Každý môže naletieť hoaxu, dôležité je poučiť sa, tvrdí odborník na informačnú bezpečnosť

Tomáš Kriššák z projektu Konšpirátori.sk, hovorí o tom, ako sociálne siete a dezinformácie menia spôsob, akým vnímame realitu.

Autor Marek Hudec

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum6. 9. 2021

Na Slovensku už roky rastie vplyv dezinformačných stránok, ktoré využívajú hnev, strach, neistotu a šíria skreslené informácie či hoaxy. Pred piatimi rokmi vznikol projekt Konšpirátori.sk, ktorý ich zhromažďuje v jednom zozname spolu s hodnotením ich obsahu. Prečo však ich popularita stále rastie? Tomáš Kriššák, odborník na informačnú bezpečnosť a člen hodnotiacej komisie projektu, vraví, že na vine sú do veľkej miery sociálne siete.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

čo si na stránkach všímať, aby sme nenaleteli hoaxom,
ako konšpiračné weby zmenili nálady v slovenskej spoločnosti,
prečo príval týchto stránok rastie,
či rastie s ich vplyvom aj množstvo hejtov na internete.

„Dôležité je debatovať, nie presviedčať. Aj konšpirátori môžu mať v niečom pravdu.“ Prečítajte si rozhovor s riaditeľom Slovenskej debatnej asociácie

Naleteli ste už vy sám nejakému hoaxu?

Mnohokrát, nie je hanbou si to priznať. Ľudia, nech sú akíkoľvek, vždy môžu naletieť. Dôležité je vedieť si to priznať a poučiť sa z toho. Uveril som napríklad fotke z Nemecka, kde bolo pri povodniach vidno potápajúce sa auto s nálepkou, ktorá zosmiešňovala aktivistku Gretu Thunbergovú.

Fotka obletela svet s tým, že človek, ktorý popiera klimatickú krízu, zažil potopu. V skutočnosti to bola falošná fotka upravená Photoshopom. Uvedomil som si to, odstránil ju a napísal ľuďom, ktorí na ňu reagovali. Povedal som si, že nabudúce by som mohol aspoň 5 sekúnd googliť, než niečomu uverím, a že mám vlastné predsudky, podľa ktorých si kreslím svet.

Projekt Konšpirátori.sk vznikol v roku 2016. V tom čase sa konšpiračné stránky stali hrozbou?

Hrozbou boli odjakživa, no okolo roku 2014, keď sa vyhrocoval konflikt na Ukrajine, Slovensko aj iné krajiny zažili príval dezinformačných webov. Len ťažko by sme vedeli dokázať, že majú zahraničný pôvod, ale skutočne preberali veľa zahraničnej propagandy.

Ako na stránke Konšpirátori rozlišujete dezinformácie?

Každý nám môže nahlásiť problematickú stránku a my taký podnet spracujeme. Celkové hodnotenie vychádza zo zhody čo najväčšieho počtu 12-člennej komisie. Hlasovanie je tajné, nemôžeme sa teda ovplyvňovať. Každý z nás sa snaží čo najobjektívnejšie stránku vyhodnotiť na základe toho, aké informácie sa tam nachádzajú, či dodržiava profesionálne a etické normy.

Facebook urobil z konšpiračných teórií na celom svete mainstream.

Sledujeme, či sú pod správami podpísaní autori, či citujú, či si nevymýšľajú. Zisťujeme, či uverejňujú opravy. Konšpiračné weby bežne zverejnia blbosť, a keď sú usvedčené, obsah nezmažú a málokedy odpovedajú.

Rastie počet dezinformačných stránok alebo skôr stagnuje?

Podobné zdroje informácií vznikajú nepretržite nielen na webe, ale aj na sociálnych sieťach a iných digitálnych platformách. Náš projekt Konšpirátori vznikol ako odpoveď na tento trend, lebo veľa inzerentov sa nevedelo zorientovať, na ktoré stránky môžu umiestniť svoje reklamy bez reputačného rizika. Obávali sa, že sa ich reklama objaví vedľa správy, že keď si budete strúhať mrazený citrón do vody, zázračne vás to vylieči zo štvrtého štádia rakoviny.

Máte informácie o prípadoch, keď váš projekt pomohol?

Tisíce inzerentov sa chopili šance byť zodpovednými a zapojili sa do nášho projektu. Pevne verím, že je to jedna z ciest, ako ukázať, že civilizovaný svet nechce živiť týchto, ja to nazývam, novodobých barbarov, ktorí zneužívajú slobodu slova, aby sa toxicky obohacovali. Viacero krajín by sa mohlo inšpirovať, že sa dá objektívne zhodnotiť kvalita obsahu webu, a mohlo by to nastaviť nový etický štandard.

Ako môžu bežní ľudia odhaliť konšpiračné stránky? Čo by si mali všímať? Respektíve mali by si vždy na vašej stránke skontrolovať, či sa web nenachádza na zozname konšpirátorov?

Projekt Konšpirátori slúži primárne inzerentom, ale bežným ľuďom by mohol pomôcť projekt Checkbot, kde sú podozrivé kritériá definované. Spomínal som už potrebu sledovať, či je uvedený autor textu. Potom si treba všímať, či stránka používa často nejaké negatívne ladené nálepky, ako napríklad „slniečkari“, a či majú texty príliš bombastické titulky. Dôležité je overiť si aj grafiky a obrázky.

Napríklad v roku 2015 svet obletela fotka, ktorá mala byť dôkazom, že v Európe sa vyloďujú tisíce utečencov, no v skutočnosti šlo o záber z roku 1991, keď do Talianska prichádzali migranti z Albánska, keď sa u nich zrútil režim.

Keď si ich stiahnem a nahrám do Google Images alebo do Yandexu, zistím, kde boli pôvodne uverejnené. Napríklad v roku 2015 svet obletela fotka, ktorá mala byť dôkazom, že v Európe sa vyloďujú tisíce utečencov, no v skutočnosti šlo o záber z roku 1991, keď do Talianska prichádzali migranti z Albánska, keď sa u nich zrútil režim.

Ľudia by si mali dávať pozor, či sa správy nesústreďujú na vyvolávanie ostrých emócií alebo či neútočia na niektoré skupiny obyvateľstva. Extrémisti pomaly už nezverejnia ani jeden príspevok, ktorý by na niekoho neútočil.

Akým spôsobom k šíreniu konšpirácií prispel Facebook a iné sociálne siete?

V prvom rade, Facebook urobil z konšpiračných teórií na celom svete mainstream. Problém narástol v čase, keď spoločnosť zmenila spôsob, akým zarába peniaze, a zmenila niekoľko modelov a algoritmov toho, čo sa používateľom zobrazuje. V roku 2016 manažérka Facebooku Sheryl Sandberg urobila rozhodnutie, že sa sieť stane miestom, kam si ľudia budú chodiť po novinky.

„Často sa zamýšľam, ako sa ľudia, ktorí vypisujú hejty, správajú k svojej rodine.“ Prečítajte si rozhovor s Kristínou Tormovou

V zásade sa stala médiom, ktoré však nechcelo prevziať zodpovednosť klasických médií, a radšej si vzala najtoxickejšie metódy, ako pritiahnuť ľudskú pozornosť. Dala priestor každému, kto dokázal pozornosť ľudí zaujať a udržať. Niekedy vtedy sa začalo dariť Hlavným správam či magazínu Zem a vek, to boli u nás prvé lastovičky. Po nich prišli mnohé ďalšie, ktoré majú na Facebooku otvorené dvere.

Vieme však dokázať, že vina padá na plecia Facebooku?

Spoločnosť Gerulata Technologies realizovala vo februári tohto roka výskum so zameraním na 43 dezinformačných zdrojov. Skúmali, či je Facebook schopný moderovať a odstraňovať hoaxy, ktoré sa týkali koronavírusu. Zistili, že minimálne 200 výstupov týchto zdrojov bolo v rovine výmyslov. Facebook za mesiac od ich nahlásenia neodstránil ani jeden. Spoločnosť tvrdí, že je to síce jej priorita, no že nemá kapacity všetko čistiť. Mne sa to javí ako otrepané PR a snaha vyviniť sa.

Keď rastie vplyv konšpiračných webov, zväčšuje sa aj počet hejtov?

Internet je iný než pred desiatimi rokmi, ľudia si častejšie skáču do vlasov. Kamaráti, ktorí boli predtým pankáči, teraz držia stranu extrémistom. Vravím im: „Chalani, pred rokmi vás títo naháňali na ulici a mnohí ste skončili v nemocnici. A teraz súhlasíte s rečami, ktoré šíria?“

Tieto zmeny spôsobuje konšpiračné myslenie, teda interpretácia reality podľa neprávd a konšpiračných teórií. Práve to v ľuďoch živí pocit frustrácie. Aj preto si v online ľudia ľahšie vybíjajú hnev, je ho viac, poškodení ho potrebujú zo seba vyfiltrovať a v online priestore si každý rýchlo nájde svoj cieľ, hromozvod vlastného hnevu.

Sociálne médiá sú nešťastný produkt. Zarábajú totiž na tom, že ľudí neustále pripútavajú k technológii, ktorá im neprináša nové informácie, no dokáže z nich najlepšie vytiahnuť informácie o tom, aké majú strachy a túžby, a tie potom čo najlepšie speňažiť.

Čo to v praxi znamená?

Ak ste človek, ktorý sa nevenuje internetovej bezpečnosti, na Facebooku nemáte čo robiť. Je to priestor, ktorý je už mimoriadne toxický a nebezpečný. Ponúka iba zopár výhod, ako napríklad spojenie s kamarátmi, to vám však už dokáže sprostredkovať mnoho iných aplikácií. Otvoríte si newsfeed a máte šancu 50 : 50, že si prečítate blbosť alebo zapálenú debatu, kde sa ľudia hádajú, nerozumejú si.

Potom sa ako spoločnosť nevieme dohodnúť ani na takej banalite, ako je očkovanie, hoci po dekády bolo zrejmé, že je to medicínsky overený spôsob, ako zamedziť šíreniu desiatok chorôb.

Dezinformačné stránky sa odvolávajú na slobodu prejavu. Mali by sme ju obmedziť?

Sloboda prejavu je nehmotná inštitúcia, podobne ako sú súdy alebo vzdelávanie. V liberálnej demokracii je jej cieľom to, aby mal každý rovnaké právo robiť informované rozhodnutie bez ohľadu na to, či je bohatý, chudobný alebo z akejkoľvek spoločenskej skupiny.

Sociálne siete nám umožnili spoločne vytvárať informačný priestor a pestovať slobodu prejavu virtuálne. No to je mimoriadne ľahké zneužiť. Producenti dezinformácií často nerobia nič iné, len ohrozujú práva ostatných a tvária sa, že oni zastupujú slobodu prejavu, čo je totálny paradox.

Zdroj problémov, neochota kľúčových ľudí robiť odvážne kroky, ktoré by možno boli drahé, ale zároveň by boli benefitom pre celé ľudstvo.

Pokrytectvo, ako keby pyroman tvrdil, že je zárukou, že už nič nezhorí, lebo on už všetko podpálil. Treba zdôrazniť, že konšpirácie a hoaxy majú dosah na rôzne oblasti života, napríklad medziľudské vzťahy a duševné zdravie, a neohrozujú len slobodu prejavu a možnosť robiť informované rozhodnutia.

Ako by sa teda dalo zabrániť šíreniu hoaxov na sociálnych sieťach?

Odporúčam prečítať si knihu od Shoshany Zuboffovej The Age of Surveillance Capitalism. Hovorí o tom, že sociálne médiá sú nešťastný produkt. Zarábajú totiž na tom, že ľudí neustále pripútavajú k technológii, ktorá im neprináša nové informácie, no dokáže z nich najlepšie vytiahnuť informácie o tom, aké majú strachy a túžby, a tie potom čo najlepšie speňažiť.

Takýto model zväčšuje svoj profit vtedy, keď je otvorený nebezpečným a zavádzajúcim informáciám, lebo tie sú magnetom pre ľudskú pozornosť. Kým tento princíp nebude zlomený, budeme sa len hlbšie ponárať v tekutom piesku. Pozeráme sa na čiastkové riešenia, no my musíme zničiť zdroj problému.

A ten je?

Ľudský mamon. Facebook mohol byť dobrou spoločnosťou. Poznáme mnoho digitálnych značiek, ktorým sa podarilo vykonať viac dobra než zla, no pri Facebooku vieme určiť konkrétne nesprávne rozhodnutia, ktoré ho zviedli na zlú cestu. A to je zdroj problémov, neochota kľúčových ľudí robiť odvážne kroky, ktoré by možno boli drahé, ale zároveň by boli benefitom pre celé ľudstvo.

Spoločnost O2 dlhododobo podporuje mediálnu gramotnosť, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 podporila projekty zamerané na kultiváciu informačného priestoru a publikovanie overených informácií. Spolu s webom konspiratori.sk uspelo v grantovom programe Vráťme rozum na internet tento rok 12 projektov zameraných na kritické myslenie. Viac informácií nájdete na tomto mieste.

Tomáš Kriššák

Pochádza z Popradu a pôsobí na voľnej nohe vo viacerých projektoch zameraných na informačnú bezpečnosť. Je členom hodnotiacej komisie projektu Konšpirátori.sk, zoznamu webových stránok s pochybným obsahom. Konšpirátori.sk je neziskové občianske združenie, ktorého členmi sú Ján Urbančík, Peter Jančárik a Pavol Hardoš. Kriššák je okrem toho aj jedným z autorov komiksu Dobrodružstvá Milana Rastislava Štefánika.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Od outsidera k headlinerovi: Jureš Líška ukazuje, ako si aj odvážna hudba bez klišé dokáže získať srdcia ľudí

Tvorba Fallgrapp sa vymyká žánrom. Najdôležitejšia je emócia.

Autorka Veronika Šeliga Pilátová

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum21. 8. 2025

Je len málo hudobníkov, ktorí ani po rokoch na scéne nestratia skromnosť, pokoru a hodnoty. Frontman kapely Fallgrapp taký zostal aj po 12 rokoch od jej založenia. Možno je to folklórnym svetom, ktorý ho odmala formoval. A možno úctou k remeslu a ľuďom. Hudba Fallgrapp je intímna, melancholická, silná, dostáva sa pod kožu a ani rokmi nestarne. S talentovaným Jurešom Líškom sme sa rozprávali v jeho štúdiu v Dubnici nad Váhom, kde vyrastal a ešte stále sčasti žije. O hudbe aj o živote.

Zuzana Smatanová: Aj ja som mala v hlave čierne myšlienky, ale paradoxne ma prebrali k životu

V rozhovore s Jurešom Líškom sa dočítate:

prečo je preňho kľúčový „catchy moment“ a kedy skladba ešte „nestojí“,
čo ho naučilo vyrastanie mimo centra diania a ako vznikol Fallgrapp,
aké hodnoty usmerňujú jeho hudbu a ako do nej dostáva emóciu,
ako pracuje s textom a úprimnou kritikou, aby neupadol do klišé,
prečo verí pomalším, hĺbavejším piesňam a ako číta svoje publikum,
čo je jeho ikigai a ako vyzerá oddych po vydaní albumu.

Spomínaš si, kedy si prvýkrát cítil, že hudba môže byť viac než len zvuk – niesť emóciu, náladu a príbeh?

Odjakživa som vnímal, že hudba nesie všetky tieto prvky. Skôr naopak, nevedel som, že je to len zvuk, vnímal som ju ako celok. Až neskôr som ju začal analyzovať. Z detstva si pamätám program Zlatá brána či veci, ktoré mi púšťal otec, ale nič konkrétne si neviem vybaviť.

Si z folkloristickej rodiny, ľudová hudba ťa ovplyvňovala od detstva. Ako ťa to formovalo hudobne?

Samozrejme, formovali ma aj iné žánre, ale hrával som na husliach a neskôr na viole. Otec bol primáš, od decka som chodil na jeho vystúpenia, fascinovalo ma, ako vedie kapelu. Predstavoval som si, že to budem robiť aj ja.

Na škole som hral folklór, vážnu hudbu. Páčilo sa mi, že hráme spolu a niečo tvoríme. Držal som sa okolo partie ľudí, chodil som tam do veľkej miery kvôli nim.

Neskôr mi rodičia kúpili prvý počítač. Jasné, hrával som aj hry, ale potom mi kamarát „crackol“ jednoduchý program na skladanie hudby. Ničomu som v ňom nerozumel. Začal som experimentovať a uvedomil som si, že okrem mrhania časom nad hrami môžem aj niečo vytvárať, spájať zvuky. Mal som asi 11 rokov.

Musel si byť riadne „cool kid“.

Čo si, vôbec som nebol cool! (smiech) Nikto o mne nevedel. Neexistovali sociálne siete, nemal som sa s kým skontaktovať, youtubové návody nehrozili, musel som sa učiť na vlastných chybách. Vyprodukovanú hudbu som ani nemal kam zavesiť či komu ju poslať, aby ju hral.

Pre mňa je toto najväčšia haluz dnešnej doby. My sme začínali v čase, keď zvuky, z ktorých by si mohol skladať hudbu, neboli nikde voľne dostupné, programy boli jednoduché a limitované, skladal si si len doma a nemal si dať komu o sebe vedieť. Bol maximálne Pokec.

S riešením problémov si si musel poradiť sám, nemal si ako nájsť niekoho, kto robil to čo ty. Niekedy to trvalo mesiace či roky, dnes tie veci dokážeš vyriešiť okamžite.

Odvtedy si prešiel kus cesty. Máš svoju ranú tvorbu archivovanú?

Mám. Božemôj! Ale keď si to dnes pustím, je to stále celkom v pohode, dalo by sa to hrať na párty, keby to malo lepší zvuk. Robil som skôr elektronickú hudbu a techno. Až v roku 2003 som začal experimentovať.

Niektoré tie veci sú strašne staré a smiešne, ale pripomínajú mi časy, keď som prišiel zo školy domov a hneď som tvoril na slúchadlá, inak sa to vtedy na byte nedalo. Až niekedy v 28 rokoch som si zriadil toto štúdio, ktoré sa stalo mojím útočiskom.

Najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval.

Odklonil si sa v tom čase od folklóru?

Striedalo sa mi to vo vlnách a zároveň išlo ruka v ruke. Na chvíľu ma počítač vtiahol do tvorby elektroniky, ale stále som musel cvičiť husle. Niekedy v osemnástke som zase prepadol folklóru, začal som chodiť na festivaly a videl som, čo sa dá robiť s hudbou naživo. Bol to nový rozmer.

Vtedy som sa prihlásil na vysokú školu, chcel som študovať folklorizmus a muzikológiu. Popritom som stále tvoril. Kamarát mi dal novší a lepší program, prišla kopa nových problémov, možností a zvukov, opäť ma to pohltilo a folklór išiel do úzadia. Neskôr ma začali oslovovať folkloristi s tvorbou hudby a tieto dva zdanlivo odlišné svety sa mi začali opäť prepájať.

Si z Dubnice nad Váhom – do akej miery ťa formovalo vyrastať v menšom meste mimo centra kultúrneho diania?

To, že som bol izolovaný, hralo dosť zásadnú úlohu. Nebol som v Bratislave, nikdy som nenavštevoval kultové kluby. Mali sme jeden klub v parku, kde sa hrávala elektronika, veľmi som tam však nechodil. Bol som skôr outsider.

Vďaka folklóru som sa dostal do nových partií, videli ma v telke, na základe toho ma pozvali do ďalších súborov, ale stále som mal zázemie v Dubnici.

Do Bratislavy som sa dostal až po vydaní prvého albumu, dovtedy som zo scény nepoznal nikoho. Keď sme vyhrali album roka cez Radio_Head Awards a začali hrávať koncerty, bol som pokakaný. (smiech) Na afterparty sa zrazu so mnou muzikanti zhovárali a pre mňa to bol úplne nový svet.

Ako vznikla myšlienka preklopiť tvoju tvorbu do komplexnejšieho celku, z ktorého vzišiel Fallgrapp?

Počas experimentovania som si začal uvedomovať, že potrebujem vodiacu linku. Pesničky mi zrazu nedávali zmysel, keď boli len o hudbe. Chýbala mi výpoveď, element, vokál.

Oslovil som Agatu Siemaszko, chodil som za ňou do Poľska. Nejazdil tam autobus, musel som v zime pešo prechádzať hranice. Neuveriteľné, keď si spätne vybavím, ako som sa trepal zasneženou krajinou s plnou taškou nahrávacích vecí, aby sme nahrali prvé pesničky.

Prihlásil som tie „vydreté“ pesničky do súťaže, jednu to vyhralo, začali ma hrávať na Rádiu FM. Následne ma oslovil Junior, Robo Brieška, vtedajší manažér pre Red Bull. V podstate on je trošku zodpovedný za to, čo sa z nás stalo. Pozval ma hrať na festival Pohoda na ich Tour Bus. Mali sme nahraté len dve pesničky, bol to zlomový bod, museli sme to celé vymyslieť, aby sme vôbec mohli hrať naživo.

Tušíš, čo ľudia cítia, keď počúvajú vašu hudbu?

Ľudia mi píšu, chodia za nami po koncertoch. Po tohtoročnej Pohode prišiel za Norou malý chlapček a hovoril, ako krásne spievala. Vo všeobecnosti hovoria, že majú silné emócie. Je pekné, že takto vnímajú hudbu.

Sám som prešiel hudobným prerodom. Kedysi som potreboval vybiť energiu, neskôr mi však už nestačilo len rozbiť sa na „tupej párty“. Postupne som začal vnímať ďalšie vrstvy hudby. Stále ma baví tanečná sféra, ale chcel som od hudby niečo viac.

Teraz rozmýšľam, čo ďalej. Vydali sme štvrtý album, mám dojem, že robíme veľa pomalších, hĺbavých pesničiek. Teším sa, že ľudí naša hudba zasahuje. Každý muzikant chce, aby jeho tvorba bola počutá.

Ako premýšľaš nad skladbou hudby? Ideš po emócii a premýšľaš nad tým, čo chceš hudbou vyvolať, alebo opačne?

Záleží. Ale zmenil som svoje nastavenie. Na začiatku od teba nikto nič neočakáva, prvý album robíš podľa seba. Druhý bol oveľa ťažší, dávaš si mantinely, vieš, že to nesmie byť zlé. Tretí album bol vykúpením, mal som dojem, že som sa posunul aj vo svojich zručnostiach. Štvrtý sa robil ťažšie a dlho, zistil som však, že kľúčová je pre mňa emócia.

Či už to vyšlo z experimentu, alebo z obyčajného klavíra, musí to mať pre mňa ten „catchy moment“. Keď sa k tomu vraciam, púšťam si tú pesničku viackrát a stále ma baví, viem, že ma bude baviť ešte dlho.

Hudba Fallgrapp nie je jednoduchá a počúvateľná na prvú. Napriek tomu máte široké publikum. Čím to podľa teba je?

Naozaj neviem. Nie som vysoko študovaný muzikant, hocijaký jazzman by ma schoval do vačku. Tým, že som to chcel robiť možno len trochu zložitejšie, som sa zlepšil, ale stále si nemyslím, že naša hudba je komplikovaná. Stále je to… Ja vlastne ani nechcem používať názov pop, lebo mám dojem, že to má u ľudí negatívnu konotáciu. A pritom väčšina vecí je dnes pop – aj rap.

Zároveň je v našej hudbe veľa artových prvkov, ktoré by si popové kapely nedovolili. Teším sa, že sme sa ako kapela nikdy nezarámcovali žiadnym žánrom. Vždy sa mi páčilo tak strašne veľa žánrov a počúval som tak veľa muziky, až som mal dojem, že to chcem všetko pretaviť či pospájať.

Možno to je odpoveď na to, prečo nás počúva veľa rôznych ľudí. Naša tvorba nie je zaraditeľná.

Mne sa páči, že ste svojmu smerovaniu zostali verní. Nora spieva po slovensky, netlačíte na pílu a robíte si to po svojom.

Je to malý zázrak. Na novej generácii vidím, že začínajú naozaj veľa experimentovať a začína to byť pre nich schodné. Keď sme prišli my pred 12 rokmi, kapely sa takto neprofilovali. Keď sa na to pozerám s odstupom času, uvedomujem si, že fungujeme už naozaj dosť dlho, tak asi v nás niečo je. Inak by sme zakapali. Stále sa, samozrejme, potrebujeme zlepšovať a rozširovať.

Čo sú pre teba dôležité hodnoty?

Ťažká otázka. Hodnotné je pre mňa ceniť si, že sa človek niečomu venuje, chce sa posúvať, zároveň to nerobí pre mamon, ale preto, že chce a chce ľuďom niečo odovzdať. Pre mňa je podstatné, aby bol človek dobrý, robil dobré a pekné veci a pomáhal druhým.

Čo pociťuješ, keď prídeš do štúdia?

Keď som to tu založil, trávil som tu noci, keď sa mi dobre tvorilo, spával som na gauči. Bol som tu rád. Dodnes mám dobrý pocit. Je to niečo, čo som si vybudoval. Nie je to nič extra, ale je to môj priestor. Mám tu úplný pokoj, som od všetkých odrezaný, môžem si robiť, čo chcem. To cítim.

Pri skladbe Vietor sa zdá, že hudba priamo kopíruje význam slov. Ako vznikajú takéto momenty?

Konkrétne na túto pieseň si spomínam. Prišiel som namotivovaný do štúdia po tom, ako som počul nejakú skladbu, bola tam pekne naloopovaná gitara. Kostru tej pesničky som spravil za jeden deň, vedel som, ako sa bude vyvíjať. Trvalo ďalšieho 1,5 roka, kým sme ju dokončili.

Refrén som napísal ja, ale dopĺňali sme si texty aj s Norou. Keď robím texty k niektorým pesničkám, počujem melodiky a spevové linky. V tejto boli perkusie, ktoré vo mne evokovali vietor. Znelo to, ako keď vonku počuješ šušťanie. Vedel som, že tam musí byť vietor.

Rád píšeš texty?

Nenávidím to! Vždy môžu skĺznuť do klišé a potom máme s Norou výmeny názorov, aby sme sa nestratili v neulapiteľných veršoch a frázach. Chcem dať ľuďom aj niečo uchopiteľné. Album môže byť abstraktný, ale potrebujem, aby sa v pesničkách aj niečo udialo, aby ľudia dokázali pochopiť aspoň základ.

Myslíš si, že dnes musí byť muzikant tak trochu aj psychológom?

Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej. Uvedomujem si, že každý sme iná osobnosť a že to, čo poviem, môže pre mňa znamenať niečo úplne iné ako pre niekoho iného. Hlavne keď niečo riešime pod tlakom, napríklad na zvukovej skúške. Stále sa to učím. Ale už sa poznáme, tak vieme, kto kedy presiahne hranicu. Na korektné vzťahy musíš mať empatiu.

A k tvorbe – poznám trošku svoje publikum. Počúvajú nás dospelí ľudia, aj štyridsiatnici. Viem asi, čo by sa im mohlo páčiť. Ale niekedy sa z toho chcem naopak vymaniť a skúsiť niečo úplne iné.

Dokážeš ešte hudbu počúvať ako „bežný človek“?

Milujem počúvať hudbu! Ale uznávam, že v poslednom čase si už vyberám. Sledujem svojich hrdinov, čo v priebehu rokov vydávajú, a to ma stále baví. A hoci hudbu dokážem počúvať a užívať si ju aj ako normálny človek, ako muzikant vždy do určitej miery analyzujem. Zároveň sa mi to podprahovo niekde zbiera a potom to viem využiť vo svojej ďalšej tvorbe.

Kto sú tí tvoji hrdinovia?

Dlho to bol Bonobo, jeho nová tanečná tvorba ma však už obchádza. Obdivujem Jamesa Blaka, ktorý ma formuje, považujem ho za top umelca a inovátora, zároveň je roky konzistentný. Peknú hudbu robí Novozélanďan Jordan Rakei, americký hudobník Ryan Lott, zakladateľ Son Lux ma fascinuje v experimentovaní, robí aj hudbu do filmov. Kedysi som mal v zozname aj Prodigy, Massive Attack. Rokmi sa to, samozrejme, mení, ale toto sú naozaj dlhodobé stálice.

Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej.

Popri Fallgrappe sa venuješ aj hudobnej produkcii. Čo ťa baví na tomto formáte? A čo je pre teba ťažšie – úplná voľnosť alebo presné zadanie?

Záleží, veľakrát ma ľudia oslovia práve preto, že moju tvorbu poznajú. Očakávajú, že to bude také. Nepamätám si veľa zákaziek, kde by som mal robiť niečo úplne iné mimo svojho diapazónu pôsobnosti. Pri všetkých spoluprácach som mal obrovské šťastie vo veľkej miere voľnosti a viem, čo sa odo mňa očakáva. Neviem, či je to dobre, ale asi áno. Robím, čo ma baví.

Vieš si byť sám sebe kritikom?

Nie vždy. Mám svoj okruh muzikantov, ktorým posielam veci a komunikujeme o nich. Niekedy sa dokážem zaseknúť na blbosti a potrebujem to počuť. A najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval. Výsledkom toho je, že to buď zmením, alebo si poviem, že kašlem na to, a obhájim si to, aj keď sa to niekomu nepáči.

Prekvapilo ťa niekedy, že pesnička, od ktorej si to nečakal, vypálila úspešne a iné zostali nepovšimnuté?

Z prvého albumu som Vlasy nechcel dať na album. Stále som si nebol istý, nebavilo ma to, nevedel som, čo s tým. Nakoniec som to tam dal. Klip som však chcel točiť na úplne inú pesničku – Z tvojich pier. No keď som album poslal producentom, trvali na klipe na Vlasy. Dal som na nich a bol to jeden zo zlomových bodov v našej kariére.

Pesnička dostala klip, ktorý bol na tú dobu a za málo peňazí urobený skvelo. Dodnes mi chalani z reklamného prostredia hovoria, že to bol pre nich „vau moment“.

Viera v ďalších ľudí je veľmi podstatná, nie som egomaniak a diktátor, ktorý trvá na svojom. Niekedy potrebujem dostať emóciu, ale stále som otvorený nápadom a mám chuť robiť veci aj inak. Nie som dokonalý, nikto nie je.

Čo ti pomáha v ťažkých obdobiach?

Hudba. Síce som ju teraz dlhšie obdobie nerobil, ale to je normálne. Vždy keď dáme von album, potrebujem mať detox. Nie vždy to viem urobiť hneď. Pre mňa je to ikigai. Vieš, čo je to? (Japonský koncept, ktorý znamená „dôvod žiť“ alebo „dôvod vstať z postele“, pozn. red.)

Je to vec, ktorú chcem robiť do konca života a dáva mi najväčší zmysel. Doteraz som iný nenašiel. Hudba má pre mňa výpovednú hodnotu, má to zmysel pre mňa a zároveň to dokáže robiť radosť aj ďalším ľuďom.

Juraj Jureš Líška

Hudobník, producent a skladateľ, známy najmä ako zakladateľ a tvorivá duša kapely Fallgrapp. Jeho hudba prepája elektroniku s akustickými nástrojmi a silným emocionálnym nábojom. Pochádza z Dubnice nad Váhom, vyrastal obklopený folklórom, ktorý prirodzene pretiekol aj do jeho tvorby.

Fallgrapp je na scéne 12 rokov, má na konte štyri albumy a niekoľko ocenení, ktorými kapela potvrdila svoju vyzretosť, dôraz na detail a poetickosť výrazu. V jeho tvorbe rezonujú osobné i spoločenské témy, často sa vyjadruje aj k verejnému dianiu a situácii v kultúre. Jureš je výnimočný citom pre kompozíciu, vrstvením zvuku a schopnosťou prepájať rôzne svety – tradičné aj súčasné, intímne aj spoločensky angažované.

Páčil sa vám článok?

Tomáš Kriššák

Mohlo by vás zaujímať

Psychológ Karol Kováč: Keď niekto povie, že musí oddychovať, viem, že máme problém. Tichý stres sa maskuje za výkon

Bylinky zbierajú ručne a ich silu overujú farmaceuti. Rodinná firma Agrokarpaty vyrába čaje Elixír a verí, že kvalita nevzniká skratkami, ale v pokore k prírode

Stavajú nielen domy, ale najmä férové vzťahy. Šéf stavebnej firmy vysvetľuje, prečo na stavbe zbierajú batérie, na školách študentov a ako odolávajú pokušeniu ísť skratkou

Juraj Jureš Líška

Mohlo by vás zaujímať

Začínal s turistickou kamerou, dnes točí kampane aj pre svetové módne domy. Filmára Igora Smitku však najviac formovali chvíle neistoty, keď sa učil pýtať si pomoc

Speváčka Emma Drobná: Pekný Instagram nepresvedčí ľudí počúvať zlú hudbu

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce