Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Zakladateľ Herba Drug: Nepodnikáme s cieľom zarobiť obrovské peniaze či byť najlepšou firmou na svete. Snažíme sa využiť svoje danosti pre dobro spoločnosti

Prečo je dôležité, aby firmy zviditeľňovali neviditeľné bez vedľajšieho úmyslu zisku či reklamy?

Dixi, Barbus či Nubian sú ikonické produkty firmy Herba Drug sídliacej na východe Slovenska. Rodinná firma aj po 32 rokoch podnikania pred ziskovosťou uprednostňuje lokálnych dodávateľov, pomoc ľuďom v núdzi, rozvoj regiónu a zároveň stále myslí aj na spokojnosť svojich zákazníkov, ktorým ponúka vysokú kvalitu za dobrú cenu. O tom, čo sa skrýva za filozofiou značky, sme sa zhovárali so zakladateľom Ivanom a s jeho synom, ktorému dodnes nepovedia inak ako Ivko. Pre prehľadnosť ho tak oslovujeme aj my.

Koncept KOLO je dôkazom, že inšpiratívne projekty vznikajú aj vo verejnej správe

V rozhovore so zakladateľom Ivanom Milým starším a Ivkom Milým mladším zo slovenskej firmy Herba Drug sa dočítate:

  • prečo si Ivan vybral na podnikanie práve kozmetický trh,
  • prečo podnikajú na východe a nepresunuli sa na západ či za hranice,
  • ako vyzerajú vzťahy v rodinnom podniku,
  • ako sa osobné hodnoty premietajú do fungovania celej firmy,
  • čo pre nich znamená zodpovedné podnikanie
  • a prečo by sa nikdy nefotili s veľkými poukážkami na 1 000 €.

Ivan, po zmene režimu ste sa ako mnohí ďalší chytili podnikateľskej príležitosti a založili ste značku Herba Drug. Prečo ste sa rozhodli pre kozmetický trh?

Ivan: V roku ‘89 som končil na elektrotechnickej vysokej škole a s príchodom revolúcie mi bolo jasné, že chcem robiť sám na seba. Videl som sa totiž o 5 rokov na Bahamách. (smiech)

Známy obchodoval s kozmetickými výrobkami vo Francúzsku, tak mi sprostredkoval kontakt, vybavil som si živnosť a založil Herba Drug. Keby obchodoval so skákalkami, možno by sme dnes predávali skákalky. (smiech)

Vo vašej spoločnosti však vnímam oveľa širší rozmer podnikania, najmä lokálnosť a ľudskosť.

Ivan: Zdalo sa mi to vtedy ľahké, no necítil som sa komfortne ako obchodník, ktorý niečo kupuje a predáva s maržou, preto som hľadal spôsoby, ako začať aj vyrábať. Skontaktoval som sa s firmou, ktorá rozbiehala výrobne, vypracovali projekt, dodali receptúru a nakúpili sme stroje. V našom regióne totiž nebola tradícia výroby, no v roku 1994 sme spustili na Spiši vlastný výrobný závod.

Začínali sme so saponátom na riad, s univerzálnym a abrazívnym čistiacim prípravkom. Neskôr sme pridali aviváže, šampóny a postupne portfólio rozširovali.

Nubian, Barbus, Dixi. To sú ikonické produkty, ktoré majú na Slovensku dlhú tradíciu.  Nepoznám človeka, ktorý by sa s nimi nestretol.

Ivan: Značky, ktoré ste spomenuli, sú tzv. massmarketové, teda mali by byť v každom regáli, kde sa predáva kozmetika. Dobrý produkt za prijateľnú cenu.

V portfóliu máme aj produkty, ktoré robíme len z vášne, napríklad penové mydlo Dixi. Je špičkové, no predávame ho len online. Smejú sa mi, že ho vyrábajú kvôli mne. Na týchto produktoch nezarobíme, ale chceme si udržať „fortieľ“, a preto ich stále vyrábame.

Momentálne však vyvíjame ďalší rad kozmetiky, ktorá má ešte komplikovanejšiu receptúru, je užšie spätá s vývojom a rieši špecifické problémy ľudí.

Ivko: Chceme zákazníkovi poskytnúť kompletnú starostlivosť pre všetkých členov rodiny, ale aj starostlivosť od hlavy po päty.

V Herba Drug pracuje aj vaša žena, obaja synovia, manželka jedného z nich. Nie je to občas náročné?

Ivan: Pokiaľ rodinní príslušníci medzi sebou nebojujú a majú sa radi, dá sa to zvládnuť, no musia mať silnú dávku tolerancie a vzájomnej úcty. Ja a moja manželka sme tím, dopĺňame sa. Ja som zlý policajt, ona dobrý. (smiech) A sme kresťanská rodina, čo hrá tiež veľkú rolu.

Je mi veľmi dobre v práci aj doma, všade sa teším. No to, že je moja práca aj mojím poslaním a necítim rozpor medzi rodinným životom a biznisom, neznamená, že som od rána do noci v práci. Zároveň sa aj pri nedeľnom obede dokážeme bez hádania porozprávať o práci.

Začínali sme so saponátom na riad, s univerzálnym a abrazívnym čistiacim prípravkom. Neskôr sme pridali aviváže, šampóny a postupne portfólio rozširovali. 

Samozrejme, občas je aj napätie, bez toho to nejde. Vieme však, že keď sa niekto rozohní, robí to s cieľom pomôcť dobrej veci, nie niekomu ublížiť, povyšovať sa. U mňa sa s pribúdajúcim vekom zjemnila pýcha, na druhého sa pozerám ako na rovnocenného, nie ako na súpera. Máme radi rôznorodosť.

Ivko, ako to vnímate vy?

Ivko: Firmu som brázdil od malého decka, žili sme ňou. Sú tu pracovníci, ktorí firmu spolu s otcom rozbiehali a pracujú v nej 32 rokov. Nikdy som nerozmýšľal inak, vždy som vedel, že chcem pokračovať v tom, čo robia rodičia. Mal som možno párkrát pochybnosti, ale vždy som sa k rozhodnutiu vrátil. Keď som vyštudoval vysokú školu, modlil som sa, aby ma do firmy vzali. (smiech)

Mali ste aj pracovný pohovor?

Ivan: Manželka ma tri týždne presviedčala, aby som podpísal pracovnú zmluvu. (smiech)

Ivko: Po nástupe som bol tri týždne na výrobnej linke, nešiel som hneď do kancelárie. Musel som sa zoznámiť s celým procesom výroby. To je nesmierne dôležité, keď chce niekto riadiť firmu. Dnes to je už 12 rokov, čo tu pracujem, dotiahol som sem aj manželku. Som obchodný manažér pre Českú republiku, riešim dennú agendu vo výrobe a trochu marketing. Brat Pavol je marketingový manažér.

Chcem byť ako môj otec. O 32 rokov tu stále byť, robiť rozhovor so svojím synom ako otec práve teraz so mnou.

Nastavenie vašej firmy cítiť aj z vašej filozofie používame to, čo tvoríme. Pri výrobe dbáte na obsah produktov aj na spokojnosť zákazníka – to však musí byť pre malú firmu ekonomicky náročné. 

Ivan: Z globálneho hľadiska sme malý výrobca. Inak ako robením dobrých vecí nemáme šancu. Veľké koncerny si môžu dovoliť robiť priemerné až podpriemerné veci, majú dobrý marketing. Naše rozpočty na marketing sú oveľa chudobnejšie, musíme preto vyrábať niečo, čo je hodné ceny, ktorú od zákazníka za produkty pýtame. Bez vývoja by to nešlo.

Ivko: Vďaka vývoju sme sebestační. Vieme reagovať na dopyt trhu. Napríklad s príchodom covidu sme dokázali v krátkom čase vytvoriť dezinfekčný roztok, po ktorom bol obrovský dopyt. Bez labákov by to bolo oveľa komplikovanejšie.

Napriek tomu podnikáte na východe v Smižanoch, aj keď by pre vás bolo výhodnejšie presunúť výrobu bližšie k hlavnému mestu, prípadne za hranice.

Ivan: Milujeme miesto, kde žijeme, sme s ním spätí. Žili tu naši predkovia, je tu krásne a tiež množstvo šikovných ľudí. Práca sa nám prelína so súkromným životom a som rád, keď sa pozriem z okna a vidím Slovenský raj, z opačného zase Tatry. Keď som unavený, idem sa bicyklovať, zbehnem na Tomášovský výhľad alebo na Hornád.

Druhá časť vašej filozofie tkvie v tom, že ponúkate dobro zákazníkom, zamestnancom a komunite. Možno si to s vašou značkou ľudia nespájajú, no stojíte za viacerými dobročinnými projektmi, ako napríklad Senior boxy či Z nemocnice za dobrodružstvom. 

Ivan: Senior boxy sú dlhoročný projekt ošetrovateľských centier. Balíčky sú poskytované zväčša starým ľuďom, ktorí idú z dlhodobého liečenia v nemocnici naspäť do rodín. Obsahujú brožúrky, v ktorých rodinní príslušníci nájdu rady, ako sa o chorých starať, a súčasťou sú aj naše produkty.

Projekt Z nemocnice za dobrodružstvom sme spustili minulý rok. Pre detských onkologických pacientov na Slovensku a ich rodičov zabezpečujeme jemnú kozmetiku, ale aj zábavné úlohy na dlhé dni liečby. Po liečbe sa môže každý pacient spolu s rodičom zúčastniť na výlete v Bachledovej doline.

Chceme zákazníkovi poskytnúť kompletnú starostlivosť pre všetkých členov rodiny, ale aj starostlivosť od hlavy po päty.

Okrem tohto rozmeru je vo vašej firme prítomný aj model zamestnávania marginalizovaných skupín, ktorých sa iné firmy stále obávajú. Čo by ste odporučili podobným firmám, aby odbúrali predsudky?

Ivan: Tento prístup súvisí aj s naším kresťanským svetonázorom. Mohol by som to nejako zaobaliť, ale my to tak máme. Možno sa k tomu pridáva aj obyčajná ľudská solidarita.

Keď k nám príde elektrikár, ktorému zostávajú 3 roky do dôchodku, pomôžem mu. Mali sme aj hluchonemé zamestnankyne. Neďaleko je rómska osada, z ktorej zamestnávame ľudí. Je ťažké radiť ostatným, niekedy to vyjde, inokedy nie, no vieme, že keď chce človek dôstojne žiť, musí aj riadne pracovať. Verím, že časom založíme aj chránenú dielňu, vojna na Ukrajine nám to trochu skomplikovala.

Ako ste sa ako firma s náročnou situáciou po vypuknutí vojny vyrovnali?

Ivan: Priestory určené na spomínanú chránenú dielňu sme vyhradili pre piatich odídencov, matky s malými deťmi, o ktoré sa dodnes staráme. Zdokonalil som si ruštinu a lepšie poznám geografiu Ukrajiny. (smiech) Museli sme vyjsť zo svojej komfortnej zóny, zmeniť plány. Vyhodnotili sme, že je dôležitejšie pomôcť ľuďom ako zavrieť pred tým oči. Som rád, že sme to spravili.

Je milé počúvať vás. Nie ste ten dravý typ podnikateľov bažiacich výhradne po zisku. 

Ivan: Chcem, aby nám ľudia to, čo žijeme, uverili. Dobre sa počúva, keď ľudia chcú u nás pracovať, nemáme veľkú fluktuáciu. Nerád vyhlasujem veľké slová, aby neboli v rozpore so skutkami, hoci ma naša brand manažérka učí: Chváľ sa, neboj sa toho, budeš inšpirovať aj iných.

Ja to nemám až tak rád. Nechcem sa stavať na piedestál a vykrikovať veľké slová, nech za nás radšej hovoria veľké skutky. Robíme si svoju robotu, snažíme sa ju robiť dobre, a keď sa k nám pripoja aj ostatní, bude to fajn.

Uvedomujem si, že máme nejaké dané dary, o ktoré sme sa nezaslúžili. A každý, kto takýto dar má, by ho mal využiť pre dobro celku, nenechávať si ho len pre seba.

Aký je váš najväčší úspech počas 32 rokov fungovania na trhu?

Ivan: Nepozerám sa na svoj život cez úspechy. Môj a manželkin cieľ je vychovať dobré deti, aby sme si na smrteľnej posteli mohli povedať, že sme to robili správne. Toto nastavenie preklápame aj do vedenia firmy. Nejdeme do podnikania s cieľom mať strašne veľa peňazí a najlepšiu firmu na svete. Máme nejaké danosti a tie sa snažíme využiť pre dobro celku.

Ivko: Keby sme všetky úspechy dosiahli, čo by sme robili? (smiech) Aby sme sa aj pochválili, za úspech považujeme napríklad 7-ročné prvenstvo v predaji pri žihľavovom šampóne Dixi. A v top 15 medzi šampónmi máme 4 produkty. V Čechách sa tiež dostávame do popredia. Z obchodného hľadiska to vnímam ako úspech, v iných krajinách nie je bežné, že lokálna značka predbehne nadnárodné spoločnosti.

Ivan: Sme radi, že máme veľký podiel na trhu, je to taká vnútorná spokojnosť.

Získali ste ocenenie Via Bona 2022 Nadácie Pontis za zodpovedné podnikanie v kategórii malá/stredná firma. Ako vnímate vy sami spoločenskú zodpovednosť svojej značky? 

Ivan: Diplomaticky alebo nediplomaticky? (smiech) V živote sme spravili veľa chýb a určite aj kroky, ktoré niekomu ublížili. Bez toho to nejde, no zodpovednosť je v nás. V čase, keď sme zakladali firmu, koncerny možno ani netušili, že nejaká CSR (Corporate Social Responsibility – spoločenská zodpovednosť, pozn. red.) existuje. My sme ňou žili.

Vnímam však, že niektoré firmy, ktoré nepovažujem za slušné a zodpovedné, sa pomaly stávajú nositeľmi týchto titulov. Dodnes prežívam vnútorné boje, lebo sú firmy, s ktorými spolupracujeme a navonok sa javia ako zodpovedné, ja ich tak však nevnímam. Nepáči sa mi, že sa zodpovednosť dá dnes ľahko kúpiť cez kampane. To bola nediplomatická odpoveď.

Nadácia Pontis ocenením Via Bona Slovakia každoročne zviditeľňuje inšpiratívne príklady zodpovedného podnikania firiem na Slovensku. Za 23 rokov existencie ocenenia poukázala na viac ako 160 nasledovaniahodných projektov.

Za rok 2022 ocenili firmy v týchto kategóriách:

  • Zodpovedná veľká firma: Whirlpool 
  • Zodpovedná malá/stredná firma: HerbaDrug
  • Zelená firma: OLO s projektom KOLO
  • Výnimočný zamestnávateľ: Curaprox s projektom Zamestnávanie zdravotne znevýhodnených
  • Spoločensky inovatívna firma: New School Communication s projektom Elfovia.sk
  • Dobrý partner komunity: BILLA s projektom Zdravé oči už v škôlke
  • Férový hráč na trhu: Orange s projektom Bez nástrah online

Ivko: Snažíme sa zodpovednosť vykonávať prirodzene. Nechceme si tým robiť lepšie PR, zapôsobiť na verejnosť. Je to ľudské a treba to robiť bez vedľajšieho úmyslu. Nie sme ako firmy, ktoré sa naoko k zákazníkom a spoločnosti správajú zodpovedne, ale k dodávateľom pristupujú veľmi nekorektne. My pristupujeme ku všetkým, teda aj k zákazníkom, aj k dodávateľom s rovnakým metrom.

Ivan: Nedávame sa fotiť s veľkými poukážkami na 1 000 €. Keď nás niekto požiada o pomoc, poskytneme ju a nerobíme o tom tlačovú správu.

Ako sa dá kúpená zodpovednosť odlíšiť od tej skutočnej? Respektíve ako vidieť úprimný zámer firmy, keď o ňom nepíšu žiadne tlačové správy?

Ivan: Je zopár vecí, ktoré sa nedajú kúpiť – láska, úcta a dôstojnosť. Keď si ich kúpite, je to len náhrada a žijete v ilúzii, že to máte. Keď to chcete mať skutočné, musíte to žiť. A ľudia to vycítia.

Žijeme na dedine, je síce veľká, má 8 000 obyvateľov, ale s ľuďmi, ktorí v nej žijú, sme denne v kontakte. Stretnem ich cestou do práce aj v práci, v kostole či v obchode. Keby sme sa správali nezodpovedne, chodili by sme po kanáloch. Snažíme sa žiť tak, aby sme tie hodnoty získavali prirodzene. Často za cenu veľkých bolestí, odopierania aj hanby. Človek občas spraví aj zlé veci a potom sa hanbí. 

Čo sú tie zlé veci? Je niečo, čo spätne hodnotíte ako veľkú chybu, ktorú by ste vzali späť?

Ivan: Cholerickí ľudia ako ja vedia uraziť, často malichernosťami. Ublížite človeku, ktorý si to ani nezaslúži. Rovnako pri práci. Kto pracuje, robí aj chyby. Niečo podceníte alebo sa nevydarí šarža, musíte sťahovať produkty z trhu.

Pod slušnosťou rozumiem aj transparentnosť. Keď sa udeje niečo zlé, transparentne to poviem a hľadáme riešenia. Nikdy nič neututlávame. Keď spravíme chybu, s veľkou hanbou a pokorou sa musíme ozvať, ospravedlniť ľuďom a stiahnuť produkt. Snažíme sa byť slušnou firmou a dobrým dodávateľom. Verím v ľudskú dobrotu. Každý si hľadá k sebe takých, ako je on sám, a my máme na ľudí šťastie.

Zmení sa u vás niečo po zisku ocenenia Via Bona?

Ivan: Ak výhra pomôže značke ako takej, umožní nám to viac predávať, zamestnať viac ľudí a možno si niektorí naši odberatelia, ktorí sa na nás pozerajú cez prsty až pohŕdavo, uvedomia, že predsa je tu niekto, kto dokáže konať dobro bez robenia kampaní okolo toho.

Verím, že podobné súťaže pomôžu rozširovať ostrovčeky pozitívnej deviácie na širšie územie Slovenska. Vnímam v spoločnosti negativistickú náladu. Všetko je zlé, všetci kradnú. Keď sa však človek triezvo zamyslí, vie, že to nie je pravda. Možno práve podobné ocenenia prispejú k tomu, že si ľudia začnú všímať nielen negatívne veci bez ohľadu na to, aká je vláda, kto je ministrom a predsedom. Budú konať dobro – pre svojich zamestnancov, komunitu, pre krajinu ako takú.

Ivan Milý st. a Ivan Milý ml.

Ivan Milý st. zakladal spoločnosť Herba Drug hneď po vysokej škole. Napriek tomu, že sa spočiatku videl na Bahamách, svoje podnikanie nasmeroval inam ako na zisk. Veľa uňho stále zohráva rodina, viera, láska k rodnému kraju a pomoci druhým. Ivan Milý ml. bol vo firme od narodenia viac ako doma, vyrastal s ňou a dnes pracuje na vedúcej pozícii ako obchodný zástupca. Je čerstvým otcom a raz túži viesť spoločnosť podľa vzoru svojho otca. Rodinná firma Herba Drug je najväčším výrobcom kozmetiky na Slovensku. Produkty vyvíja vo vlastných laboratóriách, pri ich výrobe a predaji spája vysokú kvalitu s dostupnou cenou. Firma sídli v Smižanoch, v obci na východnom Slovensku, kde sa podieľa na rozvoji regiónu. Zamestnáva znevýhodnených občanov a vďaka svojmu prístupu k zamestnancom má nízku fluktuáciu.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Sociológ Roman Džambazovič: Zabúdame, že nerovnosťami v spoločnosti aj odriekame slobodu ľuďom, ktorých sa to týka

Ak si chceme lepšie rozumieť, musíme najskôr pochopiť, že nemáme rovnaké príležitosti.

Ako sa k nám bude správať naše okolie a aké budeme mať šance, aký budeme mať prístup ku vzdelaniu, pracovným príležitostiam aj možnostiam v súkromnom živote, sa často rozhodne už pri narodení. So sociológom a vedúcim katedry sociológie Romanom Džambazovičom sme sa rozprávali o Slovensku, na ktorom sa pracovné pozície stále delia na ženské a mužské, no aj o Slovensku, ktoré je každý deň bližšie k zmene k lepšiemu. 

Menštruácia sa vás nepýta, či na ňu máte peniaze. O menštruačnej chudobe nepočujeme často, a predsa sa nás týka

V rozhovore so sociológom Romanom Džambazovičom sa dočítate aj o tom:

  • čo je to fenomén zlých adries,
  • ako je možné, že ľudia, ktorí sú „krajší“, majú lepšie príležitosti,
  • prečo chlapcov vychovávame inak ako dievčatá,
  • ako nahliadame na ženy a mužov v práci
  • a kedy sa prelomí stigma okolo otcovskej dovolenky.

Ako by ste ako sociológ opísali Slovensko z pohľadu sociálnych nerovností?

Ako krajinu s hlbokými nerovnosťami v rozvrstvení spoločnosti. Skúsme si to povedať na príklade. Ideálne rozvrstvenie si väčšina z nás predstaví ako šišatú loptu na rugby – najširšia časť je stredná vrstva a bohatá aj chudobná vrstva je tá menšia, zúžená. Ak rozvrstvenie spoločnosti pripomína iný útvar a vnímame to ako nespravodlivé a odstrániteľné, tak ide o výrazný sociálny problém. Stredná vrstva u nás v prípade straty práce, dlhotrvajúcej choroby, nutnosti starostlivosti o niekoho v rodine môže mať výrazné finančné problémy.

Aj na Slovensku je bohatším pridané a chudobným aj to málo odobrané. Bohatí idú míľovými krokmi dopredu a chudobných nechávajú ďaleko za sebou.

Ako to vplýva na našu spoločnosť?

Tak, že sa prehlbujú ďalšie nerovnosti. Vidíme napríklad nerovný prístup k vzdelaniu alebo nerovnosť z hľadiska veku, keď trh práce znevýhodňuje ľudí nad 45 rokov. Vidíme aj feminizáciu chudoby – ženy sa dožívajú vyššieho veku, po úmrtí partnera zostávajú samy, v dôsledku rozvodu či zmeny na partnerskom trhu samy vychovávajú dieťa a z malého príjmu či dôchodku nedokážu vyžiť.

Na Slovensku je viditeľná aj etnická nerovnosť, napríklad pri rómskej etnicite, ale máme aj znevýhodnenie vo vzťahu k priestoru. Voláme to fenomén „zlých adries“. Je totiž rozdiel, či sa narodíte do časti obce či mesta so zlou infraštruktúrou a s kumuláciou sociálnych problémov. Veľkou otázkou je aj rodová nerovnosť.

Ďalšou z nerovností je takzvaný lookizmus, teda nerovnosť na základe vzhľadu. Ešte stále majú v spoločnosti lepšie postavenie tí, ktorí sa čo najviac približujú k ideálom krásy. Efekt vzhľadu má pritom jednoznačné ekonomické dôsledky. Keď sme „pekní“, rýchlejšie získame partnera či partnerku, ale aj prácu na pohovore.

Sociálne nerovnosti existujú v každej spoločnosti, neexistuje miesto, kde by neboli.

Predpokladám, že toľko nerovností prispieva aj k polarizácii v spoločnosti.

Ak časť spoločnosti vníma nerovnosť ako nespravodlivú, teda ako niečo, čo sa dá odstrániť, vtedy narastá aj polarizácia. Je to taký paradox. Vnímame to ako nespravodlivé, chceme, aby to štát riešil, ale na druhej strane stigmatizujeme obeť. Naša solidarita je podmienená. Sme ochotní dať, no len ľuďom, ktorí plnia nami zadané podmienky.

Máme nastavené spoločenské normy, vplyvom ktorých majú muži vyšší plat. Takže sa mužovi oplatí ísť do práce a žene zostať doma na materskej – to však nie je slobodné rozhodnutie.

Popritom však zabúdame, že nerovnosťami časti spoločnosti odriekame slobodu. Keď som chudobný, nemôžem si slobodne zvoliť, čo budú moje deti jesť alebo do akej školy ich dám. Nemám slobodnú voľbu v tom, ako si zariadim svoj život, keď sa stanem matkou alebo otcom, lebo tu máme nastavené nejaké spoločenské normy a štruktúry, vplyvom ktorých majú napríklad muži vyšší plat – takže mužovi sa oplatí ísť do práce a žene zostať doma a už to nie je o slobodnom rozhodnutí. Tlačí nás nutnosť naplniť očakávania živiteľa rodiny a strážkyne domáceho krbu.

Nie je to naša slobodná voľba, dotlačil nás do nej systém fungovania spoločnosti.

Z toho predsa nemôže benefitovať ani systém.

Nerád hovorím o ekonomických dôsledkoch, lebo je hrozné, že sociálne následky, ktoré som vymenoval, ako argument nestačia. Malo by záležať najmä na životoch ľudí.

Ak napríklad vyčleníme starších, ženy či etnické skupiny z trhu práce, tak na to doplatíme všetci. Využívanie ľudského potenciálu znamená obrovské ekonomické plus pre každú spoločnosť.

Prečo teda tolerujeme nerovný prístup?

Často sme ochotní privrieť zrak a zvoliť pštrosiu stratégiu – nás sa to netýka, dokonca obviňujeme samotné obete, zľahčujeme a ironizujeme ich ujmu. Aj dáta hovoria jasne – napríklad v dosiahnutí rodovej rovnosti sme dlhodobo podpriemerní. Z hľadiska Indexu rodovej rovnosti sme v rámci Európskej únie štvrtí od konca.

Všimla som si prieskum o polarizácii v spoločnosti, kde sa Slovákov a Sloveniek okrem iného pýtali, či súhlasia, že medzi mužmi a ženami na Slovensku je nerovnosť v neprospech žien a treba to zmeniť. Na téme rodovej nerovnosti sa zhodla väčšia časť spoločnosti.

Je to problém merateľný cez rôzne ukazovatele. Napríklad či majú ženy a muži rovnaké ekonomické prostriedky alebo ako je rozdelená platená a neplatená práca v domácnosti. Ako som spomínal, Slovensko je dlhodobo horšie, ako je priemer krajín EÚ.

Samotný pojem neplatená práca nám napovedá o probléme – s takouto formuláciou to totiž ľudia vnímajú ako menej dôležité. Neplatenú prácu častejšie vykonávajú ženy a takéto vnímanie sa na ne prenáša. Naopak, muž s platenou prácou je chápaný ako živiteľ a chlebodarca. Tieto postavenia nie sú rovnocenné. Rozdelenie neplatenej práce je jedna dimenzia rodovej rovnosti hodná skúmania, no aj platená práca má ďaleko od rovného postavenia.

Ženy na Slovensku majú o 16,6 % nižšie platy ako muži.
Rozdiel v dôchodkoch medzi mužmi a ženami je 10,7 % v neprospech žien.
(dáta za rok 2021)

Na Slovensku je napríklad prítomná nielen vertikálna nerovnosť, teda že vysoké manažérske posty zastávajú muži, ale aj horizontálna nerovnosť, teda horizontálna segregácia na trhu práce. To znamená, že istý typ práce zastávajú väčšinou iba muži alebo iba ženy. Napríklad na Slovensku máme väčšiu prevahu učiteliek, dentálnych hygieničiek, sestričiek a podobne. A to isté platí aj naopak, muži zastávajú istý typ povolaní.

V roku 2021 bolo na manažérskych postoch len 34,7 % žien.

Študentom často hovorím takýto príklad: Predstavte si kanceláriu, v ktorej je pracovný stôl, na ktorom je množstvo papierov. Keď poviem, že ide o stôl muža, napadne nám, že má chudák veľa práce. Žena je, naopak, bordelárka, ktorá si nestíha robiť svoju prácu. Muž nie je pri pracovnom stole? Asi išiel na nejaké dôležité stretnutie. Žena klebetí pri káve alebo si išla nakúpiť.

Tieto stereotypy sú zakorenené hlboko v nás a ženy musia v zamestnaní a na vyšších pozíciách neustále dokazovať, že na to majú.

Aj hudba môže byť hlasom spravodlivosti. Tieto piesne prispeli k rovnoprávnosti

Čím to je spôsobené? Vychádza to zo socializmu a z obdobia neslobody?

Nie, to určite nie. Počas socializmu sa vybojovali také veci, ktoré v západnej Európe trvali feministickému hnutiu výrazne dlhšie. Rodové stereotypy sú v nás kultúrne zakorenené a prejavujú sa v tradičnom vymedzení postavenia mužov a žien a zároveň v očakávaniach, ako bude medzi nimi vyzerať deľba práce vo verejnom aj v súkromnom priestore.

Súvisí to aj so spôsobom, akým vychovávame deti?

Určite áno. Od raného veku máme odlišné očakávania smerom k deťom odlišného pohlavia. Dokonca si dovolím povedať, že už v brušku, keď sa rodičia dozvedia pohlavie dieťaťa. Stačí, keď dieťa kopne – chlapcovi povieme, že kope ako futbalista, a dievčatku, že tancuje v brušku. Pritom je to rovnaký pohyb.

Takéto správanie potvrdzujú aj výskumy – ak máte chlapca, ľudia sa k nemu prihovárajú ako k silnému valibukovi, zatiaľ čo dievčatko je krásna a jemná bábika. Aj knihy a hračky nakupujeme a vyberáme rozdielne, podľa pohlavia.

Pociťujú nejaké znevýhodnenia aj muži?

Vo veľkej väčšine ide o znevýhodnenie žien. No medzi „mužské“ príklady patrí napríklad chápanie roly otca. Keď chce muž zostať na rodičovskej dovolenke, ešte stále nesie v spoločnosti stigmu, že je „pod papučou“ alebo že nedokáže zabezpečiť starostlivosť o dieťa či domácnosť ako matka a žena.

Vnímate však, že sa napriek tejto stigme zvyšuje záujem o otcovskú dovolenku?

Áno, no na Slovensku túto skutočnosť znepríjemňuje nastavenie verejných politík. Jednak vidíme odklad rodičovstva, ktorý zapríčiňuje ekonomická situácia, no na druhej strane je odchod matky zo zamestnania finančne výhodnejší. Často to nie je to slobodné, ale racionálne rozhodnutie.

Pomaličky však prichádza zmena. I keď ešte vždy muži hovoria o tom, že pomáhajú v domácnosti. Prečo hovoria o pomoci a nie o plnohodnotnom zapojení sa do výchovy, domácich prác, starostlivosti o chorých? Obaja partneri majú participovať rovnakým dielom, ak je to možné.

Často uvažujem, či si vôbec muži uvedomujú, čo všetko ženy na materskej musia vedieť zabezpečiť a ako to determinuje ich budúce možnosti na trhu práce.

Muž je obetavý, lebo pomáha, a ženu prirovnávame ku karieristke.

Áno, toto je jeden z najčastejších stereotypov. Často uvažujem, či si vôbec muži uvedomujú, čo všetko ženy na materskej a rodičovskej musia vedieť zabezpečiť a ako to determinuje ich budúce možnosti na trhu práce. Napríklad ak majú 2-3 deti a sú 6 rokov mimo pracovného trhu, ide pri  nastavení našej spoločnosti o znevýhodňujúcu situáciu, ktorá sa často nedá dobehnúť. Prejavuje sa v nerovnostiach z hľadiska platu, možnostiach pracovného postupu, neskôr vo výške dôchodku a podobne.

Najlepší príklad je akademické prostredie. Je tu mnoho žien odborných asistentiek, no čoraz menej ich je docentiek či profesoriek, pretože počas rodičovskej dovolenky nepublikujú a nerobia výskum. Tie roky im chýbajú. Nie je to pravidlo, no je to silná forma nerovnosti.

Spoločnosť na ženy pozerá inak. Političiek sa v rozhovoroch často pýtajú, ako stíhajú svoju prácu a súčasne deti alebo domácnosť. V rozhovore s politikom som túto otázku nikdy nepočul.

Je to taký dvojaký meter. Asi by sa inak pozeralo na predsedníčku parlamentu, ktorá by mala 12 detí s rôznymi mužmi, a inak sa pozeráme na muža.

Áno, je to úplne odlišné. Žena má byť v jednom stabilnom vzťahu a viac partnerstiev, aj keď sériovo monogamných, by ju stigmatizovalo a v očiach verejnosti znevýhodnilo. V prípade muža je to dôkaz jeho sily, mužnosti a moci.

Vnímate v téme rodovej nerovnosti aj nejaké zlepšenie?

Samozrejme, keď si porovnáme len posledné 3 desaťročia, vidíme posun. Spoločenská klíma sa mení veľmi pomaly, ale mení sa. Začíname byť citlivejší na prejavy nespravodlivosti. Kým donedávna sme prejavy rodovej nerovnosti vnímali ako individuálny problém, dnes sa stáva problémom, ktorý riešime naprieč celou spoločnosťou. Citlivo reagujeme na prejavy domáceho násilia, sexuálneho obťažovania, na prejavy diskriminácie spojené s vekom, národnosťou, sexuálnou orientáciou. 

Rodová nerovnosť je tak hlboko v nás, že si to niekedy ani neuvedomujeme.

Rodová rovnosť je ideálny stav. V podstate to znamená, že si v živote môžem vyberať z možností bez obmedzenia, či som sa narodila ako žena alebo ako muž. Ak ste vo vzťahu, skúste porozmýšľať, kto vyberá film, keď idete do kina.

U čích priateľov oslavujete Silvestra? Rozprávali ste sa, kto zostane doma, keď dieťa ochorelo, alebo to bolo automaticky na partnerke? Kto sa postará o vašich zostarnutých rodičov? Kto spraví večeru, nakúpi, uprace, zoberie auto do opravy? Robíte neustále ústupky alebo komunikujete o týchto rozhodnutiach so svojou polovičkou?

Každý vzťah má svoje spôsoby fungovania, no nikto by nemal byť automaticky v nevýhode len pre svoje pohlavie.

doc. Roman Džambazovič

Docent Roman Džambazovič je sociológ a vedúci Katedry sociológie na FiF UK v Bratislave. Medzi hlavné oblasti jeho záujmu patria sociálne nerovnosti, sociálna stratifikácia a mobilita, rodina, intimita, sexualita, subkultúry mládeže aj dospievanie. O týchto témach napísal niekoľko kníh a množstvo vedeckých štúdií. Ako riešiteľ spolupracuje na mnohých vedeckých grantoch a projektoch.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.