Školy zabojovali o extra hodinu telesnej. Učitelia hovoria, ako nadchli tisíce ľudí pre viac pohybu

Šport vedie k zodpovednosti, vyrovnanosti a spolupráci, hovorí učiteľka zo školy, ktorá sa zapojila do súťaže O2 Športovej akadémie Mateja Tótha.

Spomínate si, ako sa vám alebo vašim spolužiakom na hodine telesnej výchovy nechcelo cvičiť? Určite sa aj dnes nájdu takí, ktorí v pohybe zatiaľ pôžitok nevidia. No existujú deti, triedy aj celé školy, ktoré pre športové vyučovanie dokážu urobiť doslova čokoľvek.

Učiteľka a trénerka: Deti sa na hodine lepšie sústreďujú, ak si tri minúty zacvičíme

O2 Športová akadémia Mateja Tótha (ŠAMT) organizuje súťaž o viac hodín telesnej výchovy, do ktorej sa každoročne zapájajú stovky škôl z celého Slovenska. Oslovili sme troch učiteľov z víťazných škôl, ktorí nám prezradili, ako sa im podarilo získať 80-tisíc hlasov, prečo sa na ulici nezdravili „dobrý deň“, ale „hlasoval som“ a ako súťaž vyhlasovali v dedinskom rozhlase. 

O O2 Športovej akadémii Mateja Tótha

O2 Športová akadémia Mateja Tótha každoročne organizuje súťaž pre materské a základné školy, ktoré môžu vyhrať tréningy pre svojich žiakov počas celého roka zadarmo. Princípom súťaže je školu prihlásiť a potom za ňu denne hlasovať. Rodičia, deti, učitelia sa tak musia zomknúť – vytvoriť si vlastnú stratégiu a spolupracovať.

Do akadémie olympijského víťaza sa v aktuálnom štvrtom ročníku zapojilo 445 škôl, čo je každá 5. základná škola na Slovensku. Viac pohybu v školách sa za šesť rokov podarilo uskutočniť aj vďaka 500 vyškoleným učiteľom. Za toto obdobie sa ŠAMT vypracovala na najväčšiu celonárodnú organizáciu, ktorá systematicky prináša všeobecnú pohybovú prípravu do škôl.

Hlasy zbierali po dedine s transparentmi
Linda Mesíková, ZŠ s MŠ Podkonice, okres Banská Bystrica

„ŠAMT sa nám pre našu malotriedku už raz v roku 2018 podarilo získať. Keď sme sa dozvedeli, že je opäť možnosť zapojiť sa do hlasovacej súťaže, ani chvíľku sme neváhali. Len čo bolo hlasovanie spustené, hlasovali sme hneď od prvého dňa. Vedeli sme, čo pre to musíme urobiť, a tak sa nám podarilo získať oproti iným školám v našej kategórii dobrý náskok. 

Zložitejšie to bolo v roku 2018, keď sme o hlasy doslova bojovali. Vedeli sme, že okrem rodičov a rodinných príslušníkov, ktorí hlasovali pravidelne, musíme získať aj hlasy navyše. Deti sa samy rozhodli, že vytvoria transparenty, s ktorými budú chodiť po dedine a zbierať hlasy. Dokonca sa samy zhodli na vytvorení menších skupiniek a určili si, ktorá skupinka pôjde do ktorej ulice. Počet hlasov sme kontrolovali každý deň a nakoniec sme súťaž aj vyhrali.

Deti si medzi sebou pripomínali hlasovanie a každý odchádzal zo školy domov s vetou: ‚Večer poviem mame, nech nezabudne hlasovať.

Celkovo sa deti na viac hodín telesnej výchovy vždy tešia, tréningy ich bavia, a keď sa hodina končí, čudujú sa, ako rýchlo ubehla. Na hodinách je skvelé, že popri tom, ako sa učia obratnosti, koordinácii, správnemu dýchaniu či držaniu tela, sa aj zabavia a pohrajú. Pohyb je pre deti veľmi dôležitý, obzvlášť v dnešnej dobe a počas dištančného vyučovania, keď telesné výchovy fungujú vo veľmi obmedzenom režime. 

Čítajte aj: Psychologička: Keď dieťa vylezie na strom, neposilňuje len svalstvo, učí sa aj kriticky myslieť

Tento rok sme sa my tréneri, ale aj samotné deti tešili ešte viac, pretože sme presne vedeli, do čoho ideme. Každý deň si deti medzi sebou cez prestávky pripomínali hlasovanie a každý z nich odchádzal zo školy domov s vetou: ,Večer poviem mame, nech nezabudne hlasovať.‘ Už teraz vieme, že ak bude možnosť zapojiť sa znova, ideme do toho.“

Do hlasovania zapojili polovicu Oravy
Ľubomír Rehák, ZŠ s MŠ Rudolfa Dilonga, Trstená, okres Tvrdošín

„Každá jedna činnosť, ktorú vykonávame, súvisí s pohybom. Hýbeme sa stále, dokonca aj v noci, keď spíme. Ak niektoré svalové partie neprecvičujeme a zanedbávame, človeku môžu spôsobovať bolesť aj pri jednoduchej fyzickej aktivite, ako je chôdza či sed. V našej škole veríme, že je veľmi dôležité dbať na pravidelný pohyb už od detského veku. 

Počas školského roka 2020 nám pandémia tréningy prerušila a veľmi som si prial, aby sme si ich niekedy mohli zopakovať. Ako učiteľ som v ŠAMT-e videl veľký potenciál, a len čo prišla šanca opäť sa zapojiť, neváhali sme. 

Pôvodne sme si mysleli, že sa do súťaže zapojíme, oznámime to žiakom, ich rodičom a vyhráme. No v našej kategórii sme mali veľmi silného súpera z Martina, preto sme museli vymyslieť hlasovaciu kampaň. Do kampane sme zapojili nielen školu a ľudí v meste, ale takmer polovicu Oravy. Kampaň sa ukázala až taká efektívna, že sa mi rodičia v meste začiatkom decembra už nezdravili ‚dobrý deň‘, ale ‚hlasujeme, pán učiteľ‘. 

Sme hrdí, že škola z malého mesta dokázala získať najviac hlasov. Keď sa stretne správna partia ľudí, dá sa veľa dosiahnuť.

Na sociálnych sieťach sme vytvorili skupinu ľudí ochotných každý deň posielať hlasy. So žiakmi sme nahrávali videá, tvorili básničky, oslovili sme okolité školy a dokonca sme to skúsili aj vo firmách, čo nám v konečnom dôsledku veľmi pomohlo. 

Jeden z rodičov nám vytváral grafy, kde mapoval denný priebeh hlasovania a porovnával ho s naším hlavným súperom. Keď sa stalo, že zvyšovali náskok, nemohol som ani dopozerať zápas svojho obľúbeného tímu v Lige majstrov a utekal som podporiť ľudí, aby hlasovali,  aby nám hlavný súper veľmi neunikol.

Najviac ma na celej kampani tešilo, ako sme dokázali spolupracovať. Ako sa dokázali zmobilizovať rodičia našich žiakov, ktorí nám veľmi pomáhali, a aj keď bolo najťažšie, vždy verili, že vyhráme. Sme hrdí, že taká malá škola z takého malého mestečka dokázala získať najviac hlasov na Slovensku. Svedčí to o tom, že keď sa stretne správna partia ľudí, dá sa veľa dosiahnuť.“

Súťaž vyhlasovali v miestnom rozhlase
Riaditeľka Jana Krajčírová, ZŠ Zbehy, okres Nitra

„Prioritou našej školy je posilňovať rozvoj pohybového potenciálu detí už v útlom veku, preto bola naša motivácia prihlásiť sa do súťaže jednoznačná. Mladší školský vek je kľúčovým obdobím na vytváranie správnych návykov, koordinácie, obratnosti či držania tela. Prvoradé je, aby sa dieťa naučilo vnímať pohyb ako niečo prirodzené, čo ho robí šťastným, sebavedomým, čo buduje jeho cieľavedomosť a dobré návyky. 

Do hlasovania sme sa pustili optimisticky naladení. Verili sme, že budeme úspešní, no museli sme zvoliť správnu taktiku. Nestačilo osloviť našich najbližších, preto mnohí z nás oprášili svoje dávne kontakty po celom Slovensku a v Čechách. Hlasovali deti, rodičia, kuchárky, školník, upratovačky, ujovia, susedky, priatelia známych, kolegovia našich partnerov, babky a dedkovia. Aj pán farár. Jedno dievča každý večer bicyklovalo k svojim starým rodičom, aby mohli zahlasovať z jej mobilu.

Verili sme, že nehlasujeme pre seba, ale pre zmenu životného štýlu detí. Šport vedie k zodpovednosti, vyrovnanosti, spolupráci a dáva pocit šťastia.

Okrem online kampane oznam opakovane vyhlasovali v miestnom rozhlase. Plagát bol vyvesený v každých potravinách v obci. Pri návšteve známych sme sa pýtali, či už hlasovali. Viem, že už sme boli niekedy až únavní, ale vyplatilo sa. Milé bolo, že nám ľudia písali, ako nám držia palce, ako aj to, že vznikol priestor na komunikáciu s ľuďmi, ktorých sme dlho nepočuli a nevideli. V decembri sme mali naplánované poďakovanie formou spoločnej kapustnice, ktorá sa však z dôvodu pandémie presunula.  

Najväčšiu radosť nám robil pocit, že ľudia sa zomkli a hlasovanie sa stalo súčasťou našich životov. Niekto by mohol povedať, že čo z toho má, keď sa ho to netýka, ale dedina – obzvlášť tá naša – je úžasná v tom, že je ako jedna veľká rodina. Každý vnímal školu ako súčasť obce a všetci verili, že nehlasujeme za seba, ale za zmenu životného štýlu detí. Tým chceme ukázať, že šport je dobrá voľba, ktorá vedie k zodpovednosti, vyrovnanosti, spolupráci a dáva pocit šťastia.“ 


ŠAMT prináša do škôl aj digitalizáciu, materiálne vybavenie a efektívnu metodiku vzdelávania 

O2 Športová akadémia Mateja Tótha nedávno otvorila prvú digitálnu hybridnú učebňu na ZŠ Radka Kaufmana v Partizánskom v hodnote viac ako 30-tisíc eur. Takáto učebňa môže byť aj v ďalších štyroch základných školách, ktoré si vysúťažia najviac hlasov.

O2 Radostná škola Daniela Heviera zas vzdeláva učiteľov, ako učiť moderne a efektívne. V O2 Radostnej škole sa používa metodika vzdelávania pre zmenu zdola, ktorá si vyžaduje aktívnu účasť učiteľov, žiakov, rodičov a špecialistov.

O2 Športová akadémia Mateja Tótha prináša do škôl aj materiálne vybavenie, ktoré na školách často chýba. Súprava športových pomôcok pestrých farieb poteší mnoho víťazných škôl.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac