Sma na to dvaja | O2 Sma na to dvaja | O2

Vzhľad topánok často vyhráva nad pohodlím, tvrdí zakladateľ značky obuvi na prirodzenú chôdzu

Snom Juraja Fehervariho je vyrobiť kompostovateľnú barefootovú topánku, ktorá sa raz kompletne rozloží.

Slovenskú značku Be Lenka mnohí poznajú vďaka kvalitným ekologickým topánkam, ktoré sú navrhnuté s cieľom napodobniť chôdzu naboso. Stojí za ňou dvojica rodených Žilinčanov, ktorí sa snažia zmeniť obúvacie návyky ľudí po celom svete. Ich barefooty dnes nosia ľudia v Česku, Nemecku, ba dokonca aj vo Fínsku a v USA. Juraj Fehervari, spoluzakladateľ značky, verí v slow fashion. To znamená kúpiť radšej raz a poriadne než často a nekvalitne. Jeho filozofiou je karma free biznis, ktorý pomáha ľuďom a čo najmenej zaťažuje planétu.  

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • čo je to barefoot obuv,
  • pre koho sú barefoot topánky vhodné,
  • prečo je vhodné vyskúšať si ich najprv v lese či pri šoférovaní,
  • ako vplývajú barefoot topánky na celkové zdravie.

Topánky, ktoré napodobňujú chôdzu naboso, sú známe aj ako barefoot obuv. Ako by ste vysvetlili tento pojem niekomu, kto ich nepozná?

Barefooty sú flexibilné topánky s ohybnou podrážkou, ktoré sa prispôsobujú chodidlám. Vytvárajú dojem, akoby v nich človek kráčal naboso, no zároveň ho neobmedzujú pri chôdzi. Sú zero drop, čo znamená, že prsty sú v jednej rovine s pätou.

Navyše špičky barefootov sú široké, čím dávajú priestor prstom na nohách. Pri chôdzi sa prirodzene rozložia a nie sú stlačené, ako to býva pri niektorých klasických topánkach.

Je tento druh obuvi vhodný pre všetkých? 

Barefooty sú určené všetkým, ak niekto vyslovene netrpí takými zdravotnými problémami, keď ich lekár neodporučí. Inak nevidím dôvod, aby človek nemal jeden pár barefootov doma a neobul si ich na prechádzku do prírody.

Barefooty nám dávajú skvelú spätnú väzbu, pretože veľa ľudí dnes nevie správne chodiť. Pri ich nosení veľmi rýchlo zistíte, ako na tom ste. Je to len o tom, že svojmu telu dáte príležitosť. Je veľa ľudí, ktorí si po vyskúšaní barefootov iné topánky už neobujú.

Pri chôdzi v barefootoch človek cíti povrch, čím dochádza k stimulácii nervových zakončení na chodidle. Mozog tak rýchlejšie vyhodnocuje podnety o teréne či teplote, zlepšuje sa koordinácia tela i balans. Naše barefooty nosia aj deti, ktoré v nich dokážu skákať po kameňoch, drevách a po povrchoch, po ktorých už majú dospelí neraz problém prejsť aj v klasickej obuvi.

Čítajte aj: Psychologička: Keď dieťa vylezie na strom, neposilňuje len svalstvo, učí sa aj kriticky myslieť

Kde topánky vyrábate?

Ak chce niekto vyrábať prvotriedne a kvalitné topánky, potrebuje spolupracovať s tými najlepšími. Chceme byť ekologickí a európski. Značka Be Lenka spolupracuje so štrnástimi výrobcami na Slovensku i v Českej republike.

Niektorí nám pripravujú zvršok topánok, niekde sa spodkujú, inde sa pripravujú podošvy alebo stielky do topánok, ktoré potom dávame dokopy. Máme svoje know-how, technologické zabezpečenie a vlastných odborníkov v tíme, vďaka čomu sa staráme o celý vývoj.

Be Lenka má aj vlastný dizajnérsky tím, ktorý neustále navrhuje nové modely a kolekcie. Tie, ktoré vyberieme, potom vyrábame. Snažíme sa k nám stiahnuť tých najlepších ľudí na trhu, aby sme barefooty mohli robiť na svetovej úrovni. Keďže je ich produkcia naozaj náročná, niektoré modely už budeme od ďalšieho roka vyrábať aj v Portugalsku.

Ako si spomínate na svoj prvý kontakt s barefootovou obuvou?

Moje deti ich začali nosiť skôr než ja, tak som sa k nim dostal. Môj trojročný syn je čistý barefooťák, iné topánky už nosiť ani nechce. Ak dáte chodidlu dieťaťa priestor, jeho noha sa môže prirodzene vyvíjať.

Veľmi mi pomohli pri bolestiach chrbta, zlepšilo sa mi držanie tela, až som postupne vymenil všetky svoje topánky za barefooty.

Spomínam si, keď som ich začal nosiť. Veľmi mi pomohli pri bolestiach chrbta, zlepšilo sa mi držanie tela, až som postupne vymenil všetky svoje topánky za barefooty.

Vašou snahou je zmeniť obúvacie návyky ľudí. Kde podľa vás robíme pri výbere obuvi najväčšiu chybu?

Problém je, že vizuál topánok často vyhráva nad komfortom. Doba sociálnych sietí nás núti k tomu, aby veci dobre vyzerali, pričom často zabúdame na ich kvalitu. Mnohí si tak vyberajú nepohodlné topánky. Obuv by však mala byť v prvom rade o kvalite a mala by nohám predovšetkým sadnúť. 

Vysoké podpätky alebo špicaté špičky nie sú vždy adekvátne pre chodidlá či dobré držanie tela. Aj preto dávame ľuďom prostredníctvom barefootov možnosť pohodlne a správne chodiť a urobiť niečo pre svoje zdravie. 

Snažíme sa im ukázať aj inú cestu. Be Lenka inšpiruje ľudí k tomu, aby si topánky sami skúsili a rozhodli sa, či ich chcú alebo nie. Chceme čo najviac udržateľne prezuť svet do kvalitných a ekologických topánok. 

Je vhodné striedať barefootovú obuv s klasickou?

Nechal by som to na pocite a rozhodnutí každého človeka. Ak ešte niekto nemá skúsenosť s barefootovou obuvou, odporúčam začať postupne. Ak človek nevie správne chodiť, dupe na päty alebo chodí na káčera, barefooty mu to dajú pocítiť.

Je dobré začať postupne a skúsiť chodiť po povrchoch, ktoré sa striedajú. Niekto si môže kúpiť barefooty na prechádzky do prírody, iný do kancelárie, až zistí, do akej miery sú mu pohodlné.

Máme zákazníkov, ktorí už iné topánky ani nenosia, ale ak to porovnáme s trendom nosenia barefootov v Českej republike alebo v Nemecku, na Slovensku máme stále čo dobiehať.

Dokáže sa chodidlo dospelého človeka zmeniť prostredníctvom nosenia barefootov?

Na začiatku nosenia barefootov sa môže stať, že vás zrazu začnú bolieť päty alebo prídu iné signály. Sú ľudia, ktorí majú problémy s chrbticou alebo sú zhrbení a málokedy si uvedomujú, že to súvisí s chôdzou a že veľa závisí od výberu správnych topánok.

Ak prídeme k fyzioterapeutovi, zrazu zistíme, kde je problém. Mnohí ľudia ani v dospelom veku nemajú správne držanie tela, nevedia chodiť, zle našľapujú, čo má potom dlhodobé zdravotné následky. 

Mali sme klientku, ktorá mala nábeh na haluxy. Pristúpila k svojim nohám zodpovedne, dokonca si u nás kúpila barefooty, cvičila a po čase si s nimi telo prirodzene poradilo.

Barefooty sú istým návratom k prirodzenosti, učia nás predovšetkým správne chodiť. Evolučne nie sme uspôsobení sedieť hodiny za počítačom alebo celý deň v aute. Malo by byť pre nás normálne, aby sme dokázali chodiť naboso.  

Kto sú vaši zákazníci?  

Naši zákazníci sú predovšetkým ľudia od 28 do 40 rokov, ktorým záleží na ich zdraví. Nie sú konzervatívni, sú otvorení, radi skúšajú nové veci a záleží im na kvalite a na tom, čo nosia.

Vedia, že Be Lenka je európska lokálna značka, ktorá je cenovo inde než čínske topánky. Ľudia, ktorí naše barefooty kupujú, chcú vedieť, kto ich vyrába, a radi svoju obľúbenú značku podporia.

Dnes máme veľa zákazníkov v Českej republike, Nemecku, Rakúsku, vo Francúzsku a dokonca aj vo Fínsku a v USA, kde sú medzi fanúšikmi barefootov aj starší ľudia. A potom sú aj takí, ktorí majú problémy s chodidlami a nič iné už nosiť nemôžu.

Ak porovnáme českých a slovenských zákazníkov, Česi sú otvorenejší inováciám. Na Slovensku sa nám komunita zákazníkov rýchlo rozrastá, hoci oproti zahraničiu je ich stále menej.

U Slovákov platí, že sú lojálni voči lokálnym značkám. Nakupujú u nás predovšetkým ženy, ktoré barefooty objednávajú aj svojim deťom, a naše topánky majú dokonca celé rodiny.

Ako premeniť hobby na profitabilný biznis? Prečítajte si rady od zakladateľov vydavateľstva Absynt

Spomínali ste, že ľudia väčšinou nakupujú topánky najmä podľa dizajnu. Rastie záujem ľudí alebo odborníkov o topánky, ktoré sú „zdravé“? 

Nedávno sme oslovili viac ako 6000 ľudí, či sú s našimi barefootmi spokojní a či by ich odporučili ďalším. Mnohí z nich odpovedali, že si ich kupujú, lebo našej značke dôverujú.

Na Slovensku máme aj fanúšikovskú základňu medzi fyzioterapeutmi. Počúvame ich a zaujíma nás ich názor, pretože pracujú s ľuďmi. Vo vyspelých zahraničných krajinách už barefooty bežne predpisujú aj samotní lekári a hradia ich poisťovne.

Našou misiou je, aby sme ich aj na Slovensku dostali do čo najširšieho povedomia ľudí, pretože sú nielen zdraviu prospešné, ale aj prudko návykové.

S kvalitou sa zvyšuje aj cena. Ako je to vo vašom prípade? Nesťažujú sa zákazníci, že si vaše barefooty nemôžu dovoliť?

Fast fashion je dnes šialený biznis, ale v topánkovom svete sa to už mení. Je predsa nezmysel vyhodiť topánku iba preto, že sa jej odlepila podrážka. Ľudia sa predtým veľmi nezamýšľali nad tým, prečo sú topánky lacné.

V kvalite, v akej ich vyrábame, ich však nedokážeme ponúknuť za nízku trhovú cenu. Naši zákazníci si to uvedomujú. Nechcú zanechávať zbytočnú environmentálnu stopu. Ak majú peniaze navyše, sú ochotní do seba investovať. Lokálne si viac vážia, čo posilnila aj pandémia. Verím tomu, že ak ľudia budú chcieť viac kvalitnejších a lepších topánok, dopytu sa prispôsobia aj veľké firmy.

Verím vo svet, v ktorom ľudia môžu navzájom zdieľať svoje skúsenosti, inšpirovať sa, hľadať riešenia a byť bližšie k sebe i k prírode. Naša firemná kultúra je nastavená tak, aby sa v Be Lenke mohol ktokoľvek slobodne realizovať a nachádzal zmysluplnosť vo svojej práci.

Doba sociálnych sietí nás núti k tomu, aby veci dobre vyzerali, pričom často zabúdame na ich kvalitu. Mnohí si tak vyberajú nepohodlné topánky.

Kladieme dôraz na podporu tradičných lokálnych výrobcov a do výroby vnášame moderné inovatívne princípy. Počúvame nielen svojich zákazníkov, ale aj ľudí, ktorí sú profesionálmi v obuvníctve. Vo firme máme ľudí s bohatými skúsenosťami. Teší nás, že sme vo fáze, keď si to už môžeme dovoliť. Najväčší kapitál je dnes práve v ľuďoch. Sú vždy tým najcennejším, čo firma má.

Keď nebol pojem barefoot ešte veľmi známy, častejšie sa spájal so športovcami najmä s bežcami. Je barefoot obuv vhodná na každodenné nosenie?

Je na každom, ako to cíti. V ponuke máme rôzne druhy barefootovej obuvi – či už pre deti, zimné barefooty, do kancelárie, ba dokonca aj ultra tenké trailové modely na behanie.

V súčasnosti robíme na trekovom trailovom modeli, keďže topánka sa inak správa v náročnom teréne a noha musí byť zároveň fixovaná. Ideálne je začať prechádzkou po lese alebo si ich skúsiť počas šoférovania či v práci, aby si noha na barefootovú obuv zvykla.

Aké sú vaše plány so značkou? 

Topánky dnes posielame do 60 krajín sveta. Už na jar budúceho roka budú na svete dve nové značky. Jedna zameraná na trek trail a ďalšia bude určená štýlovej mladej generácii, ktorá sa hlási k vegánstvu a udržateľnosti.

Pracujeme aj na tom, aby sme pri výrobe barefootov mohli používať aj zvyšky z ananásov, jabĺk a rôznych organických materiálov. Vo vzorkovni už máme podrážky z kávy i sójových bôbov. Našou motiváciou je, aby sme boli najudržateľnejšou značkou v obuvníckom segmente.

Snažíme sa robiť karma free biznis – férovo k zamestnancom, partnerom i k životnému prostrediu. Svojimi topánkami nielen pomáhame ľuďom, ale chceme nimi čo najmenej zaťažiť životné prostredie a planétu. Mojím snom je vyrobiť kompostovateľnú barefootovú topánku, ktorú po jej doslúžení chytíte a vložíte do kompostu, kde sa kompletne rozloží.

Juraj Fehervari

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Párová terapeutka: „Počas zamilovanosti sme zahalení do krásneho závoja, no samotná láska na fungujúci vzťah nestačí.“ Čo rozhoduje o tom, či pár zvládne aj náročné obdobia?

Mnohí ľudia po odznení prvotného opantania zistia, že ich priťahovala skôr samotná emócia než človek, ktorého mali vedľa seba.

„Keď sa milujeme, nič zlé sa nám nemôže stať. My sme výnimka.“ Párová terapeutka Jolana Kusá hovorí, že práve toto je jedna z najväčších pascí vo vzťahu – spoliehať sa iba na pocit zamilovanosti. Ten však postupne slabne a až vtedy sa ukáže, či dokážeme vo vzťahu naozaj zvládať aj náročné obdobia. Skutočná odolnosť páru a vzájomná opora pritom nevznikajú až v čase krízy. Budujú sa oveľa skôr – v každodenných prejavoch záujmu či v schopnosti vytvárať bezpečný priestor, v ktorom sa obaja partneri cítia prijatí.

Aby sme mohli byť oporou druhému človeku, musíme sa najprv naučiť stáť pri sebe. Prijať sa so všetkým, čo k nám patrí, a pristupovať k sebe s väčšou láskavosťou a sebasúcitom – napríklad tak, ako to robí modelka Liberty Simon.

V rozhovore s párovou terapeutkou Jolanou Kusou sa dozviete:

  • prečo samotná láska nestačí na dlhodobo fungujúci vzťah,
  • ako si partneri budujú dôveru a pocit bezpečia ešte skôr, než príde kríza,
  • prečo sa za kritikou často skrýva nenaplnená potreba blízkosti,
  • ako sa hádať tak, aby konflikt partnerov nevzďaľoval, ale, naopak, zbližoval,
  • kde je hranica medzi zdravou oporou a nezdravým zachraňovaním partnera.

Existuje bezpodmienečná láska?

Myslím, že v partnerstve je to nereálne. Na partnera totiž prirodzene máme určité nároky a aj vzťah by mal napĺňať naše očakávania, potreby a priania.

Počas praxe som sa stretla s ľuďmi, ktorí boli presvedčení, že milujú bezpodmienečne. Často išlo o ľudí, ktorí sa vo vzťahu neustále vzdávali sami seba a dúfali, že za to budú bezvýhradne prijatí – ako dieťa túžiace po prijatí od rodiča.

Lenže partnerský vzťah stojí na vzájomnosti. Očakávame oporu, rešpekt a ochotu oboch partnerov podieľať sa na vzťahu. Samotná „bezpodmienečná láska“ na to nestačí.

Mnohí ľudia napriek tomu používajú výroky typu: „Keby si ma naozaj miloval, prijal by si ma takú, aká som.“ 

A druhý by mohol odpovedať: „A keby si ty milovala mňa, neočakávala by si to odo mňa.“ 

Jednou z najväčších pascí lásky je očakávanie, že keď sa milujeme, všetko sa dá prekonať. Vyrastáme s predstavou, že láska je akási všemocná sila, ktorá dokáže vyriešiť každý problém. Lenže v realite potrebujeme aj vzájomný rešpekt, hranice a ochotu počúvať potreby toho druhého.

Bez lásky to nejde, ale sama osebe na fungujúci partnerský vzťah nestačí.

Partneri sa musia naučiť poznať sami seba aj toho druhého, a predovšetkým poznať jeho očakávania. Nie každý totiž pri podpore potrebuje okamžite radu. 

Príliš sa teda spoliehame na predstavu, že láska všetko prekoná?

Áno, najmä vo fáze zamilovanosti. Vtedy si páry často hovoria: „My sa naozaj milujeme. My sme tá výnimka. Nám sa to nestane.“ Keď sme zamilovaní, máme pocit, že náš vzťah je iný a odolá všetkým prekážkam. No potom príde realita.

Počas zamilovanosti akoby sme boli zahalení do krásneho závoja. Prežívame jeden z najsilnejších citov, aké môže človek zažiť. No nie je to trvalý stav. Jeho intenzita postupne slabne a my začíname partnera vidieť realistickejšie.

Zrazu si všimneme veci, ktoré sme predtým prehliadali, alebo počujeme výroky, ktoré nás prekvapia. Vnímame ho bez ružových okuliarov.

Mnoho ľudí po odznení zamilovanosti zistí, že ich priťahovala najmä tá emócia, nie samotný človek. Preto sa mnohým vzťahom nepodarí prehupnúť z fázy zamilovanosti do dlhodobo fungujúceho vzťahu.

Preto často hovoríte, že zamilovanosť je taký malý podvod v partnerskom vzťahu? Dostane ľudí dohromady, ale potom prestane fungovať.

Áno, presne tak. Je to taká potvora. (smiech) Kým sme zamilovaní, často sa nevedomky prispôsobujeme, ukazujeme sa v tom najlepšom svetle a snažíme sa zapáčiť. A keď zamilovanosť opadne a objaví sa realita, mnohí zistia, že vlastne ani nevedia, kto ten druhý naozaj je – lebo sa mu ukazovali ako verzia seba, o ktorej si mysleli, že ju chce vidieť. 

Od čoho teda závisí kvalita partnerského vzťahu? 

Už sme spomenuli slovo očakávanie. To je individuálne, každý pár je iný a to, čo funguje jednému, nemusí sedieť druhému.

Vo všeobecnosti rozhoduje skôr to, či je vzťah dlhodobo prínosný pre oboch, či majú k sebe úctu a berú na seba zodpovednosť a či sú dostatočne zrelí, teda či sa vedia najprv postarať sami o seba a nehádžu na partnera vlastné očakávania či zranenia.

Dôležitá je aj emocionálna kapacita a schopnosť byť tu pre toho druhého, keď to potrebuje. A napokon množstvo malých pozitívnych vecí – všímať si detaily, oceňovať, nekritizovať –, pretože práve to buduje to spoločné „my“, ktoré vzťah drží pokope aj v ťažkých obdobiach.

Často to teda nie je o nejakých veľkých gestách, ale o maličkostiach a spôsobe, akým na seba reagujeme.

Psychológ John Gottman, ktorý dlhé roky skúma partnerské vzťahy, tieto momenty nazýva „bids for connection“ – teda malé pokusy o spojenie, keď jeden partner ponúkne druhému drobný podnet a podvedome čaká, ako naň zareaguje. Napríklad prídem domov a partnerovi poviem: „Dnes som videla takého pekného vtáčika…“ 

A partner môže odpovedať „aha“ a ďalej sa pozerať do telefónu. Neurazil ma, nepovedal nič zlé, ale jeho reakcia v skutočnosti vysiela správu: „Toto ma nezaujíma.“ Ak sa takéto momenty opakujú roky, aj pri úplne bežných a nevinných situáciách, postupne sa medzi partnermi vytvára odstup.

Ale môže reagovať aj inak: „Naozaj? Aký bol? Akej farby?“ Odloží telefón, otočí sa ku mne a venuje mi pozornosť. Možno ho samotný vtáčik vôbec nezaujíma, ale zaujíma ho môj svet. A tým mi dáva najavo, že som pre neho dôležitá.

Podobne môže prísť partner domov a povedať: „Dnes som videl kyticu, ktorá by sa ti podľa mňa páčila. Nekúpil som ju, pretože tam boli dve podobné a nevedel som sa rozhodnúť. Tak aby som to nabudúce vedel – ktorá farba sa ti páči viac, ružová alebo fialová?“

Nejde pritom o kvety. Ide o to, že na mňa myslel, keď sme neboli spolu. A teraz chce lepšie spoznať môj vkus a moje predstavy.

Práve z takýchto momentov sa skladá partnerská intimita.

Dá sa teda povedať, že schopnosť byť si navzájom oporou nevzniká až vtedy, keď príde problém, ale vytvára sa každodennými prejavmi záujmu? 

Presne tak. Práve vďaka týmto malým momentom si postupne budujeme bezpečie, dôveru a vzájomné poznanie, teda základ, z ktorého potom môžeme čerpať, keď prídu náročnejšie obdobia.

Výskumy ukazujú, že šťastné páry majú minimálne päťnásobne viac pozitívnych interakcií ako negatívnych. Myslím si, že toto je veľmi dôležitá vec, pretože sme často naučení všímať si najmä to, čo nefunguje. Vidíme, čo nás na partnerovi hnevá, čo urobil zle alebo čo nám chýba. A to, čo je v poriadku, často považujeme za samozrejmosť a prestávame to vedome vnímať.

Pritom niekedy stačí veľmi málo – zastaviť sa a pomenovať to pekné. Napríklad: „Vieš, veľmi ma potešilo, keď si sa spýtal na tie kvety.“

Nemali by sme čakať iba na situácie, keď partner urobí chybu, aby sme na ňu upozornili. Rovnako dôležité je všimnúť si chvíle, keď sa snaží, keď nám venuje pozornosť alebo keď urobí niečo pekné, a dať mu vedieť, že to vidíme a vážime si to.

Často aj o svojich potrebách a prianiach vo vzťahu hovoríme prostredníctvom kritiky – napríklad namiesto „chýbaš mi“ povieme „nikdy tu nie si“. Prečo? 

Pretože hovoriť o sebe a o svojich potrebách sa u nás dlho považovalo za sebecké. Zároveň je oveľa jednoduchšie povedať „nikdy tu nie si“ ako „chýbaš mi“ – lebo to druhé nás robí zraniteľnými.

Priznávame tým, že niečo potrebujeme, že nám na tom záleží, a zároveň riskujeme, že toto prianie náš blízky človek nenaplní alebo ho odmietne. Niekde v podvedomí máme často obavu: ak ukážem, že mi na niečom záleží, dávam druhému do rúk možnosť zraniť ma.

Kritika je často iba vrchná vrstva. Pod ňou bývajú ukryté oveľa zraniteľnejšie emócie.

Aké napríklad?

Často ide o smútok, strach, osamelosť alebo potrebu blízkosti. Problém je, že keď sa rozbehne hádka, je takmer nemožné zastaviť sa – tá bolesť si „žiada“ okamžité vyliatie. Preto sme vymysleli takzvanú konštruktívnu hádku, aby sa v tom dalo zastaviť skôr, než hádka narobí paseku a zranenie sa prehĺbi. 

Ako taká konštruktívna hádka vyzerá?

Vopred si dohodneme, čo presne riešime. Poviem: „Poďme si k tomu sadnúť zajtra alebo dnes večer o šiestej.“ Robíme to preto, lebo práve teraz je tá emócia príliš akútna.

Platí pravidlo, že sa hovorí len o jednom probléme v presne vymedzenom krátkom čase – 10 až 15 minút, nie dlhšie. Rozprávame sa striedavo a približne rovnaký čas obaja. Napríklad ja poviem svoje stanovisko, argumenty a ponuku riešenia. Druhý reaguje: v čom súhlasí, v čom to vidí inak, nad čím sa chce zamyslieť.

Napokon sa buď na niečom dohodneme, alebo skonštatujeme, že sme sa nedohodli, že naše postoje sú príliš odlišné, ale urobili sme, čo sa dalo. Na konci sa objímeme.

To znie ako presný opak spontánnej hádky, ktorá sa jednoducho strhne.

Presne. Pri spontánnej afektívnej hádke iba ventilujem svoje emócie, no nestávam sa tým ani lepším človekom, ani lepším partnerom. 

Partnerské vzťahy by mali byť oveľa vedomejšie, než aké v skutočnosti sú, a mali by sme im venovať oveľa viac času a zručnosti. Máloktorý pár má to šťastie, že mu to ide samo.

Ako často sa v skutočnosti nehádame o tom, čo sa stalo, ale o tom, aký význam tomu každý z nás dal? 

Zo svojej skúsenosti by som povedala, že vo väčšine prípadov. Spomínam si napríklad na jeden pár. Manžel bol presvedčený, že už pre svoju ženu nie je dosť zaujímavý. Ona bola umelkyňa, ktorá počas života zdedila veľký majetok po rodičoch, a on o sebe hovoril ako o obyčajnom úradníkovi. Začal mať pocit, že už jej nemá čo ponúknuť.

Nikdy sa jej však na to nespýtal. Namiesto toho sa začal vzďaľovať, prestal iniciovať spoločný čas a rezignoval na vzťah, aby sa vyhol možnému odmietnutiu.

Jeho manželke vôbec nenapadlo, že by ho takto vnímala. Peniaze ani spoločenské postavenie pre ňu neboli dôležité. Na párovú terapiu prišli, lebo nerozumela, prečo sa od nej manžel odťahuje.

Ukázalo sa, že sa obaja trápili, ale každý z úplne iného dôvodu. On bojoval so svojím pocitom nedostatočnosti, ona s pocitom, že o ňu partner stratil záujem.

Práve preto je vo vzťahu také dôležité vedieť odlíšiť, čo je moja interpretácia reality a čo je skutočne realita.

To je dobrý príklad toho, ako môže nízka sebahodnota jedného z partnerov ovplyvniť celý vzťah. 

Áno, keď si človek neverí, často ani neskúsi zistiť, ako veci naozaj sú. Radšej sa stiahne, aby nebol odmietnutý. Pritom nie všetko, čo druhý človek robí, súvisí s nami. 

Spomínali ste, že dôležitá je aj emocionálna kapacita – schopnosť spolu zvládať krízy. Čo presne to znamená? 

Emocionálna kapacita znamená schopnosť zostať s emóciou druhého človeka. Keď je partner nahnevaný alebo zranený, potrebujem mať empatiu – vedieť si predstaviť nielen jeho emóciu, ale aj situáciu, ktorá k nej viedla. Na chvíľu sa skúsiť pozrieť na svet jeho očami, akoby som chodila v jeho topánkach.

Napríklad prídem domov s niečím, čo som si priniesla zvonka – s hnevom, so zranením alebo s frustráciou, trebárs ma nahnevala kolegyňa. Môj partner práve rieši niečo na počítači, no všimne si, že som rozrušená. Na chvíľu teda odloží počítač, venuje mi pozornosť a pýta sa: „Čo sa stalo? Ako to prebiehalo?“

Ideálne je, ak sa dokáže opýtať aj na to, čo v tej chvíli potrebujem: „Chceš, aby sme to spolu rozobrali, alebo ti teraz stačí, že ťa vypočujem?“

Nie je to len o vypočutí, ale aj o uvedomení, že na to nie som sama. Aj o tomto je opora vo vzťahu.

Partnerské vzťahy by mali byť oveľa vedomejšie, než aké v skutočnosti sú, a mali by sme im venovať oveľa viac času a zručnosti. Máloktorý pár má to šťastie, že mu to ide samo.

Niekedy sa však môže stať, že mi partner síce venuje pozornosť, ale zareaguje spôsobom, ktorý mi v skutočnosti nepomôže. 

Áno, napríklad ma začne hneď poučovať. Často je za tým dobrý úmysel – chce pomôcť a vyriešiť problém. Problém však vznikne vtedy, keď nepoznáme alebo nerešpektujeme očakávania toho druhého.

Keď poviem „urob toto a tamto“, ale partner v skutočnosti nechcel radu, iba potreboval byť vypočutý, môže sa to skončiť hnevom a pocitom nepochopenia. A keď na to ešte príde reakcia typu „keď si to nechcela počuť, tak prečo si mi to vôbec hovorila?“, môže sa z toho ľahko stať hádka s osobnými výpadmi. Niekto má svoje vlastné riešenia a potrebuje len priestor, aby bol vypočutý.

Partneri sa musia naučiť poznať sami seba aj toho druhého – a predovšetkým poznať jeho očakávania. Nie každý totiž pri podpore potrebuje okamžite radu. 

Preto je oveľa lepšie pýtať sa, čo by som mohol urobiť ja, než povedať: „Ja by som na tvojom mieste urobila toto.“ Pretože ten druhý na našom mieste nie je.

Medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa majú radi a chcú si pomôcť, sa práve pri tejto najlepšej snahe často stane, že sa navzájom najviac zrania.

Aj zdanlivo malý rozdiel v spôsobe podpory sa môže stať zdrojom veľkého odcudzenia.

Kde je hranica medzi tým, keď sme oporou, a tým, keď už partnera „zachraňujeme“? 

Opora je vtedy, keď si vypočujem, keď som prítomná, keď sa pýtam, čo ten druhý vlastne potrebuje. Ale keď mu už beriem z rúk riešenie, keď mu hovorím, čo má robiť, keď preberám jeho problém ako svoj vlastný, keď sa cítim zodpovedná za to, aby bol šťastný, to už nie je opora, ale záchrana.

Toto záchranárstvo vytvára vo vzťahu dynamiku rodiča a dieťaťa. Jeden sa pasuje do roly toho, kto rozhoduje a stará sa, druhý sa necháva viesť a používa viac svoju detskú časť.

Dobrý spôsob, ako si to overiť, je spýtať sa sám seba: pomáham mu, aby si poradil sám, alebo to riešim zaňho? Podporujem ho, aby zostal dospelý, alebo mu beriem z rúk zodpovednosť?

Skutočná opora totiž neznamená niesť život druhého človeka zaňho, ale stáť pri ňom tak, aby ho dokázal niesť sám.

Jolana Kusá

Dlhodobo sa venuje partnerským a rodinným vzťahom a patrí medzi osobnosti, ktoré stáli pri rozvoji predmanželského a manželského poradenstva na Slovensku. Viac ako štyri desaťročia pracuje s pármi, jednotlivcami a rodinami, pričom sa zaoberá témami partnerskej komunikácie, vzťahových kríz a hľadania riešení v náročných životných situáciách. V súčasnosti naďalej poskytuje poradenstvo párom a jednotlivcom, venuje sa aj podpore žien zažívajúcich násilie v telefonickej poradni Aliancie žien a online v Lige za duševné zdravie.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.