Víkendové čítanie: Pozerajme sa aj na inakosť rovnakými očami
Hlásime sa k myšlienkam otvorenej spoločnosti, ale zabúdame na to, že slová nie sú činy. Koľkokrát sme sa zastali niektorej menšiny, snažili sa ju pochopiť a vypočuli si, čo potrebuje?
Zdieľať
13. 7. 2018;Autor: Sóda, Ilustrácia: Jozef Arpa
Svet je farebný. Je v ňom množstvo vecí, javov a odlišností, z ktorých si veľa umelcov, vedcov a otvorených ľudí berie inšpiráciu, no mnohí z nás inakosť často nedokážu prijať.
Byť iný nie je ľahké. Mať fyzický či mentálny hendikep, inú farbu pokožky, vyznávať inú vieru či kráčať ruka v ruke s človekom rovnakého pohlavia. Zamysleli sme sa niekedy nad tým? Možno nie. Prvé, čo nám často prebehne mysľou pri pohľade na niekoho „iného“, je to, aké je to odpudzujúce či neprípustné.
K úplnej tolerancii všetkého, čo sa vymyká „normálu“ stanovenému väčšinovou spoločnosťou, máme ešte ďaleko. Nie sme dostatočne vyspelí a pripravení prijať inakosť a považovať ju za našu súčasť, za súčasť spoločnosti, v ktorej spolu žijeme. Máme pred sebou dlhú cestu, a to nielen v otázkach homosexuality.
Toto víkendové vydanie Sódy sme sa rozhodli venovať inakosti a potrebe tolerancie, o ktorej sa v uliciach nášho hlavného mesta v týchto dňoch hovorí o čosi viac ako inokedy. Aby sa nám u nás dobre žilo, mali by sme sa všetci snažiť nielen o akceptáciu, ale aj o pochopenie všetkých skupín našej spoločnosti.
Alex Vlčko: Čím je spoločnosť otvorenejšia, tým menej je izolácie. Marketingový manažér Alex žije na Slovensku so svojím brazílskym priateľom, v jeho rodnej krajine sú manželmi. Prečítajte si príbeh Alexa, ktorý hovorí o tom, s čím všetkým sa stretáva v bežnom živote a čo by inak orientovaným ľuďom u nás naozaj pomohlo.
5 známych tvárí, ktorí bojujú za práva ľudí s inou orientáciou. Mienku v spoločnosti výrazným spôsobom ovplyvňujú nielen médiá, ale aj známe tváre, s ktorých názormi sa dokážu mnohí stotožniť. Vybrali sme pre vás päticu ľudí, ktorá sa snaží o zrovnoprávnenie LGBT ľudí.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Barbora Kuchárová sa s témou LGBT stretá nielen profesijne vo svojej ordinácii, ale aj v súkromí. Obavy ľudí s inou orientáciou dôverne pozná a na našu spoločnosť plnú predsudkov sa pozerá naozaj kriticky.
V našom rozhovore nájdete množstvo odpovedí na otázky z pohľadu inak orientovaného človeka aj súčasnej spoločnosti, či jej odporúčania, ako byť otvorenejší.
Barbora, čo je tá inakosť a prečo s ňou spoločnosť stále bojuje?
Inakosť je iba odchýlka od normy a norma predstavuje veľmi úzku časť Gaussovej krivky normality. To znamená, že ak normalita existuje, tak do slovíčka inakosť sa vlastne zmestí väčšina populácie, pretože všetci by sme v niečom spĺňali atribút inakosti. Ja napríklad výškou len 158 cm, niekto zlým zrakom, lebo normálne je nemať dioptrie, iný zase intelektom, ak ho má väčší alebo menší a niekto menej častou sexuálnou orientáciou.
Ak by sme boli pokorní a povedali si, že všetci sme len podskupinou, možno by sme boli aj láskavejší k ľuďom s inou orientáciou. Áno, je to tabuizovaná téma, ktorá budí hnev i strach a existujú koncepty, ktoré hovoria, že iná sexuálna orientácia naštrbuje bezpečie postavené na hodnotách, ktoré však nie sú vnútorné, ale externé. Chceme mať jednoducho v spoločnosti „poriadok“.
V našej spoločnosti sa ale často homosexualita označuje za chorobu. Prečo?
Áno, v tomto sme strašne pozadu, pretože niekto nám to tu určuje a my to schvaľujeme. A pritom Svetová zdravotnícka organizácia už pred rokmi rokúcimi homosexualitu vylúčila z klasifikácie chorôb. Mňa dokonca v 90-tych rokoch učil dnes už nebohý profesor Dobrotka, starý pán, ktorý bol obrovská autorita a v klinickej sexuológii už vtedy používal výraz sexuálne variácie. Homosexualitu teda naozaj nemôžeme považovať za chorobu.
Existuje v psychológii vysvetlenie homosexuality či celkovo inej sexuálnej orientácie?
Moderné teórie hovoria o vrodenej tendencii. Psychológia sa zaoberá skôr otázkou toho, aké ťažké je vysporiadať sa s inou orientáciou, pretože toto zistenie spúšťa aj rôzne traumy či neprijatie spoločnosťou. Keď ale hovorím o moderných konceptoch sexuality sú aj 15 – 20 rokov staré.
„Všetci prežívame množstvo bojov a LGBT ľudia zvádzajú ešte jeden navyše.“
Môže nám byť teda hanbou, že až teraz u nás hovoríme o lineárnej sexualite. Ak sa na sexualitu pozrieme ako na úsečku, na jednom jej konci máme homosexualitu, na druhom heterosexualitu a bisexualita je niekde v strede. Počas svojho vývoja sa hýbeme po tejto úsečke. Klinické výskumy dokazujú, že veľa mužov malo aspoň raz v živote homosexuálny sen, aj keď nikdy nemali fyzický kontakt s mužom a 100 % heterosexualita nie je zastúpená až v takej veľkej miere, ako sa deklaruje.
Mnohí ľudia hovoria, že homosexualita je výdobytok dnešnej rýchlej doby, nie je tomu ale tak. Kde všade môžeme nájsť historické dôkazy?
Máme ich hlavne v rôznych artefaktoch, ktoré sú staré ako ľudstvo samo. Máme napríklad veľa umeleckých diel z Egypta z čias antiky. Prelomovou v tom smere bola knižka Totem a tabu od Sigmunda Freuda, kde hovorí o sexualite ako o súčasti vývoja ľudstva a jej najrôznejších variáciách. Inak orientovaní boli mnohí svetoví umelci a pravdepodobne aj Alexander Veľký. Vedecké výskumy zase hovoria o tom, že homosexualita sa vyskytuje nielen u ľudí, ale aj u šimpanzov.
Poďme sa viac zamerať na to, čo cíti jedinec, ktorý zistí, že je inak orientovaný. Čo prežíva vnútorne aj navonok ešte predtým, než príde s verejným coming outom?
Psychológia hovorí, že určitou dilemou spochybnenia vlastnej orientácie by si mal prejsť dokonca každý z nás. Aj keď vo svojej praxi nepracujem s takými mladými ľuďmi, ktorí to v sebe práve riešia, aj moji klienti spomínajú, že obdobie, keď na to prichádzali, pre nich bolo veľmi ťažké.
Mali pocit viny a pociťovali bolesť, že sklamú blízkych kvôli očakávaniam spoločnosti, bol to pre nich veľký boj a odriekanie si. Povedzme si na rovinu, narodiť sa iný nie je požehnanie. Všetci prežívame množstvo bojov a LGBT ľudia zvádzajú ešte jeden navyše. Sama som zažila rodinu, v ktorej bol jeden syn alkoholik a druhý gay a rodičia prirodzene inklinovali k tomu alkoholikovi. Použili pritom sedliacky rozum, pretože jedno je „zdravé“ a druhé je „choroba“. A alkoholik predsa len robí menšiu hanbu.
Stáva sa teda, že ľudia majú sami problém prijať svoju orientáciu?
Samozrejme, mnohí žijú v trýzni a bôli. Ak sú napríklad silne veriaci, tak im to rozbije celú existenciu. Aj v literatúre či v histórii existuje veľmi veľa príbehov, kde hrdinovia žili v tichosti potláčajúc svoje pudy. Patril k nim aj tvorca šifrovacieho prístroja Enigmy, ktorý bol nakoniec za svoju orientáciu obvinený z obscénnosti a musel si vybrať medzi odňatím slobody a chemickou kastráciou. Nechal sa chemicky vykastrovať, čo viedlo k jeho smrti. Neskôr sa mu britský premiér im memoriam v mene vlády ospravedlnil a kráľovná Alžbeta II. mu udelila kráľovskú milosť.
„Často odsudzujeme len časť a nechávame si to, čo je výhodné a spoločensky akceptované.“
S neprijatím sa stretol aj zakladateľ voľného verša americký spisovateľ Walt Whitman. Svoje ja potláčalo veľa ľudí. Je to taký absurdný oxymoron, byť iný aj to celé neprijať, preto im to ešte nesťažujme.
S akými strachmi alebo trápeniami k vám inak orientovaní ľudia chodia na terapiu?
Majú úplne rovnaké starosti ako my, riešia vzťahové problémy podobne ako heterosexuáli, úzkosti aj depresie.
Ako by mal človek pristúpiť k svojmu coming outu, teda informovaniu okolia o svojej orientácii?
Najlepšie je rozprávať sa o tom s dobrým kamarátom, najprv však musí mať zvládnutý coming out v seba. Chce to obrovskú odvahu. Vždy ide do rizika, že stratí svojho dobrého kamaráta, ktorý ten tieň neprekročí. A áno, rodiny to spracovávajú ťažko, lebo je to šokujúce, mení to celý koncept bytia, pretože rodiny očakávajú vnúčatá a radi sa hrdia.
Jedna známa robila do diplomovky prieskum o coming oute v lokalite Slovenska, kde žije. Spomínala rodinu, v ktorej otec odsúdil syna za to, že je gay, ale jeho prácou vrcholového manažéra sa chváli po dedine. Keby to aspoň bolo kompletné odsúdenie, ale často odsudzujeme len časť a nechávame si to, čo je výhodné a spoločensky akceptované.
Čo poradiť rodičom, ktorí sa musia vysporiadať s inou orientáciou svojich detí?
Na terapiu ku mne chodia aj maminy, ktoré sa s tým potrebujú vysporiadať. Jedna pani má dcéru, ktorá žije so ženou a brala to veľmi ťažko. Nakoniec to vyriešil jej syn, ktorý sa mamy spýtal: „Ide ti o to, aby tvoja dcéra bola spokojná alebo nie?“ A odpoveď bola jasná.
Ak máme deti, mali by sme ich prijať také, aké sú. Malo by nám záležať na tom, aby žili šťastný život, ale šťastný život podľa ich predstáv, nie podľa našich či predstáv iných.
LGBT ľudia majú často problémy v bežnom fungovaní. S čím sa musia stretať?
Presne, majú problém s absolútne bežným fungovaním, návštevou v nemocnici či dedičským konaním. Hľadajú právne medzery, musia zvládnuť množstvo zranení a ponížení. A, samozrejme, čím primitívnejší ľudia sú naokolo, tím sú zraňujúcejší. Často sa na nich inak pozeráme, nevieme spracovať niečo, čo je iné, čo nás „ohrozuje“. A keď máme úzkosť a strach, vieme byť veľmi agresívni, lebo najlepšia obrana je útok.
„Telesný postih je u nás prijateľnejší, lebo ten môže mať zajtra ktokoľvek z nás. Ľudia sa s ním identifikujú ľahšie ako s LGBT.“
Aké fajn by bolo pracovať na tom, aby sme sa vedeli normálne pozrieť na človeka, čo má len jednu nohu, najesť sa pri telesne postihnutom či nepozerať inak na homosexuálov. To by mala byť pre nás taká veľká výzva.
Myslíte si teda, že k všeobecnej tolerancii by mohlo pomôcť, ak by ľudia vo svojom okolí poznali homosexuálne páry a mali skúsenosť s LGBT komunitou?
Áno, napríklad časť mojich inak orientovaných kamarátov sa nezúčastňuje veľkých happeningov propagujúcich inakosť, lebo hovoria, že sa nevedia stotožniť s obnažením od pol pása nahor v kožených gatiach. Oni sami tak nikdy nežili ani nepočúvali takú hudbu a celkovo k tomu neinklinujú. Hovoria, že by bolo dobré spoznávať úplne bežných ľudí, ktorí si žijú svoje životy, nikomu neubližujú, majú svoje hodnoty, sú láskaví a užitoční pre komunitu. Hnev na oboch stranách nič nerieši.
Asi najväčší happening tohto druhu na Slovensku Dúhový Pride veľa heterosexuálov odstrašuje práve tým, že prináša extrémny príklad toho, ako LGBT komunita vyzerá. Svoju úlohu v tom zohrávajú médiá, ktoré si často vyberajú tých najextravagantnejších ľudí.
Myslím si, že v Bratislave sa nedeje nič desivé. V iných mestách to bývajú obrovské karnevaly, u nás je to skôr o hlasnom poukázaní na to, že aj takýto sme, nikomu neubližujeme a máme právo byť tu rovnako ako vy. Pochod má byť festival na podporu tolerancie, účastníci nechcú zaútočiť na parlament. Ak sa ale okolo nás prejdú dvaja muži v latexových gatiach, sme vydesení a považujeme ich za zvrátených. Mali by sme to brať s ľahkosťou.
Ako ale vštepiť heterosexuálom ten normálny pohľad na spolunažívanie dvojíc rovnakého pohlavia, aby na nich nazerali bez predsudkov?
Úplne jednoducho, nech si spomenú, ako bývali s kamoškami či kamošmi na intráku, len to má ešte jednu pridanú hodnotu, ktorú s tými ľuďmi nezdieľali. Aj LGBT ľudia jednoducho žijú a vo väčšine života, nielen ich, ale života každého, pohlavie nie také podstatné. Výraznú úlohu hrá len občas.
Ako to je s delením rolí v homosexuálnom partnerstve? Naozaj v ňom jeden zastáva rolu ženy a druhý muža alebo je to len predsudok?
Presne toto sú tie predsudky. Tí ľudia si to prirodzene delia podľa svojich potrieb a obľúbenosti činností. Nemalo by to tak byť aj v prípade heterosexuálnych párov? Sú predsa muži, ktorí sú fantastickí kuchári. To ale neznamená, že sú zženštilí.
Zo štatistiky, ktorú robila minulý rok Iniciatíva Inakosť vyplýva, že 40 % LGBT ľudí sa stretlo s diskrimináciou. Čo by sa malo v spoločnosti zmeniť, aby bolo toto číslo čo najnižšie?
Myslím si, že 40 % je ešte veľmi láskavý výsledok. K tomuto číslu prispieva legislatíva, ale aj verejná mienka. Karavána sa, bohužiaľ, vždy pohybuje rýchlosťou najpomalšej ťavy a naša konzervatívna spoločnosť kráča z veľkej diaľky. Rozdiel vidieť už u Čechov, ktorí sú protestantskí.
„Ak máme deti, mali by sme ich prijať také, aké sú. Malo by nám záležať na tom, aby žili šťastný život, ale šťastný život podľa ich predstáv, nie podľa našich či predstáv iných.“
História a tradícia konkrétnej časti krajiny, kultúry či spoločenstva hovorí aj o schopnosti akceptovať inakosť. Žijeme v spoločnosti, kde na stredných školách čítame slovenskú literárnu klasiku, ktorá dosvedčuje, akí sme mali ešte pred pár desaťročiami obrovský problém s telesne postihnutými ľuďmi. Tí v poviedkach zomierali vzadu na šope, lebo mať hendikep bola hanba.
Telesný postih je u nás dnes prijateľnejší, lebo ten môže mať zajtra ktokoľvek z nás. Ľudia sa s ním identifikujú ľahšie ako s LGBT.
Kde podľa vás treba začať? Bolo by dobré otvárať LGBT tému napríklad na školách?
Svojho času taký program dokonca bežal. Ľudí by sme mali učiť tolerancii a treba to vziať od podlahy, hlásať, že iné je inšpiratívne a nie ohrozujúce. Ja to predsa môžem a nemusím integrovať. Je potrebné hlásať toleranciu k iným vierovyznaniam, etnikám, hodnotovým systémom, orientáciám, farbám pleti, profesiám či politickým presvedčeniam. Skôr než osveta by mali fungovať poradenské centrá, akým je napríklad Q-centrum, kde sa ľudia s nejakou neistotou môžu ísť rozprávať s profesionálom.
Na prvý pohľad sa zdá, že Slovensko je otvorená spoločnosť. Prečo tu potom ešte stále funguje takáto neznášanlivosť a netolerancia?
Lebo nie sme takí otvorení a liberálni, ako si myslíme. Prichádzame z historických konotácií, kde sme si to veľmi nenatrénovali. Neboli sme moreplavci, nespoznávali sme tak skoro ako iní ľudia na iných kontinentoch, nemali sme veľmi rozvinutý obchod. Boli sme ukotvení v socializme a predtým niekde uprostred Rakúsko-Uhorska.
Základná psychologická teória hovorí, že predsudky vznikajú na základe bývalých zlých skúseností či strachu z nepoznaného. A strach má vždy veľké oči a rýchlo sa šíri.
„Základná psychologická teória hovorí, že predsudky vznikajú na základe bývalých zlých skúseností či strachu z nepoznaného. A strach má vždy veľké oči a rýchlo sa šíri.“
Čo by podľa vás pomohlo LGBT ľuďom u nás k lepšiemu životu?
Myslím si, že ich úplné zrovnoprávnenie, lebo rovnoprávni nie sú. V mnohých témach máme občanov 1. a 2. kategórie, rovných a rovnejších. Ešte stále to, žiaľ, pretrváva. Je dôležité, aby mali prístup ku všetkému ako každý iný človek.
A z psychologického hľadiska?
Prijatie. Chceme od ľudí, aby prijali inakosť, ale oni často nevedia prijať ani sami seba. Tam niekde to končí. Hlboká ľudská akceptácia by mala spočívať v tom, že mi to je jedno, pretože s tým človekom nechcem mať intímny rámec. Ani pseudoprijatie mi nepríde príliš etické. Ak mám vo svojom okolí homosexuála, nájdem spoločné témy či záujmy a tie rozvíjam.
Je klinická psychologička a výkonná riaditeľka občianskeho združenia Prima, ktoré sa zaoberá prácou s drogovo závislými ľuďmi a prostitúciou v teréne. Vytvorila sériu videí, ktoré hovoria o rodovej nerovnosti, pracovnej morálke aj prokrastinácii.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie
Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.
Zdieľať
3. 5. 2021;Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová
Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?
Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.
Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.
Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?
Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.
Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?
Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.
Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.
Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.
Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.
Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?
Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.
Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.
O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.
Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.
Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?
Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.
Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?
Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.
Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.
Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?
V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.
Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.
Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?
Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.
Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.
Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?
V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.
Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.
Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.
Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.
Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?
Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?
Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.
Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.
Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?
V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.
Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.
Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA.
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Inšpiratívne články o duševnom zdraví, pohybe, spoločenských témach, popkultúre či technológiách posielame každú druhú nedeľu.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Loading...
