Ľudia z dúhovej komunity na Slovensku ešte stále čelia predsudkom a bohužiaľ často aj nenávistným prejavom. Na zmenu názoru, pochopenie a prijatie pritom niekedy stačí osobná skúsenosť, ktorá ukáže, že LGBTI+ ľudia riešia podobné problémy a prežívajú podobné príbehy.
Ako môžeme spoločne prispievať k vzájomnému porozumeniu a prečo je dôležité o svojej identite otvorene hovoriť, nám v rozhovore povedal aktivista Roman Samotný. Ako organizátor mnohých podujatí dáva priestor ľuďom spoznať a získať osobnú skúsenosť s dúhovou komunitou.
V rozhovore s Romanom sa dočítate aj o tom:
- či sa dá určiť niečia orientácia len podľa vzhľadu,
- čoho sa naozaj boja ľudia s homofóbnymi názormi,
- prečo je bratislavský dúhový pochod rodinnou akciou,
- aký je rozdiel medzi rodom a pohlavím
- a prečo je dôležité používať správny slovník.
Existuje gejdar (= gej radar)? Teda schopnosť určiť niečiu orientáciu len na základe vzhľadu alebo prvých dojmov?
Existuje intuícia, rovnako ako spoločné komunikačné kódy, takže si dovolím tvrdiť, že niečo ako gejdar do istej miery existuje. Nefunguje to, samozrejme, na 100 %, lebo pri niektorých mužoch som presvedčený, že sú gejovia, ale vlastne sa mi iba páčia.
Takýto typ intuície však môžu mať aj hetero ľudia, ktorí sa pohybujú v LGBTI+ komunite a majú odčítané isté komunikačné kódy. Ľuďom, ktorí fungujú čisto v heteronormatívnom svete, niečo také ani nemusí napadnúť, pretože ani nerátajú s tým, že by niekto mohol mať inú orientáciu.
Medzi komunikačné kódy patrí aj vzhľad?
Nie každý feminínny muž musí byť gej a nie každý maskulínny muž je heterosexuál. Miera maskulínnosti a feminínnosti nevyhnutne neurčuje orientáciu. Ja si napríklad všímam pohľady alebo to, či si intuitívne dovolím flirtovať. Zároveň mi môžu niečo naznačiť slová a výrazy, ktoré sú blízke komunite, ale komunikačné kódy skôr vychádzajú zo spoločných hodnôt a tém, ktoré prežívame.
17. mája si každý rok pripomíname európsky Deň boja proti homófobii, bifóbii a transfóbii. Hovorí sa, že nenávisť vychádza zo strachu, myslíš si, že ľudia s homofóbnymi a transfóbnymi názormi sa dúhovej komunity boja?
Majú veľmi mylnú predstavu, kto vlastne dúhová komunita je a kto sú LGBTI+ ľudia. Myslia si, že sme sexuálni predátori alebo amorálni ľudia, takže sa v skutočnosti neboja nás, ale svojej popletenej predstavy, ktorá je úplne odlišná od reality. Ľudia, ktorí začnú bližšie spoznávať našu komunitu, často zistia, že sme absolútne rovnakí ľudia s rovnakými príbehmi, s rovnakými citmi, s rovnakými starosťami a rozdielov medzi nami až tak veľa nie je.
Aj ja som si všimol, že na odbúravanie predsudkov najlepšie funguje osobná skúsenosť.
Zober si, že aj teraz sedíme v Teplárni, o ktorej si ľudia často myslia, že „to je ten gej bar vykričaný“, a keď sem prídu, tak zistia, že tu ľudia sedia, rozprávajú sa, dajú si kávu alebo drink a je im veselo a nič nevšedné sa tu vlastne nedeje. Zo začiatku, keď sme otvorili, sa ma ľudia chodili pýtať, či tu máme nejaké izbičky a eskorty, a ja som bol v šoku.
Otvorene opisovať svoju skúsenosť a nerobiť z dúhovej témy nič extra pomáha meniť vnímanie v spoločnosti.
Ja každému rád načapujem pivo, ale nechápal som, prečo by sme tu mali mať eskorty. A to ti ukazuje nevedomosť niektorých ľudí, ktorí si predstavujú, že ľudia z LGBTI+ komunity od rána nerobia nič iné, iba súložia. Asi mnohých sklamem, lebo chodíme aj do práce, aj kôš musíme vyniesť, aj do potravín chodíme.
Ak vedia reálne skúsenosti ľudí zbližovať, malo by byť úlohou menšinovej komunity sprostredkovať túto skúsenosť a ukázať spoločnosti, aká je v skutočnosti?
Otázka je, čo je v záujme celej spoločnosti. Chceme, aby nám bolo spolu fajn, aby sme nemali zbytočné konflikty a napätie? Pre mňa nie je vzájomné porozumenie len o potrebe časti spoločnosti, ale je v záujme všetkých zúčastnených. Práve v diverzite a celej jej pestrosti je potenciál rozvoja spoločnosti. Žiaľ, toto porozumenie z väčšinovej časti spoločnosti často neprichádza a táto úloha potom zostáva na samotných ľuďoch z LGBTI+ komunity alebo na aktivistoch a aktivistkách, ktorí sa tejto téme venujú.
Vo svete vidíme, že čím viac ľudí z komunity sa k nej otvorene hlási, tým viac búrajú predsudky.
Čím viac ľudí žije otvorene a opisuje svoju skúsenosť, tým viac to prispieva k prijatiu. Napríklad keď niekto príde po víkende do práce, v kuchynke prebieha debata, kde a s kým kto trávil víkend, tak povie, že bol som s partnerom, bola som s partnerkou. Stačí v bežných situáciách povedať pravdu a nerobiť z dúhovej témy nič extra, pretože to sú momenty, ktoré menia vnímanie v spoločnosti.
Pomáhajú pri prijatí aj dúhové pochody?
Určite áno, je to osvedčený model, ktorý sa zopakoval v množstve krajín. V USA to v šesťdesiatych rokoch skúšali v tichosti, prosili o toleranciu, podporovali nás lekári a odborníci a nič sa nemenilo. Zmenil to až ten moment, ked boli ľudia zrazu v uliciach a mali na čele napísané „som gej“, „som lesba“ alebo „som trans“. Prítomnosť v uliciach znamenala, že už nešlo o čísla alebo nejakú neznámu skupinu ľudí, ale o konkrétnych ľudí, ktorí pochodovali za svoje práva.
V každej krajine sa pri týchto podujatiach rozpúta diskusia a veľa ľudí rozpráva aj o bratislavskom Pride, že tam niekto provokuje. Ale tvrdia to väčšinou ľudia, ktorí tam v živote neboli. Keď prídu osobne, zistia, že to je veľmi príjemný rodinný deň, kde ľudia počúvajú hudbu, idú v sprievode a nič také dramatické sa tam nedeje. Problémom býva aj mediálny obraz podujatia. Útržky a tváre, cez ktoré zobrazujeme túto udalosť, môžu spôsobiť dezinterpretáciu celého Pridu.
Takže sa hľadá škandál aj tam, kde nie je?
Na Pride sa stáva, že sa vystrihujú z kontextu exotickejšie oblečení ľudia. Lenže je úplne v pohode, že tak chodia. Veď máme aj karneval a nikto nehovorí:„Pozrite sa, čo tí heteráci robia počas karnevalu, muži poobliekaní v ženskom a ženy v mužskom, veď to je nenormálne.“ Takéto zovšeobecňovanie nikomu nenapadne. Ak by sa nafotila celá pestrá škála a všetky rôzne typy ľudí, tak aj reakcie na Pride by boli iné.
Ale aj táto téma sa vyvíja a aj slovenské médiá začínajú postupne rozumieť, že naozaj netreba hľadať škandál tam, kde nie je, a robiť z Pridu Sodomu a Gomoru, keď sa tam nič také nedeje. Na Hviezdoslavovom námestí býva aj detský kútik, kam prídu aj dúhové rodiny, aj hetero rodiny so svojimi deťmi. Deti sa hrajú, kým rodičia sledujú koncerty alebo popíjajú kávičky, takže z môjho pohľadu je napríklad bratislavský Pride veľmi konzervatívny, rodinne založený.
Móda je skvelou ukážkou, ako sa rodové prejavy menia. Pred dvadsiatimi rokmi by bol pre chalana úplný trapas dať si ružovú, dnes to už nikto nerieši.
Zlepšuje sa vďaka týmto skúsenostiam vnímanie a miera prijatia dúhovej komunity na Slovensku?
Akceptácia gejov a lesieb je väčšia, pretože poznáme viac príbehov a máme tak viac poznania. Vtedy zrazu ubúda predsudkov a zbytočne nenávistných reakcií. Dúhová komunita je však pestré spektrum a transrodoví ľudia ešte mnohých vyrušujú. Na gejov a lesby si už možno zvykli a zrazu je tu ktosi neznámy, a kým spoločnosť získa dostatok skúseností na prijatie, chvíľu to potrvá.
Bohužiaľ, sú skupiny ľudí, ktoré zámerne vytvárajú nenávisť pre politické ciele. Transrodoví ľudia sa tak ocitajú pod neustálou paľbou a musia sa opätovne obhajovať. Namiesto dialógu tak máme nefunkčnú konfrontáciu.
Transrodoví ľudia už nemusia počas tranzície podstúpiť povinné kastrovanie, aby si mohli zmeniť doklady. Napriek tomu, že ide o rozhodnutie odborníkov, rozpútalo to zbytočnú debatu, pri ktorej ľudia používajú termíny, ktorým nerozumejú. Ak sa bavíme o pohlaví, ide o biologickú tému, ale ak sa bavíme o rode, je to skôr sociologická téma. Vedel by si vysvetliť základné pojmy a rozdiel medzi pohlavím a rodom?
Pre pochopenie tejto témy sú tieto pojmy kľúčové. Sú tri základné kategórie, ktoré nám pomôžu zorientovať sa: pohlavie, rod a orientácia. Pohlavie sú isté biologické znaky, ktoré sú iné u mužov a iné u žien. Ani tu to nie je úplne jednoznačné, pretože existuje malé percento ľudí, ktorí sa rodia ako intersexuáli a nemajú jednoznačné pohlavné znaky.
Od týchto biologických čŕt sa potom odvíjajú očakávania a úlohy, ktoré ako spoločnosť pripisujeme danému pohlaviu. Tomuto hovoríme rod a tieto vlastnosti sa v čase a priestore menia a vyvíjajú. Napríklad dnes máme zaužívané, že chlapcov obliekame do modrého a dievčatá do ružového, ale toto existuje posledných 50 rokov. Na konci 19. storočia bol veľký hit obliekať chlapcov do vznešenej ružovej a dievčatá do modrej, pretože to bola farba čistoty a nevinnosti. Veľmi zjednodušene je rod nejaký balík očakávaní mužskosti a ženskosti, ktorý sa vyvíja.
Pri transrodových ľuďoch nekorešponduje ich pohlavie, teda biologické znaky, s vnútorným prežívaním týchto spoločenských očakávaní. Transrodová osoba nevníma samu seba v súlade s rodom, ktorý jej pripísali na základe pohlavia, ale snaží sa žiť, mať rodový prejav, používať nové meno a zámená, ktoré sú v súlade s jej vnútorným prežívaním.
Samostatná kategória je potom orientácia, teda citová, romantická a sexuálna príťažlivosť k iným osobám. Zdôrazňujem citovú a romantickú zložku, pretože pri lesbách, gejoch a bisexuálnych osobách sa často orientácia redukuje len na sexuálnu.
5x rýchlo a úprimne s Romanom Samotným
Aká je tvoja najväčšia výzva posledného mesiaca a ako ju zvládaš?
Mal by som menej pracovať, viac oddychovať a mať menej štruktúrovaný čas. Zvládam to tak, že hovorím na každý ďalší projekt áno, takže mám v tomto rezervy.
Čo podľa teba ľudia vo veľkom ignorujú a mali by tomu venovať viac pozornosti?
Pre rovnováhu vo vesmíre by mali ľudia dbať na to, aby dobre jedli. Aby mali raňajky, obed, večeru, aby sedeli a aby sa vtedy iba rozprávali. Podľa mňa je strašným problémom Slovenska, že nemáme kultúru stolovania, že sa ako rodiny, priatelia každý deň nestretávame a nerozprávame sa o tom, čo zažívame.
Kedy máš pocit, že sa najviac učíš?
Keď idem trošku mimo svojej komfortnej zóny, keď idem do neznáma. Snažím sa stále vytvárať výzvy, stále si vytváram nejaké nepohodlie, aby som aj ja spochybnil nejaké svoje zažité schémy.
Kedy si naposledy precítil, že život fakt stojí za to?
Každý deň. Ja sa ráno zobudím a ja sa tak teším, že „dobré ránko“.
Na čo si v poslednom mesiaci alebo období minul najviac peňazí?
Ja strašne veľa peňazí míňam na jedlo, ja strašne rád jem.
Ja si pri téme rodu a meniacom sa súbore očakávaní od mužov a žien vždy spomeniem na francúzskych kráľov, ktorí na zdôraznenie svojej mužnosti nosili opätky, aby im vynikli lýtka.
Áno, móda je skvelou ukážkou, ako sa rodové prejavy menia. Pred dvadsiatimi rokmi by bol pre chalana úplný trapas dať si ružovú, dnes to už nikto nerieši. Rodové prejavy sú kultúrny kód, ktorý si vytvárame v nejakom časopriestore. Sú indiánske kmene, ktoré majú šesť rodov, a viaceré kultúry nemajú náš binárny koncept rodu, teda nerozlišujú len mužský a ženský. Rôzne časy a rôzne miesta majú rôzne znaky.
Francúzski muži si dávajú pri pozdrave pusu na líce, inde v Európe by to pre mužov znamenalo úplnú potupu, a pritom vo Francúzsku je to úplne normálna vec, ktorú nikto nerieši.
Je používanie správneho slovníka, napríklad vybraných zámen pri trans ľuďoch, prejavom rešpektu, ktorý môže byť ďalším krokom k prijatiu dúhovej komunity?
Určite áno. Poviem ti jednoduchý príklad. Máme kamošku, ktorá sa volá Mária, ale všetci jej hovoríme Mary a aj ona sa s touto prezývkou stotožňuje. Nikto jej nebude silou-mocou hovoriť inak, všetci to tak akceptujú a nikto s tým nemá problém. Ľudia bežne oslovujú iných tak, ako im je príjemné, ale pri trans ľuďoch to je zrazu problém?
Kľúčové je rešpektovať identitu človeka, ja nemám právo niekomu hovoriť, ako sa on môže cítiť a kto je, lebo ja nežijem jeho príbeh. Keď ma slušne poprosí, aby som rešpektoval jeho voľbu, tak naozaj neviem, čo získam tým, keď budem tú osobu silou-mocou oslovovať po svojom. Mne ide o to, aby som s tou osobou mal porozumenie, rešpekt a slušnosť, tak akceptujem obyčajnú vec, o ktorú ma žiada, lebo jemu alebo jej to korešponduje s tým, ako sa cíti a kým je.
Pri niektorých slovách si ani neuvedomujeme, že ide o škatuľkovanie, prípadne pri nálepke „homosexuál“ o redukovanie niekoho na jeho sexuálnu orientáciu. Mali by sme pri snahe o väčšiu tolerantnosť zachádzať aj do takýchto nuáns, ktoré možno ľudia považujú za detaily?
Všetci si uvedomujeme silu jazyka. Každý z nás zažil momenty, keď nás slová zasiahli a možno zranili. Slovo homosexuál pripomína skôr medicínsky problém ako niečiu identitu a zbytočne zdôrazňuje sexualitu. Ak sa potom orientácia redukuje len na sexuálnu, tak sa zabúda na romantickú a citovú.
Súčasťou plnohodnotného ľudského vzťahu je, samozrejme, aj sex a sexualita, ale aj množstvo ďalších aspektov vzájomného spolužitia. Preto sa snažíme slovník upravovať, aby bol v súlade s obsahom používaných pojmov a zbytočne neprehliadal dôležité aspekty, ktoré by mala spoločnosť chápať.
Napríklad ak sa niekto verejne prihlási k svojej orientácii a identite, nenazývajme to „priznanie k homosexualite“, pretože to naznačuje, že sa priznáva k niečomu zlému.
Človek, ktorý otvorene povie, že je gej, nič zlé nespravil ani nespáchal, iba oznámil svetu svoju identitu. V otvorenej spoločnosti, kde sa ráta s tým, že rodová identita aj orientácia sa pohybuje na nejakom spektre a nie je len o dvoch možnostiach, by ani takýto oznam nebolo treba robiť. Ak by sme mali v spoločnosti otvorené nastavenie, bolo by prirodzené, že človek len v istom momente artikuluje svoje vnútorné prežívanie a nie je za tým nános odhaleného tajomstva.
Organizuješ mnohé podujatia, kde dávaš dúhovým ľuďom priestor slobodne sa prejaviť. Pomáha kultúra a umenie sprostredkovať prvú pozitívnu skúsenosť s LGBTI+ komunitou, ktorá potom prispieva k odbúravaniu predsudkov?
My sa neustále snažíme pozývať ľudí do svojho sveta, aby videli, kto sme. Občas sa stane, že sa niekto pýta: „Ja som hetero, môžem tam ísť?“ Samozrejme, že áno, tvoríme bezpečný priestor, kde rešpektujeme všetky identity a prejavy náklonnosti.
Človek, ktorý otvorene povie, že je gej, nič zlé nespravil, iba oznámil svetu svoju identitu a nemal by za tým byť nános odhaleného tajomstva.
Kultúrne podujatia slúžia nato, aby sme mohli priblížiť svoju životnú skúsenosť a príbehy ľuďom, ktorí ich nemajú ako inak vidieť. Aj do baru Tepláreň aj na eventy, ktroré organizujem, chodí veľký mix ľudí rôznych orientácií a rodových identít a všetci sa cítia bezpečne, pretože sa snažíme rešpektovať, že ľudia sú pestrí.
Takýto bezpečný priestor pomáha aj ľuďom z komunity, ktorí ešte nenabrali odvahu verejne prejaviť svoju identitu?
Pre mnohých je to veľký míľnik v sebaprijatí. Už len vstúpiť do gej baru je pre niekoho prvý krok, pretože zrazu sa prezentuje navonok v nejakom priestore, kde ho však môže vidieť suseda alebo sesternica. No keď sa ocitnú v skutočnom fyzickom priestore, kde sú ľudia s podobnými príbehmi, je to pre nich veľká úľava. Vidia, že v tom nie sú sami a že ľudia z LGBTI+ komunity žijú normálne životy, majú vzťahy, chodia do práce a neskrývajú sa pre svoju identitu.
Čo môžeme ako spoločnosť spraviť, aby sme prestali vnímať dúhovú komunitu a zvyšok populácie ako dva protichodné svety a posilnili vzájomné prijatie?
Veľmi pomôže, ak sa prestaneme povyšovať a pozerať na ľudí zvrchu, ale začneme jeden druhého viac počúvať a trpezlivo vnímať, čo nám hovoria iní ľudia o svojej životnej skúsenosti. V LGBTI+ komunite každý týždeň zažívame, že nám niekto tak zvrchu blahosklonne dovolí vôbec existovať.
Ale my sme sa tak narodili, máme právo existovať a nedovolíme si rozhodovať o živote iných. Ak nebudeme k ostatným pristupovať z piedestálu, ale skúsime každého vnímať ako človeka, ktorý môže mať inú skúsenosť ako ja, možno s pár inými premennými vo svojom príbehu.
Loading...
