa veci naozaj urobia.

Štefan, v čom vnímaš Luciin prínos v rámci práce?

Lucia o svojej úlohe hovorí skôr skromne, ale jej zapojenie do tém, ktoré spolu riešime, je pre mňa a náš tím veľmi dôležité. Ide o oblasti, ktoré sú kľúčové nielen pre značku, ale aj pre celé O2.

Môj tím funguje v agilnom nastavení a v O2 máme model, kde komunikační experti pracujú priamo v jednotlivých produktových tímoch na konkrétnych témach. Zároveň sme museli nastaviť aj spoluprácu s poradnou časťou tímu, ktorá zastrešuje odborné oblasti mimo týchto tímov.

Cieľom bolo, aby tieto dva svety spolu prirodzene fungovali a nešli proti sebe.

Ľudia v tímoch majú veľkú mieru autonómie a riešia svoje témy, ale zároveň je dôležité, aby niekto udržiaval strategický smer a širšiu víziu. A práve to je jedna z kľúčových úloh, ktorú Lucia v tomto celom má – samozrejme, v úzkej koordinácii s nami.

Je prirodzené, že medzi kolegami nastávajú situácie, keď má každý iný názor. Ako sa vám vtedy darí zosúlaďovať?

Lucia: Števko sa nebojí povedať svoj názor a niekedy je zaujímavá aj forma, akou to povie – hovorí to v dobrom, často aj s nadhľadom alebo humorom. Dôležité ale je, že keď s niečím nesúhlasí alebo to vidí inak, povie to otvorene.

A to si na ňom vážim – že sa ozve a overí si: „Chápem ťa správne, že to myslíš takto?“ Niekedy poviem: „Áno, presne tak som to myslela.“ Ale často poviem aj: „Nie, toto som tak nemyslela.“ Vtedy sa to jednoducho vyjasní.

Nebolo by totiž nič horšie, ako keby odišiel s tým, že som to myslela inak, vznikol by z toho problém a on by si to potom riešil sám v sebe alebo, nedajbože, ešte s kolegami.

Preto je podľa mňa dôležité veci si povedať priamo a vysvetliť si, ako to kto myslel. Často sa stáva, aj že mám iný pohľad než Števko, no on ma presvedčí, že ten jeho je správny, a inokedy je to presne naopak.

Števko: Úprimnosť a autenticita sú podľa mňa základ toho, aby komunikácia fungovala a aby bola spolupráca dobrá. Keď si ľudia veci nehovoria priamo alebo sa niektorým témam vyhýbajú, skôr či neskôr to aj tak vypláva na povrch.

Či už ide o samotnú prácu, alebo spôsob, akým veci robíme. Keby sme fungovali len tak, že si hovoríme, že je všetko v poriadku a nič netreba riešiť, nikam by sme sa neposunuli.

Lucia, je to aj u teba tak? Števko sa teda názorov nebojí. A ty si tiež typ, ktorý vie úprimne dať spätnú väzbu, aj keď ide o niečo náročnejšie a treba povedať priamo, že toto asi nie je úplne správne?

Som skôr empatický typ človeka – dosť vnímam, ako sa ľudia cítia, a nerada im ubližujem. Preto pre mňa nebolo prirodzené dávať spätnú väzbu a dlho som sa to musela učiť. Stále na tom pracujem.

A práve Štefan je pre mňa v tomto aj inšpiráciou, pretože ukazuje, že sa to dá povedať priamo, ale zároveň citlivo a s rešpektom.

Čo sa od seba navzájom učíte?

Lucia: Števko na sebe veľa pracuje aj v oblasti personálneho manažovania ľudí a často ma príjemne prekvapí tým, ako sa na ľudí pozerá a ako s nimi pracuje.

Myslím si, že aj podriadený vie inšpirovať svojho šéfa. Nikto nemá patent na rozum a ja určite nie som expert na všetko, takže aj v tomto je pre mňa Števko veľkou inšpiráciou.

Števko: Veľa z toho, čo dnes v práci viem, som sa naučil práve od nej. Lucia mi zároveň ukazuje, že niektoré veci potrebujú čas a nie je dobré ich hneď siliť alebo rýchlo uzatvárať.

Mám skôr tendenciu veci riešiť hneď, ale časom viac a viac rozumiem, že to nemusí byť vždy najlepší prístup. V tomto je pre mňa jej rozvaha veľmi cenná a veľakrát mi pomohla spomaliť a pozrieť sa na veci inak.

Každý si do práce nosíme svoj vlastný batoh starostí aj radostí, ktoré riešime. Som rád, že Lucia je človek, pri ktorom viem, že keď je toho veľa, nemusím jej ho len odhodiť, ale vieme sa v tom spolu zorientovať, veci si pomenovať, upratať a posunúť ďalej tak, aby to dávalo zmysel.

Vaše pracovné spojenie pôsobí harmonicky. Čím to je?

Števko: Tým, že v Lucii mám oporu a viem sa na ňu spoľahnúť. Verím tomu, ako veci vidí, dobrému úmyslu za nimi a ako nad nimi premýšľa. Keby mi to nedávalo zmysel, tak by tá spolupráca nemohla fungovať a skôr by sme išli proti sebe.

Ale tým, že si veríme a sme naladení na rovnakú vlnu – v tom, čo chceme dosiahnuť, v stratégii aj v komunikácii –, to celé prirodzene funguje a je to jednoduchšie.

Tipujem však, že nastali aj napäté situácie. Ako ste k nim pristúpili?

Števko: Určite áno. Myslím si však, že u nás žiadna napätá situácia netrvala dlhšie než pár hodín. Je to najmä tým, že veci riešime hneď, ako vzniknú. Paradoxne to môže navonok pôsobiť, že si konflikt otvárame, ale v skutočnosti mu tým skôr predchádzame, lebo ho pomenujeme skôr, než stihne narásť.

Keď sa spätne zamyslím, bolo len pár situácií, ktoré boli naozaj vypätejšie. Ale práve tie boli dôležité – posunuli nás aj v tom, ako spolu fungujeme a ako spolu pracujeme. Vďaka tomu mám ešte väčšiu istotu, že keď niečo vidím alebo potrebujem povedať, môžem to otvorene pomenovať a nie je z toho žiadny problém.

Lucia má v témach, ktoré riešime, viac skúseností, a preto je pre mňa dôležité získať od nej pohľad, ktorý ja občas nevidím.

Lucia, ty si spomínaš na nejaké vypäté momenty?

Áno, spomínam. Je pravda, že sa občas nešťastne vyjadrím. Často si píšeme rýchlo, robím veľa preklepov, a keď si to potom spätne prečítam, môže to vyznieť aj dosť ostro alebo urážlivo.

A Štefan sa nikdy neštíti spýtať: „Chcela si tým naozaj povedať toto?“ A ja si vtedy poviem: „Fúha, to som fakt napísala?“

Stalo sa aj to, že mal pocit, že som voči nemu bola neférová, alebo sa obával, že keď mi to povie, tak sa naňho nahnevám alebo to naruší náš vzťah. Verím však, že som ho presvedčila, že to tak nie je. Aj keď, samozrejme, v tej chvíli mi to nebolo príjemné.

A priznám sa, že ma v niektorých situáciách aj zranilo, keď som mala pocit, že si o mne myslí, že som niečo myslela so zlým úmyslom. Zároveň som si veľmi vážila, že sme si to vždy vedeli vysvetliť.

Často sa totiž stáva, že si ľudia niečo myslia, nepovedia to a človek potom ani nemá šancu to uviesť na pravú mieru. Preto si na Štefanovi vážim najmä to, že keď niečo pokazím alebo je niečo nejasné, povie mi to otvorene.

Števko: Podľa mňa boli niekedy aj slzy (smiech).

Lucia: U teba určite (smiech).

Števko: Áno, je to autentické a zdravé nenechávať si to len v sebe, samozrejme, s mierou (smiech).

Paradoxne práve v týchto chvíľach prichádzalo skutočné zosúladenie. To, čo sa dialo vo vnútri, sa dostalo aj von. A boli to dôležité, formujúce momenty. Keby neprišli, každý by si myslel svoje, navonok by to možno vyzeralo v poriadku, ale práve tieto situácie sú kľúčové, aby partnerstvo fungovalo.

A aj preto môže byť claim Sme na to dvaja naozaj živý. Lebo povedať to vie hocikto, ale podstata je v tom, že to naozaj žijeme.

Dvaja v dobrých chvíľach, keď veci fungujú, ale aj v tých náročných, keď treba počuť aj nepríjemnejšie veci a vyriešiť ich, aby sme sa mohli posunúť späť k tým dobrým.

Obaja ste naznačili, že prišli aj momenty, ktoré sa vás dotkli a ktoré sa znášali ťažšie, čo je úplne prirodzené. Ako sa teda dá spracovať negatívnejšia spätná väzba tak, aby ju človek prijal s nadhľadom?

Števko: Je to niečo, čo sa človek musí naučiť.

Keď sa pozriem späť na seba pred deviatimi rokmi, keď som prišiel na pohovor a dostával prvé spätné väzby, viem, že ma to vtedy dosť „bralo“. Veľa vecí som vnímal úplne inak než dnes.

Postupne som sa naučil nebrať „feedback“ tak, že ma niekto chce skritizovať alebo potopiť, aby ukázal, že vie viac. Skôr ho vnímať ako snahu pomôcť – ako niečo, z čoho sa môžem posunúť a niečo si zobrať. A najmä ako prejav dobrého úmyslu.

Keď si človek uvedomí, že spätná väzba prichádza s dobrým zámerom a nie preto, aby ho niekto zhodil, je to veľmi oslobodzujúce. A časom sa z toho môže stať aj niečo, čo si človek sám pýta – ako taký kontrolný bod, či ide správnym smerom.

Viete sa navzájom pochváliť?

Števko: Pre mňa je to veľmi dôležitá súčasť práce. Je potrebné povedať, keď niečo nefunguje, no rovnako dôležité je aj to, keď veci fungujú. Je to veľká motivácia posúvať sa ďalej a zároveň signál, že ideme správnym smerom.

Lucia to skôr dáva najavo neverbálne. Keď je spokojná a veci fungujú, je to na nej jednoducho vidno – na jej postoji, výraze, celkovom dojme. Vtedy viem, že sme na dobrej ceste. A keď si nie som istý, tak si tú spätnú väzbu jednoducho vypýtam. Ak by som to k niečomu mal prirovnať, je to pre mňa trochu, ako keď je človek hladný – vie, že si musí povedať, že potrebuje niečo jesť.

Veľakrát to však prichádza aj prirodzene. A keď sa niečo podarí, máme aj dobrý zvyk to osláviť – ísť si ako tím spolu sadnúť alebo si aspoň na chvíľu uvedomiť, že sa to podarilo a že sa z toho tešíme.

Lucia, máš to rovnako? Potrebuješ počuť, že si niečo urobila dobre?

Skôr som to mala nastavené tak, že hľadám to, čo povedal Števko – že to na človeku vidno. Takú nepriamu pochvalu. Sama nie som úplne typ, ktorý by vedel s veľkou ľahkosťou prijímať komplimenty, a preto som ich ani v minulosti veľmi nedávala. Mala som pocit, že veď je predsa vidno, keď je človek spokojný.

Zároveň je pravda, že Števko si spätnú väzbu často pýtal, a to ma prinútilo sa nad tým viac zamyslieť. Niekedy som mala pocit, že povedať dobrá práca alebo perfektné môže znieť neúprimne, ale dnes to vnímam inak – že je dôležité to aj nahlas povedať.

To, že ja to možno nepotrebujem vo verbálnej podobe a viac to vnímam cez správanie, ešte neznamená, že to tak majú aj ostatní. Toto pre mňa bolo dôležité uvedomenie – aj to, že ľudia o spätnú väzbu vedia aj sami požiadať.

Dnes sa preto snažím viac vedome hovoriť aj pozitívnu spätnú väzbu, keď ju skutočne cítim.

Môžete povedať, že ste nielen kolegovia, ale aj kamaráti? Sú pracoviská, kde sa razí teória, že v práci si kamarátov nehľadáme.

Števko: Veľa vecí, o ktorých sa s Luciou rozprávame, sa netýka len práce, ale aj osobnej roviny. Myslím si, že je dôležité, aby si ľudia rozumeli aj mimo pracovných tém.

Zároveň je pravda, že spolu netrávime voľný čas. Ale keď s niekým fungujete od pondelka do piatka osem a viac hodín denne, je prirodzené, že o sebe niečo viete – čo človek rieši, čo ho baví, ako žije mimo práce. Inak by to bolo dosť neosobné a pre mňa aj trochu nudné.

Takže Luciu nevnímam len ako šéfku, ale aj ako človeka, ktorý je mi blízky, hoci netrávime spolu čas mimo práce.

Lucia: Ja by som skôr odlíšila kamaráti a byť si blízki, pretože je v tom rozdiel – práve aj v tom, ako spolu fungujeme mimo práce. So Štefanom sme si určite blízki, hovoríme si aj osobnejšie veci a vieme, že ostávajú medzi nami.

Myslím si, že z pracovného vzťahu sa môže časom stať aj kamarátstvo, ale nie je úplne ideálne, keď sa to deje opačne – teda keď sa kamarátstvo prenesie do práce. Vtedy to vie byť náročné hlavne pri spätnej väzbe a nastavovaní očakávaní.

Zároveň to neznamená, že si ľudia nemajú byť blízki alebo že sa k sebe nemajú správať normálne a rešpektujúco. Každý to môže mať nastavené inak a je to v poriadku.

Zdá sa mi však ako „red flag“, keď firmy hovoria, že sú ako rodina. Ani v rodine to nie je vždy jednoduché. V práci by podľa mňa mala byť základom profesionalita. Blízkosť tam môže vzniknúť, ale nemala by nahrádzať profesionalitu.

Nový komunikačný koncept Sme na to dvaja sa nesie práve v duchu určitej opory a vzájomnej pomoci. Ako vznikal aj v kontexte, ako „žijete vašu značku“?

Lucia: Náš dlhodobý pozicioning je od začiatku výrazne postavený na zákazníkovi. Hodnoty otvorenosti a férovosti sú pre nás stabilné a držíme ich dlhodobo. Prešli sme viacerými komunikačnými konceptmi aj claimami, ktorými sme sa snažili čo najpresnejšie vystihnúť to, že nám na zákazníkovi a jeho spokojnosti úprimne záleží.

Skúšali sme rôzne spôsoby, ako to uchopiť aj kreatívne. Posledný claim Pretože nám záleží to mal vystihnúť, ale uvedomili sme si, že viac hovoríme o sebe než priamo k zákazníkovi.

Preto sme spravili interný workshop s kolegami z rôznych tímov – aj trochu netradične, napríklad formou divadla, kde sme riešili, čo pre nás značka znamená. Z toho nám postupne vyšlo, že kľúčové je pre nás naozaj to, ako stojíme pri zákazníkovi.

Dôležité pre nás je, ako zákazníkovi pomáhame, ako mu kryjeme chrbát a ako máme produkty nastavené tak, aby mu život uľahčovali, nie komplikovali.

Následne sme vyberali reklamnú agentúru a v spolupráci s ňou vznikol claim Sme na to dvaja, ktorý má vyjadriť nás aj zákazníka – najmä v tom, že v práci s technológiami ho nenechávame samého.

Števko: Keby sme v tom nevideli reálnosť a uveriteľnosť, tak by sme do toho nešli. Keď sa pozriem na to, ako fungujeme, sme firma, ktorá veľa vecí rieši cez spoluprácu a skupinovú dynamiku – aj agilný spôsob práce je postavený na tom, že ľudia robia veci spolu.

Sme na to dvaja pre mňa neznamená len jeden plus jeden, ale skôr v zmysle všetci spolu. Hodnota sa tvorí spoločne. A aj keď sa tu veľa rozprávame o našom vzťahu, dôležité sú aj všetky tie ostatné roviny – tímy, ľudia, rôzne pohľady a expertízy.

Každý tím je zložený z rôznych osobností a práve tá pestrosť vytvára výsledok. Keď niečo riešim, viem, že tam je vždy niekto, kto mi vie pomôcť alebo sa na to pozrieť inak. A aj voči zákazníkovi to funguje rovnako – nechceme mu hovoriť: „Urob to takto.“ Skôr chceme byť partnerom, ktorý stojí vedľa neho a je tam, keď ho potrebuje.

Spomínate si aj na konkrétne situácie, keď ste si s úľavou povedali: „Našťastie, že tu je.“?

Lucia: Spomeniem jednu situáciu, ktorá súvisela so zmenou kreatívneho konceptu. Pre značku je to vždy trochu neistota – ísť do zmeny alebo radšej zostať pri tom, čo funguje, a nevyčnievať z davu. Aj ja som mala vtedy pochybnosti, či do toho ísť.

Števo so svojím tímom však prišli s iniciatívou, že niektoré veci treba zmeniť. Moja prvá reakcia bola: „Fú, je toho veľa, neviem, či to zvládneme.“ A oni na to: „Zvládneme, poďme do toho.“

Mali veľkú odvahu pustiť sa do zmeny, aj keď to znamenalo viac práce. A ja si to veľmi vážim – že som ich do toho nemusela tlačiť, ale prišli s tým sami. Pomohlo mi to prekonať vlastné pochybnosti a posunúť sa ďalej. Vnímala som od nich veľkú podporu aj energiu niečo posunúť.

O našej spoločnosti sa často hovorí, že je rozdelená na rôzne tábory. Môže mať myšlienka Sme na to dvaja aj širší presah – aby sa Slováci aj napriek rozdielnym názorom vedeli skôr spájať, než hľadať to, čo ich rozdeľuje?

Lucia: Pred spustením konceptu sme si robili medzi Slovákmi prieskum, kde sme sa pozerali na to, ako sa cítia pri používaní technológií a ako si pri nich veria. Ukázalo sa, že ľudia sú vo všeobecnosti dosť skeptickí a často ani nečakajú, že im niekto pomôže.

Zároveň sa potvrdilo, že keď podporu cítia, funguje sa im lepšie a prirodzene ju vyhľadávajú – či už v rodine, medzi blízkymi, alebo aj pri značkách. Takáto podpora im potom dodáva odvahu skúšať veci, do ktorých by sa sami možno nepustili.

Myslím si, že v dnešnej dobe, keď je spoločnosť často skeptická a rozdelená, je dôležité pripomínať, že na veci nemusíme byť sami a že si vieme pomáhať. Už samotný pocit, že sa máme o koho oprieť, môže byť veľmi cenný.

Lucia Petrášová a Štefan Póša

Lucia Petrášová

Svoju kariéru začínala v niekoľkých reklamných agentúrach na Slovensku a v Bulharsku. V roku 2011 nastúpila do O2 ako senior BTL špecialistka. V rámci firmy postupne prešla viacerými pozíciami, až sa v roku 2021 stala riaditeľkou úseku Značky a komunikácie, kde zodpovedá za marketingovú komunikáciu, stratégiu značky, PR a CSR aktivity. Lucia je fanúšičkou hodnotovo orientovanej komunikácie a prozákazníckej orientácie.

Štefan Póša

Aktuálne v O2 pôsobí ako líder pre komunikáciu a značku, pričom vedie tím zodpovedný za marketingovú komunikáciu značky a produktov. Počas svojej kariéry sa podieľal na viacerých kampaniach, ktoré získali domáce aj zahraničné ocenenia za kreativitu aj efektivitu.
Medzi najvýraznejšie projekty, na ktorých spolupracoval, patria kampane Nebuď pirát, Dátuj zodpovedne a 400 metrov na displeji je priveľa, ktoré upozorňovali na tému bezpečného a zodpovedného používania internetu a získali uznanie doma aj v zahraničí. Zároveň sa podieľal na uvedení plne digitálnej značky mobilného operátora Radosť.

Páčil sa vám článok?

Juraj Fehervari

Mohlo by vás zaujímať

„Myslel som si, že sú stratený prípad. Dnes tvrdím pravý opak,“ hovorí šéf firmy, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu aj so závislosťou

Slovenský softvér predpovedá počasie od Ameriky po Antarktídu. Doma o ňom takmer nikto nepočul

O hline a láske, ktorá sa vypaľuje v peci: Veronika s babkou sú pripomienkou toho, že niektoré veci sú v živote krajšie práve preto, že na ne nie sme sami

Lucia Petrášová a Štefan Póša

Mohlo by vás zaujímať

„Myslel som si, že sú stratený prípad. Dnes tvrdím pravý opak,“ hovorí šéf firmy, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu aj so závislosťou

Slovenský softvér predpovedá počasie od Ameriky po Antarktídu. Doma o ňom takmer nikto nepočul

O hline a láske, ktorá sa vypaľuje v peci: Veronika s babkou sú pripomienkou toho, že niektoré veci sú v živote krajšie práve preto, že na ne nie sme sami