Podnikanie založil na špičkovej vede. Pýtajú sa ho, prečo ostal na Slovensku

Rozhovor s majiteľom firmy GA Drilling o tom, ako sa dá na Slovensku spojiť výskum s biznisom.

Ivan Kočiš spolu so svojimi dvoma synmi Dušanom a Igorom spoluzakladal firmu GA Drilling, ktorá vyvíja vŕtacie technológie pre olejársky priemysel.

O firme natočil Jakub Ptačin jeden z dielov svojej relácie, a pri tejto príležitosti sa porozprával  s ľuďmi, ktorí ako jedni z mála na Slovensku postavili svoj biznis na aplikovanej vede.

Rozhovor s Igorom o začiatkoch podnikania GA Drilling si môžete prečítať tu.

Aký je vzťah medzi aplikovanou a základnou vedou?

Ivan Kočiš: Ja by som to prirovnal k dvojstrannej ulici. Jeden smer je robiť výskum na nejakú potrebu – od základného výskumu cez aplikovaný až po vývoj. Druhý smer je bohužiaľ menej produktívny a pritom je dosť rozšírený na Slovensku – spraviť základný výskum a potom hľadať niekoho, kto by sa o to zaujímal a použil.

U nás ideme tým prvým smerom – teda máme určité ciele, z ktorých vyplývajú aplikované výskumy, ale aj základný výskum určitej časti fyziky, plazmovej fyziky a tak ďalej.

Podľa vás je teda lepšie ísť od biznisu k vede než naopak…

Dušan Kočiš: My sme dlhodobo hľadali biznisové riešenia, ktoré sú uplatniteľné globálne. Aj keď sme mali softvérovú firmu, snažili sme sa vyvinúť softvér, ktorý je uplatniteľný globálne.

Výskum je nehmotná vec a viete to dodať do celého sveta. Viete niečo vyskúmať, z čoho môžete mať patenty alebo dokonca nejaké produkty, pri ktorých na základe analýzy trhu a potrieb viete zistiť, kde sú medzery a ako niečo zlepšiť.

My sme si vybrali taký segment, ktorý je neprebádaný a ideme do úplne nových vecí, čiže náš záber je až po základný výskum. Ale do toho celého sme sa pustili vyslovene z toho dôvodu, že sme v tom videli biznis potenciál.

Ivan Kočiš: Tu by som snáď dodal, že slovenský trh je príliš malý. Preto je príliš mnoho ľudí –  výskumníkov, vedcov – ktorí sa “vyhovárajú”, že na Slovensku nie je záujem o výsledky vedy. To je dané tým, že si vyberú niečo, čo skutočne na Slovensku nemá trh alebo nie je vôbec žiadnou fabrikou žiadané.My sme si vybrali druhú stránku – niečo, čo je potrebné v solventnom svete.

Dušan Kočiš: My sa pozeráme na to naozaj biznisovo. Potrebujeme niečo docieliť – v našom prípade navŕtať do nejakej hĺbky, odfrézovať nejakú časť – a prispôsobujeme tomu všetko ostatné.

My určujeme, čo treba skúmať a nie sme obmedzení tým, že my by sme boli nejakí úzko špecializovaní fyzici.  My sa na to pozeráme pragmaticky – potrebujeme spraviť toto, preskúmajme, aké sú vo svete technológie alebo aké základné výskumy sa urobili, poďme nad tým spraviť ešte nejaký aplikovaný výskum a potom to použime.

Vy ste robili dlho v Slovenskej akadémii vied…

Ivan Kočiš: Áno.

Bolo to prirodzené, že vás ťahalo k biznisu? Kedy ste začali vnímať, že veda musí mať nejaký presah do biznisu?

Ivan Kočiš: Ja som robil na ústave technickej kybernetiky – to znamená silne technicky orientované vedy. My sme robili s vojakmi vojenské projekty, robili sme s Teslami… Čiže aj vtedy sme mali projekty, za ktoré nám priemysel platil. Napríklad jedno obdobie sme boli ústav, ktorý zarábal 60% príjmov celej akadémie.

Ale k tomu, aby sme niečo urobili, bol potrebný základný výskum. Byť odkázaný len na kopírovanie niečoho, čo bolo na Západe, to konzervuje naše zaostávanie.

Bohužiaľ, potom na začiatku 90. rokov sa urobili veľmi nevhodné reštrikcie na akadémii. Miesto toho, aby sa posilnili tie skutočne dobré segmenty, tak sa plošne znížili stavy. Veľa ľudí odišlo alebo zase bolo nastavené násilné financovanie – financujte sa vy, ústavy. To sa ale nedá. Každý ústav nie je schopný sa financovať. Ale z týchto skúseností a z úzkej spolupráce s priemyslom som vychádzal aj neskôr.

Ako sa na Slovensku robí biznis, ktorý je veľmi previazaný s vedou? Dá sa tu vôbec robiť?

Dušan Kočiš: Vďaka tomu, že sme v EÚ a že existujú štrukturálne fondy, sú podmienky dobré. Dokonca lepšie, ako vo väčšine krajín sveta.

A čo ľudia? V porovnaní so svetom tu viete nájsť dostatok dobrých odborníkov?

Dušan Kočiš: Ľudia vychádzajú zo škôl už iní ako vychádzali kedysi. Z môjho pohľadu sú školy – aj tie technické – príliš úzko zamerané. Je tam málo biznisového rozmeru, aby ľudia po škole vedeli, čo sú firmy a podobne. Nie sú celoplošne vzdelaní a to je veľký hendikep.

A tí starší sa nám tiež strašne ťažko zamestnávajú, lebo tam zase ide o nejaké istoty, ktoré majú v iných, možno nie až tak zaujímavých výrobných firmách. Nestretávajú sa s firmami ako my – pre nich je to veľká neznáma, ako je niečo také financované, a boja sa prísť, lebo ktovie, čo bude o dva roky.

Ivan Kočiš: Na Slovensku sú ale v priemere vynikajúci ľudia. Nie je to horšie ako v rozvinutých krajinách EÚ. Nevidia však to, čo môžu vidieť v našej firme – že z vedeckého úsilia môže vyjsť niečo, čo bude niečo znamenať aj vo svete.

My máme teraz napríklad 13 ľudí s doktorátom, ktorí by mohli sedieť na nejakej katedre a byť v pokoji, ale u nás môžu byť pri niečom, čo akurát vzniká. To je veľmi významný motivátor.

Je veľmi dôležité, aby na Slovensku vznikali firmy ako naša – ktoré dotiahnu ľudí späť zo zahraničia, nie cez financie, ale pre zaujímavosť a dlhodobosť cieľa, ktorý majú.

Čo zmeniť, aby takých výskumno-vývojových firiem, ako je tá vaša, vznikalo na Slovensku viac?

Dušan Kočiš: Z pohľadu štátu by sa podľa mňa malo viac zameriavať len na niektoré oblasti.

Teraz je podpora od štátu extrémne do šírky a skôr v malých balíkoch. To je možno fajn pre IT sektor, kde sa dá začať stavať na malých rozpočtoch, ale ak robíte niečo strojársko-elektrikárske, tam sú prvotné náklady veľmi vysoké.

Čiže podľa mňa naozaj treba zvoliť segmenty, v ktorých sme na Slovensku boli dobrí, v ktorých máme vyštudovaných ľudí, a dať tam väčšiu podporu.

Ivan Kočiš: Ja vidím jeden faktor, ktorý u nás úplne absentuje a až teraz sa začína prebúdzať – to je podpora startupov, nových technologických firiem, a to intenzívnym spôsobom od zrodu myšlienky.

Napríklad v Amerike na vedeckú konferenciu prichádzajú ľudia od venture kapitálu, a pýtajú sa toho riešiteľa alebo prednášajúceho: máte už firmu? Ak nemáte, my vám ju založíme, všetko spravíme, zafinancujeme a ideme do toho spolu. To u nás chýbalo a chýba aj doteraz.

Toto je veľmi dôležitý faktor – podporovať od začiatku myšlienky. Aby tí, čo ju založili, boli sústredení na rozvoj myšlienky a nie na zháňanie peňazí a presviedčanie. To je jedna veľká prekážka, ktorú potrebujeme odstrániť.

Spomenuli ste, že treba vychádzať z toho, aký už na Slovensku bol priemysel. Vy ale vyvíjate niečo, čo je úplne mimo našich tradícii. My tu nemáme slávny vŕtací priemysel…

Dušan Kočiš: Naše technológie ale nie sú založené na vŕtacom priemysle. To je práve to. My sme na to pozreli trochu inak – ako uplatniť v tomto priemysle technológie z iného segmentu, kde sú bežne používané.

Keď sa rozprávame s partnermi, tak dávajú tie isté otázky. Prečo na Slovensku? Však tu nemáte žiadne zásoby a žiadnu históriu. Hovorím im ale, že my tu máme silnú históriu strojárstva, elektrotechniky a to sú presne tie obory, ktoré sú nosné u nás.

Predstavte si teda, že si robím doktorát, mám super nápad a pocit, že by z toho niečo mohlo byť. Ako postupovať?

Ivan Kočiš: Keď mám len pocit, to je práve málo. Musím dizertačku usmerňovať tak, aby z toho pocitu bolo niečo, čo by bolo zaujímavé pre veľkých hráčov.

Keď už nie je u nás kapitálový rizikový trh a nie sú tí, ktorí práve vyhľadávajú nápady a vedia poskytnúť základný kapitál, tak sa treba obrátiť cez konferencie na niektorých veľkých hráčov, ktorí by vedeli zhodnotiť, čo je dobré na mojej myšlienke a vylúpnuť z toho niečo, čo je pre priemysel zaujímavé.

Nielen, že mám strašne zaujímavú dizertačku, ale mať niečo, čo by iným veľmi mohlo pomôcť. Vtedy už je cesta na to, aby sa otvorila nejaká spolupráca alebo financovanie.

Alebo potom je ešte druhá možnosť. Vyhľadať na Slovensku nejaké firmy – možno stredne veľké – a ísť im to odprezentovať. Možno sa u nich zamestnať, ale s tým, že svoj nápad ďalej u nich budem rozvíjať.

Čo v tejto firme musí ostať, aby vás to stále bavilo? Čo vás motivuje?

Dušan Kočiš: Pre mňa je hlavný motivátor ešte stále to, aby bol produkt umiestniteľný na trhu, čiže aby sme začali robiť prvé predaje a naozaj sa to rozbehlo.

Ešte sme stále v tej fáze, že vyvíjame, pre mňa je ale ten cieľ naozaj predávať a priniesť zákazníkovi z toho benefit. A keď tomu zákazníkovi prinesieme benefit, tak mať ten model nastavený tak, aby niečo sa ušlo aj nám.

Ivan Kočiš: Motivátorom je aj to, že akonáhle robím do hĺbky nejaký segment výskumu, ktorý som rozpoznal ako prvý, tak naraz sa vám objavujú sekundárne, terciárne možnosti základnej technológie. Potom možno v jednej z tých ďalších možností nájdete to, čo vám zafinancuje aj ostatné.

To je aj náš prípad. Pôvodne sme sa sústreďovali na geotermálnu oblasť, ale v nej nie sú veľkí hráči, ktorí by boli solventní. Tak sme sa obrátili na olejársky priemysel, ktorý chce to isté, ale pre iné hĺbky, iné typy hornín. A z vnútra priemyslu nám potom vyplynula ďalšia oblasť, ktorá ich bolí – napríklad frézovanie pažníc starých vrtov, zaplombovanie vrtov, čo stojí tretinu nákladov, ale musia to robiť, lebo im to prikazuje legislatíva.

A takto sa rysuje viac vecí, na ktoré nemáme ešte sily. Objavujeme možnosti tej prvej technológie, kde všade sa dá umiestniť. V tom je sila – začať a potom príde aj derivácia toho základného.

Dušan Kočiš: Keď máte už takto veľký vývojový tím – je u nás už asi 50 ľudí – tak vzniká enormne veľa nápadov, kde tú technológiu ešte inde uplatniť.

My nevidíme budúcnosť iba vo vývoji jedného produktu, ale akonáhle začneme generovať peniaze priamo z predaja, tak vieme uplatniť technológiu na extrémne veľa ďalších biznisov.

Vidíme veľa príležitostí, dožadujú sa toho zamestnanci ale aj partneri, ale vnútorne sa brzdíme. Najskôr musíme dokončiť to, čo sme začali a potom vieme ísť na to vo väčšom.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345 (No Ratings Yet)
Loading...
Super

Fyzioterapeut Mateja Tótha radí rodičom: Všímajte si, ako vaše dieťa sedí, aj ako sa hrá

„Ak sa dieťa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave,“ hovorí Denis Freudenfeld.

Denis Freudenfeld pôsobil ako dvorný fyzioterapeut biatlonistky Naste Kuzminovej a dlhodobo spolupracuje s atlétom Matejom Tóthom, ktorého sprevádzal na nejednej olympiáde. Porozprávali sme sa s ním o dôležitosti pohybu pre dnešné deti aj o zdravotných problémoch, ktoré ich trápia.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • ako pandémia ovplyvnila pohyb detí,
  • na ktoré signály tela by rodičia mali u detí dávať pozor,
  • kedy treba vyhľadať fyzioterapeuta,
  • prečo treba venovať pozornosť správnemu dýchaniu.

Ako rozhýbať deti doma? Zacvičte si spolu s nimi podľa videí O2 Športovej akadémie Mateja Tótha

Ste fyzioterapeutom najúspešnejších slovenských športovcov. V čom presne spočíva vaša práca?

Pracujem vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici ako fyzioterapeut, ktorý sa stará o talentovaných športovcov. V centre zabezpečujeme prípravu štátnej športovej reprezentácie Slovenska na rôznych súťažiach a olympiádach.

Mojou úlohou ako fyzioterapeuta je diagnostika, liečba a prevencia rôznych pohybových problémov. To znamená, že občas pomasírujem alebo ponaprávam a ak za mnou príde športovec s nejakým problémom, diagnostikou sa snažím zistiť, z ktorej časti tela pochádza. Často sa totiž stáva, že problém je prenesený. To znamená, že niekoho bolí koleno, no v skutočnosti bolesť spočíva v zlom postavení chodidla, v posunutej panve alebo jej príčinou môžu byť aj kríže.

Niekedy je to taká detektívka, pri ktorej vyšetrujem konkrétneho športovca, a po následnej diagnostike sa cvičeniami snažíme uvoľniť alebo posilniť určité svalové partie na tele, ktoré jeho problém vyvolávajú.

Vychádzate pri svojej práci z konkrétnej metodiky?

Pracujem najmä s dynamickou neuromuskulárnou stabilizáciou. Je to metodika založená na dýchacích cvičeniach, pri ktorých sa svaly uvoľňujú. Dokonca aj bez toho, aby ich bolo nutné stláčať či klasicky masírovať. Pri práci so športovcami sa venujeme riadeniu ich pohybu. To znamená, že sa učíme novému pohybu alebo ho naprávame a dávame mu iný rozsah.

S Matejom spolu cvičíme, a keď treba, poskytujem mu regeneračné procedúry. Často pozeráme jeho videá z tréningu a na základe nich sa snažíme zdokonaliť jeho techniku, aby bol jeho pohyb ekonomickejší a rýchlejší a aby svoje telo čo najmenej preťažoval.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku.

Fyzioterapia upozorňuje na dôležitosť správneho pohybu. Ako veľmi je dôležitý pohyb pre deti a ako ho ovplyvnila pandémia?

Každé dieťa sa potrebuje hýbať – pohyb je pre jeho vývoj nesmierne dôležitý. Keď sú deti v škole, hýbu sa často. Po skončení hodiny vstanú, vyjdú na chodbu, naháňajú sa, majú hodinu telesnej výchovy, jednoducho stále niečo robia.

Je dôležité uvedomiť si, že kostra dieťaťa potrebuje pre svoj zdravý vývoj určité antigravitačné zaťaženie – nielen chrbtice, ale aj končatín. Tak ako sa vyvíja kostra, menia sa aj uhly v kĺboch. Bedrové i ramenné kĺby sa u malých detí vždy prispôsobujú záťaži, u väčších detí kosti zosilňujú.

Keď dieťa stojí alebo sa pohybuje, má zaťažené dolné končatiny i kardiovaskulárny aparát. Pri dištančnej výučbe sa to nedeje, pretože deti presedia celé hodiny doma pri počítači a mobile a nemajú zabezpečený dostatočný pohyb. Ten veľmi ovplyvňuje aj psychika, ktorá sa premieta do tela a pohybového aparátu detí.

Dôležitá je aj socializácia detí a správna dávka súťaživosti. Svoje tu zohráva už len to, že človek rozpráva a gestikuluje, používa reč tela. Zdravý vývoj dieťaťa značne ovplyvňuje aj obezita, ktorá neraz obmedzuje jeho pohyb, pričom dôsledky sa prejavia až o rok alebo o dva.

Čo by si mali všímať rodičia na svojich deťoch? 

Najdôležitejšie je všímať si guľatý chrbátik, kolienka a chodidlá. V prvom rade by mali sledovať, ako ich dieťa sedí. Či má guľatý, alebo vystretý chrbát, či nemá predsunutú hlavu, alebo či jeho krčná chrbtica nie je veľmi zaklonená.

Keď sa dieťa hrá a čupne si, je dôležité všímať si, či mu idú kolienka k sebe, alebo či nemá vytočené chodidlá do strany.

Kedy je čas vyhľadať fyzioterapeuta?

Ak napríklad rodič upozorní dieťa na zlé držanie tela a aj napriek tomu ho nedokáže korigovať, je to jasný signál, že niečo nie je v poriadku. Ak mu odstávajú rebrá, má preliačený hrudník alebo sa mu prepadáva klenba chodidiel, prípadne má nohy do X (kolená vbočené dovnútra k sebe), je čas vyhľadať odborníka.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku. Vtedy mu dokáže pomôcť práve fyzioterapeut, ktorý mu nastaví potrebné cvičenia.

Dieťaťu nestačí kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Veľa hovoríte aj o správnom dýchaní a potrebe bránicového dýchania, ku ktorému vediete aj športovcov. V čom je takéto dýchanie prínosné?

Rodič si niekedy môže myslieť, ako veľmi je jeho dieťa ohybné a flexibilné a ako dobre trénuje, pričom nevidí, že jeden pohyb nahrádza druhým alebo k nemu pridružuje ďalšie pohyby. Dýchanie u detí sa dnes mení, preto je nesmierne dôležité venovať mu pozornosť.

U nás pracujeme s vývojovou kineziológiou, ktorú cvičíme aj spolu s Matejom. Ide o jednoduché cviky, pri ktorých sa napodobňujú vývojové fázy dieťaťa a ktorých základom má byť bránicové dýchanie, treba teda správne dýchať do brucha. Bránica totiž nemá len dychovú, ale aj stabilizačnú posturálnu funkciu. Stabilizuje telo, čím pomáha, aby bol pohyb človeka jednoduchší a efektívnejší.

Dýchanie do brucha zabezpečuje pevnosť celej pohybovej sústavy. Pohyb je tak oveľa menej závislý od svalov a energeticky menej náročný.

Koľko času by mali deti tráviť pohybom?

Je to veľmi individuálne a závisí to od mnohých faktorov. Určite by však športové aktivity nemali rodičia deťom nanucovať. Treba brať do úvahy, či ide o malé dieťa, alebo tínedžera. Malé deti by mali mať zabezpečenú rôznorodosť pohybu, nemali by sme ich však dlhodobo zaťažovať. Staršie deti potrebujú viac trénovať.

Dôležitú úlohu v tom zohráva aj psychika, ktorú treba rešpektovať. Najlepšia je zlatá stredná cesta, ktorá sa u detí prejavuje príjemnou únavou, keď už nemajú chuť vymýšľať nič iné.

Čítajte aj: Príklad rodičov je pre deti dôležitý nielen v čase pandémie, hovorí detský tréner

Dieťa by malo robiť to, čo ho baví, rodič by sa preto nemal sústrediť iba na konkrétny šport. Potrebuje prirodzený pohyb. Nestačí mu kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Dieťa potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Veľkou témou je špecializácia detí na konkrétny šport, s ktorou sa často začína veľmi skoro. Kedy by s ňou dieťa malo začať?

Závisí od druhu športu, ktorému sa dieťa venuje. Odporúčam s ním však začať až na druhom stupni základnej školy. Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Ak je dieťa malé, je dobré, aby malo zabezpečenú rôznorodosť pohybu. Môže sa naučiť niečo z gymnastiky a z koordinačných cvičení pri rôznych druhoch športu, môže si precvičovať vytrvalosť i rýchlosť.

Dieťa je ako špongia − od útleho veku nasáva informácie. Ak sa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave.

Deti sa veľa učia pozorovaním alebo napodobňovaním, keď im niekto niečo vysvetľuje. Počúvajú, vidia, vnímajú, premietajú si to do tela a daný pohyb napodobňujú a kreujú. Voláme to motorické učenie, ktoré pomáha aj pri rozvoji koordinácie a iných pohybových kvalít. Čím viac sa teda dieťa učí, tým viac to zužitkuje v budúcnosti.

Na pohyb detí je zameraná aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá v čase zatvorených škôl a prerušených krúžkov začala zverejňovať videá na cvičenie doma. V čom vidíte ich hlavný prínos?

Akadémia je zameraná predovšetkým na deti na prvom stupni základných škôl, kde sa venujeme všeobecnému pohybovému rozvoju dieťaťa. Deti prostredníctvom hravých online videí Telesnej na doma môžu získať správny športový základ, ale aj pozitívny vzťah k pohybu.

Je to skvelá pomôcka pre rodičov i pre deti, ktoré počas pandémie nemohli chodiť do školy, a tak boli odrezané od pohybových aktivít, na ktoré boli zvyknuté. Cvičiť tak môžu v domácom prostredí. Tu je dôležité podotknúť, že nestačí iba cvičiť, treba aj vedieť, ako správne cvičiť, ako pri cvičení funguje telo, a to všetko Akadémia deti učí.

Denis Freudenfeld

Je jedným z najuznávanejších slovenských fyzioterapeutov. Fyzioterapii sa venuje od roku 2000, od roku 2005 pôsobí vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici. Na konte má veľa úspechov so špičkovými slovenskými športovcami. Pri svojej práci kladie dôraz na dynamickú neuromuskulárnu stabilizáciu, ktorej priekopníkom bol český fyzioterapeut Pavel Kolář. Pochádza zo Žiliny, momentálne žije v Banskej Bystrici, má dve deti.


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac