Každý môže naletieť hoaxu, dôležité je poučiť sa, tvrdí odborník na informačnú bezpečnosť

Tomáš Kriššák z projektu Konšpirátori.sk, hovorí o tom, ako sociálne siete a dezinformácie menia spôsob, akým vnímame realitu.

Autor Marek Hudec

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum6. 9. 2021

Na Slovensku už roky rastie vplyv dezinformačných stránok, ktoré využívajú hnev, strach, neistotu a šíria skreslené informácie či hoaxy. Pred piatimi rokmi vznikol projekt Konšpirátori.sk, ktorý ich zhromažďuje v jednom zozname spolu s hodnotením ich obsahu. Prečo však ich popularita stále rastie? Tomáš Kriššák, odborník na informačnú bezpečnosť a člen hodnotiacej komisie projektu, vraví, že na vine sú do veľkej miery sociálne siete.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

čo si na stránkach všímať, aby sme nenaleteli hoaxom,
ako konšpiračné weby zmenili nálady v slovenskej spoločnosti,
prečo príval týchto stránok rastie,
či rastie s ich vplyvom aj množstvo hejtov na internete.

„Dôležité je debatovať, nie presviedčať. Aj konšpirátori môžu mať v niečom pravdu.“ Prečítajte si rozhovor s riaditeľom Slovenskej debatnej asociácie

Naleteli ste už vy sám nejakému hoaxu?

Mnohokrát, nie je hanbou si to priznať. Ľudia, nech sú akíkoľvek, vždy môžu naletieť. Dôležité je vedieť si to priznať a poučiť sa z toho. Uveril som napríklad fotke z Nemecka, kde bolo pri povodniach vidno potápajúce sa auto s nálepkou, ktorá zosmiešňovala aktivistku Gretu Thunbergovú.

Fotka obletela svet s tým, že človek, ktorý popiera klimatickú krízu, zažil potopu. V skutočnosti to bola falošná fotka upravená Photoshopom. Uvedomil som si to, odstránil ju a napísal ľuďom, ktorí na ňu reagovali. Povedal som si, že nabudúce by som mohol aspoň 5 sekúnd googliť, než niečomu uverím, a že mám vlastné predsudky, podľa ktorých si kreslím svet.

Projekt Konšpirátori.sk vznikol v roku 2016. V tom čase sa konšpiračné stránky stali hrozbou?

Hrozbou boli odjakživa, no okolo roku 2014, keď sa vyhrocoval konflikt na Ukrajine, Slovensko aj iné krajiny zažili príval dezinformačných webov. Len ťažko by sme vedeli dokázať, že majú zahraničný pôvod, ale skutočne preberali veľa zahraničnej propagandy.

Ako na stránke Konšpirátori rozlišujete dezinformácie?

Každý nám môže nahlásiť problematickú stránku a my taký podnet spracujeme. Celkové hodnotenie vychádza zo zhody čo najväčšieho počtu 12-člennej komisie. Hlasovanie je tajné, nemôžeme sa teda ovplyvňovať. Každý z nás sa snaží čo najobjektívnejšie stránku vyhodnotiť na základe toho, aké informácie sa tam nachádzajú, či dodržiava profesionálne a etické normy.

Facebook urobil z konšpiračných teórií na celom svete mainstream.

Sledujeme, či sú pod správami podpísaní autori, či citujú, či si nevymýšľajú. Zisťujeme, či uverejňujú opravy. Konšpiračné weby bežne zverejnia blbosť, a keď sú usvedčené, obsah nezmažú a málokedy odpovedajú.

Rastie počet dezinformačných stránok alebo skôr stagnuje?

Podobné zdroje informácií vznikajú nepretržite nielen na webe, ale aj na sociálnych sieťach a iných digitálnych platformách. Náš projekt Konšpirátori vznikol ako odpoveď na tento trend, lebo veľa inzerentov sa nevedelo zorientovať, na ktoré stránky môžu umiestniť svoje reklamy bez reputačného rizika. Obávali sa, že sa ich reklama objaví vedľa správy, že keď si budete strúhať mrazený citrón do vody, zázračne vás to vylieči zo štvrtého štádia rakoviny.

Máte informácie o prípadoch, keď váš projekt pomohol?

Tisíce inzerentov sa chopili šance byť zodpovednými a zapojili sa do nášho projektu. Pevne verím, že je to jedna z ciest, ako ukázať, že civilizovaný svet nechce živiť týchto, ja to nazývam, novodobých barbarov, ktorí zneužívajú slobodu slova, aby sa toxicky obohacovali. Viacero krajín by sa mohlo inšpirovať, že sa dá objektívne zhodnotiť kvalita obsahu webu, a mohlo by to nastaviť nový etický štandard.

Ako môžu bežní ľudia odhaliť konšpiračné stránky? Čo by si mali všímať? Respektíve mali by si vždy na vašej stránke skontrolovať, či sa web nenachádza na zozname konšpirátorov?

Projekt Konšpirátori slúži primárne inzerentom, ale bežným ľuďom by mohol pomôcť projekt Checkbot, kde sú podozrivé kritériá definované. Spomínal som už potrebu sledovať, či je uvedený autor textu. Potom si treba všímať, či stránka používa často nejaké negatívne ladené nálepky, ako napríklad „slniečkari“, a či majú texty príliš bombastické titulky. Dôležité je overiť si aj grafiky a obrázky.

Napríklad v roku 2015 svet obletela fotka, ktorá mala byť dôkazom, že v Európe sa vyloďujú tisíce utečencov, no v skutočnosti šlo o záber z roku 1991, keď do Talianska prichádzali migranti z Albánska, keď sa u nich zrútil režim.

Keď si ich stiahnem a nahrám do Google Images alebo do Yandexu, zistím, kde boli pôvodne uverejnené. Napríklad v roku 2015 svet obletela fotka, ktorá mala byť dôkazom, že v Európe sa vyloďujú tisíce utečencov, no v skutočnosti šlo o záber z roku 1991, keď do Talianska prichádzali migranti z Albánska, keď sa u nich zrútil režim.

Ľudia by si mali dávať pozor, či sa správy nesústreďujú na vyvolávanie ostrých emócií alebo či neútočia na niektoré skupiny obyvateľstva. Extrémisti pomaly už nezverejnia ani jeden príspevok, ktorý by na niekoho neútočil.

Akým spôsobom k šíreniu konšpirácií prispel Facebook a iné sociálne siete?

V prvom rade, Facebook urobil z konšpiračných teórií na celom svete mainstream. Problém narástol v čase, keď spoločnosť zmenila spôsob, akým zarába peniaze, a zmenila niekoľko modelov a algoritmov toho, čo sa používateľom zobrazuje. V roku 2016 manažérka Facebooku Sheryl Sandberg urobila rozhodnutie, že sa sieť stane miestom, kam si ľudia budú chodiť po novinky.

„Často sa zamýšľam, ako sa ľudia, ktorí vypisujú hejty, správajú k svojej rodine.“ Prečítajte si rozhovor s Kristínou Tormovou

V zásade sa stala médiom, ktoré však nechcelo prevziať zodpovednosť klasických médií, a radšej si vzala najtoxickejšie metódy, ako pritiahnuť ľudskú pozornosť. Dala priestor každému, kto dokázal pozornosť ľudí zaujať a udržať. Niekedy vtedy sa začalo dariť Hlavným správam či magazínu Zem a vek, to boli u nás prvé lastovičky. Po nich prišli mnohé ďalšie, ktoré majú na Facebooku otvorené dvere.

Vieme však dokázať, že vina padá na plecia Facebooku?

Spoločnosť Gerulata Technologies realizovala vo februári tohto roka výskum so zameraním na 43 dezinformačných zdrojov. Skúmali, či je Facebook schopný moderovať a odstraňovať hoaxy, ktoré sa týkali koronavírusu. Zistili, že minimálne 200 výstupov týchto zdrojov bolo v rovine výmyslov. Facebook za mesiac od ich nahlásenia neodstránil ani jeden. Spoločnosť tvrdí, že je to síce jej priorita, no že nemá kapacity všetko čistiť. Mne sa to javí ako otrepané PR a snaha vyviniť sa.

Keď rastie vplyv konšpiračných webov, zväčšuje sa aj počet hejtov?

Internet je iný než pred desiatimi rokmi, ľudia si častejšie skáču do vlasov. Kamaráti, ktorí boli predtým pankáči, teraz držia stranu extrémistom. Vravím im: „Chalani, pred rokmi vás títo naháňali na ulici a mnohí ste skončili v nemocnici. A teraz súhlasíte s rečami, ktoré šíria?“

Tieto zmeny spôsobuje konšpiračné myslenie, teda interpretácia reality podľa neprávd a konšpiračných teórií. Práve to v ľuďoch živí pocit frustrácie. Aj preto si v online ľudia ľahšie vybíjajú hnev, je ho viac, poškodení ho potrebujú zo seba vyfiltrovať a v online priestore si každý rýchlo nájde svoj cieľ, hromozvod vlastného hnevu.

Sociálne médiá sú nešťastný produkt. Zarábajú totiž na tom, že ľudí neustále pripútavajú k technológii, ktorá im neprináša nové informácie, no dokáže z nich najlepšie vytiahnuť informácie o tom, aké majú strachy a túžby, a tie potom čo najlepšie speňažiť.

Čo to v praxi znamená?

Ak ste človek, ktorý sa nevenuje internetovej bezpečnosti, na Facebooku nemáte čo robiť. Je to priestor, ktorý je už mimoriadne toxický a nebezpečný. Ponúka iba zopár výhod, ako napríklad spojenie s kamarátmi, to vám však už dokáže sprostredkovať mnoho iných aplikácií. Otvoríte si newsfeed a máte šancu 50 : 50, že si prečítate blbosť alebo zapálenú debatu, kde sa ľudia hádajú, nerozumejú si.

Potom sa ako spoločnosť nevieme dohodnúť ani na takej banalite, ako je očkovanie, hoci po dekády bolo zrejmé, že je to medicínsky overený spôsob, ako zamedziť šíreniu desiatok chorôb.

Dezinformačné stránky sa odvolávajú na slobodu prejavu. Mali by sme ju obmedziť?

Sloboda prejavu je nehmotná inštitúcia, podobne ako sú súdy alebo vzdelávanie. V liberálnej demokracii je jej cieľom to, aby mal každý rovnaké právo robiť informované rozhodnutie bez ohľadu na to, či je bohatý, chudobný alebo z akejkoľvek spoločenskej skupiny.

Sociálne siete nám umožnili spoločne vytvárať informačný priestor a pestovať slobodu prejavu virtuálne. No to je mimoriadne ľahké zneužiť. Producenti dezinformácií často nerobia nič iné, len ohrozujú práva ostatných a tvária sa, že oni zastupujú slobodu prejavu, čo je totálny paradox.

Zdroj problémov, neochota kľúčových ľudí robiť odvážne kroky, ktoré by možno boli drahé, ale zároveň by boli benefitom pre celé ľudstvo.

Pokrytectvo, ako keby pyroman tvrdil, že je zárukou, že už nič nezhorí, lebo on už všetko podpálil. Treba zdôrazniť, že konšpirácie a hoaxy majú dosah na rôzne oblasti života, napríklad medziľudské vzťahy a duševné zdravie, a neohrozujú len slobodu prejavu a možnosť robiť informované rozhodnutia.

Ako by sa teda dalo zabrániť šíreniu hoaxov na sociálnych sieťach?

Odporúčam prečítať si knihu od Shoshany Zuboffovej The Age of Surveillance Capitalism. Hovorí o tom, že sociálne médiá sú nešťastný produkt. Zarábajú totiž na tom, že ľudí neustále pripútavajú k technológii, ktorá im neprináša nové informácie, no dokáže z nich najlepšie vytiahnuť informácie o tom, aké majú strachy a túžby, a tie potom čo najlepšie speňažiť.

Takýto model zväčšuje svoj profit vtedy, keď je otvorený nebezpečným a zavádzajúcim informáciám, lebo tie sú magnetom pre ľudskú pozornosť. Kým tento princíp nebude zlomený, budeme sa len hlbšie ponárať v tekutom piesku. Pozeráme sa na čiastkové riešenia, no my musíme zničiť zdroj problému.

A ten je?

Ľudský mamon. Facebook mohol byť dobrou spoločnosťou. Poznáme mnoho digitálnych značiek, ktorým sa podarilo vykonať viac dobra než zla, no pri Facebooku vieme určiť konkrétne nesprávne rozhodnutia, ktoré ho zviedli na zlú cestu. A to je zdroj problémov, neochota kľúčových ľudí robiť odvážne kroky, ktoré by možno boli drahé, ale zároveň by boli benefitom pre celé ľudstvo.

Spoločnost O2 dlhododobo podporuje mediálnu gramotnosť, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 podporila projekty zamerané na kultiváciu informačného priestoru a publikovanie overených informácií. Spolu s webom konspiratori.sk uspelo v grantovom programe Vráťme rozum na internet tento rok 12 projektov zameraných na kritické myslenie. Viac informácií nájdete na tomto mieste.

Tomáš Kriššák

Pochádza z Popradu a pôsobí na voľnej nohe vo viacerých projektoch zameraných na informačnú bezpečnosť. Je členom hodnotiacej komisie projektu Konšpirátori.sk, zoznamu webových stránok s pochybným obsahom. Konšpirátori.sk je neziskové občianske združenie, ktorého členmi sú Ján Urbančík, Peter Jančárik a Pavol Hardoš. Kriššák je okrem toho aj jedným z autorov komiksu Dobrodružstvá Milana Rastislava Štefánika.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Liberty Blake Simon: „Byť sama sebou nie je len o odvahe jednotlivca. Je to aj o ľuďoch a prostredí, ktoré nám dovolí prestať sa skrývať.“

Sebaprijatie je proces. Zmena nemá vychádzať z pocitu nedostatočnosti.

Autor Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum15. 7. 2026

„Najsilnejší pocit, že toto som naozaj ja, prišiel až po začiatku tranzície,“ hovorí Liberty. Až vtedy si dovolila naplno žiť v súlade so sebou. Uvedomila si, že jej život už nie je len generálkou, ale že toto je skutočne ona. Rovnaký pocit prijatia a bezpečia sa dnes snaží vytvárať aj pre mladých ľudí v projekte Queer Time Out. Na spoločných stretnutiach pritom často ani nepríde reč na ťažké témy. Deti chcú predovšetkým zažiť priestor, kde môžu byť samy sebou a cítiť pokoj. „Pustíme si Pelíšky na projektore, smejeme sa na hláškach a jednoducho len tak sme,“ dodáva Liberty.

Vo firme Gekkon, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu či so skúsenosťou so závislosťou, veria, že každý človek si zaslúži rešpekt a druhú šancu.

V rozhovore s transrodovou ženou a modelkou Liberty Blake Simon sa dozviete:

aká bola jej cesta k sebaprijatiu,
kedy prvýkrát pocítila, že môže byť sama sebou,
akú úlohu na tejto ceste zohrali ľudia v jej okolí,
čo sa deje s človekom, keď už nemusí neustále vysvetľovať, obhajovať alebo dokazovať svoju hodnotu,
kto jej ukázal, že láska existuje aj mimo rodiny,
čo by povedala malej Liberty, ktorá sa vždy snažila byť dokonalá.

Čo pre teba znamená prijatie samej seba?

Osobne si ho vysvetľujem ako schopnosť vnímať samu seba celistvo – so svojimi silnými stránkami, ale aj s chvíľami, keď som slabá, keď potrebujem pomoc, keď jednoducho nevládzem a som na dne. A aj napriek týmto momentom sa dokážem mať rada a prijať sa taká, aká práve som.

Sebaprijímanie vnímam v istom zmysle aj ako sebarodičovstvo. Snažím sa predstaviť si tú malú Liby a pýtať sa jej, čo by v danej chvíli potrebovala, čo by jej pomohlo a čo by jej prinieslo pocit bezpečia.

Moja terapeutka mi raz povedala veľmi peknú vec: „Predstav si, že stojíš na okraji bazéna a niekto na teba kričí, že musíš skočiť, aby si dokázala, že si odvážna. Ale niekedy je úplne v poriadku do toho bazéna neskočiť.“

Namiesto neustáleho tlačenia na seba a na to, čo by si mala, si môžeš budovať súcit k sebe. A práve súcit so sebou podľa mňa veľmi úzko súvisí so sebaprijatím.

Často však zabúdame, že to nie je len nejaké individuálne rozhodnutie alebo motivačný citát, ktorý si vsugerujeme do hlavy, a zrazu máme všetko vyriešené.

Presne tak. Možno sa mi na sebe niečo nepáči, možno sú veci, ktoré chcem zmeniť. Ale nemám rada, keď tieto zmeny vychádzajú z pocitu nedostatočnosti. Ak má byť moje prijatie podmienené zmenou, ktorú musím najskôr spraviť, tak to vlastne nie je skutočné sebaprijatie.

Keď sa dokážeme prijať aj so svojimi rezervami a s vecami, s ktorými nie sme úplne spokojní, dokážeme s nimi oveľa lepšie pracovať a v konečnom dôsledku ich aj meniť.

Nič ma nepoteší viac, ako keď si spravím pekné vlasy, pekné nechty, keď si doprajem chvíľu starostlivosti o seba alebo keď každý deň cvičím. No nie je to moja primárna motivácia. Chcem sa o svoje telo starať preto, že si uvedomujem, čím všetkým si prešlo a že dodnes nesie traumy, ktoré som zažívala ako dieťa.

Často premýšľam nad tým, do akej miery bola moja tranzícia vonkajším procesom a do akej miery bola v skutočnosti skôr procesom vnútorným.

Ako to myslíš?

To, čo sa deje vo mne, je oveľa pomalší a stále prebiehajúci proces. Napríklad vzťah k telu vnímam ako neustály dialóg. Keď sedím u terapeutky a rozprávame sa o ťažkých veciach, často sa ma spýta: „Kde to teraz cítiš v tele?“

Trasú sa mi ruky? Cítim bolesť v bruchu? Chcem utiecť? Práve cez telo sa snažím komunikovať sama so sebou, pretože každá emócia sa v ňom nejakým spôsobom ukladá. Takže to nie je len o tom, ako sa cítim ako žena – je to aj o tom, ako sa dokážem znovu vrátiť k svojmu telu a liečiť to, čo sa v ňom celé roky hromadilo.

Pamätáš si na moment, keď si prvýkrát pocítila, že môžeš byť sama sebou?

Najsilnejšie to bolo asi po začiatku tranzície, keď som si dovolila byť tým, kým naozaj som. No najmä som precítila, že si to zaslúžim. Že už to nie je len generálka môjho života, ale že toto som naozaj ja.

V minulosti som zažila situácie, keď som premýšľala, či tu ešte chcem byť – najmä preto, že som nechcela zraniť svoju rodinu. Bojovala som sama so sebou a s otázkou, či som vo svojom vnútri dobrá alebo zlá. Naozaj sa to vtedy zúžilo len na túto jednu vec.

Niekedy v tom období som sa rozhodla, že v základe mňa je dobro, láska, radosť a krása. A práve z tohto malého zrniečka som si potom vybudovala ženu, ktorá je dnes tu s vami.

Čo túto ženu charakterizuje?

Napadá mi pocit samoty, ktorý je stále niekde vo mne a veľmi ma formoval. Pamätám si na momenty, keď mi rodičia, sestra aj babka s dedkom hovorili, ako ma ľúbia, no ja som si vsugerovala, že to nemôže byť úplne pravda, pretože o mne vedia veľmi málo. „Keby vedeli, aká je moja skutočná realita, aké je moje skutočné prežívanie, tá láska by už neplatila.“

V istej miere to vo mne ostáva dodnes. Ako kvír ľudia sme často prežili veľkú časť života s pocitom, že sme jediní. Nepoznali sme ostatných ľudí, ktorí by nám boli podobní. Mnohí z nás sme žili v akomsi bunkri, do ktorého nikto ďalší nepatril. Nehovorili sme o tom, čo prežívame, pretože sme sa báli.

Tento typ samoty bol a stále je vo mne veľmi silný napriek tomu, že mám dnes okolo seba úžasných a blízkych priateľov.

V konečnom dôsledku aj sebaprijatie do veľkej miery súvisí s naším okolím. Je to aj o ľuďoch, ktorí nám dovolia byť sami sebou.

Občas si musím vedome pripomínať, že už nie som sama. Že už nie som to dieťa, ktoré sedí samo v kúte triedy a je šikanované.

Kto bol takým človekom pre teba?

Veľkú úlohu zohrala moja skúsenosť s House of Vinyard – jedným z takzvaných ballroom houses. Ballroom kultúra vznikla v 70. rokoch v Harleme a dodnes funguje po celom svete. Ja som sa s ňou stretla v Holandsku.

Je to v podstate rodinná bunka, ktorú si vytvorili najmä čierni a latino kvír a transrodoví ľudia v čase, keď ich vlastné biologické rodiny odvrhli. Fungujú ako náhradná rodina – majú svoju „mamu“ domu, „otca“ aj súrodencov.

Chodia spolu na plesy, kde súťažia v tanci a rôznych performance kategóriách a vyhrávajú ceny, ale predovšetkým sa pravidelne stretávajú, varia si spolu a starajú sa jeden o druhého tak, ako by to mala robiť rodina.

Bola som súčasťou tohto sveta a práve tam som pochopila, že láska existuje aj mimo rodiny, do ktorej sa človek narodí. Podľa mňa je jedno z najväčších privilégií kvír ľudí to, že si môžeme vybrať svoju rodinu. Ľudí, ktorí síce nie sú našou biologickou rodinou, ale stanú sa ňou. Sú to ľudia, ktorí nás prijmú takých, akí naozaj sme.

Čím to bolo, že si sa pri nich cítila bezpečne a mohla byť pri nich sama sebou? Čo robili inak?

Vedela som, že im nemusím nič vysvetľovať. Každý z nás prechádzal alebo si prešiel niečím veľmi podobným. Je to druh prepojenia, ktorý sa len ťažko vytvára niekde inde.

Keď so mnou sedel niekto z mojich „súrodencov“ v tom dome, vedela som, že okrem toho, že sú kvír, sú napríklad aj čierni alebo sa inak odlišujú od bielej majority. Prežívali veľmi podobný typ stresu – aj ten, ktorý si človek nesie vnútri, aj ten, ktorý mu spoločnosť dáva pocítiť zvonku.

Tam sa vlastne nikto nikdy nepýtal na transrodovosť. Jednoducho sme spolu varili, počúvali hudbu, pozerali filmy, tancovali, chodili na plesy a pripravovali si outfity.

A práve tento pocit mi dal najväčšiu slobodu – že moja odlišnosť nebola vnímaná ani pozitívne, ani negatívne. Nebola to vec, ktorá by určovala, ako sa na mňa ľudia pozerajú. Bola to jednoducho súčasť mňa, informácia, ktorú sme všetci brali prirodzene na vedomie.

Čo sa deje s človekom, keď nemusí neustále vysvetľovať, obhajovať alebo dokazovať svoju hodnotu?

Zrazu má energiu na niečo iné, pretože už nemusí neustále hrať rolu, ktorú od neho spoločnosť očakáva.

Ja som sa odmala snažila kompenzovať svoje „tajomstvo“ tým, že budem perfektným dieťaťom – že budem mať samé jednotky, chodiť na každú olympiádu, venovať sa športu. Akoby som si svojím perfekcionizmom a workoholizmom musela zaslúžiť miesto, ktoré by mi inak nepatrilo.

Teraz dokážem trochu viac poľaviť a pripustiť si, že nemusím byť perfektná, nemusím byť dokonale krásna ani upravená. Môžem ísť von aj v tričku s mastnými vlasmi. Pretože viem, že jednoducho som.

Šťastie už nehľadám v tom, ako vyzerám alebo koľko toho dokážem, ale v pocite bezpečia, priateľstvách a rodine.

Akú úlohu v tom podľa teba zohráva reprezentácia – vidieť niekoho podobného vo verejnom priestore?

Obrovskú. Aj preto beriem šírenie svojho príbehu ako poslanie. Viem, že to doslova zachraňuje ľudské životy, a mnohé deti a mladí ľudia, s ktorými sa stretávam, mi za to ďakujú.

Keď vidia, že niekto ako ja – alebo ako oni – dokáže žiť normálny, dokonca úspešný život, prestáva to byť len abstraktná predstava a stáva sa to niečím reálnym a dosiahnuteľným. To je podľa mňa najväčšia sila reprezentácie. Nie presviedčanie, ale ukázanie, že sa to naozaj dá.

Zároveň si uvedomujem, že som extrémne privilegovaná biela transrodová žena, ktorá robí modeling. Niekedy sa stáva, že ma ľudia pozvú najmä preto, aby mohli ukázať, že majú zastúpenú diverzitu – ako niekoho, kto je „prijateľná“ verzia inakosti.

Ak viem svoj vzhľad a ďalšie privilégiá využiť na to, aby sa citlivé témy dostali čo najďalej, beriem to.

Uvedomujem si však, že moja skúsenosť nie je realitou bežného kvír človeka na Slovensku. Nebola by som tam, kde som dnes, napríklad bez mojej rodiny, ktorá ma prijala a vytvorila mi bezpečné prostredie. Aj preto mám veľkú empatiu k transrodovým ľuďom na Slovensku, ktorí takúto oporu nemajú.

O čom ti hovoria mladí ľudia, keď sa s nimi stretávaš v „kluboch“, ktoré organizuješ?

Projekt Queer Time Out som začínala s predstavou, že tam budeme riešiť vážne témy a terapeutické prístupy. Ale tie deti často chcú len byť medzi štyrmi stenami, ktoré sú absolútne bezpečné, a rozprávať sa o tom, čo mali na obed, čo sa deje v škole, kto robí slam poetry alebo drag performance.

Málokedy tam riešime naozaj ťažké veci. A keď áno, tak skôr takým rodinným spôsobom, že každý niečo poradí a navzájom sa podporíme. Tie deti chcú mať najmä pocit prijatia, bezpečia a úplného pokoja.

Pustíme si Pelíšky na projektore, smejeme sa na hláškach a jednoducho len tak sme.

Takže im vlastne dávaš to, čo si si kedysi našla v Holandsku.

Presne tak. Dávam im prijatie a priestor, v ktorom môžu byť sebou a nemusia nič vysvetľovať.

Čo pre teba dnes znamená byť sama sebou? Kedy najviac zažívaš pocit „toto som ja“?

Keď mi hrá pesnička, do ktorej sa práve zamilujem. Alebo keď sa rútim na bicykli dole kopcom a cítim sa úplne slobodná. Vietor, rýchlosť – vtedy sa cítim naozaj dobre. Je to práve v týchto jednoduchých momentoch – bez mejkapu a bez toho, aby ma niekto videl –, vtedy sa cítim najviac sama sebou.

Občas sa aj zamyslím nad tým, čo by som povedala tej malej Liby, ktorá sa celý život snažila byť dokonalá.

Čo by to bolo?

Že nemusí byť super, krásna, nemusí nič dokazovať. Že si to všetko už zaslúži a môže jednoducho byť presne taká, aká je.

Aj za to, že svojou otvorenosťou pomáha kvír ľuďom cítiť prijatie, bola Liberty laureátkou Cena Inakosti 2026 v katetórii pozitívne zviditeľnenie. Iniciatíva Inakosť, ktorej dlhodobým partnerom je Férová nadácia O2, každoročne oceňuje osobnosti, ktoré svojím pôsobením prinášajú druhým nádej a silu aj v zložitých časoch.

Liberty Blake Simon

Transrodová žena, modelka a aktivistka, ktorá otvorene hovorí o skúsenostiach transľudí na Slovensku, o duševnom zdraví a o význame rešpektujúcej komunikácie. Ako projektová manažérka Ligy za duševné zdravie a spolupracovníčka medzinárodných organizácií sa venuje podpore zraniteľných skupín a budovaniu inkluzívnejšej spoločnosti. Je zakladateľkou projektu Queer Time Out, ktorý vytvára bezpečný priestor pre deti a mladých ľudí z kvír komunity.

Páčil sa vám článok?

Tomáš Kriššák

Mohlo by vás zaujímať

„Každý si v práci nosí svoj vlastný batoh starostí aj radostí. O to dôležitejšie je mať pri sebe parťáka, s ktorým si ho viete spoločne poupratovať,“ hovoria šéfovia komunikácie z O2

„Myslel som si, že sú stratený prípad. Dnes tvrdím pravý opak,“ hovorí šéf firmy, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu aj so závislosťou

Slovenský softvér predpovedá počasie od Ameriky po Antarktídu. Doma o ňom takmer nikto nepočul

Liberty Blake Simon

Mohlo by vás zaujímať

„Každý si v práci nosí svoj vlastný batoh starostí aj radostí. O to dôležitejšie je mať pri sebe parťáka, s ktorým si ho viete spoločne poupratovať,“ hovoria šéfovia komunikácie z O2

„Myslel som si, že sú stratený prípad. Dnes tvrdím pravý opak,“ hovorí šéf firmy, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu aj so závislosťou

Slovenský softvér predpovedá počasie od Ameriky po Antarktídu. Doma o ňom takmer nikto nepočul