Barbora Kuchárová sa s témou LGBT stretá nielen profesijne vo svojej ordinácii, ale aj v súkromí. Obavy ľudí s inou orientáciou dôverne pozná a na našu spoločnosť plnú predsudkov sa pozerá naozaj kriticky.

V našom rozhovore nájdete množstvo odpovedí na otázky z pohľadu inak orientovaného človeka aj súčasnej spoločnosti, či jej odporúčania, ako byť otvorenejší.

Barbora, čo je tá inakosť a prečo s ňou spoločnosť stále bojuje?

Inakosť je iba odchýlka od normy a norma predstavuje veľmi úzku časť Gaussovej krivky normality. To znamená, že ak normalita existuje, tak do slovíčka inakosť sa vlastne zmestí väčšina populácie, pretože všetci by sme v niečom spĺňali atribút inakosti. Ja napríklad výškou len 158 cm, niekto zlým zrakom, lebo normálne je nemať dioptrie, iný zase intelektom, ak ho má väčší alebo menší a niekto menej častou sexuálnou orientáciou.

Ak by sme boli pokorní a povedali si, že všetci sme len podskupinou, možno by sme boli aj láskavejší k ľuďom s inou orientáciou. Áno, je to tabuizovaná téma, ktorá budí hnev i strach a existujú koncepty, ktoré hovoria, že iná sexuálna orientácia naštrbuje bezpečie postavené na hodnotách, ktoré však nie sú vnútorné, ale externé. Chceme mať jednoducho v spoločnosti „poriadok“.

V našej spoločnosti sa ale často homosexualita označuje za chorobu. Prečo?

Áno, v tomto sme strašne pozadu, pretože niekto nám to tu určuje a my to schvaľujeme. A pritom Svetová zdravotnícka organizácia už pred rokmi rokúcimi homosexualitu vylúčila z klasifikácie chorôb. Mňa dokonca v 90-tych rokoch učil dnes už nebohý profesor Dobrotka, starý pán, ktorý bol obrovská autorita a v klinickej sexuológii už vtedy používal výraz sexuálne variácie. Homosexualitu teda naozaj nemôžeme považovať za chorobu.

Existuje v psychológii vysvetlenie homosexuality či celkovo inej sexuálnej orientácie?

Moderné teórie hovoria o vrodenej tendencii. Psychológia sa zaoberá skôr otázkou toho, aké ťažké je vysporiadať sa s inou orientáciou, pretože toto zistenie spúšťa aj rôzne traumy či neprijatie spoločnosťou. Keď ale hovorím o moderných konceptoch sexuality sú aj 15 – 20 rokov staré.

„Všetci prežívame množstvo bojov a LGBT ľudia zvádzajú ešte jeden navyše.“

Môže nám byť teda hanbou, že až teraz u nás hovoríme o lineárnej sexualite. Ak sa na sexualitu pozrieme ako na úsečku, na jednom jej konci máme homosexualitu, na druhom heterosexualitu a bisexualita je niekde v strede. Počas svojho vývoja sa hýbeme po tejto úsečke. Klinické výskumy dokazujú, že veľa mužov malo aspoň raz v živote homosexuálny sen, aj keď nikdy nemali fyzický kontakt s mužom a 100 % heterosexualita nie je zastúpená až v takej veľkej miere, ako sa deklaruje.

Mnohí ľudia hovoria, že homosexualita je výdobytok dnešnej rýchlej doby, nie je tomu ale tak. Kde všade môžeme nájsť historické dôkazy?

Máme ich hlavne v rôznych artefaktoch, ktoré sú staré ako ľudstvo samo. Máme napríklad veľa umeleckých diel z Egypta z čias antiky. Prelomovou v tom smere bola knižka Totem a tabu od Sigmunda Freuda, kde hovorí o sexualite ako o súčasti vývoja ľudstva a jej najrôznejších variáciách. Inak orientovaní boli mnohí svetoví umelci a pravdepodobne aj Alexander Veľký. Vedecké výskumy zase hovoria o tom, že homosexualita sa vyskytuje nielen u ľudí, ale aj u šimpanzov.

Poďme sa viac zamerať na to, čo cíti jedinec, ktorý zistí, že je inak orientovaný. Čo prežíva vnútorne aj navonok ešte predtým, než príde s verejným coming outom?

Psychológia hovorí, že určitou dilemou spochybnenia vlastnej orientácie by si mal prejsť dokonca každý z nás. Aj keď vo svojej praxi nepracujem s takými mladými ľuďmi, ktorí to v sebe práve riešia, aj moji klienti spomínajú, že obdobie, keď na to prichádzali, pre nich bolo veľmi ťažké.

Mali pocit viny a pociťovali bolesť, že sklamú blízkych kvôli očakávaniam spoločnosti, bol to pre nich veľký boj a odriekanie si. Povedzme si na rovinu, narodiť sa iný nie je požehnanie. Všetci prežívame množstvo bojov a LGBT ľudia zvádzajú ešte jeden navyše. Sama som zažila rodinu, v ktorej bol jeden syn alkoholik a druhý gay a rodičia prirodzene inklinovali k tomu alkoholikovi. Použili pritom sedliacky rozum, pretože jedno je „zdravé“ a druhé je „choroba“. A alkoholik predsa len robí menšiu hanbu.

Stáva sa teda, že ľudia majú sami problém prijať svoju orientáciu?

Samozrejme, mnohí žijú v trýzni a bôli. Ak sú napríklad silne veriaci, tak im to rozbije celú existenciu. Aj v literatúre či v histórii existuje veľmi veľa príbehov, kde hrdinovia žili v tichosti potláčajúc svoje pudy. Patril k nim aj tvorca šifrovacieho prístroja Enigmy, ktorý bol nakoniec za svoju orientáciu obvinený z obscénnosti a musel si vybrať medzi odňatím slobody a chemickou kastráciou. Nechal sa chemicky vykastrovať, čo viedlo k jeho smrti. Neskôr sa mu britský premiér im memoriam v mene vlády ospravedlnil a kráľovná Alžbeta II. mu udelila kráľovskú milosť.

„Často odsudzujeme len časť a nechávame si to, čo je výhodné a spoločensky akceptované.“

S neprijatím sa stretol aj zakladateľ voľného verša americký spisovateľ Walt Whitman. Svoje ja potláčalo veľa ľudí. Je to taký absurdný oxymoron, byť iný aj to celé neprijať, preto im to ešte nesťažujme.

S akými strachmi alebo trápeniami k vám inak orientovaní ľudia chodia na terapiu?

Majú úplne rovnaké starosti ako my, riešia vzťahové problémy podobne ako heterosexuáli, úzkosti aj depresie.

Ako by mal človek pristúpiť k svojmu coming outu, teda informovaniu okolia o svojej orientácii?

Najlepšie je rozprávať sa o tom s dobrým kamarátom, najprv však musí mať zvládnutý coming out v seba. Chce to obrovskú odvahu. Vždy ide do rizika, že stratí svojho dobrého kamaráta, ktorý ten tieň neprekročí. A áno, rodiny to spracovávajú ťažko, lebo je to šokujúce, mení to celý koncept bytia, pretože rodiny očakávajú vnúčatá a radi sa hrdia.

Jedna známa robila do diplomovky prieskum o coming oute v lokalite Slovenska, kde žije. Spomínala rodinu, v ktorej otec odsúdil syna za to, že je gay, ale jeho prácou vrcholového manažéra sa chváli po dedine. Keby to aspoň bolo kompletné odsúdenie, ale často odsudzujeme len časť a nechávame si to, čo je výhodné a spoločensky akceptované.

Čo poradiť rodičom, ktorí sa musia vysporiadať s inou orientáciou svojich detí?

Na terapiu ku mne chodia aj maminy, ktoré sa s tým potrebujú vysporiadať. Jedna pani má dcéru, ktorá žije so ženou a brala to veľmi ťažko. Nakoniec to vyriešil jej syn, ktorý sa mamy spýtal: „Ide ti o to, aby tvoja dcéra bola spokojná alebo nie?“ A odpoveď bola jasná.

Ak máme deti, mali by sme ich prijať také, aké sú. Malo by nám záležať na tom, aby žili šťastný život, ale šťastný život podľa ich predstáv, nie podľa našich či predstáv iných.

LGBT ľudia majú často problémy v bežnom fungovaní. S čím sa musia stretať?

Presne, majú problém s absolútne bežným fungovaním, návštevou v nemocnici či dedičským konaním. Hľadajú právne medzery, musia zvládnuť množstvo zranení a ponížení. A, samozrejme, čím primitívnejší ľudia sú naokolo, tím sú zraňujúcejší. Často sa na nich inak pozeráme, nevieme spracovať niečo, čo je iné, čo nás „ohrozuje“. A keď máme úzkosť a strach, vieme byť veľmi agresívni, lebo najlepšia obrana je útok.

„Telesný postih je u nás prijateľnejší, lebo ten môže mať zajtra ktokoľvek z nás. Ľudia sa s ním identifikujú ľahšie ako s LGBT.“

Aké fajn by bolo pracovať na tom, aby sme sa vedeli normálne pozrieť na človeka, čo má len jednu nohu, najesť sa pri telesne postihnutom či nepozerať inak na homosexuálov. To by mala byť pre nás taká veľká výzva.

Myslíte si teda, že k všeobecnej tolerancii by mohlo pomôcť, ak by ľudia vo svojom okolí poznali homosexuálne páry a mali skúsenosť s LGBT komunitou?

Áno, napríklad časť mojich inak orientovaných kamarátov sa nezúčastňuje veľkých happeningov propagujúcich inakosť, lebo hovoria, že sa nevedia stotožniť s obnažením od pol pása nahor v kožených gatiach. Oni sami tak nikdy nežili ani nepočúvali takú hudbu a celkovo k tomu neinklinujú. Hovoria, že by bolo dobré spoznávať úplne bežných ľudí, ktorí si žijú svoje životy, nikomu neubližujú, majú svoje hodnoty, sú láskaví a užitoční pre komunitu. Hnev na oboch stranách nič nerieši.

Asi najväčší happening tohto druhu na Slovensku Dúhový Pride veľa heterosexuálov odstrašuje práve tým, že prináša extrémny príklad toho, ako LGBT komunita vyzerá. Svoju úlohu v tom zohrávajú médiá, ktoré si často vyberajú tých najextravagantnejších ľudí.

Myslím si, že v Bratislave sa nedeje nič desivé. V iných mestách to bývajú obrovské karnevaly, u nás je to skôr o hlasnom poukázaní na to, že aj takýto sme, nikomu neubližujeme a máme právo byť tu rovnako ako vy. Pochod má byť festival na podporu tolerancie, účastníci nechcú zaútočiť na parlament. Ak sa ale okolo nás prejdú dvaja muži v latexových gatiach, sme vydesení a považujeme ich za zvrátených. Mali by sme to brať s ľahkosťou.

Ako ale vštepiť heterosexuálom ten normálny pohľad na spolunažívanie dvojíc rovnakého pohlavia, aby na nich nazerali bez predsudkov?

Úplne jednoducho, nech si spomenú, ako bývali s kamoškami či kamošmi na intráku, len to má ešte jednu pridanú hodnotu, ktorú s tými ľuďmi nezdieľali. Aj LGBT ľudia jednoducho žijú a vo väčšine života, nielen ich, ale života každého, pohlavie nie také podstatné. Výraznú úlohu hrá len občas.

Ako to je s delením rolí v homosexuálnom partnerstve? Naozaj v ňom jeden zastáva rolu ženy a druhý muža alebo je to len predsudok?

Presne toto sú tie predsudky. Tí ľudia si to prirodzene delia podľa svojich potrieb a obľúbenosti činností. Nemalo by to tak byť aj v prípade heterosexuálnych párov? Sú predsa muži, ktorí sú fantastickí kuchári. To ale neznamená, že sú zženštilí.

Zo štatistiky, ktorú robila minulý rok Iniciatíva Inakosť vyplýva, že 40 % LGBT ľudí sa stretlo s diskrimináciou. Čo by sa malo v spoločnosti zmeniť, aby bolo toto číslo čo najnižšie?

Myslím si, že 40 % je ešte veľmi láskavý výsledok. K tomuto číslu prispieva legislatíva, ale aj verejná mienka. Karavána sa, bohužiaľ, vždy pohybuje rýchlosťou najpomalšej ťavy a naša konzervatívna spoločnosť kráča z veľkej diaľky. Rozdiel vidieť už u Čechov, ktorí sú protestantskí.

„Ak máme deti, mali by sme ich prijať také, aké sú. Malo by nám záležať na tom, aby žili šťastný život, ale šťastný život podľa ich predstáv, nie podľa našich či predstáv iných.“

História a tradícia konkrétnej časti krajiny, kultúry či spoločenstva hovorí aj o schopnosti akceptovať inakosť. Žijeme v spoločnosti, kde na stredných školách čítame slovenskú literárnu klasiku, ktorá dosvedčuje, akí sme mali ešte pred pár desaťročiami obrovský problém s telesne postihnutými ľuďmi. Tí v poviedkach zomierali vzadu na šope, lebo mať hendikep bola hanba.

Telesný postih je u nás dnes prijateľnejší, lebo ten môže mať zajtra ktokoľvek z nás. Ľudia sa s ním identifikujú ľahšie ako s LGBT.

Kde podľa vás treba začať? Bolo by dobré otvárať LGBT tému napríklad na školách?

Svojho času taký program dokonca bežal. Ľudí by sme mali učiť tolerancii a treba to vziať od podlahy, hlásať, že iné je inšpiratívne a nie ohrozujúce. Ja to predsa môžem a nemusím integrovať. Je potrebné hlásať toleranciu k iným vierovyznaniam, etnikám, hodnotovým systémom, orientáciám, farbám pleti, profesiám či politickým presvedčeniam. Skôr než osveta by mali fungovať poradenské centrá, akým je napríklad Q-centrum, kde sa ľudia s nejakou neistotou môžu ísť rozprávať s profesionálom.

Na prvý pohľad sa zdá, že Slovensko je otvorená spoločnosť. Prečo tu potom ešte stále funguje takáto neznášanlivosť a netolerancia?

Lebo nie sme takí otvorení a liberálni, ako si myslíme. Prichádzame z historických konotácií, kde sme si to veľmi nenatrénovali. Neboli sme moreplavci, nespoznávali sme tak skoro ako iní ľudia na iných kontinentoch, nemali sme veľmi rozvinutý obchod. Boli sme ukotvení v socializme a predtým niekde uprostred Rakúsko-Uhorska.

Základná psychologická teória hovorí, že predsudky vznikajú na základe bývalých zlých skúseností či strachu z nepoznaného. A strach má vždy veľké oči a rýchlo sa šíri.

„Základná psychologická teória hovorí, že predsudky vznikajú na základe bývalých zlých skúseností či strachu z nepoznaného. A strach má vždy veľké oči a rýchlo sa šíri.“

Čo by podľa vás pomohlo LGBT ľuďom u nás k lepšiemu životu?

Myslím si, že ich úplné zrovnoprávnenie, lebo rovnoprávni nie sú. V mnohých témach máme občanov 1. a 2. kategórie, rovných a rovnejších. Ešte stále to, žiaľ, pretrváva. Je dôležité, aby mali prístup ku všetkému ako každý iný človek.

A z psychologického hľadiska?

Prijatie. Chceme od ľudí, aby prijali inakosť, ale oni často nevedia prijať ani sami seba. Tam niekde to končí. Hlboká ľudská akceptácia by mala spočívať v tom, že mi to je jedno, pretože s tým človekom nechcem mať intímny rámec. Ani pseudoprijatie mi nepríde príliš etické. Ak mám vo svojom okolí homosexuála, nájdem spoločné témy či záujmy a tie rozvíjam.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania Sódy o inakosti a potrebe tolerancie. Práve o tejto téme sa v uliciach nášho hlavného mesta v týchto dňoch hovorí o čosi viac ako inokedy.