Alex Vlčko: Čím je spoločnosť otvorenejšia, tým menej je izolácie

Prečítajte si príbeh muža, ktorý aj napriek zložitým podmienkam inak orientovaných ľudí u nás, považuje Slovensko za dobré miesto pre život.

Je marketingovým manažérom veľkej značky, rád cestuje a má za muža Brazílčana. Prinášame vám príbeh Alexa Vlčka, človeka, ktorý svoju orientáciu nerieši len medzi svojimi najbližšími, ale o téme diskutuje aj na úrovni firmy a v  jej správaní sa k zamestnancom.

Predtým, ako sme sa mali stretnúť, som Alexa poprosila, aby mi o sebe napísal viac. „Som úplne obyčajný človek žijúci svoj (mestský) život, napriek tomu mám možno aj vďaka cestovaniu a ľuďom okolo seba očakávania pri téme LGBT+ nastavené pomerne vysoko a pozorne sledujem, čo sa v tejto veci deje v krajine a vo firmách. Pracujem v O2 ako marketingový manažér a riadim značku Tesco mobile. Keďže život nie je len o práci, rád a pravidelne cestujem. Najmä do Brazílie. To je rodná krajina môjho partnera,” znela jeho odpoveď.

A presne taký Alex je. Rozhľadený a inteligentný mladý muž. Bratislavčan, ktorý študoval v Holandsku a okúsil i Ameriku. Vyrastal v rodinnom dome so záhradou, v takmer dedinskej časti hlavného mesta  v Prievoze. Mama ekonómka, otec strávil svoj pracovný život v telekomunikačnom priemysle, mladšia sestra, ktorá momentálne žije v Londýne, a babička, s ktorou v detstve trávili všetok čas. „Sme jedna šťastná rodina,” usmieva sa. Akurát, že Alex je gay, čo sa v našej spoločnosti, žiaľ, aj dnes často neakceptuje.

Rodina sa s Alexovou orientáciou vysporiadala

„Už na základnej škole, keď decká začali riešiť, kto je do koho, som vedel, že asi nie som úplne štandardizovaný typ, ktorý ide podľa klasických pravidiel či návodov,” spomína na obdobie, keď si začal uvedomovať, že je „iný”. Ako dieťa to neriešil, užíval si hranie sa, voľnosť, prázdniny.

„Skôr to bolo o tom, že kým niektorí začali objavovať prvé lásky, ja som sa viac venoval vzdelaniu. To, čo mnohí skúšali v siedmej triede, som ja odsunul na strednú školu,” spomína.

Svoju orientáciu priznal blízkym už krátko po prvom bozku. „Rodine som to povedal tak z mosta do prosta, že si beriem bicykel a odchádzam na týždeň za priateľom na stredné Slovensko. Mal som vtedy čo robiť sám so sebou a so svojimi emóciami, pocity ostatných som až tak neriešil. Priznám sa však, že rodina sa s tým po mojom coming oute musela vyrovnať. Trvalo to asi rok. Boli deväťdesiate roky, ľudia o tej téme nemali vedomosť, bolo to považované za niečo zlé.  Až do roku 1961 bola dokonca homosexualita trestná,” pokračuje.

Počas toho roka rodina postupne zisťovala, že sa nič nezmenilo a strohosť komunikácie či vyhýbanie sa tejto téme všetkým len berie energiu. Nakoniec sa s Alexovou orientáciou vysporiadali. „Keď som mal vzťah, doviedol som partnera domov. Boli súčasťou rodinných udalostí. Obrovský rešpekt mojim rodičom, pretože nie každý sa s tým vie vyrovnať,” hovorí.

„Keď som mal vzťah, doviedol som partnera domov. Obrovský rešpekt mojim rodičom, pretože nie každý sa s tým vie vyrovnať.”

Dlhoročný vzťah spečatili manželstvom

Dnes má už viac ako 10-ročný vzťah, ktorý pred pár rokmi spečatili manželstvom. S priateľom, ktorý pracuje v IT, sa však vzali v jeho rodnej Brazílii, pred Slovenskom ako štátom sú stále považovaní „za spolubývajúcich”.

Keď sa po dvoch rokoch spolunažívania začali ohliadať po možnostiach ukotvenia vzťahu v Európe, narazili na problém napriek tomu, že v niektorých krajinách sú registrované partnerstvá či manželstvá povolené. Krajiny totiž majú mávajú medzi sebou dohodu a v podmienkach pre sobáš je uvedené, že pokiaľ človek nemá občianstvo či trvalý pobyt v krajine, kde sa chce zosobášiť, musí mať občianstvo krajiny, ktorá takýto sobáš umožňuje.

„Je to zaujímavý spôsob, ako sa na diplomatickej úrovni vyhýbajú sporom. Ak by sme s priateľom chceli mať sobáš napríklad v Štokholme, tak práve preto, že naša krajina ho neuznáva, to švédske úrady neumožnia,” vysvetľuje.

Po rokoch priebežného skúmania možností bol preto sobáš v rodnej krajine jeho priateľa najprirodzenejšia voľba. Napriek tomu, že sa Alex v Brazílii nenarodil, nevyrastal ani neštudoval, krajina pre neho podľa jeho slov spravila viac ako Slovensko: „Bolo to pre mňa veľké uvedomenie si situácie, ktorú u nás máme.”

V Brazílii podľa neho panuje väčšia tolerancia aj preto, že je mnohonásobne väčšia ako naša krajina. Nastavenie spoločnosti vo veľkej miere ovplyvňuje aj povaha Brazílčanov, ktorí sa viac sústredia na vzájomnú toleranciu.

Manželstvo Alex vníma ako klasickú vec, na ktorú si potrpí najmä konzervatívnejšia populácia. „My sme papier ako potvrdenie nejakej hodnoty sami pre seba nepotrebovali. Spravili sme to vtedy skôr ako prípravu na to, ak sa jeden z nás bude chcieť presťahovať, či už ja do Brazílie, alebo priateľ na Slovensko. Malo nám to pomôcť vyhnúť sa mnohým administratívnym procesom,” ozrejmuje.

Slovensko ako krajina pre plnohodnotný život

Alex s priateľom aj po sobáši zostali žiť na Slovensku. Keď sa rozhodovali, kde hodia pomyselnú kotvu cez palubu, prišli k záveru, že Slovensko ponúka zaujímavé možnosti uplatnenia a je v strede Európy, takže majú všade blízko. „A pokiaľ sa snažíte, Slovensko ponúka naozaj pohodlný život,” tvrdí manažér.

Priateľ si ale ako každý prisťahovalec z krajiny mimo Európskej únie musel u nás vybavovať možnosť pobytu. Keďže však Slovensko neuznáva takýto typ zväzku, nemohol použiť ako dôvod zlúčenie rodiny a musel si v strese vybavovať pobyt na účel zamestnania.

Napriek tomu, že firma ho naozaj veľmi chcela, úrady kládli rôzne prekážky, aby tu nezostal. „Nebolo to však pre jeho orientáciu. Úrad práce, ktorý potvrdzuje, či nemá iného vhodného kandidáta na otvorenú pozíciu, na ktorú sa jednotlivec hlási, hľadá naprieč celou Európskou úniou, či napríklad niekde ‚v poslednom kúte‘ Portugalska nie je niekto lepší ako Brazílčan, ktorý sa na pozíciu hlási. Zaujímavý spôsob, ako sa Slovensko chráni pred prílevom novej pracovnej sily napriek tomu, že už teraz máme problém so starnutím populácie,” zamýšľa sa Alex.

Tento fakt si podľa Alexa človek neuvedomí, kým žije svoj bežný život v bubline a nevybočí z radu. Ak ale vybočí, stretne sa s množstvom náročných situácií. „Nie je to len zo strany ľudí, že by sa k tomu zle stavali, dôležitú úlohu tu zohráva nesprávne nastavenie štátu. Keďže neuznáva manželský zväzok osôb rovnakého pohlavia, nemôžu partneri využiť veľa benefitov a praktických vecí, ktoré manželstvo uľahčuje,” hovorí.

Manželstvo uzatvorené v Brazílii im teda na Slovensku praktické fungovanie nijako neuľahčuje. Pred štátom sú to stále dvaja cudzí ľudia, Alex môže maximálne potvrdiť, že priateľ býva v jeho byte. Tému registrovaných partnerstiev u nás ale sledujú a čakajú, kedy vznikne táto možnosť aj na Slovensku.

„Situácia sa nemusí hrotiť hneď kodifikovaním manželstva ako zväzku dvoch ľudí rovnakého pohlavia. Úplne by stačilo, ak by štát začal tým, že umožní takémuto páru registrované partnerstvo, ktoré mu dá rovnaké ekonomické a právne možnosti ako u ľudí iného partnerstva,” vysvetľuje.

„Situácia sa nemusí hrotiť hneď kodifikovaním manželstva ako zväzku dvoch ľudí rovnakého pohlavia. Úplne by stačilo, ak by štát začal tým, že umožní takémuto páru registrované partnerstvo.”

Lepšiemu obrazu o LGBT komunite by mohli pomôcť médiá

Dvojica sa však nikdy nestretla s diskrimináciou, ani rasizmom na ulici či zásadnými problémami v práci. „Nie sme typy na prejavovanie citov na verejnosti. Ale občas sa v reštaurácii chytíme za ruku alebo sa navzájom dotkneme jeden druhého, keď sa na niečom spolu zabávame. Robíme to prirodzene. Ale nikto na Slovensku to nerieši, napriek tomu, že s tým možno nemusia súhlasiť. Osobne ma to teší,” opisuje svoje skúsenosti.

„Myslím si, že populácia u nás nie je v zásade iná ako inde vo svete. Možno mala len túto problematiku prezentovanú horším, extrémnym spôsobom. Myslím si, že médiá by mohli pomôcť práve ukazovaním LGBT ľudí v ich bežných situáciách,” hovorí.

Dnes sa už podľa jeho skúseností nemusia schovávať tak, ako to možno bolo v 70. – 80. rokoch. „Keď chcem ísť za dobrou hudbou či kultúrou, mal by som zostať doma len preto, že som gay?” smeje sa.

Pride ako výkrik, aby si ich spoločnosť všimla

Odsudzovať ľudí na základe toho, že sú homosexuáli, je podľa Alexa v súčasnej spoločnosti naozaj neakceptovateľné. Dúhový Pride, ktorý upozorňuje na to, že všetci ľudia sú si rovní bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu alebo rodovú identitu, považuje len za spojenie na základnej úrovni.

„Ak v tejto veci nefunguje štát, musí sa spojiť komunita. Tá paradoxne nemusí mať ani spoločné záujmy, ani životný štýl. Práve preto si myslím, že čím je spoločnosť otvorenejšia, tým menej je izolácie a tým sú vzťahy prirodzenejšie a hodnotnejšie. Či už v komunite LGBT, medzi národnostnými menšinami alebo v otázkach viery,” prezentuje sympatický manažér svoj pohľad.

Čím je podľa Alexa spoločnosť voči menšinám viac nepriateľská, tým viac sa menšiny izolujú a musia sa spájať, kričať a bojovať za svoje práva. „Ak by sa štát postavil za menšiny a dal im rovnaké práva, slobody a pocit bezpečia, Dúhový Pride by možno vôbec nemusel byť. Momentálne je na Slovensku takým obrovský výkrikom práve pre to, aby si nás spoločnosť všimla.”

Podujatie Alex vníma ako obrovskú párty, oslavu voľnosti, na ktorú je pozvaný každý. Aj výstredné oblečenie treba podľa neho brať len ako dresscode ľudí, ktorí sa tak momentálne cítia a chcú si to maximálne užiť.

„Je ale smutné, že práve tých najvýstrednejších ľudí, často obnažených, dávajú médiá do popredia ako nejakú grotesku, čím v spoločnosti upevňujú názor, že väčšina s nimi nemá nič spoločné. Či s tým ale väčšina súhlasí, alebo nie, každý deň stretáva na ulici veľa rôzne orientovaných ľudí a vôbec o tom nemusí vedieť. Pretože LGBT ľudia žijú rovnaký život ako ostatní. Rovnako potrebujú jesť a musia si na to zarobiť, riešia chorých rodičov, hypotéky či zmeny nájmov. Myslím si, že v bežnom živote takéto extrémne prejavy nevidieť. Ale aj na ne majú ľudia právo. Ak sa zajtra nejaký muž rozhodne prísť do práce s ružovými vlasmi a v sukni, tak na to má právo,” dodáva.

Kto z páru je žena?

V súvislosti s rolami u homosexuálov často dochádza k predsudku, že jeden z páru musí „hrať ” ženu a druhý muža. V skutočnosti však v homosexuálnych partnerstvách neprevláda na jednej strane mužská a na druhej ženská časť. Aj fungovanie domácnosti si partneri delia prirodzene podľa toho, čo koho baví.

Alex napríklad veľmi rád žehlí, pretože si pri tom oddýchne. Na druhej strane však rieši napríklad aj kúpu auta. Priateľ sa zase stará o kuchyňu, ktorú si však aj sám do poslednej skrutky namontoval, zatiaľ čo Alex počas prerábky kapituloval.

„Obaja varíme, najradšej spoločne. Pri upratovaní bytu som zase ja ten, kto stlačí gombík na mašine. Ak sa stretnú dvaja ľudia, ktorí majú podobnú predstavu o chode domácnosti a podobný vkus, spolunažívanie sa rieši ľahšie, či sú to dvaja chlapi, muž a žena alebo dve ženy,” objasňuje svoje skúsenosti.

„Ak sa stretnú dvaja ľudia, ktorí majú podobnú predstavu o chode domácnosti a podobný vkus, spolunažívanie sa rieši ľahšie, či sú to dvaja chlapi, muž a žena alebo dve ženy.”

Práca by pre LGBT ľudí nemala byť problémom

Alex je zamestnancom O2, pracuje ako marketingový manažér pre značku Tesco mobile. „Pracujem v spoločnosti, ktorá otázku LGBT v dobrom vôbec nerieši. Je otázne, či je to správne, alebo nie, veľa sa o tom teraz s kolegami rozprávame. U nás v O2 ale nerozlišujeme ľudí. Kolegovia nemajú dôvod riešiť, či som iný a s kým žijem. Preto mi ani na pohovore do spoločnosti, ktorá je vyzývateľom pre konkurenciu a ktorá trh často posúva k lepšiemu, nenapadlo hovoriť o svojej inakosti. Prišiel som predať svoje biznis kvality a to, čo viem firme ponúknuť. To, či som, alebo nie som homosexuál, v tej chvíli nemá firmu čo zaujímať. Kolegovia sa, samozrejme, zaujímali o mňa ako o človeka a z dialógov v kuchynke automaticky vyplynulo, že som gay. Nikto to absolútne neriešil,” hovorí o tolerancii v práci.

Problém však vidí v tom, že firmy nie sú pripravené na rôzne situácie, ktoré môžu nastať. „Ak by bol zamestnanec mesiac PN a potom by prišiel so zmeneným menom a výzorom, čo s tým v systéme? Povedal som kolegom: Predstavte si, že by kolega zajtra prišiel v sukni. Ako by reagoval šéf? Kolegyňa z HR sa zamyslela a povedala, že ak by bola pod kolená, bolo by to v súlade s naším kódexom obliekania a teda v pohode,” smeje sa.

Podľa Alexa však netreba na firemnej úrovni hneď riešiť zmenu pohlavia. Začať sa dá jednoducho, napríklad ak sa firma prihlási k tomu, že toleruje aj iné názory, spôsoby obliekania či usporiadanie života.  Za dôležité považuje najmä praktické otázky, v ktorých môže firma pomôcť nad rámec štátu. S vedením O2 mal napríklad Alex debatu, ktorá v mnohom otvorila dvere.

„Po tomto rozhovore O2 zaviedlo už v Prvom nádychu, teda uvítacom tréningu pre nových ľudí, do školenia časť, v ktorej sa hovorí o tom, že prichádzajú do firmy, ktorá pracuje s otvorenými ľuďmi a všetci sa musia navzájom rešpektovať. Ak v týchto otázkach zlyháva štát, cestu musia ukázať firmy,” uzatvára.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania Sódy o inakosti a potrebe tolerancie. Práve o tejto téme sa v uliciach nášho hlavného mesta v týchto dňoch hovorí o čosi viac ako inokedy.  

Alex Vlčko

Pracuje v O2, kde ako marketingový manažér zastrešuje značku Tesco mobile. Spolu so svojím partnerom svoj vzťah spečatili zväzkom v Brazíli, z ktorej partner pochádza. O svojej orientácii otvorene rozpráva nielen medzi svojimi blízkymi, ale aj na svojom pracovisku. Vo voľnom čase rád cestuje a venuje sa domácemu miláčikovi – talianskemu chrtíkovi menom Ajka.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Víkendové čítanie: Pozerajme sa aj na inakosť rovnakými očami

Hlásime sa k myšlienkam otvorenej spoločnosti, ale zabúdame na to, že slová nie sú činy. Koľkokrát sme sa zastali niektorej menšiny, snažili sa ju pochopiť a vypočuli si, čo potrebuje?

Svet je farebný. Je v ňom množstvo vecí, javov a odlišností, z ktorých si veľa umelcov, vedcov a otvorených ľudí berie inšpiráciu, no mnohí z nás inakosť často nedokážu prijať.

Byť iný nie je ľahké. Mať fyzický či mentálny hendikep, inú farbu pokožky, vyznávať inú vieru či kráčať ruka v ruke s človekom rovnakého pohlavia. Zamysleli sme sa niekedy nad tým? Možno nie. Prvé, čo nám často prebehne mysľou pri pohľade na niekoho „iného“, je to, aké je to odpudzujúce či neprípustné.

K úplnej tolerancii všetkého, čo sa vymyká „normálu“ stanovenému väčšinovou spoločnosťou, máme ešte ďaleko. Nie sme dostatočne vyspelí a pripravení prijať inakosť a považovať ju za našu súčasť, za súčasť spoločnosti, v ktorej spolu žijeme. Máme pred sebou dlhú cestu, a to nielen v otázkach homosexuality.

Toto víkendové vydanie Sódy sme sa rozhodli venovať inakosti a potrebe tolerancie, o ktorej sa v uliciach nášho hlavného mesta v týchto dňoch hovorí o čosi viac ako inokedyAby sa nám u nás dobre žilo, mali by sme sa všetci snažiť nielen o akceptáciu, ale aj o pochopenie všetkých skupín našej spoločnosti.

V tomto vydaní nájdete:

Psychologička Barbora Kuchárová: Chceme od ľudí, aby prijali inakosť, ale oni často nevedia prijať ani sami seba. Naša spoločnosť nie je vychovaná tak, aby na akúkoľvek inakosť nazerala rovnakými očami. Prečo je to tak a čo by sme s tým mohli urobiť? Na tieto a mnohé ďalšie otázky sme hľadali odpovede spolu s uznávanou psychologičkou.

Alex Vlčko: Čím je spoločnosť otvorenejšia, tým menej je izolácie. Marketingový manažér Alex žije na Slovensku so svojím brazílskym priateľom, v jeho rodnej krajine sú manželmi. Prečítajte si príbeh Alexa, ktorý hovorí o tom, s čím všetkým sa stretáva v bežnom živote a čo by inak orientovaným ľuďom u nás naozaj pomohlo.

„Mami, tati, som gay.“ Prečítajte si, ako sa rodičia vysporiadali s inou orientáciou svojich detí. Zdanlivo jednoduchej vete predchádzajú hodiny vnútornej dilemy, sebapoznania a presviedčania, že všetko bude fajn. A po jej vyslovení zase prichádza množstvo otázok rodičov. Každý z nich to zvláda inak, ôsmi nám porozprávali, ako sa s tým vyrovnali oni.

5 známych tvárí, ktorí bojujú za práva ľudí s inou orientáciou. Mienku v spoločnosti výrazným spôsobom ovplyvňujú nielen médiá, ale aj známe tváre, s ktorých názormi sa dokážu mnohí stotožniť. Vybrali sme pre vás päticu ľudí, ktorá sa snaží o zrovnoprávnenie LGBT ľudí.


Lifetech: Čo je nové